Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. september 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/595/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208820
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214208820.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:

JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Iveta Jankovičová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35724803, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: H. X., nar. XX.X.XXXX, bytom R., B.
G. XXX/XX, o zaplatenie 391,23 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda, č.k. 7C/147/2014-51 zo dňa 30.6.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol a druhou výrokovou vetou žalovanej
náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 100, § 101, § 103, § 52
ods. 1, 2, 3, 4, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 1, 2,
§ 4 ods. 1, 2 písm. g), § 4 ods. 2 písm. i), § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a § 5b zák. č. 250/2007 Z.z o ochrane spotrebiteľa.

2. Súd vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že medzi pôvodným

veriteľom a žalovanou bola dňa 5.10.2009 uzavretá zmluva č. 34516638 o vydaní nákupnej karty Quelle,
v ktorej bola dojednaná výška úveru (nákupný limit) 600,- Eur, s určenou výškou splátok 20,- Eur
mesačne. V čase postúpenia pohľadávky z tejto zmluvy na žalobcu, táto predstavovala 567,44 Eur.

3. Súd prvej inštancie vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu, z ktorého vznikla
uplatnené pohľadávka prioritne s poukazom na § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007
skonštatoval,žepohľadávkauplatnenávkonaní,ktorávzniklazožalovanejposkytnutéhoúveru,inakpre

absenciu náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
bezúročného a bez poplatkov, je pre uplynutie premlčacej lehoty premlčaná. Trojročná premlčacia lehota
začala plynúť dňom posledného výberu žalovanou poskytnutých finančných prostriedkov z bankomatu,
t.j. od 25.11.2009 a uplynula dňa 25.11.2012, pričom žaloba bola podaná na súd až 24.4.2014, teda po
uplynutí premlčacej lehoty, preto súd žalobu zamietol.

4. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pričom (úspešnej) žalovanej náhradu

trov konania nepriznal, pretože si ich v konaní neuplatnila.

5. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok s použitím § 220 O.s.p.zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp., aby v zmysle § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania v
prvoinštančnom i druhoinštančnom konaní, pričom trovy odvolacieho konania za jeden úkon právnej

služby vyčíslil súhrnne sumou 43,93 Eur. Uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Vyslovil nesúhlas so záverom súdu prvej
inštancie, že uplatnený nárok je premlčaný.

6. Ako prvé namietal, že súd na vec aplikoval § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý nadobudol

účinnosť 1.5.2014. S poukazom na čl. 1 ods. 1, 125 ods. 1, 125 ods. 1 písm. a), 152 ods. 4 Ústavy
SR a na rozhodnutia Ústavného súdu SR PL.ÚS 16/95, III.ÚS 348/06 vyslovil názor, že aplikáciou
citovaného ustanovenia dochádza k narušeniu princípov právneho štátu tým, že súd porušil zásadu
zákazu retroaktívneho pôsobenia právnych noriem. Nárok si žalobným návrhom uplatnil dňa 29.4.2014,
pričom citované ustanovenie nadobudlo účinnosť 1.5.2014. Nesúhlasí preto s rozhodnutím a s právnym
posúdením veci.

7. Ako ďalšie odvolateľ namietal, že súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka
týkajúce sa premlčacej doby, keďže na vec bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného
zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodnozáväzkový vzťah aj napriek tomu,
že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia NS SR

7 MCdo 9/2014, 2MCdo 3/2011 a 6MCdo 4/2012 a ďalšie rozhodnutia krajských súdov v Slovenskej
republike. ako i komentár § 52 Občianskeho zákonníka od prof. JUDr. L. P. Csc., ktorých záverom
zjednodušene povedané bolo, že na otázku premlčania záväzku zo vzťahu, ktorý je absolútnym
obchodom je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka (štvorročnú premlčaciu lehotu) a
nie ustanovenia Občianskeho zákonníka (trojročnú premlčaciu lehotu).

8.Nazáverskonštatoval,ževzhľadomnauvedenénemožnojehonárokpovažovaťzapremlčaný,keďže
k začiatku plynutia premlčacej doby došlo dňa 1.6.2010, ktorá ku dňu 29.4.2014 (dátum podania žaloby)
neuplynula.

9. Žalovaná, resp. v čase doručovania odvolania jej ustanovený opatrovník odvolací návrh nepodal, k
doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods.

1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP,
akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201
a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§
205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal

napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej

tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel
k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle §
387 ods. 1 a 2 CSP.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že bolo jeho povinnosťou ex offo vysporiadať
sa s otázkou premlčania uplatňovaných nárokov a zároveň, či žalobou uplatnený nárok je premlčaný a
či na jeho premlčanie bolo potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka.
Nebolo pritom pochybným, že zmluva č. 34516638 o vydaní nákupnej karty Quelle, ktorú uzavrela

žalovaná ako dlžníčka s právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom dňa 5.10.2009 je v zmysle §
261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, ktorý sa spravuje treťou časťou
Obchodného zákonníka obchodných záväzkových vzťahov a to bez ohľadu na povahu účastníkov
záväzkového vzťahu. Otáznym je, či to platí bezvýnimočne aj vo vzťahu k záväzku spotrebiteľa.12. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným
zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie
preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre
spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať

právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že
samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno-
záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných
strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý
sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

13. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktorá sú na prospech spotrebiteľa
na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné

postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

14. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že
v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy
nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa

postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom
transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy
inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie §
54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd

poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s
princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva
rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle
veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci
na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a

rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

15. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na
posúdenie zmluvného úverového vzťahu je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo

je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011
sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011,
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval,

že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

16. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne
vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že
Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,
zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné

ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti
s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zospotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

17. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo
17/2014.

18. Odvolateľ namietal, že na vec nebolo možné aplikovať § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, v
dôsledku čoho potom súd nezákonne ex offo skúmal otázku premlčania uplatneného nároku s tým,
že ustanovenie nadobudlo účinnosť až po začatí tohto konania 1.5.2014. Tým nastolil otázku, či ust.
§ 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa... zavedené novelou zákonom č. 102/2014 Z.z. je
možné aplikovať i na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, teda pred dňom 1.5.2014, pričom

odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvoinštančný, že áno.

19. V zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z.z, o ochrane spotrebiteľa v znení od 1.5.2014, orgán rozhodujúci o
nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo

zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

20. Zodpovedanie tejto otázky súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem. Rozdiel medzi časovou
pôsobnosťou hmotnoprávnych a procesných noriem pritom nie je zásadný, pravidlom je, že právna

norma reguluje spoločenské vzťahy dopredu a nie spätne. V danom prípade ust. § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa normuje procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda
aj súdu), má teda charakter procesnoprávny a to bez ohľadu na to, že je obsiahnuté v hmotnoprávnom
predpise. Keďže zároveň táto norma neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej
pôsobnosti novely, ktorá ho zaviedla, musí platiť pravidlo okamžitej aplikability tohto ustanovenia. Ak

teda platí, že právna norma § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter a zákonodarca
nestanovil osobitný právny režim intertemporality, má súd prihliadať na premlčanie ex officio vo všetkých
ajprednadobudnutímúčinnostitohtoustanoveniazačatýchkonaniachpodliehajúcichpodhypotézutejto
právnej normy. Vzhľadom na to prvoinštančný súd, ktorý vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodoval
po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý nadobudol

účinnosť dňom 1.5.2014) správne ex offo citované ustanovenie zohľadnil a v konaní aplikoval.

21. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd zhrnúc uzatvára, že súd bol s poukazom na procesné
ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa oprávnený ex offo posudzovať otázku premlčania uplatneného
nároku

22. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu pokiaľ súd prvej inštancie ex offo premlčanie uplatnenej
pohľadávky posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka postupoval správne.

23. Podľa súdom prvého stupňa aplikovaného § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších

ustanoveniach uvedené inak (čo pre daný prípad nie je), premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

24. Podľa prvoinštančného súdu, tento začiatok plynutia premlčacej lehoty odvíjal odo dňa posledného
čerpania úveru dňom 25.11.2009, čím potom trojročná premlčacia lehota, počas ktorej si žalobca mohol

uplatniť svoj nárok na súde, tak uplynula dňom 26.11.2012 (deň 25.11.2012 padol na nedeľu), teda pred
podaním predmetnej žaloby na súd.25. Odvolateľ v podanom odvolaní vychádzal zo začiatku plynutia premlčacej lehoty dňom 1.6.2010, bez
toho aby vysvetlil, prečo zosplatnenie pohľadávky odvodzoval práve z uvádzaného dátumu, čo napokon
odvolacím súdom nie je možné vyvodiť ani z doposiaľ vykonaného dokazovania. Odvolateľ dátum

počiatku plynutia premlčania tak ako bol ustálený súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku nespochybnil, nijako ho nenamietal, len stroho uviedol, že: „Vzhľadom na uvedené nemožno
nárok navrhovateľa považovať za premlčaný, keďže k začiatku plynutia premlčacej doby došlo dňa
01.06.2010, ktorá ku dňu 29.04.2014 (dátum podania žalobného návrhu) neuplynula“, čím sa potom
odvolací súd, ktorý je viazaný odvolacími dôvodmi, touto námietkou odvolateľa, ktorá bola nekonkrétna,

nemal ako zaoberať.

26. S poukazom na vyššie uvedené je potom potrebné konšatatovať, že súd prvej inštancie s použitím
§ 103 veta druhá Občianskeho zákonníka správne uzavrel, že v danom prípade, bez kvalifikovaného
namietania ustálenia začiatku plynutia premlčacej lehoty súdom prvej inštancie, trojročná premlčacia
lehota na uplatnenie nároku žalobcu uplynula ešte predtým, než došlo k podaniu žaloby na súd. Keďže

potom súd v zmysle vyššie uvedeného musel na prípadné premlčanie nároku v danom prípade v
spotrebiteľskej veci prihliadať ex offo, správne bola preskúmavaným rozsudkom žaloba žalobcu v celom
rozsahu zamietnutá pre premlčanie.

27. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP

napadnutý rozsudok potvrdil.

28. V odvolacom konaní mala plný úspech žalovaná, preto v zmysle § 255 CSP v spojení s § 396 CSP
žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi, náhradu trov
konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi. Odvolací súd preto žalovanej priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).