Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, May 27, 2015

Súd: Okresný súd Považská Bystrica
Spisová značka: 8C/210/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3713216440
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Irikovská

ECLI: ECLI:SK:OSPB:2015:3713216440.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Považská Bystrica samosudkyňou JUDr. Annou Kutišovou v právnej veci navrhovateľa: Y.

J., X.. XX.XX.XXXX, L. K. XXXX/XXX, J. L., právne zastúpený Mgr. Vladimírom Karáskom, advokátom,
AK so sídlom Stred 60/55, Považská Bystrica proti odporcovi: J. F., X.. XX.XX.XXXX, L. R. XXXX/XXX,
J. L., právne zastúpený JUDr. Pavlom Loduhom, advokátom, AK so sídlom Slovenských partizánov
1131/51, Považská Bystrica, v konaní o zaplatenie 37 800 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 37.800,- Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od
1. 1 2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy konania 2.268,- Eur a trovy právneho
zastúpenia 3.045,90 Eur na účet Mgr. Vladimíra Karáska, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku úrokov súd návrh z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ v podanom návrhu, doručeným tunajšiemu súdu dňa 17. 12. 2013 uviedol, že ako veriteľ
poskytol na základe ústnej dohody odporcovi ako dlžníkovi dňa 10. 6. 2009 finančnú pôžičku v sume
5.000 Eur a dňa 14 .8. 2009 pôžičku v sume 32.800 Eur. V záujme právnej istoty podpísal dlžník
veriteľovi písomné uznanie tohto dlhu, kde sú vyššie uvedené skutočnosti zachytené s tým, že odporca

sa zaviazal obe špecifikované sumy vrátiť do 31. 12. 2010, a to v vrátane dohodnutého príslušenstva
- 20 % ročného úroku z omeškania. Navrhovateľ uviedol, že odporca z dlžných súm navrhovateľovi
nič nezaplatil a nedošlo ani k čiastočnej úhrade, a to napriek opakovaným telefonickým žiadostiam
navrhovateľa o splnenie jeho zmluvnej povinnosti. Navrhovateľ preto žiadal, aby súd uložil povinnosť
odporcovi žalovanú sumu zaplatiť a priznať mu náhradu trov konania.

Tunajší súd vo veci rozhodol platobným rozkazom č. k. 5Ro468/2013-9 zo dňa 10. 2. 2014 tak, že návrhu

navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel. Proti uvedenému platobnému rozkazu odporca podal v zákonnej
lehote odpor, ktorý odôvodňoval tým, že už zo samotného znenia uznania dlhu vyplýva skutočnosť, že
navrhovateľ mu žiadne peniaze nedal ani nepožičal. Podľa neho bol by značne nelogický postup, aby
navrhovateľ odporcovi požičal 37.800 Eur a hneď pri tejto pôžičke aj spisoval uznanie dlhu, keď mu ešte
v tom čase nič nedlhoval a podľa navrhovateľa mal túto pôžičku vrátiť do 31. 12. 2010. Z uvedeného
jednoznačne vyplýva, že predmetné uznanie dlhu je neplatné a vymyslené. Uviedol, že má vedomosť
o tom, že podobným spôsobom navrhovateľ podviedol viacerých občanov, čo v rámci dokazovania je

schopný preukázať. Zdôraznil tiež, že nemohol by byť „pri zmysloch“, keby si požičiaval takúto vysokú
sumu na úžernícky 20 % úrok. Na základe uvedeného žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť.Súd vykonal dokazovanie oboznámením návrhu, uznania dlhu zo dňa 10. 6. 2009 a 14. 8. 2009, odporu
odporcu zo dňa 28. 2. 2014, výsluchom navrhovateľa , vyjadrením právneho zástupcu odporcu ,
oboznámením výzvy na zaplatenie dlhu zo dňa 22. 9. 2011, 12. 12. 2012, 2. 11. 2013, oboznámením

výpisu z účtu spoločnosti Extrabau s.r.o. za obdobie od 1. 6. 2009 do 30. 6. 2009, podacieho lístka k
pokusu o zmier zo dňa 5. 12. 2013, vyjadrenia odporcu prostredníctvom právneho zástupcu zo dňa 22.
4. 2015, a zistil nasledovný skutkový stav:

Dňa 10. 6. 2009 odporca svojim podpisom potvrdil uznanie dlhu podľa ktorého uznal, že v deň spísania

tohto uznania dlhu prevzal od navrhovateľa finančnú hotovosť vo výške 5.000 Eur, ktorú sa zaviazal
vrátiť do 31. 12. 2010. Zároveň uznal, že uvedená suma mu bola poskytnutá pre jeho vlastnú potrebu a
že sa zaväzuje uvedenú sumu vrátiť spolu s 20 % úrokom ročne za celú dobu trvania dlhu až do úplného
vrátenia celého dlhu. Potvrdil tiež, že sa dôkladne oboznámil s týmto uznaním dlhu, jemu rozumie a na
znak súhlasu s jeho obsahom ho podpisuje. Rovnaké znenie uznania dlhu je aj v uznaní zo dňa 14.
8. 2009, ktoré opätovne odporca podpísal s tým, že prevzatá finančná hotovosť v deň spísania tohto

uznania dlhu bola vo výške 32.800 Eur. Lehota vrátenia bola taktiež dohodnutá do 31. 12. 2010 a tiež
boli dohodnuté úroky vo výške 20 % ročne.

Odporca v odpore namietal, že uvedenú sumu si nepožičal, že je to fiktívne, že je nelogické, aby v deň,
kedy údajne mal prevziať peniaze, ktoré ešte ani nemal vrátiť, už aj uznával dlh a tiež je nelogické a

proti „zdravému rozumu“, aby podpísal uznanie dlhu s 20 % úrokom ročne.

Navrhovateľ vypovedal, že s odporcom bol dlhoročný priateľ, poznali sa asi 10 rokov, v tom čase
podnikal, darilo sa mu a mal vždy k dispozícii peniaze, niekedy aj 200.000 Eur a mohol si dovoliť vtedy
mu aj peniaze požičať. Uviedol, že pôžičku mu poskytol u seba doma. Prvú pôžičku vo výške 5.000

Eur mu poskytol v júli 2009 a v druhú v auguste 2009 s tým, že odporca ho požiadal o tieto pôžičky z
dôvodu, že chce rozširovať svoje podnikanie. V tom čase odporca podnikal v oblasti výroby okien, on
mu dôveroval, a preto mu peniaze požičal. Skutočnosť, že mal peniaze, ktoré mohol požičať navrhovateľ
preukazoval predložením výpisu z účtu spoločnosti Extrabau s.r.o., v ktorej bol konateľom, pričom
jediným spoločníkom spol. Extrabau s.r.o. je spoločnosť MECCA s.r.o., v ktorej je on spolu s Františkom

Sliviakom spoločníkom. Uviedol, že tomuto spoločníkovi v spoločnosti MECCA s.r.o. neoznámil, že z
firemných peňazí spol. Extrabau požičiava odporcovi, pretože bol toho názoru, že keď podniká v rámci
s.r.o. a je spoločníkom, tak v podstate sú to jeho peniaze, že výbery, vklady sú vždy v spoločnosti riadne
zaúčtované, pričom v súčasnosti on spoločnosti Extrabau nedlžní nič, naopak spoločnosť dlhuje jemu.
Hoci vybral peniaze z firemného účtu, vybral ich však pre svoju potrebu a tieto peniaze potom ako fyzická

osoba požičal odporcovi nie už ako firemné peniaze ale ako svoje peniaze. Poukázal na to, že v danom
prípade vzťah navrhovateľ a odporca je vzťahom dvoch fyzických osôb a tento možno jednoznačne
definovať ako vzťah veriteľa a dlžníka. Vzťah navrhovateľ a spoločnosť je zase druhým úplne iným
vzťahom a nemá so vzťahom navrhovateľa s odporcom nič spoločné, a to bez ohľadu na to, že
navrhovateľ je zároveň konateľom spoločnosti Extrabau. Navrhovateľ uviedol, že predmetným výpisom

účtu chce preukázať, že mal dostatočné finančné prostriedky na to, aby ich mohol požičať odporcovi. Na
tvrdenie odporcu, že táto spoločnosť sa zaoberala aj výrobou plastových okien navrhovateľ uviedol, že
síce v predmete podnikania je aj výroba z plastov, ale nejednalo sa o plastové okná, predmetom činnosti
bola hlavne stavebná činnosť, kúpa a predaj výrobkov. Na námietku odporcu, že z uznania dlhu nie
je zrejmé, kedy finančná hotovosť bola odporcovi odovzdaná uviedol, že uznanie dlhu dal odporcovi

podpísať vtedy, keď mu skutočne aj peniaze poskytol, v uznaní dlhu je uvedený dátum, ako aj dátum,
dokedy mu mal odporca vrátiť peniaze. Žiadna iná zmluva, teda zmluva o pôžičke, uzatvorená nebola.
Tak to bolo v oboch prípadoch.

Odporca prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že žiada návrh zamietnuť, pretože odporca

popiera, že by akékoľvek peniaze ako pôžičku od navrhovateľa prevzal. Ak aj nejaké peniaze prevzal,
jednalo sa o prevzatie peňazí za účelom spoločného podnikania s navrhovateľom a tieto peniaze boli
do tohto podnikania aj vložené, nikdy však neoblo dohodnuté, že v prípade neúspechu by musel tieto
peniaze vracať. Zároveň vzniesol námietku premlčania s poukazom na to, že listinné dôkazy zo dňa 10.
6. 2009 a 14. 8. 2009 nie je možné podľa obsahu chápať ako uznanie dlhu a len sa jedná o zmluvy

o pôžičke a z tohto dôvodu vzniesol námietku premlčania. Poukázal na to, že nie je logické, aby boli
peniazepožičiavanéprotipodpisunalistinesnázvomuznaniedlhu.Zpredloženýchuznanídlhuvyplýva,
že toto bolo podpisované práve pri odovzdaní peňazí.Navrhovateľ poprel, že by niekedy v minulosti s odporcom spoločne podnikal, alebo že by mali byť
odporcovi požičané peniaze na spoločné podnikanie. Aj v samotnom uznaní dlhu je uvádzané, že
peniaze si požičiava pre vlastnú potrebu. Uviedol, že pokiaľ by to bolo na spoločné podnikanie, určite

by bola uzatvorená zmluva.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že peniaze odporcovi požičal viackrát, a to v rozmedzí pár mesiacov mu
požičal ďalších 40.000 Eur, ktoré sú taktiež predmetom žaloby. Uviedol, že predtým peniaze odporcovi
nepožičiaval.

Odporca prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že tvrdenie navrhovateľa o tom, že pred spornými
pôžičkami odporcovi nepožičal žiadne peniaze, nie je pravdivé a predložil súdu uznanie dlhu zo dňa 3.
10. 2005, na ktorom odporca podpísal podobné uznanie dlhu, podľa ktorého mal navrhovateľ požičať
odporcovi 380.000 Sk, pričom takýchto uznaní by malo byť podľa odporcu viac.

Z predloženého uznania dlhu súd zistil skutočnosti uvádzané právnym zástupcom odporcu.

Navrhovateľ po oboznámení sa s predmetným dôkazom uviedol, že na predmetné uznanie si nepamätá,
avšak zrejme mu odporca peniaze už vrátil, a preto si to nezapamätal. V tom čase bol majiteľom 10
firiem, robil niekoľko miliónové obchody v slovenských korunách, takže si nepamätá všetko, čo v tom

čase urobil.

Odporca prostredníctvom právneho zástupcu taktiež namietal, že neplatnosť uznania dlhu spočíva aj v
tom, že finančná hotovosť, ktorá je v týchto uznaniach dlhu uvádzaná, nebola pri popisovaní uznania
dlhu vyplatená, keďže to nevyplýva z textu uznania dlhu. V ňom je uvedená len veta, že prevzal finančnú

hotovosť, čo je minulý čas a k tomu mohlo dôjsť aj pred spísaním uznania dlhu. V takom prípade by v
uznaní dlhu muselo byť uvedené, kedy k predmetnej pôžičke došlo, čo je podstatná náležitosť uznania
dlhu. Trval na tom, že okrem peňazí poskytnutých navrhovateľom odporcovi do roku 2005, odporca
iné peniaze neprevzal. Podľa názoru odporcu tým, že predložili dôkaz uznania dlhu zo dňa 3. 10. 2005
preukázal, že v podstate sa jednalo stále o tie isté peniaze, ktoré sa rokmi navyšovali jednotlivými

uznaniami dlhu o úroky. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné, že pokiaľ v uznaní dlhu je uvedené,
že peniaze navrhovateľ odporcovi odovzdal, tak musí túto skutočnosť sám navrhovateľ aj preukázať,
keďže v písomne vyhotovenom uznaní dlhu je iba konštatované, že ich prevzal.

Právny zástupca navrhovateľa k námietkami odporcu zdôraznil, že peniaze boli odporcovi odovzdané v

deň, kedy podpísal uznanie dlhu, čo je deň poskytnutia pôžičky, existenciu ktorej má práve toto uznanie
dlhu potvrdzovať. Zmluva o pôžičke môže byť uzatvorené ústne, zdôraznil že odporca podpísal bez
akýchkoľvek námietok uznania dlhu, potvrdil, že predmetné peniaze od navrhovateľa prezval, dokonca
naobochuznaniachdlhusú2xpodpisyodporcu.Odporcapeniazenevrátilatútoskutočnosťanivkonaní
nepreukázal.

Z výpisu z účtu spol. Extrabau súd zistil, že navrhovateľ dňa 3. 6. 2009 vybral 7.000 Eur v hotovosti a
následne 50.000 Eur 17. 6.2009, potom 7.000 Eur v hotovosti vybral dňa 19. 8. 2009.

Z dôkazov predložených navrhovateľom, a to z výziev na zaplatenie, súd zistil, že navrhovateľ

opakovane vyzýval odporcu k zaplateniu žalovanej sumy a naposledy pokusom o zmier zo dňa 5. 12.
2013. Navrhovateľ predložil aj podací lístok ako dôkaz o doručovaní pokusu o zmier , kde bol odporca,
avšak z tohto dôkazu súd zistil, že je to zásielka odosielaná 4. 12. 2013.

Odporca v písomnom podaní doručenom tun. súdu dňa 22. 4. 2015 uviedol, že s návrhom navrhovateľa

nesúhlasí. V rokoch 1995 až 2005 sa dohodol s navrhovateľom, že začnú kupovať autá v zahraničí za
účelom predaja na Slovensku a navrhovateľ túto kúpu financoval. Autá nakúpili v okolí Viedne a kúpu
realizoval on. Autá kúpil v cene 4.000 Eur, navrhovateľ chcel, aby sa autá kupovali bez DPH, avšak to
nebolo možné, peniaze na kúpu áut dal navrhovateľ. Jednalo sa o 3 autá: striebornú Fabiu za 3.500
Eur , biely Ford Siera za 100 Eur a zelený Jeep za 400 Eur. Autá sa však nepodarilo predať, zostali v

osobnom užívaní navrhovateľa. Keďže plánované podnikanie s navrhovateľom nevyšlo, vzťahy medzi
nimisazačalizhoršovať anavrhovateľzačalodnehožiadaťpeniazespäť.Keďženemalžiadnefinančné
prostriedky prisľúbil mu, že mu ich časom vráti, načo navrhovateľ uviedol, že bude od neho žiadať úroky.
K takýmto rozhovorom dochádzalo ústne, nikdy nebola spísaná žiadna zmluva, ani vtedy , keď mudal peniaze na kúpu aut. Odporca ďalej v písomnom vyjadrení uviedol, že niekoľkokrát sa pokúšal pre
neho pracovať s tým, že mu takýmto spôsobom vráti peniaze, ktoré investoval navrhovateľ do kúpy aut,
čo však nevyšlo, a to z dôvodu, že navrhovateľ mu za prácu nič nevyplatil. Následne sa prestali

kontaktovať, až po rokoch ho navrhovateľ vyhľadal a začal na neho naliehať, aby mu peniaze vrátil
pod hrozbou, že ak nepodpíše uznanie dlhu „dá ho poriešiť iným ľudom“ teda pod hrozbou ho nútil
podpísať uznanie dlhu. Odporca prehlásil, že okrem peňazí na kúpu áut vo výške 4.000 Eur, ktoré mu
dal navrhovateľ ešte pred rokom 2005, nikdy žiadne iné peniaze mu navrhovateľ nedal. Uznanie dlhu
zo strachu podpísal a to niekedy v roku 2009. Peniaze však neprevzal, pričom si nepamätá či už v

čase podpisovania uvedené sumy boli aj v uznaní dlhu napísané. Poukázal ďalej na to, že podobným
spôsobom ako vymáha peniaze navrhovateľ od neho, ich vymáha od iných ľudí, čo môže dokázať.

Navrhovateľ rozhodne poprel, že by mal záujem spoločne podnikať s odporcom. Ani jedno z áut
označených v písomnom vyjadrení odporcu nikdy nemal napísané na seba. Takéto autá nevlastnil.

Podľa ustanovenia § 657 Obč. zák. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa ustanovenia § 658 ods. 1 Obč. zák. pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

Podľa § 558 obč. zák. ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh, určený čo do dôvodu a výšky,
predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny
následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že odporca dňa 10. 6. 2009 písomne potvrdil, že od

navrhovateľa prevzal sumu 5.000 Eur a dňa 14. 8. 2009, že od neho prevzal sumu 32.800 Eur. Uvedené
jednoznačne vyplýva, z dôkazov, ktoré predložil navrhovateľ do spisu, čo sú uznania dlhu zo dňa 10.
6. 2009 a 14. 8. 2009. Z textu týchto uznaní dlhov je zrejmé, že v deň, kedy odporca toto uznanie dlhu
podpísal, prevzal aj predmetné peniaze ako pôžičku, keďže sa ich zaviazal vrátiť v oboch prípadoch vždy
do 31. 12. 2010. Uvedený záver súd vyvodil z formulácie uznania dlhu , v ktorom odporca prehlásil,

že prevzal finančnú hotovosť uvádzanú v tom ktorom uznaní dlhu, že sa ju zaväzuje vrátiť od 31. 12.
2010 a že uznáva dlh zo dňa 10. 6. 2009 resp. 14. 8. 2009, čo znamená, že tým je potvrdené, že v
uvedené dni mu boli finančné prostriedky aj poskytnuté a tieto v uvedené dni aj prevzal. Súd sa preto
nestotožnil s právnym záverom právneho zástupcu odporcu, že v uznaní dlhu nie je uvedené, kedy
odporca peniaze prevzal.

Zmluva o pôžičke nemá zákonom predpísanú písomnú formu, teda písomnosť nie je podmienkou jej
platnosti. Súd z dokazovania dospel k záveru, že účastníci konania uzatvorili ústnu zmluvu o pôžičke ,
teda sa ústne dohodli na tom, že navrhovateľ poskytne odporcovi pôžičku vo výške tak ako je uvádzané
v predmetných uznaniach dlhu. Samotné uznania dlhu sú len potvrdením tejto zmluvy o pôžičke a

toho, že odporca peniaze prevzal, že sa ich zaväzuje vrátiť, kedy sa ich zaväzuje vrátiť a s akým úrokom.
Podľa názoru súdu je právne bezvýznamné, či samotný doklad označený ako uznanie dlhu je možné aj
považovať za skutočné uznanie dlhu, teda či spĺňa náležitosti predpísané zákonom na to, aby sa jednalo
o platné uznanie dlhu, pretože uznanie dlhu ako právny inštitút je dôležitý predovšetkým z pohľadu
plynutia lehôt. V danom prípade sám odporca na pojednávaní dňa 14. 1. 2015 poukazoval na to, že

predmetné uznania dlhov nie je možné podľa obsahu chápať ako uznanie dlhu, ale sa jedná o zmluvy
o pôžičke a z tohto dôvodu vzniesol námietku premlčania. Vychádzal pritom z toho, že predmetné tzv.
uznania dlhu sú datované dňom 10. 6. 2009 a 14. 8. 2009, pričom návrh bol podaný až 17. 12. 2013,
teda po uplynutí 3 ročnej premlčacej lehoty.

Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Obč. zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľaustanovenia§101Obč.zákonníkapokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia

doba je 3 ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

V danom prípade je nesporné, že v tzv. uznaní dlhu odporca potvrdil nielen prevzatie finančných
prostriedkov, ale tiež to, že ich vráti do 31. 12. 2010. Znamená to teda, že nasledujúcim dňom t. j. od1. 1. 2011 začala plynúť 3 ročná premlčacia lehota, ktorá by uplynula 31. 12. 2013. Navrhovateľ však
podal návrh na súd 17. 12. 2013. Je teda zrejmé, že aj v prípade, ak by súd nepovažoval uznanie dlhu
za platné, tak navrhovateľ si svoje právo uplatnil včas, teda v 3 ročnej premlčacej lehote.

V danom prípade súd však prejudiciálnej riešil aj otázku platnosti uznania dlhu a dospel k záveru, že
predmetné uznanie dlhu je platné, pretože je riadne podpísané odporcom a to nielen, že ho podpísal na
potvrdenie,žeuznávadlh,alepodpísalajto,žeprevzaltentodoklad,tedasamotnúpísomnosťoznačenú
akouznaniedlhu.Odporcauznalsvojzáväzokzkonkrétnehodôvodu,tedazdôvodu,žeprevzalfinančnú

hotovosť uvádzanú v uznaní dlhu, znamená to teda, že odporca záväzok uznal z konkrétneho dôvodu
a v konkrétnej výške. Tiež je nesporné, že uznanie dlhu má riadne predpísanú písomnú formu, bez
ktorej by uznanie dlhu nebolo platné, písomnú formu občiansky zákonník v tomto prípade jednoznačne
predpisuje. Uznanie dlhu obsahuje aj potvrdenie odporcu, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu
(dôvodom je, že prevzal finančnú hotovosť, a keďže sa ju zaväzoval vrátiť, je tým preukázané, že sa
jednalo o pôžičku) a tiež čo do výšky.

Domnienka existencie dlhu je vyvrátiteľná, t. j. dlžník, ktorý uznal svoj dlh, môže namietať, že dlh vôbec
nevznikol, alebo že dlh v čase uznania dlhu už nebol platný. Z uvedeného vyplýva, že uznanie dlhu
dlžníkom uľahčuje procesnú situáciu veriteľa, nakoľko veriteľ už nemusí preukazovať existenciu dlhu,
ale naopak, dôkazné bremeno sa presúva na dlžníka. To znamená, že ak odporca namieta existenciu

dlhu,takonsámmusípreukázať,žedlhnevznikol.Vdanomkonaníodporcasaskutočnebrániltvrdením,
že dlh nevznikol, avšak túto svoju procesnú obranu žiadnym spôsobom nepreukázal a zotrval len v
rovine tvrdení. Je nesporné, že navrhovateľ podal návrh 17. 12. 2013, odporca splnomocnil právneho
zástupcu na podanie odporu vo februári 2014, a teda minimálne od tejto doby vedel, že pokiaľ chce
preukázať svoje tvrdenia o neexistencii dlhu, je potrebné, aby označil alebo navrhol riadne dôkazy,

ktoré by jeho tvrdenia mohli preukázať. Súd je tiež toho názoru, že vzhľadom na výšku žalovanej
sumy je nesporné, že predovšetkým v záujme odporcu je, aby sa pojednávania zúčastnil, nezatajoval
adresu svojho pobytu a aby sám aktívne sa snažil preukázať svoje tvrdenia. Odporca však naopak
ani len svojmu právnemu zástupcovi neoznámil adresu svojho pobytu, len veľmi všeobecne uvádzal
informácie, ktoré by mali podľa neho preukázať, že pôžička nevznikla a neoznačil ani jeden dôkaz, ktorý

by preukazoval jeho tvrdenia. Mal dostatok času, aby sa na svoju obranu riadne pripravil a minimálne
svojmu právnemu zástupcovi riadne označil dôkazy o svojich tvrdeniach (mená a adresy svedkov, na
ktorých sa odvolával, že existujú), čo však rozhodne neurobil. Súd preto musí konštatovať, že neuniesol
vtomtosmereodporcadôkaznébremenoapretoplatí,žedlhexistuje,čododôvoduadovýškyuvedenej
v uznaní dlhu a dlžník, teda odporca, je povinný tento dlh veriteľovi uhradiť.

Súd dodáva, že aj ak by nepovažoval predmetné uznanie dlhu za platné, navrhovateľ dostatočným
spôsobom preukázal uzatvorenie ústnej zmluvy o pôžičke, pretože odporca v predmetných listinných
dôkazoch (uznaniach dlhu) potvrdil prevzatie finančných prostriedkov, potvrdil dobu vrátenia týchto
finančných prostriedkov, čo znamená, že potvrdil existenciu daných pôžičiek. Navrhovateľ preukázal

aj svoju solventnosť v čase poskytovania týchto pôžičiek , preukázateľne v tom čase vybral ako
konateľ zo spoločnosti Extrabau s.r.o. vyššie sumy peňazí, s ktorými mohol disponovať a ktoré mohol
požičal odporcovi už ako fyzická osoba, pričom sa súd priklonil k právnemu názoru právneho zástupcu
navrhovateľa, že v danom prípade vzťah medzi účastníkmi konania je vzťahom vyplývajúcim z pôžičky,
ktorú poskytol navrhovateľ ako fyzická osoba odporcovi ako fyzickej osobe, a to napriek tomu, že na

poskytnutie pôžičkypoužilpeniazevybratézospoločnosti,uktorejbolkonateľaktorej spoločníkombola
spoločnosť MOCCA s.r.o., v ktorej je spoločníkom . Znamená to teda, že aj keď si navrhovateľ peniaze
vybral zo spoločnosti Extrabau, písomné potvrdenie prevzatia týchto peňazí odporcom jednoznačne
preukazuje, že odporcovi peniaze nepožičiavala táto spoločnosť, ale navrhovateľ ako fyzická osoba.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd preto návrhu navrhovateľa čo do uplatnenej istiny v celom rozsahu
vyhovel.

Navrhovateľ si v návrhu uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 20 % ročne. Záväzok odporcu vrátiť
požičané peniaze bol do 31.12. 2010, čo znamená, že od 1. 1. 2011 bol odporca v omeškaní, t. j. od

prvého dňa nasledujúceho po splatnosti pôžičky. Keďže navrhovateľ si uplatnil úrok z omeškania a nie
úrok z pôžičky, súd uplatnený úrok z omeškania musel posudzovať podľa ustanovenia § 3 Nariadenia
vlády č. 87/1995, 95 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a v
zmysle ktorého podľa znenia účinného ku dňu omeškania je výška úrokov z omeškania je o 8 %-uálnychbodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu. Keďže ku dňu omeškania bola úroková sadzba ECB vo výške 1 %,súd priznal uplatnené úroky z
omeškania vo výške 9 % ročne zo žalovanej sumy, a to od 1. 1. 2011, teda odo dňa, kedy sa prvýkrát

odporca dostal do omeškania.
Keďže navrhovateľ si uplatňoval úrok z omeškania až 20 % ročne, súd vo zvyšku návrh navrhovateľa čo
do úrokov zamietol. Pre úplnosť súd dodáva, že je zrejmé, že navrhovateľ si zrejme mienil uplatňovať
úroky z pôžičky, v návrhu však jednoznačne určil, že si uplatňuje úroky z omeškania a takto ich súd
preto aj posúdil.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. tak, že priznal navrhovateľovi
plnú náhradu jeho trov, pretože jeho úspech bol prevažný a neúspech bol len nepatrný. Súd mu preto
priznal náhradu jeho trov, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku z návrhu vo výške 2.268 Eur
a titulom právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej pomoci á úkon 499,57 Eur (prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie návrhu, vyjadrenie k odporu odporcu, účasť na pojednávaní dňa 29. 10. 2014, 14.

1. 2014 a 27. 5. 2015), ďalej súd priznal hotové výdavky za úkony vykonané v roku 2013, t.j. 2x po
7,81 Eur, za úkony vykonané v roku 2014 - 2x po 8,04 Eur a za úkony vykonané v roku 2015 - 2x
vo výške 8,39 Eur á úkon. Spolu súd priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 3.045,90 Eur. Súd
nepriznal právnemu zástupcovi odmenu za nahliadanie do spisu dňa 13. 2. 2015, pretože tento úkon
považuje za neúčelný vzhľadom k tomu, že právny zástupca navrhovateľa bol prítomný na pojednávaní

dňa 14. 1. 2015, kedy bolo pojednávanie odročené za účelom šetrenia adresy pobytu odporcu, a teda
bol uzrozumený s tým, že šetrenie adresy si vyžiada dlhší čas a nebol dôvod nahliadať do spisu, pričom
sám do spisu nepripojil žiadne nové dôkazy, ani nič nenavrhoval.

Poučenie:

Proti tomto rozhodnutiu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom tohto

súdu na Krajský súd v Trenčíne v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 42 ods. 3 O.s.p. musí byť z podaného odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť
s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý

účastník
dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh,
súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42ods. 3) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 2 O.s.p. ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie.