Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 22, 2014

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14C/314/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234593
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2014:5112234593.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom, v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, právne
zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská
republika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSR,sosídlomŽupnénám.č.13,Bratislava,onáhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 17.9.2012 domáhal voči odporcovi zaplatenia majetkovej škody v sume

125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy zaplatenia 495,- eur.
Návrh odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Je registrovaná
Obchodným registrom Okresného súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/B. V súlade
s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt, veriteľ zo zmluvy o úver č.: 500500041
navrhol písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust. §38 a nasl, zákona
č.233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok") súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu

nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka.
Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 5380460 dlžníkom S.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie
súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 5526/2008. Iné informácie nemá, pretože
exekučný súd mu neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na
všeobecnom súde. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu
efektívne a účinne, predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a

vecne príslušnému Okresnému súdu Žilina a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal
na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a
rozhodnúť onej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Následne poukázal na
právnu úpravu ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011 a následne od
01.06.2011.
Poukázal na to, že v exekučnom konaní vedenom podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku v znení od

1.6.2010,do31.5.2011sarobilrozdielmedziexekučnýmititulmi.Povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Exekučným titulom však boli rozsudky Stálehorozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov (Zákon o rozhodcovskom konaní). Nejde tu teda o rozhodnutie rozhodcovskej komisie,
ale o rozsudok rozhodcovského súdu. Zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie

rozhodcovská komisia, a naopak používa slovné spojenie rozhodcovský súd. Podľa ním vysloveného
názoru platí interpretačné pravidlo - predpoklad racionálneho zákonodarcu, ktorý ak použil dva
odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné veci. Podľa odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím
rozhodcovskej komisie resp. zmierom ňou schváleným (uvedený inštitút bol pôvodne exekučným titulom
podľa Občianskeho súdneho poriadku a neskôr bol prenesený do Exekučného poriadku) sa rozumeli

rozhodnutia v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa
§ 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov
rozhodcovskými komisiami (Handl, J. - Rúbeš, V. akol.: Občanský soudní rád. Komentár. II. díl. Praha,
Panoráma 1985, s. 298). Prejednávame a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 01.02.1991
zrušené; rozhodnutia rozhodcovských komisií a nimi schválené zmiery ostali však i naďalej vykonateľné
(Bureš, J. - Drápal, L. - Mazanec, M.: Občanský soudní rád. Komentár. 4. vydaní. Praha, C. H. Beck

2000, s. 1010; Tripes, A.: Exekuce v soudní praxi. 1. vydaní. Praha, C. H. Beck 1997, s. 16). Rozhodnutie
rozhodcovskej komisie je teda úplne iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu. Rozsudok
rozhodcovského súdu je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
a neskôr Exekučného poriadku - § 274 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 2 písm. i)
Exekučného poriadku ako iné (ako v zákone výslovne uvedené) vykonateľné rozhodnutia a schválené

zmiery, ktorých súdny výkon pripúšťa zákon. Tento záver je v odbornej literatúre prezentovaný absolútne
jednotne (Handl, J. -Rúbeš, V. akol.: Občanský soudní rád. Komentár. II. díl. Praha, Panoráma 1985,
s. 298; Bajcura, A. akol.: Občianske procesné právo. Bratislava, VO PF UK 1995, s. 216; Krajčo, J.:
Exekučný poriadok. Komentár. Bratislava, Eurounion 2009, s. 150). V exekučnom konaní vedenom
podľatýchtoprocesnýchpravidieljezaloženápovinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je
exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec
nim prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu , pretože návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom; rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s omeškaním 9 mesiacov.
Uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ktorý pripojil k návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučné konanie generálne inicioval formou zápisnice u zvoleného exekútora.
Opísaný postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust.

§44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o
udelenípoverenianavykonanieexekúciepristúpilažpoveľmidlhejdobe.Nečinnosťokresnéhosúdunie
je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré
mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho

konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej
republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). O
všetkých okolnostiach a priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, sa dozvedel po
doručení upovedomenia o začatí exekúcie.
Žalobca uviedol, že postupoval podľa ust. §15 ods. l zákona č.514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou

požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný však do
podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.
Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania

pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Poškodený vynaložil v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- EUR;
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- EUR; na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií

adresovaných exekučnému súdu sumu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- EUR, celkovo vynaložil poškodený vo veci
správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenejčinnosti exekučného súdu márne sumu 125,- EUR. Táto suma by nezaťažila poškodeného, ak by
exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by
dodržal zákonom stanovenú dobu. Poznamenávame, že výška hmotnej škody je stanovená na základe

paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť
len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych
výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca.
Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného
tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčné predložiť účtovné doklady, resp.

pracovné a obchodné zmluvy.
Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
čl.6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný
postup okresného súdu je podľa navrhovateľovho názoru dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej
intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových
práv poškodeného. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že
správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných

rizík neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného; neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým
ukončením procedúry exekučným súdom k insolvencii povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca
vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov. Poukázal na dôvody
priznania náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodov, neexistencie akéhokoľvek účinného vnútroštátneho

prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných
nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času,
vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; Úplne zbytočné a
právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti

s vymáhanou pohľadávkou a j ej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít
žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného
obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov a nezákonným
zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v
plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Zdôraznil s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, že do obsahu základného
práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,
ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 77/02). Všeobecný súd pri realizácii základného
práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo

na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 120/2010 z 12. mája 2010). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené
základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov

zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu,
ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno
obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (napr. Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 271/05).

Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z možnej analógie z doktríny prijatej
ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na
každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca 660,00 EUR. (III. ÚS
203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 142/06-28, III. ÚS 118/06-40, III. ÚS 110/04-55, III. ÚS125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36, III. ÚS 301/05-38, III. ÚS 82/03-25), a
uplatnil si ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že

nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky spôsobené v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu sumu 495,- EUR, za 9 celých mesiacov,
určenú alikvotným pomerom 55 EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve
na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu teda 660,- EUR za rok.

Odporca k výzve súdu na oznámenie skutočností ohľadom predbežného prerokovania návrhu uviedol,
že Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky bolo v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012
doručených spolu 43597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Na
výzvy na doplnenie žiadosti, ktoré ministerstvo adresovalo žalobcovi po doručení žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, bola ministerstvu doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca

nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie (dátumy, kedy sa žalobca dozvedel
o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu a „ohrozenie" práv zánikom povinného,
resp. jeho insolvenciou, stratu kontaktu s povinným a pod.), a nedokázal uviesť skutočnosť, či boli
podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu
súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne

prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo ako orgán
príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za
predbežne prerokovaný. Vzhľadom na to, že žalobca ani na výzvu žiadosť v potrebnom rozsahu
nedoplnil a nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu,
resp. zmaril možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden ; uplatnených

nárokov uspokojený nebol. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený nárok
bol aj obsahom prijatých žiadostí o predbežné prerokovanie nároku zdôraznil, že dôkazné bremeno
v smere preukázania predbežného prerokovania nároku je na strane žalobcu a nemôže zaťažovať
žalovanú stranu, ktorá nemôže jednoznačne potvrdiť, že jednotlivé uplatnené nároky boli aj predmetom
doručených žiadostí o predbežné prerokovanie.

Vo veci súd nariadil pojednávanie.

V podaní zo dňa 16.5.2014 navrhovateľ uviedol, že mu nebolo doručené rozhodnutie Krajského súdu
Žilina o objektívnej námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Žilina.

Jeho prednes bol totožný s odôvodnením objektívnej námietky zaujatosti v návrhu. Uvádzal, že mu
nebolodoručenérozhodnutieKrajskéhosúduovylúčeníresp.nevylúčenísudcovOkresnéhosúduŽilina,
pričom trvá na tom, že ak aj Krajský súd rozhodne, že sudcovia Okresného súdu Žilina z prejednania
veci vylúčení nie sú, má záujem sa proti tomuto rozhodnutiu brániť všetkými možnými zákonnými
prostriedkami, nedoručenie rozhodnutia tvorí prekážku v konaní, ktorú je možné odstrániť len doručením

uznesenia súdu, ktorým bolo rozhodnutá o zaujatosti.
Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 46/04 z 20. apríla 2005,
podľa ktorého ak súd neprerokuje objektívnu námietku vznesenú žalobcom skôr, ako vo veci otvorí
pojednávanie, dopustí sa tým odmietnutia spravodlivosti v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.

Zároveň uviedol, že zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku
vzniknutej škody, v dôsledku v žalobe opísaných skutočností, za ktoré zodpovedá odporca a
vypracovaný znalecký posudok, po jeho vyhotovení predloží súdu. V prípade ak ide o žalobu agendy
ISTINA RS. na preukázanie skutočnosti, že postup exekučného súdu je nesprávny (v rozpore so
zákonom), uviedol navrhovateľ že nechal spracovať znalecký posudok znalcom v odbore 330000 -

Právne vzťahy k cudzine, odvetví 330300 - Európske právo, ktorý zodpovie na otázky týkajúce sa
interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 v nadväznosti na justičnú prax
a záväznú judikatúru Súdneho dvora EU (posudzované otázky predstavujú podstatu argumentácie
exekučného súdu pri vykonaní nesprávneho úradného postupu).

Na pojednávanie sa nedostavil navrhovateľ, ktorý mal doručenie predvolania riadne vykázané,
neúčasť neospravedlnil, nedostavil sa odporca, ktorý neúčasť ospravedlnil a žiadal rozhodnúť v jeho
neprítomnosti. Nakoľko neboli dané dôvody pre odročenie pojednávania, súd podľa ust. § 101 ods. 2
O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania.Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov ako aj oboznámením pripojeného spisu
sp.zn. 24Er/2602/2008 z ktorého súd zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal dňa 9.10.2008

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému S., pričom poverenie pre súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie bolo vydané súdom dňa 13.1.2009 a súdnemu exekútorovi doručené
10.1.2009.
Súd v zoznamoch evidovaných uplatnených nárokov zaslanom odporcom nenašiel žiadnu evidenciu
nároku náhrady škody spôsobenej nesprávnym rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom

orgánovverejnejmocionárokochzkonaní,kdebyvystupovalMartinAdamovnar.9.3.1976akopovinný.
Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na ním uvedené dôkazy, ktorých vyhotovenie dal zabezpečiť, súd
vzhľadom na ďalej uvedené skutočnosti vykonanie takýchto návrhov odmietol a to najmä z dôvodu, že
neboli splnené predpoklady pre zodpovednosť odporcu a preto nebolo potrebné skúmať vznik škody.

Podľa ust. § 21 ods.4 veta prvá O.s.p., za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu

pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa
osobitného predpisu. Podľa ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími

predpismi.

Podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným

pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, vo
veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľaust.§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.vznenízákonač.412/2012z.z.účinnomod
01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná

v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia
vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.

Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je
tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného.

Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.Podľa ust. § 16 ods.l zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu
škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri

uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne
prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa ust. § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP"), exekučným titulom je vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa ust. § 41 ods. 2 EP v znení zákona č. 466/2009 Z. z. účinného od 15.12.2009 do 31.05.2011, podľa

tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na rozhodnutí orgánov Európskej únie, [čl. 110 ods. 2, čl. 225a,
čl. 244 a 256 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002)], b) rozhodnutí
osvedčených ako európsky exekučný titul, [Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004
(Ú.v. EÚ L 143, 30.4.2004)] c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná

osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých
štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy
a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov,
výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených týmito orgánmi, h)

vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia, i) iných
vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.

Podľa ust. § 44 ods. 2 EP v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011,

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Navrhovateľ si tak v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 24Er/2602/2008 tým, že jednak bolo

podľa jeho názoru vydané rozhodnutie v rozpore so zákonom, ktorým bolo zmarené uspokojenie jeho
nárokov ako aj v prieťahoch.
Tento nárok je tak potrebné právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z., pričom navrhovateľ si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej škody podľa cit.

ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Aktívna vecná legitimáciu navrhovateľa v spore (že
je nositeľom ním uplatneného práva) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. a pasívna vecná legitimácia odporcu (že je nositeľom povinnosti zodpovedajúcej navrhovateľom
uplatnenému právu) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. ľ zákona č. 514/2003 Z. z.

V ďalšom sa súd zaoberal tým, či došlo k naplneniu podmienky konania (§ 104 O.s.p.) spočívajúcej v
tom, že navrhovateľ požiadal odporcu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. §
15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.Z vyššie zisteného skutkového stavu súd nezistil, že by navrhovateľ požiadal príslušný orgán štátu
písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
ale takýto návrh bol uplatnený pred ktorýmkoľvek iným orgánom. Navrhovateľ odmietal súdu predložiť

podanie, ktorým si uplatnil nárok v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., odkazoval
na listiny, ktoré má odporca. Odporca tvrdil, že predložil súdu úplný zoznam, v ktorom sa takýto nárok
nenachádzal. Súd preto musel konštatovať, že nárok uplatnený v tomto konaní nebol uplatnený nárok v
predbežnom prerokovaní teda nedošlo k naplneniu základnej podmienky konania pre uplatnenie nároku
v súdnom konaní.

Súd však v súvislosti s predchádzajúcim rozhodnutím odvolacieho súdu, zaoberal sa celým komplexom
vzťahov aj nad rámec svojej povinnosti, len aby neporušil niektoré z možných práv odporcu ako
účastníka konania.
Pokiaľideouplatnenýnárok,zodpovednosťzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupompodľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (cit. ust. § 3 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené

kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení
všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
sú:
porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nesprávnom úradnom postupe [cit.

ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.].
vznik a existencia škody (resp. nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou
(resp. nemajetkovou ujmou), ktorá porušením povinností vznikla.
Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide

o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu resp. o porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s
ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný postup je
vymedzený v cit. ust. § 9 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. ako porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu

verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľaobsahupodanianavrhovateľa,nárokuuplatnilvýslovnezdôvodunesprávnehoúradnéhopostupu,
ktorým
1/ súd konal v rozpore so zákonom podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku, pretože neexistovala

okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po
veľmi dlhej dobe.
2/ súd konal tak, že vytvoril stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky rozhodnutej veci, pretože dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu bolo podľa

§40 ZoRK inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku a porušením princípu právnej istoty, pretože
všeobecný súd nemôže dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom
rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam kde neexistujú, pretože
exekučný súd nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v
časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup.

Súd má za to, že k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
spočívajúcemu v nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote v tomto exekučnom konaní
nedošlo. V rozhodnom čase bolo účinné vyššie cit. ust. § 44 ods. 2 EP. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora
na jeho vydanie, súd konštatuje, že z cit. ust. § 44 ods. 2 EP vyplýva, že zákon upravuje túto lehotu

vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota však výslovne v zmysle
zákona neplatí ani v prípade, ak súd síce nezistí uvedené rozpory, ak ide o exekučný titul podľa cit.
ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských
komisií a zmier nimi schválený. Zmyslom tejto právnej úpravy je konštituovať výnimku z dôvodu potreby

preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Navrhovateľ v návrhu poukazoval
na to, že cit. ust. § 44 ods. 2 v spojení s cit. ust. 41 ods. 2 písm. d) EP nemožno vykladať tak,
že sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, keďže tento
nemožno stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovských komisií. Súd sa však s takýmto právnym názoromnavrhovateľa nestotožnil a naopak vychádzal z toho, že cit. ust. § 44 ods. 2 v spojení s cit. ust. 41
ods. 2 písm. d) EP sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu
a zmier ním schválený. Pri tomto závere sa súd poukazuje na obsah dôvodovej správy k zákonu č.

102/2011 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 01.06.2011 novelizované aj ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP, kde
už je výslovne ako podklad na vykonanie exekúcie uvedený aj vykonateľný rozsudok rozhodcovského
súdu: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa §41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v
ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom

na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že
exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. ".
Súd v ďalšom poukazuje na to, že ak by vychádzal z výkladu produkovaného navrhovateľom ust. §
41 EP v znení účinnom do 31.05.2011, mohla by nastať situácia, že EP by vôbec ako exekučný titul
nepoznal vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, alebo zmier ním schválený, a to z dôvodu, že v
cit. ust. § 41 ods. 1 a 2 EP v znení účinnom do 31.05.2011 sa vykonateľný rozsudok rozhodcovského

súdu, alebo zmier ním schválený explicitne neudáva. Napokon odhliadnuc od uvedeného súd poukazuje
na nález US SR č. k. II. US 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013, v ktorom Ústavný súd SR výslovne
konštatoval: „Z ust. § 44 ods. 2 EP nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad,
ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade

negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01.06.2010). ". Ak teda
súd rozhodol podľa právnej úpravy platnej v čase podania dotknutej žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučnom súde dňa 17.01.2011 o tejto žiadosti tak, že
túto uznesením zamietol, lehota 15 dní podľa cit. ust. § 44 ods. 2 EP sa vo všeobecnosti na takéto
rozhodnutie exekučného súdu nevzťahovala, a to bez ohľadu na to, či. išlo o exekučný titul podľa cit.

ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP v znení účinnom do 31.05.2011, alebo išlo o iný exekučný titul.
Treba v ďalšom poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v cit. ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011). Exekučný súd v rámci

dotknutého konania konštatoval výkon práv oprávneného podľa posudzovanej rozhodcovskej zmluvy za
nezlučiteľnýsdobrýmimravmianormaminaochranuspotrebiteľaapovažovalzadôvodnéaplikovaťust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v zmysle
ktoréhosmernicuRadyč.93/13/EHSzodňa5.04.1993trebavykladaťvtomzmysle,ževnútroštátnysúd,

ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti
spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom
stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej
predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide

o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.
Taktiež súd považuje za potrebné uviesť, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne
podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním
účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré

sa zúčastňujú na súdnom konaní.
Je nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, v ktorej
sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je po skutkovej aj právnej

stránke, práve s poukazom na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, kde je potrebné venovať
osobitnú pozornosť vzhľadom na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v spojitosti s rozhodcovskými
konaniami, nevyhnutne zložitejšie a náročnejšie, a to aj po časovej stránke. Ako vyplýva z vykonaného
dokazovania, exekučný súd v danom prípade postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 9.10.2008 v súlade so svojou povinnosťou preskúmať

rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) v kontexte vyššie uvedených intencií. O vydaní poverenia však
rozhodol dňa 13.1.2009, teda po uplynutí dvoch mesiacov od podania návrhu.
Súd viacej krát prepočítal všetky lehoty a doby a zistil, že poverenie síce nebolo vydané v zákonom
stanovenej lehote, avšak bolo vydané v primeranej dobe. Súdu nie je zrejmé, a to ani zo rozsiahlehoopisu v žalobe, ako dospel navrhovateľ k omeškaniu v rozsahu 9 mesiacov. Nakoľko pochybenie v
takomto rozsahu nezistil na strane súdu, muselo dôjsť k porušeniu povinností na strane súdneho
exekútora, ktorého si zvolil navrhovateľa a za činnosť ktorého však súd nezodpovedá.

Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že v exekučnom konaní bolo rozhodnuté o návrhu na vydanie
poverenia. Ak by aj súd pripustil existenciu prieťahov, jednalo sa o krátke obdobie objektívne si
vyžadujúceurčitýčasovýúsekpresplneniepovinnostísúdu,oboznámeniesasobsahomúkonov,podaní
a pod.. Krátke omeškanie nemožno považovať bez iného za prieťahy v konaní, ak súhrnne nečinnosť
nespôsobuje neprimeranú dĺžku konania. (porovnaj napr. II US 39/02). Na základe uvedeného súd

dospel k záveru, že dotknuté konanie exekučného súdu nebolo postihnuté jeho nesprávnym úradným
postupom, ako to má na mysli cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..
Súd teda nezistil splnenie podmienky predbežného prerokovania nároku, hoci existenciu takéhoto
konania odporca viac krát na výzvu súdu tvrdil ale žiadne takéto podanie nepredložil. Súd zároveň
viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom podľa ust. § 153 ods. 2 O.s.p. ale aj
viazaný skutkom t. j. žalobnými tvrdeniami (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.), o právne významných

skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok, po vyhodnotení vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať uplatňované peňažné
plnenie na nim tvrdenom skutkovom základe, pretože ani v prípade splnenia podmienky pre predbežné
prerokovanie návrhu pred oprávneným orgánom, súd nemal za preukázaný základný predpoklad
pre vznik zodpovednosti odporcu podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to nesprávny

úradný postup. Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne
a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne
dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok, a to k vzniku škody ako majetkovej či
nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Preto
súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu bez ďalšieho zamietol.

Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na prekážky konania, ktorá mala spočívať v nedoručení uznesenia
Krajského súdu Žilina, ktorým ako odvolací súd rozhodol o námietke zaujatosti, súd poukazuje na
skutočnosť, že navrhovateľ výslovne uviedol súdu na základe jeho výzvy, že on žiadnu námietku
zaujatosti nepodáva, že len upozorňoval na objektívne okolnosti. Súd preto sám z vlastnej iniciatívy

predložil vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o prípadnej predpojatosti sudcov Okresného súdu Žilina
na základe navrhovateľom tvrdených skutočností. Vo veci rozhodol nadriadený súd podľa § 16 ods. 1
O.s.p. tak, že sudca nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci.
Podľa § 168 ods. 2 O.s.p. uznesenie súd doručí účastníkom, ak je proti nemu odvolanie alebo ak to je
pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť.

Nakoľko navrhovateľ tvrdil, že námietku zaujatosti voči sudcovi ako ostatným sudcom Okresného súdu
Žilina nepodával, uznesením sa nerozhodovalo o jeho návrhu ale podnete súdu, osobitne uznesenie
navrhovateľovi a odporcovi nedoručoval.

Pokiaľ teraz trval navrhovateľ na doručení rozhodnutia, jeho rovnopis mu súd zašle spolu s rozsudkom,
avšak nezistil, že by nedoručením rozhodnutia o skutočnostiach oznámených sudcom mohlo dôjsť k
tak závažnému zásahu do práv účastníkov, že by takéto porušenie bránilo prejedaniu a rozhodnutiu
veci samej. Samozrejme súd rešpektuje právo navrhovateľa podať dovolanie aj proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné, avšak súd je názoru, že to, či takýmto postupom nedošlo alebo nedošlo k

odňatiu navrhovateľovi možnosti konať pred súdom alebo či rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, môže posúdiť odvolací súd pri prípadnom preskúmavaní odvolania navrhovateľa,
prípadne dovolací súd, na základe podaného dovolania. Ak by však vyššie postavené súdy nedospeli
k názoru, že aj prípadné porušenie práva nemá vplyv na správnosť rozhodnutia, nie je dôvod, aby
súd neodôvodnene predlžoval konanie a vystavoval sa možnosti porušenia základných práv nie len

účastníkov v tomto konaní, ale aj v iných konaniach opätovným odročovaním veci.

Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.Podľa ust. § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli. súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd

munáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady
trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi teda vzniklo podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. § 151 ods.

1 O.s.p. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že
z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady

súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č.
65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).