Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 27C/304/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225821
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Hvizdoš

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112225821.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudcom Mgr. Petrom Hvizdošom v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie č. 13 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej

škody 125 Eur a nemajetkovej ujmy 663,84 Eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Trenčín. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia
ako oprávnený navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a
nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu za účelom vymoženia
pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3880039 uzavretej
s dlžníkom T. Q., nar. XX.X.XXXX. Návrh na vykonanie exekúcie súdny exekútor zaevidoval pod spis.
zn. EX 903/2010. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri

nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie
exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému
súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím
došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v
rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Navrhovateľ na označenie exekučnej
veci uviedol všetky informácie, ktoré sú mu známe, pretože exekučný súd navrhovateľovi neoznámil

spisovú značku exekučného konania. Poukázal na to, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a
nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatnývplyvnačaspotrebnýkposúdeniuarozhodnutiu.Exekučnýsúdrozhodoložiadostioudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 27.1.2011, keď zamietol žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, hoci exekučné konanie začalo dňa 1.2.2010. K rozhodnutiu o poverení tak došlo

po uplynutí zákonom stanovenej doby. Omeškanie predstavovalo viac ako 360 dní. Navrhovateľ ďalej
v návrhu rozpísal, aké kroky uskutočnil s cieľom, aby primäl exekučný súd rozhodnúť o žiadosti v
zákonnej lehote. Tvrdil, že spísal a exekučnému súdu zaslal žiadosti o informácie o stave konania
v dňoch 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010, a sťažnosti na prieťahy v konaní v dňoch30.8.2010, 23.11.2010, 25.5.2011. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho
spisu exekučného súdu (Okresného súdu Trenčín) založený pre exekučné konanie vedené medzi
navrhovateľom a vyššie menovaným dlžníkom pre vymoženie peňažnej pohľadávky z uvedenej Zmluvy

o úvere, pričom exekučná vec bola súdnym exekútorom zaevidovaná pod EX 903/2010. Postup
exekučného súdu navrhovateľ hodnotil ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil
až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas

špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného
súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05).

Navrhovateľovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov

spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,- Eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému

súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde sumu 15,- Eur. Celkovo vynaložil navrhovateľ vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125,-

Eur. Táto suma by nezaťažila navrhovateľa, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Výška hmotnej škody
je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by
bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou

času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov,
obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady,
resp. pracovné a obchodné zmluvy.

Zároveň navrhovateľ ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné

konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahovzaručenéhočl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranom
čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej
činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu
majetkových práv navrhovateľa. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k
vyvolaniu rizík, akými je skutočnosť, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť

k zániku povinného; k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným; k insolvencii povinného.
Pokiaľ by exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej
lehote, navrhovateľ by vedel, že žiadosť bola zamietnutá a mohol by uskutočniť kroky smerujúce
k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky získaním náhradného exekučného titulu. Postupom
exekučného súdu sa navrhovateľ nemohol správať so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhradu

nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje za spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných
práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež
uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať

vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení
s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich
orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti;b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata

zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane
jeho majiteľov;
c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal navrhovateľ pre možnú analógiu z
doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je
spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j.
cca 660,00 eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia navrhovateľ
poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Navrhovateľ si uplatnil ako primeranú náhradu

nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase
stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík
ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu) sumu 663,84 eur. Navrhovateľ nárok vypočítal alikvotným

pomerom55Eurzakaždýmesiacomeškaniavčinnostiexekučnéhosúduatoprávenazákladeaplikácie
vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu teda 660,- Eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55 Eur za mesiac.
Navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou
požiadalodporcuopredbežnéprerokovaniejehonárokunanáhraduškody,avšakbezpozitívnejreakcie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľ požiadal súd, aby medzitýmnym rozsudkom v
zmysleust.§152ods.2vetadruháinfineOSProzhodolozákladevecitak,žeodporca jezodpovednýza
škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože
tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho z uvedenej Zmluvy o úvere menovaným dlžníkom

(povinným) v zákonom stanovenej lehote a aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu v požadovaných sumách, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Okresný súd Trenčín rozsudkom č.k. 27C 304/2012-25 zo dňa 3.7.2013 návrh zamietol, odporcovi

nepriznal náhradu trov konania. Súd rozhodol na základe listinných dôkazov, navrhnutých
navrhovateľom a zistil, že neboli splnené všetky podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Zároveň z exekučného spisu vyplynulo, že dňa 18.2.2010 bola na
tunajší exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia, o ktorej exekučný
súd rozhodol dňa 15.12.2010 tak, že ju zamietol, a teda nebolo pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že

omeškanie v rozhodnutí predstavovalo viac ako 360 dní. Rozsudok súd vyhlásil verejne bez nariadenia
pojednávania podľa § 115a ods. 2, 200ea O.s.p., keďže ide o drobný spor, pričom v zákonnej lehote
vyvesil na úradnej tabuli súdu oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku.

Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 4Co/577/2013-48 zo dňa

24.7.2014 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že okresný
súd podľa názoru krajského súdu odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom tým, že vo veci
nenariadil pojednávanie, nedal navrhovateľovi možnosť reagovať na rozpory v ním tvrdenom skutkovom
stave uvedenom v návrhu čo do trvania omeškania v rozhodovaní exekučného súdu a stave zistenom
z dôkazu navrhnutého navrhovateľom - exekučného spisu. Krajský súd uložil okresnému súdu, aby vo

veci nariadil pojednávanie a na základe vykonaného dokazovania opätovne vo veci rozhodol.

Po vrátení veci okresný súd nariadil pojednávanie na deň 22.10.2014. Účastníci boli na pojednávanie
riadne a včas predvolaní, no nezúčastnili sa ho. Navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní
neospravedlnil, e-mailom zo dňa 17.10.2014 zaslal súdu návrh na zrušenie pojednávania a zároveň

navrhol prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o sťažnosti navrhovateľa
proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým nevyslovil zaujatosť sudcu. Súd návrh navrhovateľa
na prerušenie konania uznesením na pojednávaní dňa 17.10.2014 zamietol. Návrh na prerušenie
konania, ktorému nebolo vyhovené, nie je sám o sebe dôležitým dôvodom na odročenie pojednávaniapodľa § 119 ods. 1 O.s.p.. Námietka zaujatosti sudcu vznesená navrhovateľom bola Krajským súdom
v Trenčíne vyriešená. Okresný súd je preto povinný vo veci konať bez zbytočných prieťahov. O
termíne pojednávania mal navrhovateľ vedomosť od 12.9.2014, kedy mu bolo doručené predvolanie.

Skutočnosť, že súd návrh navrhovateľa nepovažuje za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,
muselabyťnavrhovateľovizrejmá,pretožesúdmupodľa§119ods.4O.s.p.neoznámil,žepojednávanie
odročí. Navrhovateľ teda mal reálnu možnosť zúčastniť sa pojednávania, na ktorom bolo vykonané
dokazovanie v zmysle zásady priamosti a ústnosti. Odporca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil
hospodárnosťou konania, nežiadal o odročenie pojednávania. Z uvedených dôvodov súd podľa § 101

ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov.

Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril elektronickým podaním súdu doručeným dňa
21.10.2014, ktoré doplnil písomne až po vykonaní pojednávania. Odporca žiadal návrh zamietnuť ako
nedôvodný a navrhovateľovi nepriznať náhradu trov konania, uplatnil náhradu trov konania. Navrhovateľ
nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok potrebných na priznanie náhrady škody podľa

Zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázal na nedostatky žaloby, resp. jej zmätočnosť, taktiež nie sú uvedené
spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako
dátumydoručeniapodanínasúd,ktorémajúvýznampreposúdeniecelejveciadátumy,kedysaodporca
dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti celú dôkaznú
povinnosť prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. K tvrdenému nesprávnemu

úradnému postupu poukázal na to, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ
(Asturcom C-40/o8), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené

konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a
tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. K zamietnutiu návrhu na
vydanie poverenia odporca uviedol, že navrhovateľ si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie
poverenia uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v
nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Napriek absencii legálnej definície pojmu nesprávny úradný

postup v samotnom zákone je v súlade so závermi rozhodovacej praxe v tejto oblasti nutné dospieť
k záveru, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré sú vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci
než rozhodovacou. Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k
žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné
považovať za nesprávny úradný postup ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť

len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Z ustanovení § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.,
v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia
bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti
zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto

podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie namietaných navrhovateľom splnená. Okrem toho vnútroštátny súd má povinnosť ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne

procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Zároveň odporca
poukázal aj na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie §44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota
15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Tiež
podľa odporcu v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody
môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní

len v prípade, ak by tieto holi konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za
následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v

právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný
súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k uvedenému ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania
a teda odporca nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Ďalej odporca uviedol,že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za
hypotetické. Navrhovateľ v prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie
toho, čoho sa domáha. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí

žiadostioudeleniepovereniaavtreťomradeaninevymožiteľnosťpohľadávky.Rozhodnutieozamietnutí
iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný
rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku navrhovateľa na
súde. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie
konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú

v návrhoch namieta. Rovnako odporca upozornil na to, že ak by si aj navrhovateľ uplatnil nárok
novým návrhom, musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybnosti
priznal požadovaný nárok od dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od odporcu (čo však nepreukázal
a ani preukázať nemôže) a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia
okresného súdu. Túto skutočnosť však navrhovateľ nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä (ale
nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti,

atď.. Na základe všetkých uvedených skutočností je odporca názoru, že navrhovateľ nepreukázal ani
vznik a ani výšku škody. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v
podobe "frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu
škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. V druhom rade požadovaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek

reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou a navrhovateľ zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie
je dostačujúcim zadosťučinením. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné
podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Uvedené má vplyv aj
na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania

návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú
alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu
súdom. Odporca záverom zdôraznil, že podľa jeho názoru navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou
súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie
poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou. Odporca má skôr za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom
vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti
zrejmé, že si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej

škody alebo nemajetkovej ujmy.

Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledujúci skutkový stav:

Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 61Er 359/2010 súd zistil, že dňa 18.2.2010 súdny exekútor

JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenia poverenia vo veci vedenej na
jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 903/10 v prospech navrhovateľa v procesnom postavení
oprávnenéhonazákladejehonávrhuzápisničnespísanéhouexekútoradňa1.2.2010protipovinnémuT.
Q. za účelom vymoženia 173,27 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., Bratislava spis. zn. SR 19335/09 zo

dňa 1.12.2009.

Okresný súd Trenčín hromadnou výzvou zo dňa 7.10.2010 vyzval navrhovateľa, aby predložil súdu
zmluvu o úvere č. 3880039 v lehote 10 dní. Po doručení požadovanej zmluvy Okresný súd Trenčín vydal
dňa 15.12.2010 uznesenie č.k. 61Er 359/2010-11, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia na

vykonanieexekúciezamietolzdôvodu,žerozsudokrozhodcovskéhosúduniejespôsobilýmexekučným
titulom. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere, ktorá
má charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky. Oprávnený nepreukázal, žeby bol úver poskytnutý
povinnému na výkon povolania, zamestnania, alebo podnikania. Zmluva o úvere neobsahovala údaj o
RPMN, preto je úver bezúročný a bez poplatkov, čo rozhodcovský súd nezohľadnil. Rozhodcovský súd

zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené, okrem iného na neprimeraný úrok vo výške 0,25%
denne, uplatnený nárok neposúdil podľa predpisov na ochranu práv spotrebiteľov. Pretože navrhovateľ
nepodal proti uvedenému uzneseniu odvolanie, nadobudlo právoplatnosť dňa 23.3.2011.V exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o
žiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcieakoanisťažnosťnavrhovateľanaprieťahyvkonaní
adresovaná predsedovi okresného súdu.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnejmociaozmeneniektorýchzákonovvzneníúčinnomdo31.12.2012/ďalejlenzákonč.514/2003
Z.z./ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným

postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v návrhu zistil, že tento si uplatňuje náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Trenčín. Nesprávneho úradného postupu sa mal uvedený okresný súd dopustiť tým,
že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote. V zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. objektívna zodpovednosť štátu za škodu pri výkone verejnej moci vzniká, ak

sú splnené súčasne tieto podmienky: 1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. V prípade nesplnenia čo i len jednej z podmienok, nemožno konštatovať
zodpovednosť štátu za škodu. Súd na vec aplikoval ustanovenia citovaného zákona v znení účinnom v
čase navrhovateľom tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu /obdobie od podania

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučný súd do rozhodnutia o nej/, počas
ktorého obdobia mala navrhovateľovi vzniknúť škoda.

Zákonč.514/2003Z.z.v§9ods.1považujezanesprávnyúradnýpostupajporušeniepovinnostiorgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu

verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia,
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Zo spisu Okresného súdu Trenčín pod sp. zn. 61Er/359/2010 bolo preukázané, že dňa 18.2.2010 bola
na tunajší exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia, o ktorej exekučný

súd rozhodol dňa 15.12.2010 tak, že ju zamietol. Tvrdenia navrhovateľa , že exekučný súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až 27.1.2011 boli tým vyvrátené.

Súd poukazuje na to, že podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tam
uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre

exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala
aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V prospech správnosti
takéhoto výkladu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku svedčí aj nález Ústavný súd SR
II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013, podľa ktorého sa lehota 15 dní vzťahuje len na situáciu, keď
exekučný súd vydá poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie v zmysle jeho žiadosti, nevzťahuje

sa na negatívne rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia. Pretože exekučný súd žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietol, nemožno konštatovať, žeby exekučný súd
porušilzákonnúlehotunarozhodnutie,atedanedošloknamietanémunesprávnemuúradnémupostupu.

Aj k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by malo

dôjsť v primeranej lehote. Pokiaľ exekučný súd dňa 15.12.2010 rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia doručenej exekučnému súdu dňa 18.2.2010, nejde o neprimerané prekročenie lehoty z
pohľadu súdnictva a celkového narastajúceho zaťaženia exekučného oddelenia súdu. Oneskorenie
v rozhodnutí exekučného súdu bolo zapríčinené aj tým, že navrhovateľ nepredložil zmluvu o úvere
exekučnému súdu hneď s návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu súdnym exekútorom, ale

predložil ju až na výzvu exekučného súdu. Podstatné v danej veci je, že navrhovateľ žiadal vykonať
exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom, pričom šlo o plnenie
zospotrebiteľskejzmluvy,aexekučnýsúdmusívzhľadomnaustanovenie§45zákonač.244/2002Z.z.o
rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku
a Zákone o spotrebiteľských úveroch vždy ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje

spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi, či zmluva neobsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky a či bola dodržaná zákonom vyžadovaná forma rozhodcovskej doložky.
Spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré
priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovní európskeho spoločenstva, vrátane
judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že po právnej

stránke nešlo o zložitú vec. Exekučný súd tento prieskum vykonal a vo veci rozhodol. Exekučný súd
teda v predmetnej exekučnej veci nebol bezdôvodne nečinný.

Z rozhodovacej činnosti súdu bolo zistené, že navrhovateľ inicioval na tunajšom exekučnom súde veľké
množstvo exekučných konaní za účelom vymoženia pohľadávok. V tejto súvislosti je potrebné poukázať

aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 zo dňa 10.7.2013, podľa ktorého ani
niekoľkomesačné oneskorenie pri rozhodovaní exekučného súdu o procesnom návrhu oprávneného
neznamená porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa Ústavného súdu SR
totiž v prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o obdobných
veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériá posudzovania prieťahov a

v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť je teda potrebné zohľadniť pri posudzovaní
kritéria faktickej zložitosti veci, o ktorej súd koná a kritériá správania žalobkyne ako účastníka súdneho
konania. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie
účastníkov súdneho konania (2), postup samotného súdu (3) a význam veci pre účastníka (4). In
concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo
rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako

účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní
sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných
konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi žalobkyne,čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez
zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým
súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci kritérií a významu veci pre žalobkyňu je možné konštatovať,

že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor, pracovný spor či spor pre žalobcu
inak existenčný. S poukazom na uvedené závery Ústavného súdu SR nie je možné v danom prípade
považovať dlhšiu dobu trvajúce rozhodovanie exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie za porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci v primeranom čase.

Súd po vykonanom dokazovaní v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie o veci samej uzavrel,
že zo strany exekučného súdu nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z.. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak
navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ
chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky vzniku
zodpovednosti za škodu /škodu, príčinnú súvislosť/ a tým aj nehospodárne vykonávať v tomto smere

ďalšie dokazovanie. Preto súd nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným
Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave dňa 17.1.2014, ktorý doručil súdu navrhovateľ
v jednom vyhotovení na správu tunajšieho súdu a bol zaevidovaný pod Spr 703/2014, keďže podľa
vyjadrenia navrhovateľa v sprievodnom liste znalecký posudok rieši výšku škody.

Z uvedených dôvodov súd nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval
navrhovateľ, nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu v peniazoch a jeho návrh
ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol súd pri vyhlásení rozsudku tak, že navrhovateľa zaviazal zaplatiť

odporcovi náhradu trov konania v sume, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku a to
podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého má v konaní úspešný účastník právo na náhradu účelne
vynaložených trov konania proti účastníkovi, ktorý v konaní úspech nemal. Keďže však odporca do troch
pracovnýchdníodvyhláseniarozsudkusvojetrovykonanianevyčíslilazospisumužiadnetrovykonania
nevyplývajú, súd podľa § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov

konania odporcovi vo vyhlásenom rozsudku a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne v 2 vyhotoveniach.

Podľa § 42 ods. 3 O.s.p. musí byť z podaného odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným
počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.