Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 20, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/28/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214211786
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214211786.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Daša Kontríková a členiek senátu:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: Y. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. č. XXX/
XX, o zaplatenie 484,16 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda, č. k. 14C/360/2014-58 zo dňa 20. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu zamietol a rozhodol, že žalovanej sa náhrada
trov konania nepriznáva. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že právny vzťah medzi žalobcom a
žalovanou je spotrebiteľský, na ktorý je potrebné aplikovať najmä Občiansky zákonník (ďalej len OZ),
zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Predmetná zmluva je typovou formulárovou zmluvou vopred pripravenou predchodcom žalobcu, v ktorej
sú naformulované stanovené zmluvné podmienky a tieto žalovaná ako spotrebiteľ nemala možnosť
ovplyvniť, ale mala možnosť ich len prijať alebo neprijať. Žalobca v rozpore s § 4 ods. 5 zákona č.

258/2001 o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a § 53 OZ požaduje
od spotrebiteľa úrok a ďalšie poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, teda
plnenia ktoré neboli individuálne dojednané. Nejestvuje určitá a zrozumiteľná dohoda v písomnej forme
obsahujúca podstatné náležitosti zmluvy o úvere s konkrétnymi údajmi. Žalobca nepredložil súdu takýto
dôkaz (takúto dohodu) a dokonca ani iný dôkaz, z ktorého by uvedené náležitosti boli zrejmé. Súd
dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili žalovaná a právny predchodca
žalobcu, neobsahuje v rozpore s § 4 ods. 2 písm. a), e) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch najmä termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, adresu predávajúceho, na ktorej môže
spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť a ďalšie, pričom pre tieto nedostatky sa predmetný
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z predloženého prehľadu splátok a úhrad vyplýva, že
žalovaná čerpala peňažné prostriedky dňom 26. októbra 2006 v sume 1.029,01 eura, pričom vykonala
splátky celkom v sume 499,09 eura, keď posledná splátka bola 9. mája 2008. S ohľadom na vyššie
uvedené, je preukázané, že k omeškaniu došlo už 20. júna 2008. K zosplatneniu úveru mohlo dôjsť
najskôr po uplynutí troch mesiacov od tohto omeškania. V tomto prípade k zosplatneniu podľa udania

žalobcu nedošlo. Súd ďalej uviedol, že tejto argumentácii žalobcu neuveril. Z obsahu spisu zistil, že
splátky splatné dňa 20. júna 2010 až 20. mája 2011 sú už premlčané a to vzhľadom na skutočnosť, že
žalobca svoju žalobu podal na súd až dňa 4.6.2014. Žalobca by mohol mať nárok na splátky splatné
dňa 20.6.2011, 20.7.2011, 20.8.2011, 20.9.2011 a 20.10.2011, avšak nerešpektoval súdnu výzvu zo7.11.2014 a splátkový kalendár nepredložil. Súd tak nemal možnosť posúdiť, koľko má ísť z tej ktorej
splátky na istinu, úroky a poplatky. Súd preto dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
a žalobu zamietol v celom rozsahu. Poukázal na § 5b zákona č. 250/2007 z. z., účinného od 1.5.2014,

ktoré je možné aplikovať aj na konania začaté na súde pred jeho účinnosťou. Keďže ide o procesné
ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho
stavu, účinného v čase rozhodovania súdu. Preto, ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné
ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd je povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t.
j. pred účinnosťou zákona. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď po procesnej

stránke bola úspešná žalovaná, avšak nakoľko jej zo súdneho spisu nevyplývajú žiadne trovy konania,
ani si žiadne neuplatnila, súd jej ich ani nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca. Uviedol, že súd na daný prípad nesprávne
aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka týkajúci sa premlčacej doby. Na daný prípad bolo
potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), keďže ide o zmluvu o úvere a

teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ.
Správnosť aplikácie ustanovení ObZ na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere opätovne potvrdil NS SR vo
svojom rozhodnutí zo dňa 24.03.2015 sp. zn. 7MCdo 9/2014. Z ustanovenia § 392 ods. 2 ObZ, pri práve
na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne. S poukazom na
konečnú splatnosť úveru, 20.10.2011 a deň podania návrhu na začatie konania na súde 04.06.2014,

zastáva žalobca názor, že svoje právo uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby. V súvislosti
s premlčaním poukázal na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 4Obo 54/2007 zo dňa 17.06.2008, tiež na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 MCdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011, 6 MCdo 4/2012 zo dňa 27.03.2013,
rozhodnutia KS v Trnave sp. zn. 9Co 138/2013 zo dňa 20.02.2014, sp. zn. 11Co 456/2012 zo dňa
05.02.2014, sp. zn. 11Co 71/2013 zo dňa 30.04.2014. Nestotožňuje sa ani s právnym posúdením úveru

ako bezúročného a bez poplatkov. Predmetná zmluva o splátkovom úvere spĺňa všetky náležitosti
požadované § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľ bol v zmysle požiadavky
zákona o spotrebiteľských úveroch zrozumiteľne informovaný o tom kedy, v akej výške a ako dlho
je povinný plniť si povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zmluvy. V ďalšom poukázal na to, že zákon o
spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia zmluvy sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou iba

takýspotrebiteľskýúver,ktorýbolposkytnutýnazákladezmluvy,ktoráneobsahovalaročnúpercentuálnu
mieru nákladov. Vzhľadom k tomu, že ročná percentuálna miera nákladov je v Zmluve o splátkovom
úvere uvedená, predmetný spotrebiteľský úver nie je možné posúdiť ako bezúročný a bez poplatkov. Ak
aj súd predmetný úver posúdil ako bezúročný a bez poplatkov, žalobca zastáva názor, že poskytnutú
sumu31.000SkmoholsúdvydeliťcelkovýmpočtomdohodnutýchsplátokvzmysleZmluvyosplátkovom

úveru (t.j. 60 splátok) a dospel by tak k výške splátky istiny 17,15 eura. Následne mal žalobcovi
priznať uplatnené splátky vo výške istiny. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti uviedol, že vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru je oprávnením, nie však povinnosťou veriteľa. Žalobca ani jeho právny
predchodca toto oprávnenie nevyužili a splatnosť úveru nastala uplynutím jeho konečnej splatnosti dňa
20.10.2011. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil

a žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel, alebo rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.), po zistení že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu proti
ktorému je možné podať odvolanie (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Predmetom nároku žalobcu je zaplatenie 17 splátok z úveru v celkovej výške 484,16 eura s
príslušenstvom, pričom žalobca svoj nárok odvodzuje zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0192653515 zo
dňa 26.10.2006. V zmysle uvedenej zmluvy čerpala žalovaná úver vo výške 31.000,- Sk (1.029,01 eura),

ktorý sa zaviazala splácať po 28,48 eura v 60 mesačných splátkach. RPMN bolo dohodnuté na 24,64%.

V danom prípade nebolo sporným, že ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ a keďže
ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, súd je oprávnený a povinný preskúmavať právne úkony (zmluvy aich súčasti) z hľadiska ich platnosti, resp. skúmať neprijateľné zmluvné podmienky v zmluvách a nároky
žalobcov ex offo.

V prejednávanej veci ide o uplatnenie nárokov zo spotrebiteľského právneho vzťahu, založeného
Zmluvou o splátkovom úvere č. 0192653515 z 26.10.2006 uzatvorenou medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovanou, ktorá podlieha právnemu režimu zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. Obsahové náležitosti zmluvy zákon č. 251/2008 Z. z. síce vymedzuje v § 4
ods. 2, avšak v čase uzavretia zmluvy pod následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti bola spojená iba

absencia RPMN, ktorú však zmluva o splátkovom úvere obsahuje. Preto neobstojí tvrdenie súdu prvého
stupňa,žetým,žežalobcanepredložilsplátkovýkalendár,nemalmožnosťposúdiť,koľkozposkytnutého
plnenia splátok žalovanej sa má započítať na istinu, úroky a poplatky a z ktorého odvodzoval, že úver
je bezúročný a bez poplatkov.

Súd je povinný ex offo skúmať, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zák. č.

483/2001 Z.z. o bankách a či je žalobca aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Odvolací súd vyzval
v zmysle ust. § 213 ods. 2 O.s.p. žalobcu, aby sa vyjadril k možnému použitiu ust. § 92 ods. 8 z.č.
483/2001 Z.z. o bankách.

Žalobca na výzvu súdu sa vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Uviedol, že v súvislosti s

nedostatkomaktívnejlegitimácievprvomradepoukazujenaskutočnosť,ževkonanípredložilrelevantné
oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky spolu s podacími hárkami, preukazujúcimi
odoslanie týchto písomností žalovaným, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka
na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať. Poukázal na
rozsudok NS SR zo dňa 11.6.2013 sp. zn. 4Obo/210/01, uznesenie KS v Žiline zo dňa 30.11.2015 sp.

zn. 8Co/564/2015, uznesenie KS v Nitre zo dňa 27.6.2014 sp. zn. 9Co/133/2013. Zastáva názor, že
aktívnu legitimáciu v konaní preukázal oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Ustanovenie § 92
ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky.
Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je
úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávky,

ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa
dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva
a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v
predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Aj prípadné
porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nemožno spojiť s občianskoprávnym

následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 Zákona o
bankách,nezakladáobčianskoprávnupovinnosťvovzťahukuklientovibanky,vtomtoprípadežalovanej,
ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 Zákona
o bankách. V tejto súvislosti tiež žalobca poukázal na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M.,
publikovanom v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Z uvedeného vyplýva, že doručenie písomnej

výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nie je podmienkou pre platné postúpenie
pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo Zákona o
bankách. S nedoručením tejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť
banky v zmysle § 50 ods. 1 Zákona o bankách. Žalobca v konaní predložil výzvu právneho predchodcu

žalobcu zo dňa 22.8.2008, ktorou právny predchodca žalobcu pred postúpením pohľadávky v zmysle §
92 ods. 8 vyzval žalovanú na úhradu omeškaných splátok. Predložil tiež súdu platobnú históriu úveru,
v ktorej sa opätovne vyskytuje položka „poplatok za upomienku“. Predloženou platobnou históriou a
predloženou výzvou zo dňa 22.8.2008 bolo v konaní preukázané, že žalovaný bol opakovane právnym
predchodcom žalobcu vyzývaný na úhradu dlžných splátok, a teda v konaní bolo preukázané, že právny

predchodca žalobcu konal v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách a nedošlo k porušeniu bankového
tajomstva.

Zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0192653515 zo dňa 26.10.2006 vyplýva, že pôvodne bola uzatvorená
podľa § 497 až 507 ObZ, medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom.

Predmetom bolo poskytnutie splátkového úveru, MINiúver do 10 minút, v sume 31.000,- Sk t. j. 1.029,01
eura, s výškou mesačných splátok 60,- Sk, t. j. 1,99 eura a konečnou splatnosťou úveru 20.10.2011.Neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o splátkovom úvere boli Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len
VOP), podľa ktorých bodu 7.6.1. písm. a) ak je klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny
alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní, banka je oprávnená a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.

j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy
o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti. Podľa bodu 10.3. VOP pri
doručovaní písomností v poštovom styku sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po
jej odoslaní a v cudzine siedmy deň po jej odoslaní, a to aj vtedy, ak sa adresát o tejto skutočnosti
nedozvie, alebo ak sa zásielka vráti ako nedoručená. Podľa bodu 19.16. VOP klient výslovne súhlasí s

tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či
sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého
vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek
požiadavku, alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu
osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej
na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky.

Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 28.09.2011 vyplýva, že veriteľ (Slovenská sporiteľňa a.s.)
oznámil žalovanej, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1285/2011/CE uzatvorenej dňa
28.09.2011, postúpila svoju pohľadávku voči dlžníkovi vo výške 2.212,64 eura spoločnosti EOS KSI
Slovensko, s.r.o.

Zo Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1285/2011/CE zo dňa 28.09.2011 vyplýva, že medzi postupcom
Slovenskou sporiteľňou a.s. a postupníkom EOS KSI Slovensko, s.r.o., došlo podľa § 524 a nasl. OZ
k postúpeniu pohľadávok špecifikovaných v Prílohe č. 1 k zmluve. V zmysle Prílohy č. 1 k Zmluve o
postúpení pohľadávok č. 1285/2011/CE zo dňa 28.09.2011, predmetom postúpenia bola pohľadávka

žalobcu voči žalovanej v celkovej výške ku dňu postúpenia 2.212,64 eura, z čoho istina po splatnosti
bola 1.964,60 eura, úroky boli celkom 239,07 eura.

Podľa listiny, pokusu o zmier, zo dňa 09.05.2014, žalobca vyzval žalovanú o uhradenie dlžnej sumy
z poskytnutého úveru v sume spolu 3.603,17 eura (neuhradený úver 1.914,60 eura, zákonný/zmluvný

úrok 1.290,53 eura a ďalšie položky), najneskôr do 12.05.2014.
Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený

nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie

je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez

súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone

o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila
pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol
inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ
zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že

by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé
splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní.

Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť
pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne
išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej

pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka
postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods.
8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž, keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver
(nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z
úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 28.09.2011 je

preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).

Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie
banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve
banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky

smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len
počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania
a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku
prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme
spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového

vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru
a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže
poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

Ustanovenie § 525 ods. 1 OZ zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by

sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto
druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické
povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti
nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na

inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho
vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom
(bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 OZ bráni
postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať
mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých
podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom možnosti postúpiť pohľadávku banky
na inú osobu je, aby bol s touto pohľadávkou klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na
jej splnenie dlhu písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávku banka nemôže
postúpiť, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 OZ. Ak určitú pohľadávku nemožno postúpiť

(jejpostúpeniejeobjektívneneprípustné,zakázané),potomjej„postúpenie“jesvojímobsahomaúčelom
v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 OZ, a to nielen medzi stranami
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o
postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len
medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 OZ účinné,

ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 OZ ani prípadné oznámenie postupcu v
zmysle § 526 OZ nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi.Na rozpor postúpenia s § 525 OZ, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd
aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky,
ako napr. uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto

postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto

skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka, t.j. žalobcu.

V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nepreukázal, že by v
čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanej postúpená na žalobcu
(28.09.2011), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku
90-dňového omeškania, nebolo však dokázané, že by bola žalovaná aj písomne (porov. § 92 ods. 8

cit. zákona) vyzvaná na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Predloženie platobnej histórie, v
ktorej sa vyskytuje položka „poplatok za upomienku“, nie je preukázaním takejto výzvy a výzva zo dňa
22.08.2008, na ktorú poukazoval žalobca doložená nebola. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči
žalovanej bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj

keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanej uplatňovať
pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal
veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a
preto bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý žalobu v celom rozsahu zamietol.

Bolobynadbytočnéanehospodárnezrušiťrozsudok súduprvéhostupňaavyjadriťhoreuvedenýprávny
názor, ktorý by bol súd prvého stupňa povinný akceptovať a napokon žalobu opakovane zamietnuť.
Zrušenie rozsudku by vzhľadom k vyššie uvedenému nemohlo žalobcovi priniesť priaznivejší výsledok
sporu, ktorý odvolaním sledoval. Odvolací súd postupom podľa § 213 ods. 2 O.s.p. neodňal žalobcovi
možnosť konať pred súdom (resp. právo na spravodlivý proces) a poskytol mu priestor na vyjadrenie.

Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym názorom žalobcu vo vyjadrení, čo viedlo k potvrdeniu
rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o náhrade trov
konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p., aj keď s použitím iných právnych dôvodov.

V odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi. Žalovaná si náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnila, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.