Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Mestský súd Bratislava IV

Judgement was issued by JUDr. Valéria Kleinová

Judgement form – Rozsudok

Judgement nature – Potvrdzujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoPr/2/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514207225
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1514207225.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa:
T.. T. X., T. T. X, X., proti odporcovi: Retail Value Stores, a.s., Panónska cesta 16, Bratislava, IČO: 43
768 083, zast. JUDr. Michalom Matulníkom, advokátom, Kýčerského 5, Bratislava, o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, o určenie, že pracovný pomer trvá, a o náhradu mzdy, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24. novembra 2014, č.k. 47Cpr
10/2014-51, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách
právneho zastúpenia vo výške 84,31 eur k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal určenia, že skončenie jeho pracovného pomeru v skúšobnej dobe dňom 31.01.2014 je
neplatné, že jeho pracovný pomer u odporcu trvá, a náhrady mzdy. Navrhovateľovi uložil povinnosť
zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 392,74 eur na účet jeho právneho

zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vykonaným dokazovaním zistil, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom vznikol na
základe písomne uzatvorenej pracovnej zmluvy zo dňa 16.12.2013, a že bol dohodnutý na dobu určitú
od 16.12.2013 do 30.06.2014 s trojmesačnou skúšobnou dobou, ktorá začala plynúť dňom nástupu
navrhovateľa do práce. Odporca oznámil navrhovateľovi listom zo dňa 28.01.2014, označeným ako
skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, že s ním podľa ust. § 72 ods. 1 Zákonníka práce končí

v skúšobnej dobe pracovný pomer bez uvedenia dôvodu ku dňu 31.01.2014, ktorý bude posledným
dňompracovnéhopomeru.Zpripojenejpoštovejsprávymaltiežzapreukázané,žezásielkabolapodaná
na poštu dňa 30.01.2014, dňa 03.02.2014 bola uložená na pošte s prípravou na opakované doručenie
dňa 04.02.2014, pričom doručená nebola, keď adresát, teda navrhovateľ nebol zastihnuteľný. Zásielka
sa ako nedoručená vrátila odporcovi dňa 26.02.2014. Poukázal na to, že v tejto súvislosti odporca
ako dôkaz predložil fotokópiu zásielky adresovanej navrhovateľovi a doručovanej mu do vlastných rúk.
Uviedol, že navrhovateľ namietal nedoručenie písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru

do vlastných rúk, a tiež skutočnosť, že v čase, keď sa mala zásielka doručovať resp. v čase sms správy
zo dňa 27.01.2014, bol práceneschopný, a postup odporcu považoval za v rozpore s ust. § 72 ods. 2
Zákonníka práce.Takto zistený skutkový stav posúdil právne podľa ust. § 42 ods. 1, § 45 ods. 1, 2, 3 a 4, § 38 ods. 1, 2
a 4, § 64 ods. 1 písm. a), § 72 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa
nie je dôvodný. Poukázal na ust. § 72 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého môže zamestnávateľ

aj zamestnanec skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo aj
bez uvedenia dôvodu, pričom písomné oznámenie sa má doručiť účastníkovi spravidla tri dni pred
dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť. V tejto súvislosti poukázal na to, že odporca listom zo
dňa 28.01.2014 skončil s navrhovateľom bez uvedenia dôvodu pracovný pomer v skúšobnej dobe ku
dňu 31.01.2014, a pri doručovaní oznámenia postupoval podľa ust. § 38 ods. 1 a 2 Zákonníka práce,

a písomnosť doručoval na jemu poslednú známu adresu zamestnanca ako doporučenú zásielku s
doručenkou a poznámkou do vlastných rúk. S poukazom na ust. § 38 ods. 4 vyhodnotil, že poštou
doručovaná zásielka sa považuje za doručenú aj vtedy, ak sa vráti odosielajúcemu zamestnávateľovi
ako nedoručiteľná písomnosť, alebo ak zamestnanec svojim konaním alebo opomenutím jej doručenie
zmaril. Z pripojeného stanoviska pošty mal preukázané, že zásielka bola daná na poštu 30.01.2014, a že
sa vrátila ako nedoručená dňa 26.02.2014, z čoho vyvodil, že účinky doručenia nastali dňa 26.02.2014,

teda ešte počas dohodnutej skúšobnej doby. Ohľadom poukazu navrhovateľa na ust. § 72 ods. 2
Zákonníka práce, teda že písomné oznámenie sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni
preddňom,keďsamalpracovnýpomerskončiť,vyhodnotil,žeZákonníkprácenemásankciuneplatnosti
v prípade, že zamestnávateľ uvedené nesplní, keďže ide o poriadkovú lehotu a jej nerešpektovanie
je len porušením pracovnoprávnych predpisov s možnosťou uplatnenia pracovnoprávnych sankcií voči

zamestnávateľovi. Mal za to, že pokiaľ ide o deň skončenia pracovného pomeru rozhodujúce sú
skutočnosti, ktoré vyžaduje zákon pre posúdenie, kedy nastanú účinky jednostranného prejavu vôle.
Dospel k záveru, že v posudzovanej veci nastali účinky skončenia pracovného pomeru navrhovateľa
doručením písomného oznámenia, pričom za rozhodujúci nepovažoval deň skončenia pracovného
pomeru uvedený v oznámení, keď toto časové hľadisko hodnotil len podľa zákona. Podľa jeho

názoru sa navrhovateľ s poukazom na to, že bol v čase doručovania skončenia pracovného pomeru
práceneschopný, nemohol odvolávať na zákaz výpovede, keďže nejde o výpoveď, ale o skončenie
pracovného pomeru v skúšobnej dobe, čo sú rozdielne právne inštitúty, ktoré nemožno z hľadiska
uplatňovania práva zamieňať. Z týchto dôvodov návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a navrhovateľa zaviazal na náhradu trov odporcu spočívajúcich

v trovách právneho zastúpenia v celkovej výške 392,74 eur za 8 úkonov právnej služby s prislúchajúcim
režijným paušálom a 20 % DPH.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmeniť a určiť, že skončenie jeho pracovného pomeru v skúšobnej dobe dňom 31.01.2014 je

neplatné, že jeho pracovný pomer u odporcu trval do 30.06.2014, a že odporca je povinný uhradiť mu
ušlú mzdu spolu so zákonným úrokom z omeškania 9,25 % ročne, a tiež poskytnúť úplnú náhradu
nedodaných stravných lístkov za obdobie od 01.02.2014 do 30.06.2014, ako i nahradiť trovy konania
vo výške 497,89 eur. Namietal, že napadnutý rozsudok je nelogický, právne konfúzny, arbitrárny, a
odporujúci dôkazom a platným právnym predpisom, a že súd prvého stupňa rozhodol na základe

objednávky advokáta odporcu, a teda závisle a nezákonne. Porušil tak podľa jeho názoru zásadu
rovnosti účastníkov konania a jeho právo na spravodlivý súdny proces, keďže konal v prospech odporcu.
Vyjadril názor, že rozsudok je neopodstatnený, a jeho chybou je tiež to, že neobsahuje podpis sudcu.
Poukázal na to, že medzi predpísané náležitosti písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru
v skúšobnej dobe patrí aj uvedenie dňa skončenia pracovného pomeru tak, aby oznámenie bolo

doručené protistrane najneskôr v tento deň skončenia pracovného pomeru, keďže Zákonník práce
vylučuje skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe so spätnou platnosťou. Mal za to, že pochybili aj
odporca aj Slovenská pošta, odporca tým, že mu oznámenie odoslal až 30.01.2014, a preto mu ku dňu
31.01.2014 nemohlo byť doručené, a pošta tým, že mu nedoručila a ani neoznámila uloženie zásielky
na pošte. Mal za to, že ku skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe je rozhodujúci časový údaj

uvedený v písomnom oznámení, keďže spätné skončenie je nemožné. Poukázal na to, že súdu prvého
stupňa, uviedol, že odporca ešte pred dňom 31.01.2014 vykonal jeho odhlásenie z registra poistencov
Sociálnej poisťovne a vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni podal odhlášku poistenca z dôvodu zániku
poistného vzťahu, ako i na to, že uvedené listiny žiadal do konania zadovážiť, čo však súd prvého
stupňa ignoroval. Namietal, že nebol riadne a zákonne poučený podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., čím

mu súd prvého stupňa odňal možnosť predložiť ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Namietal, aj
nesprávnosť výroku o náhrade trov konania, keď uviedol, že takáto náhrada je vylúčená a neprípustná
v právnej korelácii s obsahom spisu. Uviedol, že zaplatením trov by boli ohrozené základné životné
potreby jeho a jeho syna. Žiadal aby odvolací súd považoval ním uvedený skutkový stav za nesporný.Vo zvyšku svojho odvolania vyjadroval svoje s prejednávanou vecou nesúvisiace názory na demokraciu
a súdnictvo.

Odporca navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 84,31 eur za
jeden úkon právnej služby. Mal za to, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil
z neho správny právny záver, pričom skutočnosti uvádzané navrhovateľom v odvolaní nemajú žiadnu
právnu relevanciu, a nemôžu mať za následok zmenu skutkových zistení a ich právneho vyhodnotenia

vykonaného súdom prvého stupňa. Zdôraznil, že platne skončil s navrhovateľom pracovný pomer v
skúšobnej dobe písomnou formou, o čom navrhovateľovi zaslal oznámenie doporučene do vlastných
rúk na adresu jeho bydliska v súlade s ust. § 38 Zákonníka práce. Ku skončeniu pracovného pomeru
teda došlo v súlade so Zákonníkom práce. Bez právneho významu vo vzťahu k platnému skončeniu
pracovného pomeru v skúšobnej dobe považoval skutočnosť, kedy bolo navrhovateľovi oznámenie
o skončení pracovného pomeru doručené, nakoľko k jeho doručeniu nesporne došlo počas trvania

skúšobnej doby dohodnutej v pracovnej zmluve. Prípadné nedodržanie lehoty podľa ust. § 72 ods.
2 Zákonníka práce nemá za následok neplatnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe,
ako sa navrhovateľ mylne domnieva. Zdôraznil, že deň skončenia pracovného pomeru musí byť v
rámci skúšobnej doby, čo bolo dodržané, keďže po jej uplynutí nemožno spätne tento pracovný pomer
skončiť. Pracovný pomer sa skončí dňom, ktorý je uvedený v oznámení, a ak by zamestnanec alebo

zamestnávateľ v oznámení tento deň neuviedol, alebo ho uviedol nesprávne, skončí sa pracovný pomer
dňom doručenia oznámenia. Ohľadom trov konania uviedol, že tieto si riadne uplatnil, a súdom prvého
stupňa mu boli aj správne priznané, pričom zdôraznil, že vznikli následkom konania navrhovateľa, ktorý
ignoroval predvolania na pojednávania súdu.

Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
(ust. § 214 ods. 2 O.s.p.) s verejným vyhlásením rozsudku podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľom uplatneného

nároku, a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval
správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie
aj veľmi podrobne a náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodil. Ak súd prvého stupňa návrh
navrhovateľa v celom rozsahu zamietol po tom, čo dospel k záveru o platnom skončení jeho pracovného
pomeru v skúšobnej dobe, je jeho rozhodnutie správne. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvého

stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Ani v procesnom postupe súdu prvého stupňa nezistil pochybenia alebo vady, ktoré by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, keď sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa, že nebol poučený podľa
ust. § 120 ods. 4 O.s.p., čím mu mala byť odňatá možnosť predložiť ďalšie návrhy na doplnenie

dokazovania. Z predloženého spisu (z doručenky na č.l. 4) jednoznačne vyplýva, že súd prvého
stupňa doručil navrhovateľovi dňa 24.04.2014 predvolanie na pojednávanie a poučenie pre účastníka
občianskeho súdneho konania, ktorého súčasťou bolo aj poučenie podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p..
Tvrdenie navrhovateľa o absencii jeho poučenia podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. potom vyhodnotil ako
nepravdivé a nemajúce oporu v predloženom spise. Ak navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to,

že súd prvého stupňa mal ignorovať jeho návrh na zabezpečenie dôkazov, a to jeho odhlásenie z
registra poistencov Sociálnej poisťovne a odhlášku zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne, odvolací súd
uvádza, že navrhovateľ žiadny takýto návrh na zabezpečenie týchto konkrétnych dôkazov nepodal.
V podaní, doručenom súdu dňa 21.11.2014, len všeobecne žiadal, aby súd prvého stupňa „vykonal
dôkazný a hodnotiaci proces rozhodujúcimi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré označil, uviedol a pripojil

do spisu“. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal riadne dokazovanie výsluchom
odporcu a čítaním všetkých pre posúdenie veci rozhodujúcich listinných dôkazov, predložených do spisu
odporcom. V tejto súvislosti podotýka, že navrhovateľ žiadne listinné dôkazy do spisu nezaložil, a na
žiadneznariadenýchpojednávanísanedostavil.Dôvodnániejeaninámietkanavrhovateľa,žerozsudoknie je sudcom podpísaný. Podľa ust. § 158 ods. 1 veta prvá O.s.p. podpisuje písomné vyhotovenie
rozsudku predseda senátu alebo samosudca, pričom v súdnom spise založený prvopis rozsudku je v
súlade s citovaným ustanovením a v súlade s ust. § 61 ods. 1 vyhl. č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom

a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy zákonným
sudcom riadne vlastnoručne podpísaný. Podľa ust. § 158 ods. 2 O.s.p. sa účastníkom konania prípadne
ich zástupcom doručuje do vlastných rúk rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku, v ktorom v zmysle
ust. § 61 ods. 2 cit. vyhlášky č. 543/2005 Z.z. doložku "za správnosť vyhotovenia" s uvedením mena a
priezviska asistenta podpisuje vlastnoručne asistent, ktorý rovnopis vyhotovil, pričom tento postup bol

aj v prejednávanej veci súdom prvého stupňa dodržaný.

Podľa ust. § 59 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c)
okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.

Podľaust.§72ods.1vetaprváZákonníkapráce,vskúšobnejdobemôžezamestnávateľazamestnanec

skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, ak ďalej nie je
ustanovené inak.

Podľa ust. § 72 ods. 2 Zákonníka práce, písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má
doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vzhľadom na
vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p.. Vec
aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 42 ods. 1, § 45 ods. 1, 2, 3 a 4, § 38 ods. 1, 2 a 4, § 64
ods. 1 písm. a), § 72 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil

tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so
všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie
o žalovanom nároku podstatné. Dôkladne vysvetlil inštitút skončenia pracovného pomeru v skúšobnej
dobe v zmysle ust. § 72 Zákonníka práce, i z akého dôvodu vyhodnotil skončenie pracovného pomeru
navrhovateľa u odporcu v skúšobnej dobe za platné. V tejto súvislosti sa zaoberal aj argumentáciou

navrhovateľa,keďpoukázalnato,ženedodržanieporiadkovejlehotyvzmysleust.§72ods.2Zákonníka
práce nie je sankcionované neplatnosťou skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, a tiež na to,
že nie je namieste sa odvolávať na zákaz výpovede počas práceneschopnosti, nakoľko v prejednávanej
veci ide o odlišný právny inštitút skončenia pracovného pomeru, a to jeho skončenie v skúšobnej
dobe. Podrobne tiež vysvetlil postup pre doručovanie písomností, a vyvodil správny záver o doručení

oznámenia o skončení jeho pracovného pomeru v skúšobnej dobe navrhovateľovi počas jej trvania.
Odvolací súd sa stotožňuje so závermi, ku ktorým súd prvého stupňa vo svojom rozsudku dospel, a
preto na ne odkazuje.

Z predloženého spisu zistil, a medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že odporca ako zamestnávateľ

uzatvoril s navrhovateľom ako zamestnancom pracovnú zmluvu na dobu určitú od 16.12.2013 do
30.06.2014 so skúšobnou dobou tri mesiace, teda v trvaní od 16.12.2013 do 16.03.2014, a že odporca
ukončil písomne oznámením zo dňa 28.01.2014 s navrhovateľom pracovný pomer v skúšobnej dobe
ku dňu 31.01.2014. Predmetné oznámenie, doručované do vlastných rúk navrhovateľa, súd prvého
stupňa správne s poukazom na ust. § 38 ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce vyhodnotil za navrhovateľovi

doručené dňa 26.02.2014, teda v čase trvania skúšobnej doby. Vec potom aj správne právne posúdil,
keď vyhodnotil, že skončenie pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu v skúšobnej dobe bolo platné.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a na námietky navrhovateľa odvolací súd
uvádza nasledovné:

Jeden z možných spôsobov skončenia pracovného pomeru je jeho skončenie v skúšobnej
dobe jednostranným úkonom zamestnávateľa, čo je aj prípad prejednávanej veci. Podstatnou
náležitosťou takéhoto úkonu je zrušovací prejav vôle zamestnávateľa, z ktorého zjavne vyplýva
skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, pričom dôvod nemusí byť uvedený. Právny úkon
zamestnávateľa smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa ust. § 72

Zákonníka práce musí byť urobený počas trvania skúšobnej doby, teda nie po jej uplynutí, pretože
v takom prípade by bol neplatný. Niet pochýb o tom, že odporca skončil s navrhovateľom pracovný
pomer písomne oznámením zo dňa 28.01.2014, doručeným dňa 26.02.2014 v skúšobnej dobe, ktorá
trvala od 16.12.2013 do 16.03.2014. Odvolací súd preto dospel k rovnakému záveru ako súd prvéhostupňa, že skončenie pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu v skúšobnej dobe je platné. Zákonník
práce pri skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe predpokladá, že ku skončeniu pracovného
pomeru dôjde ku dňu, ktorý je v zrušovacom prejave uvedený ako deň skončenia pracovného pomeru,

pričom ku skončeniu pracovného pomeru nemôže dôjsť spätne. Ak nastane, tak ako v posudzovanej
veci, situácia, že zrušovací prejav odporcu obsahoval spätné skončenie pracovného pomeru, pracovný
pomer sa skončil dňom doručenia oznámenia o jeho skončení navrhovateľovi, čo však nemá vplyv
na platnosť zrušovacieho prejavu odporcu. Rovnako nedodržanie lehoty písomného oznámenia o
skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe (ust. § 72 ods. 2 Zákonníka práce) nemá za následok

neplatnosť právneho úkonu. Ako správne vysvetlil súd prvého stupňa, uvedená lehota má len poriadkový
charakter a jej nerešpektovanie je porušením pracovnoprávnych predpisov s možnosťou uplatnenia
pracovnoprávnych sankcií. Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že navrhovateľovi sa dôvodmi,
uvedenými v odvolaní, nepodarilo spochybniť vecnú správnosť rozsudku súdu prvého stupňa.

Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania tak, že navrhovateľovi

uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 392,74 eur, dospel
odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak o trovách konania rozhodol
podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. pri plnom úspechu odporcu v konaní, vec posúdil po právnej stránke
správne, aplikoval aj správne zákonné ustanovenie, pričom výška priznaných trov je v súlade s výškou
odporcom účelne vynaložených trov na jeho právne zastúpenie. Navrhovateľ v odvolaní okrem strohého,

ničímneodôvodneného,ažiadnymipredloženýmialebooznačenýmidôkazminepreukázanéhotvrdenia,
že zaplatením trov by boli ohrozené základné životné potreby jeho a jeho syna, ničím neargumentoval.
Odvolací súd zo spisu nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré by mal pri rozhodovaní
o odvolaní navrhovateľa proti výroku o trovách konania prihliadať. Keďže ani sám navrhovateľ žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohol odvolací súd posúdiť, nepreukázal, a za týmto účelom

ani na žiadne dôkazy nepoukázal, vyhodnotil odvolanie navrhovateľa aj v tejto časti ako nedôvodné, a
rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania ako vecne správne.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust.
§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a
úspešnému odporcovi priznal viazaný jeho vyčíslením (uplatnil si náhradu v nižšej výške, ako by mu
podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. prislúchala) náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách jeho
právneho zastúpenia vo výške 84,31 eur, a to za jeden úkon právnej služby, vyjadrenie k odvolaniu

navrhovateľa, vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny 61,87 eur s režijným paušálom vo výške 8,39
eur a 20 % DPH vo výške 14,05 eur, postupujúc podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a), § 13a ods. 1 písm. c),
§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.