Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 25, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/675/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214535
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214535.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 9C/217/2012-80
zo dňa 14. 05. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 9C/217/2012-80 zo dňa 14. 05. 2014 p
o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol (veta I. výroku
rozsudku). Súčasne vyslovil, že odporkyni náhradu trov konania nepriznáva (veta II. výroku rozsudku).
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol a na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali

doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.
17Er/2059/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Z obsahu spisu
Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/2059/2010 vyplýva, že dňa 03.05.2010 bola exekučnému súdu
doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriaďovateľa Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Karloveské

rameno 8, 841 04 Bratislava, sp. zn. SR 16691/09 zo dňa 11.11.2009. Exekučný súd udelením poverenia
dňa 20.09.2010 tejto žiadosti vyhovel.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny

úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 385,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupuexekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/2059/2010), ktorý nerozhodol
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia v exekučnom konaní
v zákonom stanovenej lehote (§ 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného
v čase začatia exekučného konania). V súlade s vyššie uvedeným mal súd I. stupňa za to, že hoci súd
vydal poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty,
nemožno povedať, že exekučný súd nekonal svojvoľne a bezdôvodne. Exekučný súd v snahe skúmať,
či rozhodcovským rozsudkom priznaná pohľadávka nie je pohľadávkou zo spotrebiteľskej zmluvy,

vyžadoval ďalšiu súčinnosť od rozhodcovského súdu a od navrhovateľa. Poverenie na vykonanie
exekúcie bolo súdnemu exekútorovi udelené po poskytnutí tejto súčinnosti a po preskúmaní zmluvy
o úvere. Práve v dôsledku tejto skutočnosti exekučný súd vydal poverenie na
vykonanie exekúcie po uplynutí 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Nesprávny
úradný postup okrem toho nie je jedinou podmienkou pre vznik nároku navrhovateľa na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Ďalším kumulatívnym predpokladom pre priznanie takéhoto

nároku je skutočný vznik škody a nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou, resp. nemajetkovou ujmou ako následkom. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že
navrhovateľ predovšetkým v konaní nepreukázal vznik škody a jej výšku, a ani vznik nemajetkovej ujmy
a v tomto smere neoznačil ani nepredložil súdu žiaden dôkaz.
Súčasneprvostupňovýsúdnevykonalaniďalšiedokazovanie(napr.znaleckýmposudkom,ktorýnavrhol

navrhovateľ predložiť v konaní vyhotovený znalcom z odboru Právne vzťahy k cudzine, odvetvie -
európske právo) keď právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych
spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie (kam patria aj právne záväzné akty sekundárneho
práva Európskej únie, ako naradenia, smernice a rozhodnutia, ale aj judikatúra Súdneho dvora) sú v
zmysle ust. § 121 O.s.p. skutočnosti, ktoré netreba dokazovať, a ktoré musí súd poznať v zmysle zásady

„iura novit curia.“ Práve na túto zásadu platí, že odborné vedomosti sudcu majú byť zárukou toho, že
sudca tieto predpisy pozná a vie ich vykladať a správne aplikovať, preto by mal vedieť zodpovedať
otázky týkajúce interpretácie a aplikácie aj Smernice Rady 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a
záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ. V danom prípade teda nejde o otázku a posúdenie skutočnosti,
na ktoré treba mať odborné znalosti, ktorými by súd nedisponoval, a teda by bolo nutné ustanoviť vo

veci znalca v zmysle ust. § 127 O.s.p..

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporkyni, ktorá bola v konaní
úspešná, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslila (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.) a z obsahu spisu
jej vznik žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu trov konania

nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne

konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Navrhovateľ
navyše nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že hodlá
vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol

oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa
nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným

súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore
a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne vočiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu

SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109

ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci
samej je tak predčasné. Navrhovateľ tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Okrem toho ak odporkyňa nereagovala na výzvu súdu a nepredložila písomné vyjadrenie
k žalobe, mal okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle
ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že

došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva na rozhodnutie
v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný

ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že zistil porušenie
práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy
navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie je v právnom štáte
udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia, a
tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Irelevantné sú preto úvahy súdu o tom, aké

spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska
poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal len škodou,
ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá
vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia

navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému
a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je preto
rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto je ho
potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel

jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je možné
povedať o nemajetkovej ujme.

Odporkyňa zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)

odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo
vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní
Okresného súdu Martin v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 17Er/2059/2010, z ktorej si uplatňuje svoj
nárok navrhovateľ návrhom v tomto súdnom konaní, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia,

bola síce prekročená zákonná lehota na vydanie poverenia (a to z dôvodov uvedených
vyššie), no navrhovateľ v konaní nepreukázal ďalšie kumulatívne predpoklady vzniku nároku na náhradu
škody, a to skutočný vznik škody a nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou, resp. nemajetkovou ujmou ako následkom. V dôsledku toho navrhovateľ v konaníneuniesol dôkazné bremeno o tom , že mu mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 125,00 Eur a
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 385,00 Eur s poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona č.
514/2003 Z. z.. s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z..

Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Z obsahu spisového materiálu je nepochybné, že zákonná sudkyňa JUDr. Mária Ilgová

konštatovala, že sa vo veci necíti zaujatá, a to ani pre pomer veci, ale ani pre pomer k účastníkom alebo
ich zástupcom (č. l. 63 spisu). Zároveň sám navrhovateľ vo svojom podaní zo dňa 28.08.2013, ktoré
došlo na Okresný súd Martin dňa 02.09.2013 uvádza, že nepodal námietku zaujatosti v zmysle ust. §
15a ods. 1 O.s.p. (č. l. 45 spisu). Z uvedených dôvodov aktuálne neexistuje teda dôvod, pre ktorý by mal
nadriadený súd rozhodovať o vylúčení/nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania
veci. Z obsahu spisového materiálu nevyplýva skutočnosť, prečo by odvolací súd nemal JUDr. Máriu

Ilgovú považovať za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, a nevyplýva z neho, že by
došlo ku nejakým novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej
sudkyne, preto argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej

miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu

citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto

skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a
súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne

predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej
moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať
vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktoromsudcavykonávasvojufunkciu(keďvprejednávanej
veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej

sudkyne JUDr. Márie Ilgovej z prejednávania a rozhodovania veci.
Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje

procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na
súdnom pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (14.05.2014) prvostupňový
súd vytýčil dňa 14.03.2014 a navrhovateľovi bolo toto predvolanie doručené, prostredníctvom jeho
právneho zástupcu dňa 10.04.2014. Ani jeden z účastníkov nepožiadal súd o zrušenie nariadeného

termínu pojednávania. Zákonná sudkyňa sa vo veci necítila zaujatá, nakoľko v konkrétnej exekučnej
veci, z ktorej mala navrhovateľovi vzniknúť škoda nekonala a krajský súd svojimi uzneseniami po
odvolaní navrhovateľa jednak zrušil uznesenie okresného súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť
zaplatiť poplatok za vznesenú námietku zaujatosti zákonného sudcu s odôvodnením, že z odvolanianavrhovateľa nevyplýva, že podal námietku zaujatosti, čo navrhovateľ v odvolaní výslovne uviedol a
súčasne vrátil spis Okresnému súdu Martin bez rozhodnutia o námietke zaujatosti vzhľadom na jeho
vyššie uvedené vyjadrenie. Z uvedených dôvodov neboli právne dôvody na to, aby nadriadený súd

konal a rozhodoval ne/vylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci. Správnym je aj
samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.),
ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti
sporovéhokonania.Ustanovenie§101ods.2(vspojenís§119O.s.p.)umožňujesúduzvážiťdôvodnosť
návrhunaodročeniepojednávaniaanadväznekonaťvdôvodnýchprípadochvneprítomnostiúčastníkov
konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim
prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku
uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.

Písomné vyjadrenie odporkyne zo dňa 28.06.2013, bolo súdu doručené dňa 04.07.2013. Hoci
súd opomenul toto vyjadrenie zaslať navrhovateľovi postupom v súlade s ust. § 114 ods. 2 vety
poslednej O.s.p., odvolací súd poznamenáva, že dôvodom meritórneho neúspechu navrhovateľa nebola
argumentácia odporkyne uvedená v jej vyjadrení k návrhu. Nemenej významnou je aj skutočnosť, že
obsah vyjadrenia odporkyne v súdenej veci je totožný s obsahom jej vyjadrení vo všetkých konaniach

o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy medzi tými istými účastníkmi v rovnakom procesnom
postavení v ďalších stovkách súdnych konaní, ktorá skutočnosť je známa tak navrhovateľovi, ako aj
odvolaciemusúduzjehoúradnejčinnosti.Zobsahuspisujezrejmé,žeodporkyňasaknávrhunazačatie
konania vyjadrila, a preto postup súdu v zmysle § 153b O.s.p. je vylúčený.

Rovnako nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez
nariadenia pojednávania. Sám odvolateľ bol na pojednávanie konané dňa 14.05.2014 riadne a včas
súdom predvolaný.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám

okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými
bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je
mimo rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením
listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu
Martin sp. zn. 17Er/2059/2010 - ktorý dôkaz výslovne (č. l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú

skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 80 - 93 spisu).

Taktiež nedôvodnou je aj námietka navrhovateľa o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109

ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je
nepochybné, že okresný súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval, keďže takýto
procesný návrh navrhovateľ v súdenej veci nepodal.

Zároveň odvolací súd poznamenáva, že aj keď prvostupňový súd nepoučil navrhovateľa podľa § 120

ods. 4 O.s.p., tento jeho procesný postup nemal za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej
(§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd návrh
navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bola skutočnosť, že hoci
exekučný súd vydal poverenie po zákonnej lehote, navrhovateľ v konaní nepreukázal ďalšie kumulatívne
predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, a to vznik škody a nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, resp. nemajetkovou ujmou ako následkom.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia návrhu, a preto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne

zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia

vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporkyni trovy,
ktoré jej v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporkyňa náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva,

odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.