Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. september 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/582/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2613212048
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2613212048.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému spoločnosťou: JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, proti odporcom: 1. G. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. T., X. T. XXX/XX,
2. Y. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. L. P. XXX, o zaplatenie 1 672,75 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 9.9.2014 č.k. 4C/65/2014-33 - v

zamietajúcej časti, včítane závislého výroku o trovách konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti, včítane závislého výroku o
trovách konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zaviazal odporcov 1. a 2. zaplatiť spoločne a nerozdielne
navrhovateľovisumu91,22Eursúrokomzomeškaniavovýške8,75%ročneod14.5.2014dozaplatenia

a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, čiastočne zastavil konanie ohľadom sumy 382,55 Eur a
v časti 8,75 % úroku z omeškania zo sumy 54,65 Eur od 14.11.2013 do 12.12.2013, zo sumy 109,30
Eur od 13.12.2013 do 13.1.2014, zo sumy 163,95 Eur od 14.1.2014 do 16.2.2014, zo sumy 218,60 Eur
od 17.2.2014 do 13.3.2014, zo sumy 273,25 Eur od 14.3.2014 do 14.4.2014, zo sumy 327,90 Eur od
15.4.2014 do 13.5.2014, zo sumy 382,55 Eur od 14.5.2014 do zaplatenia, návrh vo zvyšku zamietol a
žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Prvostupňový súd rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne aplikáciou ust. § 2 ods. 2 písm. a) a
písm. b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, 517 ods.
1,2 Občianskeho zákonníka, § 3 veta prvá nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a § 96 ods. 1, § 173 ods. 2 i § 142 ods. 2 O.s.p.
Vecne argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania a zisteného stavu veci vyvodil ten právny

záver, že návrh navrhovateľa bol podaný dôvodne len v časti. V konaní bolo vykonaným dokazovaním
preukázané, že navrhovateľ uzatvoril s odporcami 1. a 2. dňa 2.6.2010 písomnú zmluvu o revolvingovom
úvere, v zmysle ktorej boli odporcom poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 1 020,- Eur. Poskytnuté
peňažné prostriedky sa odporcovia zaviazali splatiť v 42 mesačných splátkach po 54,65 Eur. V súlade
s ustanoveniami zmluvy poskytol navrhovateľ odporcom dňa 26.6.2012 revolving vo výške 1 387,92
Eur, ktorí sa zaviazali splácať v 24 mesačných splátkach po 54,65 Eur. Odporcovia si však neplnili

svoju zmluvnú povinnosť a jednotlivé splátky úveru nesplácali riadne a včas. Prípisom zo dňa 2.6.2014
navrhovateľ zobral späť svoj návrh v časti žalovanej sumy vo výške 382,55 Eur, v časti 8,75 % úroku
z omeškania zo sumy 54,65 Eur od 14.11.2013 do 12.12.2013, zo sumy 109,30 Eur od 13.12.2013
do 13.1.2014, zo sumy 163,95 Eur od 14.1.2014 do 16.2.2014, zo sumy 218,60 Eur od 17.2.2014
do 13.3.2014, zo sumy 273,25 Eur od 14.3.2014 do 14.4.2014, zo sumy 327,90 Eur od 15.4.2014 do
13.5.2014, zo sumy 382,55 Eur od 14.5.2014 do zaplatenia, nakoľko odporcovia predmetné sumy po

podaní návrhu uhradili, preto súd konanie v predmetnej časti v zmysle § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil.
Navrhovateľ si v tomto konaní po späťvzatí časti návrhu uplatňoval sumu 1 290,20 Eur, ktorá predstavuje66 splátok úveru po 54,65 Eur (42 úver + 24 revolving) po odrátaní úhrad, ktoré odporcovia uskutočnili,
t.j. sumy 1.934,15 Eur a 382,55 Eur. Súd mal zo Žiadosti/Zmluvy o poskytnutie revolvingového úveru
a Karty klienta jednoznačne preukázané, že odporcom boli skutočne vyplatené peňažné prostriedky z

titulu poskytnutého úveru zo dňa 2.6.2010 vo výške 1 020,- Eur a z titulu revolvingu zo dňa 26.6.2012 vo
výške 1 387,92 Eur. Ku dňu podania návrhu bolo uhradených 1 934,15 Eur. Zo späťvzatia návrhu mal
súd preukázané, že odporcovia ešte pred podaním návrhu zaplatili navrhovateľovi sumu 382,55 Eur.
Celkovo tak dlh odporcov voči navrhovateľovi predstavuje sumu 91,22 Eur (1 020,- Eur + 1 387,92 Eur
- 1 934,15 Eur - 382,55 Eur = 91,22 Eur), na ktorej úhradu zaviazal odporcov spoločne a nerozdielne,

nakoľko pri uzatváraní úveru odporca 2. vystupoval popri odporkyni 1. ako spoludlžník a vo zvyšnej
časti požadovanej istiny návrh navrhovateľa zamietol. Navrhovateľ okrem istiny žiadal priznať tiež úrok
z omeškania. S poukazom na uvedené ako i skutočnosť, že súd priznal navrhovateľovi istinu len vo
výške 91,22 Eur a návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti zamietol, priznal navrhovateľovi len úrok z
omeškania vo výške 8,75 % ročne z dlžnej sumy 91,22 Eur od 14.5.2014 do zaplatenia a vo zvyšnej časti
požadovaných úrokov z omeškania návrh zamietol. Výška úroku z omeškania 8,75 % bola stanovená v

súlade s § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2.
O.s.p. a pretože mal navrhovateľ vo veci úspech len čiastočný, rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zastúpenia odvolanie navrhovateľ a žiadal

odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že odporcu 1 a odporcu 2 zaviaže
spoločne a nerozdielne na zaplatenie aj tých žalovaných nárokov, ohľadne ktorých bol návrh zamietnutý,
k náhrade trov konania, k náhrade trov právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvého stupňa
a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, alternatívne, aby odvolací súd zrušil rozsudok
súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu na nové konanie a rozhodnutie. Odvolateľ si zároveň uplatnil

nárok na náhradu trov odvolacieho konania za zaplatený súdny poplatok za odvolanie a náhradu trov
právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 83,34 Eur. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody
uvedené v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. a v § 205 ods. 2
písm. c), d) a f) O.s.p. Argumentoval tým, že jedným zo základných odvolacích dôvodov je absolútna
nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku v napadnutej časti. V danom prípade sa vôbec nedá hovoriť

o presvedčivosti rozsudku, o stručnom, jasnom a výstižnom vysvetlení dôvodov rozhodnutia, pričom
poukázal na znenie ust. § 152 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že
odporcovia uzavreli predmetnú zmluvu ako spotrebitelia, v zmysle § 4 zák. č. 258/2001 Z.z., bolo preto
potrebné preskúmať, či sú v listinách tvoriacich zmluvu obsiahnuté všetky zákonom určené náležitosti.
Z odôvodnenia rozsudku však žiadnym spôsobom nevyplýva, či súd mal za preukázanú absenciu

niektorých náležitostí zmluvy uvedených v § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z, resp. ak áno, nie je možné
zistiť, ktorých konkrétne. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal aj na tú skutočnosť, že aj za predpokladu
vychádzajúcehozuvedenéhoust.§4ods.3citovanéhozákona,nebolozostranysúdusprávnevyložené
a aplikované. Predmetné ustanovenie znie tak, že pre jeho aplikáciu sa vyžaduje absencia všetkých
tam zdôraznených náležitostí. Oddeľovník medzi jednotlivými náležitosťami evidentne nahrádza spojku

„a“. Použitie spojky „a“ predstavuje konjunkciu, teda podmienku vyžadujúcu, aby boli súčasne splnené
nejaké podmienky; v tomto prípade aby chýbali všetky tam uvedené náležitosti. Z toho vyplýva, že z
hľadiska štruktúry právnej normy a jej vyjadrenia je nesporné, že pre aplikáciu daného ustanovenia
musia všetky tam uvedené náležitosti chýbať, nielen niektorá z nich. To ale v tomto prípade konštatované
nebolo. Záver súdu o tom, že úver je bezúročným a bez poplatkov by správnym a zákonným nebol.

K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadrila len odporkyňa 1., ktorá poukázala na to, že prvostupňový
súd pochybil aj tým, keď priznal navrhovateľovi sumu 91,22 Eur s príslušenstvom, nakoľko mal návrh
v celom rozsahu zamietnuť pre rozpore s dobrými mravmi. Navrhovateľovi zaplatila 1.620,- Eur, hoci
bol úver poskytnutý v sume 1.020,- Eur. V tejto súvislosti poukázala aj na znenie § 52 Občianskeho

zákonníka, rovnako na znenie ust. § 53, § 54 a § 39 Občianskeho zákonníka. Ako predbežnú otázku mal
súd prvého stupňa skúmať aj platnosť zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100025309 zo dňa 2.6.2010
uzatvorenej medzi účastníkmi konania s tým, že podľa bodu 6 zmluvy uvedené údaje sú zmätočné a
dlžník vlastne nevie za akých zmluvných podmienok je produkt poskytnutý. Úplný nezmysel je uvedený
aj v bode 9.1 zmluvy ohľadne záväzku dlžníka zaplatiť odmenu za poskytnutie služby spočívajúcej v

možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 215,75 Eur, resp. za poskytnutie služby spočívajúcej
v možnosti odkladu splátok revolvingu vo výške 112,08 Eur, v prípade, ak bude dlžníkovi revolving
poskytnutý. Takéto dojednanie je v rozpore s dobrými mravmi a teda neplatné. Sama zváži možnosť
vymáhania poskytnutého plnenia navrhovateľovi podľa ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľky podľa obsahu použili zákonom prípustný
odvolací dôvod (§ 205 ods. 2 písm. a), c), d) a f) O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že je nevyhnutné rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej zamietajúcej časti, včítane závislého výroku o trovách konania zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa
bolo posúdiť, či prvostupňový súd rozhodol vo veci správne, ak návrh vo zvyšku zamietol, primárne z
dôvodu absolútnej nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. súd rozhodnutie zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.
Vada konania vymedzená v tomto ustanovení je vo svojej podstate porušením základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Takéto (z pohľadu prístupu k spravodlivosti
elementárne) právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov

aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Postup súdu odnímajúci
účastníkom možnosť konať pred súdom pritom podľa záverov ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry)
tuzemských súdov (na ktorých ani v tejto konkrétnej veci nie je dôvod nič meniť) môže záležať ako v

porušení určitých procesných práv alebo postupov v konaní predchádzajúcom konečnému vyporiadaniu
sa súdu s problémom predostretým mu návrhom na začatie konania (v sporovom konaní žalobou), tak
i vo vadách tzv. finálneho produktu (čiže rozhodnutia, ktorým sa za riadneho chodu vecí má konanie
skončiť - spravidla rozsudku, ako je to aj v prejednávanej veci).
I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993,
sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS
226/03) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo
171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu

vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky pritom vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p.,
podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá

pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. S už vyššie opísanými požiadavkami je
v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia
extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, tiež prípad, keď
právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, takisto i rozpornosť
(protirečivosť) jednotlivých argumentov majúcich poslúžiť na podporu určitého spôsobu rozhodnutia a

napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
zistenia vyvodené.
Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie má svoj základ v podobe práva účastníka na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými
námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania (na jednej strane) a povinnosti

súdu (na strane druhej) sa účastníkovi konania (okrem upretia mu práva dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite (a účinne) skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu - v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §

221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.
Podľa názoru odvolacieho súdu tu potom nemohlo byť absolútne žiadnej pochybnosti o tom, že práve
zhora opisovanou vadou trpel i napádaný rozsudok súdu prvého stupňa z prejednávanej veci (pokiaľšlo o odvolaním spochybňovanú časť takéhoto rozhodnutia v jeho zamietajúcej časti, napokon aj v časti
o trovách konania).
Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku síce uvádza, že „Zmluva o úvere, z ktorej navrhovateľ

svoj nárok vyvodzuje bol uzavretá v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Keďže odporcovia
uzavreli predmetnú zmluvu ako spotrebitelia, na daný právny vzťah sa vzťahuje aj Zákon č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V zmysle ustanovenia § 4 tohto zákona bolo potrebné preskúmať,
či sú v listinách, tvoriacich zmluvu, obsiahnuté všetky zákonom určené náležitosti.“, ďalej však už z
odôvodnenia nie je zrejmý výsledok tohto prieskumu a prečo rozhodol tak, ako rozhodol (tu potom

prečo návrh vo zvyšnej časti zamietol). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu totiž musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi
na strane druhej. Požiadavka uskutočniť posúdenie právneho posúdenia veci pritom nie je naplnený
za situácie, keď odôvodnenie rozsudku obsahuje jednoduchý odkaz, popr. výpočet právnych predpisov,
ktoré súd na zistený skutkový stav použil. V dôvodoch rozhodnutia je totiž nevyhnutné vyložiť právne
aplikačné úvahy, ktoré súd viedli k podradenie skutkovej podstaty pod príslušnú právnu normu. V záujme

uskutočniť posúdenie zdôvodnenie právneho posúdenia veci je tiež potrebné, aby súd v odôvodnení
rozsudku presvedčivými argumentmi vyvrátil nesprávne právne námietky účastníkov. Odôvodnenie
preskúmaného rozhodnutia je tak v celom svojom rozsahu, predovšetkým však vo vzťahu k jeho
napadnutej zamietajúcej časti nekonkretizované pre danú vec.

Nepreskúmateľnosťou z tých istých dôvodov ako je uvedené zhora zásadne trpí aj tá časť odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, ktorá sa vzťahuje na výrok o trovách konania, ktorý je výrokom závislým
k napadnutej zamietajúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa, tu súd skutočne len odcitoval
znenie použitého zákonného ustanovenia bez akéhokoľvek odôvodnenia jeho použitia a odôvodnenia
samotného spôsobu rozhodnutia.

Porovnaním odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutej časti s uvedeným, je zrejmé,
žeprvostupňovýsúdsadanýmikritériamidôsledneneriadil.Zodôvodneniarozhodnutiaprvostupňového
súdu (obsahujúceho hlavne citáciu aplikovaných ustanovení príslušného zákona), nie je možné zistiť
vyššie naznačené základné údaje a skutočnosti, ktoré sú nevyhnutným predpokladom pre spravodlivé

rozhodnutie v danej veci a následne pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle cit. § 157 ods. 2 O.s.p.

S poukazom na uvedené procesné nedostatky, ktorými došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom,
musel odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, včítane závislého výroku o trovách
konania podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Aj keď s ohľadom na vytýkanú vadu konania by bolo nadbytočné (predčasné) zaoberať sa ďalším,
odvolací súd považuje na účelné a vhodné pre ďalší priebeh konania uviesť s poukazom na ďalšiu
odvolaciu argumentáciu navrhovateľa nasledovné:

Pokiaľ aj navrhovateľ poukázal na svoj výklad § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z.: „ak však zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov“ s tým, že všetky vymenované nedostatky musia byť splnené
kumulatívne s poukazom na použitie spojky „a“, ktorá predstavuje konjunkciu. Odvolací súd sa s týmto

názorom odvolateľa nezhodol.

Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej
praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v
súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie

práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov
práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať
ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez
prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch
značnepresahujerozsahtextuprameňovprávaajevýsledkomprávnokreatívnejčinnostisudcov.Právny

výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je
kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s
najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného
ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právnehopredpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to
vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca
sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť

písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.

Je nesporné, že citované ustanovenie § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch má za
účel-cieľochranuspotrebiteľatak,abydodávateľbolpovinnýspotrebiteľovieštepreduzavretím zmluvy,
resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ môže

rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere
dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia
sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch
spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že
spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 4
ods. 2 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich

vymenúvatie,ktorýchneuvedenievpísomnejzmluvemázanásledok,žeúversapovažujezabezúročný
a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané
náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda bolo donútiť
dodávateľov - veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali
a zároveň dodržiavali písomnú formu zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného teologického výkladu by bolo

nelogické, ak by zákonodarca hodlal postihnúť následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru iba
tie úvery resp. zmluvy, ktoré by nemali písomnú formu a zároveň neobsahovali kumulatívne všetky
náležitosti podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona. V takom prípade by totiž veriteľovi ako dodávateľovi
stačilo iba dodržať písomnú formu a v zmluve neuviesť ani jedinú z vymenovaných náležitostí a následku
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru by sa tým vyhol a to napriek tomu, že písomná zmluva by

zákonom predpísané náležitosti neobsahovala. Účel zákonodarcu dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný
oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru by sa tým
nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy nebol naplnený.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu,

ktorým je viazaný (§ 226 O.s.p.), bude opätovne vec v zamietajúcej časti prejednať, pričom rozhodnutie
aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.