Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 10, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/654/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211214835
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2211214835.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

sudcov: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Česká republika,
s.r.o., so sídlom Novodvorská 994, Praha, IČO: 25 117 483, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: Y. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom W. XXX/XX, J. U., o zaplatenie 1.085,54 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 8C/214/2011-187 zo dňa 19. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol s tým, že o trovách konania
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. §
1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 1, § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001, § 879l
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.03.2010, § 3 ods. 1, § 39, § 48 ods. 1 a 2, § 52 ods. 1, 2,
3 a 4, § 53 ods. 1, 2, § 53 ods. 3 a 5, § 54, § 100 ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 v znení účinnom od 01.05.2014 a vecne
tým,žežalobcasinávrhuplatnilnávrhompodanýmnasúddňa22.09.2011,pričompredmetomsúnároky

zozmluvyospotrebiteľskomúveremedzidodávateľomaspotrebiteľom.Právnypredchodcažalobcumal
v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov. Žalovaný v zmluvnom vzťahu vystupoval ako fyzická
osoba - občan, teda ide o spotrebiteľský vzťah ako to vyplýva z § 3 ods. 4 zákona o spotrebiteľských
úveroch. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru s tým, že žalovaný sa zaviazal úver v dohodnutých
splátkach vrátiť právnemu predchodcovi žalobcu, ktorý mu ho poskytol. Išlo teda o dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru. V konaní pred
súdom prvej inštancie vystupoval vedľajší účastník, ktorý vzniesol námietku premlčania. Tiež tvrdil, že

právny predchodca žalobcu od zmluvy odstúpil. Odstúpením od zmluvy sa zmluva podľa Občianskeho
zákonníka zrušuje od počiatku a potom plnenie na základe neho predstavuje bezdôvodné obohatenie,
na ktorého vydanie platí dvojročná subjektívna lehota. Právny predchodca žalobcu mal od zmluvy
odstúpiť 11.08.2008, splatnosť tak nastala tým istým dňom 11.08.2008 a keďže žalobca podal návrh
až 22.09.2011 jeho nárok je premlčaný. V rámci riešenia predbežnej otázky súd sa zaoberal, či je
nutné aplikovať zákonnú úpravu Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka pri premlčaní.
V zmysle platnej právnej úpravy, keďže právny vzťah vznikol v roku 2007, kedy právny predchodca

žalobcu a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere ako aj zo samotnej zmluvy vyplýva, že ju uzatvárali
nielen podľa zákonnej úpravy Obchodného zákonníka, ale aj podľa zákona o spotrebiteľských úveroch.
Postavenie právneho predchodcu žalobcu aj žalovaného z tejto zmluvy je jednoznačné, tzn. dodávateľ
a spotrebiteľ a preto nároky z takejto zmluvy, aj keď vznikli pred 01.03.2010 sa musia riadiť zákonnouúpravou Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.03.2010. Pri aplikácii zákonných ustanovení
Občianskeho zákonníka potom platí subjektívna dvojročná a objektívna trojročná lehota na premlčanie.
VtomtosmerepoukázalajnarozhodnutieÚstavnéhosúduSRzjúna2013.Okremtohovzmyslezákona

o ochrane spotrebiteľa a jeho novely na premlčanie zo zákona je súd povinný prihliadnuť a to aj bez
vznesenia námietky premlčania účastníkom súdneho konania. Vychádzajúc z uvedeného potom dospel
k záveru, že žalobcov nárok je premlčaný v dôsledku vznesenej námietky premlčania a preto došlo k
zániku nároku žalobcu voči žalovanému. K odstúpeniu od zmluvy došlo 07.08.2008 ako to sám žalobca
uviedol, tým sa zmluva od počiatku zrušila a jej zrušením vznikla povinnosť účastníkom zmluvy vrátiť

si vzájomne poskytnuté plnenie. Lehota bola stanovená do 11.08.2008 a od tejto doby začína plynúť
aj subjektívna dvojročná lehota na uplatnenie nároku žalobcu. Táto lehota uplynula 11.08.2010. Keďže
žalobca si nárok na súde uplatnil až po uplynutí tejto dvojročnej subjektívnej lehoty, podaním žaloby
22.09.2011, súd prihliadol na námietku premlčania jednak vznesenú vedľajším účastníkom na strane
žalovaného a žalobcu ako aj ex offo z úradnej povinnosti. V prípade, že by nešlo o vydanie vzájomného
plnenia, aj v tom prípade je návrh žalobcu premlčaný, lebo neplatí 4-ročná premlčacia lehota ako tvrdí

žalobca, ale lehota 3-ročná z vyššie uvedených dôvodov. Keďže nárok žalobcu je premlčaný, nemá
právo na úhradu žalovanej sumy. Obdobne nemá právo ani na úroky z omeškania, pretože žalovaný
s plnením žalovanej sumy nie je v omeškaní. Neobstojí argumentácia žalobcu, aby sa zohľadnilo, že
v čase, keď si žalobca svoj nárok uplatňoval bol v domnienke, že konal správne a zadosť by tak malo
byť vykonané právnej istote podľa času uzavretia zmluvy a v čase postúpenia. Záverom zdôraznil, že

právny predchodca žalobcu od zmluvy odstúpil v takomto prípade sa zmluva od počiatku zrušila a preto
platí lehota dvojročná. O trovách konania nerozhodol, ale uviedol, že rozhodne osobitným uznesením
s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca s tým, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový

stav, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.
c), d) a f) O.s.p.). Uviedol, že zastáva názor, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
vznikol obchodno-právny vzťah podľa § 497 a § 507 Obchodného zákonníka a nárok z neho plynúci
bol postúpený na žalobcu. Úver bol poskytnutý s úverovým limitom v dohodnutej výške a žalovaný sa

zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky za dohodnutých podmienok vrátiť a zaplatiť úroky. Poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 4/2012, sp. zn. 2 M Cdo 3/2011
s tým, že vzhľadom na v rozhodnutiach uvedené názory v danom prípade mal súd na daný právny vzťah
mal aplikovať Obchodný zákonník a aplikácia Občianskeho zákonníka predstavuje nesprávne právne
posúdenie veci. Keďže zmluva o úvere bola medzi jej účastníkmi podpísaná 31.10.2007 v tomto období

sa ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné
zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonník, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka.
Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č.
258/2001 Z.z. Novelizovaným ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté
pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. V

ďalšom poukázal na to, že v danom prípade úver je absolútnym obchodom a je potrebné použiť úpravu
Obchodného zákonníka a ustanovenie o premlčacej dobe nie je ustanovením, ktoré by smerovalo k
ochrane spotrebiteľa. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/157/2013. Nestotožnil
sa ani s argumentáciou súdu ohľadom účinkov odstúpenia od zmluvy. Spôsob odstúpenia od zmluvy bol
dohodnutý riadne, v súlade s príslušnými ustanoveniam zákona a zmluvné strany si dohodli pre prípad

porušenia povinnosti zo strany žalovaného možnosť predchodcu žalobcu odstúpiť od zmluvy, pričom
malo dôjsť k zosplatneniu dlžnej sumy. Jedná sa o bežný postup pri spravovaní úverov bankovými i
nebankovými subjektmi. Poukázal na komentár k § 397 Obchodného zákonníka, výkladom ktorého je
záver, že v danom prípade ide o štvorročnú premlčaciu dobu. Žalobca sa v danom prípade mohol voči
žalovanému domáhať plnenia najneskôr 12.08.2008. Premlčacia doba teda uplynula až 12.08.2012.

Nakoľko žalobný návrh bol súdu doručený 22.09.2011, nárok žalobcu nemožno s ohľadom na plynutie
štvorročnej premlčacej doby považovať za premlčaný. Poukázal na čl. 1 ods. 1, čl. 125 ods. 1 písm. a)
a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ako aj Nález ÚS SR z 03.03.1996, PL. ÚS 36/95. V ďalšej časti odvolania
prejavil názor, že aplikáciou § 5b ZoOS dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu.
Priamou aplikáciou § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa súd porušil zásadu, podľa ktorej výklad a

uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v
súladesÚstavouSRanavyšejetureálnahrozba,žesúdbytakspôsobilžalobcoviškodu.Navrholpreto,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok preskúmal a postupom podľa § 221 ods. 1 O.s.p. tento zrušil a
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne v zmysle § 220 O.s.p. ho zmenil tak, že žalobev plnom rozsahu vyhovie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú zo
zaplateného súdneho poplatku za odvolanie, trov právneho zastúpenia vo výške 83,34 Eur s DPH za
jeden úkon právnej služby a to podanie odvolania 73,69 Eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej

služby 9,65 Eur s DPH.

3. Žalovaný, ktorý bol pred súdom zastúpený opatrovníkom pre konanie odvolací návrh nepodal, k
doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril a navrhol napadnutý rozsudok pre jeho vecnú
správnosť potvrdiť. Tvrdenia žalobcu bolo súdom prvej inštancie posúdené a zároveň vyvrátené.

Odvolanie považuje za samoúčelné.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval už podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho
je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

7. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i

právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.

8. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa návrhom zo dňa 22.09.2011 domáhal priznania mu žalovanej
sumy. Tvrdil, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli na predtlačenom formulári písomnú
zmluvu o osobnom úvere, pričom žalovaný si neplnil svoje povinnosti z toho mu plynúce a preto je
povinný zaplatiť dlh z úveru, príslušnú časť úroku z úveru, zmluvnú pokutu a úroky z omeškania. Zároveň
žiadal priznať náhradu trov konania. So splátkami navrhovanými žalovaným súhlasil. Žalovaný uviedol,

že je pravdou, že zmluvu podpísal. Jeden - dvakrát aj zaplatil, ale potom už nemal prácu. Momentálne
asi druhý týždeň pracuje v Rakúsku, ale ešte nevie aký bude mať príjem. Bol by ochotný to splácať
v sume po 60,- - 70,- Eur mesačne. Následne sa pripojil k námietke premlčania vznesenej vedľajším
účastníkom a vzniesol ju taktiež.

10. Právny predchodca žalobcu (Beneficial Finance, a.s.) a žalovaný dňa 31.10.2007 uzavreli písomnú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obchod. zák. a zák. o spotrebiteľských úveroch
ako to vyplýva z pripojenej zmluvy (č.l. 10) a jej obchodných podmienok (č.l. 11). Predmetom bolo
poskytnutie úveru vo výške 24.750,- Sk (821,55 Eur) s tým, že tento bude žalovaným splácaný vmesačných splátkach po 1.216,- Sk (40,36 Eur) po dobu 36 mesiacov. Zmluva obsahuje údaj RPMN.
V obchodných podmienkach (č.l. 11) a to v čl. 2 písm. f (ii) je uvedená výška zmluvnej pokuty 250,-
Sk (8,30 Eur) pre prípad, že ktorákoľvek mesačná splátka alebo jej časť nebude zaplatená k dátumu

splatnosti, pričom zmluvná pokuta je splatná do 15 dní odo dňa splatnosti. V čl. 4 písm. a/ obchodných
podmienok sa uvádza, že ak sa dostane dlžník do omeškania so splatením dvoch po sebe nasledujúcich
mesačných splátok alebo jednej mesačnej splátky dlhšie ako tri mesiace, môže žalobca odstúpiť od
zmluvy a v takom prípade sa zmluva skončí a zmluvná pokuta bude okamžite splatná a to vo výške
vypočítanej rovnakým spôsobom ako administratívny poplatok, ktorý bol splatný podľa čl. 3 (a) v prípade

predčasného splatenia úveru. Z čl. 3(a) obchodných podmienok vyplýva, že výška administratívneho
poplatku bude závislá na dohodnutom trvaní zmluvy a na okamihu, ku ktorému sa dlžník rozhodne pre
predčasné zaplatenie.

11. Na č.l. 13 sa nachádza výpis z úverového účtu, z ktorého vyplýva platobná disciplína žalovaného.
Žalovaný zaplatil dňa 03.12.2007 sumu 1.313,- Sk (40,36 Eur). Dňa 07.02.2008 zaplatil sumu 1.313,-

Sk. V poradí tretiu splátku uhradil dňa 21.02.2008. Dňa 20.03.2008 zaplatil sumu 1.313,- Sk. V poradí
poslednú platbu vykonal dňa 28.04.2008. Takto zaplatil spolu 217,92 Eur. Po odstúpení od zmluvy
žalovaný už neuhradil nič.

12. Z pripojenej výzvy zo dňa 07.08.2008 (č.l. 12) vyplýva, že právny predchodca žalobcu vyzval

žalovaného na úhradu dlhu. Zároveň týmto listom odstúpil od zmluvy. Splatnosť dlžnej sumy 32.703,-
Sk = 1.085,54 Eur (22.904,- Sk = 760,27 Eur - istina úveru + 3.358,- Sk = 111,47 Eur - úroky z úveru +
1.750,- Sk a 4.691,- Sk = 58,09 Eur a 155,71 Eur - zmluvná pokuta) stanovil na deň 11.08.2008. Na
uvedenú výzvu žalovaný nereagoval. Žalobca uviedol, že v oznámení, ktoré bolo zároveň odstúpením
od zmluvy určil lehotu na plnenie do 11.08.2008.

13. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie v danom prípade nepostupoval správne, keď aplikoval
ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Odvolací súd sa ani
s touto odvolacou námietkou nestotožňuje.

14. V danom prípade síce žalovaný na podnet vedľajšieho účastníka, ktorý vystupoval na jeho strane
namietol premlčanie uplatneného nároku žalobcom, ale v zmysle súdom prvej inštancie správne
aplikovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014
bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného nároku, ktoré má
za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa. Premlčanie nároku sa stalo

skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo priznal.

15. Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa
ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť

uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania
alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie
predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností
dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti
od 1. mája 2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným

od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa
ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona
č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny.

16. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu

platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva
alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris
nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne
následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších

zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne
kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.17. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita,
t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy,
riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej

právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia
zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá
retroaktivita).
Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej
retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky

prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú
výnimky jej neprípustnosti.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na
zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti
ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z.

účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie
nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa
riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov,
existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy
o preprave osôb) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd

prvej inštancie správne na premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadal; na základe princípu
nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na
podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na
námietku dlžníka.

19. Ďalšou spornou otázkou zostalo, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď otázku premlčania
posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

20. Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec
neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a

nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania
obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa
spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný
typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu
spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať

podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke premlčania
práva navrhovateľa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom
úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských
zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky
zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského

práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom
alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle,
t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských
zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave
spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.

21. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa
nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle
ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je
to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu
aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa
ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvého stupňa pri skúmaní otázky premlčania

správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre
odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený
medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý
sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľskázmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v
občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

22. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech
spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže

zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej
právnej úpravy.

23. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak,
že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne
vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky

by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je
dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej
úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje
ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj

právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je
citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,
garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno
prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané
spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“

je objektívne značne relativizovaný.

24. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na
otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia
Občianskehozákonníka,ktorésúprespotrebiteľavýhodnejšie.Takétopravidlojeustálenéajvaplikačnej

praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009,
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v
uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným

uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený
v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

25. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne
vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že
Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,
zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné

ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti
s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v

zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

26. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia

Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo
17/2014.

27. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami
žalobcu, poukazujúcimi na prednostnú aplikáciu ustanovení Obch. z. aj v prípade spotrebiteľskej
zmluvy, a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku
Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu

rovnakého stupňa, pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov
ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako
aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je
daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku

jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym
právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila
vyššie uvedená rozhodovacia prax súdov, pričom rozhodnutia vyšších súdov označených žalobcom
v odvolaní (v citovaných častiach) nezohľadňujú nadradenosť komunitárneho práva, primárne ako
aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie,

smerujúce k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych
a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s
dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Preto vo svetle
eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobcom uvádzanými
rozhodnutiaminapodporujehotvrdení(vdanomprípade)stotožniť.Uvedenésavzťahujeajnažalobcom

citovanú odbornú literatúru.

28. Nakoľko v čase podania žalobného návrhu 22.09.2011 bolo právo žalobcu premlčané, vzhľadom
na začiatok jeho plynutia dňom 11.08.2008 v tomto prípade pre odstúpenie od zmluvy žalobcom ide o
vydanie bezdôvodného obohatenia, premlčacia doba uplynula 11.08.2010, teda pred podaním žaloby,

správnym je rozhodnutie, ktorým súd žalobu zamietol.

29. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v súlade
s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

30. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov
odvolaciehokonaniavplnejvýške,vzhľadomnato,žežalovanýbolvodvolacomkonanívcelomrozsahu
úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O týchto trovách rozhodne súd prvej inštancie a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).