Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/548/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234278
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112234278.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpená spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
25C/292/2012-97 zo dňa 11. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uložiťodporcovipovinnosťzaplatiťnavrhovateľovimajetkovúškoduakoajnemajetkovúujmuspôsobenú
nesprávnym úradným postupom (spočívajúcim v omeškaní s rozhodnutím o poverení o viac než 556
dní) exekučného súdu - Okresného súdu Žilina vo veci vedenej pred súdnym exekútorom pod sp. zn.
Ex 7996/2009.
Vychádzal zo skutkového zistenia, že v dotknutej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský

rozsudok, pričom dňa 9.6.2009 bola exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Exekučný súd po preskúmaní žiadosti a súvisiacich listín opakovane vyzýval
(1.10.2009, 11.3.2010 a 16.8.2010) na predloženie zmluvy o úvere a doručenky potvrdzujúcej doručenie
rozhodnutia povinnému. Po doručení dokladov dňa 29.9.2010 exekučný súd uznesením zo dňa
19.112110 zamietol žiadosť o vydanie poverenia v časti o zaplatenie 642,63 eur a dňa 8.12.2010 vydal
poverenie v časti týkajúcej sa zaplatenia 663,85 eur.
Následne prvostupňový súd konštatoval, že zamietnutie návrhu na vydanie poverenia nie je viazané

na žiadnu zákonnú lehotu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Okrem toho, nesprávnym úradným
postupom môže byť len také porušenie právnou normou ustanoveného postupu, ktoré nenašlo svoj
bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Zároveň zdôraznil povinnosť exekučného súdu z úradnej
moci (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C- 40/08) preskúmať neprimeranosť rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskom vzťahu a vyvodiť všetky dôsledky podľa vnútroštátneho práva, aby spotrebiteľ
nebol takouto doložkou viazaný. V danej spojitosti poznamenal, že pre rozhodnutie súdu nie je vždy
postačujúca len žiadosť o udelenie poverenia, ale aj ďalšie podklady, ktoré však nie sú súdnym

exekútorom (hoci mu v tom nič nebráni) zasielané. Výsledkom opísanej rozhodovacej činnosti súdu
potom je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Pokiaľ teda exekučný
súd preskúmával súvisiace podklady, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a túto nie je
možnépovažovaťzanesprávnyúradnýpostupaanizakonanievykazujúceznakyzbytočnýchprieťahov.Napokon, s poukazom na závery aplikačnej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 86/02, či IV. ÚS
520/2012) uviedol, že v prípadoch kedy jediná spoločnosť iniciovala tisícky sporov o obdobných veciach
a tým prispela k zaťaženosti súdu a k dlhšej dobe rozhodovania, je možné akceptovať relatívne dlhšiu

dobu trvania predmetných konaní.
Pokiaľ ide o samotnú škodu, okresný súd poukázal na skutočnosť, že navrhovateľom predložený
znalecký posudok je len všeobecný/paušálny a nevychádza zo špecifík danej veci.
Za preukázané nepovažoval súd I. stupňa ani podmienky vzniku nemajetkovej újmy. Tvrdenia na
základe ktorých vyčíslil nemajetkovú újmu, totiž navrhovateľ nepodložil žiadnymi dôkazmi.

Samostatným výrokom zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania (podľa § 109 ods.
1 písm. b/ O.s.p. a súčasne i podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do rozhodnutia ústavného súdu o
jeho ústavnej sťažnosti. Konštatoval, že nadriadený súd o otázke vylúčenia zákonného sudcu, ktorú je
oprávnený riešiť, už rozhodol.
O trovách konania rozhodol (s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) tak, že v spore
úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko si tento procesný nárok neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a domáhal sa zrušenia dotknutého rozhodnutia
a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Poukazoval na kontradiktórny charakter súdenej veci a
v danej spojitosti namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov protistrany,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Tvrdil, že okresný

súd ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu; v dôsledku čoho
vykonal pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však
odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia

poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ
odporca nereagoval na výzvu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu,
že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania;
súčasne však uvádzal, že o takomto návrhu nebolo ani rozhodnuté.

Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ
vytýkal súdu prvého stupňa viacero omylov - napr. konštatovanie, že namietané lehoty na vydanie

rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za
významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i
momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Podľa navrhovateľa okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu celkových
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, keď súd svoje
rozhodnutie odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje
identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. V konaní navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však

dokazovanie neprípustne skrátil, pričom navrhovateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Zároveň
ale tvrdil, že predmetný znalecký posudok predložil a okresný súd dotknutý dôkaz nevykonal.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Na jednej strane okresný súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom

pre túto nečinnosť nenašiel žiadny objektívne udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však
porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolaciehopojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné

naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť.
Z obsahu spisu (č.l. 61) vyplýva, že právnemu zástupcovi navrhovateľa boli zároveň s predvolaním
na termín pojednávania doručené (dňa 16.1.2015) i vyjadrenia odporcu. Tým je vyvrátená zásadná
odvolacia námietka navrhovateľa o tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany.
Predvolanie navrhovateľa na pojednávanie zároveň obsahovalo (aj) jeho poučenie podľa § 120 ods.

4 O.s.p. Okresný súd v rámci dokazovania sa oboznámil i so znaleckým posudkom (zdôrazňovaným
navrhovateľom) a v rámci odôvodnenia vysvetlil, prečo neakceptoval jeho závery.
Predvolanie na termín pojednávania právny zástupca navrhovateľa prevzal dňa 16.1.2015. Až dňa
6.2.2015 bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na zrušenie
nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a

sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá
nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.
V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo
116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Navyše, žiadosť o odročenie pojednávania neobsahovala náležitosti predpísané v ustanovení §
119 O.s.p. - predovšetkým nevymedzenie dňa, kedy sa o dôvode (požadovaného odročenia
pojednávania) navrhovateľ dozvedel. Následne nepredstavuje kvalifikovaný základ pre eventualitu
odročenia pojednávania a tým ani nezakladá povinnosť konajúceho súdu upovedomiť navrhovateľa o
posúdení návrhu na odročenie pojednávania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na
odročenie pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré
by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu.
Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR

(napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 2 Cdo 372/2013 z
27.11.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.
Opodstatneným (odhliadnuc od záverov rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR vo vzťahu k
neúspešným ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch) je preto i zamietnutie návrhu
na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavne sťažnosti navrhovateľa. Pokiaľ

sa navrhovateľ domáhal prerušenia konania do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych
otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika v konaní pred OS Prešov pod sp. z. 7C/6/2010, z
obsahového hľadiska predmetný dôvod prerušenia (predloženou mal byť prejudiciálna otázka, či môže
vzniknúť zodpovednosť štátu voči dlžníkovi za porušenie komunitárneho práva v dôsledku neposkytnutia
dostatočnej ochrany spotrebiteľovi exekučným súdom) vykazuje nedostatok relevantného vplyvu na

posúdenie otázky riešenej v tomto (vedenom pred OS Žilina) konaní, t.j. či v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní vznikla navrhovateľovi vecná škoda a nemajetková ujma.
Z opísaných dôvodov nie je nevyčkanie na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu o prerušenie
konania vadou, ktorá by mala za následok neprávne rozhodnutie vo veci samej (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, kde navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu
vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Je nepochybné, že v súdenej veci pojednávanie nariadené a vykonané bolo. Taktiež
je nesprávnou požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal okresný
súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či sa

k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či
predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu
nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.Nesprávnymi sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp.
že z odôvodnenia rozsudku nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)
založenévexekučnomspise.Zozápisniceopojednávaníjenepochybné,žedokazovaniebolovykonané

oboznámením obsahu exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/3101/2009, ktorý dôkaz
výslovne, označením povinného a spisovej značky exekútora (č.l. 2 spisu) požadoval navrhovateľ. Inú
skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho str. 3). Z uvedeného
vyplýva, že zásadný dôkaz, na základe ktorého okresný súd dospel k svojmu záveru, je exekučný spis,
ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi
(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd nemôže v sporovom/ /kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených,

námietok. Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva
typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek (proti)argumentácia ohľadne
konkrétnych vecných dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu návrhu.
Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j.
predovšetkým zásada oficiality v exekučnej veci založenej na rozhodcovskom rozsudku ako exekučnom

titule z pohľadu potreby aplikácie spotrebiteľskej ochrany; z toho vyplývajúci postup exekučného súdu
pri zhromažďovaní podkladov pre rozhodovanie; či ústavnoprávne súvislosti), na ktorých okresný súd
založilsvojemeritórnerozhodnutie.Dôsledkytakéhotopostupuidúvýlučnenaťarchuodvolateľaamusia
nevyhnutne viesť k potvrdeniu meritórneho rozhodnutia.

Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.
Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil, keď konštatoval,“
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, resp. „že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní

odvolacích dôvodov.
Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto
úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní
poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde

navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.

Za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú z hľadiska procesnej ekonómie ďalšie námietky

odvolateľa týkajúce sa výšky škody (vrátane argumentácie o znaleckom posudku) a príčinnej súvislosti
(ako ďalších podmienkach), resp. nemajetkovej újmy bezpredmetné.

Nenáležitým je napokon tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého postupu súdu, keď vytvára
odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom, nerešpektujúcim jedinečné skutkové okolnosti. Práve

navrhovateľom predložené odvolanie je totiž svojou vyššie opísanou zmätočnosťou, ako aj odôvodneniu
rozsudku nekorešpondujúcim obsahom ilustráciou nenáležitého šablónovitého/typového podávania
odvolaní. V protiklade s uvedeným, odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia. Okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, procesný situáciu v prejednávanej veci,

výsledky vykonaného dokazovania, citoval aplikované právne normy a svoje závery primerane vysvetlil,
pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil

napadnutý rozsudok v meritórnej časti ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.