Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Banská Bystrica

Rozhodutie vydal sudca Mgr. Dušan Ďurian

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/40/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113215053
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6113215053.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v právnej veci
navrhovateľa CASH COLLECTORS SK s.r.o., IČO: 44703015, so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy č.
49, proti odporcom: 1/ P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom v B. B., E. č. XX, a 2/ P. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom v B. B., E. č. XX, ktorého pobyt nie je známy, zastúpenému Tatianou Šimovou, pracovníčkou
Okresného súdu Banská Bystrica, ako opatrovníkom, o zaplatenie 287,20 € s príslušenstvom, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 9C/100/2014-77 zo dňa 27.08.2014,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania proti navrhovateľovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa (prvý výrok), odporcom 1/ a 2/
náhradu trov konania nepriznal (druhý výrok) a určil, že špecifikované zmluvné podmienky v zmluve o
splátkovom úvere č. 0303609358 zo dňa 11.08.2005 (t.j. podmienka obsiahnutá v článku II bod 4, podľa
ktorej „sa splatné úroky a splatné poplatky dňom ich splatnosti pripíšu k istine a stávajú sa jej súčasťou“
a podmienka obsiahnutá v článku III bod 7, podľa ktorej „dlžník súhlasí, že veriteľ z došlých súm uhradí

najskôr splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky a istinu a to v tomto
poradí“) sú neprijateľné (tretí a štvrtý výrok). V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že predmetom
konania v prejednávanej veci bolo zaplatenie sumy 287,20 € ako zostatok istiny a zmluvného úroku,
zmluvný úrok vyčíslený ku dňu 18.12.2012 v sume 21,65 €, zmluvný úrok vo výške 9,65 % ročne zo
sumy 287,20 € od 19.12.2012 do zaplatenia, úroky z omeškania vyčíslené ku dňu 18.12.2012 v sume
78,76 €, úroky z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 287,20 € od 19.12.2012 do zaplatenia spolu
s náhradou trov konania. Okresný vychádzal zo skutkových zistení, podľa ktorých „navrhovateľ ako

veriteľ a odporcovia ako dlžníci dňa 11.08.2005 uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere č. 0303609358
(ďalej len „zmluva“ alebo „zmluva o úvere“), ktorej súčasťou sú všeobecné obchodné podmienky; na
základe uvedenej zmluvy poskytol navrhovateľ odporcom úver v sume 4.647,15 € (140.000,- Sk) s
úrokmi (splatnými v posledný deň kalendárneho mesiaca), pričom úroková sadzba bola stanovená ako
premenlivá a pri podpise zmluvy bola vo výške 8,60 % ročne; výška splátok bola dohodnutá na 99,05 €
(2.984,- Sk) vždy k 20. dňu mesiaci; prvá splátka bola splatná dňa 20.09.2005 a konečná splatnosť úveru
bola dojednaná na deň 20.07.2010; zmluvné strany si dohodli poplatok za poskytnutie úveru v sume

92,94 € (2.800,- Sk) splatný v deň podpisu zmluvy a poplatok za správu úveru v sume 1,66 € (50,- Sk)
mesačne;včlánkuIVbod5zmluvybolastanovenáročnápercentuálnamieranákladov5,02%“.Okresný
súd vyhodnotil, že „v danom prípade zmluvy o úvere ide o tzv. absolútny obchod, avšak vzhľadom
na špecifickosť právneho úkonu, ktorým sa tento záväzok zakladá a ktorý má znaky spotrebiteľskejzmluvy (t.j. zmluvy typového charakteru, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých neurčitých prípadoch, pri
uzatváraní ktorej je obvyklé, že spotrebiteľ nemôže obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvniť), bolo
potrebné tento záväzkovoprávny vzťah posudzovať aj podľa špeciálnej právnej úpravy (lex specialis)

spotrebiteľského práva, ktorá je obsiahnutá v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a tiež aj
v § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka; v rozhodnom čase (t.j. v čase uzavretia zmluvy o úvere)
bola problematika spotrebiteľských zmlúv upravená kombinovane v zákone o ochrane spotrebiteľa a
tiež aj v Občianskom zákonníku, pričom pri ich aplikácii bola v centre záujmu najmä materiálnoprávna
ochrana práv spotrebiteľa, a to v súlade s cieľmi, resp. zámermi EÚ zhmotnenými v smerniciach Rady

87/102/EHS a 93/13/EHS (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 329/2013-15
zo dňa 05.06.2013); súd posudzoval právny vzťah vzniknutý medzi účastníkmi na základe zmluvy o
úvere ako spotrebiteľský, nakoľko zmluva bola formulárovou zmluvou, ktorá bola vopred pripravená
zo strany navrhovateľa bez možnosti odporcov meniť obsah a text uvedenej zmluvy; navrhovateľ mal
postaveniedodávateľa,pretožekonalvrámcipredmetusvojejpodnikateľskejčinnostianastranedlžníka
vystupovali účastníci (fyzické osoby), ktoré neuzatvárali zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej

činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a teda mali postavenie spotrebiteľov“. Okresný súd poukázal
na skutočnosť, že „podľa článku II bod 4 zmluvy o úvere sa zmluvné strany dohodli, že splatné úroky
a splatné poplatky sa dňom ich splatnosti pripíšu k istine a stávajú sa jej súčasťou; podľa článku III
bod 7 dlžník súhlasí, že z došlých súm veriteľ najskôr uhradí splatné poplatky a náklady súvisiace s
úverom, úroky z omeškania, úroky a istinu, a to v tomto poradí“. Okresný súd ďalej uviedol, že „úroky sú

príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a v súvislosti so znením ustanovenia
§ 39 Občianskeho zákonníka úroky z omeškania z príslušenstva pohľadávky nemožno požadovať,
keďže Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník túto možnosť nepriznávajú; podľa súdnej praxe však
týmto nie je dotknuté právo účastníkov dohodnúť sa, že dojednané úroky sa stanú súčasťou istiny a
budú pripočítané k nej ako civilné plody peňazí a následne potom z titulu tejto dohody vznikne právo

veriteľa požadovať, aby dlžník pre prípad omeškania s platením takto zvýšenej istiny platil dojednanú
alebo zákonom stanovenú sadzbu úrokov z omeškania (NS ČR R 5/2006); rozhodnutia, ktoré vychádzali
v minulosti z tejto právnej úvahy, sa týkali zmlúv, ktoré boli uzatvorené ešte pred účinnosťou právnej
úpravy týkajúcej sa ochrany práv spotrebiteľa, vrátane zmlúv o spotrebiteľských úveroch; kogentné
ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nedovoľuje účastníkom spotrebiteľskej zmluvy platne

dojednať zmluvné podmienky, ktoré by sa odchyľovali od uvedeného zákona v neprospech spotrebiteľa;
spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie; dlžník dôvodne očakáva, že sa mu dlh bude znižovať najprv na
istine; ak sa dostali odporcovia do omeškania so splátkou, znamenalo to, že znášali aj vyššiu sumu na
úroku z omeškania v dôsledku toho, že sa im zo splátky odpočítaval najprv poplatok a úrok, namiesto

toho, aby sa splátkou znižovala istina a v konečnom dôsledku dlžník tak potom súhlasí so zmenou
inkasovanej sumy, ktorej výšku nepozná, čo spôsobuje, že jeho dlh sa neznižuje, ale narastá; ochranu
dlžníka v občianskoprávnych vzťahoch dodatočne následne výslovne upravilo aj znenie ustanovenia §
566ods.2Občianskehozákonníkaúčinnéod01.01.2008,ktorýmsaspravujúajprávnevzťahyvzniknuté
pred 1. januárom 2008 (§ 879j Občianskeho zákonníka); ak zákon chráni dlžníka pri čiastočnom plnení

určením poradia započítavania najprv na istinu a až potom na úrok, musí byť takto chránený dlžník aj
pri splátkach, ktoré svojim charakterom predstavujú čiastočné plnenie dlhu; ustanovenia článku II bod
4 a článku III bod 7 zmluvy o úvere predstavujú preto neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda sú neplatné; tieto podmienky neboli so spotrebiteľmi (odporcami)
individuálne dojednané, spôsobujú nerovnováhu v zmluvnom vzťahu v neprospech spotrebiteľov a

navyšujú sankcie za omeškanie spotrebiteľov; podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. aj bez návrhu vyslovil,
že tieto zmluvné podmienky sú neprijateľné a uviedol vo výroku rozsudku ich znenie; súd je povinný
na neplatnosť zmluvnej podmienky prihliadať a nepriznať na základe nej požadované plnenie; súd z
uvedených dôvodov nepriznal navrhovateľovi úroky z omeškania z dohodnutého zmluvného úroku,
keďže sa jedná o príslušenstvo istiny a v tejto časti návrh zamietol“. Okresný súd ďalej uviedol, že

„z pripojených listinných dôkazov zo strany navrhovateľa, najmä z výpisov z bankového informačného
systému, vyplýva, že odporcom bol dňa 11.08.2005 poskytnutý úver v sume 4.647,15 € (140.000,- Sk) a
odporcovia uhradili navrhovateľovi spolu sumu 6.117,05 €; odporcovia teda navrhovateľovi uhradili celú
poskytnutú istinu úveru, keďže ich plnenie sa malo započítať najprv na istinu; odporcovia po uhradení
istiny uhradili aj poplatok za poskytnutie úveru v sume 92,94 € (2.800,- Sk) a poplatok za správu úveru

v sume 1,66 € (50,- Sk) mesačne, teda spolu v sume 190,87 € (2.800,- Sk + 59 mesiacov x 50,- Sk =
5.750,- Sk = 190,87 €); odporcovia sa zaviazali zaplatiť navrhovateľovi aj dohodnutý úrok s premenlivou
výškou úrokovej sadzby, ktorá ku dňu podpisu zmluvy bola 8,60 % ročne; navrhovateľ si uplatnil zmluvný
úrok vo výške 9,65 % ročne a to v zmysle článku IV bod 2 zmluvy, bodu 7.4.7 a bodu 19.17 všeobecnýchobchodných podmienok; podľa článku IV bod 2 zmluvy veriteľ je oprávnený meniť výšku úrokovej sadzby
dohodnutú v základných podmienkach zmluvy; zmena výšky úrokovej sadzby je účinná rozhodnutím
veriteľaazverejnením;vzmyslebodu7.4.1všeobecnýchobchodnýchpodmienokjepremenliváúroková

sadzba určovaná bankou a to zverejnením; podľa článku 2 všeobecných obchodných podmienok sa
rozumie zverejnením sprístupnenie dokumentu alebo informácie vo verejne prístupných priestoroch
obchodných miest alebo prostredníctvom elektronických služieb alebo na internetovej stránke banky
alebo inou, po úvahe banky vhodnou formou, čím dokument alebo informácia nadobúda účinky, ak nie
je určené inak; navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal zverejnenie zmeny výšky úrokovej sadzby

na 9,65 % ročne, preto súd vychádzal zo zmluvne dojednanej úrokovej sadzby vo výške 8,60 % ročne;
navrhovateľ si uplatnil nárok na zmluvný úrok až do zaplatenia, avšak podľa rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998 zo dňa 01.07.2000 (R 59/1998) veriteľovi patria
dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu (jeho splátok), následne
sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania; z uvedeného dôvodu
navrhovateľovi ako veriteľovi právo na zaplatenie dohodnutého (zmluvného) úroku z úveru patrí iba do

20.07.2010, t.j. do dňa konečnej splatnosti úveru; po tomto termíne nevzniklo navrhovateľovi právo na
zaplatenie zmluvného úroku z úveru, ale iba úrokov z omeškania; v tejto časti súd návrh navrhovateľa
zamietol“. Okresný súd ďalej uviedol, že „odporcovia teda mali uhradiť zmluvný úrok vo výške 8,60 %
ročne z istiny 4.647,15 € od poskytnutia úveru (11.08.2005) do jeho splatnosti (20.07.2010), t.j. 1.098,92
€ (splátka 2.984,- Sk x 59 splátok = 176.056,- Sk mínus úver 140.000,- Sk mínus poplatok za správu

úveru 2.950,- Sk /50,- Sk x 59 mesiacov/ = 33.106,- Sk = 1.098,92 €); po započítaní úhrad odporcov
na istinu úveru (4.647,15 €), na poplatky za poskytnutie úveru a za správu úveru (190,87 €) a na
dohodnutý zmluvný úrok (1.098,92 €) zostalo 180,11 €, ktoré odporcovia uhradili navrhovateľovi a tento
zostatok mal navrhovateľ započítať na úroky z omeškania; keďže si navrhovateľ v návrhu uplatnil úroky z
omeškania vyčíslené do dňa 18.12.2012 v sume 78,76 € (pričom tento mal byť uhradený zo sumy 180,11

€, ktorú odporcovi uhradili navrhovateľovi) a súd po započítaní úhrad odporcov na istinu úveru dospel
k záveru, že odporcovia neboli v omeškaní s úhradou istiny aj po 19.12.2012 ako tvrdil navrhovateľ,
súd navrhovateľom uplatnené úroky z omeškania nepovažoval za dôvodné a preto aj v tejto časti návrh
zamietol“. Okresný súd vo veci rozhodol s poukazom na ustanovenia § 497, § 499, § 502 ods. 1 a §
503 ods. 2 Obchodného zákonníka, ďalej s poukazom na § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane

spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, na § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a 4
a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007; o trovách konania rozhodol s
poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s tým, že aj
keď boli odporcovia v konaní úspešní, náhradu trov konania si neuplatnili, preto im náhradu trov konania

nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podal pôvodný navrhovateľ Slovenská sporiteľňa, a.s., prostredníctvom
svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 18.09.2014 (čl. 85-89 spisu). Uviedol, že s rozsudkom
okresného súdu nesúhlasí ani po skutkovej ani po právnej stránke, nestotožňuje sa s jeho výrokom

ani odôvodnením a považuje ho za vecne nesprávny, arbitrárny a v konečnom dôsledku ako celok
nezákonný. (1) Vyjadril názor, že okresný súd porušil kontradiktórnosť konania, pretože ho nevyzval
na vyjadrenie ku svojmu predbežnému názoru, že zmluvné podmienky v spornej zmluve o splátkovom
úvere považuje za neprijateľné a teda neplatné, keď táto povinnosť pre vnútroštátny súd vyplýva z
právneho poriadku (§ 100 ods. 1 O.s.p.) ako aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (rozhodnutia

C-98/08 P a C-472/11); okresný súd sa teda dopustil zásadnej vady, keď ho nevyzval na vyjadrenie
sa k zamýšľanému vyhláseniu neprijateľných podmienok z úradnej povinnosti (ex offo) a to napriek
tomu, že súdu zaslal výslovný nesúhlas s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania. (2) Ďalej
vyjadril názor, že okresný súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom, pretože
napriek doručenému nesúhlasu s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania vo veci rozhodol bez

nariadenia pojednávania. Navrhovateľ považoval (3) právne posúdenie veci ohľadom neprijateľnosti
zmluvnej podmienky obsiahnutej v článku III bod 7 zmluvy považoval za nesprávne; argumentoval,
že na prejednávanú vec bolo možné aplikovať len ustanovenia Obchodného zákonníka a okresný
súd pri rozhodovaní nesprávne zohľadnil ustanovenie § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré na
prejednávanúvecnedopadá.Navrhovateľrovnakopovažovalzanesprávneaj(4)právneposúdenieveci

ohľadom neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v článku II bod 4 zmluvy, pretože s poukazom
na predpisy európskeho práva a judikatúru predstavuje možnosť prirastania (kapitalizácie) príslušenstva
do istiny medzinárodne akceptovateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľských zmluvách. Za nesprávne
právne posúdenie veci považoval navrhovateľ aj názor okresného súdu, že (5) nepreukázal zverejneniezmeny úrokovej sadzby na 9,65 % ročne; v tomto smere však len argumentoval, že možnosť dojednania
jednostrannej zmeny úrokovej sadzby je prípustná aj v spotrebiteľskej zmluve. Nakoniec navrhovateľ
nesúhlasil ani s právnym posúdením veci okresným súdom, podľa ktorého (6) môže úrok z úveru veriteľ

uplatniť len do jeho splatnosti a potom už má nárok len na úroky z omeškania, keď argumentoval, že úrok
predstavuje odplatu za poskytnutie úveru a dlžník je ho povinný platiť až do jeho vrátenia. Na základe
uvedeného navrhol zmenu napadnutého rozsudku okresného súdu v zmysle vyhovenia návrhu v celom
rozsahu, resp. zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu a vrátenie veci na ďalšie konania a
uplatnil aj trovy konania vrátane trov odvolacieho konania; pre prípad potvrdenia rozsudku okresného

súdu navrhol pripustenie dovolania, pretože podľa jeho názoru ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu.

Odporcovia sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrili.

Uznesením č.k. 17Co/40/2015-118 zo dňa 10.02.2016 pripustil odvolací súd zmenu účastníkov konania

na strane navrhovateľa podľa § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., t.j. vystúpenie
pôvodného navrhovateľa Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00151653, so sídlom v Bratislave, Tomášikova
č. 48, a vstup súčasného navrhovateľa na jeho miesto; uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
29.02.2016.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p, bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a
2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie a napadnutý rozsudok okresného súdu a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného

súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd udáva, že okresný
súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval
správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil.

Navrhovateľ v podanom odvolaní v prvom rade namietal (1) porušenie princípu kontradiktórnosti konania
a (2) odňatie možnosti konať pred súdom; preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný
súd konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého rozsudku, vytýkanými vadami nezaťažil; z
hľadiska hodnoty predmetu konania ide v prejednávanej veci o drobný spor (§ 200ea ods. 1 O.s.p.); v
drobných sporoch nie je potrebné nariaďovať pojednávanie (§ 115a ods. 2 O.s.p.); napadnutý rozsudok

vyhlásil okresný súd dňa 27.08.2014 do zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku, pretože v drobnom
spore nebol povinný na prejednanie veci nariadiť pojednávanie (§ 115 ods. 1 O.s.p.); postupom súdu v
súlade so zákonom nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konania konať pred súdom; v dôsledku
postupu okresného súdu v súlade so zákonom nedošlo ani k porušeniu princípu kontradiktórnosti
konania, pretože jednak súd nie je povinný účastníkov oboznamovať so svojim predbežným právnym

posúdením veci (§ 100 ods. 1 posledná veta O.s.p. tento postup súdu len umožňuje a nie prikazuje)
a jednak na zachovanie tohto princípu postačuje, že navrhovateľ je oprávnený svoje argumenty proti
právnemu posúdeniu veci okresným súdom predniesť v odvolacom konaní (mutatis mutandis porovnaj
uznesenie pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz.ÚS/1/2014 zo dňa 07.05.2014);
odvolací súd sa stotožňuje s navrhovateľom len v tom smere, že okresný súd pochybil, keď účastníkov

konania vyzval na vyjadrenie, či súhlasia s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania a následne
napriek doručenému nesúhlasu navrhovateľa s týmto postupom rozhodol vo veci bez nariadenia
pojednávania, pretože vo všeobecnosti platí, že súd nemá svojim postupom vyvolať v účastníkovi
konania očakávanie svojho procesného postupu, ktoré potom nedodrží (takýto postup súdu môže vodôvodnených prípadoch dosiahnuť až rozmer porušenia práva na spravodlivý proces; k tomu pozri
napríkladnálezÚstavnéhosúduČeskejrepublikysp.zn.I.ÚS/40/2015zodňa01.02.2016);nakoľkovšak
účelom umožnenia rozhodnúť drobný spor bez nariadenia pojednávania bolo zjednodušenie postupu

súdu v jednoduchých veciach, ktoré je možné rozhodnúť len na základe obsahu spisu a ide v nich
len o právne posúdenie veci a ani samotný navrhovateľ v podanom odvolaní zásadne nespochybňuje
skutkové zistenia okresného súdu a jeho odvolanie ťažiskovo polemizuje len s právnym posúdením veci
zo strany okresného súdu, po zohľadnení týchto špecifických okolností dospel odvolací súd k záveru,
že svojim postupom neodňal okresný súd navrhovateľovi možnosť konať pred súdom ani neporušil

princíp kontradiktórnosti konania takým spôsobom, že by navrhovateľ nemohol účinne argumentovať
v odvolacom konaní (v ktorom ťažiskovo ide len o preskúmanie právneho posúdenia veci zo strany
okresného súdu v napadnutom rozsudku).

Navrhovateľ v podanom odvolaní nesúhlasil s posúdením zmluvnej podmienky (3) v článku III bod
7 spornej zmluvy a (4) v článku II bod 4 spornej zmluvy ako neprijateľných zmluvných podmienok.

Navrhovateľ nespochybnil, že sporná zmluva o splátkovom úvere je spotrebiteľskou zmluvou, preto
je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia právneho poriadku o ochrane spotrebiteľa. Odvolací súd sa
stotožňuje s právnym posúdením veci okresným súdom, ktorý spornú zmluvu o splátkovom úvere
správne posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, pretože i keď predmetom konania bol záväzok odporcov,
ktorývznikolzozmluvyoúvere,ktorápredstavujetzv.absolútnyobchodnýzáväzkovývzťah(§261ods.3

písm. d/ Obchodného zákonníka), predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na odporcov
je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľov, pretože pri jej uzavieraní nemohli individuálne ovplyvniť
obsah právnym predchodcom navrhovateľa vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy a teda na
právny vzťah založený zmluvou o splátkovom úvere bolo potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka v

znení účinnom do 31.12.2007) a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného
zákonníka; podľa názoru odvolacieho súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské
zmluvy v režime Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 (i keď boli upravené v
Občianskom zákonníku) nepredstavovali osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne
vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka bolo potrebné aplikovať na všetky

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo
obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú
systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka a teda nepredstavujú osobitný
zmluvný typ zo záväzkovej časti); preto na právny vzťah navrhovateľa a odporcov založený zmluvou o
splátkovom úvere (s charakterom tzv. spotrebiteľskej zmluvy v režime Občianskeho zákonníka v znení

účinnom do 31.12.2007) okresný súd správne aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka
konkrétnych práv a povinností) ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa
a spotrebiteľských zmlúv), keď k zmene uvedeného režimu došlo až úpravou ustanovenia § 52 ods.
2 posledná veta Občianskeho zákonníka v účinnom znení; odvolacie námietky navrhovateľa, že na
prejednávanú vec nebolo možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka preto nie sú správne.

Sporné dojednania v zmluve o splátkovom úvere zakotvujú pripísanie splatných úrokov a poplatkov
dňom ich splatnosti k istine (článok II bod 4 zmluvy) a spôsob započítania jednotlivých platieb odporcov
najskôr na splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky a istinu a to v tomto
poradí (článok III bod 7 zmluvy); aj podľa názoru odvolacieho súdu tieto dojednania spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech odporcov ako spotrebiteľov (§ 53

ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007) s dôsledkom ich neplatnosti (§ 53 ods. 4
Občianskehozákonníkavzneníúčinnomdo31.12.2007),pretožesitýmodporcovianepochybnezhoršili
svoje zmluvné postavenie, nakoľko sa vopred vzdali svojho práva účinne určiť poradie započítania svojej
platby, ktorú mali vykonať až v budúcnosti (§ 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a súčasne súhlasili
s neustálym zvyšovaním istiny úveru o splatné úroky a dokonca (nedefinované) poplatky; uvedené

dojednania preto aj odvolací súd považuje za neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, pretože
navyše bez primeraných dôvodov umelo predlžujú splatenie záväzku odporcov zo spornej zmluvy o
splátkovom úvere v prípade jeho plnenia a ako také ich okresný súd správne vyhodnotil ako neplatné;
pri rozhodovaní prejednávanej veci bolo potrebné zohľadniť ustanovenie § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou

sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa; spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie;
v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší;
uvedený spôsob započítania platieb odporcov ako aj pripísanie splatných úrokov a dokonca poplatkovk istine nepochybne zhoršuje zmluvné postavenie odporcov, ktorí vzhľadom na formulárový charakter
spornej zmluvy vopred pripravenej právnym predchodcom navrhovateľa nemali možnosť jej obsah
ovplyvniť(navrhovateľtoaninetvrdilaopaknevyplývaanizdokazovania);pokiaľnavrhovateľvpodanom

odvolaní argumentoval, že dojednanie o pripísaní príslušenstva do istiny predstavuje podľa citovaných
predpisov európskeho práva a judikatúry medzinárodne akceptovateľný inštitút aj v spotrebiteľských
zmluvách uvedené je v rozpore s citovanou právnou úpravou Občianskeho zákonníka aplikovateľnej
na prejednávanú vec; ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka upravuje len neuzavretý výpočet
príkladov ustanovení, ktoré je potrebné považovať za neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve

a nemôže postihovať všetky prípady, ktoré môžu v praxi nastať (na každé ustanovenie v spotrebiteľskej
zmluve je preto možné aplikovať aj všeobecné ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka z
hľadiska či nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa); na druhej strane odvolací súd súhlasí s tvrdením navrhovateľa v podanom odvolaní, že
na splácanie záväzku v splátkach nemožno aplikovať ustanovenie § 566 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, pretože toto ustanovenie dopadá na prípad čiastočného plnenia peňažného dlhu, ktorý treba

odlíšiť od čiastkového plnenia peňažného dlhu, o ktoré sa jedná v prípade, kedy je záväzok podľa
dohody strán, zo zákona alebo rozhodnutia súdu prípadne iného štátneho orgánu rozdelený na niekoľko
relatívne samostatných zreteľne oddelených plnení, ktorých splatnosť (väčšinou postupne) nastáva
samostatne (napr. plnenie dlhu v dojednaných splátkach); naproti tomu o čiastočné plnenie ide vtedy, ak
dlžník poskytne veriteľovi na splnenie svojho záväzku len časť predmetu plnenia bez toho, aby takéto

rozdelenie plnenia vyplývalo z dohody, zo zákona alebo z rozhodnutia súdu prípadne iného štátneho
orgánu (porovnaj napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/54/2007
zo dňa 17.06.2008 alebo rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo/5227/2009 zo
dňa 30.08.2011); z rovnakých dôvodov však nemožno na splácanie záväzku v splátkach aplikovať ani
ustanovenie § 329 Obchodného zákonníka v spojení s § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka ako sa

toho domáha navrhovateľ, pretože tiež neupravuje čiastkové plnenie peňažného záväzku; Obchodný
zákonník nemá osobitné ustanovenie o spôsobe započítania čiastkových plnení napr. pre prípad dohody
o splácaní poskytnutého úveru v splátkach (v zmysle aká časť splátky má byť pripísaná na istinu,
aká na úroky, na sankcie za porušenie zmluvných povinností prípadne na iné účely); túto otázku je
možné nepochybne riešiť dohodou zmluvných strán; v prejednávanej veci je však práve takáto dohoda

neplatná pre rozpor s ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa; v dôsledku neplatnosti dohody o spôsobe
započítania platieb v spornej zmluvy o splátkovom úvere z vyššie uvedených dôvodov porušenia
predpisovnaochranuspotrebiteľa,bolopotrebnénaprávnyvzťahúčastníkovkonaniaaplikovaťpredpisy
občianskeho práva (§ 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka); Občiansky zákonník však výslovné
ustanovenie na úpravu tejto otázky tiež neobsahuje; preto podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd

cestou analogie legis (§ 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka) správne aplikoval na spôsob započítania
čiastkových plnení (splátok úveru) ustanovenie § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré podľa názoru
odvolacieho súdu upravuje vzťah obsahom a účelom najbližší (započítanie čiastočného plnenia); na
základe uvedeného teda okresný súd čiastkové platby odporcov správne započítal najskôr na istinu
úveru (zo spisu okresného súdu nevyplýva iné určenie účelu platby zo strany odporcov) a následne

dôvodne zamietol návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti, ktorá bola v rozpore s uvedeným právnym
názorom zo strany navrhovateľa započítaná na iný účel ako na istinu úveru.

Pokiaľ ide o nesúhlas navrhovateľa v podanom odvolaní s názorom okresného súdu, že (5) nepreukázal
zverejnenie zmeny úrokovej sadzby na 9,65 % ročne, v tomto smere odvolací súd len udáva, že

ani v podanom odvolaní navrhovateľ túto skutočnosť nepreukazuje a argumentuje len možnosťou
dojednaniajednostrannejzmenyúrokovejsadzby(aj)vspotrebiteľskejzmluve,hociksamotnejmožnosti
takéhoto dojednania sa okresný súd v napadnutom rozsudku nevyjadruje a svoje rozhodnutie založil na
skutkovom zistení nepreukázania dohodnutého spôsobu zmeny úrokovej sadzby podľa všeobecných
obchodných podmienok úveru, ktoré navrhovateľ podaným odvolaním nevyvrátil.

Nakoniec navrhovateľ v podanom odvolaní nesúhlasil ani s právnym posúdením veci okresným súdom,
podľa ktorého (6) môže úrok z úveru veriteľ uplatniť len do jeho splatnosti a potom už má nárok len
na úroky z omeškania; v tomto smere odvolací súd opätovne poukazuje na spotrebiteľský charakter
prejednávanej veci a na povinnosť výkladu obsahu spotrebiteľských zmlúv v prospech spotrebiteľa (§

54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007), keď argumentácia navrhovateľa v
podanom odvolaní a súdne rozhodnutia, na ktoré poukazuje, primárne nezohľadňujú spotrebiteľských
charakterprejednávanejveci;naopaksúdnapraxsapriklonilakzáveru,žeprávnynázorvspotrebiteľskej
veci, podľa ktorého je spotrebiteľ povinný platiť dohodnutý úrok len do splatnosti úveru a po splatnostije povinný platiť len úroky z omeškania, nie je svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. taký, ktorý
by popieral zmysel práva na súdnu ochranu (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV.ÚS/476/2012 zo dňa 18.09.2012).

Na základe uvedeného uplatnené odvolacie dôvody navrhovateľa nemohli spôsobiť pochybnosti o
vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu. Preto odvolací súd rozsudok okresného súdu
podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom
konaní boli odporcovia v plnom rozsahu úspešní a vzniklo im právo na náhradu trov konania. Keďže
však žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnili, odvolací súd im náhradu trov odvolacieho konania
proti navrhovateľovi nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.