Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. september 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3Tos/99/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114011582
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2114011582.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Tencera a sudcov JUDr.
Janky Klčovej a JUDr. Daniely Šramelovej, v trestnej veci odsúdeného V. X., v konaní o návrhu
odsúdeného na povolenie obnovy konania, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu
v Trnave zo dňa 17.03.2015 sp. zn. 30Nt/92/2014, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 22.09.2015
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného V. X., nar. XX.XX.XXXX,
z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 399 odsek 2 Trestného poriadku návrh odsúdeného V.
X. na povolenie obnovy konania v trestnej veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 1T/172/2007 zamietol,
nakoľko neboli zistené podmienky obnovy konania uvedené v § 394 Trestného poriadku.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil hlavne tou skutočnosťou, že podmienky na povolenie obnovy
konania v trestnej veci Okresného súdu v Trnave sp. zn. 1T/172/2007 v zmysle § 394 Trestného poriadku
neboli splnené, nakoľko aj napriek existencii skutočnosti súdu skôr neznáme (Nález Ústavného súdu SR
zo dňa 28.11.2012 sp. zn. PL. ÚS 106/2011), táto skutočnosť nemôže odôvodniť iné rozhodnutie (o vine,
treste...), keďže v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 1T/172/2007

asperačná zásada v zmysle § 41 odsek 2 Trestného zákona bola v podstate znegovaná použitím
zmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 odsek 1 Trestného zákona. Pôvodne uložený trest teda podľa
názoru okresného súdu nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu a tiež nie je v zrejmom nepomere s
účelom trestu. V konkrétnom prípade sa teda jedná o zákonne uložený a primeraný trest odňatia slobody
v zmysle zásad pre ukladanie úhrnného trestu.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť odsúdený, ktorého sa domáhal zrušenia
napadnutého uznesenia a povolenie obnovy konania pričom má za to, že uložený trest je v rozpore so
zákonom ako i s Nálezom Ústavného súdu SR. Bol odsúdený za skutok podľa § 208 odsek 2 Trestného
zákona, pričom za takýto trestný čin sa v zmysle zákona páchateľ potrestá odňatím slobody na 7 až 15
rokov. Súd prihliadne na jednu poľahčujúcu preto v zmysle § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona bola
trestná sadzba upravená na 7 až 10 rokov. Vzhľadom na skutočnosť, že súd v tomto prípade ukladal trest

vzmysle§41odsek2a§42odsek1Trestnéhozákonasatrestnásadzbavkonečnomdôsledkuupravila
na 7 až 15 rokov v zmysle asperačnej zásady, ktorá po Náleze ústavného súdu stratila účinnosť a preto
bol súd povinný ukladať trest odňatia slobody nad 11 rokov. Pri ukladaní trestu v tomto prípade súd ale

zároveň aplikoval ustanovenie § 39 odsek 1 Trestného zákona použil teda mimoriadne zníženie trestu
a preto uložil trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov. Z týchto skutočností vyplýva teda, že v danej situáciibez použitia asperačnej zásady za použitia § 39 odsek 1 Trestného zákona mu mal byť uložený trest
odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby teda trest nižší ako 7 rokov.

Krajský súd na základe podanej sťažnosti podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť
výroku napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré týmto predchádzalo a tak zistil, že sťažnosť
odsúdeného nie je dôvodná.

Podľa § 394 odsek 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom

alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr
neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by

bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 399 odsek 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí
podmienky obnovy konania podľa § 394.

Z hľadiska rozhodovania o návrhu na povolenie obnovy konania je dôležité vziať do úvahy mimo iného
i stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho SR č. Tpj. 44/2013, podľa ktorého:

„I. Ustanovenie § 394 odsek 1 Trestného poriadku upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú
nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa- ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr

neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu,
t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR,
že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť
„novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394 odsek 1 Trestného poriadku a tým len jednou
z podmienok obnovy konania, ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom

obnovy konania „ex lege“, t.j. na základe § 41b odsek 1 zákona. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

II.Akjepodanýnávrhnapovolenieobnovykonaniavoveci,ktorásaskončilaprávoplatnýmrozhodnutím,
ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b odsek 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o

organizáciiústavnéhosúdu,jesplneniepodmienokobnovykonaniakonštatovanéužvtomtoustanovení.
Preto súd už nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 odsek 1 Trestného poriadku,
ale obnovu konania povolí podľa § 394 odsek 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b odsek
1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.

III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 odsek 1 alebo odsek 2 písm. a/ až c/ alebo písm. e/ Trestného
zákonaomimoriadnomzníženítrestuodňatiaslobodyvovzťahuktrestnejsadzbetrestuodňatiaslobody
upravenej podľa § 41 odsek 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie
§ 41b odsek 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky pod číslom 428/2012, 21. decembra 2012, sa nepoužije.“

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že odsúdenému V. X. bol rozsudkom Okresného súdu Trnava zo
dňa 28.01.2010, sp. zn. 1T/172/2007, právoplatným dňa 13.02.2010, podľa § 208 odsek 2 Trestného

zákona s použitím § 42 odsek 1, § 41 odsek 2 Trestného zákona, § 36 písm. l/, § 38 odsek 3 Trestného
zákona, § 39 odsek 1 Trestného zákona uložený úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov,
so zaradením na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 208 odsek 2 Trestného zákona za uvedený trestný čin možno uložiť trest odňatia slobody v

rozmedzí od 7 rokov do 15 rokov. Súd v pôvodnom konaní prihliadol na jednu poľahčujúcu okolnosť
pričom nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť, preto v zmysle § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona bola
v zmysle tohto ustanovenia trestná sadzba upravená na 7 rokov až 10 rokov. Vzhľadom na skutočnosť,
žesúdvtomtoprípadealeukladaltrestúhrnnýasúhrnnývzmysle§42odsek1a§41odsek2Trestnéhozákona sa trestná sadzba v konečnom dôsledku upravila na 7 rokov až 15 rokov. V zmysle ustanovenia
asperačnej zásady, ktorá po náleze ÚS SR stratila účinnosť, bol súd povinný ukladať trest odňatia
slobody nad 11 rokov teda nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Pri ukladaní

trestu v tomto prípade súd ale zároveň aplikoval ustanovenie § 39 odsek 1 Trestného zákona a použil
tedaustanovenieupravujúcemimoriadnezníženietrestu,apretouložilodsúdenémuvpôvodnomkonaní
trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov. V predmetnej veci teda došlo k právnej situácii, ktorú predpokladá
bod III. stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho SR č. Tpj. 44/2013 tak, ako je vyššie citované.
Z uvedeného dôvodu preto nebolo možné pri rozhodovaní o žiadosti odsúdeného o povolenie obnovy

konania mechanicky aplikovať § 41b odsek 1 zák. č. 38/1993 Z. z., naopak bolo potrebné uplatniť z neho
výnimku, na ktorú sa poukazuje v časti III. vyššie uvedeného stanoviska trestnoprávneho kolégia.

Takýto postup okresného súdu považoval i krajský súd za plne legitímny a v súlade so zákonom.
Rovnako za správne považoval krajský súd aj úvahy okresného súdu, že v danom prípade podmienky
na povolenie obnovy konania v trestnej veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 1T/172/2007 v zmysle §

394 Trestného poriadku neboli splnené a to i napriek existencii skutočností súdu skôr neznámej (Nález
Ústavného súdu SR zo dňa 28.11.2012 sp. zn. PL ÚS 106/2011), nakoľko pôvodne uložený trest odňatia
slobody nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu a tiež nie je v zrejmom nepomere k účelu trestu.
Jedná sa o zákonne uložený a primeraný trest odňatia slobody zohľadňujúci aj ustanovenie § 39 odsek
1 Trestného zákona.

Nakoľko krajský súd v predmetnej veci nezistil žiadne pochybenia ani porušenia zákona, sťažnosť
odsúdeného V. X. ako nedôvodnú v zmysle § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku, zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.