Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 21, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžo/75/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200394
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1014200394.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a

členiek senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Kataríny Benczovej v právnej veci navrhovateľa: Bc.
Ing. R. J., bytom F. proti odporcovi Centrum právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 05 Bratislava
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu z 24.02.2014, sp. zn. 1915/2014-KaBA, o
odvolanínavrhovateľaprotirozsudkuKrajskéhosúduvBratislaveč.k.9Sp/25/2014-25zo06.júna2014,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Sp/25/2014-25 zo dňa
06. júna 2014, p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) podľa § 250q ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil rozhodnutie odporcu sp. zn. 1915/2014-
KaBA z 24.02.2014, ktorým nebol navrhovateľovi priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci vo
veci ústavnej sťažnosti, týkajúcej sa postupu dovolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo
300/2012 a v ktorej predmetom dovolania bolo nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Krajský
súd účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.

Krajský súd zistil, že navrhovateľ v konaní o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 7C 31/2011 požiadal súd o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a o ustanovenie
zástupcu z radov advokátov. Negatívne uznesenie tohto súdu zo dňa 16.05.2011 č.k. 7C 31/2011-28
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28.09.2011 pod sp. zn. 2Co 274/2011 potvrdil. Navrhovateľ
protiuzneseniuodvolaciehosúdupodaldovolanie,ktorédovolacísúduznesenímz30.09.2013odmietol,
pričom v záhlaví uvedeného uznesenia je uvedený advokát JUDr. PaeDr. Ivan Pecník, PhD., MBA.

Odporca navrhovateľovi v predmetnom konaní na ochranu osobnosti totiž priznal nárok na poskytnutie
právnej pomoci podľa zákona číslo 372/2005 Z.z. Za advokáta bol navrhovateľovi určený JUDr. Pecník.
Plnomocenstvo zo dňa 15.03.2012 bolo doručené do súdneho spisu pred rozhodnutím dovolacieho
súdu.

Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi odporcu o tom, že
navrhovateľ bol v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Stotožnil sa s názorom odporcu, podľa

ktorého plnomocenstvo pre advokáta JUDr. Pecníka malo charakter generálneho plnomocenstva,
pričom odporca navrhovateľovi priznal nárok na poskytnutie právnej pomoci podľa zák. č. 327/2005
Z.z. a za advokáta bol určený JUDr. Pecník. Uvedené plnomocenstvo sa vzťahovalo aj na namietané
dovolacie konanie, čo krajský súd odôvodnil aj právnym názorom, že zo žiadneho ustanovenia OSPnevyplýva, že by advokát riadne splnomocnený účastníkom na zastupovanie v konkrétnom súdnom
konaní, nemohol byť považovaný za zástupcu dovolateľa aj v dovolacom konaní, v ktorom sa rieši len
parciálna otázka v prebiehajúcom konaní (napr. oslobodenie od súdnych poplatkov). Krajský súd zobral

do úvahy skutočnosť, že navrhovateľ sa o priznanie nároku podľa zák. č. 327/2005 Z.z. uchádza v cca
100 prípadoch, požaduje právnu pomoc za situácie, keď mu v dotknutom konaní o ochranu osobnosti
bol odporcom priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci, teda je oslobodený od platenia súdnych
poplatkov. Navrhovateľ to, čo v konečnom dôsledku sledoval dovolacím konaním (priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov a ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa v tom čase platných ustanovení

§ 30 a § 138 O.s.p.), už reálne dosiahol postupom odporcu. Za tohto stavu požadovanie právnej
pomoci pre konanie pred ústavným súdom odporuje účelu zák. č. 327/2005 Z.z., ktorým je poskytnutie
minimálnej ochrany osobám v materiálnej núdzi a navodzuje stav zneužitia tejto zákonnej úpravy zo
strany navrhovateľa.

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom okrem popisu skutočností,

ktoré považuje za rozhodujúce pre posúdenie veci, vrátane prezentovania vlastného právneho názoru
na existenciu zastupovania v dovolacom konaní uviedol, že JUDr. Pecník bol rozhodnutím odporcu
určený na zastupovanie vo veci základného konania (ochrana osobnosti) a nie vo veci dovolania
(pre nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov). Uviedol, že sa domáhal prieskumu zákonnosti
rozhodnutia oboch všeobecných súdov v dovolacom konaní ešte predtým, ako podal odporcovi žiadosť

o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci, a teda nemohol vedieť, ako rozhodne odporca o jeho
žiadosti. Následne síce dosiahol priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci v základnom konaní
prostredníctvom Centra právnej pomoci, o to viac ho však zaujímal a stále zaujíma názor dovolacieho
súdu, resp. ústavného súdu na rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým mu právo na ustanovenie
právneho zástupcu nebolo priznané.

Navrhovateľ žiadal prvostupňový rozsudok zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie.

Odporca žiadal prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd, ako súd odvolací s poukazom na § 492 ods. 1 a ods. 2 Správneho súdneho poriadku a
za použitia § 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, preskúmal napadnutý rozsudok,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s
§ 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja
ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na

úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods.
1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami krajského súdu ako aj s právnym

posúdením veci a odkazuje na dôvody, ktoré krajský súd uviedol. Na doplnenie dôvodov považuje
odvolací súd za dôvodné uviesť, že z predložených spisov jednoznačne vyplýva, že rozhodnutím
odporcu z 24.02.2014, ktorým nebol navrhovateľovi priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci vo
veci podania ústavnej sťažnosti pre porušenie ústavného práva, nebol navrhovateľ ukrátený na svojich
právach na právne zastúpenie.

Podľa obsahu žiadosti o poskytnutie právnej pomoci podanej 27.01.2014 ústavná sťažnosť sa má týkať
konania a rozhodnutia o dovolaní z dôvodu, že podľa tvrdenia navrhovateľa, dovolací súd prejednal vec
bez právneho zastúpenia navrhovateľa a v rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ bol v konaní zastúpený
advokátom JUDr. Pecníkom. Z obsahu spisu však jednoznačne vyplýva, že v čase rozhodovania

dovolacieho súdu bol navrhovateľ už zastúpený advokátom JUDr. Pecníkom na základe rozhodnutia
odporcu z 02.03.2012 (rozhodnutie odporcu č. 6N 35/12), ktorým odporca priznal na základe svojej
právomoci vyplývajúcej zo zákona č. 327/2007 Z.z. navrhovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci
a určil advokáta JUDr. Pecníka na zastupovanie žiadateľa v konaní pred súdom v právnej veci na
ochranuosobnosti,vtomčasevedenejnaOSBratislavaI podsp.zn.7C31/2011,aprávevtomtokonaní

rozhodoval dovolací súd o dovolaní navrhovateľa proti rozhodnutiu súdu o nepriznaní oslobodenia
od súdnych poplatkov. Skutkové tvrdenie navrhovateľa, že v konaní o dovolaní zastúpený nebol, a
dovolací súd nedôvodne uviedol v záhlaví svojho rozhodnutia právne zastúpenie JUDr. Pecníkom, a
preto je dôvod na podanie ústavnej sťažnosti, je priamo v rozpore s obsahom súdneho spisu. Názornavrhovateľa, že právne zastúpenie mu bolo priznané pre účely konania pred prvostupňovým súdom vo
veci ochrany osobnosti a nie pre účely dovolacieho konania, nie je vecne správny.

Rozhodnutie o priznaní nároku na poskytovanie právnej pomoci a plná moc udelená navrhovateľom
JUDr. Pecníkovi v neukončenom konaní o ochranu osobnosti sa nielen podľa názoru krajského
súdu, ale aj odvolacieho súdu, nepochybne vzťahovala aj na jednotlivé procesné úkony a konania
o procesných otázkach týkajúcich sa navrhovateľa v priebehu celého konania o ochranu osobnosti,
t.j. aj na zastupovanie v konaní pred dovolacím súdom vo veci nepriznania oslobodenia od súdnych

poplatkov, čo jednoznačne vyjadril už samotný dovolací súd práve tým, že uviedol splnomocneného
zástupcu navrhovateľa v záhlaví svojho rozhodnutia, teda akceptoval právne zastúpenie navrhovateľa v
dovolacom konaní. Dovolací súd súčasne uviedol dôvody odmietnutia dovolania, ktorých posudzovanie
neprináleží správnemu súdu v prebiehajúcom konaní.

Ak teda navrhovateľom uvádzaný vecný dôvod podania ústavnej sťažnosti (nedostatok právneho

zastúpenia v konaní o dovolaní voči nepriznaniu oslobodenia od súdnych poplatkov a bezplatnej
právnej pomoci rozhodovanej súdom) nezodpovedá zisteným skutočnostiam, odporca nepochybil, ak na
konanie o ochranu ústavného práva na právne zastúpenie v predmetnom dovolacom konaní nepriznal
navrhovateľovi nárok na poskytnutie ďalšej právnej pomoci. V čase vydania rozhodnutia odporcu, ktoré
je predmetom súdneho prieskumu, bolo totiž navrhovateľovi už priznané právo na bezplatné právne

zastúpenie a tým aj oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom plná moc svojim obsahom, ako aj so
zreteľom na okolnosti, za ktorých bola udelená, vykazuje naviac aj znaky generálnej plnej moci nielen na
celé konanie o ochranu osobnosti pred všeobecnými súdmi, ale na zastupovanie aj v iných konaniach
na súdoch, orgánoch štátnej správy, ako aj voči iným fyzickým a právnickým osobám, tak ako to zo
znenia plnomocenstva z 13.03.2012 vyplýva. Bolo teda plne v možnostiach navrhovateľa, v prípade

trvania na podaní ústavnej sťažnosti, obrátiť sa na ústavný súd s uvažovanou sťažnosťou a jej podaniu
rozhodnutie odporcu nijako nebránilo.

Odvolací súd nepovažuje za potrebné sa zaoberať všetkými dôvodmi odvolania navrhovateľa,
pretože nesúvisia s predmetom rozhodnutia odporcu a sú len účelovou konštrukciou smerujúcou k

využívaniu práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu bez preukázania dôvodov o ukrátení
na subjektívnych právach navrhovateľa.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 492 Správneho súdneho poriadku v spojitosti s § 250m ods. 2
a § 219 ods. 1 a ods. 2 OSP prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd v zmysle § 250l ods. 2 OSP v spojení s §
250k ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 OSP a s § 224 ods. 1 OSP. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože vo veci samej nebol v odvolacom konaní úspešný a úspešnému odporcovi
ich náhrada neprináleží.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e je prípustný opravný prostriedok.