Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 13, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/170/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114216316
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114216316.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členiek

senátu: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová v právnej veci žalobcu: DPS financial
consulting, s.r.o., IČO: 46 713 930, so sídlom Mikovíniho 10, 917 01 Trnava, IČO: 46 713 930, zast.:
advoconsulting, s.r.o., IČO: 47 253 428, so sídlom Tamaškovičova 17/2742, 917 01 Trnava, proti
žalovanému: J. V., narodený XX.X.XXXX, bytom O. H. XXX, o zaplatenie 212,62 eura s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 10C/131/2015-81 zo dňa 14. januára
2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Po právnej stránke rozsudok odôvodnil aplikáciou ust. § 52 ods. 1, 2, 3, § 100 ods. 1
a § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej iba „OZ“), § 23a z.č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
v znení platnom a účinnom ku dňu zavretia zmluvy, § 5b z.č. 250/2007 Z.z., § 708 ods. 1, § 709
ods. 1, § 710, § 711 ods. 1, § 497 a § 499 Obchodného zákonníka platného a účinného v čase
uzavretia zmluvy. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že posudzovaný právny vzťah medzi

účastníkmizaloženýzmluvouokontokorentnomúvere jeodsvojhovznikuprávnymvzťahomzaloženým
spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho podľa príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka (§ 497 a nasl.) a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského
charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa),
keďže zmluva o kontokorentnom úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka) a zároveň právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy o kontokorentnom úvere
vystupoval ako dodávateľ zameraný na poskytovanie bankových, investičných a iných služieb, ktoré

dodával i fyzickým osobám s poukazom na predmet podnikania a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ,
pretože pri uzatváraní zmluvy o kontokorentnom úvere nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo podnikateľskej činnosti, bežný účet, na ktorom sa realizovalo čerpanie kontokorentného úveru,
bol pre jeho osobnú potrebu, pričom žalobca iný účel čerpania kontokorentného úveru, nepreukázal.
V prejednávanom prípade nie je možné na právny vzťah účastníkov aplikovať ustanovenia zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení platnom a

účinnom ku dňu uzavretia zmluvy s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 3 uvedeného zákona s tým,
že ustanovenie § 3 ods. 6 uvedeného zákona nie je týmto dotknuté. Ochrana spotrebiteľa obsiahnutá
aj v Občianskom zákonníku je daná jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ,
vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, z ekonomickej nerovnosti a neúmernosti zdrojov (voveciach spotrebiteľského úveru je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok finančných prostriedkov žiada
úver u veriteľa, ktorý má úverovanie v predmete podnikania). Systém ochrany spotrebiteľa zavedený
Smernicou Rady EHS č. 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza

z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnomernom postavení voči predávajúcemu alebo
poskytovateľovi z hľadiska jeho vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo vedie k tomu, že pristúpi
k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť
ich obsah. I ten, kto ako spotrebiteľ uzavrel zmluvu o kontokorentnom úvere, resp. zmluvu ho povolenom
prečerpaní peňažných prostriedkov na bežnom účte v rámci stanoveného limitu, ktorý sa dostal do

nepovoleného prečerpania, má právo na ochranu formou zákonných ustanovení prijatých na ochranu
spotrebiteľa. Žalobca si v konaní uplatnil nárok vyplývajúci zo Zmluvy o kontokorentnom úvere v sume
212,62 eura s príslušenstvom z dôvodu, že poskytol žalovanému kontokorentný úver, ktorý žalovaný
nevrátil riadne a včas. V zmysle ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
je povinnosťou súdu z úradnej povinnosti prihliadať k premlčaniu. K tomuto zákonnému ustanoveniu

neboli prijaté žiadne prechodné ustanovenia a keďže zákon č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri
predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej
mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bol
novelizovaný zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, nadobudol účinnosť 1. mája 2014,

je možné použiť ustanovenie § 5b aj na doterajšie právne vzťahy vzniknuté a posudzované pred jeho
prijatím. Preto sa súd najskôr zaoberal možným premlčaním uplatneného nároku bez toho, aby skúmal
samotnú existenciu subjektívneho práva žalobcu. Je povinný pri nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy
z úradnej povinnosti skúmať, či veriteľovo právo alebo vymáhaná pohľadávka sú premlčané, aj keď
túto námietku dlžník nevzniesol. V prejednávanej veci ide o premlčanie práva na zaplatenie zvyšku

poskytnutého kontokorentného úveru s príslušenstvom, ktoré právo sa premlčí vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, keďže zákon pre uvedené právo
neuvádza osobitnú (kratšiu alebo dlhšiu) premlčaciu dobu. Táto premlčacia doba začína plynúť odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať (uplatniť) po prvý raz podaním návrhu na súde. Z vykonaného
dokazovania v prejednávanej veci vyplynulo, že žalovaný naposledy čerpal peňažné prostriedky z

bežnéhoúčtudňa13.7.2008anásledneprávnypredchodcažalobcužalovanémuužlenúčtovalpoplatky
a pripisoval na ťarchu bežného účtu odporcu debetné úroky, úroky z omeškania, a to až do dňa
25.7.2011, kedy právny predchodca žalobcu bežný účet žalovaný zrušil. Podľa tvrdení žalobcu žalovaný
opakovaneprekročilúverovýrámec,čímsadostaldonepovolenéhoprečerpania,čoznamenápovinnosť
žalovaného nepovolené prečerpanie na bežnom účte bezprostredne vyrovnať. Ak teda posledný krát

žalovaný čerpal peňažné prostriedky z bežného účtu dňa 13.7.2008 a podľa tvrdení žalobcu sa jednalo
o nepovolené prečerpanie na bežnom účte, právnemu predchodcovi žalobcu nič nebránilo, aby svoje
právo na súde uplatnil dňa 14.7.2008 (vznik posledného nepovoleného prečerpania dňa 13.7.2008),
kedy práve on vedel o nepovolenom prečerpaní. V danom prípade tak všeobecná trojročná premlčacia
doba začala plynúť dňa 14.7.2008 a uplynula dňa 14.7.2011 (štvrtok). V súdenom prípade si žalobca

svoje právo na zaplatenie sumy 212,67 eura s príslušenstvom voči žalovanému uplatnil na súde dňa
13.6.2014, teda zjavne po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Za premlčané považoval súd aj uplatnené
úroky z prečerpania a úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud,
z čoho možno usúdiť, že vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný
peňažný záväzok. Vychádzajúc z uvedených skutočností považoval súd nárok žalobcu na zaplatenie

sumy 212,67 eura s príslušenstvom za premlčaný, nakoľko žalobca podal návrh na súd zjavne po
uplynutí trojročnej premlčacej doby až dňa 13.6.2014. Nakoľko súd dospel k záveru, že uplatnený
nárok je premlčaný, uprednostňujúc hľadisko procesnej ekonómie bližšie neskúmal ďalej existenciu
subjektívneho práva žalobcu, keďže premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať v dôsledku
zániku vynútiteľnosti subjektívneho práva. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov tak súd považoval

nárok žalobcu za nedôvodný, a preto ho v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd
podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vo veci plne úspešnému žalovanému
právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko náhradu trov konania výslovne nežiadal, i keď inak
by mu na ňu vzniklo právo.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu.
Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo k uzatvoreniu Zmluvy o bežnom účte zo dňa
25.05.2004, pričom k takto zriadenému vedenému účtu bol na základe Zmluvy o kontokorentnomúvere zo dňa 06.04.2005 žalovanému poskytnutý úver s úverovým rámcom 29.000,- Sk (962,62 eura).
Počas trvania zmluvného vzťahu žalovanému, boli účtované kreditné i debetné operácie, ktorým došlo
na strane žalovaného aj k čerpaniu poskytnutého kontokorentného úveru, ktoré bolo úhradami v

prospech účtu žalovaného priebežne uhrádzané. V prospech účtu žalovaného bola posledná úhrada
uskutočnená dňa 20.08.2008, ktorou zo stany žalovaného nedošlo k splateniu peňažných prostriedkov
vyčerpaných z poskytnutého úverového rámca, avšak nedošlo ani k vzniku nepovoleného prečerpania
poskytnuté rámca, pričom žalovaný úhradami poplatkov za vedenie účtu a úrokov z peňažných
prostriedkov čerpaných na základe poskytnutého úverového rámca pokračoval v čerpaní prostriedkov z

poskytnutého kontokorentného úveru. Žalovaný síce nevyčerpal všetky prostriedky poskytnutého rámca
kontokorentného úveru, avšak odo dňa poslednej úhrady v prospech jeho účtu neuskutočnil žiadnu
úhradu, ktorá by mala za následok úplné splatenie peňažných prostriedkov čerpaných na základe
poskytnutého úverového rámca. Dňa 25.07.2011 zastavila poskytnutie a čerpanie úveru žalovanému
a zároveň účet zrušila, čím vznikla pohľadávka z účtu žalovaného, ktorej istina ku dňu zrušenia
predstavovala sumu 212,62 eura. Odmieta tvrdenie súdu, že žalovaný prekročil poskytnutý úverový

rámec. Žalovaný neprekročil poskytnutý úverový rámec a nedostal sa tzv. nepovoleného prečerpania,
preto jeho právny predchodca nemal oprávnenie postupovať tak, ako to uviedol súd prvého stupňa.
Stanovenie začatia a konca plynutia premlčacej doby je absolútne nesprávne a v úplnom rozpore
s tvrdeniami žalobcu v jeho písomných podaniach. Podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka v znení neskorších predpisov a účinného v čase podpisu zmluvy je uvedené „Touto časťou

zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy: d) zo zmluvy o predaji podniku
alebo jeho časti (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej
zmluvy ä§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§
673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci
(§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).“. Ako vyplýva z ust. § 52

ods. 2 OZ účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere, keďže zmluva o úvere nebola nikdy upravená
v ôsmej časti OZ, nemôže byť týmto ustanovením považovaná za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa
majú bez výnimky vzťahovať aj ostatné ustanovenia OZ a teda nie len ust. § 52 až 54 OZ. Naopak
z vyššie citovaného ust. § 261 Obchodného zákonníka účinného v čase podpisu zmluvy o úvere
vyplýva, že treťou časťou Obchodného zákonníka sa majú správať všetky záväzkové vzťahy vzniknuté

zo zmluvy o úvere i bez ohľadu na povahu účastníkov takejto zmluvy. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym
obchodom a z právneho poriadku Slovenskej republiky, či medzinárodných zmlúv, ktorý je Slovenská
republika signatárom, nie je daný žiadny dôvod na pochybnosť o tom, že sa na nároky vyplývajúce
z takéhoto záväzkového vzťahu majú aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, ktoré platia pre
oboch účastníkov zmluvného vzťahu rovnako, a teda neposkytujú výhodnejšie postavenie žiadnemu z

účastníkov takéhoto záväzkového vzťahu. Potenciálnou prekážkou aplikácie ustanovení Obchodného
zákonníka na tento záväzkový vzťah sa môže javiť novšia práva úprava ust. § 52 ods. 2 OZ, ktoré
ustanovenie nadobudlo účinnosť 1. apríla 2015. Vo vzťahu k tomuto ustanoveniu uviedol, že predmetné
ustanovenie § 52 ods. 2 OZ nie je ustanovením procesnej povahy, ale hmotnoprávnym ustanovením,
ktorého účelom je určenie právneho rámca pre úpravu právnych vzťahov, ktorých účastníkom je

spotrebiteľ. V zmysle ust. § 879p prechodných ustanovení k úpravám Občianskeho zákonníka účinným
od 1. apríla 2015 (pôvodne 13.6.2014), „Ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. s) a t), § 53 ods. 7 a § 614a sa
spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13. júnom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky
z nich vzniknuté pred 13. júnom 2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12. júna 2014, ak
nie je ustanovené inak.“. Z uvedeného teda vyplýva, že len výslovne určené ustanovenia Občianskeho

zákonníka uvedené v ust. § 879p čiastočne pôsobia aj na právne vzťahy vzniknuté pred 13. júnom 2014.
Ustanovenia § 52 ods. 2 OZ sa nedotýkajú a účinky tohto ustanovenia začínajú pôsobiť na akékoľvek
právne vzťahy až od dňa jeho účinnosti, teda od 1. apríla 2015. V nadväznosti na uvedené je zrejmé,
že aplikácia novelizovaného ust. § 52 ods. 2 OZ na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou,
prípadne dokonca na súdne konania o nárokoch z takýchto vzťahov, ktoré začali pred účinnosťou

tohto ustanovenia, tak nevyhnutne zakladala stav pravej retroaktivity, teda stavu, kedy budúca norma
pôsobí na právne vzťahy, resp. súdne konania, ktorých účastníci v čase vstupovania do tohto právneho
vzťahu a úprave jeho obsahu, resp. v čase začatia takéhoto súdneho konania nemohli o takejto budúcej
norme vedieť a nemajú tak možnosť svoje správanie zmeniť tak, aby bolo v súlade so zákonom.
Takýto stav tzv. pravej retroaktivity je v právnom poriadku právneho štátu všeobecne neprípustný. V

prospech argumentácie o aplikácii ustanovení tretej časti Obchodného zákonníka podľa ich názoru
nakoniec svedčí i ďalšie ustanovenie v Obchodnom zákonníku, a to v súčasnosti platné ust. § 369 ods.
3 Obchodného zákonníka. Na podporu vyššie uvedených skutočností poukázal i na rovnaké závery
obsiahnuté v rozsudku Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/64/2013 zo dňa 30.9.2014. Keďže konaniev predmetnej veci začalo podaním návrhu na príslušnom súde dňa 13.06.2014, teda pred účinnosťou
predmetného ustanovenia Novely o pôsobnosti Občianskeho zákonníka na všetky vzťahy vzniknuté zo
spotrebiteľských zmlúv, a teda aj v čase, kedy žalobca nemohol ovplyvniť včasnosť uplatnenia jeho

dôvodných nárokov zastáva v súlade s uvedeným názorom, že na vzťah medzi žalobcom a žalovaným
sa v danom prípade v plnom rozsahu aplikujú ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka a to aj o
premlčaní, kde podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka „Ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva
inak, je premlčacia doba štyri roky.“. Poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo
3337/2010 z 24.7.2012 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR 6 M Cdo 4/2012 z 27.3.2013. Ustanovenia

o premlčaní, či už podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako všeobecných
predpisov, nie je možné považovať za výhodnejšie len pre jednu stranu, keďže pôsobia na obe strany
zmluvného vzťahu rovnako. Ak ťažiskom argumentácie je záver o tom, že úprava premlčania podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka je priaznivejšia pre spotrebiteľa, tak takéto uvažovanie je správne
len v prípade, ak spotrebiteľ je v postavení dlžníka, keďže v prípade, že by bol spotrebiteľ v postavení
veriteľa uplatňujúceho si svoj nárok, kratšia premlčacia doba už pre spotrebiteľa priaznivejšia nebude.

Rovnako tak takýto spôsob uvažovania neobstojí ani v prípade uznania záväzku, kde podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka je premlčacia doba 10 rokov, pričom podľa ustanovení Obchodného zákonníka
sú to rovnako len 4 roky. Keďže pozitívna právna úprava určujúca prednosť ustanovení občianskeho
práva v spotrebiteľských veciach pred úpravou obchodnoprávnou, bola do platného práva zavedená
až s účinnosťou od 01.04.2015, je podľa jeho názoru nesprávne, ak súd prvého stupňa aplikovať na

výlučne obchodnoprávny vzťah aj keď spotrebiteľského charakteru, úpravu podľa OZ. K § 5b ZoOS
uviedol, že je v absolútnom rozpore aj so zásadou kontradiktórnosti, v zmysle ktorej má súd pôsobiť
výlučne ako subjekt vyhodnocujúci protichodné tvrdenia strán sporu, ktoré sa zároveň predkladaním
dôkazov snažia preukázať. Aplikáciou predmetného ustanovenia ZoOS súd de facto preberá na seba
úlohu advokáta žalovaného, čo ich vedie k presvedčeniu, že takýto postup je v príkrom rozpore aj

so zásadou rovnosti účastníkov konania uplatňovanou v civilnom práve. Dlžník je postupom súdu
podľa ust. § 5b ZoOS dodatočne zbavovaný zodpovednosti za neplnenie jeho splatných záväzkov,
pričom zároveň je zbavovaný dokonca aj zodpovednosti za jeho pasívny prístup odo dňa vzniku dlhu.
Takto prehnane vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa - dlžníka, ktorý si neplnil povinnosti vyplývajúce
zo záväzkového vzťahu s veriteľom, nemôže mať pozitívny výchovný efekt na jeho prípadné budúce

vstupovanie do akýchkoľvek záväzkových vzťahov a plnenie z nich vyplývajúcich povinností. Na základe
vyššie uvedeného žiadal odvolací súd, aby rozsudok Okresného súdu Trnava zmenil tak, že návrhu
žalobcu vyhovie a zároveň prizná žalobcovi náhradu trov konania v podobe zaplateného súdneho
poplatku za návrh na začatie konania a trov právneho zastúpenia ako aj náhradu trov odvolacieho
konania, resp. v prípade, ak napadnutý rozsudok nezmení, aby ho v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalobcu vyjadrenie podané nebolo.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§
205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel

k záveru, že nemožno prihliadnuť na argumenty žalobcu v odvolaní.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o
zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože zdieľa
jeho právny záver vo veci, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé

odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. S poukazom na odvolacie argumenty žalobcu sa žiada
dodať nasledovné:

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil, že právny predchodca žalobcu uzavrel so
žalovaným dňa 25.05.2004 Zmluvu o bežnom účte, 10.06.2004 Zmluva o vydaní a používaní bankovej

platobnej karty a 06.04.2005 Zmluvu o kontokorentnom úvere na základe ktorej poskytol žalovanému
peňažné prostriedky vo výške 29.000,- Sk, ktoré mal splácať v splátkach podľa zmluvy. Posledný vklad
žalovaného v prospech účtu bol realizovaný dňa 20.08.2008, keď po započítaní predmetnej úhrady
predstavoval záporný zostatok na účte žalovaného sumu -60,05 eura. Právny predchodca žalobcuzastavil poskytnutie a čerpanie úveru žalovanému a zrušil jeho účet ku dňu 25.07.2011. Dňa 27.09.2013
bola medzi spoločnosťou Slovenská sporiteľňa a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom
uzatvorená Zmluva o postúpení pohľadávok č. 0935/2013/CE, ktorej súčasťou bola príloha č. 1, kde

bola i pohľadávka žalovaného špecifikovaná nasledovne: pohľadávka z nepovoleného prečerpania na
účte FO, zostatok pohľadávky 250,30 eura, istina celkom 212,62 eura, istina po splatnosti 212,62 eura,
úroky celkom 37,68 eura, počet dní omeškania 768. Podaním zo dňa 11.10.2013 Slovenská sporiteľňa
a.s. oznámila žalovanému postúpenie pohľadávky na žalobcu.

Žalobca sa svojím návrhom domáhal rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
sumy 212,62 eura s príslušenstvom titulom vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov, keď súd
prvého stupňa návrh žalobcu zamietol a to z dôvodu, že nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy
je premlčaný z dôvodu uplynutia trojročnej premlčacej doby, keď premlčacia doba začala plynúť dňa
14.07.2008 a uplynula 14.07.2011, nakoľko nič nebránilo právnemu predchodcovi žalobcu, aby svoje
právo uplatnil na súde dňa 14.07.2008 (vznik posledného nepovoleného prečerpania).

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa s ohľadom na
odvolanie žalobcu, ktorý namietal to, že u žalovaného nešlo o nepovolené prečerpanie a premlčacia
lehota začala plynúť až odo dňa 25.07.2011, v ktorý deň došlo k zrušeniu účtu, a Slovenská sporiteľňa
mohla uplatniť svoj nárok na súde najskôr dňa 26.07.2011, zároveň i to, že súd prvého stupňa mal pri

premlčaní aplikovať ust. Obchodného zákonníka, aplikácia ust. § 52 ods. 2 OZ v aktuálnom znení nie
je možná vzhľadom k tomu, že účinky tohto ustanovenia začínajú pôsobiť až odo dňa jeho účinnosti,
teda od 1. apríla 2015 a ust. § 5b ZoOS taktiež nemožno aplikovať na prebiehajúce súdne konanie s
ohľadom na rovnosť účastníkov.

K argumentom odvolateľa ohľadom začatia plynutia premlčacej doby odvolací súd udáva, že sa
stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa. Tak z návrhu, ako aj zo Zmluvy o postúpení pohľadávky
(príloha č. 1) vyplýva, že žalobca si uplatňuje nárok z nepovoleného prečerpania na účte. Hoci v deň
13.07.2008 kedy žalovaný posledný krát čerpal peňažné prostriedky nemuselo ísť u neho o nepovolené
prečerpanie, ku dňu jeho poslednej úhrady 20.08.2008 nedoplatok bol vo výške -60,05 eur, od ktorého

dňa právny predchodca žalobcu účtoval už iba poplatky a úroky. Bolo však na žalobcovi preukázať, že
u žalovaného nešlo už odo dňa 13.07.2008 o nepovolené prečerpanie a k začatiu plynutia premlčacej
doby a že premlčacia lehota u pohľadávky uplatnenej žalobou začala plynúť až odo dňa nasledujúceho
po zrušení účtu.

V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch

konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno

ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Nemožno opomenúť ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktoré sú na prospech spotrebiteľana rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné
postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak,
že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne
vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je
dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej

úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje
ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj
právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je
citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,
garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno

prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané
spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“
je objektívne značne relativizovaný.

Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu zmluvy o kontokorentnom úvere a zmluvy o

bežnom účte ako absolútneho obchodu, na posúdenie zmluvného vzťahu je však potrebné vzhľadom
na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre
spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp.

zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré
riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa
19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech
spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu
ústavných práv veriteľa.

Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník

bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného
zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie
poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s

uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp.zn. 4 MCdo
17/2014.

Aktuálne znenie §5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa oprávňuje súdy aj bez návrhu
skúmať otázku premlčania uplatneného nároku, návrh bol podaný na súd dňa 13.06.2014.Na základe zákona č. 102/2014 Z. z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov a bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia

práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa článku
XIV. Zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 01.05.2014. V § 29b
zák. č. 102/2014 Z.z. boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však k

novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona.

Právna teória i prax pozná rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu
platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva
alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris
nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne

následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne
kvalifikuje) minulé skutočnosti alebo, že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.

Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od
účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou
právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej
normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou
právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita).

Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej
retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky
prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú
výnimky jej neprípustnosti.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pokiaľ súd rozhoduje o nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy
ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č.
205/2007 Z. z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. účinnou od 01.05.2014), je
oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade
platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli

aj podľa predchádzajúcej právnej normy.

V prejednávanej veci síce žalovaný nenamietal premlčanie uplatneného nároku žalobcom, ale v zmysle
citovaného ustanovenia je potrebné aj bez návrhu, t,j, ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného
nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa v časti, kde tak

súd prvého stupňa urobil. Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi
jeho právo priznal. Na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej
úpravy) súd nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 OZ, t.j. prihliadať na
premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka.

Na základe vyššie uvedeného preto podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci otázku dĺžky
premlčacej lehoty bolo potrebné posúdiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

Zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec
neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a

nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Napriek tomu, že v danom
prípade ide o zmluvu upravenú v § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že
ide o zmluvu spadajúcu pod režim zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu
posudzovať podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke dĺžky
premlčacej lehoty.

Uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ,
premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe
v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka.V danom prípade žalobca si uplatňoval pohľadávku z nepovoleného prečerpania na účte (viď Zmluvu
o postúpení), pričom premlčacia lehota mu začala plynúť už od 14.07.2008, keď žalobca nepreukázal,

žeby tak malo byť až neskôr, to je od 26.07.2011. Premlčacia doba uplynula teda 14.07.2011 a keďže
žalobca si svoj nárok uplatnil žalobou doručenou súdu 13.06.2014, nárok žalobcu je v dôsledku uplynutia
trojročnej premlčacej doby premlčaný. Preto správne súd prvého stupňa rozhodol pokiaľ z dôvodu
uplynutia premlčacej doby žalobu zamietol.

Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.

Vodvolacomkonaníúspešnémužalovanémuvzmysle§142ods.1O.s.p.vspojenís§224ods.1O.s.p.
vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil a
ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.