Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/31/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7908220970
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7908220970.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Jána

Slebodníka a JUDr. Pavla Tkáča v právnej veci žalobcu Y.. W. A., bytom v Č., Q. Č.. XXX/X, proti
žalovanej B. - SLOVAKIE, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Bratislavská 1/a, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou ADVOKÁT ZLÁMALOVÁ ZUZANA, s.r.o, so sídlom v Bratislave, Trnavská č. 11 o ochranu
osobnosti, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 22.9.2010,
č.k. 11C 210/2008-181 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku.

Z r u š u j e rozsudok v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r
a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 9.958 eur, v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol, konanie v časti o uloženie povinnosti žalovanej ospravedlniť sa
žalobcovi uverejnením príslušného textu v relácii Paľba o 22,00 hod. v televízii Markíza zastavil a
žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi na trovách konania sumu 1.609,96 eura, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o nároku žalobcu titulom ochrany jeho osobnostných
práv, do ktorých mala žalovaná zasiahnuť odvysielaním relácií Paľba v dňoch 1.10.2007 a 18.5.2009.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že žalovaná dňa 1.10.2007 v relácii PAĽBA
odvysielala reportáž s názvom „Korisť z konkurzu“, v ktorom redaktor žalovanej opísal tzv. podvodný
konkurz spoločnosti Montáže, a.s., ktorého 1,5 hektárový pozemok v hodnote vyše 100 miliónov korún
získalaobchodnáspoločnosťTradeCitya.s.,hociponúklao31miliónovmenejakoKošickásprávcovská

spoločnosť. Redaktor v napadnutej relácii doslovne uviedol:

„Keďsavmédiáchvyskytujevýrazkonkurznámafia,ľudiaaniveľminetušia,čosipodtýmpredstaviť.Pre
nich je väčší problém zlodejíček v obchode, než anonymní hráči v pozadí nejakých konkurzov. Lenže
v tomto pozadí sa lopatami bohorovne prehadzujú desiatky miliónov. Na koho kontá, to si môžeme
iba domyslieť. Posúďte sami, čo sa deje v pozadí nasledujúceho konkurzu. Tento pofiderný konkurz
sa netýka len zainteresovaných ľudí, ktorí sa ukážkovo nabaľujú. Týka sa nás všetkých. Rozhodujúcim

veriteľom v konkurze je štátna konsolidačná banka a má pohľadávku vo výške 65 miliónov korún. A
keďže je záložným veriteľom, peniaze z predaného majetku má inkasovať ako prvá. To bude príjem
štátnej pokladnice.“ Redaktor žalovanej ďalej uviedol, že „pri skúmaní zvláštnej nečinnosti konsolidačnej
som narazil na svedka, ktorý mi povedal, že na jar tohto roku sa v tejto banke opakovane stretli pániI.Á., A. X. A.. Témou bol konkurz firmy Montáže, a.s. I. je členom predstavenstva konsolidačnej, A. je
košický sudca a A. je podnikateľ, mimochodom synovec predsedu košického súdu. Auto inžiniera A.
sme opakovane videli v areáli bývalých B., I. A. D. J.. Navyše bývalý predseda predstavenstva D. J. W.

Q. bol predtým štatutárom vo firme TC Slovakia, kde je spoločníkom práve A.. Za povšimnutie stojí aj
totožná trebišovská adresa oboch firiem. Aj keď akcionársku štruktúru Trade City nepoznáme, v pozadí
takpovediac cítiť inžiniera A..“ Ďalej súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že žalovaná v roku 2009
odvysielala rovnako v relácii PAĽBA reportáž nadväzujúcu na reportáž z 1.10.2007 a názvom „Korisť z
konkurzu 2“, v ktorom redaktor žalovanej uviedol: „Konkurzy. Sprofanované konkurzy. Ďalšia slovenská

špecialita. Častokrát na nich ryžujú mafiáni, špekulanti, lobisti, sudcovia, správcovia, skrátka len nie
veritelia. Tak ako v prípade konkurzu košických Montáži, ku ktorému sa vracia Q. I.. Práve W. A. je
podľa niektorých indícií za firmou Trade City, ktorá získala majetok montáži. Akcionári Trade City nie
sú známi, ale ak by indície o W. A. boli pravdivé, potom by tu mal extra tučný kšeft - de facto za 100
miliónový majetok by zaplatil iba 3 milióny, lebo 7 mu správkyňa vrátila za archiváciu. „

Z uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že žalobca
prekročil prípustné hranice kritiky pri poskytnutí informácii verejnosti. V dôsledku zverejnenia
nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov o osobe žalobcu ako aj o priebehu konkurzu Montáži,
a.s. ako celku v oboch reportážach, relácie Paľby v roku 2007 a v roku 2009 negatívne zasiahol do
jeho osobnosti. Mal za to, že žalovaná vykreslila žalobcu ako osobu, ktorú možno zaradiť pod termín

„konkurzná mafia“. Tiež, že patrí medzi ľudí, ktorí sa „ukážkovo nabalili na pofidernom konkurze Montáži,
a.s.“. Aj keď takáto veta nebola v sporných reportážach priamo vyslovená, vyplynula táto skutočnosť z
celého odvysielaného obsahu textu v oboch reportáži, keďže meno a priezvisko žalobcu v nich odzneli
niekoľkokrát. Žalovaná oznámila, že o stretnutí menovaných (Y.. I., W.. A. a žalobcu sa dozvedela zo
zdroja, ktorý nemôže zverejniť. Považovala ho za hodnoverný. Žalovaná však v konaní nepredložila

žiadny dôkaz na obsah rozhovoru účastníkov tohto stretnutia v sídle Konsolidačnej banky a.s.. Žalovaná
ozrejmila, že účelom jej reportáže bolo len podať informácie o priebehu konkurzu Montáži a.s., ktorého
majetok bol predaný pod cenu s tým, že o pravdivosti zverejneného si mal utvoriť mienku divák sám.
Toto stanovisko žalovaného považoval súd za v rozpore s jeho povinnosťou zabezpečiť objektívnosť a
nestrannosť spravodajských programov. Konkurz, ktorý bol obsahom oboch reportáží bol právoplatne

skončený. Žiadna osoba vrátane žalobcu nebola v súvislosti s priebehom konkurzu trestne stíhaná a
nebola voči nej vyvodená trestná zodpovednosť. Mal za to, že odvysielaný obsah reportáži poškodil
žalobcu na jeho mene, občianskej cti, narušil jeho právo na súkromný život, na rozvíjanie rodinných a
priateľských vzťahov. Na základe uvedeného súd vyvodil , že zásahom do práva žalobcu na ochranu
jeho cti, práva na udržiavanie a rozvoj blízkych vzťahov s inými osobami došlo u neho k tak intenzívnemu

narušeniujehoosobnosti,žeakosatisfakcianestačízadosťučinenievospravedlnenía prichádzauneho
do úvahy náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bol toho názoru, že žalobca, ale aj jeho najbližšia
rodina pociťovali v čase po medializácii obrovskú hanbu a permanentnú psychickú traumu umocnenú
neustálou obavou akým ďalším hanlivým spôsobom bude jeho meno zase mediálne pranierované. Tieto
dôsledky podľa názoru súdu žalobcu značne trápili, čo sa prejavilo v jeho nadmernej nervozite voči

svojmu okoliu a bezpríčinnými hádkami. Psychickým stresom došlo aj k narušeniu fyzického zdravia
žalobcu, čo sa prejavilo jeho nespavosťou a zvýšeným krvným tlakom.

Na druhej strane však konštatoval, že narušenie zdravotného stavu žalobcu nenadobudlo takú intenzitu,
aby bol hospitalizovaný v nemocnici, aby ho postihla celoživotná choroba, alebo, aby bol nútený

vyhľadať pomoc špecializovaného lekára, či už psychiatria alebo internistu. Túto skutočnosť považoval
za jednu z hlavných hľadísk pre rozhodnutie súdu o výške priznanej majetkovej satisfakcie. Za ďalší
dôvod, pre ktorý súd priznal žalobcovi len časť ním uplatnenej finančnej náhrady je situácia, že jeho
terajší nepriaznivý spoločenský status nie je trvalým a nezmeniteľným stavom. Žalobca je mladý človek,
ktorý svojim ďalším čestným životom a skutkami má veľkú príležitosť vyvrátiť všetky obvinenia alebo

ohovorenia, ktoré považuje za nepravdivé. Nie je teda podľa názoru súdu odkázaný iba na to, aby ich iba
slovne odmietal a vyvracal, nakoľko slovám nemusia všetci jeho známi a rodina veriť, ale je tu príležitosť
samotným poctivým konaním zmeniť terajší pre neho nepriaznivý stav, keď je postojom svojho okolia
vylúčený z pomedzi dovtedajších (do vysielania relácie) dobrých vzťahov.

Pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu vychádzal súd aj z toho, že žalobca nie je verejne
činným a nie je masmediálne známou osobou. Čo znamená, že nepatrí do skupiny osôb, ktorých pozná
prevažná časť občanov Slovenska. Je známy len medzi ľuďmi patriacimi do jeho súkromného sveta
alebodojehopodnikateľskejčinnosti. Tedažalobcaajkeďpoškodenýreláciamineprežívalstresahanbutým spôsobom, že kde sa ukázal, tam na neho ukazovali prstom, alebo si šepkali poza jeho chrbát, lebo
ho všetci poznajú (ako napr. politikov, celebrity, umelcov a podobne). Z toho vyvodil súd záver, že prípad
žalobcu treba posudzovať individuálne a v užšom pohľade ako pri týchto mediálne známych osobách. Z

uvedeného dôvodu priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy iba v sume 9.958 eur a v prevyšujúcej
časti návrh zamietol.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 3 O.s.p. majúc za to, že rozhodnutie
vo veci záviselo od úvahy súdu, preto priznal žalobcovi náhradu trov konania spočívajúcu v zaplatenom

súdnom poplatku a trovách právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku v zamietavom výroku podal včas odvolanie žalobca a vo vzťahu k vyhovujúcemu
výroku podala odvolanie aj žalovaná.

Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zamietavom výroku zmenil a zaviazal žalovanú

zaplatiť mu titulom nemajetkovej ujmy sumu 89.624 eur a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.
V odvolaní namietal, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovýmzisteniam ažerozhodnutiesúduvychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Uviedol,
že súd prvého stupňa pri zdôvodnení priznanej výšky nemajetkovej ujmy podrobne rozpísal obidve
kritéria, z ktorých vychádza v rámci právnej úvahy. Na druhej strane však konštatuje, že narušenie

zdravotného stavu žalobcu nenadobudlo takú intenzitu, aby bol hospitalizovaný v nemocnici, aby ho
postihla celoživotná choroba alebo, aby bol nútený vyhľadať pomoc špecializovaného lekára, či už
psychiatra alebo internistu. S uvedeným názorom nesúhlasí, pretože zákon jasne hovorí z akých
kritérií musí súd vychádzať pri rozhodovaní o výške priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zákon
nevyžaduje hospitalizovanie žalobcu v nemocnici alebo postihnutie celoživotnou chorobou. Na tieto

kritéria súd prihliada v konaní o náhradu škody na zdraví, pri bolestnom a sťažení spoločenskom
uplatnení. Toto tvrdenie súdu neobstojí, ak to považoval za jedno z hlavných hľadísk pre rozhodnutie
o výške priznanej majetkovej satisfakcie. Rovnako nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že jeho
terajší nepriaznivý spoločenský status nie je trvalým a nezmeniteľným stavom a ďalej s tým, že je
mladým človekom, ktorý svojim ďalším čestným životom a skutkami má veľkú príležitosť vyvrátiť všetky

obvinenia alebo ohovorenia, ktoré považuje za nepravdivé. Ani toto tvrdenie súdu neobstojí. V tejto
súvislosti poukázal a skutočnosť, že v konaní pred súdom vypovedalo množstvo svedkov, ktorí zhodne
uviedli, že uverili obsahom napadnutej relácii Paľba a od zverejnenia prvej relácie so žalobcom prerušili
všetky kontakty. Svedkovia potvrdili, že tento negatívny stav pretrváva dodnes. Podľa jeho názoru je
neprípustné, aby súd priznanú výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaní o ochranu osobnosti

oprel o skutočnosť, že je mladý človek a ďalším životom a skutkami má veľkú príležitosť vyvrátiť všetky
obvinenia a ohovárania. Takýto postup by bol v rozpore so zásadami spravodlivosti a s úpravou inštitútu
ochrany osobnosti. Svoje meno a česť by tak musel očistiť sám, hoci svojim konanie neporušil žiadne
právne predpisy. Za nesprávny považoval tiež názor súdu prvého stupňa, ak pri úvahe o priznanej
výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal z toho, že nie je verejným činiteľom a nie je

masmediálne známou osobou. Podľa jeho názoru opak je pravdou, lebo z ustálenej judikatúry súdov
vyplýva, že verejní činitelia musia znášať väčšiu mieru kritiky. On je však podnikateľom, čiže medzi
také osoby nepatrí a požíva vyšší stupeň ochrany osobnostných práv. Má teda za to, že priznaná mu
výška nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je primeraná. Je toho názoru, že súd nesprávne aplikoval
inak správne použitý právny predpis ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka na daný skutkový stav

a teda jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za nesprávne považoval
rozhodnutie súdu prvého stupňa aj vo vzťahu k priznanej mu náhrade trov konania, lebo bol toho názoru,
že súd nesprávne vypočítal odmenu trov právneho zastúpenia ak odmenu za jeden úkon právnej pomoci
služby vypočítal z priznaného plnenia, t.j. zo sumy 9.958,18 eur a nie z požadovanej výšky 99.582 eur.
Je teda toho názoru, že mu súd mal priznať trovy konania o výške 4.996,15 eur.

Žalovaná v podanom odvolaní navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v celom
rozsahu a žalobu zamietol. V odvolaní uviedla, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. V odvolaní uviedla, že svedecké výpovede svedkov označených žalobcom boli účelové ,

pretože sa jednalo o blízku rodinu a priateľov. Všetci údajnú ujmu opisovali ako viac svoju ako žalobcovu,
čo sa ani inak nedalo, nakoľko je to ujma na osobnostných právach, teda sa jedná o ujmu subjektívnu.
Preto aj výšku nemajetkovej ujmy pokladá za neodôvodnenú, pretože táto nebola dôkazne preukázaná
nezaujatými dôkaznými prostriedkami. Ohľadom obsahu reportáži uviedla, že výpoveď svedka Q. I.,ale predovšetkým ich samotným obsahom bolo dostatočne preukázaná ich pravdivosť, ako aj to, že
neboli subjektívne. Informácie tam prezentované boli získané z viacerých zdrojov, či už priamo osôb
zúčastnených na konkurznom konaní, alebo názorov dohliadajúcich orgánov, alebo nezávislých strán.

Poukázala na skutočnosť, že Q. I. sa so žalobcom spojil, tento sa k danej veci odmietol vyjadriť,
pričom stále túto možnosť mal a doteraz má. Samozrejme nie je povinnosťou žalobcu sa k danej
veci vyjadrovať, ale ak tak neúčinní , nemožno robiť ju zodpovednú za to, že sa nesnažila dodržať
zákonné ustanovenia § 16 zákona č. 308/2000 Z.z. o objektívnosti. Žalobcom napadané výroky sa týkali
predovšetkým naratívnej časti prvej reportáži, ktoré sa však už z ich samotného znenia nevzťahovali

na reportážami popisovaný prípad konkurzu a rozhodne nestotožňovali osobu žalobcu s termínom
konkurzná mafia. Bolo vecou diváka, ako zhodnotil prezentované údaje v relácii. Rovnako informáciu o
stretnutí žalobcu s M.. A. X. M.. I. v priestoroch Konsolidačnej banky a.s. bola potvrdená okrem iného
výpoveďou samotného žalobcu. V reportáži rovnako odznela informácia o tom, že témou ich rozhovorov
mal byť práve predmetný konkurz, avšak táto bola podaná nie ako skutkový stav, pravda, ale ako
informácie, ktorá sa redaktorovi pri tvorbe reportáže dostala priamo z prostredia Konsolidačnej banky

a.s.. K tomuto sa mali možnosť vyjadriť všetci na stretnutí zúčastnení. V tejto súvislosti poukazala na
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu ako napríklad v prípade Jersild verzus
Dánsko: august 1994, Ľ. R. verzus Slovenská republika. Poukazuje, že v uvedených rozhodnutiach
Európskeho súdu pre ľudské práva sa rozlišuje medzi skutkovými vyhláseniami a hodnotiacimi výrokmi.
Kým existencia faktov musí byť dokázaná, pravdivosť hodnotiacich výrokov nepodlieha dokazovaniu.

Nemožno splniť požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiacich výrokov a takáto požiadavka
sama o sebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného článkom 10.
Bola teda toho názoru, že súd prvého stupňa v rozpore s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské
práva pri rozhodnutí neodôvodnene uprednostnil právo žalobcu pred slobodou jej prejavu slobodne
šíriť informácie. Pri tvorbe reportáže pred jej odvysielaním žalobcovi ponúkla priestor na vyjadrenie za

účelom dosiahnuť maximálnu objektívnosť a nestrannosť, avšak ten ho bez udania dôvodu odmietol,
ďalej sa ohľadom poskytnutého priestoru na vyjadrenie s redaktorom ani s nikým iným z jej strany
nekontaktovala. Má teda za to, že priestor pre vyjadrenie žalobcovi bol daný, ten ho však nevyužil a
ani z rozhodnutia súdu prvého stupňa jasne nevyplýva presne, ktorý výrok je nepravdivým. Skutočným
stavom je, že vec bola ukončená a každopádne v priebehu konkurzu došlo k viacerým pochybeniam,

nejasnostiam a neštandardným postupom a preto, že hlavným veriteľom bol štát, prostredníctvom
Konsolidačnej banky, a.s., šlo nepochybne o verený záujem. Majetok nakoniec získala spoločnosť Trade
City, a.s., v ktorej je žalobca štvrtinovým majiteľom. Táto získala majetok za zlomok ceny, ktorú určoval
znalecký posudok. V odvolaní ďalej uviedla, že v relácii boli použité informácie na základe získaných
podkladov v súlade s princípmi materiálnej pravdy. Poukázala, že cieľom investigatívnej žurnalistiky je

poukázať na celospoločenské problémy, snažiť sa odhaliť ich príčiny a dôsledky, odhaľovať súvislosti
tak, aby si konečný názor urobil sám divák. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR pod zn. R 103/1997, z ktorého vyplýva, že treba rozlišovať medzi kritikou a neoprávneným
zásahom, pričom rozdiel treba vidieť hlavne v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, vecnosti, objektívnosti
a cieľa, ktorý sa konkrétnym prejavom sleduje. Nemožno preto priznať právo na ochranu fyzickej osoby,

ktorá koná protispoločenský a publikácia takýchto skutočností je kritikou a oprávneným zásahom proti
spoločenským nešvárom. V závere odvolania žalovaná poukázala na skutočnosť, že zverejnila len
dostupné informácie s cieľom informovať verejnosť. V súlade s novinárskou etikou poskytla priestor
pre vyjadrenie všetkým dotknutým stranám a využila všetky dostupné prostriedky za účelom overenia
pravdivosti tvrdení osôb vystupujúcich v reportáži. Žalobca však tento priestor nevyužil. Divákovi tak len

predostrela uvedený problém, pričom nevyriekla žiaden výrok o vine, či nevine, účasti alebo neúčasti v
akejkoľvek „zaujímavej skupine“ žiadnej zo zúčastnených strán. Cieľom žalovanej nebolo zdiskreditovať
žalobcu, ale len poukázať na aktivity, ohľadom konkurzného konania, v ktorom bol najväčším veriteľom
štát. Predmetný príspevok podľa jej názoru bol spracovaný objektívne, a len na podklade informácii
a dokumentov v duchu základných zásad publicistiky. Odvysielaná reportáž nebola spôsobila privodiť

žalobcovi ujmu, resp. ohroziť jeho vážnosť v spoločnosti.

Na základe podaných odvolaní odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu
predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. na nariadenom odvolacom pojednávaní postupom podľa
§ 214 ods. 1 O.s.p. a po zopakovaní dokazovania výsluchom žalobcu a svedka dospel k záveru, že

odvolanie žalobcu je a odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Na odvolacom pojednávaní žalobca uviedol, že trvá na podanom odvolaní a vo vzťahu k odvysielaným
reláciám uviedol, že sa ho najviac dotkli výroky vo vzťahu k jeho osobe ohľadom konkurznej mafie. Topovažuje za najväčší zásah do osobnostných práv. Čo sa týka narušených vzťahov, tieto sú také ako boli
v čase odvysielania relácie. Tieto sa nezlepšili a pretrvávajú aj naďalej. K tvrdeniu žalovanej ohľadom
jeho stretnutia s p. I. X. W.. A., ktoré sa malo uskutočniť v Konsolidačnej banke niekedy na jar v roku

2007, uviedol, že k predaju majetku v rámci konkurzu došlo v lete 2006 a teda ich stretnutie nemohlo
súvisieť s konkurzom, pretože sa uskutočnilo po odpredaji majetku v konkurze.

Rovnako žalovaná na odvolacom pojednávaní uviedla, že trvá na podanom odvolaní. Uviedla, že aj
keď žalobca v konaní tvrdil, že odvysielaním relácií mali mu byť spôsobené nejaké zdravotné ťažkosti,

nedokladoval to žiadnym lekárskym potvrdením, iba samotnými tvrdeniami, že z tohto dôvodu nebol
zdravotne spôsobilý. Vo vzťahu k výpovedi svedkov uviedla, že tieto sú strašne podobné, schémovité, dá
sa povedať, že boli jedná ako druhá. Má za to, že vzhľadom na to, že sa jedná o konkurz kde najväčším
veriteľom bol štát, považovala to za vec verejného záujmu. Ohľadom schôdzke v konsolidačnej banke
poukázala na výpoveď sudcu JUDr. A., ktorý potvrdil, že v reportáži bolo odvysielané, že sa stretli v
zložení I., žalobca a on v Konsolidačnej banke, i keď nepotvrdil, že predmetom stretnutia bol konkurz

Montáži a.s.. Vo vzťahu k výrazu uvedenom v relácií „konkurzná máfia“ uviedla, že naozaj ide o výraz v
prvej relácií nešťastne formulovaný, ale poukázala na to, že sa jednalo len o naratívnu časť odvysielanej
relácie a v ďalšej relácií už meno žalobcu sa neuvádzalo. Bola toho názoru, že tento výrok nemožno
spájať s menom žalobcu tak, ako to bolo reprodukované v reláciách.

Svedok B.. Q. I. bývalý zamestnanec žalovanej na odvolacom pojednávaní uviedol, že predmetom
relácie boli také skutočnosti, ktoré obsahovali verejný záujem. Jedným z verejných záujmov bol aj tento
prebiehajúci konkurz, vzhľadom na to, že sa jednalo o veriteľa, ktorým bola Konsolidačná banka. Podľa
jeho názoru Konsolidačná banka sa nesprávala ako riadny veriteľ a preto to bolo predmetom ich záujmu.
Meno žalobcu v relácií uviedli z toho dôvodu, že za úspešnou spoločnosťou Trade City a.s. je žalobca.

Svedok ďalej uviedol, že pokiaľ bolo v reportáži uvedené, že v marci tohto roku, to znamená v roku 2007
sa mali stretnúť M.. I., M.. A. X. M.. A. a okolnosť, že predaj konkurzného majetku prebehol v mesiaci
2006 toto stretnutie by potom bolo významné z toho pohľadu, že Konsolidačná banka mala pohľadávku
vo výške 65.000.000,- Sk a mohla teoretický navrhnúť aj odvolanie správkyne konkurznej podstaty. Vo
vzťahu k používaniu pojmu „konkurzná mafia“ svedok uviedol, že uvedený pojem sa nevzťahoval na

žalobcu,aleboluvedenýakovstuprelácieúvodomaďalejnasledovalijehoslová,abydivákposúdilsám,
čo sa deje v pozadí tohto konkurzu. Uvedený výraz „ konkurzná máfia“ bol v tom čase frekventovaným
výrazom a používal ho aj bývali minister spravodlivosti SR. Vzhľadom na to, že sa jednalo o konkurz
úpadcu v hodnote cez 100.000.000,- Sk a majetok bol odpredaný za jednu desatinu tejto ceny, dalo by
sa domnievať vzhľadom na pomer týchto čísel, že aj v tomto prípade sa nejednalo o čistý konkurz.

Konkurencia uplatnila ponuku na konkurzný majetok v sume 30.000.000,- Sk teda vyššiu od úspešného
účastníka, avšak správkyňa túto vyššiu ponuku neakceptovala. Bol teda toho názoru, že konanie zo
strany správkyne konkurznej podstaty bolo vedené neštandardným spôsobom, keďže ponuka na takýto
rozsiahly majetok bola uverejnená v roľníckych novinách a označená len parcelnými číslami. Zrejme jej
nešlo o to predať majetok za vyššiu hodnotu, resp. ako by jej nešlo o to, aby majetok predala za čo

najvyššiu možnú kúpnu cenu.

Odvolacísúdjevprejednávanejvecitohonázoru,žesúdprvéhostupňasprávnezistilskutkovýstavveci,
ak konštatoval, že žalovaná zasiahla do osobnostných práv žalobcu, ktorý následne však iba čiastočne,
správne právne posúdil, ak vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k

porušeniu osobnostných práv žalobcu iba čiastočne vyhovela jeho nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. V tejto časti preto odvolací súd považuje odvolanie žalobcu za dôvodné.

K odvolaniu žalovanej je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z
názoru, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní neodôvodnene uprednostnil práva žalobcu pred slobodou

jej prejavu slobodne šíriť informácie.

V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že konflikt dvoch ústavou chránených hodnôt - slobody prejavu
na jednej strane (článok 26 ods. 1 ústavy) a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mená na strane druhej (čl. 19 ods. 1 ústavy) - nie je možné

vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t.j. na všeobecnej úrovni pre každý jednotlivý prípad.
Bolo preto úlohou súdu prvého stupňa, aby pri prerokovaní tohto konkrétneho sporu zisťovaním miery
dôležitosti oboch v kolízií stojacich ústavných hodnôt dospieť k záveru o potrebe uprednostnenia jednej
z nich.Aj keď odvolací súd vychádza z názoru, že sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov
demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca

v niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy
explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia
zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem
iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v

čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka , ktoré chránia
súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb (vrátane žalovanej)
alebo štátu.

Keďže v prejednávanej veci súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy, je zrejmé, že týmto rozhodnutím došlo k zásahu do

ústavou garantovanej slobody prejavu žalovanej, t.j. došlo k jej obmedzeniu. Z doterajšej judikatúry
súdovjezrejmé,žeobmedzenie akéhokoľvekzákladnéhoprávaaleboslobody,atedaajslobodyprejavu
možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené
zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa.

V prejednávanej veci ide nepochybne o obmedzenie slobody prejavu žalovanej na zákonom podklade,
ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré
sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno
považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolnosti bolo potrebné z dôvodu akceptovateľnosti namietaného

rozsudku súdu prvého stupňa posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu žalovanej primeraný, t.j., či
zodpovedal zásade proporcionality.

Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd tak ako ústavný súd v porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS
152/08, II. ÚS 326/09), vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedi na otázky kto, o kom,

čo, kde, kedy a ako v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

Je nesporné, že žalovaná je vysielateľom v zmysle zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisií,
a teda má povinnosť zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov (§ 16 ods. 3
písm. b.). Žalovaná je teda (nositeľom) slobody prejavu, preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana

(privilegované postavenie) poskytovaná masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej
veci zo strany súdu primeraným spôsobom zohľadniť.

Hranice akceptovateľnosti šírenia informácii týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov
a najužšie „u bežných občanov“. V danom prípade inkriminovaná relácia odvysielaná žalovanou

obsahovala informácie týkajúce sa konkurzného konania vo veci úpadcu akciovej spoločnosti Montáže
a.s. so sídlom v Košiciach. Táto relácia priniesla tvrdenia, ktoré sa týkali okolnosti a spôsobu
predaja majetku v konkurznom konaní. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné brať do úvahy,
že inkriminovaná relácia priniesla tvrdenia, ktoré nemali súkromnú povahu, ale týkali sa činnosti
konkurzného súdu a správkyne konkurznej podstaty. Odvolací súd k tomu uvádza, že je nepochybné,

že poslaním masmédií je nepochybne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom
zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať). Otázkou verejného
záujmu je teda nepochybne aj nakladanie s verejnými financiami, čo v danom prípade reprezentoval
konkurzný veriteľ konsolidačná banka vo vzťahu k úpadcovi. Na druhej strane je potrebné uviesť, že
sa inkriminovaná relácia nepochybne týkala aj žalobcu a bola objektívne spôsobila svojim obsahom

vyvolať negatívny zásah do jeho osobnostnej sféry, keďže žalobca bol v nej identifikovaný svojim menom
i vzťahom k predsedovi krajského súdu.

Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti sa odvolací
súd zameral aj na obsah relácií, ktoré mali spôsobiť neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu.

V relácii Paľba dňa 1.10.2007 s názvom „Korisť z konkurzu“ redaktor žalovanej uviedol, že „... keď sa
v médiách vyskytuje výraz „konkurzná mafia“, ľudia ani veľmi netušia, čo si pod tým predstaviť. Pre
nich je väčší problém zlodejíček v obchode, než anonymní hráči v pozadí nejakých konkurzov. Lenže
v tom pozadí sa lopatami bohorovne prehadzujú desiatky miliónov. Na koho konta, to si môžemeiba domyslieť. Posúďte samy, čo sa deje v pozadí nasledujúceho konkurzu. .... tento pofidérny konkurz
sa netýkal len zainteresovaných ľudí, ktorí sa ukážkovo nabalili, týka sa nás všetkých. Rozhodujúcim
veriteľom konkurzu je štátna konsolidačná banka a má pohľadávku vo výške 65.000.000,- Sk a keďže

je záložným veriteľom z predaného majetku má peniaze inkasovať ako prvá, to bude príjem štátnej
pokladnice..... Pri skúmaní zvláštnej nečinnosti konsolidačnej som narazil na svedka, ktorý mi povedal,
že na jar tohto roku sa v tejto banke opakovane stretli páni I., A. X. A.. Témou bol konkurz firmy Montáže
a.s.. I. je členom predstavenstva konsolidačnej, A. je Košický sudca a A. je podnikateľ, mimochodom
synovec predsedu Košického súdu. ....Auto Y.. A. sme opakovane videli v areáli bývalých montáži, ktorý

vlastni Trade City. Navyše bývali predseda predstavenstva Trade City a.s. W. Q. bol predtým štatutárom
vo firme TC Slovakia, kde je spoločníkom práve A.. Za povšimnutie stojí aj totožná Trebišovská adresa
oboch firiem. Aj keď akcionársku štruktúru Trade City nepoznáme, v pozadí tak povediac cítiť Y.. A.....“.

Z citovaného vyplýva, že obsahom inkriminovanej relácie boli nepochybne veci dôležitého verejného

záujmu - nakladanie s verejnými financiami, čo v danom prípade ako bolo uvedené bolo reprezentované
konkurzným veriteľom Konsolidačnou bankou vo vzťahu k úpadcovi. Išlo o vec, ktorú sú novinári,
masmédia, a teda aj žalovaná v súlade so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej spoločnosti
povinnýinformovať,pričomverejnosťmáprávotakétoinformáciedostať(získať).Žalovanátedavdanom
prípade informovala o otázkach legitímneho verejného záujmu.

Čo sa týka skutkových zistení žalovaná uverejnila síce pravdivú informáciu o priebehu konkurzného
konania úpadcu spoločnosti Montáže a.s., podľa ktorej došlo k odpredaju majetku úpadcu, v sume
10.000.000,- Sk. Zasadenie tejto informácie do celkového kontextu relácie v spojení s jej nadpisom
však naznačovali, že žalobca ako synovec predsedu krajského súdu sa mal podieľať na organizovaní

pofiderného-nezákonného konkurzu na ktorom sa mal ukážkovo nabaliť.

V súvislosti s argumentáciou žalovanej týkajúcou sa neexistencie neoprávneného zásahu do práv
žalobcu odvolací súd konštatuje, že považuje za nesporné, že výpovedná hodnota inak pravdivého

tvrdenia môže byť s ohľadom na kontext relácie, v ktorej je uvedené, značne skreslená, resp.
deformovaná (skreslenie môže byť spôsobené formou jeho podania alebo zasadením tvrdenia do takých
súvislosti či okolnosti, ktoré objektívne vyvoláva dojem skresľujúci pravdu), a to až do takej miery, že
zhodnotením inak pravdivého tvrdenia dospeje divák k nepravde, ktorá môže zasiahnuť do práv iných.

Užitočným kritériám pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia
sporných výrokoch. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia
je ochrana osobnostných práv. V tejto súvislosti preto treba prihliadať na opakovanosť i širokú
publicitu neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, keďže k neoprávnenému zásahu došlo
prostredníctvom elektronického média - televíznym vysielaním. V tomto smere odvolací súd poukazuje

na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.06.1998, sp. zn. 1Co 15/97, v ktorom súd konštatoval, že
„ ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním, treba
vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. Takýto zásah spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným
rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať
sa nemajetkovej ujmy v peniazoch“. Vzhľadom na to, že sporná relácia bola odvysielaná žalovanou v

televíznom vysielaní s celoslovenskou pôsobnosťou, preto treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať
vec prísnejšie.

Odvolací súd súhlasí s názorom žalovanej, že kritika spoločenských javov je potrebná, a v zásade ju
nemožno považovať za zásah do práv chránených v § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka.

Ak však zo skutkových okolností uvedených v relácií nemožno vyvodiť zodpovedajúce závery, nejde
o právom prípustnú kritiku, ale o tvrdenie, ktoré nemá základ v skutkovom deji. Za pravdivé opísanie
skutkových okolností, nemožno považovať také, ak redaktor v relácií síce uvedie pravdivé skutočnosti,
ale niektoré skutočnosti vynechá alebo ich nerozvedie do tej miery, aby si poslucháč mohol vytvoriť
vlastný názor na vec.

Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že žalovaný vykreslil žalobcu
„ako osobu, ktorú možno zaradiť pod termín „konkurzná mafia“ a tiež, že patrí medzi ľudí, ktorí saukážkovo nabalili na pofidernom konkurze Montáži a.s.“. Uvedené možno vyvodiť z kontextu oboch
odvysielaných reportáži, keďže meno a priezvisko žalobcu v jednej z nich odznelo niekoľkokrát.

Zuvedenýchreláciibolomožnévyvodiť,žezapofidérnymkonkurzomstojíprávežalobca,lebotensamal
stretnúť na jar roku 2007 s M.. I. , členom predstavenstva Konsolidačnej banky, a.s. a M.. A. Košickým
sudcom, a témou mal byť konkurz firmy Montáže a.s.. Uvedené tvrdenie v relácii teda bolo prezentované
tak, že žalobca bol jedným z organizátorov pofiderného konkurzu, na ktorom sa mal ukážkovo nabaliť-
teda v rozpore so zákonom. Z výpovede svedka B.. Q. I. je však zrejmé, že predaj majetku úpadcu sa

uskutočnil správkyňou v mesiaci jún 2006 a teda prípadne stretnutie žalobcu s p. I. a M.. A. v marci 2007
nemohlo ovplyvniť predaj majetku úpadcu v mesiaci jún 2006. Uvedená informácia bola odvysielaná dňa
1.10.2007 i napriek tomu, že konkurz prebehol v júni 2006.

Podľa názoru odvolacieho súdu malo použitie inač pravdivých skutkových tvrdení ohľadom predaja
majetku úpadcu v konkurze v celkovom kontexte relácii jednoznačne priamy vplyv na spochybnenie

morálnosti a zákonnosti konania žalobcu (z obsahu relácií vyplýva, že žalobca sa aktívne podieľal
na organizovaní pofiderného konkurzu), a tým sa vytvoril predpoklad na prijatie hodnotového úsudku
týkajúceho sa spochybnenia žalobcu ako čestného človeka.

S ohľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci žalovaná ako prevádzkovateľ

elektronického média pri ochrane slobody prejavu odvysielala relácie do verejnej diskusie ohľadom
prebiehajúceho konkurzného konania na majetok úpadcu Montáže a.s.. Odvolací súd nepopiera
právo žalovanej dopustiť sa aj určitého zjednodušenia, či dokonca nepresnosti, avšak za súčasného
rešpektovania zásady, že uverejnením informácii v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim
skutočnostiam. Táto zásada však v uvedenom prípade zo strany žalovanej dodržaná nebola, o čom

svedčí formulácia relácií tak, že tieto nedávali divákom možnosť vytvoriť si vlastný názor pre nedostatok
obsiahnutých informácií, ale naopak nútili ho k tomu, aby prijali tvrdenie redaktora že v tomto prípade sa
žalobca podieľal na organizovaní nezákonného konkurzu. Pri tom vynechaním jeho mená sa takéhoto
zásahu do jeho práv mohla žalovaná veľmi jednoducho vyhnúť.

Za daných okolností, možno podľa názoru odvolacieho súdu, akceptovať záver súdu prvého stupňa, že
pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť
ochranu práva na ochranu osobnosti žalobcu, t.j., že žalovaná odvysielaním uvedených relácií prekročila
ústavou jej garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv
žalobcu.

Za dôvodnú nemožno považovať ani námietku žalovanej v odvolaní, ak výšku nemajetkovej
ujmy pokladá za neodôvodnenú, pretože táto nebola dôkazne preukázaná, nezaujatými dôkaznými
prostriedkami. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že moderná Európska judikatúra povinnosť
dokazovať nemajetkovú ujmu už nevyžaduje a pomaly, ale isto ju opúšťa aj naša judikatúra (pozri

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. XCdo XXX/XXXX), lebo trendom sa stáva skutočnosť, že
nemajetková ujma vzniká už samotným porušením, resp. zásahom do oblasti základných práv a slobôd
každého človeka. Preto nie je potrebné demonštrovať, že takýto zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa
prejavila „navonok“ vo vzťahu k tretím osobám, príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila dôstojnosť
človeka v očiach iných. Takýto prístup označuje Európsky súd pre ľudské práva za príliš formalistický

(porov: rozhodnutie ESĽP vo veci Danev c. Bulharsko z 2.9.2010, sťažnosť číslo 9 411/05, § 35).

Za postačujúce sa začína považovať samotné tvrdenie žalobcu, že mu bola spôsobená nemajetková
ujma ingerenciou do jeho práv a slobôd, do jeho vnútornej sféry. Uvedené sa týka najmä oblasti práva na
súkromie v celej šírke, ktoré zahŕňa množstvo ďalších elementov, ako je ochrana osobnosti, dôstojnosti

a rodinného života, kde sa porušiteľ mal v zásade zdržať akýchkoľvek zásahov (tzv. zákaz ingerencie).
Konkludujúc, svedecké výpovede neboli v konaní o nemajetkovej ujme potrebné, preto súd prvého
stupňa žalobcu svojvoľne zaťažil dôkazným bremenom, čím ho oproti žalovanej ako porušiteľovi zjavne
znevýhodnil. Toto znevýhodnenie možno považovať za protiústavnú diskrimináciu, lebo nesledovalo
legitímny cieľ a neexistoval primeraný (rozumný) vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným

cieľom.

Za dôvodné však považuje odvolací súd odvolanie žalobcu vo vzťahu k zamietajúcemu výroku ohľadom
nepriznanej mu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak dôvodom zamietnutia ako vyplýva z odôvodnenianapadnutého rozsudku bola úvaha súdu, že „narušenie zdravotného stavu žalobcu nenadobudlo takú
intenzitu, aby bol hospitalizovaný v nemocnici, aby ho postihla celoživotná choroba, alebo aby bol nútený
vyhľadať pomoc špecializovaného lekára a ďalej z dôvodu, že nepriaznivý spoločenský status žalobcu

nie je trvalým a nezmeniteľným stavom, žalobca je mladý človek, ktorý svojim ďalším čestným životom a
skutkami má veľkú príležitosť vyvrátiť všetky obvinenia alebo ohovorenia, ktoré považuje za nepravdivé“.
V tejto časti súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo

od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods.
1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Obč. zákonníka výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ktorej sa žalobca v prejednávanej veci domáha) môže súd

podľa cit. § 13 ods. 2 priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania
náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu stanovuje jedinú podmienku
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne
zadosťučinenie nezdá postačujúce.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je teda vždy - v závislosti na
individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa
právneho názoru odvolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolností, za
ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje

za ujmu značnú. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah
závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby
v spoločnosti.

Určenie výšky nároku na prisúdenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch možno nepochybne

zisťovať značne obtiažne. Preto sa uplatňuje postup podľa ust. § 136 O.s.p., kedy súd túto výšku
určí podľa svojej úvahy i tá však podlieha hodnoteniu. Základom úvahy podľa uvedeného ustanovenia
preto zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožní založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení
základných súvislosti posudzovaného prípadu. Preto pri úvahe o primeranosti musí vychádzať
predovšetkým z celkovej povahy, tak aj z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu, a teda musí

prihliadnuť napr. k intenzite, k povahe a spôsobe neoprávneného zásahu, charakterového rozsahu
zasiahnutej hodnoty osobnosti, k trvaniu i šírke ohlasu vzniknutej nemajetkovej ujmy pre postavenie a
uplatnenie postihnutej fyzickej osoby v spoločnosti a podobne.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy síce správne konštatoval, že u

žalobcu došlo tak k intenzívnemu narušeniu jeho osobnosti, že ako satisfakcia nestačí zadosťučinenie
v ospravedlnení, a prichádza do úvahy náhrada ujmy v peniazoch, jeho rozhodnutie ohľadom výšky
priznanej nemajetkovej ujmy však nemožno považovať za správne, ak za dostatočnú považoval
nemajetkovú ujmu v sume 9.958 eura vychádzajúc pritom z názoru, že narušenie zdravotného stavu
žalobcu nenadobudlo takú intenzitu, aby bol hospitalizovaný v nemocnici, aby ho postihla celoživotná

choroba alebo, aby bol nútený vyhľadať pomoc špecializovaného lekára, taktiež z názoru, že žalobca
je mladý človek, ktorý svojim čestným ďalším životom a skutkami má veľkú príležitosť vyvrátiť všetky
obvinenia alebo ohovorenia, ktoré považuje za nepravdivé.

Tento názor súdu prvého stupňa nemožno považovať za správny, lebo určenie výšky náhrady je síce

zo zákona vecou voľnej úvahy súdu (§ 136 O.s.p.) táto však musí byť odôvodnená a musí mať svoj
základ v zistení skutkového stavu ohľadne oboch zákonom predvídaných kritérií, t.j. ohľadom závažnosti
vzniknutej ujmy aj ohľadom okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.Z citovaného zákonného ust. § 13 ods. 3 nevyplýva, aby jedným zo zákonných kritérií pre priznanie,
resp. nepriznanie nemajetkovej ujmy bolo narušenie zdravotného stavu takej intenzity, aby osoba bola
hospitalizovaná v nemocnici, postihla ju celoživotná choroba alebo, aby bola nútená vyhľadať pomoc

špecializovaného lekára a taktiež ani skutočnosť, aby fyzická osoba svojim ďalším konaním v živote
mala vyvrátiť obvinenia alebo ohovorenia.

Bolo preto úlohou súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcu tak ako bolo uvedené, vychádzať predovšetkým z celkovej povahy, tak aj z jednotlivých

okolností prípadu a mal prihliadnuť jednak k intenzite, povahe a spôsobe neoprávneného zásahu,
charakterového rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, k trvaniu i šírke ohlasu vzniknutej nemajetkovej
ujmy pre postavenie a uplatnenie žalobcu v spoločnosti a podobne. Keďže súd prvého stupňa takto
nepostupoval a nehodnotil ohľadom výšky žalobcom uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu všetky
rozhodujúce kritéria pre posúdenie dôvodnosti jeho nároku, nemožno jeho rozhodnutie v zamietavom
výroku považovať za správne.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, preto odvolací súd
napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil a vzhľadom
na dôvodnosť odvolania žalobcu rozsudok v zamietavom výroku podľa § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 zrušil

(súdvedenýnesprávnymprávnymnázoromnezisťovalrozhodujúceskutočnostípotrebnépreposúdenie
nároku žalobcu) a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa postupovať v hore naznačenom smere a opätovne
rozhodnúť o žalobcom uplatnenom nároku na nemajetkovú ujmu, pričom posúdi všetky rozhodujúce

okolností ohľadom výšky nároku na prisúdenie náhrady nemajetkovej ujmy. Preto v ďalšom rozhodovaní
prihliadne najmä na závažnosť vzniknutej ujmy, okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (tieto
okolnosti môžu byť významné tak u žalobcu, ako aj u žalovanej, ktorá neoprávnený zásah spôsobila),
či žalovaná zasiahla do osobnosti žalobcu z nedbanlivosti (ľahostajnosti) alebo, či jej je možné na
neoprávnenom zásahu a vzniknutom nepriaznivom následku pripočítať úmysel, poprípade dokonca zlý

úmysel a pohnútku (napríklad škandalizovať a ohovoriť žalobcu, pričom pre posúdenie „zlého úmyslu
a pohnútky“ nie je spravidla rozhodujúce preukázanie vedomého konania novinára, ale rozhodujúce
je „čitateľnosť „ z obsahu relácií), na opakovanosť i širokú publicitu neoprávneného zásahu, že do
osobnostných práv žalobcu došlo televíznym vysielaním a teda mal širokú publicitu (R 45/2000).

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.