Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 30, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/653/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7908220970
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7908220970.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Andreja

Šalatu a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu Y.. W. A., bytom v Č., Q. Č.. XXX/X, proti
žalovanej MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Bratislavská č. 1/a, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou DEDÁK&Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy č. 45 o ochranu
osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 27.3.2014 č.k.
11C/210/2008-350 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 89 624,00 eur a
na trovách konania sumu 8 150,05 eura, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o návrhu žalobcu ohľadom spôsobenej mu nemajetkovej
ujmy.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že žalovaná dňa 1.10.2007 v relácii Paľba

odvysielala reportáž s názvom „Korisť z konkurzu“, v ktorom redaktor opísal tzv. podvodný konkurz
spoločnosti Montáže a.s., ktorého 1,5 hektárový pozemok v hodnote vyše 100 miliónov korún získala
obchodná spoločnosť Trade City a.s., hoci ponúkla o 31 miliónov menej ako Košická správcovská
spoločnosť. Redaktor v reportáži rozoberal rôzne podozrenia a machinácie pri konkurze. V reportáži
doslovne reportér uviedol: „Keď sa v médiách vyskytuje výraz konkurzná mafia, ľudia ani veľmi netušia,
čo si pod tým predstaviť. Pre nich je väčší problém zlodejíček v obchode, než anonymní hráči v pozadí
nejakých konkurzov. Lenže v tomto pozadí sa lopatami bohorovne prehadzujú desiatky miliónov. Na

koho kontá, to si môžeme iba domyslieť. Posúďte sami, čo sa deje v pozadí nasledujúceho konkurzu.
Tento pofidérny konkurz sa netýka len zainteresovaných ľudí, ktorí sa ukážkovo nabaľujú. Týka sa nás
všetkých. Rozhodujúcim veriteľom v konkurze je štátna konsolidačná banka. Má pohľadávku vo výške
65 miliónov korún. A keďže je záložným veriteľom, peniaze z predaného majetku má inkasovať ako
prvá. To bude príjem štátnej pokladnice. Pri skúmaní zvláštnej nečinnosti konsolidačnej som narazil
na svedka, ktorý mi povedal, že na jar tohto roku sa v tejto banke opakovane stretli páni I., A. X. A..
Témou bol konkurz firmy Montáže a.s. I. je členom predstavenstva konsolidačnej, A. je košický sudca

a A. je podnikateľ, mimochodom synovec košického súdu. Auto inžiniera A. sme opakovane videli v
areáli bývalých Montáži, ktorý vlastní Trade City. Navyše bývalý predseda predstavenstva Trade City
Ján Džugan bol predtým štatutárom vo firme TC Slovakia, kde je spoločníkom práve A.. Za povšimnutiestojí aj totožná trebišovská adresa oboch firiem. Aj keď akcionársku štruktúru Trade City nepoznáme,
v pozadí takpovediac cítiť Y.. A..“

Následne v roku 2009 žalovaná v relácia Paľba odvysielal ďalšiu reportáž s názvom „Korisť z konkurzu
2“, v ktorej uviedol: „Konkurzy, Sprofanované konkurzy. Ďalšia slovenská špecialita. Častokrát na nich
ryžujú mafiáni, špekulanti, lobisti, sudcovia, správcovia, skrátka len nie veritelia. Tak ako v prípade
konkurzu košických Montáži, ku ktorému sa vracia Q. I.. Práve W. A. je podľa niektorých indícií za firmou
Trade City, ktorá získala majetok Montáží. Akcionári Trade City nie sú známi, ale ak by indície o W. A.

boli pravdivé, potom by tu mal extra tučný kšeft - de facto za 100 miliónový majetok by zaplatil iba 3
milióny, lebo 7 mu správkyňa vrátila za archiváciu“.

Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že
nárok žalobcu je dôvodný. Žalovaná uvedenými reportážami porušila osobnostné práva žalobcu veľmi
závažným spôsobom a v značnej miere. Podľa názoru súdu v neoprávnenom zásahu žalovanej možno

vidieť jej zlý úmysel s cieľom škandalizovať a ohovoriť žalobcu. Zvýšiť tak sledovanosť televízie za
účelom dosiahnutia zisku, tomu zodpovedá obsah relácie Paľba z roku 2007, kde žalobca bol označený
plným menom aj priezviskom, a jeho postavenie v osobnom aj pracovnom živote. Jednoznačným
pokračovaním bola druhá relácia z mája 2009, čo vyplynulo aj z jej samotného názvu „Korisť z konkurzu
2“. K obom reláciám patria aj reklamné šoty, ktoré sa v období odvysielania relácie denne opakovali

na televíznej obrazovke. Druhá relácia bola naviac odvysielaná už počas súdneho konania, v čom
tiež možno vidieť zlý úmysel žalovaného. Tento hoci poznal postoj žalobcu k obsahu odvysielanej
prvej relácie, teda, že žalobca takéto správanie televízie považuje za vážny negatívny zásah do jeho
osobnostných práv na súkromie, pokračoval vo svojich aktivitách voči žalobcovi ďalej. Negatívny zásah
žalovanej voči žalobcovi mal dlhodobý účinok, pretože dané relácie boli dlhodobo dostupné na webovej

stránke žalovanej spoločnosti. Relácie boli podrobené verejnej diskusii s odsudzujúcim postojom
verejnosti voči žalobcovi, ktorý v zmysle odvysielaného mal podvodnými spôsobmi ako mafián a
špekulant získať majetok za vyše 100 miliónov korún. Závažnosť zásahu do osobnostných práv žalobcu
je daná aj spôsobom zásahu. V danom prípade nepravdivé informácie o osobe žalobcu v súvislosti s
konkurzom Montáži a.s. boli podané širokej verejnosti, lebo boli šírené prostredníctvom televízie, ktorá

má pôsobnosť na celom území Slovenska. Žalobca sa tak stal mediálne známym v negatívnom slova
zmysle v celej krajine, aj keď dovtedy v televízii nevystupoval. Žalobca nebol verejne činným, bol bežným
občanom, pričom práve u súkromnej osoby je hranica akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich
sa jeho osobnej sféry s porovnaním napríklad s politikmi najužšia. Politici sú pod kontrolou občanov,
ktorých volili a preto sú si vedomí, že médiá budú informovať o ich pôsobení v pracovnom aj súkromnom

živote v širšom rozsahu, a tiež sú si vedomí, že musia znášať väčšiu mieru kritiky. Žalobca ako súkromná
osoba požíva vyšší stupeň ochrany osobnostných práv. Žalovaná odvysielaním nepravdivých informácií
o žalobcovi zavinila, že došlo k narušeniu vzťahov medzi žalobcom a osobami z jeho súkromného aj
pracovného prostredia. Vypočutí svedkovia zhodne uviedli, že po odvysielaní sporných relácií Paľba
uverili ich obsahu a prerušili so žalobcom kontakty. Tento negatívny stav je nemenný a neodstrániteľný,

lebo takto sa jednotliví svedkovia vyjadrili. Žalobca bude musieť niesť tieto následky neoprávneného
zásahu žalovanej počas svojho ďalšieho života. Týmito následkami je jeho sociálna izolácia v dôsledku
narušenia jeho dôveryhodnosti medzi jeho spoluobčanmi. Súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej
ujmy žalobcu podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka sa oboznámil s inými rozhodnutiami súdov v
obdobných veciach za zásah do práv osobnostných prostredníctvom médií. Následne pri zohľadnení

všetkých vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej
ujmy v ním uplatnenej výške je dôvodný a preto mu vyhovel v celom rozsahu.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému

žalobcovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku a trov právneho
zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh žalobcu na zaplatenie sumy 89
624,00 eur v celom rozsahu zamietne. V odvolaní uviedla, že trvá na svojich písomných vyjadreniach
predložených v priebehu konania, ako aj ústnych argumentoch prezentovaných na pojednávaniach.

Má za to, že reportáže obsahujú objektívne informácie a primeranú kritiku, nie sú neoprávneným a
neprimeraným zásahom do osobnostných práv žalobcu, resp. nie sú ani potencionálne spôsobilé do
jeho osobnostných práv neoprávnene zasiahnuť. Zároveň v odvolaní vzniesla námietku zaujatosti voči
všetkým sudcom Krajského súdu v Košiciach a to z dôvodu, že predmetom sporu sú reportáže, ktorých
hlavným predmetom bola kritika konania Krajského súdu v Košiciach ako konkurzného súdu úpadcu

Montáže a.s., ktorý prebieha na danom súde už po dobu 15 rokov pod sp.zn. 3K 257/1999. Vzhľadom na
kritikuKrajskéhosúduvKošiciachjehosudcovianemôžubyťpovažovanízanestrannýchaobjektívnych.
Ďalej žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvého stupňa porušil zásady spravodlivého procesu a
svojim postupom jej odňal možnosť konať pred súdom, keď svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.
Zároveň si súd nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z vyšetrovacej zásady, keď nedostatočne zistil
skutkový stav. Je teda toho názoru, že napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky riadneho odôvodnenia

rozhodnutia a preto je z tohto dôvodu nepreskúmateľný. Ďalej vyčítala súdu prvého stupňa, že
pojednával vo veci a vyhlásil rozsudok dňa 27.3.2004 v jej neprítomnosti a v neprítomnosti jej právneho
zástupcu. Podľa jej názoru priznanie excesívne vysokej náhrady nemajetkovej ujmy hneď na prvom
pojednávaní po vrátení veci súdom, ktorého predseda strýko žalobcu nevzbudzuje dojem, že bolo
zachované právo žalovanej na spravodlivé súdne konanie. Taktiež bola toho názoru, že v konaní

došlo k porušeniu práv na spravodlivý proces a to z dôvodu, že v prvostupňovom konaní nerozhodol
nezaujatý sudca. Strýko žalobcu na prvostupňovom súde dlhodobo pôsobil a jeho osobné a priateľské
väzby na sudcov tohto súdu sú nesporné. Nie je preto možné považovať rozhodovanie v tejto veci
na Okresnom súde Trebišov za nestranné, objektívne a súladné s predstavou práva na spravodlivý
proces.AjkeďsudkyňaBerešovábolaztohtokonaniavylúčená,KrajskýsúdvKošiciachvedenýstrýkom

žalobcu uznesením z 18.2.2009 rozhodol, že okrem sudcu Miľka žiadny iný sudca nie je vylúčený z
prejednávania v danej veci. Vo veci tak opäť konala vylúčená sudkyňa Berešová. Podľa žalovanej je
namieste, aby odvolací súd aj z tohto dôvodu prvostupňový rozsudok zrušil a aby následne vo veci
rozhodol iný súd prvého stupňa než Okresný súd Trebišov. Žalovaná ďalej poukázala na to, že všetky
skutkové tvrdenia v reportážach sú pravdivé a súd sa v celom rozsudku žiadnym spôsobom nezamýšľal

a neskúmal pravdivosť informácií uvedených v reportážach o konkurze spoločnosti Montáže a.s. a
účasti žalobcu v ňom. Súd jej tak odňal možnosť správne aj fakticky argumentovať a polemizovať s
jeho závermi, ktoré sú len všeobecné, vágne a neobsahujú žiadne faktické skutočnosti, ktoré by sa
dali vyvrátiť. Závery súdu považuje za rozporné s jeho skutkovými zisteniami, prípadne z dokazovania
vôbec nevyplývajú. Ak súd uviedol, že žalobca bol vykreslený ako osoba, ktorú možno zaradiť pod

termín konkurzná mafia je potrebné uviesť, že existencia tzv. „konkurznej mafie“ bola spomenutá
v reportážach len jedenkrát, pričom žalovaná nikdy neoznačila žalobcu za člena konkurznej mafie.
Čelní predstavitelia Ministerstva spravodlivosti SR o existencii konkurznej mafie informovali dlhodobo
a poukazujú na ňu práve v prípadoch, kedy majetné spoločnosti skončia v konkurze, pri ktorom nie
sú veritelia úpadcu vôbec uspokojení a majetok skončí v rukách tretích osôb. Z dostupných informácií

vyplýva, že hodnotiaci úsudok o konkurznej mafie by nebol v prípade konkurzu Montáže a.s. bez
dostatočného skutkového základu. Reportáže však predstavujú priamu kritiku správkyne konkurznej
podstaty a Krajského súdu v Košiciach a nie žalobcu. Ak súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca
patrí medzi ľudí, ktorí sa ukážkovo nabalili na pofidérnom konkurze Montáží a.s., je treba tento záver
považovať za neurčitý a nepreskúmateľný. Opäť súd nekonkretizoval, ktorými konkrétnymi výrokmi k

domnelému zásahu malo dôjsť a akou úvahou k svojmu záveru dospel. Súd absolútne neprihliadol na
skutkové zistenia v dokazovaní pred súdom prvého stupňa, aj odvolacím súdom. Napadaná informácia
je totiž pravdivá a nemôže mu byť na ujmu zverejnením takejto pravdivej informácie. Z dokazovania
totiž jednoznačne vyplýva, že žalobca je 25% akcionárom spoločnosti Trade City a.s., ktorá výhodne
kúpila nehnuteľnosti v konkurze Montáže a.s. za 10% ich hodnoty a následne ich predala. Skutočnosť,

že žalobca je „spoluvlastníkom“ kupujúceho v konkurze Montáže a.s. a tiež spoločníkom Archív - Služby
s.r.o., ktorá získala na archiváciu listín súd vôbec nespomenul a v rozhodovaní nijako nezohľadnil. Ide
pritom o kľúčovú skutočnosť, ktorá preukazuje rolu žalobcu v konkurze. Úschova písomností úpadcu
Montáže a.s. spoločnosťou Archív - Služby s.r.o. bola preukázaná redaktorom priamo v reportáži 2.
Žalobca sa v priebehu konania snažil zatajiť svoju účasť v Trade City a.s. a popieral akékoľvek

prepojenie na konkurz Montáže a.s. aj Trade City a.s. Záver súdu, že žalobca mal organizovať
pofidérny - nezákonný konkurz nevyplýva žiadnym spôsobom, z dokazovania takéto konštatovanie ani v
reportážach nezaznelo. Nikdy neuviedla, že žalobca je organizátorom nezákonného konkurzu. Konkurz
označila v reportáži za pofidérny, čo je primerane hodnotiaci úsudok vychádzajúci z dostatočnéhoskutkového základu. Len odvysielala v reportáži o stretnutí, ktoré sa podľa odvysielaných zistení malo
uskutočniť na jar 2007 medzi členmi predstavenstva najväčšieho veriteľa p. I., sudcom (konkurzného)
Krajského súdu v Košiciach W.. W. A. a žalobcom. Redaktor dal možnosť každému z troch uvádzaných

osôb sa vyjadriť k predmetu stretnutia. Podotkol, že napriek obozretnému a neutrálnemu jeho postoju v
reportážach existuje viacero indícií, že v konkurze Montáže a.s. došlo opakovane k porušeniu zákona.
Takéto porušenie zákona konštatovala generálna prokuratúra, ústavný súd aj najvyšší súd. Závažné
pochybenie správkyne V. konštatovalo aj ministerstvo financií a považoval to za dostatočný dôvod
na jej odvolanie z funkcie správcu. Na základe uvedených skutočností nemôže byť na jej ujmu, ak

konkurz Montáže a.s. opisovala ako pofidérny, v takom prípade ak vyvolala dojem, že bol v konkurze
porušený zákon - pretože viaceré zákony SR skutočne porušené boli. Súd tieto dôkazy nebral do
úvahy, opomenul ich posúdiť a v odôvodnení rozsudku ich vôbec nespomenul. Tiež sa vôbec nezaoberal
podozrivou skutočnosťou v priebehu konkurzu, ktorá bola hlavnou témou reportáži, a to postupom
správkyneV.J.,ktoráuprednostnilaponukunakúpunehnuteľnostívovýške10,22miliónovpredponukou
41,55 miliónov Sk. Má za to, že dostatočne preukázala , že konkurz Montáže a.s. nebol štandardný,

nebol v ňom dodržaný zákon a nebol splnený jeho cieľ - uspokojenie veriteľov, ktorí nedostanú ani
jedno euro. Ďalej uviedla, že keď aj odvolací súd uložil súdu prvého stupňa povinnosť posúdiť všetky
okolnosti ohľadom výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, či zasiahol do osobnosti žalobcu z
nedbanlivosti, súd žiadne dokazovanie ani j ej známe „posudzovanie“ nevykonal. Bez akéhokoľvek
bližšieho odôvodnenia len konštatuje na str. 8 v rozsudku, že v zásahu žalovanej vidieť jej zlý úmysel

s cieľom škandalizovať a ohovoriť žalobcu. Súd nesplnil pokyny uložené odvolacím súdom, úmysel
ani nedbanlivosť bližšieho neskúmal a tiež nevyzval účastníkov na návrhy na dokazovanie v tejto veci.
Z obsahu reportáži a výpovedí svedka I. je pritom jednoznačné, že redaktor I. detailne, dlhodobo a
podrobne pripravoval podklady k reportážam, obsahujú všetky dotknuté subjekty, svoje závery náležite
podporil faktami. O nedbanlivosť redaktora preto v žiadnom prípade nemôže ísť. Divákom sa nikde

nenanucovali závery redaktora, len sa im predostreli fakty a následné posúdenie ponechal na nich.
Polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti, pretože každý názor,
stanovisko, kritika to dokonca nielen polemicky uvedená je v zásade prípustná. Žalovaná je ďalej
toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa jej názoru súd nesprávne právne kvalifikoval napadané reportáže, keď informácie o žalobcovi v

ňom obsiahnuté považoval za neprimeranú kritiku zasahujúcu do jeho osobnostných práv. Informácie
z reportáží neoprávnene nezasahujú do osobnostných práv žalobcu, obmedzenie slobody prejavu
v danom prípade nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, akékoľvek obmedzenie práva na
slobodu prejavu v danom prípade nie je primerané sledovanému účelu. Žalobca je súkromná osoba
s vyšším stupňom ochrany, nakoľko je akcionárom spoločnosti Trade City a.s., ktorá sa zúčastnila

ponukového konania na kúpu nehnuteľností v konkurze, ktorý priťahoval značnú pozornosť verejnosti
a médií, podliehal dozoru súdov a najväčším veriteľom úpadcu v danom konaní bola štátna inštitúcia
založená ministerstvom financií - Slovenská konsolidačná a.s. Musel preto očakávať aj je povinný
zniesť informovanie, prípadne oprávnenú kritiku týkajúcu sa daného konkurzu. Nie je možné považovať
ho v tomto prípade za súkromnú osobu. Reportáže sú jednoznačne realizáciou slobody prejavu.

Napadnuté rozhodnutie prostredníctvom uloženia povinností zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy predstavuje značný zásah do tohto práva. Súd pri rozhodovaní o veci dostatočne nepreskúmal
existenciu podmienok obmedzenia slobody prejavu a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Celkovo priznanú sumu považuje za neprimerane vysokú, pričom jej priznanie odporuje judikatúre
slovenských súdov aj Európskemu súdu pre ľudské práva. Súd sa nezaoberal skutočnosťou, či uloženie

mu sankcie a z toho plynúci zásah do ústavou garantovanej slobody prejavu je opatrením demokratickej
spoločnosti nevyhnutným, či skutočne existuje naliehavá spoločenská potreba takéhoto opatrenia. Súd
nezobral do úvahy právnu teóriu ani judikatúru slovenských a medzinárodných súdov v oblasti slobody
prejavu. Žalovaná považuje záver odvolacieho súdu, v ktorom uviedol, že nie je potrebné preukazovať
ujmu v dôsledku takého zásahu prevzatých súdom prvého stupňa za excesívny a vybočujúci z judikatúry

slovenských a európskych súdnych inštancií ako je Európsky súd pre ľudské práva. V prípade žalobcu
ideoodvysielaniedvochreportáží,ktorývdôsledkunebolobmedzenýnaosobnejslobode,vpodnikaní,v
rodinnom či spoločenskom živote. Okrem jeho okruhu blízkych a spolupracujúcich osôb je pre slovenskú
verejnosť absolútne neznámou osobou. Keďže v reportážach nebola zverejnená jeho podobizeň
nemohol čeliť ani žiadnym negatívnym reakciám tretích osôb, ktoré ho nepoznali. Má teda za to, že v

danom prípade nie sú splnené ústavné predpoklady pre obmedzenie práva na slobodu prejavu. Konajúci
súdichexistenciuzväčšaneposudzovalatam,kdetextústavnejkonformityobmedzeniaprávvykonalisú
ichzáverynesprávne,negujúcepodstatuazmyselpredmetnéhopráva.Týmtokonanímnásledneporušil
jeho právo na slobodu prejavu. Ak by bolo možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné najprvzistiť, či sú splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. nedostatočne zistil skutkový stav ako podklad
pre uvedenie právneho záveru o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy a jej výšky v sume 99 572,00 eur.

Žalovaná mala za to, že pri danom právnom stave je možné aplikovať závery argumentáciu obsiahnutú
v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva. Pri aplikácii spomenutých princípov by v súčasnosti
relutárna satisfakcia v Slovenskej republike nemala presiahnuť sumu 17 600,00 eur. V skutočnosti by
zrejme mala byť ešte nižšia. Na priznanie peňažného zadosťučinenia v maximálnej výške by totiž bolo
zrejme nevyhnutné, aby mal zásah do osobnostných práv žalobcu mimoriadnu intenzitu a spôsobil

obzvlášť závažné následky. Náhrada nemajetkovej ujmy priznaná súdom prvého stupňa predstavuje
viac ako 5-násobok maximálnej sumy, ktoré sa v SR priznávajú obetiam trestných činov. Z uvedených
dôvodov preto žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu
zamietol.

Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu
predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa

§ 156 ods. 3 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
ak dospel k záveru, že žalovaná porušila osobnostné právo žalobcu závažným spôsobom a v značnej

miere, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak žalobe vyhovel. Ani počas odvolacieho konania
nedošlo k z mene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne
normy, ktoré uviedol súd prvého stupňa poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods.
2 O.s.p.).

K odvolaniu žalovanej je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z
názoru, že vo veci rozhodol nezaujatý sudca, postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom tým, že súd konal v jeho neprítomnosti, rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a vec
nesprávne právne posúdil.

Odvolací súd vo vzťahu k prejednávanej veci dospel k záveru, že námietka žalovanej o tom, že
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa §
205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. O tejto námietke preto nerozhoduje nadriadený súd a jej dôvodnosť posúdi

vždy odvolací súd bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či, prípadne ako otázku zaujatosti sudcu posúdil
ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd.

Z obsahu spisu je zrejmé, že vec prejednávajúca zákonná sudkyňa JUDr. Jana Berešová vo svojom

písomnom oznámení o zaujatosti zo dňa 7.1.2009 oznámila predsedovi okresného súdu, že vo veci
sa cíti byť zaujatá z dôvodu, že „žalobca Y.. W. A. je blízkym príbuzným (synovcom) JUDr. Y. A.,
predsedu Krajského súdu v Košiciach, s ktorým udržiavam priateľské vzťahy“. O uvedenej námietke
zaujatosti rozhodoval Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 18.2.2009 č.k. NcC 3/2009-60 ako súd
nadriadený, ktorý zákonnú sudkyňu JUDr. Janu Berešovú z prejednávania a rozhodovania v uvedenej

veci nevylúčil. Dôvodom nevylúčenia bola skutočnosť, že sudkyňou uvádzané skutočnosti nemajú takú
relevanciu, že by mohla vzniknúť pochybnosť a to legitímne o jej nezaujatosti so zreteľom na jej pomer
k veci a účastníkom konania, resp. jej zástupcom. Aj v odvolacom konaní žalovaná iba opätovne
poukazuje na tie isté dôvody, pre ktoré zákonná sudkyňa JUDr. Jana Berešová nebola z konania v
prejednávanej veci vylúčená. Iné dôvody, pre ktoré by mala byť sudkyňa nezaujatá neuvádza. Možno

pretokonštatovať,žezaujatosťsudkyneJUDr.JanyBerešovejnebolažalovanýmnáležiteprezentovaná.
Žalovaná v danej veci nepodporila svoju námietku okrem svojich tvrdení v konaní pred súdom prvého
stupňa žiadnym ďalšími dôvodmi. Nemožno preto spoľahlivo vyvodiť existenciu dôvodných pochybností.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6NDz 4/2011 zodňa 11.11.2011, podľa ktorého samotná okolnosť, že sudcovia sa navzájom (ako kolegovia) poznajú
a pravidelne sa stretávajú na pracovisku, nemôže byť (bez ďalšieho) dôvodom na vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania vo veci. Takéto kolegiálne vzťahy sudcov nemožno bez ďalšieho

považovať za okolnosť vzbudzujúcu pochybnosť o ich nezaujatosti. V prejednávanej veci len samotná
okolnosť, že žalobca je synovcom predsedu Krajského súdu v Košiciach sama o sebe bez ďalšieho
nie je spôsobilá pre vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania vo veci. Z uvedeného
dôvodu preto odvolací súd nepovažoval uvedený odvolací dôvod za dôvodný.

Za dôvodnú nemožno považovať ani námietku žalovanej ohľadom zaujatosti všetkých sudcov Krajského
súdu v Košiciach. Účastník konania ako vyplýva z ust. § 15a ods. 2 O.s.p. môže uplatniť námietku
zaujatosti najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide alebo do 15 dní,
odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Z obsahu námietky musí byť zrejmé,
voči komu smeruje, aký je jej dôvod i to, kedy sa účastník podávajúci námietku o tomto dôvode dozvedel

(§ 15a ods. 3 O.s.p.). Vec sa nadriadenému súdu nepredkladá ani v prípade, ak sa námietka zaujatosti
podáva po uplynutí lehoty podľa § 15a ods. 2 O.s.p., ale ani v prípade, ak podanie nespĺňa náležitosti
námietky zaujatosti (§ 15a ods. 3 až 5 O.s.p.).

Žalovaná v odvolaní namietala zaujatosť všetkých sudcov Krajského súdu v Košiciach, v ktorom
uviedla viaceré dôvody k uplatnenej námietke zaujatosti. V námietke neuviedla údaje alebo také časové
okolnosti, ktoré by ozrejmovali, kedy sa o týchto dôvodoch námietky dozvedela. Z povahy námietky vo
vzťahu ku všetkým sudcom Krajského súdu v Košiciach je však zrejmé, že túto uplatnila po uplynutí 15-
dňovej lehoty uvedenej v ust. § 15a ods. 2 O.s.p. vzhľadom na to, vo veci už rozhodoval Krajský súd v

Košiciach rozsudkom zo dňa 18.12.2013 č.k. 1Co/31/2011-254. Vzhľadom na to, že námietka zaujatosti
žalovanou bola podaná po uplynutí lehoty odvolací súd na ňu neprihliadal.

Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať okolnosť, ak súd prvého stupňa vec

prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 27.3.2014 v neprítomnosti žalovanej.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania
realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (v danom prípade právo

zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,
právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na spravodlivé súdne konanie a pod.).

Žalovaná v konaní tvrdila, že uvedená vada je daná tým, ako bolo uvedené, že súd prvého stupňa vo veci

konal a rozhodol na pojednávaní dňa 27.3.2014 bez jej účasti. K uvedenému je potrebné uviesť, že z
obsahu spisu je zrejmé, že právnej zástupkyni žalovanej bolo predvolanie na pojednávanie doručené už
dňa 3.3.2014. Právna zástupkyňa požiadal súd o ospravedlnenie jej neúčasti na uvedenom pojednávaní
z dôvodu, že dochádza k zmene právneho zástupcu žalovaného. Nežiadala však pojednávanie odročiť.
Za takejto situácie nemožno vyčítať súdu prvého stupňa, že vo veci na pojednávaní dňa 27.3.2014 konal

a rozhodol, lebo právna zástupkyňa nežiadala pojednávanie odročiť a teda postupom súdu nedošlo k
odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom. Samotná skutočnosť, že dochádza k zmene právneho
zástupcu nie je dôvodom pre odročenie pojednávania, ak naviac o odročenie pojednávania účastník
nežiadal.

Zadôvodnúnemožnopovažovaťaninámietkužalovanej,ževovecisajednalooprekvapivérozhodnutie.
O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak súd založí svoje rozhodnutie vo veci na
iných právnych záveroch ako ich prezentoval v konaní, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že
proti týmto iným (odlišným) právnym záverom nemal účastník konania možnosť vyjadrovať sa, právne

argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších právnych záverov súdu
prvého stupňa neuviedol ako významné. V prejednávanej veci ako vyplýva z obsahu spisu, ako bolo
skonštatované, súd nariadil pojednávanie na deň 27.3.2014, na ktoré sa žalovaná neustanovila i napriek
tomu, že na pojednávanie bola riadne predvolaná. Vzdala sa teda možnosti vyjadrovať sa a právneargumentovať vo veci, prípadne predkladať nové dôkazy v konaní pred súdom prvého stupňa. Preto ak
súd postupom podľa § 101 O.s.p. vo veci konal a rozhodol bez účasti žalovanej, nemožno považovať
jeho rozhodnutie za prekvapivé.

Odvolací súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalovanej ohľadom nepreskúmateľnosti, resp.
nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa. Z napadnutého rozsudku celkom jasne
vyplýva ako súd rozhodol, na ktoré skutkové okolnosti bral zreteľ, k akým skutkovým zisteniam

dospel a ako ich právne posúdil. Za vadu konania nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv žalovanej. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd
prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že žalobcovi patrí náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch a dostatočne vysvetlil aj to, z čoho vychádzal pri určení rozsahu.

Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa
nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a že odôvodnenie
jeho rozhodnutia ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). K tomu, že
odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa má zákonom požadované náležitosti, je preskúmateľné a
presvedčivé, nasvedčuje podľa odvolacieho súdu na ostatok aj to, že žalovaná v odvolaní proti v ňom

prijatým záverom adekvátne argumentovala.

V dôvodoch napadnutého rozhodnutia súd prvého stupňa správne konštatoval, že obsahom oboch
relácií Paľba boli veci dôležitého verejného záujmu, a to nakladanie s verejnými financiami vo vzťahu
medzi konkurzným veriteľom Konsolidačnou bankou vo vzťahu k úpadcovi. Žalovaná v danom prípade

informovala o otázkach legitímneho verejného záujmu. Žalovaná síce uverejnila pravdivú informáciu
o priebehu konkurzu úpadcu, podľa ktorej došlo k odpredaju majetku za 10 mil. Sk, avšak zasadenie
tejto informácie do celkového kontextu relácie v spojení s jej nadpisom však naznačovali, že „žalobca
ako synovec predsedu krajského súdu sa mal podieľať na organizovaní pofidérneho - nezákonného
konkurzu, na ktorom sa mal ukážkovo nabaliť“. Výpovedná hodnota v relácii uvedeného pravdivého

tvrdenia bola s ohľadom na celkový kontext relácie značne skreslená - deformovaná a to až do takej
miery, že s hodnotením inak pravdivého tvrdenia dospel divák k nepravde, ktorá zasiahla do osobnosti
žalobcu tým, že spochybnila morálnosť a zákonnosť jeho konania. Treba súhlasiť so záverom súdu
prvého stupňa, že žalovaná vykreslila v oboch reláciách žalobcu ako osobu, ktorú možno zaradiť pod
termín „konkurzná mafia“ a tiež, že menovaný patrí medzi ľudí, ktorí sa ukážkovo nabalili na pofidérnom

konkurze Montáži a.s. Uvedené možno vyvodiť z kontextu oboch reportáží, keďže meno a priezvisko
žalobcu v jednej z nich odznelo niekoľkokrát. Z oboch relácií bolo možné vyvodiť, že za pofidérnym
konkurzom stojí práve žalobca, ktorý bol jedným z organizátorom, že sa na tomto konkurze ukážkovo
nabalil - teda v rozpore so zákonom. Je nesporné, že uvedenými reláciami došlo k zníženiu dôstojnosti
a vážnosti žalobcu ako fyzickej osoby v značnej miere, preto aj odvolací súd je toho názoru, že v danom

prípade vo vzťahu k žalobcovi nie je postačujúce zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Preto žalobca má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo

od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods.

1najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojejvážnostivspoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ktorej sa žalobca v prejednávanej veci domáha) môže súd
podľa cit. § 13 ods. 2 O.s.p. priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä
ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody
priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu stanovuje jedinú

podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré spĺňa vtedy, keď sa nemateriálne
zadosťučinenie nezdá postačujúce.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je teda vždy - v závislosti na
individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu teda podľa

právneho názoru odvolacieho súdu možno považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvania alebo dopad a dôsledky považuje
za ujmu značnú. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť má zásah
závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby
spoločnosti.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaná porušila osobnostné práva
žalobcu veľmi závažným spôsobom a v značnej miere.

Ohľadom výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že túto považuje za primeranú okolnostiam,
za ktorých k zásahu osobnostných práv žalobcu došlo. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej
ujmy súd prvého stupňa správne vychádzal zo skutkového stavu zisteného v čase vyhlásenia rozsudku,
ak vychádzal z výpovede žalobcu, svedkov, listinných dôkazov, nakoľko k zmene skutkového stavu

nedošlo. Je nesporné, že žalobca bol v uvedených reláciách odvysielaných žalovanou vykreslený ako
osoba, ktorú možno zaradiť pod termín „konkurzná mafia“ a patrí medzi ľudí, ktorí sa ukážkovo nabalili
na pofidérnom konkurze Montáží a.s. Na veci nič nemení ani skutočnosť, že bol akcionárom obchodnej
spoločnosti Trade City a.s., ktorá mala kúpiť nehnuteľnosti v konkurze Montáže a.s. Aj keď treba
súhlasiť so žalovanou v tom, že malo dôjsť k určitým pochybeniam pri vykonávaní konkurzu. Uvedené

pochybenia nemožno zovšeobecňovať, resp. spájať s menom žalobcu tak, ako to uviedla žalovaná vo
svojich reláciách.

Iba pre úplnosť dáva odvolací súd do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej

republiky zo dňa 26.4.1978 vo veci sp.zn. 1Cz 32/78, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „na
uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol
objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. § 11 Občianskeho zákonníka“.

Informácie spôsobili žalobcovi závažnú ujmu v spoločnosti, v podnikaní i v súkromnom živote. Ujma
bola rozsiahla tak z hľadiska intenzity (dve relácie), trvania (od 1.10.2007 do roku 2010), ako aj
v rozsahu nepriaznivých následkov spôsobených odvysielaním uvedených relácií so sprievodným
komentárom. Relácie začali, predlžovali a zvyšovali morálne utrpenie žalobcu, v ktorom sa ocitol v
dôsledku systematických útokov rodinných príslušníkov, známych, ale aj obchodných partnerov.

Odvolací súd je toho názoru, že primerané zadosťučinenie v zmysle ust. § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nie je postačujúce a dôvodne teda žalobca požaduje náhradu nemajetkovej ujmy, keďže v
značnej miere bola znížená jeho vážnosť v spoločnosti tak, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania

a samotné prípadné ospravedlnenie by nebolo postačujúce. Závažnosť vzniknutej ujmy, ku ktorej je
potrebné v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci prihliadať pri určení výšky
náhrady vyplýva z toho, že žalobca v čase odvysielania uvedených relácií nebol verejnou osobou a malštatút podnikateľa, v dôsledku čoho sa narušili aj jeho obchodné vzťahy. Diváci si budú žalobcu a jeho
ďalšie pôsobenie v rámci podnikania mimoriadne negatívne spájať s týmito reláciami.

Pri posudzovaní okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo odvolací súd poukazuje na rozsudok
z 28.4.1998 sp.zn. 1Cdo 89/97, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že „samotná závažnosť
ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, nie je jediným a
výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky musí súd
prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak

u osobe postihnutej, ako aj u osoby, ktorý neoprávnený zásah spôsobila. V prejednávanej veci takou
okolnosťou na strane žalovanej je jednoznačná snaha diskreditovať, škandalizovať a ohovoriť žalobcu
ako organizátora nezákonného konkurzu.

Pri úvahe o určení výšky peňažného zadosťučinenia, má súd prihliadnuť aj k tomu, či pôvodca
neoprávneného zásahu zasiahol do osobnosti fyzickej osoby z nedbanlivosti (ľahostajnosti) alebo

či mu je možné na neoprávnenom zásahu vzniknutom nepriaznivom následku pripočítať úmysel,
poprípade dokonca zlý úmysel a pohnútku. Pre posúdenie „zlého úmyslu a pohnútky“ nie je spravidla
rozhodujúce preukázanie vedomého konania novinára, ale rozhodujúca je „čitateľnosť“ z obsahu relácií.
V predmetnom prípade táto okolnosť bola okrem iného evidentne preukázaná už tým, že žalovaná
vykreslila žalobcu ako organizátora pofidérneho konkurzu, na ktorom sa mal nezákonne nabaliť.

Ďalšou takou okolnosťou je opakovanosť i široká publicita neoprávneného zásahu do osobnostných
práv žalobcu, keďže žalovaná do osobnostných práv žalobcu zasiahla televíznym vysielaním.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.6.1998 sp.zn.

1Co 15/97, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. Takýto
zásah spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti,
v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch“.
V žalovanej veci došlo k neoprávnenému zásahu televíznym vysielaním, teda prostredníctvom

elektronického média, čo zakladá nárok žalobcu domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi bude dostatočnou a
primeranou útechou po prežitej psychickej traume a zároveň prevenciou pred prípadným šírením
nepravdivých informácií o osobe žalobcu ako „organizátora pofidérneho konkurzu“ v budúcnosti. Také

atribútyosobnostičlovekaakosúčesťaľudskádôstojnosťsúnevyčísliteľné.Pretožedošlokzávažnému
zásahu do osobnosti žalobcu, výška priznanej sumy ako náhrada nemajetkovej ujmy je tomuto zásahu
primeraná. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa správne vychádzal z doterajšej praxe
súdov pri rozhodovaní v obdobných veciach ohľadom zásahov do osobnostných práv fyzických osôb
prostredníctvom médií a v neposlednom rade bolo potrebné prihliadať aj na rozhodnutia v obdobných

veciach uvádzaných žalobcom nielen v žalobnom návrhu, ale aj samotnom odvolaní.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalovanou uvádzané odvolacie dôvody, preto
odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., podľa
ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania úspešný účastník, v danom prípade žalobca, ktorý
si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a žalovaná v odvolacom konaní úspech nemala,
preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.