Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. október 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/112/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203231
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214203231.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr. Anton Jaček a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 5C/262/2014-72 zo dňa 17.6.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa v celom rozsahu zamietol žalobu žalobcu, (ktorou
sa domáhal zaplatenia náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy majúcej vzniknúť žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta - ďalej aj exekučný súd, pretože tento
nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom
stanovenej lehote) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie súd odôvodnil právne
aplikáciou ust. § 3, § 4, § 9, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. d)

zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i § 44 ods. 1,
2 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení od 1.6.2010 do 31.5.2011.

Zo zisteného skutkového stavu mal súd za preukázané, že žiadosť o vydanie poverenia bola súdu
doručená 8.2.2011. Súd rozhodol o jej zamietnutí dňa 29.6.2011, z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej
doložky. O žiadosti tak súd rozhodol v lehote 141 dní. Súd skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok
je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Z gramatického aj logického

výkladu § 44 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011, teda v čase začatia
predmetného exekučného konania vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na prípad, ak súd vydá
poverenie za predpokladu, že nebol zistený rozpor so zákonom. Nevyplýva z neho povinnosť rozhodnúť
aj o zamietnutí žiadosti v lehote 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Z tejto povinnosti
naviac platí výnimka vyplývajúca z § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku v uvedenom znení,
ktorá sa týka rozhodnutí rozhodcovských súdov. V prípade týchto exekučných titulov lehota 15 dní
pre vydanie poverenia neplatí. Súd zdôraznil, že naviac ide o lehotu procesnú a jej nedodržanie

neznamená automaticky nesprávny úradný postup. Názor žalobcu, že ak exekučný súd skúmal konanie
predchádzajúcevydaniuexekučnéhotitulu,postupovalnesprávneanezákonneanemalnatoprávomoc,
súd označil za nesprávny. Exekučný súd nielen že mohol, ale aj musel a bol povinný skúmať súlad
exekučnéhotitulusozákonom.VtejtosúvislostipoukázalnaviacerérozhodnutiaNajvyššiehosúduSRaÚstavného súdu SR. Obdobne argumentoval i reagujúc na námietku žalobcu, že úradný postup súdu bol
vykonaný spôsobom odporujúcim zákonom bez splnenia zákonných podmienok nelegálnym postupom,
keď súd opätovne vykonal posúdenie práva žalobcu. Konštatoval, že žalobca nepreukázal existenciu

rozhodnutia, ktorým by bolo konštatované, že procesný postup exekučného súdu, ktorý predchádzal
vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia je nesprávny v rozpore so zákonom,
že je to nesprávny úradný postup. V ďalšom súd poukázal na to, že z dôvodovej správy týkajúcej sa
novelizácie zák. č. 514/2003 zák. č. 412/2012 Z.z. jednoznačne vyplýva, že k § 9 citovaného zákona
bolo potrebné vždy, teda aj pred účinnosťou novely, pristupovať tak, že v rámci konania o náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom musí už existovať príslušné rozhodnutie, ktorým
by bol konštatovaný nesprávny úradný postup súdu, vrátane zbytočných prieťahov v konaní. Túto
otázku nie je oprávnený skúmať a posudzovať súd v rámci konania o náhrade škody. Opačný výklad
by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase skúmať
postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Viedlo by to tiež k absurdnému záveru,
že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať aj k

porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Hoci do podania návrhu na súd 6-mesačná lehota od prijatia
žiadosti žalovaným neuplynula, súd vo veci rozhodoval po jej uplynutí a preto nemožno posúdiť návrh
žalobcu ako predčasný, ako to tvrdil žalovaný. Všetky podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody
musia byť splnené súčasne a keďže podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu v danej veci splnená nie je, nemôže byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Súd považoval za nedôvodné vykonávať dokazovanie na návrh
žalovaného ohľadne jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, keďže žalovaný nespochybnil
doručenie takejto žiadosti od žalobcu a vyjadril sa, že žiaden z uplatnených nárokov žalobcu uspokojený
nebol. Súd tiež nevykonal dokazovanie predloženým znaleckým posudkom, keďže bolo nad rámec
dokazovania potrebného pre účely daného súdneho konania, lebo nebola splnená ani len prvá z troch

podmienok pre vznik zodpovednosti za náhradu škody a to nesprávny úradný postup. Akékoľvek ďalšie
dokazovanie by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Žalovaným vznesenou námietkou
premlčania s tým, že ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty pred dňom 23.4.2009, čo nie je daný prípad,
sa súd nezaoberal.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. Žalovanému ako úspešnému
účastníkovi konania bola priznaná náhrada trov pri vyhlásení rozsudku, keďže ale žalovaný si trovy v
lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslil a zo spisu mu žiadne nevyplývajú, súd
žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že
súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou

v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného
právneho vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd
svojím rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa
odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty,
ktorá existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca

vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd
ignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne
rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká

aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah
nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ak okresný
súd v odôvodnení konštatuje, že žalobca nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla
akákoľvekškodastým,ženešpecifikovaljednotlivénákladyvynaloženénasprávuavedeniepohľadávky

počas omeškania exekučného súdu, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva ktoré konkrétne náklady boli
žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Ak bol súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu,že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke (k čomu v danom prípade nedošlo), bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo

i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.

Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta vo veci

15Er/1236/2011, ku ktorému malo dôjsť udelením poverenia súdnemu exekútorovi po uplynutí zákonnej
15-dňovej lehoty v rozpore s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, domáhal náhrady majetkovej škody
v celkovej výške 813,54 Eur. Zároveň si žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 162,71 Eur s tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom

čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty s omeškaním viac ako 230 dní.

Z kópie časti spisu Okresného súdu Galanta č.k. 15Er/1236/2011 vo veci oprávneného žalobcu,
pri ktorej exekučným titulom mal byť rozhodcovský rozsudok bolo zistené, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom bola Okresnému súdu Galanta doručená dňa
8.2.2011 a Okresný súd Galanta o nej rozhodol uznesením č.k. 15Er/1236/2011 dňa 29.6.2011 tak, že
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu neplatnosti

rozhodcovskej doložky.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako správne skonštatoval
okresný súd, je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik
škody a 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad

kumulatívneho splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok,
náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva
na poškodenom, v preskúmavanej veci na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §

9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkciealebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri

rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Galanta (od 1.6.2010 do 31.5.2011), súd
preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Galanta
zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú
rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok

žiadnou lehotou nelimitoval. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v
zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd
vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora ale zákon v citovanom ustanovení žiadnu zákonnú lehotu nestanovuje. Vzhľadom na vyššie
uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci

nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k
porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Obdobné závery prijal už
i ÚS SR v Náleze sp. zn. II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013. Závery prvostupňového súdu v tomto
smere sú preto plne správne.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných

orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,

resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu

inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdomnižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval zhodne s prvostupňovým, základné podmienky pre priznanie
nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne.

Keďže potom podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s
poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok
žalobcu, ani nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by
nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu
škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať

sa s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového
súdu), ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, pretože si náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.