Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 31, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/86/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612206854
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6612206854.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a
členovsenátuMgr.KatarínyKatkovejaJUDr.JanyHaluškovej,vsporežalobcuBECKFINANC,s.r.o.,so
sídlom Pečnianska 5-7, 851 01 Bratislava, (do 02. 11. 2015 so sídlom Rožňavská 1, 831 04 Bratislava),
IČO: 35 830 522, právne zastúpeného spoločnosťou Mgr. Peter Serina advokátska kancelária, s.r.o.,
so sídlom Poľnohodárska 10, 821 07 Bratislava, IČO: 36 858 510, proti žalovanému I. T., nar. XX. XX.

XXXX, s trvalým pobytom D. T. V. XXX, XXX XX D. T. V., právne zastúpenému spoločnosťou Advokátska
kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, o
zaplatenie 1 704,60 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu i žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec č.k. 12C/231/2012-86 zo dňa 22. 01. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1 Okresný súd Lučenec ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“ resp. „súd prvej inštancie“
event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 22. 01. 2013 žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 1 704,60 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 250,--
Eur počnúc od 21.10.2009 do zaplatenia, spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 454,60

Eur počnúc od 21.01.2010 do zaplatenia, spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,05 % za každý deň
omeškania so splácaním dlhu zo sumy 250,--Eur od 21.10.2009 do zaplatenia, zo sumy 1 454,60 Eur od
21.01.2010 do zaplatenia, zamietol (prvý výrok). Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy
konania vo výške 884,62 Eur, k rukám jeho právneho zástupcu, v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (druhý výrok).
1.2 V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal voči

žalovanému zaplatenia sumy 1704,60 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 250,--
Eur od 21.10.2009 do zaplatenia, spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 454,60 Eur
od 21.01.2010 do zaplatenia, zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,05 % za každý deň omeškania
so splácaním sumy 250,--Eur od 21.10.2009 do zaplatenia a zo sumy 1 454,60 Eur od 21.01.2010
do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 12.10.2009 uzatvoril so žalovaným nájomnú zmluvu s
následnou kúpou prenajatej veci číslo XXXXXXXX, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal mu uhradiť

nájomné za užívanie veci v mesačných splátkach, pričom po uhradení všetkých splátok malo prejsť
vlastnícke právo k predmetu zmluvy na žalovaného. Predmet zmluvy odovzdal do užívania žalovanému,
čím splnil svoj záväzok zo zmluvy, avšak žalovaný ku dňu podania žaloby neuhradil všetky splátky a
teda si nesplnil svoj zmluvný záväzok. Žalovaný mu neuhradil sumu 1 704,60 Eur s príslušenstvom, a
to napriek výzvam. Porušením záväzku plniť riadne a včas žalovaný nesplnil svoje povinnosti plynúce
zo zmluvy, za čo mu (žalobcovi) vzniklo právo na zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za

každý deň omeškania.1.3 V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vykonané dokazovanie, z
ktorého zistil nasledujúci skutkový stav:
1.4 „Dňa 12.10.2009 medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom bola uzatvorená

Nájomná zmluva s následnou kúpou prenajatej veci. Predmetom zmluvy bol tovar, a to «maxi vapor 1
ks, veľká sada nádob 1 ks, vozík 1 ks». Predmet zmluvy aj s originálu nájomnej zmluvy predloženej
žalobcom je ťažko identifikovateľný. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 1 299,--Eur bez špecifikácie
kúpnej ceny jednotlivých druhov tovaru, teda predmetu zmluvy. Žalovaný svojim podpisom potvrdil
prevzatie tovaru osobne. Zo zmluvy je zrejmé, že cena tovaru s DPH je 1 299,--Eur, záloha nájomného

pri podpise zmluvy 10,--Eur, prvá mimoriadna splátka nájomného 250,--Eur, zostávajúca čiastka je 1
039,--Eur, finančné navýšenie 415,60 Eur, zostávajúca cena nájomného 1 454,60 Eur. V zmluve je
ďalej uvedené, že zostávajúca cena nájomného, t. j. 1 454,60 Eur bude uhradená v 20-tich mesačných
splátkach po 72,73 Eur, pričom zmluva je uzavretá na 20 mesiacov. Uhradenie prvej mimoriadnej splátky
je dňa 19.10.2009 a konečná splatnosť spotrebiteľského úveru je 22.06.2011.“ Ďalej súd prvej inštancie
uviedol, že „z Formuláru o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere však z bodu 2

vyplýva, že celková výška a mena spotrebiteľského úveru je 1 714,60 Eur, kde je už pripočítané k
zostávajúcejcenenájomnéhoajfinančnénavýšenie415,60Eur.Zbodu2písm.B/jezrejmé,žečerpanie
spotrebiteľského úveru - úver je účelový a je poskytnutý len na nákup, ktorý je predmetom nájomnej
zmluvy s následnou kúpou prenajatej veci, neoddeliteľnou prílohou, ktorej je Formulár. Celkové náklady
spotrebiteľa sú vo výške 415,60 Eur, ročná úroková sadzba je 24 %, RPMN nebola uvedená a priemerná

hodnota RPMN je 49,76 Eur. Tieto skutočnosti vyplývajú z bodu 3 Formuláru.“ Poukázal i na to, že
„svedkyňa U. H., družka žalovaného uviedla, že bola spolu so žalovaným na výlete, kde boli aj iní ľudia z
dediny, ktorých nepoznala. Na výlete boli v I., boli v nejakom kultúrnom dome a tam žalobca robil rôzne
prednášky o kobercoch, vysávačoch, hrncoch a podobne. Následne sa rozdávali tombolové lístky, kedy
uviedli, že koho vyžrebujú, ten vyhrá vysávač. Vytiahli žalovaného a on vyhral vysávač. Ešte dostali

nejaké veci s čím sa umýva auto a nejakú lampičku. Keď prišli do autobusu dali im podpísať papiere
za to, že sa zúčastnili prednášky. Keď prišli domov videli, že na zmluve je napísané, že ide o nejaký
splátkový kalendár, tak po troch dňoch vrátili vysávač poštou. Papiere o tomto doma nemajú. Žalobcovi
nič nezaplatili na prednáške a ani následne.“
1.5 Následne súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol relevantné zákonné ustanovenia

aplikované v prejednávanom spore (§ 1 ods. 2 písm. b/, § 4 ods. 1, 2 písm. i/, j/, ods. 3 písm. b/, ods.
4 zákona č. 258/2011 v znení účinnom k 12.10.2009, § 39, § 49a, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 4, § 588
ods. 1 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a konštatoval, že „je zrejmé, že zmluva uzatvorená medzi
účastníkmikonaniadňa12.10.2009označenáakoNájomnázmluvasnáslednoukúpouprenajatejvecije
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka a taktiež sa na ňu vzťahujú ustanovenia

zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo vyplýva z § 1 ods. 2 písm. b/ zákona č. 258/2001
Z. z.. Na základe uvedených skutočností súd predmetnú zmluvu posúdil podľa ustanovení Občianskeho
zákonníkaospotrebiteľskýchzmluvách,podľazákonaospotrebiteľskýchúveroch.“Ďalejpoukázalnato,
že „zákon o spotrebiteľských úveroch číslo 258/2001 Z.z. okrem toho, že pre platnosť zmluvy vyžaduje
písomnú formu v § 4 uvádza, ktoré náležitosti okrem všeobecných náležitostí zmluva o spotrebiteľskom

úvere musí obsahovať“ a následne konštatoval, že „preskúmaním spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej
medzi účastníkmi konania súd zistil, že zmluva neobsahuje cenu tovaru v zmysle § 4 ods. 2 písm.
f/, splátky úrokov a poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. i/, a taktiež neobsahuje ročnú percentuálnu
mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom v zmysle § 4 ods.
2 písm. j/. Z § 4 ods. 3 písm. b/ vyplýva, že pri nesplnených podmienok podľa odseku 2 je zmluva o

spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe dodaný tovar alebo poskytnutá služba.
Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje okrem iného aj náležitosti podľa odseku 2 písm.
f/, i/ j/, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.“ V súvislosti s právnym posúdením
zmluvy prvoinštančný súd uviedol, že „z právneho hľadiska podradil predmetnú zmluvu (...) pod kúpnu
zmluvu v zmysle § 588 OZ s vedľajším dojednaním v zmysel § 601 OZ o výhrade vlastníctva. Ak by mali

mať zmluvné strany povinnosti vzťahujúce sa k nájomnej zmluve, tak by deklarovaná bezodplatnosť,
keďže RPMN nie je uvedené v predmetnej zmluve, bola práve obchádzaním zákona o spotrebiteľských
úveroch a žalobca si odplatu skryl do finančného navýšenia 415,60 Eur, avšak zo samotnej zmluvy nie
je zrejmé, kedy, akou formou, a v akých splátkach ju má žalovaný ako nájomca zaplatiť. Vo Formulári o
zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedené, že celková výška spotrebiteľského

úveru je 1 714,60 Eur a žalovaný sa ju zaväzuje zaplatiť v 20.-tich pravidelných mesačných splátkach
po 72,73 Eur, čo je spolu suma 1 039,--Eur.“
1.6 Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že „predmetom predaja sú tri výrobky, pričom nie je
zrejmé označenie aké sú to výrobky (nezrozumiteľnosť označenia), a akú jednotkovú cenu má každývýrobok v skutočnosti. Je zrejmá len celková kúpna cena, a to 1 299,--Eur.“ Poukázal na to, že „pre
nezrozumiteľnosť (zlá fotokópia) zmluvy žiadal od žalobcu aj originál Nájomnej zmluvy s následnou
kúpou prenajatej veci, avšak ani z originálu nie sú zrejmé jej všeobecné obchodné podmienky, žalobca k

samotnému originálu zmluvy pripojil len «Formulár o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom
úvere», a taktiež ani z originálu zmluvy sa nedá presne (jednoznačne) špecifikovať označenie tovaru,
ktorý bol predmetom zmluvy.“ Na základe toho dospel k záveru, že „ že uvedený právny úkon pre jeho
neurčitosť a nezrozumiteľsnoť je absolútne neplatný v zmysle § 37 ods. 1 OZ.“
1.7 Prvoinštančný súd poukázal i na vykonaným dokazovaním zistené okolnosti uzatvorenia predmetnej

zmluvy, z ktorých dospel k záveru, že „žalovaný bol žalobcom uvedený do omylu, keď si myslel, že veci,
ktoré boli predmetom Nájomnej zmluvy s následnou kúpou veci, mal získať ako dar, resp. ako výhru
v tombole, pričom žalobca chcel v skutočnosti, aby za tieto hnuteľné veci zo strany žalovaného bolo
zaplatené formou pravidelných mesačných splátok“, pričom túto zmluvu „dal žalovanému podpísať v
autobuse, kde bola tma, kde žalovaný ani nemohol vedieť čo podpisuje.“
1.8Vsúvislostisuplatňovanouzmluvnoupokutousúdprvejinštancieuviedol,žeajuplatňovanúzmluvnú

pokutu „považoval za neprijateľnú v zmysle § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka, a mal za
to, že žalobca ako prenajímateľ požaduje od žalovaného ako spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu
s porušením povinnosti splniť záväzok, nakoľko žalovaného sankcionuje nielen zaplatením zmluvnej
pokuty, ale aj zaplatením úrokov z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 OZ.“
1.9 Keďže žalovaný namietal aj relatívnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 49a

Občianskeho zákonníka, pretože zo strany žalobcu bol uvedený do omylu, keď bol v domnení, že
predmet zmluvy nadobudol z titulu výhry, resp. daru, prvoinštančný súd uviedol, že „má za to, že právny
úkon - zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania je neplatný aj z tohto titulu“, avšak poukázal na
to, že považuje „celý právny úkon za absolútne neplatný, bez toho, že by zo strany žalovaného bola
vznesená námietka relatívnej neplatnosti právneho úkonu.“

1.10 Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil prvoinštančný súd aplikáciou ustanovenia § 142 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, priznal náhradu účelne
vynaložených (v odôvodnení presne špecifikovaných) trov konania.

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca i žalovaný.

3.1 Žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) v odvolaní žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3.2 V odôvodnení odvolania vyjadril nesúhlas s argumentáciou prvoinštančného súdu, ohľadom ceny
a zmluvnej pokuty. Taktiež nesúhlasil s jeho argumentáciou, že všeobecné obchodné podmienky sú

nezrozumiteľné a odrádzajú spotrebiteľa od ich prečítania. Namietal i to, že mu súd nezaslal zápisnicu
z výpovede svedkyne a žalovaného, a že mu neoznámil, že na pojednávaní bude vypočúvať svedkyňu.
Týmto postupom mu prvoinštančný súd odňal možnosť konať pred súdom, pretože nemal možnosť klásť
svedkyni otázky a taktiež nemal možnosť sa k jej výpovedi vyjadriť. Takýto procesný postup nie je v
súlade s požiadavkou na spravodlivý súdny proces. V súvislosti s výpoveďou svedkyne ďalej uviedol, že

vôbec nie je zrejmé, z čoho prvoinštančný súd vychádzal, keď pristúpil k svedeckej výpovedi svedkyne,
hoci v spise sa nenachádza jediná zmienka o tom, že sa predmetnej akcie zúčastnila. Poukázal i na
„skutočnosť, že výpovede žalovaného a svedkyne si odporujú ...“. Odôvodnenie súdu prvej inštancie, že
žalovaný bol uvedený do omylu nepovažuje za správne, pretože sám žalovaný priznáva, že si zmluvu
prečítal a oboznámil sa s jej predmetom, pričom jemu (žalobcovi) vrátil iba vysávač, napriek tomu, že

v zmluve bola uvedená ako predmet zmluvy aj sada veľkých nádob, ktorú si ponechal bez toho, aby
uhradil ich cenu, tak ako to vyplýva zo zmluvy. Jeho argument, že vysávač považoval za výhru a hrnce
za dar je tak v absolútnom rozpore s jeho konaním, pretože z jeho tvrdení vyplýva, že po opätovnom
prečítaní zmluvy si uvedomil, že vysávač uvedený ako predmet zmluvy nie je výhra a rovnako si to
musel uvedomiť aj pokiaľ išlo o sadu nádob, ktoré boli rovnako uvedené ako predmet zmluvy. Napriek

uvedenému si ich žalovaný ponechal a jemu nezaplatil ani jednu zo splátok, na ktorých uhradenie sa
zaviazal v predmetnej zmluve. Tvrdenia žalovaného a svedkyne ohľadom podpísania zmluvy v autobuse
nepovažuje za pravdivé, pretože je vylúčené, aby k podpisu zmluvy došlo v autobuse. Poukázal i na
to, že prvoinštančný súd odôvodnil svoje rozhodnutie i tým, že v zmluve nie je uvedený spôsob a
forma splácania v splátkach, avšak žalovaný bol so spôsobom splácania riadne uzrozumený pri prevzatí

tovaru, kedy mu bol zároveň odovzdaný splátkový kalendár. Nesúhlasil ani s argumentáciou týkajúcou
sa dohodnutej zmluvnej pokuty. Záverom uviedol, že „zmluvu je potrebné posudzovať komplexne, aj vo
vzťahu k podnikateľskej činnosti žalobcu a vo vzťahu k povinnosti akéhokoľvek spotrebiteľa, najmä všakvo vzťahu k dlžníkom, ktorý tovar užívajú a kým ich veriteľ nežaluje na súde, nemajú pocit diskriminácie,
či neprimeraných obchodných podmienok.“

4.1 Žalovaný (prostredníctvom právneho zástupcu) napadol včas podaným odvolaním rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku o trovách konania. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku
zmenilapriznalmu„náhradutrovkonaniavzmyslevyčísleniazodňa23.01.2013(podľatarifnejhodnoty
veci v sume 3 222,07 Eur.“
4.2 V odôvodnení odvolania poukázal na ustanovenia § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 zák. č. 655/2004 Z.z. o

odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že
„predmetom právnej služby bola hodnota veci skladajúca sa zo všetkých žalobcom vymáhaní nárokov
k dátumu začatia poskytovania právnych služieb - dátum udelenia plnomocenstva 09. 08. 2012.“ Jeho
právny zástupca „neposkytoval právne služby len v časti istiny. Vyhláška nestanovuje ako základ pre
určenie hodnoty veci len istinu (tak ako je to v prípade určenia výšky súdneho poplatku, s čím si to
zrejme súd pomýlil), ale je ním hodnota (celého) peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka.

Právny zástupca neposkytoval právne služby len v časti istiny ale aj v časti príslušenstva, zmluvnej
pokuty a takisto trov súdneho konania, ktoré mu boli platobným rozkazom uložené. Znenie vyhlášky
príslušenstvo ani nároky zo základu na určenie hodnoty nevylučuje a preto na jeho neprihliadnutie pri
určení tarifnej hodnoty neexituje právny dôvod. Titulný súd nijako nevysvetlil a neodôvodnil prečo by
sa príslušenstvo do hodnoty sporu nemalo započítavať. (...) To, že zmluvná pokuta patrí do «hodnoty

sporu» svedčí fakt, že žalobcom uplatňovaná paušalizovaná zmluvná pokuta (pravdepodobne myslené
- kapitalizovaná zmluvná pokuta -poznámka odvolacieho súdu) onedlho presiahne samotnú istinu.“

5. Žalovaný (prostredníctvom právneho zástupcu) v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol,
aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne v celom rozsahu a uložil

žalobcovi povinnosť nahradiť mu trovy odvolacieho konania. Uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje
s rozsudkom súdu prvej inštancie a odvolanie žalobcu a ním uvádzané argumenty považuje za účelové,
pričom sa podrobnejšie vyjadril i k jednotlivým žalobcom uvádzaným dôvodom odvolania.

6. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

7. Odvolanie žalobcu bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 19. 02. 2013 a odvolanie žalovaného dňa
14. 02. 2013, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„O.s.p.“), ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok.
Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej len

„CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia
vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaniach prebieha už v dobe účinnosti CSP,
bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie
§ 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.

8. Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu
určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP, a odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa

§ 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

9.1 Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
9.2 Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného

súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s
vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickýmspôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a
teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

11. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods.
2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu i
žalovaného uvedené v ich odvolaniach.

12.1 V prvom rade odvolací súd uvádza, že ak žalobca v odvolaní de facto namieta nesprávne

hodnotenie vykonaných dôkazov zo strany prvoinštančného súdu, tak v tejto súvislosti je potrebné
uviesť, že odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Na základe toho odvolací súd v
odvolacom konaní skúma (okrem splnenia procesných podmienok odvolacieho konania), či súd prvej
inštancie vykonal náležité dokazovanie a či skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel,
majú v prevedenom dokazovaní oporu. Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie (kde možno

zaradiť i eventuálne nevykonanie stranou sporu navrhovaného relevantného dôkazu), alebo ak zistí, že
prvoinštančným súdom konštatovaný skutkový stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva
z prevedených dôkazov) prípadne, ak má za to, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 384
ods. 1 CSP)

12.2 V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, z
neho získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 132 O.s.p., aktuálne § 191 ods. 1 CSP) a na
základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov
zo strany prvoinštančného súdu nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými
procesnými pravidlami a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať, alebo

doplniť.
12.3 Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že nebol prítomný na výsluchu svedkyne a žalovaného,
že mu prvoinštančný súd nezaslal zápisnicu z ich výsluchu, a že mu neoznámil, že na pojednávaní
dôjde k výsluhu svedkyne, tak v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že k výsluchu svedkyne U. H.
a žalovaného došlo už na pojednávaní dňa 06. 12. 2012. Žalobca bol na toto pojednávanie riadne

predvolaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Neúčasť ospravedlnil listom doručeným súdu
dňa 21. 11. 2012. Z toho vyplýva, že mal možnosť zúčastniť sa pojednávania a teda mal i možnosť
byť prítomný pri výsluchu svedkyne a žalovaného, mal možnosť klásť im otázky a možnosť vyjadriť sa
k ich výpovediam. Ak túto možnosť nevyužil, nemožno konštatovať, že mu prvoinštančný súd odňal
možnosť konať pred súdom a že procesný postup prvoinštančného súdu nebol v súlade s požiadavkou

na spravodlivý súdny proces. K procesnému pochybeniu zo strany prvoinštančného súdu nedošlo ani
tým, že ho neinformoval o tom, že na uvedenom pojednávaní dôjde k výsluhu svedkyne a žalovaného,
pretože (vzhľadom na procesnú možnosť strany sporu zúčastniť sa pojednávania) súd takúto procesnú
povinnosť nemá. Taktiež prvostupňový súd nemal povinnosť doručiť žalobcovi (resp. jeho právnemu
zástupcovi) kópiu zápisnice z pojednávania, pretože žalobca o doručenie zápisnice z pojednávania

nepožiadal a ako strana sporu má možnosť nahliadnuť do spisu. Uvedené procesnoprávne argumenty
žalobcu sú preto neopodstatnené.
12.4 V súvislosti s namietanou svedeckou výpoveďou uvedenej svedkyne odvolací súd uvádza, že
je výlučne v kompetencii prvoinštančného súdu zvoliť dôkazné prostriedky potrebné na preukázanie
skutkového stavu veci. Ak v tomto prípade zvolil ako jeden z dôkazných prostriedkov i výsluch uvedenej

svedkyne, konal tak výlučne v rámci svojich procesnoprávnych kompetencií.
12.5 V súvislosti s argumentom žalobcu, že v svedeckej výpovedi svedkyne a žalovaného sú rozpory,
odvolací súd uvádza, že určité rozpory v detailoch sú vzhľadom na pomerne značný časový odstup
logické a akceptovateľné. Podstatné je však to, že vo výpovedi svedkyne a žalovaného nie sú rozpory
ohľadom okolností, za ktorých došlo k podpísaniu predmetnej zmluvy. V tomto smere odvolací súd

poukazuje na odôvodnenie prvoinštančného súdu.
12. 6 Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 06. 12. 2012
vyplýva, že svedkyňa bola riadne poučená v zmysle v tej dobe platného ustanovenia § 126 O.s.p. a
preto jej výpoveď treba považovať za objektívnu.

13. Ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia, odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie, že predmetná zmluva je ako celok absolútne neplatná. Za tohto stavu je potom
nadbytočné zaoberať sa argumentáciou žalobcu uvedenou v odvolaní, týkajúcou sa zmluvnej pokuty a
úrokov z omeškania.14. Keďže predmetná zmluva je absolútne neplatná, strany sporu sú povinné vydať plnenie, ktoré z nej
získali. Z toho logicky vyplýva, že ak žalovaný nevrátil žalobcovi niektorú z vecí, ktorú mu poskytol, má

právo domáhať sa ich vrátenia.

15.1 Ako už bolo uvedené, žalovaný napadol rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku o trovách
konania.Nesúhlasilstým,žeprvoinštančnýsúdurčilakotarifnúhodnotuvecipreúčelyurčeniazákladnej
sadzby tarifnej odmeny podľa § 10 ods. 1, 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (len) uplatňovanú istinu (1

704,60 Eur) a nie i ku dňu prevzatia zastúpenia kapitalizovanú zmluvnú pokutu a kapitalizovaný úrok z
omeškania, a dokonca súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia.
15.2 Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia sumy 1 704,60 Eur
spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 250,--Eur počnúc od 21.10.2009 do zaplatenia, spolu
s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 454,60 Eur počnúc od 21.01.2010 do zaplatenia, spolu
so zmluvnou pokutou vo výške 0,05 % za každý deň omeškania so splácaním dlhu zo sumy 250,--Eur

od 21.10.2009 do zaplatenia, zo sumy 1 454,60 Eur od 21.01.2010 do zaplatenia, teda inak povedané,
domáhal sa zaplatenia istiny v sume 1 704,60 Eur spolu s nekapitalizovaným úrokom z omeškania a
nekapitalizovanou zmluvnou pokutou. Za tohto stavu preto súd prvej inštancie rozhodol vecne správne,
keď za tarifnú hodnotu pre účely určenia základnej sadzby tarifnej odmeny určil sumu uplatňovanej
istiny, t. j. 1 454,60 Eur, z ktorej základná sadzba tarifnej odmeny je (podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č.

655/2004 Z.z.) suma 81,33 Eur. Takto je potrebné postupovať v prípade, ak zmluvná pokuta a úrok z
omeškania nebol žalobcom v žalobe kapitalizovaný (primerane porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2008, sp. zn. 6 Obo 243/2007).

16. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP

v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

17. Žiadna zo strán sporu nebola v rámci svojho odvolania úspešná a preto odvolací súd podľa § 396
ods.1spoužitím§255ods.2CSProzhodol,žežiadnazostránnemáprávonanáhradutrovodvolacieho
konania.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).