Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 30, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/72/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115208431
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115208431.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o.,
Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36432105, zast. JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokát,
Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, korešpondenčná adresa: Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, proti
povinnému: A. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. X. X, XXX XX L. L. o vymoženie pohľadávky oprávneného
vo výške 389,80 Eur s prísl., vedenej pod sp. zn. EX 2724/15 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom

Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska č. 17, 960 01 Zvolen, o odvolaní oprávneného proti
Uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 4Er/1170/2015-12 zo dňa 06. júla 2015 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 4Er/1170/2015-12 zo dňa 06. júla 2015 z
r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 4Er/1170/2015-12

zo dňa 06. júla 2015 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučný súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, sp. zn.
II/2014-4533 zo dňa 21. novembra 2014, vydaný na základe Zmluvy o bežnom účte a o poskytovaní
produktov a služieb konta VUBasic Plus (ďalej aj „Zmluva“), uzatvorenej medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinným dňa 07. apríla 2005. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú aj Všeobecné

obchodné podmienky Všeobecnej úverovej banky, a.s., pre depozitné produkty, ktoré v bode 17.5
ustanovili, že „Zmluvné strany sa dohodli, že prípadné spory vzniknuté z platobného styku alebo z
obchodov v zmysle zákona o bankách budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní prostredníctvom
Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk. V prípade, že klient alebo oprávnený držiteľ karty
nesúhlasí s riešením sporu prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk, musí
byť toto ustanovenie v zmluve vopred vylúčené.“ Exekučný súd považoval predmetnú zmluvu za

spotrebiteľskú v zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy. Poukázal na to, že spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy
ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník ale aj iné právne predpisy
ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej
nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Rozhodcovská doložka,
ktorá mala v predmetnom prípade založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuj voľbu spotrebiteľa

dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, túto doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal
na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkami, a teda aj rozhodcovskému
konaniu. Rozhodcovský súd je paušálne zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom
samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. V
rozhodcovskej doložke je navyše určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený spory

vyplývajúce zo zmluvy prejednať a rozhodnúť. Takto bola povinnému odňatá možnosť výberu riešenia
sporu pred všeobecným súdom, no i právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcovského súdua rozhodcu v prípade voľby povinného, že sa spor bude prejednávať pred rozhodcovským súdom.
Exekučný súd poukázal ďalej na ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom a
účinnom ku dňu uzavretiu zmluvy, ktoré obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných

podmienok, na ustanovenie § 39 a 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy, na Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
z 05. apríla 1993 a vyhodnotil, že právomoc rozhodcovského súdu bola v danej veci založená na
absolútneneplatnomprávnomúkone-neprijateľnejrozhodcovskejdoložke,exekučnýtitulbolvdôsledku
tohto vydaný v rozpore so zákonom, a preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa §

44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal
odvolacie dôvody podľa § 205 odsek 2 písm. a), d), e), a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „O.s.p.“). Súd prvého stupňa vychádzal podľa názoru odvolateľa pri rozhodovaní
z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistil skutkový stav, ktorý neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní
došlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutievovecisamej,odvolateľnebolriadne
poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., účastník dôkazy bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť

do rozhodnutia súdu prvého stupňa, súd odňal účastníkovi konania - oprávnenému možnosť konať
pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodoval v tej istej veci, v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Uvedeného sa podľa názoru odvolateľa prvostupňový súd
dopustil prekročením zákonných limitov pre skúmanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia,

a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V zmysle uvedeného ustanovenia exekučný súd nemá oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr.
zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku, môže skúmať len žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ďalej má za to, že rozhodnutie nie
je dostatočne zdôvodnené v tom zmysle, ako súd dospel k záverom v ňom uvedeným. V predmetnom

prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd
konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako exekučný súd. Skúmaním rozhodcovskej doložky
exekučný súd nerešpektoval prekážku rozsúdenej veci. Exekučnému súdu nie je možné priznať väčší
rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len

jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Odvolateľ
ďalej uviedol, že exekučný súd prekročil aj zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu podľa § 45
ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ZRK“). Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom
určených medziach. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka

rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Banka ako právny predchodca oprávneného
uzavrela s povinným v súlade so ZRK platnú rozhodcovskú doložku. Poukázal na to, že je tu prekážka
„res iudicata“ a uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Ďalej poukázal na to, že ako právny nástupca Všeobecnej úverovej banky, a.s., bol povinný
postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Všeobecná úverová banka, a.s, ako

jeho právny predchodca postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť
ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť
neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Uviedol tiež, že exekučný súd nesprávne aplikoval § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 ods. 1 O.s.p. Absentujú akékoľvek dôkazy pre právne závery
uvedenévrozhodnutí.Exekučnýsúdsanijakonevysporiadalsodlišnýmprávnynázorom,ktorý majúiné

súdy tohto istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. Nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. V
prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch
strán, a konanie by prebehlo na „štátnom súde“, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia
strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať.
Poukázal ďalej na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy

trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa
i na výbere predsedajúceho člena senátu (rozhodcu). Rozhodcami sú výhradne odborne spôsobilé
a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí
Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán,dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. Ani Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný poriadok a ani ZRK
neposkytuje žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku
rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie

alebo napríklad rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Poukázal ďalej na to, že ide o porušenie právnej
istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie
vydajú alebo zamietajú. Exekučný súd svojím postupom neprimerane zvýhodnil povinného na základe
jeho postavenia a znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Poukázal ešte na súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky, na rozhodnutia iných všeobecných súdov a na aplikáciu sekundárneho práva
Európskej únie a judikatúry Európskeho súdneho dvora a na základe uvedenej argumentácie odvolateľ
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje alebo aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po preskúmaní veci v medziach a
rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

V tomto exekučnom konaní sa oprávnený domáhal exekúcie na vymoženie pohľadávky priznanej
rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom
v Bratislave, komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych
vzťahov, sp. zn. II/2014-4533 zo dňa 21. novembra 2014, pričom priznaná pohľadávka

mala vzniknúť medzi právnym predchodcom oprávneného (VÚB banka, a.s.) a povinným na základe
Zmluvy o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb konta VUBasic Plus (ďalej len „Zmluva o
bežnom účte“), uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 07. apríla
2005, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky Všeobecnej úverovej
banky, a.s., pre depozitné produkty, ktoré v bode 17.5 ustanovili, že „Zmluvné strany sa dohodli, že

prípadné spory vzniknuté z platobného styku alebo z obchodov v zmysle zákona o bankách budú
rozhodnuté v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk. V
prípade, že klient alebo oprávnený držiteľ karty nesúhlasí s riešením sporu prostredníctvom Stáleho
rozhodcovského súdu Asociácie bánk, musí byť toto ustanovenie v zmluve vopred vylúčené.“

Podľa § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom do 22. decembra 2015
(1) exekútor, ktorému mu bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh
spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a
požiadahooudeleniepoverenianavykonanieexekúcie.(2)Súdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa§52ods.1ObčianskehozákonníkavzneníplatnomaúčinnomkudňuuzavretiaZmluvyobežnom
účte spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v
ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného

návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa§52ods.2ObčianskehozákonníkavzneníplatnomaúčinnomkudňuuzavretiaZmluvyobežnom
účte dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa§52ods.3ObčianskehozákonníkavzneníplatnomaúčinnomkudňuuzavretiaZmluvyobežnom
účte spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy
o bežnom účte spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka").

Podľa§53ods.4ObčianskehozákonníkavzneníplatnomaúčinnomkudňuuzavretiaZmluvyobežnom
účte neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadísk a dôvodov uvedených
v odvolaní.

Po preskúmaní rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd stotožnil so
záverom súdu prvého stupňa v tom, že Zmluva o bežnom účte a o poskytovaní produktov a služieb

konta VUBasic Plus, ktorú uzavrel dňa 07. apríla 2005 právny predchodca oprávneného (Všeobecná
úverová banka, a.s., Bratislava) ako veriteľ a povinný ako dlžník je spotrebiteľskou zmluvou. Posúdenie,
či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu
zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka platného a účinného v čase uzavretia uvedenej zmluvy vymedzovalo spotrebiteľské zmluvy

taxatívnym výpočtom, v ktorom sa zmluva o bežnom účte ako zmluva uzatvorená podľa Obchodného
zákonníka nenachádzala. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola v čase uzavretia Zmluvy o
bežnom účte však obsiahnutá aj v zákone o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorej sa spotrebiteľskou
zmluvou rozumie aj zmluva uzavretá podľa Obchodného zákonníka, ak jej charakteristickým znakom
je, že sa uzaviera vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným

spôsobom neovplyvňuje. Exekučný súd preto správne s prihliadnutím na predmet zmluvného vzťahu,
postavenie jeho účastníkov ako aj s prihliadnutím na povahu, formu a obsah zmluvy, posúdil vzťah
medzi oprávneným a povinným ako vzťah spotrebiteľský a v zmysle uvedeného preskúmal exekučný
titul aj bez návrhu v súlade s § 44 Exekučného poriadku. Odvolací súd tiež poukazuje na Uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol,

že „v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, sa
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu
exekučný súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.“

Z cit. ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať,
či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom,
pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh

ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie adekvátne procesne
zareagovať. Exekučný súd teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok
materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či
bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj

z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol,
že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské
konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ
sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia

zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby
žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanieprávomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v
iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia

strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta
sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti
od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej únie pri výklade
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „Smernica“) vo veci C-40/08, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento

účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“

Odvolací súd však dospel k záveru, že pokiaľ ide o ďalší uplatnený dôvod odvolania, a to, že exekučný
súd nesprávne vec posúdil, keď rozhodcovskú doložku považoval za spotrebiteľovi vnútenú, je dôvodný.
Zo znenia rozhodcovskej doložky je nepochybné, že rozhodcovská doložka nebola spotrebiteľovi
vnútená, nakoľko mu bolo dané na výber, či uzatvorí predmetnú zmluvu s touto rozhodcovskou

doložkou alebo bez nej. Vyplýva to z ustanovenia rozhodcovskej doložky (bod 17.5), podľa ktorého „V
prípade, že klient alebo oprávnený držiteľ karty nesúhlasí s riešením sporu prostredníctvom Stáleho
rozhodcovského súdu Asociácie bánk, musí byť toto ustanovenie v zmluve vopred vylúčené“. Spotrebiteľ
mal možnosť pred podpisom Zmluvy prečítať si všetky ustanovenia Zmluvy, ako aj Všeobecné obchodné
podmienky a mal možnosť Zmluvu uzatvoriť bez rozhodcovskej doložky. Povinnosť ponúknuť klientovi

riešenie vzájomných sporov prostredníctvom rozhodcu, ktorú v čase uzatvárania zmlúv banke ukladal
vtedy platný zákon o bankách č. 483/2001 Z. z., neznamená, že banka túto rozhodcovskú doložku
klientovi vnútila, nakoľko klientovi dala možnosť vyjadriť s touto rozhodcovskou doložkou nesúhlas bez
toho, aby to malo nejaký vplyv na uzatvorenie zmluvy.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že exekučný súd vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd
preto prvostupňové rozhodnutie v súlade s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a podľa odseku 2 tohto
ustanovenia vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.