Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/444/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714207395
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6714207395.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.
Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: O. J., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom
M. U. XXXX/XX, XXX XX H., zast. Lion Law Partners s.r.o., IČO: 36 862 461, Horná 32, 974 01 Banská
Bystrica, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, 812
85 Bratislava, o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, na odvolanie žalovaného proti

rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 04. 03. 2015, č. k.: 10C/82 /2014 -136, takto

r o z h o d o l :

I.Rozsudokokresnéhosúduvprvomvýroku,ktorýmbolažalovanejuloženápovinnosťzaplatiťžalobkyni
2056,83 € s príslušenstvom ako aj trovy konania, p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke
2.056,83 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.056,83 € od 12. 03. 2014

do zaplatenia a nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 546,49 € pozostávajúce zo zaplateného
súdneho poplatku za podaný návrh v sume 20 € a z trov právneho zastúpenia v sume
526,49 €, ktoré je povinný zaplatiť advokátovi navrhovateľky Lion Law Partners s.r.o., IČO: 36 862 461,
a to všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti
súd návrh zamieta.“
2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 26.05.2014 žalobkyňa na okresný súd doručila žalobu, ktorou

sa domáhala, aby súd zaviazal žalovanú Slovenskú republiku, za ktorú koná MS, zaplatiť jej titulom
náhrady škody sumu 2.156,87 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 %
zo sumy 2.156,87 € od 12. 03. 2014 do zaplatenia ako aj nahradiť trovy konania, a to všetko do 15 dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 03. 05. 2011 vydal vyšetrovateľ OR PZ Zvolen, Odbor kriminálnej
polície uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia ČVS: ORP-303/OEK-ZV-2011, na
základe ktorého začal trestné stíhanie a zároveň žalobkyni voči vzniesol obvinenie pre zločin sprenevery

podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona (ďalej TZ), voči ktorému podala dňa 15. 05. 2011 sťažnosť,
pretože popierala spáchanie trestného činu, ktorý jej bol kladený za vinu.
4. Prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen uznesením zo dňa 20. 05. 2011 č. k.: 1Pv 252/11-3 zrušil
uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia v časti týkajúcej sa vznesenia obvinenia a
uložil vyšetrovateľovi povinnosť znovu vo veci konať a rozhodnúť, pretože považoval úkon vznesenia
obvinenia za predčasný a nesprávny. Vyšetrovateľ OR PZ Zvolen rozhodol dňa 14. 09. 2011, keď vydal

uznesenie ČVS: OR-303/OEK-ZV-2011, ktorým opätovne vzniesol žalobkyni obvinenie zo spáchania
zločinu sprenevery, voči ktorému žalobkyňa 29. 09. 2011 podala sťažnosť, ktorú dozorujúci prokurátor
OP Zvolen uznesením zo dňa 21. 10. 2011 ako nedôvodnú zamietol.5. V priebehu celého prípravného konania žalobkyňa trvala na tom, že trestný čin, ktorý je jej kladený
za vinu, nespáchala, pričom poukazovala na nedôvodnosť trestného konania a absenciu dôkazov
preukazujúcich spáchanie akéhokoľvek trestného činu jej osobou. Vznesenie obvinenia bolo založené

len na subjektívnych vyjadreniach oznamovateľa trestnej činnosti. Aj napriek tomu bola voči nej dňa
09. 02. 2012 na Okresný súd Zvolen podaná obžaloba sp. zn. 1Pv 252/2011-20 a súdne konanie bolo
vedené pod č. k. 3T 22/2012.
6. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 20. 08. 2012 č. k. 3T 22/2012-171 bola žalobkyňa podľa
§ 285 písm. b) Trestného poriadku (ďalej len TP) oslobodená spod obžaloby, pretože skutok nebol

trestným činom. Proti tomuto rozsudku podal prokurátor OP Zvolen odvolanie, pričom Krajský súd v
Banskej, ako súd odvolací na verejnom zasadnutí konanom dňa 10. 01. 2013 rozhodol o odvolaní
prokurátora tak, že toto ako nedôvodné zamietol. Nadobudnutím právoplatnosti uznesenia odvolacieho
súdu zo dňa 30. 01. 2013, č. k. 2To/131/2012 došlo k právoplatnému meritórnemu skončeniu veci a
žalobkyňa bola spod obžaloby v celom rozsahu oslobodená.
7. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti ohľadne vedenia trestného konania žalobkyňa za

nezákonné rozhodnutie považuje už samotné uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 14. 09. 2011 s
tým, že právoplatným oslobodením spod obžaloby bola preukázaná jej nevina a zároveň skutočnosť, že
vznesenie obvinenia proti jej osobe nebolo zákonné.
8. K tomu, kto je oprávnený konať za Slovenskú republiku v tomto konkrétnom prípade, vyjadrila názor,
ževzmysle§4ods.2Zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej

moci,jetýmtoorgánomMSSR.Tiežvyjadrilapresvedčenie,žezodpovednosťštátuzaškodujezaložená
vyššie uvedeným nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré vyvolalo potrebu obhajoby
žalobkynevtrestnomkonaníajenepochybné,žekebypríslušnéorgányužvskoršíchštádiáchtrestného
konania správne posúdili skutkový a právny stav, museli by ju zbaviť obvinenia, čím by nebol dôvod
zabezpečenia obhajoby a vynaložiť na tento účel potrebné finančné prostriedky. Žalobkyňa využila

svoje ústavne garantované právo na obhajobu a obranu v trestnom konaní prostredníctvom zvoleného
obhajcu. Za týmto účelom žalobkyňa dňa 12. 05. 2011 s advokátom JUDr. Petrom
Kočičkom, ktorý advokáciu vykonáva na účet a v mene spoločnosti Lion Law Partners s.r.o., uzavrela
zmluvu o poskytovaní právnej pomoci, na základe ktorej sa advokát zaviazal vykonať pre ňu obhajobu
vo vyššie uvedenej trestnej veci a žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť odmenu spoločnosti, v mene

ktorej advokát koná za výkon obhajoby.
9. Žalobkyňa vyplatila advokátskej kancelárii dohodnutú výšku odmeny za vykonanú obhajobu (vrátane
náhrady cestovného a náhrady za stratu času a DPH) v celkovej výške 2.156,87 € po právoplatnom
skončení veci dňa 26. 08. 2013 na základe konečného vyúčtovania za jednotlivé úkony obhajoby.
Skutočná škoda, ktorá na jej strane, predstavuje náklady obhajoby v trestnom konaní, ktoré zaplatila

advokátskej kancelárii. v mene ktorej konal jej obhajca a zároveň zodpovedá výške škody, ktorá bola
navrhovateľke spôsobená nezákonnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci Príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody je daná vznikom úbytku v majetkovej sfére žalobkyne, ktorý
je vyčísliteľný v peniazoch, a ktorý by pri neexistencii nezákonného rozhodnutia nenastal.
10. Žalobkyňa svoj nárok v súlade s ustanovením § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uplatnila na

príslušnom orgáne žiadosťou o predbežné prejednanie nároku zo dňa 03. 09. 2013, ktorá bola MS SR
doručená 11. 09. 2013. MS SR na podanú žiadosť reagovalo prostredníctvom podania označeného
ako „žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. -
postúpenie žiadosti“ zo dňa 15. 10 .2013, keď tento orgán žiadosť prejednal a postúpil na vybavenie
Generálnej prokuratúre SR. Odo dňa 11. 09. 2013 začala plynúť 6-mesačná lehota na uspokojenie

nárokunavrhovateľkyvzmysleustanovenia§16ods.4zákona.Keďžepríslušnýorgánnapriekuplynutiu
tejto lehoty nárok žalobkyne ani len čiastočne neuspokojil, uplatnila si nárok na náhradu škody súdnou
cestou, keď pred uplynutím tejto lehoty 11. 03. 2014 nastala splatnosť nároku a nasledujúcim dňom po
tomto dni sa dostal odporca do omeškania.
11. Po právnej stránke zdôvodnila žalobu odkazom na ustanovenie § 1 písm. a), § 3 ods. 1, § 4 ods.

1 písm. b) , § 4 ods. 2 , § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 18 ods. , § 18 ods. 3, § 15 ods. l, § 16 ods. 4, § 25
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a
tiež odkazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako i § 3 ods. l nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z. Poukázala na rozhodnutia NS SR 4MCdo 15/2009, Rc 35/1991, 1Cdo 53/1993-Rc
70/1994, 3Cdo 194/2010.

12. Žalovaná prostredníctvom MS SR vo vyjadrení zo dňa 18. 09. 2014 argumentovala, že MS SR
žiadosť žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predbežne neprerokovalo, keď
listom zo dňa 15. 10. 2013 upovedomilo právneho zástupcu žalobkyne o tom, že žiadosť bola postúpená
na vybavenie Generálnej prokuratúre SR a ďalej vo veci nekonalo. MS SR zdôraznilo, že žalobkyňanikde v žiadosti, ani v žalobnom návrhu postup, či rozhodnutia súdov nenamieta. Okresný
súd Zvolen ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici opätovne vo veci rozhodli tak, že ju spod obžaloby
oslobodili, čím odstránili podľa žalobkyne nezákonný stav spôsobený vydaním uznesenia o vznesení

obvinenia a následným podaním obžaloby na súd. Preto vznik škody v podobe trov vynaložených na
obhajobu navrhovateľky nemožno v žiadnom prípade dávať do súvislosti s postupom, či
rozhodovacou činnosťou súdu. Z tohto dôvodu a s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 3 v spojení
s § 4 ods. 1 písm. b), f) namietli, že v predmetnej veci MS SR nie je orgánom konajúcim v mene štátu.
V tomto kontexte poukázali na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 194/2010.

13. Dňa 24. 11. 2014 sa vyjadrila žalovaná prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR, v ktorom táto
uviedla, že v mene Slovenskej republiky by nemala konať Generálna prokuratúra SR, ale Ministerstvo
spravodlivosti SR, keď aj žalobkyňa za procesne spôsobilého konať v mene štátu označila MS SR a
napriek tomu Okresný súd Zvolen zaslal žalobný návrh Generálnej prokuratúre SR. Žalobkyňa za titul
na nárok na náhradu škody označila rozhodnutie vyšetrovateľa PZ v rozsahu uznesenia o vznesení
obvinenia, ktoré vydal vyšetrovateľ PZ, pričom toto uznesenie je predbežne vykonateľné a vyvoláva

právne účinky voči obvinenému dňom jeho vydania bez ohľadu na jeho právoplatnosť, v dôsledku čoho
nie je možné dospieť k záveru, že škodu žalobkyni spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v
trestnom konaní (§ 4 ods. 1 písm. f ) zákona č. 514/2003 Z. z.).
14. Okresný súd po vykonanom dokazovaní mal skutkové tvrdenia žalobkyne za preukázané.
Vychádzajúc z uvedených skutkových zistení a ustanovení právnych predpisov dospel súd k názoru, že

návrh žalobkyne je čiastočne dôvodný. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v septembri 2013 tak MS SR ako i
Generálnej prokuratúre SR, a tiež MV SR ako orgánom oprávneným zastupovať Slovenskú republiku.
Sporná zostala otázka, ktorý štátny orgán je oprávnený v tejto veci konať za štát. Súd vychádzajúc aj z
ustálenejrozhodovacejčinnostinadriadenéhosúdudospelkzáveru,ktorýštátnyorgánmázaSlovenskú

republiku pred súdom konať, keď mal za to, že nejde o nedostatok návrhu a zároveň nie je pre tento
postup súdu potrebný návrh žalobkyne, resp. jej súhlas, a preto bez toho, aby vydával o tom osobitné
procesné rozhodnutie, začal vo veci konať s Generálnou prokuratúrou SR, hoci žalobkyňa v žalobe
označila ako orgán, ktorý koná za štát, MS SR. Vychádzal zo znenia zákona 514/2003 Z. z. v platnom
znení, t. j. v znení účinnom od 01. 01. 2013, nakoľko mal za to, že ustanovenia tohto právneho predpisu,

ktorých účelom je posúdenie oprávnenia zastupovať štát v súdnom konaní o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, majú procesný charakter s odkazom na ustanovenie § 21 ods. 4 O.s.p., a
nakoľko novela vykonaná zákonom č. 412/2012 Z. z. nemá žiadne prechodné ustanovenia, všetky jej
procesné ustanovenia je potrebné aplikovať od okamihu ich účinnosti, t. j. od 01. 01. 2013.
15. Poukázal na to, žalobkyňa v jednoznačne ako titul pre uplatnenie nároku na náhradu škody označila

uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 14. 09. 2011. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 412/2012 Z.
z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov došlo
od 01. 01. 2013 k zmene (k spresneniu) vymedzenia pôsobnosti jednotlivých štátnych orgánov v zmysle
ich kompetencie konať za štátu v prípadoch nárokov na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím. Účelom zákona č 412/2012 Z. z. bolo (podľa dôvodovej správy a výsledkov
pripomienkového konania k návrhu zákona) „podľa poznatkov aplikačnej praxe precizovať
príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti so zodpovednosťou štátu za nezákonné rozhodnutie,
pretože existovali prípady, kedy nebolo možné jednoznačne určiť zodpovedný orgán v trestnom konaní“,
pričom z obsahu zákona č. 412/2012 Z. z. vyplýva, že nepochybne došlo k zvýrazneniu postavenia

prokurátora v trestnom konaní s dôrazom na význam jeho rozhodnutia o podanej sťažnosti obvineného
proti uzneseniu o vznesení obvinenia a o podaní obžaloby príslušnému súdu z hľadiska určenia štátneho
orgánu oprávneného zastupovať štát v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z. z.; preto aj keď nezákonným rozhodnutím je stále uznesenie o vznesení
obvinenia, ktoré vydal príslušný policajt, oprávnenie MV konať za štát v rámci konania o náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím zostala z hľadiska prejednávanej veci) zachovaná len pre prípad,
že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu policajta a nepodal obžalobu, (v opačnom prípade je
preto potrebné dospieť k názoru, že MV oprávnenie konať za štát nemá); preto ak prokurátor podanú
sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne a následne podá
obžalobu príslušnému súdu, čo je aj situácia, ktorá zodpovedá súdenej veci, zakladá tým oprávnenie

Generálnej prokuratúry konať za štát v následnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Prokurátor svojím aktívnym konaním, t. j. zamietnutím
sťažnosti a podaním obžaloby zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, hoci mu právny
poriadok dáva oprávnenie konať aj inak, napríklad zastaviť trestné stíhanie alebo postúpiť vec; pretoprávna úprava nezakotvuje v ustanovení § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. ako kritérium
na založenie oprávnenia Generálnej prokuratúry konať za štát v konaní o náhradu škody skutočnosť,
že prokurátor nezákonné rozhodnutie vydal, ale že škodu spôsobil v trestnom konaní; k spôsobeniu

škody v tomto prípade zo strany prokurátora nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým,
že nevyužijúc svoju kompetenciu ho nezruší, trestné stíhanie obvineného nezastaví, nepostúpi vec, teda
osvojí si závery nezákonného rozhodnutia a podá na základe nich obžalobu. Orgánom oprávneným
konať v mene štátu tak v predmetnej veci nemôže byť ani MV SR, ani MS SR, pretože škoda nevznikla
v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom (§ 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), ani nie je

splnený predpoklad, že nie je možné určiť príslušný štátny orgán oprávnený konať v mene štátu § 4 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. ( viď v tejto súvislosti aj rozsudok KS v Banskej Bystrici zo dňa 26.2.2014
sp. zn. 17Co 984/2013-174).
16. Súd mal preukázané podmienky pre priznanie náhrady škody, a to nezákonné rozhodnutie, vznik
škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. V konaní nebola sporná
existencia nezákonného rozhodnutia no. Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, tento žalobkyňa

riadne špecifikovala. Príčinná súvislosť bola preukázaná nutnosťou úhrady trov obhajoby a hotových
výdavkov v súvislosti s jej trestným stíhaním. Pokiaľ žalovaná namietala účelnosť trov, sporadicky je to
vlastne súvisiace náklady na náhradu cestovného a náhradu za stratu času, uskutočnenie porady mal
preukázané, pričom išlo o jedinú poradu. Nebolo preukázané, že by sa jednalo o umelé navyšovanie
trov obhajoby a najmä bolo preukázané, že táto porada s klientom sa uskutočnila týždeň pred hlavným

pojednávaním, v dôsledku čoho súd zastáva názor, že takúto poradu je nutné považovať za účelnú, keď
obhajca za súčinnosti obžalovaného s ním musí prejednať taktiku obhajoby na hlavnom pojednávaní,
prípadne zosumarizovať dovtedajší priebeh prípravného konania.
17. Žalobkyni ale nepriznal nárok na náhradu škody uplatnenej z titulu odmeny advokáta za úkon zo
dňa 13. 05. 2011 - sťažnosť proti uzneseniu zo dňa 03. 05. 2011 vo výške 92,63 € a s týmto úkonom

súvisiaci režijný paušál vo výške 7,41 €, keďže žalobkyňou bolo za nezákonné rozhodnutie označené
uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 14. 09. 2011, pričom nebola splnená podmienka príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, v dôsledku čoho v tejto časti súd návrh
navrhovateľky zamietol.
18. Vec správne posúdil podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012 s poukazom na prechodné ustanovenia k úpravám
účinným od 01. 01. 2009 uvedené v § 27b citovaného zákona, v ktorom bolo jednoznačne uvedené,
že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona sa spravuje predpismi účinnými do tridsaťdenná 12. 2008 s tým, že u ďalších zmien tejto
právnej úpravy absentovali prechodné ustanovenia a súd vychádzal zároveň zo zásady, že v právnom

štáte by mal platiť zákaz pôsobenia právnych noriem do minulosti, keďže jedným z princípov právnej
istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok by mal byť zákaz spätného t. j. retroaktívneho
pôsobenia právnych predpisov. Žalobkyni priznal aj úrok z omeškania, ktorý nárok bol preukázaný. O
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
19. Proti rozsudku sa odvolala žalovaná. Namietala, že rozsudok vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam.
20. Namietala záver súdu, kto koná v mene štátu. Argumentovala, že nezákonné rozhodnutie vydal
vyšetrovateľ policajného zboru. Uznesenie o vznesení obvinenia je vykonateľné dňom jeho vydania,
t. j. voči obvinenému má právne účinky dňom jeho vydania bez ohľadu na jeho právoplatnosť, osoba

označená v uznesení sa stáva osobou obvinenou dňom vydania tohto rozhodnutia bez ohľadu na
jeho doručenie či právoplatnosti. Za nezákonné rozhodnutie sa môže považovať len také rozhodnutie,
ktoré bolo zmenené alebo zrušené pre jeho nezákonnosť. Pretože predmetné uznesenie o vznesení
obvinenia nikdy nebolo zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť, dospela judikatúra k záveru, že
v určitých presne stanovených prípadoch sa takéto rozhodnutie môže považovať za nezákonné aj keď

nebolo zrušené alebo zmenené. V tejto súvislosti poukázala na ustálenú judikatúru, keď za nezákonné
sa považuje len a výlučne „uznesenie o vznesení obvinenia“, v dôsledku ktorého začína obvinenému
vznikať škoda.
21. Poukázal na to, že napriek špecifikovanému zámeru zákonodarca žiadnym spôsobom neupravil
konanie v mene štátu týkajúce sa Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Ustanovenie § 4 ods. 1

písm. f) upravuje konanie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v mene štátu, pričom Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky je oprávnená konať v mene štátu len a výlučne, ak škodu spôsobil
štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v
správnom konaní. Škodu teda musí spôsobiť v trestnom konaní prokurátor. Zákonodarca neuvádzažiadnu výnimku, nezakladá povinnosť Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ani právo konať
v iných prípadoch a túto zákonom stanovenú povinnosť žiadnym spôsobom neupravil ani poslednou
novelou zákona číslo 514/2003 Z. z. Ak by zákonodarca mal v úmysle, ako to prezentuje okresný súd,

ustanoviť povinnosť Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky konať v mene štátu, urobil by tak
výslovným ustanovením, ako výslovne vylúčil v určitých zákonných prípadoch zodpovednosť MV SR.
Toto však zákonodarca neurobil, preto sa nedá dospieť k záveru, že v mene Slovenskej republiky má
konať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku uznesenia o vznesení
obvinenia, ktoré nevydal prokurátor a teda svojím konaním či opomenutím škodu nespôsobil.

22. Poukázal taktiež na to, že okresný súd posudzoval postup prokuratúry v trestnom konaní a hodnotil
jeho zákonnosť. Takéto úvahy súdu sú v rozpore s platnou právnou úpravou, občianskoprávne súdy
nie sú oprávnené hodnotiť zákonnosť či nezákonnosť trestného konania. Zdôraznil, že Okresný súd
Zvolen po podaní obžaloby túto prijal a vytýčil hlavné pojednávanie, teda dospel k záveru, že prípravné
konanie bolo zákonné. Okresný súd síce aplikoval systematický a logický výklad ustanovení zákona
číslo 514/2003 Z. z., avšak takto postupoval len s ohľadom na pôsobnosť Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a akosi pozabudol výkladom
preklenúť aktívne konanie súdu v trestnej veci.
23. Titulom náhrady škody je uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré judikatúra označila za nezákonné
rozhodnutie. Toto rozhodnutie vydal vyšetrovateľ, prípadne poverený príslušník policajného zboru. V
tejto súvislosti poukázal na zákon 514/2003 Z. z. v znení po novele platnej a účinnej od 01. 01. 2013,

kde v § 4 ods. 1 písmeno b) ustanovil dve podmienky, ktoré vylučujú zodpovednosť Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky na konanie. Toto zodpovedá len za neprávoplatné rozhodnutie, ktoré by bolo
prokurátorom zrušené na základe riadneho opravného prostriedku. Prípravné konanie v rámci trestného
konania sa môže skončiť buď v dôsledku uznesenia prokurátora alebo podaním obžaloby. Okresný
súd skončil práve v tomto štádiu trestného konania, avšak tu trestné konanie žalobkyne neskončilo a

je potrebné poukázať na aktívne konanie súdu v trestnej veci presne tak, ako okresný súd poukazoval
na aktívne konanie prokurátora. V tejto súvislosti poukázal na to, že súd mohol postúpiť vec inému
súdu /inému orgánu, zastaviť trestné stíhanie, prerušiť trestné stíhanie, odmietnuť žalobu, podmienečne
zastaviť trestné stíhanie, vydať trestný rozkaz, prípadne nariadiť hlavné pojednávanie.
24. Ak treba uplatniť logický a systematický výklad, dospela k záveru, že konať v mene

štátu v prípade, ak za titul považujú nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o
vznesení obvineného by malo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vtedy, ak prokurátor nezamietne
sťažnosť a nepodá v danej trestnej veci obžalobu (pričom tento výklad aplikoval Okresný súd Zvolen );
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vtedy, ak trestné konanie bolo ukončené v prípravnom
konaní v dôsledku rozhodnutia prokurátora, prípadne v dôsledku rozhodnutia sudcu pri

preskúmaní obžaloby, prípade senátu pri predbežnom prejednaní obžaloby za podmienky, že nedôjde
k nariadeniu hlavného pojednávania, prípadne k vydaniu trestného rozkazu; Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky vtedy, ak súd prijme obžalobu na konanie, vytýči hlavné pojednávanie, prípadne
vydá trestný rozkaz, a to z dôvodu, že príslušný súd preskúmal/prejednal podanú obžalobou
a s ňou súvisiace spisy a uznal zákonnosť prípravného konania v danej trestnej veci a teda

odobril a potvrdil zákonnosť prípravného konania na podanie obžaloby. Ak teda okresný súd aplikoval
systematický a logický výklad zákona pri práve konať v mene Slovenskej republiky Ministerstvom vnútra
SlovenskejrepublikyaGenerálnejprokuratúrySlovenskejrepubliky,niejezrejmé,prečoidentickývýklad
neaplikoval aj pri konaní v mene Slovenskej republiky ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.
25. V tejto súvislosti uviedla, že škoda žalobkyni nevznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného

prokurátorom (presne tak, ako škoda nevznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom) a teda nie
je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že konať v mene štátu má práve Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky. Zamietnutie sťažnosti ani podanie obžaloby nie je v súlade s ustálenou judikatúrou
titulom na náhradu škody a preto ani nie je možné z týchto titulov odvodzovať právo na náhradu škody
či pôsobnosť jednotlivých orgánov konať v mene štátu.

26. Nad rámec v súvislosti s ustanovením § 4 ods. 1 písm. m) zákona číslo 514/2003 Z. z. uviedla, že v
mene republiky malo konať Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v súlade s ustanovením §
4 ods. 1 písm. m) citovaného zákona, podľa ktorého v mene štátu koná orgánu príslušný podľa
písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode
došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak by žiadosť

bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.
27. Z týchto dôvodov žiadala výrok rozsudku okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V
prípade potvrdenia žiadala pripustiť dovolanie.28. K odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa. Rozsudok žiadala potvrdiť ako vecne správny.
Poukázala na to, že odvolanie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky je síce rozsiahle, avšak
čo do obsahu pôsobí zmätočne, bez relevantnej právnej argumentácie. Vyjadrenia vyznievajú účelovo.

Domnieva sa, že Generálna prokuratúra SR sa poukazovaním na rôzne aplikačnej výklady zákona
snaží zbaviť pôsobnosti zastupovať žalovanú v tomto konaní. Úvahy o rôznych interpretáciách
ustanovení zákona a polemizovanie vzťahujúce sa na trestné konanie vedené voči žalobkyni, či
jednotlivé úkony orgánov činných v trestnom konaní a súdov, nie sú spôsobilé zbaviť Generálnu
prokuratúru SR pôsobnosti zastávať postavenie orgánu konajúceho v mene žalovanej, ani zbaviť

žalovanú zodpovednosti za vznik škody. Vyjadrenia Generálnej prokuratúry SR ohľadom nepríslušnosti
tohto orgánu vyznievajú tendenčne a nesú sa v rovine riešenia akademických otázok. Tieto úvahy
nezodpovedajú účelu zákona, ktorý sleduje zabezpečenie právnej ochrany tomu účastníkovi konania,
ktorý bol poškodený v dôsledku rozhodnutia orgánu verejnej moci. Podľa názoru žalobkyne nie je účelné
v tomto konaní detailne rozoberať aplikačné úskalia zákona a rôzne výklady. Vznik nároku žalobkyne na
náhradu škody voči štátu je dôvodný. Skutočnosť, ktorý orgán koná v mene štátu, je iba sekundárnou

otázkou.
29. Okresný súd potvrdil existenciu zákonných predpokladov vzniku škody voči žalovanej. Rozsudok
presvedčivo odôvodnil, odôvodnenie je stručné, jasné a výstižné, súd správne aplikoval hmotnoprávny
predpis v časti prechodných ustanovení § 27b zákona v znení účinnom do 31. 12. 2012
a určením Generálnej prokuratúry SR ako orgánu konajúceho v mene štátu. Žalobkyňa je toho názoru,

že nárok voči žalovanej Slovenskej republike ako pasívne legitimovanému subjektu uplatnila správne.
30. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387
ods. 1, 2 CSP v napadnutej časti (1. výrok) potvrdil.
31. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
32. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho

poriadku, pričom od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (CSP). Podľa
prechodných ustanovení upravených v § 470 podľa odseku 1 platí, že ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované. Odvolací súd preskúmal vec na základe podaného odvolania žalovanej, ktorého právne

účinky nastali predo dňom platnosti CSP, pričom aplikoval podľa odseku 1 vo veci už CSP.
33. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne vo
výroku, ako aj v odôvodnení. Pri rozhodovaní odvolací súd vychádza z rozhodovacej praxe odvolacieho
súdu, na ktorú poukázal vo svojom rozhodnutí aj súd prvej inštancie, napríklad rozsudok Krajského
súdu Banská Bystrica sp. zn.: 17 Co/984/2013. Odvolaním žalovaná napadla 1. výrok rozhodnutia, keď

jej základná argumentácia po odvolaní smeruje k tomu, ktorý orgán má za štát v tomto spore konať,
resp. že štát zastupovať. Podľa názoru Generálnej prokuratúry SR za žalovanú malo konať ministerstvo
spravodlivostiSlovenskejrepubliky.Odvolacísúdsavšaksjehoargumentáciounestotožňujeapovažuje
ju za účelovú ako aj v rozpore s platnou judikatúrou.
34. Podstata argumentácie žalovanej spočíva v tom, že uznesenie o vznesení obvinenia, v dôsledku

ktorého vznikla žalobkyni škoda, nevydal prokurátor, ale policajt, tak ustanovenie § 4 ods. 1 písm.
f/ zákona č. 514/2003 Z. z. na vznik oprávnenia GP SR konať v mene štátu
nevyžaduje, aby prokurátor nezákonné rozhodnutie v trestnom konaní sám vydal, ale aby škodu
spôsobil. V preskúmavanej veci prokurátor sťažnosť podanú proti uzneseniu o vznesení obvinenia
podanú žalovanou zamietol a podal na ňu obžalobu. Orgánom oprávneným konať v mene štátu tak

nemôže byť MV SR, ktoré toto oprávnenie po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy vykonanej
zákonom č. 412/2012 Z. z. stratilo, ani Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS
SR“), pretože škoda nevznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1
zákona č. 514/2003 Z. z.) a nie je splnený predpoklad, že nie je možné určiť príslušný štátny
orgán oprávnený konať v mene štátu (§ 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Nová úprava pôsobnosti

orgánov konajúcich v mene štátu účinná od 1. januára 2013 neobsahuje prechodné ustanovenia, preto
sa v zmysle princípu nepravej retroaktivity uplatní aj na všetky neskončené konania o náhradu škody
voči štátu spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím, proti ktorému
podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu.35. Odvolací v súlade s rozhodovacou praxou Krajského súdu v Banskej Bystrici uvádza, že štátnym
orgánom oprávneným konať za Slovenskú republiku v súdnom konaní začatom do 31. decembra 2012 v
prípade uplatneného nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č.

514/2003 Z. z., ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia vydané povereným príslušníkom policajného
zboru, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu za
situácie, že poškodená podala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody štátnemu
orgánu príslušnému podľa predpisov účinných do 31. decembra 2012, je s účinnosťou od 1. januára
2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Nič nemení skutočnosť, že právna úprava napriek

presnému vymedzeniu kompetencie jednotlivých štátnych orgánov konať za štát aj po 1. januári 2013
ponechala v účinnosti (okrem iných aj pre účely náhrady škody, ktorá vznikla v rámci trestného konania)
možnosť založenia oprávnenia štátneho orgánu konať v súdnom konaní za štát na základe toho, že sa
na tento orgán obrátila poškodená so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku,
pretože príslušné ustanovenie dopadá na prípady, kedy nie je možné príslušný (jeden konkrétny) štátny
orgán, v ktorého pôsobnosti došlo ku škode, jednoznačne určiť podľa daných zákonných kritérií (§ 4

ods. 1 písm. a/ až písm. 1/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2013).“ Zákonom č.
412/2012 Z. z. došlo k presnejšiemu vymedzeniu oprávnenia jednotlivých štátnych orgánov
(z hľadiska prejednávanej veci najmä z hľadiska MV SR a GP SR) konať za štát v konaní o náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.; účelom zákona č. 412/2012 Z. z. bolo podľa poznatkov aplikačnej
praxe precizovať príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti so zodpovednosťou štátu za nezákonné

rozhodnutie, pretože existovali prípady, kedy nebolo možné jednoznačne určiť zodpovedný orgán v
trestnom konaní. Zákona č. 412/2012 Z. z. nepochybne zvýraznil postavenie prokurátora v trestnom
konaní s dôrazom na význam jeho rozhodnutia o podanej sťažnosti obvineného (poškodeného) proti
uzneseniu o vznesení obvinenia a o podaní obžaloby príslušnému súdu z hľadiska určenia štátneho
orgánu oprávneného zastupovať štát v konaní o náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Preto aj keď nezákonným rozhodnutím je stále uznesenie o
vznesení obvinenia, ktoré vydal príslušný policajt (§ 10 ods. 8 Trestného poriadku), oprávnenie MV
SR konať za štát v rámci konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zostala
(z hľadiska prejednávanej veci) zachovaná len pre prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti
uzneseniu policajta a nepodal obžalobu (v opačnom prípade je preto potrebné dospieť k názoru, že

MV SR oprávnenie konať za štát nemá); preto v prípade, že prokurátor podanú sťažnosť obvineného
(poškodeného) proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne a následne podá obžalobu príslušnému
súdu, zakladá tým oprávnenie GP SR konať za štát v následnom konaní o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Prokurátor svojím aktívnym konaním, t. j.
zamietnutím sťažnosti a podaním obžaloby, zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení

obvinenia, hoci mu právny poriadok dáva oprávnenie konať aj inak, napr. zastaviť trestné stíhanie alebo
postúpiť vec, preto právna úprava nezakotvuje v ustanovení § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.
z. ako kritérium na založenie oprávnenia GP SR konať za štát v konaní o náhradu škody skutočnosť, že
prokurátornezákonnérozhodnutievydal,aležeškoduspôsobilvtrestnomkonaní. Kspôsobeniu
škody v tomto prípade zo strany prokurátora nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým,

že ho nevyužijúc svoju kompetenciu nezruší, trestné stíhanie obvineného nezastaví, nepostúpi vec, teda
osvojí si závery nezákonného rozhodnutia a podá na základe nich obžalobu.
36. Právna úprava účinná od 01. 01. 2013 v prípade uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného
rozhodnutia vydaného v trestnom konaní jednoznačne rieši, ktorý štátny orgán je oprávnený konať v
jeho mene v prípadnom súdnom konaní o náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím. K námietke

žalovanej uvedenej v odvolaní k § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od
1. januára 2013 odvolací súdu uvádza, že toto ustanovenie aj po 01. 01. 2013 ponechalo v účinnosti
možnosť založenia oprávnenia štátneho orgánu konať v súdnom konaní za štát na základe toho, že
sa na tento orgán obrátil poškodený so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku, pretože príslušné
ustanovenie dopadá na prípady, kedy nie je možné príslušný (jeden konkrétny) štátny orgán, v ktorého

pôsobnosti došlo ku škode, jednoznačne určiť podľa daných zákonných kritérií (§ 4 ods. 1 písm. a/ až
písm. 1/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2013). Preto pokiaľ podľa právnej
úpravy účinnej do 31. 12. 2012 (§ 4 ods. 1 písm. 1/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do
31. 12. 2012) bolo možné prostredníctvom tohto ustanovenia odstrániť nejasnosť právnej úpravy, ktorú
súdna prax reflektovala (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010 z 30. marca

2011) pri určovaní orgánu štátu oprávneného konať za štát v konaniach o náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní policajtom
v prípade, že podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu, a na určenie
príslušného štátneho orgánu využiť jednoznačné kritérium podania žiadosti o predbežné prerokovanienároku na náhradu škody zo strany poškodeného jednému z dvoch do úvahy prichádzajúcich štátnych
orgánov (MV SR alebo GP SR). Podľa právnej úpravy účinnej od 01. 01. 2013 bola však táto
nejednoznačnosťodstránená,pretoniejepotrebnéponechávaťriešenietejtootázkynanepredvídateľnú

aktivitupoškodeného,ktorýjesúčasneajnaďalejchránenýpredomylompripodanížiadostiopredbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody ustanovením § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa
ktorého ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného; účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
Opačný výklad by poprel zmysel a účel zákona č. 412/2012 Z. z.

37. Ust. § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003 v znení zákona č. 412/2012 Z. z., podľa ktorého vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán
príslušnýpodľapísmena)ažl),uktoréhobolapodanážiadosťnapredbežnéprerokovanienároku(§15),
ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak
žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.
38. Citované ustanovenie v bode 37 rieši prípad vzniku škody v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do

pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci. Pre určenie príslušného orgánu konajúceho v mene štátu
bolo do 31. decembra 2012 skutočne rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, bol
príslušný ten z nich, ktorý vo veci začal konať prvý. Stav, že oblasť verejnej moci, v ktorej ku škode došlo,
patrilo do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, sa najčastejšie vyskytoval na úseku trestného

konania, ktorý začínal vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a bol zavŕšený podaním obžaloby.
V takomto prípade ako orgán konajúci v mene štátu prichádzal do úvahy tak MV SR ako aj GP SR
(k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 194/2010 z
30. marca 2011). Tento stav trval však len do 31. 12. 2012, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 412/2012
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý zákon zmenil ustanovenie § 4 ods. 1

písm. b/ (ktoré určoval MV SR ako orgán konajúci v mene štátu v prípadoch, ak v
trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru) tak, že vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu MV
SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník
Policajného zboru, a 1/ prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru

alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu
alebo 2/ vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora. Nové ustanovenie teda určuje MV SR za orgán konajúci v mene štátu
(len) vtedy, ak sú kumulatívne splnené podmienky, že v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a prokurátor nezamietol sťažnosť proti

uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal
v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. A contrario, ak prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci
obžalobu príslušnému súdu (aká bola procesná situácia v preskúmavanej veci), vo veci náhrady škody,
keďže škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní, koná v mene štátu

GP SR (§ 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z.).
39. Pokiaľ žalovaná namieta, že súdom konajúcim v režime Občianskeho súdneho poriadku neprislúcha
akokoľvek hodnotiť činnosť orgánov činných v trestnom konaní, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia
rozhodnutia okresného súdu takýto záver nevyplýva, keď v odôvodnení rozhodnutia sú dostatočne
zrozumiteľné závery súdu prvej inštancie ako aj to, na základe akých úvah k nim došiel. Vzhľadom na

vyššie uvedené túto námietku odvolací súd považuje za irelevantnú.
40. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého odvolací súd môže
odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Podľa článku 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže

legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal
zo základných princípov CSP a nezistil dôvod odkloniť sa od ustálenej rozhodovacej praxe, pričom
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššie súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. októbra 2015 sp.
zn.: 8 Cdo 289/2014 uverejneného Zbierke stanoviska Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 1/2016
pod poradovým číslom 6, v zmysle ktorého bol prijatý záver: „Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo

právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa
Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci
obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods.
1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a ozmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní
súd z úradnej povinnosti. “

41. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396
ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná
žalobkyňa, preto jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

42. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 SCP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).