Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 19, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/419/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202832
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202832.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a

sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova
4,protižalovanej:Slovenskárepublika,konajúcaprostredníctvomMinisterstvaspravodlivostiSlovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 1.955,84 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda z 26. septembra 2014 č. k. 5C/181/2014-56 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 1.629,87 eur, nemajetkovej ujmy v sume 325,97
eur) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na
tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní vedenom takým
súdom pod sp. zn. 17Er/289/2011, majúcom spočívať v tom, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa § 44 ods. 2 E. p., s následným
vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1

písm. a/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2, § 19 ods. 1 a § 27 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení účinnom do 31.12.2010 (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“); čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov);
§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/ a § 44 ods. 1 a 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení neskorších zmien a doplnení) platného v čase začatia
exekučného konania; § 115a ods. 2, § 152 ods. 2 a § 200ea ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho

poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a poukazom na judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky; vecne potom najmä tým, že vo
vyššie označenom exekučnom konaní Okresného súdu Galanta nešlo konštatovať nesprávny úradný
postup súdu, ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu so zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v takomto prípade nemalo význam,
že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil lehotu
len pre prípad nezistenia rozporu titulu so zákonom (o aký tu nešlo). Žalobkyňa (v exekučnom konaní

vystupujúca v procesnom postavení oprávnenej) navyše uznesenie zamietajúce žiadosť o poverenie
ani nenapadla odvolaním a tak došlo k následnému zastaveniu exekučného konania. Dokazovanie
znaleckým posudkom nevykonal s odôvodnením, že by išlo o dokazovanie nad rámec dokazovania
potrebného pre účely tohto súdneho konania, nebola totiž splnená ani len prvá z troch podmienoka to nesprávny úradný postup a akékoľvek ďalšie dokazovanie o príčinnej súvislosti ako aj o výške
škody by tak bolo nad rámec dokazovania potrebného pre účely tohto konania, v rozpore so zásadou
hospodárnosti. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a

vecne úspechom žalovanej, u ktorej sa vznik trov z obsahu spisu nepodáva a trovy konania si žalovaná
ani nevyčíslila.

Proti tomuto rozsudku podala v celom jeho rozsahu včas odvolania iba žalobkyňa. Rozsudok navrhla
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa

jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne
zistilskutkovýstav,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.
Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia

zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právnehovzťahu,niejemožná.Uplatnenímopačnéhonázorudeiureajdefactodošlokaplikáciiprincípu
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti

limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd
prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva
na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť

štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
„mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť
svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote. Vytkla súdu prvého
stupňa, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.
a § 214 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba napriek námietkam žalobkyne
považovať za vecne správny, keď súd prvého stupňa v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový

stav a vec i principiálne správne posúdil po právnej stránke (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.).

Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním
zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretých dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo
by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods.

2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať
sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom
prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť pre

ich nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie možné
uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne nešlo nič namietať (a ani
s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť vztiahnutia väčšiny z nich aj na
prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní
či tomuto predchádzajúcom postupe (čo sa týkalo aj ním vyhodnocovaných postupov exekučného súdu)

naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.

Irelevantnými boli najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého použitia novelizovaného znenia
ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre zjavne paušálne uplatnenie
rovnakých odvolacích dôvodov ako vo všetkých ostatných tunajšiemu súdu známych druhovo totožných

konaniach za účasti rovnakých účastníčok, muselo uniknúť, že súd prvého stupňa v tejto veci
ustanovenie § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z. neaplikoval (v tejto
súv. por. i str. 3 a 4 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení
platnom a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012Z. z.). Spomenul však dôvodovú správu novely (pre skorší nástup zhliadanej tzv. škodovej udalosti tak
urobiť nemal), toto ale z dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom považovaných za nosné) na
správnosť konečnej úvahy o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv).

Pokiaľ šlo o námietku nevysvetlením názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania,
tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav právnej neistoty, táto
nebola v prejednávanej veci relevantnou (ako bude uvedené i neskôr). To isté platí aj v prípade námietky
neoboznámením sa so znaleckým posudkom, resp. nevykonaním takéhoto dôkazu (ktoré dokazovanie

môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva
a akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné
predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na celkom jednoznačnom
výsledku konania nič zmeniť).

Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych

konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu
nepochybne je, žalobkyni však zrejme uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej
úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom
podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2010 vrátane) súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Z vyššie odcitovaného ustanovenia je zjavné, čo správne vyvodil aj súd prvého stupňa a síce, že

zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym exekútorom požadované
poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu 15 dní od doručenia žiadosti
výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného titulu so zákonom a následného
udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku zistenia zákonom definovaného
rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí (žalobkyni z prejednávanej

veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo totožných vecí, podľa ktorého
nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených písomností, preskúmavaných
v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak zistenie postačuje už i u
jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne najmä preto, že
protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno proti nemu podať

opravný prostriedok) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho vydania spravidla až po obstaraní si
súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom rozpore či už žiadosti, návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad poslúžiť
(a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i jeho
náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít

lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť tiež dôvod,
pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol). Kým teda pri predbežnom závere o
nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na začatie
exekučného konania alebo žiadosti exekútora o poverenie je nutné o udelení poverenia rozhodnúť,
zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je potrebné si

verifikovať, argumentačne vypodložiť a práve preto nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť
o poverenie urýchliť.

Aj v prejednávanej veci preto muselo byť rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Galanta jeho sp. zn. 17Er/289/2011 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora o

poverenie, došlú mu 15. marca 2011 zareagoval (potom čo si už sám vyžiadal rozhodcovský spis)
uznesením z 20. júna 2011 č. k. 17Er/289/2011-26, tým však žiadosť exekútora o udelenie poverenia
zamietol, takéto jeho rozhodnutie pre nedostatok odvolania oprávnenej a teda i zjavné jej uspokojeniesa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti vykonania rozhodcovského rozsudku nadobudlo právoplatnosť
(19. júla 2011) a nasledovalo po ňom zastavenie exekučného konania.

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie, aj v
tomto prípade však ako po vecnej, tak i po právnej stránke náležite.

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.

1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala
návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s.
p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien
a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.