Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, July 28, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžso/17/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200415
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8014200415.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ Zdzislaw Mieczyslaw Pitera-Blue-Media,
IČO: 46 213 058, Bardejovská 220/1, Svidník, 2/ E. V. N., bytom B. XX, XXXXX M., B. L. právne
zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej: Sociálna
poisťovňa, ústredie, Ul. 29.augusta č. 8 a 10, Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti postupu a
rozhodnutia žalovanej č. 15521-2/2014-BA zo dňa 27. januára 2014, o odvolaní žalobcov proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove zo 4. decembra 2014, č. k. 4 S/28/2014-37, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 4. decembra 2014, č. k.
4 S/28/2014-37, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 4. decembra 2014, č. k. 4S/28/2014-37, zamietol žalobu žalobcu
1/, ktorou sa žalobca 1/ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 27. januára 2014,
číslo: 15521-2/2014-BA, a konanie o žalobe žalobcu 2/ zastavil. O trovách konania krajský súd rozhodol
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia žalovanej vo vzťahu k žalobným námietkam k porušeniu

práv žalobcu 1/ dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovanej je v súlade so zákonom. Podľa
názoru krajského súdu žalobca 1/ okrem nedodržania 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého
rozhodnutia, porušenia zásady dvojinštančnosti správneho konania, ktoré nebolo preukázané, netvrdil
žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Pri nedodržaní procesných lehôt však podľa názoru krajského
súdu ide o procesné pochybenie, ktoré nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský
súd bol tiež toho názoru, že pobočka žalovanej, ako aj žalovaná, boli oprávnené vykonať kontrolu vo

vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobcu 1/. Taktiež považoval krajský súd za
nedôvodnú námietku žalobcu 1/, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, lebo z obsahu
predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že žalovaná nerozhodovala na základe iných
dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom prvostupňové
a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne
odôvodnené. K ostatným námietkam žalobcu 1/ vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení

žalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite krajský súd skonštatoval, že žalobca 1/
v žalobe nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu,
ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké subjektívne práva žalobcu 1/ boli porušené,
poukazom na to, že Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Vo vzťahu k žalobcovi 2/ krajský súd poukazom na to, že podľa ustanovenia § 250b ods. 1 O.s.p.
sa žaloba musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednomstupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak, zmeškanie lehoty nemožno odpustiť, konštatoval, že z
obsahu predloženého administratívneho spisu mal preukázané, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi
2/ doručené dňa 29.1.2014, pričom z doručenky pripojenej v spise nezistil, že by toto rozhodnutie bolo

doručené inej osobe a tento žalobca ani netvrdí, že rozhodnutie mu nebolo doručené. Krajský súd mal
za to, že vzhľadom na to, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi 2/ doručené dňa 10. februára 2014,
koniec zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby pripadol na deň 10. apríla 2014. Krajský súd
ďalej uviedol, že pripustil do konania žalobcu 2/ uznesením zo dňa 2. decembra 2014, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 4. decembra 2014, a teda z uvedeného je podľa jeho názoru bez akýchkoľvek

pochybností zrejmé, že žaloba žalobcu 2/ bola podaná oneskorene. Podľa názoru krajského súdu
zachovanie lehoty v žiadnom prípade nemôže prichádzať do úvahy z dôvodu, že žalobca 1/ žalobu podal
včas, pretože iná fyzická osoba sa nemôže domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu za inú osobu (tvrdiac, že ako zamestnávateľ chráni práva zamestnanca), iba žeby išlo
o zákonného zástupcu maloletého, poukazom na to, že zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v
zneníneskoršíchpredpisovneupravujeinúlehotunapodaniežaloby.Krajskýsúdkonštatoval,žeakteda

žalobca 2/ pristúpil do konania právoplatnosťou uznesenia súdu, jeho žaloba bola podaná po uplynutí
zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty. Ďalej uviedol, že aj keď by sa javil ako nelogický jeho postup,
že napriek zmeškaniu lehoty na podanie žaloby žalobcom 2/ (čo bolo zrejmé z administratívneho spisu
žalovanej) pripustil vstup tohto žalobcu do konania, bol toho názoru, že nemohol vopred prejudikovať
zastavenie konania a nepripustiť jeho vstup do konania s poukazom na článok 46 ods. 1, 2 Ústavy

Slovenskej republiky.

Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobcovia
neboli v konaní úspešní a žalovaná nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, a preto účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.

2.

Prvostupňový rozsudok včas napadli odvolaním žalobcovia a navrhli, aby odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobe žalobcov v celom rozsahu vyhovie a zruší napadnuté

rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a prisúdi každému
zo žalobcov náhradu trov prvostupňového konania vo výške 359,12 eur a odvolacieho konania vo
výške 75,39 eur. Namietali, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam dotýkajúcim sa zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovanej a jej pobočiek, ako
aj postupu im predchádzajúceho a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

a procesných súvislostí.

Žalobca 1/ namietal porušenie práva na spravodlivý proces, práva na dodržanie zásad správneho
konania, práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a
práva na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou.

Žalobca 1/ uviedol, že v dôsledku rozhodnutia žalovanej má značné ťažkosti s udržaním doterajších
zamestnancov a náborom nových zamestnancov a pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je
schopný dodržať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými partnermi. Nesúhlasil so záverom
prvostupňového súdu, že postupom žalovanej nedošlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti správneho

konania. Rozhodnutie žalovanej považoval za nepreskúmateľné a v celom rozsahu za arbitrárne.
Žalovaná sa podľa mienky odvolateľa nevysporiadala s argumentáciou žalobcu 1/ a odvolanie zamietla
z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát oznámené až žalovanou v jej rozhodnutí. V tomto
smere malo byť žalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej
správy. Týmito novými dôkazmi a skutočnosťami mali byť predovšetkým argumenty žalovanej súvisiace

s nepreukázaním registrovaného miesta podnikania zamestnávateľa, ku ktorým sa žalobca 1/ nemal
možnosť vyjadriť, nakoľko boli po prvýkrát spomenuté až v druhostupňovom rozhodnutí.

Žalobca 1/ ďalej namietal, že do kompetencie žalovanej nepatrí uskutočňovanie kontroly týkajúcej
sa reálneho výkonu činnosti zamestnancov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie žalovanej č.

7942-3/2014 zo dňa 29. januára 2014, kde žalovaná jednoznačne skonštatovala, že nie je oprávnená
vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov a výkon činnosti zamestnancov je oprávnený kontrolovať len
inšpektorát práce, ktorého kontrolné zistenia sú pre ňu záväzné.Žalobca 1/ ďalej dôvodil, že primárnou pracovnou náplňou jeho zamestnancov bol roznos letákov, ktoré
si zamestnanci preberali v externej spoločnosti vo Svidníku. Podľa špecifických podmienok jednotlivých
zákaziek žalobca následne kontaktoval zamestnancov a poveril ich roznášaním letákov na vybraných

lokalitách. Z preberania a distribúcie letákov má zamestnávateľ vyhotovené fotografické záznamy,
roznášanie kontrolujú iní zamestnanci a zamestnancom sa vedú dochádzkové listy, čo jednoznačne
preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky.

Žalobca 1/ namietal aj spôsob výkonu kontroly, nakoľko z rozhodnutia žalovanej vyplýva, že práve na

základe vykonaných kontrol u žalobcu 1/ dospela žalovaná k tomu, že žalobca nespĺňa podmienku
reálneho výkonu činnosti. Žalobca 1/ pritom organizačnej zložke žalovanej predložil všetky podklady,
ktoré si kontrolóri vyžiadali. Žalovaná si nevyžiadala ďalšie doklady, nepristúpila k osobnému výsluchu
zamestnancov a ani inému spôsobu preverenia tvrdení žalobcu 1/. Okrem toho pravidelne daňovému
úradu odovzdáva štvrťročné súhrnné výkazy a každý rok podáva aj daňové priznanie na daň z príjmu,
z ktorých vyplýva nielen to, že žalobca 1/ reálne vykonáva činnosť, ale aj rozsah a obsah tejto

činnosti, čo môže len prostredníctvom svojich zamestnancov. Poukázal tiež na to, že pri kontrolách
žalobca 1/ predložil tzv. reporty (správy) - dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce. Pokiaľ
ide o nepreukázanie reálneho výkonu činnosti, nie je možné zo samotnej okolnosti nezastihnutia
zamestnávateľa alebo zamestnanca v mieste podnikania v čase výkonu kontroly vyvodiť záver, že u
žalobcu 1/ nebol preukázaný reálny výkon práce jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky; v

tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie žalovanej z 28. júna 2012, č. 8519-5/2012-BA, v ktorom táto
vyslovila totožný názor.

Žalobca 1/ mal za to, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s ďalšími argumentmi uvedenými v
žalobe, najmä s porušením princípu rovnakého zaobchádzania. Ďalej namietol, že došlo k neprípustnej

retroaktivite v rozhodnutiach žalovanej. Aj podľa praktickej príručky, na ktorú sa žalovaná odvoláva,
prípadné zistenia zakladajúce zmenu uplatniteľnej legislatívy sa aplikujú až od momentu zistenia, nie
spätne.

Žalobca 2/ namietal, že súd prvého stupňa pri procesnom rozhodnutí o zastavení konania vo vzťahu

k nemu nesprávne posúdil otázku zachovania zákonnej lehoty na podanie žaloby o preskúmanie
zákonnosti napadnutých rozhodnutí, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

S poukazom na nález Ústavného súdu SR z 13. marca 2008. sp. zn. I. ÚS 219/07 a na ustanovenie
§ 250 ods. 1 O.s.p. mali žalobcovia za to, že lehotu podľa § 250b ods. 1 O.s.p. nemožno počítať

odo dňa rozhodnutia súdu o pribratí účastníka konania, ale postačuje, ak aspoň jeden z účastníkov
správneho konania podal včas žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí správnych
orgánov. Poukázali na to, že správny súd môže o pribratí ďalšieho účastníka správneho konania do
súdneho konania rozhodnúť aj ex offo. Ak by zákonodarca mienil toto pribratie viazať na dodržanie
zákonnej dvojmesačnej lehoty, stratil by inštitút zakotvený v ustanovení § 250 ods. 1 O.s.p. svoj zmysel.

Podľa názoru žalobcov, je nepochybné, že zrušením rozhodnutia správneho orgánu by mohli byť
dotknuté viaceré subjektívne práva žalobcov, v dôsledku čoho aj došlo k pribratiu žalobcu 2/ do konania.
Dôvodili, že žaloba bola podaná len žalobcom 1/, no v celom rozsahu aj v záujme a na prospech
ostatných žalobcov, keďže napadnutými rozhodnutiami žalovanej sú dotknuté aj subjektívne práva
ostatných žalobcov. Poukázali tiež na to, že súd prvého stupňa rozhodol o vstupe ďalšieho účastníka do

súdneho konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p. na základe jeho súhlasu, pričom v príslušných ustanoveniach
OSP o správnom súdnictve nie je zakotvené obmedzenie viazané na dodržanie dvojmesačnej lehoty.
Zachovanie lehoty je podstatné len pri návrhu na zmenu účastníkov konania a pri rozšírení žaloby.

Žalobcovia tiež poukázali na ustanovenie § 250 ods. 3 druhej vety O.s.p., podľa ktorého sú účastníkmi

konania tiež tí, na ktorých sa pre nerozlučné spoločenstvo práv so žalobcom musí tiež vzťahovať
rozhodnutie a postup súdu. Boli toho názoru, že s prihliadnutím na obsah napadnutých rozhodnutí
správnych orgánov možno v ich prípade uvažovať aj o tzv. nerozlučnom spoločenstve práv. Existenciu
spoločenstva práv žalobcu 1/ a jeho zamestnancov potvrdzuje aj konajúci súd, keď do konania
pribral zamestnancov žalobcu ako dotknutých účastníkov správneho konania. Predmetom napadnutých

rozhodnutí žalovanej a jej pobočiek je sociálne poistenie vyplývajúce z existencie pracovného pomeru
medzi žalobcom 1/ a jeho zamestnancami, teda predmet tohto súdneho konania sa bezprostredne z
hľadiska hmotného práva dotýka všetkých žalobcov. Záverom žalobcovia poukázali na to, že prípadnézrušujúce rozhodnutie súdu sa bude týkať subjektívnych práv a majetkovej sféry oboch, zamestnanca
i zamestnávateľa.

3.

Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaná navrhla rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdiť ako vecne
správny. Uviedla, že Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu
činnosti zamestnancov, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike a ktorých zamestnávateľ má sídlo

na území Slovenskej republiky, na základe podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho
trendu narastajúceho počtu „registrovaných poľských zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie
zo zneužívania systému verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Len v prípadoch, kde sa nepreukáže reálny
výkon činnosti dotknutého zamestnanca, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi
nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné

poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak Sociálna poisťovňa už
vystavila zamestnancom žalobcu formulár E101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej
legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Ak ide o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený
formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy a na základe kontrol nebol preukázaný reálny výkon
činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla

zamestnávateľa, Sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne
poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo. O uvedených skutočnostiach bola informovaná
centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave listom z 25. júla 2013, č.
36968-2/2013-BA na ktorý žalobca v odvolaní poukazuje. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia
ZUS Varšava listom z 10. októbra 2013, č. 992900/502/32/2013 tieto skutočnosti akceptovala. V tejto

súvislosti žalovaná ďalej uviedla, že pobočky Sociálnej poisťovne postupujú podľa uvedených postupov
vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti, a preto nie je
opodstatnené tvrdenie žalobcov o porušení princípu rovnakého zaobchádzania. Sociálna poisťovňa
ďalej poukázala na to, že nezasahuje do majetkových práv žalobcu 1/, keďže nerozhoduje o odvodovej
povinnosti, ale o nevzniku sociálneho poistenia jeho zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, čo má

za následok, že za tohto zamestnanca nebol povinný platiť poistné na sociálne poistenie.

Žalovaná tiež uviedla, že žalobcovi 1/ takisto nebráni využívať právo na podnikanie a dosahovanie
zisku. Na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom
deklarovať podnikanie, napr. obchodnými, pracovnými zmluvami, dochádzkami zamestnancov. Sociálna

poisťovňa vychádza aj z dohodnutých mzdových podmienok. Dochádzať z Poľskej republiky do rôznych
miest Slovenskej republiky, odpracovať napr. 1 alebo 3 hod. denne sa javí ako neefektívne, t.j. je
predpoklad, že výdavky významným spôsobom presahujú príjmy. Uvedené potom vyvoláva podozrenie
z obchádzania právnych predpisov Poľskej republiky. Žalovaná poukázala na rozsudok Súdneho dvora
EÚ zo 4. októbra 2012 vo veci C-115/11, z ktorého vyplýva, že inštitúcia vystavujúca osvedčenie E

101 (korešpondujúce s osvedčením PD A1) je povinná vykonať riadne posúdenie skutkových okolností
relevantných na uplatnenie pravidiel pre posudzovanie uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho
zabezpečenia a v dôsledku toho zaručiť správnosť informácii, ktoré figurujú v tomto osvedčení.

Žalovaná ďalej uviedla, že daňové úrady neurčujú uplatniteľnú legislatívu, a preto stanovisko daňového

úradu by v tomto smere bolo právne irelevantné. Daňové úrady pri plnení daňovej povinnosti daňovníka
neskúmajú reálny výkon činnosti, ale len správnosť odvedenej dane na základe predložených dokladov.

Ďalej žalovaná poukázala na skutočnosť, že je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie
uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho

zabezpečenia. K námietke, ktorou žalobca 1/ poukazoval na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia
z 28. júna 2012, č. 8519-5/2012-BA uviedla, že ide o jediné rozhodnutie v skutkovo a právne obdobnej
veci, ktorým bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového orgánu. Sociálna poisťovňa však prehodnotila
svoj právny názor a následne vo všetkých obdobných prípadoch postupovala tak, že rozhodnutia
prvostupňových správnych orgánov potvrdila. Súčasne uviedla, že kontrola vykonaná zamestnancami

Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, na ktorú žalobca poukazuje v žalobe, bola zameraná na kontrolu
odvodu poistného na sociálne poistenie a plnenie povinností zamestnávateľa uložených zákonom č.
461/2003Z.z.Vrámcitejtokontrolysanezisťovaliskutočnostirelevantnénaprevereniereálnehovýkonu
činnosti zamestnancov žalobcu.S poukazom na § 91 ods. 1 O.s.p. žalovaná uviedla, že každý zo žalobcov koná sám za seba, pričom
procesné úkony sa posudzujú samostatne u každého z nich. Spoločná je len procesná stránka, to je,

že sa žaloba týka všetkých spoločníkov, a pokiaľ súd nenariadil vylúčenie veci na samostatné konanie,
koná o nich spoločne a rozhoduje jedným rozsudkom. Žalobcovi 2/ nebolo odopreté právo domáhať sa
svojich práv súdnou cestou v zákonnej lehote do 2 mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutí žalovanej.
Neznalosť zákona žalobcu 2/ nie je dôvodom pre odpustenie lehoty na podanie odvolania. Záverom
poukázala na to, že zo spisového materiálu je zrejmé, že žalobca 1/ podal žalobu v mene svojej osoby

a žalobca 2/ uvedenú zákonnú možnosť nevyužil.

4.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok - ďalej len S.s.p. a § 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu a konanie

mu predchádzajúce bez nariadenia pojednávania v súlade s § 492 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 250ja ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie alebo zmenu.

Prvostupňovým rozhodnutím z 15. augusta 2013, číslo: 86071-1/2013-KEM Sociálna poisťovňa,
pobočka Košice rozhodla, že pánovi E. V. N., nar. X. F. XXXX, zaniklo povinné nemocenské

poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi
zamestnávateľa Zdzislaw Mieczyslaw Pitera - Blue - Media, s miestom podnikania toho času vo
Svidníku, Karpatská č. 754/7 (aktuálne so sídlom vo Svidníku, Bardejovská č. 220), IČO: 46213058,
podľa slovenskej legislatívy dňa 17. mája 2013. Žalovaná rozhodnutím z 27. januára 2014, číslo:
15521-2/2014-BA toto rozhodnutie potvrdila a odvolanie zamestnanca a zamestnávateľa zamietla.

Podľa§492ods.2zákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadokodvolaciekonaniapodľapiatejčasti
Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
podľa doterajších predpisov.

Podľa § 250 ods. 1 O.s.p. účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.

E. V. N.i, nar. X. F. XXXX bol ako zamestnanec žalobcu 1/ účastníkom správneho konania, pričom

je celkom zrejmé, že zrušenie napadnutého rozhodnutia sa bude dotýkať jeho práv a povinností,
keďže predmetom rozhodnutia bola otázka, či E. V. N., zaniklo povinné sociálne poistenie podľa
slovenskej legislatívy. Od vzniku a trvania povinného sociálneho poistenia sa potom odvíja celý rad práv
v oblasti nemocenského, dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti, napr. právo na dávky
v nezamestnanosti, nemocenské, resp. dôchodkové dávky. Zrušením napadnutého rozhodnutia by teda

mohli byť dotknuté jeho práva.

Pokiaľ krajský súd pripustil vstup osoby E. V. N. do konania na strane žalobcu podľa tretej časti
Občianskeho súdneho poriadku (§ 92 ods. 1 O.s.p.), nepostupoval v súlade so zákonom, pretože v
správnom súdnictve je vylúčené rozhodovanie podľa § 92 ods. 1 O.s.p., keďže druhá hlava piatej

časti Občianskeho súdneho poriadku obsahuje osobitné ustanovenia o účastníctve (§ 250 O.s.p.). V
správnom súdnictve sa vo všeobecnosti účastníci určujú podľa druhej definície účastníkov konania, a
teda účastníkom v správnom súdnictve je ten, ktorého za účastníka označuje zákon. Z povahy veci v
danom prípade je preto vylúčené pristúpenie osoby do konania či už na strane žalobcu, alebo na strane
žalovaného podľa § 92 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Prešove rozhodujúci podľa druhej hlavy piatej časti

Občianskeho súdneho poriadku preto nemal právomoc rozhodovať podľa § 92 ods. 1 O.s.p., a na jeho
uznesenie z 2. decembra 2014, č. k. 4 S 28/2014-32 o pripustení vstupu osoby: E. V. N., B., XXXXX M.,
B. do konania nie je možné z dôvodu nulitnosti takého rozhodnutia prihliadať. Povinnosťou krajského
súdu bolo rozhodnúť o pribratí tohto účastníka do konania podľa § 250 ods. 1 druhej vety O.s.p., avšak
nie na strane žalobcu, ale ako účastníka správneho konania, práva a povinnosti ktorého by mohli byť

zrušením napadnutého rozhodnutia žalovanej dotknuté.

Pre úplnosť najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že pán E. V. N. disponoval samostatným právom
podať žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej. Aj keď pán E. V. N. samostatne žalobunepodal, zostáva mu zachované právo byť účastníkom konania podľa § 250 ods. 1 druhej vety O.s.p.
Nemožno však súhlasiť s jeho názorom prezentovaným v odvolaní, že v tomto prípade možno uvažovať
aj o tzv. nerozlučnom spoločenstve práv podľa § 250 ods. 3 O.s.p., pretože jeho práva a povinnosti

ako zamestnanca, ktoré vyplývajú zo zákona o sociálnom poistení, sú rozdielne ako práva a povinnosti
zamestnávateľa, a teda nejde o spoločné práva a povinnosti, hoci môžu byť založené tým istým
rozhodnutím žalovanej.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd preto dospel k záveru, že krajský súd svojim postupom, ktorým

pribral podľa § 92 ods. 1 O.s.p. E. V. N. do konania na strane žalobcu a nepribral ho do konania podľa
§ 250 ods. 1 veta druhá O.s.p. sa v konaní dopustil takej vady konania, majúca za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

V danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti žalobcu, že konanie v správnom súdnictve je
založené na dispozičnej zásade, v zmysle ktorej konanie súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu je možné začať len na základe žaloby a súd je oprávnený ako aj povinný
preskúmať napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu len v rozsahu dôvodov, namietaných
žalobcom v žalobe s tvrdením žalobcu, že napadnutým rozhodnutím žalovaného správneho orgánu
došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv a právom chránených záujmov.

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie podľa § 492 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a v spojení § 246c ods.
1 a s § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O.s.p.

Vďalšomkonaníkrajskýsúdrozhodneonávrhuz25.novembra2014navstupE.V.N.na stranežalobcu

v naznačenom smere, následne ho priberie do konania v zmysle novej právnej úpravy Správneho
súdneho poriadku. Napadnuté rozhodnutie žalovanej preskúma v v rozsahu žalobných námietok
namietaných v žalobe podanej žalobcom - Zdzislaw Mieczyslaw Pitera-Blue-Media a vo veci samej
opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí vo veci znovu rozhodne aj o náhrade trov konania, vrátane
trov konania odvolacieho.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.