Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, January 14, 2013

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 25C/44/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111208801
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2013:1111208801.5

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Patriciou Skotnickou v právnej veci navrhovateľa D. I.,
bývajúceho v I., G. XX, zastúpeného JUDr. Evou Borovskou, advokátkou, so sídlom v Bratislave,
Štefánikova 7, proti odporcovi Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajší súd dňa 18.03.2011 domáhal voči odporcovi určenia,
že odporca zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci nezákonnými rozhodnutiami
a nesprávnym úradným postupom a zaplatenia sumy 258.467,98 Eur titulom náhrady škody a

nemajetkovej ujmy. Dôvodil, že návrhom podaným na Okresný súd Bratislava IV (ďalej tiež ako "okresný
súd") dňa 21.01.1999 sa domáhal voči odporcom vypratania nehnuteľnosti v jeho vlastníctve a neskôr
i náhrady škody, konanie vedené pod sp. zn. 6C 12/1999 (ďalej len "konanie"), ktoré doposiaľ nebolo
právoplatne ukončené v časti nároku na náhradu škody. Navrhovateľ okresnému súdu vytýkal nesprávny
úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.") spočívajúci v prieťahoch v konaní spôsobených nielen

nečinnosťou súdu, ale i tým, že súd vydal množstvo nezákonných súdnych rozhodnutí, ktoré boli
odvolacím Krajským súdom v Bratislave zrušené. Odvolací súd pritom konštatoval dôvodnosť nároku
navrhovateľa, keďže odporcovia obývali nehnuteľnosť navrhovateľa bez právneho dôvodu a keďže od
roku 1994 navrhovateľovi neplatili žiadne nájomné, získali na jeho úkor prospech tým, že sa ich majetok
nezmenšil, hoci by k tomu inak došlo, ak by za bývanie v nehnuteľnosti platili. V priebehu konania
jedna z účastníčok vystupujúcich na strane odporcu - p. D. Z. zomrela ako nemajetná, čím navrhovateľ

stratil možnosť domáhať sa voči nej vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti.
Navrhovateľ mal za to, že pokiaľ by Okresný súd Bratislava IV konal plynulo a nevydával chybné
rozhodnutia mohla byť vec ukončená v riadnom čase a jeho nároky mohli byť aj reálne uspokojené.
Okresný súd svojim konaním a rozhodovaním spôsobil nielen zbytočné prieťahy, ale zavinil i vznik
majetkovej ujmy na strane navrhovateľa spočívajúcej v 1/ nemožnosti užívať nehnuteľnosť obývanú
odporcami, 2/ vynaložení finančných prostriedkov na úhradu daní a miestnych poplatkov, ako aj ďalších

nákladov na údržbu nehnuteľnosti, ktorú sám neužíval, 3/ nákladoch na nájomné inej nehnuteľnosti,
ktorú musel užívať, 4/ nemožnosti rekonštruovať nehnuteľnosť po jej nadobudnutí do vlastníctva, pričom
náklady na rekonštrukciu od roku 1994 nepomerne narástli úmerne k nárastu cien materiálov a prác a 5/
nákladoch na jeho právne zastupovanie v spore (č.l. 8). Okrem majetkovej ujmy vznikla navrhovateľovi
i ujma nemajetková, keďže a/neprimerane dlhé súdne konanie mu znemožnilo riadne užívať vlastnú
nehnuteľnosť, túto užívali odporcovia, na ktorých stranu sa súd postavil, a užívali ju bez úhradu čo

i len minimálneho nájomného, b/ navrhovateľ sa v priebehu 10 rokov nedomohol ochrany svojich
zákonom garantovaných práv, šikanóznym spôsobom bol nútený podávať proti rozhodnutiam súduopravné prostriedky, pričom z postupu a rozhodovania súdu nadobudol pocit právnej neistoty a nedôvery
v súdny systém majúci sa následok závažný zásah do jeho práv na ochranu osobnosti. Konaním súdu
tak došlo k vážnemu zásahu do jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, ako aj do jeho súkromia, ktorý

zásah trval až do roku 2006, kedy sa z nehnuteľnosti odsťahovala nebohá D. Z., resp. do roku 2008,
vysťahovaním ostatných odporcov. Tento zásah bol o to väčší, že navrhovateľ po rozvode manželstva v
roku 2004 nemal kde bývať a bol nútený prebývať v miestnosti o veľkosti 8x3 m, tvoriacej príslušenstvo
garáže na jeho pozemku na Hodonínskej č. 36 v Bratislave a prizerať sa na odporcov obývajúcich jeho
vlastnú nehnuteľnosť. Navrhovateľ musel znášať nielen sťažené životné podmienky, ale aj ponižovanie a

výsmech odporcov, čo výrazne podlomilo jeho sebavedomie a sebaúctu (č.l. 13). Titulom náhrady škody
sa preto navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 258.467,98 Eur, ktorá pozostávala z :
1/ sumy 20.138,90 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 9.559,85 Eur od
01.08.2010dozaplateniaakoškody,resp.stratynanájomnomzaobdobieod31.07.1998do30.06.2006,
ktoré si uplatňoval v konaní pred Okresným súdom Bratislava IV voči už nebohej D. Z. a v dôsledku jej
úmrtia, nemajetnosti a zavinenia súdu sa jej už nikdy nebude môcť domôcť,

2/ sumy 30.000 Eur ako zvýšených nákladov na opravu nehnuteľnosti, ktorá predstavovala cca 1/3
nákladov skutočne vynaložených na jej rekonštrukciu,
3/ sumy 8.329,08 Eur (po oprave- pozn. súdu) ako trov právneho zastúpenia, ktoré vynaložil na
zastupovanie advokátom v konaní, a
4/ nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 Eur v dôsledku nespočetných porušení okresného súdu a sumy

100.000 Eur ako finančného zadosťučinenia zásahom do jeho práva na ochranu osobnosti, t.j. za zásah
do jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia a zdravia.

Odporca s návrhom navrhovateľa nesúhlasil a žiadal ho ako nedôvodný zamietnuť. Namietal nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa, keď účastníčkou konania na Okresnom súde Bratislava IV

na strane navrhovateľa a spoluvlastníčkou nehnuteľnosti bola aj bývalá manželka navrhovateľa W.
I. a odporcovi nebolo zrejmé, akým spôsobom došlo k vyporiadaniu BSM bývalých manželov, ktorá
okolnosť súvisela i s uplatňovanou majetkovou škodou. Pokiaľ išlo o samotný nárok na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, odporca mal za to, že navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonných
predpokladov zodpovednosti štátu. Navrhovateľ síce v žalobe označil viaceré rozhodnutia okresného

súdu za nezákonné, tieto však nespĺňali kritériá nezákonného rozhodnutia, nakoľko neboli zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť po svojej právoplatnosti. Navrhovateľ zároveň z týchto údajných
nezákonných rozhodnutí vyvodzoval nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch,
ktorých existenciu v konaní na Okresnom súde Bratislava IV sp. zn. 6C 12/1999 odporca síce
nespochybňoval, avšak podľa jeho mienky neboli trvalé, vyskytli sa len v určitom časovom období, tak

ako konštatovala podpredsedníčka súdu v odpovedi na sťažnosť navrhovateľa (list zo dňa 18.01.2005)
a objektívne k nim prispeli i samotní navrhovatelia, keď zmarili svojou neúčasťou, prípadne rozšírením
návrhu priamo na súdnom pojednávaní, pojednávanie, pričom k predĺženiu konania prispela i objektívna
skutočnosť, a to úmrtie odporcov. I keď dĺžku súdneho konania prirodzene predĺžilo zrušenie rozhodnutia
okresnéhosúduvodvolacomkonaní,nemožnoztejtookolnostivyvodiťexistenciuzbytočnýchprieťahov,

nakoľko by to viedlo k absurdnému výkladu, že každé zrušujúce rozhodnutie znamená fakticky prieťah v
konaní. Podľa odporcu jedine Ústavný súd Slovenskej republiky je kompetentný preskúmať a následne
konštatovať, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo navrhovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, keď v rámci konania o náhradu škody možno za nesprávny považovať
len postup spočívajúci v nevydaní alebo oneskorenom vydaní rozhodnutia v dôsledku porušenia

stanovených alebo primeraných lehôt. Pokiaľ išlo o navrhovateľom uplatňovanú škodu, odporca mal za
to, že túto navrhovateľ dostatočne nepreukázal, a to vo vzťahu k nároku na :
1/ bezdôvodné obohatenie na nájomnom v sume 20.138,90 Eur s príslušenstvom, keď navrhovateľ bez
pochybností nepreukázal, že jeho pohľadávka voči nebohej D. Z. by bola určite potvrdená a vymožená,
keby súd rozhodol vo veci bez prieťahov. Štát totiž nie je singulárnym a ani univerzálnym nástupcom

domnelých dlžníkov, voči ktorým si domnelí veritelia uplatňovali svoje pohľadávky a nepreberá tieto
záväzky, ak dôjde k zbytočným prieťahom v konaní. Priznaním tejto sumy pohľadávky by súd v konaní
o náhrade škody prejudikoval výsledok konania na Okresnom súde Bratislava IV.
2/ zvýšenie nákladov na opravu nehnuteľnosti v sume 30.000 Eur, keď navrhovateľ ako vlastník
nehnuteľnosti mohol plánovanú rekonštrukciu vykonať bez ohľadu na prieťahy v súdnom konaní a

nemožno s určitosťou predpokladať, že by k rekonštrukcii došlo v prípade ukončenia súdneho konania
skôr.
3/ trovy právneho zastúpenia v sume 8.392,08 Eur, keď o týchto trovách nebolo v konaní na Okresnom
súde Bratislava IV rozhodnuté, a preto výsledok rozhodnutia nemožno vopred prejudikovať. Zanepreukázaný považoval odporca i nárok na náhradu 4/ nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 Eur,
nakoľkojejpriznaniepredpokladáznačnúmieruzásahudopostaveniafyzickejosobyasúčasnesplnenie
podmienky, že len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Vo

vzťahu k nároku na náhradu 5/ nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 Eur odvodzovanej od ustanovení
Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti vzniesol odporca námietku premlčania. Dôvodil, že
navrhovateľ z časového hľadiska ohraničil ukončenie zásahu do jeho osobnostných práv okamihom
opustenia nehnuteľnosti odporcami dňa 12.02.2008, ktorý dátum považoval za počiatok plynutia
premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ preto navrhovateľ podal žalobu na súd

až dňa 18.03.2011, podal ju oneskorene.

Navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne na pojednávaní súdu dňa 14.01.2013 upravil znenie
žalobného petitu a bližšie ho špecifikoval s tým, že žiadal určiť, že odporca zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. 6C 12/1999
a jeho povinný okrem istiny vo výške 258.467,98 Eur zaplatiť navrhovateľovi i úrok z omeškania vo

výške 9% ročne zo sumy 9.559,85 Eur počnúc od 01.08.2010 do zaplatenia, nakoľko podľa obsahu
žaloby časť jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (20.138,90 Eur) s príslušenstvom nebola
zakomponovaná do výrokovej časti žiadaného petitu. Súd uvedenú zmenu žalobného petitu pripustil
uznesením vyhláseným na predmetnom pojednávaní v prítomnosti oboch účastníkov konania.
Súd nariadil vo veci pojednávanie a po vykonaní dokazovania na pojednávaní dňa 14.01.2013 vyhlásil

rozsudok vo veci samej.

Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom navrhovateľa, oboznámil sa s písomnými vyjadreniami a
ústnymi prednesmi právnej zástupkyne navrhovateľa a splnomocneného zástupcu odporcu, oboznámil
sa aj s listinnými dokladmi založenými do súdneho spisu zo strany navrhovateľa, s obsahom spisu

Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 6C 12/1999, ako aj sťažnostných spisov Okresného súdu
Bratislava IV, Spr. 2054/2004 a Krajského súdu v Bratislave, Spr 2077/2006 a Spr 2183/2010, ako aj
o ostatným obsahom spisu.

Súd poučil účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o povinnosti predložiť a označiť potrebné

dôkazy, ktoré v konaní žiadajú vykonať, a to písomne v predvolaní na pojednávanie. Skutkové zistenia
nadobudnuté vykonaným dokazovaním potom súd zhodnotil v rozsahu potrebnom pre posúdenie
rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k podstate veci a vzhľadom na charakter sporového konania
uzavrel, že nie je opodstatnené výnimočne nariaďovať ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity
účastníkov konania, keďže skutkový stav, na základe ktorého súd rozhoduje v sporovom konaní,

ovládanom zásadou kontradiktórnosti, má byť výsledkom dôkaznej aktivity a snahy účastníkov konania,
ktorí majú hlavnú zodpovednosť za zistenie skutkového stavu a preukázanie svojich tvrdení a aktivita
súdu v rámci dokazovania sa obmedzuje na rozhodovanie, ktoré z označených dôkazov účastníkmi
konania vykoná, a preto súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené ( § 120 ods. 1,4 O.s.p. ).
Skutkový stav je nasledovný:

Zo spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 6C 12/1999 súd zistil, že navrhovateľ sa spolu s W.
I., v tom čase jeho manželkou, žalobou podanou na predmetný súd dňa 27.01.1999 domáhal voči
odporcovi A. Z. a O. J. vypratania nehnuteľnosti na Hodonínskej ulici č. 36 v Záhorskej Bystrici,
ktorej vlastnícke právo nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 06.05.1994 od spoločnosti

POLYPLAST s.r.o. a SLOWTRADING s.r.o., keď vklad vlastníckeho právo do katastra nehnuteľností
bol povolený pod č. V 1605/94 dňa 15.06.1994. Navrhovateľ požiadal o vytýčenie pojednávania vo
veci dňa 08.03.2000, pričom zákonný sudca stanoviac pokynom z apríla 2000 termín pojednávania na
18.05.2000 súčasne zaslal žalobu na vyjadrenie odporcom, ktorí sa k nej vyjadrili podaním doručeným
súdu dňa 09.05.2000. Pojednávanie nariadené na 18.05.2000 súd odročil bez prejednania veci z

dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu na termín 13.06.2000, ktorý termín žiadali odročiť právni
zástupcovia odporcov, okrem iného aj z dôvodu, že odporca A. Z. zomrel. Túto skutočnosť potvrdila na
pojednávanísúdudňa13.06.2000manželkanebohéhoD.Z.Š.,vdôsledkučohosúdprikročilkodročeniu
pojednávania na neurčito za účelom zistenia dedičov po nebohom, a to v dňoch 26.06.2000, 10.07.2000,
05.09.2000, 10.11.2000. Po pripojení dedičského spisu sp. zn. D 562/2000 dňa 18.01.2000 zákonný

sudca pokynom z 19.02.2001 vytýčil pojednávanie na 20.03.2001 a predvolal účastníkov konania. Súd
obdržal ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní od právnej zástupkyne D. Z. (odporkyňa v prvom
rade), ako aj plnú moc od JUDr. Borovskej na zastupovanie navrhovateľov v konaní. Pojednávanie
dňa 20.03.2001 súd odročil z dôvodu výpovede plnej moci právneho zástupcu odporcu v druhom rade,ako aj z dôvodu neprítomnosti tak odporkyne v prvom rade, ako aj právnej zástupkyne navrhovateľov,
ktorá telefonicky oznámila meškanie, na termín 24.04.2001, na ktorý sa nedostavili navrhovateľka v
druhom rade, ani právna zástupkyňa navrhovateľov, s tým, že navrhovateľ v prvom rade mal súdu

v lehote 5 dní oznámiť rozšírenie žaloby o ďalších odporcov. Ďalší termín pojednávania súd vytýčil
pokynom z 16.07.2001 na 02.10.2001. Vzhľadom na to, že súd v deň pojednávania obdržal návrh
navrhovateľov na pristúpenie ďalších účastníkov do konania ako odporcov v treťom až šiestom rade,
súd pojednávanie dňa 02.10.2001 odročil, s tým, že na pojednávanie dňa 13.11.2001 navrhovaných
odporcom predvolá. Predmetné pojednávanie súd odročil z dôvodu neprítomnosti právnej zástupkyne

odporkyne v prvom rade, ktorá trvala na jej účasti na pojednávaní. Dňa 19.11.2001 súd obdržal podanie
navrhovateľov, ktorým rozšírili nárok na vypratanie nehnuteľnosti i o nárok na náhradu škody, a to za
obdobie od 31.07.1998 do 30.11.2001 v sume 120.000,-Sk (3.983,27 Eur) s prísl. tak voči odporkyni
v prvom rade D. Z., ako aj voči ostatným odporcom. Na pojednávaní dňa 13.12.2001, na ktoré sa
nedostavili navrhovatelia, ani ich právna zástupkyňa, súd doručil písomný návrh na zmenu žalobného
petitu odporcom a pojednávanie odročil na neurčito s výzvou pre navrhovateľov na splnenie poplatkovej

povinnosti. Po zaplatení súdneho poplatku dňa 14.01.2002 zákonný sudca pokynom zo dňa 09.04.2002
vytýčil pojednávanie na 02.05.2002, na ktoré sa nedostavili riadne a včas predvolaní navrhovatelia
a pojednávanie bolo odročené na 10.09.2002. Navrhovatelia založili do spisu kúpnu zmluvu zo dňa
06.05.1994, uzavretú medzi predávajúcimi POLYPLAST s.r.o. a SLOWTRADING s.r.o. a kupujúcimi
D. I. a W. I., ktorej predmetom bola nehnuteľnosť parcela č. 3192/1, č, 3191, č. 3193 a budova

súp. č. 1962 na parcele č. 3191, všetko k.ú. Záhorská Bystrica. V zmysle článku III bol zmluvným
stranám známy havarijný stav prevádzaných nehnuteľností. Súd prejednával vec na pojednávaní dňa
10.09.2002, 28.11.2002, 28.11.2002, vykonal dokazovanie- výsluch odporcu v piatom rade dožiadaným
Okresným súdom Galanta pokynom z 18.09.2002, žiadal o predloženie dokladov, pričom pojednávanie
dňa28.01.2003odročilzaúčelomvyhláseniarozsudkuna30.01.2003.Okresnýsúdrozsudkomzamietol

návrhnavrhovateľovvčastitýkajúcejsavyprataniabytovaodporkyňuvprvomradeaodporcovvdruhom
až piatom rade zaviazal na zaplatenie sumy 120.000,-Sk (3.983,27 Eur) spolu s úrokom z omeškania
vo výške 17,6% od 01.12.2001 do zaplatenia, žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.
Predmetný rozsudok bol vypracovaný písomne dňa 13.03.2003 a doručený zástupcom účastníkov
konania. Voči rozsudku podali odvolanie právni zástupcovia odporcov (28.04. a 30.04.2003), ako aj

právna zástupkyňa navrhovateľov (11.04.2003), ktorá ozrejmila, že dôvody odvolania doplní v lehote
10 dní. Po výzve súdu na uvedenie dôvodov odvolania a výzve na zaplatenie súdneho poplatku za
odvolanie právna zástupkyňa navrhovateľov dôvody odvolania doplnila podaním doručeným súdu dňa
20.05.2003 a súčasne rozšírila návrh na náhradu škody i na obdobie od 01.12.2001 do 31.05.2003,
za ktoré obdobie žiadala zaviazať odporkyňu v prvom rade, ako aj odporcov v druhom až piatom

rade na sumu 54.000,-Sk (1.792,47 Eur)spolu s príslušenstvom. Právna zástupkyňa navrhovateľov
žiadala alternatívne i o privolenie súdu k výpovedi z nájmu bytov v užívaní odporcov a s tým súvisiace
určenie, že nájomný pomer končí uplynutím výpovednej lehoty. Právna zástupkyňa odporkyne v prvom
rade požiadala súd o oslobodenie odporkyne od súdnych poplatkov žiadosťou doručenou súdu dňa
02.07.2003. Súd obdržal dňa 16.09.2003 i výzvu právnej zástupkyne navrhovateľov na ozrejmenie

dôvodov nepredloženia spisu na odvolací Krajský súd v Bratislave, keď spis bol odvolaciemu súdu
predložený dňa 01.04.2004. Senát Krajského súdu v Bratislave pokynom zo dňa 24.05.2004 stanovil
termín pojednávania na 12.10.2004, na ktorom uznesením napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu (sp.
zn. 5Co 94/2004) boli procesné nedostatky v konaní okresného súdu. Po vrátení spisu z odvolacieho

súdu dňa 15.11.2004, súd doručoval rozhodnutie krajského súdu zástupcom účastníkov konania (pokyn
z 19.11.2004) a pokynom zo dňa 12.01.2005 vytýčil pojednávanie na 08.03.2005, ktoré z dôvodu
ospravedlnenia právnej zástupkyne navrhovateľov zo dňa 07.03.2005 odročil na 19.04.2005. Na
predmetnom pojednávaní súd uznesením rozhodol o pripustení vstupu odporcov v druhom až piatom
rade do konania, ako aj o rozšírení žalobného petitu o nárok na náhradu škody. Z dôvodu žiadosti

právneho zástupcu odporcov súd pojednávanie odročil na 09.06.2005. Okresný súd dňa 06.06.2005
obdržal písomné podanie navrhovateľov z 03.06.2005, ktorým zobrali návrh v časti alternatívneho
petitu späť a súčasne rozšírili návrh o náhradu škody za ďalšie obdobie, keď žiadali odporkyňu v
prvom rade a odporcov v druhom až piatom rade zaviazať na úhradu sumy 3.000,-Sk (99,58 Eur)
mesačne počnúc od 01.06.2003 až do vypratania nehnuteľnosti. Pojednávanie dňa 09.06.2005, na

ktorom odporcovia oznámili prevzatie výpovede z nájmu bytov, súd odročil na neurčito a vyzval
navrhovateľov na špecifikáciu petitu v časti uplatňovanej škody počnúc od 01.06.2003 do vypratania a
na zaplatenie súdneho poplatku. Písomným podaním doručeným súdu dňa 22.06.2005 navrhovatelia
špecifikovali svoj návrh, ktoré podanie súd uznesením zo dňa 12.07.2005 postupom podľa § 43 ods.2 O.s.p. odmietol a súčasne odporkyni v prvom rade nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.
Vzhľadom na napadnutie označeného uznesenia odvolaním zo strany právnej zástupkyne odporkyne v
prvom rade a právnej zástupkyne navrhovateľov (27.07. a 29.07.2005) okresný súd predložil spis dňa

30.08.2005 Krajskému súdu v Bratislave, ktorý uznesením zo dňa 30.11.2005, sp. zn. 5Co 308/2005
napadnuté rozhodnutie v časti týkajúcej sa odmietnutia návrhu v časti povinnosti odporcov platiť 3.000,-
Sk (99,58 Eur) mesačne do vypratania nehnuteľnosti od 01.06.2003 zrušil, majúc za to, že je dostatočne
jasné a určité a vo zvyšnej časti nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov odporkyni v prvom
rade ho potvrdil. Po vrátení spisu okresnému súdu dňa 10.02.2006, doručení uznesenia odvolacieho

súdu (pokyn z 13.02.2006) súd uznesením zo dňa 13.02.2006 vyzval navrhovateľov na odstránenie
vád spočívajúcich v špecifikácii čoho sa domáhajú, tak aby rozhodnutie súdu bolo vykonateľné. Po
obdržaní písomného vyjadrenia právnej zástupkyne navrhovateľov dňa 21.02.2006 súd uznesením
zo dňa 28.02.2006 opätovne odmietol návrh navrhovateľov v časti povinnosti odporcov platiť 3.000,-
Sk (99,58 Eur) mesačne do vypratania nehnuteľnosti od 01.06.2003, voči ktorému uzneseniu podali
navrhovatelia dňa 09.03.2006 odvolanie a súd predložil spis Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie

dňa 17.03.2006. Odvolací súd uznesením zo dňa 28.03.2006, sp. zn. 6Co 127/06, zrušil uznesenie
okresného súdu s tým, že považoval za dostatočne zrejmé, čoho sa navrhovatelia domáhajú zmeneným
(rozšíreným) návrhom, ktorý si uplatňovali titulom zodpovednosti odporcov za vzniknutú škodu. Po
vrátení spisu okresnému súdu dňa 21.04.2006, tento doručoval rozhodnutie krajského súdu spolu s
predvolaním na termín pojednávania dňa 08.06.2006, ktoré odročil pre neprítomnosť odporcov a žiadosť

o ospravedlnenie ich právnych zástupcov na 26.09.2006. Na predmetnom pojednávaní súd pripustil
zmenu žalobného petitu podľa podania zo dňa 06.06.2005 a pojednávanie odročil na 29.09.2006. V
uvedený deň založila právna zástupkyňa navrhovateľov do spisu i vyúčtovanie trov právneho zastúpenia
v sume 187.063,-Sk (6.209,35 Eur). Súd pristúpil k vyhláseniu rozsudku na pojednávaní dňa 29.09.2006,
ktorým konanie o privolenie výpovedí z nájmu z dôvodu späťvzatia návrhu zastavil, návrh navrhovateľov

zamietol a odporcom náhradu trov konania nepriznal. Rozsudok súdu bol písomne vypracovaný dňa
18.10.2006, doručovaný zástupcom účastníkov konania, pričom právna zástupkyňa navrhovateľom
voči nemu podala odvolanie faxom dňa 03.11.2006, s jeho doplneným originálom dňa 06.11.2006.
Krajský súd v Bratislave, ktorému bol spis predložený dňa 13.11.2006 ho vrátil bez vydania rozhodnutia
za účelom šetrenia doručovania rozsudku. Po obdržaní výsledku reklamácie z pošty dňa 30.03.2007

súd predložil spis opätovne na odvolací súd dňa 12.04.2007. Krajský súd vyzval právnu zástupkyňu
navrhovateľov dňa 09.07.2007 na špecifikáciu výšky škody, ktorej sa navrhovatelia domáhali na účely
poplatkovej povinnosti v lehote 10 dní, s urgenciou dňa 02.08.2007. Vyjadrenie právnej zástupkyne
navrhovateľov bolo krajskému súdu doručené dňa 10.08.2007, pričom prípisom zo dňa 10.09.2007 ju
súd vyzval na predloženie dokladu o úhrade súdneho poplatku za odvolanie a na doplnenie odvolania

o zákonné náležitosti v lehote 10 dní. Právna zástupkyňa navrhovateľov v reakcii zo dňa 27.09.2007
požiadala o predĺženie lehoty, a po opätovnej výzve krajského súdu zo dňa 17.01.2008 doručila súdu
dňa 21.02.2008 písomné podanie, ktorým navrhovatelia vzali žalobu v časti vypratania nehnuteľnosti
späť a navrhovateľka v druhom rade žiadala konanie zastaviť, nakoľko manželstvo účastníkov bolo
rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 14C 397/2004 a títo sa dohodli na

vyporiadaní ich BSM podľa dodatku č. 1 k dohode o vyporiadaní BSM tak, že akékoľvek pohľadávky
alebo dlhy vyplývajúce z BSM preberá ten z manželov, ktorý sa stal výlučným vlastníkom tej ktorej
nehnuteľnosti, t.j. navrhovateľ prebral všetky práva, záväzky, dlhy a pohľadávky plynúce z vlastníctva
k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. Záhorská Bystrica a boli predmetom konania na Okresnom
súde Bratislava IV, pod sp. zn. 6C 12/1999. Po úhrade súdneho poplatku za odvolanie dňa 01.04.2008

na výzvu súdu zo dňa 26.02.2008 krajský súd pokynom zo dňa 28.03.2008 nariadil pojednávanie na
19.02.2009, na ktorom uznesením, sp. zn. 6Co 182/07, pripustil späťvzatie návrhu v časti týkajúcej sa
vypratanianehnuteľnosti,rozsudokokresnéhosúduvtejtočastizrušilakonaniezastavil,vozvyšnejčasti
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil späť okresnému súdu na ďalšie konanie za účelom vykonania
dokazovania na zistenie výšky bezdôvodného obohatenia sa odporcov užívaním bytov v nehnuteľnosti

navrhovateľov bez právneho dôvodu. Krajský súd súčasne odporcov zaviazal k povinnosti spoločne a
nerozdielne nahradiť navrhovateľom trovy konania o vypratanie nehnuteľnosti, ktoré právna zástupkyňa
navrhovateľov vyúčtovala podaním doručeným súdu dňa 25.02.2009. Po vrátení spisu okresnému súdu
dňa 09.03.2009 a doručení uznesenia odvolacieho súdu dňa 11.03.2009, zákonný sudca pokynom zo
dňa 23.04.2009 stanovil termín pojednávania vo veci na 09.06.2009, ktoré odročil na neurčito z dôvodu

neprítomnosti účastníkov konania a ich právnych zástupcov, keď právna zástupkyňa navrhovateľov
telefonicky ospravedlňovala svoje meškanie. Súd následne pristúpil k zisteniu sídla právnej zástupkyne
odporkyne v prvom rade. Súd obdržal dňa 22.06.2009 podanie právnej zástupkyne navrhovateľov
ohľadne sídla advokátskej kancelárie zástupkyne odporkyne v prvom rade a dňa 16.07.2009 i jej žiadosťo zmenu termínu pojednávania, ktorej vyhovel a stanovil nový termín pojednávania na 08.10.2009.
Na predmetnom pojednávaní právna zástupkyňa navrhovateľov avizovala úpravu žalobného petitu
z dôvodu vypratania odporcov z nehnuteľnosti a zároveň založila do spisu špecifikáciu návrhu.

Pojednávanie odročené na 26.11.2009, súd zrušil zistiac dňa 26.10.2009, že odporkyňa v prvom rade
dňa 28.08.2007 zomrela. Právna zástupkyňa navrhovateľov súdu doručila dňa 06.11.2009 písomné
oznámenie týkajúce sa dedičského konania po nebohej odporkyni v prvom rade. Následne okresný
súd uznesením zo dňa 11.12.2009 prerušil konanie do právoplatného skončenia dedičského konania
vedeného pod sp. zn. 65D 735/2009, voči ktorému uzneseniu podala právna zástupkyňa navrhovateľov

odvolanie (29.12.2009). Súd predmetné uznesenie opätovne doručoval i právnej zástupkyni odporcov.
Dňa 24.02.2010 súd obdržal písomné podanie navrhovateľky v druhom rade W. I. so žiadosťou o
zastaveniekonanieojejnávrhu.VzhľadomnaoznámenieokruhudedičovponebohejKornéliiPalušovej,
ako aj na uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26.01.2010, sp. zn.65D 735/2009 Dnot
83/2009, ktorým súd konanie o dedičstve po nebohej zastavil pre nemajetnosť, konajúci súd uznesením
zo dňa 04.05.2010 zrušil uznesenie o prerušení konania a vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľov na

predloženie procesných návrhov vzhľadom na úmrtie nebohej odporkyne v prvom rade. Tá podaním
doručeným súdu dňa 19.05.2010 žiadala návrh smerujúci proti odporcom v druhom až piatom rade
vylúčiť na samostatné konanie a ostatné konanie zastaviť, na ktorom návrhu právna zástupkyňa
navrhovateľov zotrvala i na pojednávaní súdu dňa 23.09.2010. Súd odročil pojednávanie na 11.11.2010,
ktoré z dôvodu pozastavenia výkonu advokácie u zástupcu odporcov v druhom až piatom rade odročil

na 25.01.2011. Súd obdržal oznámenie odporcov o ich vôli pristupovať k súdu cez súdy v Českej
republike, i vyjadrenie JUDr. Ž., že odporcovia nie sú jej klientmi. Pojednávanie dňa 25.01.2011 súd
odročoval na neurčito z dôvodu podania ústavnej sťažnosti a zaslania spisu Ústavnému súdu Slovenskej
republiky. Súd zisťoval adresu bydliska odporcov pokynom zo dňa 02.03.2011, pričom uznesením zo
dňa 23.03.2011 ustanovil odporcovi v siedmom rade opatrovníka.

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 23.02.2011, sp. zn. I. ÚS 317/2010-39 (č.l. 191 a
nasl.), na základe sťažnosti navrhovateľa a W. I. zo dňa 25.02.2010 (č.l. 200 a nasl.) a jej doplnenia
zo dňa 14.05.2010 (č.l. 197 a nasl.) rozhodol, že 1/ ich základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené nečinnosťou
Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6C 12/1999, a preto prikázal Okresnému

súdu Bratislava IV vo vec konať bez zbytočných prieťahov, 2/ sťažovateľom priznal primerané finančné
zadosťučinenie v sume 6.000 Eur, ako aj právo na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 305,84
Eur. Vychádzal zo zistenia, že spis sa celkovo 39,5 mesiacov nachádzal na krajskom súde z dôvodov
rozhodovania o opravných prostriedkoch a doteraz konanie, trvajúce 12 rokov, nebolo právoplatne
skončené. Po posúdení charakteru veci, hlavne jej skutkovej a právnej zložitosti, závažnosti, rozsiahlosti

a obsažnosti dokazovania, spôsobu správania sa účastníkov konania a samotného sudcu dospel k
záveru,žespornávecprekračujemedzeprimeranostikonania,atoajnapriekurčitejzložitostivzisťovaní
skutkového stavu a najmä pri diametrálne odlišnom prístupe účastníkov k predmetu sporu. K zbytočným
prieťahom v konaní na okresnom súde došlo jednak samotným nekonaním sudcu a jeho neefektívnou
činnosťou, keď síce vykonával rôzne procesné úkony, ale zatiaľ bez podstatného vplyvu na meritórne

a hlavne právoplatné skončenie veci, pričom k celkovému predĺženiu konania prispelo i správanie
sťažovateľov, keď mnohokrát ostali v spore pasívni, neustanovili sa na pojednávanie, menili návrh na
začatie konania a podobne. Ústavný súd nepričítal okresnému súdu na ťarchu nečinnosť po dobu
viac ako tri roky, v ktorom období sa nachádzal spis na Krajskom súde v Bratislave v súvislosti s
rozhodovaním o opravných prostriedkoch. Aj napriek tomu ústavný súd rozhodol, že základné právo

sťažovateľov konať a rozhodnúť v primeranej dobe, či už bez zbytočných prieťahov, porušené bolo, z
dôvodu ktorého priznal sťažovateľom sumu 6.000 Eur ako primerané finančné zadosťučinenie (mimo
odvolacieho konania, ktoré v sťažnosti namietané nebolo), zohľadniac pritom doterajšiu dĺžku konania
a konkrétne okolnosti prípadu.
Po vrátení spisu z ústavného súdu súd pokynom zo dňa 25.03.2011 stanovil nový termín pojednávania

na 31.05.2011, ktoré po ukončení dokazovania odročil za účelom vyhlásenia rozsudku na termín
16.06.2011. Rozsudkom vyhláseným na predmetnom pojednávaní súd konanie o návrhu navrhovateľky
v druhom rade zastavil, návrh voči odporcom v prvom až siedmom rade zamietol z dôvodu, že ako
dedičia po nebohej a nemajetnej D. Z. nezískali žiaden majetok, odporcov v ôsmom až jedenástom
rade zaviazal na zaplatenie sumy 3.153,58 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10,5% ročne

od 19.11.2009 do zaplatenia ako regulovaného nájomného a vo zvyšku návrh zamietol, žiadnemu
z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Voči predmetnému rozsudku súdu podali odvolanie
tak právna zástupkyňa navrhovateľa, ako aj odporca v deviatom rade (01.07. a 12.07.2011). Súd
vykonal procesné úkony spojené s prípravou spisu na predloženie odvolaciemu súdu, keď šetril pobytodporcu v treťom rade, vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, doručoval odvolanie na
vyjadrenie účastníkom konania a následne dňa 18.10.2011 predložil spis Krajskému súdu v Bratislave.
Právna zástupkyňa navrhovateľa písomným podaním zo dňa 15.02.2012 žiadala o vytýčenie termínu

pojednávania vo veci. Uznesením zo dňa 21.11.2012, sp. zn. 4Co 462/2011, odvolací súd konanie v
časti výroku o zamietnutí návrhu voči odporcom v prvom až siedmom rade zastavil z dôvodu späťvzatia
odvolania v tejto časti a v ostatnej napadnutej časti, týkajúcej sa výrokov, ktorým súd prvého stupňa vo
zvyšku návrh zamietol a v časti trov konania, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie za účelom doplnenia dokazovania na zistenie výšky bezdôvodného obohatenia.

Z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava IV, Spr. 2054/2004, vyplýva, že dňa 05.04.2004 súd obdržal
sťažnosť navrhovateľa datovanú dňa 31.03.2004 (č.l. 48), v ktorej tento poukazoval na prieťahy v
konaní vedenom pod sp. zn. 6C 12/1999, keď od doručenia rozsudku zo dňa 30.01.2003 uplynul
viac ako jeden rok, účastníci konania napadli rozsudok opravnými prostriedkami doručenými súdu v
mesiaci máj 2003 a spis nebol postúpený odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Podpredsedníčka súdu

v odpovedi na sťažnosť navrhovateľa v liste zo dňa 07.04.2004 (č.l. 53) uviedla, že vzhľadom na
skutočnosť, že sa spis nachádzal počnúc od 26.3.2004 na Krajskom súde v Bratislave, nemohla
prešetriť dôvodnosť sťažnosti, a túto neodkladne prešetrí po návrate spisu. Po zisteniach stavu spisu
v dňoch 09.07.2004 a 09.09.2004 a vyjadrení zákonného sudcu, podpredsedníčka súdu v liste zo
dňa 18.01.2005 vyhodnotila sťažnosť navrhovateľa za dôvodnú z dôvodov prieťahov v konaní, s tým,

že vo veci zjedná zákonný sudca nápravu. Ďalšiu sťažnosť navrhovateľa zo dňa 21.06.2005 (č.l.
104), doručenú súdu dňa 22.06.2005, vyhodnotila podpredsedníčka súdu po vyjadrení zákonného
sudcu listom zo dňa 13.7.2005 za nedôvodnú, nezistiac, že od ostatnej sťažnosti prieťahy v konaní
nenastali. Za nedôvodnú považovala podpredsedníčka súdu i opakovanú sťažnosť navrhovateľa zo
dňa 17.02.2006 (č.l. 106), doručenú súdu dňa 21.02.2006, ktorej vybavenie žiadala právna zástupkyňa

navrhovateľa prešetriť žiadosťou zo dňa 17.03.2006, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa
20.03.2006 (č.l. 108), Spr. 2077/2006. Po obdržaní vyjadrenia predsedníčky Okresného súdu Bratislava
IV zo dňa 30.03.2006 spolu so spisom Spr. 2054/2004, predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení zo
dňa 12.04.2006 pokladala sťažnosť navrhovateľa za nedôvodnú, nakoľko v období od 21.06.2005 do
03.03.2006 nezistila existenciu prieťahov v konaní sp. zn. 6C 12/99 a odpoveď na sťažnosť zo dňa

17.02.2005 pokladala za vybavenú v zákonnej lehote a za správne vyhodnotenú; sama nezistila prieťahy
v konaní ani v období od 21.06.2005. Za neopodstatnenú vyhodnotila predsedníčka krajského súdu v
liste zo dňa 02.09.2010 i sťažnosť navrhovateľa doručenú súdu dňa 09.08.2010, Spr 2183/2010, keď i
na podklade stanoviska predsedníčky okresného súdu nezistila v konaní tohto súdu sp. zn. 6C 12/99
prieťahy od dátumu 03.02.2006.

Navrhovateľ vo svojej výpovedi na pojednávaní súdu v súvislosti s nárokom na úhradu bezdôvodného
obohatenia, nákladov na rekonštrukciu a trov právneho zastúpenia a okolností ich vzniku vychádzal
z písomného návrhu na začatie konania. K otázke nákladov na rekonštrukciu, ich vynaloženia a
preukázania navrhovateľ uviedol, že suma 30.000 Eur zodpovedá sume nárastu cien nákladov

potrebných na rekonštrukciu nehnuteľnosti v čase jej kúpy v roku 1994, oproti času jej skutočnej
rekonštrukcie, keď tieto v priebehu rokov narástli o niekoľko 100%. Po kúpe nehnuteľnosti v roku 1994
totiž nemohol vykonať pomere ľahkú rekonštrukciu nehnuteľnosti opravou jej fasády a strechy, pretože
sa do nehnuteľnosti nedostal. V tom čase bola nehnuteľnosť v relatívne dobrom stave, a to i napriek
konštatovaniu havarijného stavu nehnuteľnosti v kúpnej zmluve zo dňa 06.05.1994. Keďže odporcovia

sa v priebehu rokov o nehnuteľnosť nestarali, táto sa znehodnotila, plynutím času začalo do strechy
zatekať na viacerých miestach, rozpadli sa a boli prasknuté dva obvodové múry, preto zo statického
hľadiskaužnemoholvykonaťlenjednoduchúrekonštrukciu.Zrovnakéhodôvodunavrhovateľnepristúpil
anikvykonaniudrobnýchstavebnýchúprav,atovýmenestrešnejkrytinyapoškodenýchčastíkrovu,voči
ktorým úpravám Mestská časť Bratislava - Záhorská Bystrica nemala námietky (č.l. 218). Rekonštrukciu

domu, ktorú financoval z vlastných, a to buď našetrených peňažných prostriedkov alebo z dedičstva,
vykonával len na pôvodnom pozemku, kde stavba stála, pričom zosilneným jej základov sa stavba
rozšírila i na priľahlé pozemky asi o 30 cm, ktorú skutočnosť vyjadril stavebný úrad v rozhodnutí zo
dňa 05.02.2010 (č.l. 227) a Krajský stavebný úrad Bratislava v rozhodnutí zo dňa 29.09.2010 (č.l. 233),
ktoré bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.10.2012, sp. zn. 3S 319/2010 (č.l. 284),

na podklade žaloby navrhovateľa zrušené z dôvodu nekompletnosti administratívneho spisu správneho
orgánu. Rozhodnutiami zo dňa 05.02.2010 a 29.09.2010 pritom správne orgány uložili navrhovateľovi
pokutu za spáchanie priestupku, ktorého sa mal dopustiť tým, že realizoval od začiatku októbra 2008
do 03.11.2009 na pozemkoch parcela č. 3191, 3192/1 a 3193, k.ú. Záhorská Bystrica stavbu rodinnéhodomu bez právoplatného stavebného povolenia, pričom pôvodnú stavbu rodinného domu súp. č. 1962
na pozemku parcela č. 3191 odstránil a pristúpil k realizácii hrubých terénnych úprav, základov pod
stavbu rodinného domu, k betónovaniu základovej dosky, a to na pozemkoch parcela č. 3191, 3192/1

a 3193, k.ú. Záhorská Bystrica, t.j. nielen na mieste pôvodnej stavby, ktorá bola odstránená, ale i na
mieste inom. K otázke nákladov na trovy obhajoby vo výške 8.329,08 Eur, ich vynaloženiu a preukázaniu
navrhovateľ uviedol, že išlo o náklady za právne služby poskytnuté advokátkou JUDr. Evou Borovskou
v konaní pred Okresným súdom Bratislava IV, ktoré jej uhradil. Pokiaľ išlo o požadovanú nemajetkovú
ujmu vo výške 200.000 Eur, okolnosti a dôvody jej vzniku, navrhovateľ ju odvodzoval od zásahu do

osobnostných práv, ku ktorému malo dôjsť tým, že hoci plánoval nasťahovať sa spolu s manželkou a
deťmi do nehnuteľnosti po jej kúpe a rekonštrukcii, v dôsledku jej obývania odporcami a nevyriešenia
situácie k tomu nedošlo. Na výčitky bývalej manželky, svokrovcov a detí podal až po štyroch až piatich
rokochžalobunavypratanieodporcovznehnuteľnosti,pričomcelánepriaznivásituácianapokonvyústila
do rozpadu manželstva a jeho rozvodu v roku 2003. V tom čase mal i zlé vzťahy s dcérami, s ktorými sa
nerozprával asi 10 rokov. Navrhovateľ stratil chuť podnikať a asi 10 rokov už nevykonáva podnikateľskú

činnosť, nemôže sa dostať z toho, že kúpil rodinný dom, v ktorom chcel bývať a podnikať, avšak k
jeho užívaniu sa prakticky nedostal. Za zásah do osobnostných práv navrhovateľ považoval i to, že
po rozvode manželstva sa musel odsťahovať od bývalej manželky do veľkej garáže, de facto servisnej
dielne so sociálnym zariadením, nachádzajúcej sa na rovnakom pozemku ako i samotný rodinný dom.
Denne bol vystavovaný posmeškom odporcov bývajúcim v jeho vlastnom rodinnom dome, ktorý ho

žiadali o zabezpečenie bytov. Jeho život sa definitívne zmenil.

Právna zástupkyňa navrhovateľa v rámci ústnych prednesov a písomného vyjadrenia zo dňa 27.07.2012
(č.l. 181 a nasl.) zotrvala na dôvodnosti nároku navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
z titulu nesprávneho úradného postupu odporcu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď navrhovateľ

si žalobný nárok neuplatňoval titulom nezákonného rozhodnutia, nakoľko doposiaľ príslušný orgán
nekonštatoval existenciu nezákonného rozhodnutia (č.l. 170). Aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa
na podanie žaloby pritom odvodzovala od dohody o vyporiadaní BSM, podľa ktorej sa navrhovateľ stal
výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá bola i predmetom sporu na Okresnom súde Bratislava IV, sp.
zn. 6C 12/1999, a v tejto súvislosti prevzal všetky práva a záväzky z toho plynúce. Nesprávny úradný

postup odporcu podľa právnej zástupkyne navrhovateľa spočíval v prieťahoch v konaní na Okresnom
súde Bratislava IV, sp. zn. 6C 12/1999, v období od 21.07.1999 do 18.05.2000, od 18.05.2000 do
02.10.2001, od 03.10.2001 do 02.05.2002 a od 26.05.2003 do 26.03.2004, pričom v ostatnom období
predmetný súd vydával viaceré rozhodnutia, ktoré boli pre ich nesprávnosť neskôr zrušené odvolacím
Krajským súdom v Bratislave, ktorá okolnosť prispela k predĺženiu konania, s následkom zániku nároku

navrhovateľa voči nebohej Kornélii Palušovej jej úmrtím. Za nesprávny považovala právna zástupkyňa
navrhovateľa i postup Okresného súdu Bratislava IV a Krajského súdu v Bratislave pri vybavovaní
sťažností navrhovateľa na prieťahy v konaní, keď súdy tieto vybavili po uplynutí zákonnej lehoty podľa
zákonač.757/2004Z.z.Vtomtosmerepoukázalanasťažnosťnavrhovateľazodňa31.03.2004,naktorú
odpovedala predsedníčka Okresného súdu Bratislava IV dňa 07.04.2004, bez jej prešetrenia, nakoľko

sa spis v tom čase nachádzal na Krajskom súde v Bratislave, pričom sťažnosť vybavila až listom zo
dňa 18.01.2005. Navrhovateľ podával sťažnosti i ďalšími listami zo dňa 21.06.2005, 17.02.2006, ktorá
ostatná sťažnosť bola vybavená asi po pol roku, dňa 17.03.2006 a žiadal o prešetrenie vybavenia
sťažnosti predsedu Krajského súdu v Bratislave, dňa 06.08.2010 a naposledy i dňa 08.08.2011; tieto
sťažnosti predsedovia súdov hodnotili ako nedôvodné, čím tiež prispeli k dĺžke konania na Okresnom

súde Bratislava IV, a teda i tento postup súdov považovala právna zástupkyňa navrhovateľa za v priamej
príčinnej súvislosti s nárokom na náhradu škody uplatňovaným navrhovateľom (č.l. 268). Pokiaľ išlo o
jednotlivé zložky nároku na náhradu škody právna zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že suma 20.138,90
Eur predstavovala bezdôvodné obohatenie, ktoré si navrhovateľ v pôvodnom konaní uplatňoval voči
D. Z. za užívanie nehnuteľnosti v období od 31.07.1998 do 31.07.2006, kedy došlo k jej vysťahovaniu,

celkovo v sume 9.559,85 Eur (288.000,-Sk), pričom navrhovateľ vyčíslil pevnou sumou požadovaný
úrok z omeškania z prvotne uplatňovanej sumy 3.983,27 Eur (120.000,-Sk) ku dňu 31.07.2010 a od
01.08.2010 žiadal úrok z omeškania zo sumy 9.559,85 Eur (288.000,-Sk) až do zaplatenia. Vymoženie
jeho nároku voči nebohej bolo zmarené práve nesprávnym úradným postupom okresného súdu a
prieťahmi v konaní (č.l. 184), a nebyť ho navrhovateľ by sa danej sumy určite domohol. Dielčia zložka

škody vo výške 30.000 Eur zodpovedala zvýšeným nákladom navrhovateľa na rekonštrukciu a opravu
nehnuteľnosti, keď v čase kúpy bol dom v dobre stave a následkom jeho devastácie odporcami, ako
aj bezdomovcami, sa náklady na rekonštrukciu zvýšili. To, že každoročne dochádza k nárastu cien
materiálov a k inflácii považovala právna zástupkyňa navrhovateľa za všeobecne známu skutočnosť,ktorú netreba dokazovať (č.l. 280). Navrhovateľ pritom reálne vynaložil na rekonštrukciu sumu cca
100.000 Eur, z ktorej si odhadom uplatňoval len sumu 30.000 Eur vzhľadom na cenový nárast materiálu
a prác. Navrhovateľ sa úhrady tejto sumy nedomáhal v pôvodnom konaní, keďže tieto náklady mu vznikli

až po vysťahovaní sa odporcov z nehnuteľnosti v roku 2009. Pokiaľ išlo o náhradu škody vo výške
8.329,08 Eur tá zodpovedala trovám právneho zastúpenia navrhovateľa v pôvodnom konaní, ktoré si
v dôsledku úmrtia D. Z. a dĺžky konania nebude môcť uplatňovať. Navrhovateľovi pritom v dôsledku
inflácie vznikla na trovách konania strata vo výške 1.757,94 Eur, a to za obdobie od roku 2007 do 2012
a na bezdôvodnom obohatení strata vo výške 5.173,14 Eur. Okolnosti a výpočty súvisiace so vznikom

inflácie uvedené i v písomnom podaní zo dňa 27.07.2012 navrhovateľ pritom používal len na podporu
svojich tvrdení o vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej sa domáhal vo výške 200.000 Eur
titulom nesprávneho úradného postupu odporcu, nimi pôvodný nárok na náhradu škody nerozširoval a
neodvodzoval od nich ani nárok nový (č.l. 253, 254).

Splnomocnený zástupca odporcu vo svojich ústnych prednesoch a písomných vyjadreniach namietal

dôvodnosť nároku navrhovateľa, keď tento nepreukázal nielen danosť naliehavého právneho záujmu
na určení zodpovednosti odporcu za škodu, ale ani základ a výšku uplatňovaného nároku na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy. Mal za to, že v konaní na Okresnom súde Bratislava IV sp. zn. 6C 12/1999
síce došlo k prieťahom, avšak ich obdobia, tak ako označené navrhovateľom, nezodpovedali záveru a
odôvodneniunálezuÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky.Isamotnýústavnýsúdpriznalnavrhovateľovi

primerané zadosťučinenie v sume 6.000 Eur, čo zodpovedá prieťahom v konaní za obdobie 6 až 7 rokov,
ku ktorým prispelo i správanie sa účastníkov konania. Keďže jednotlivo uplatňované nároky navrhovateľ
odvodzoval od súdneho konania, ktoré nebolo právoplatne ukončené a ich dôvodnosť nebola súdom
potvrdená,snažilsapodľaodporcuprejudikovaťvýsledokpôvodnéhokonania.Navrhovateľnepreukázal
vymožiteľnosť jeho prípadnej pohľadávky na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, ani na náhradu trov

konania, ktorý nárok si naviac uplatňoval opomínajúc zásadu úspechu podľa ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku. Pokiaľ išlo o nárok na úhradu nákladov rekonštrukcie navrhovateľ nepreukázal
nárast cien materiálov, nevyvrátil rozpor tvrdení z kúpnej zmluvy o havarijnom stave nehnuteľnosti už
v čase jej kúpy, pričom výšku tohto nároku odvodzoval od prepočtu hodnôt tovarov a služieb a ich
zvýšenia, ktorý nárok nespĺňa pojmové znaky škody. Pokiaľ navrhovateľ nehnuteľnosť rekonštruoval i

z dôvodu jej poškodenia osobami, ktoré v nej bývali, tieto osoby boli pasívne vecne legitimované pre
prípadnú žalobu o úhradu nákladov. Tieto skutočnosti mali podľa splnomocneného zástupcu odporcu
za následok nedôvodnosť nielen nároku navrhovateľa na náhradu majetkovej, ale aj nemajetkovej
ujmy, keďže okolnosti, ktoré mali odôvodňovať priznanie nemajetkovej ujmy by predpokladali dôvodnosť
žaloby na Okresnom súde Bratislava IV, ktorá doposiaľ nebola preukázaná v uplatňovanom rozsahu.

Navrhovateľ pristúpil k uzavretiu dohody o vyporiadaní BSM s bývalou manželkou dňa 07.03.2006,
preto v čase, keď sa presťahoval do garáže stojacej na rovnakom pozemku, mohol ešte užívať byt
nadobudnutý do BSM. Navrhovateľ teda mohol svoju bytovú otázku riešiť i iným spôsobom, na riešenie
ktorej disponoval i dostatočnými finančnými prostriedkami, keďže podľa jeho tvrdení vynaložil náklady
vo výške 100.000 Eur na rekonštrukciu nehnuteľnosti. Splnomocnený zástupca odporcu sa okrajovo

vyjadril i k námietkam ohľadne spôsobu prešetrenia a vybavenia sťažností navrhovateľa na prieťahy v
konaní, hoci tento navrhovateľom vytýkaný nesprávny úradný postup nebol predmetom predbežného
prerokovania s odporcom. V tomto smere mal za to, že absentuje príčinná súvislosť medzi vytýkaným
nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou škodou. V priebehu konania upustil od vznesenej
námietky premlčania nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľ požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o prerokovanie nároku na
náhradu škody v celkovej výške 258.467,98 Eur pozostávajúcej zo sumy 1/ 20.138,90 Eur spolu s 9%
úrokom z omeškania ročne zo sumy 9.559,85 Eur od 01.08.2010 do zaplatenia ako bezdôvodného
obohatenia, 2/ 30.000 Eur ako zvýšení nákladov na opravu nehnuteľnosti, 3/ 8.392,08 Eur ako trov

právneho zastúpenia a 4/ 100.000 Eur za zásah do jeho práva na ochranu osobnosti a 100.000 Eur ako
nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky, žiadosťou
doručenou ministerstvu dňa 04.08.2010 (č.l. 25). Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky listom
zo dňa 04.02.2011 navrhovateľovi oznámilo, že jeho žiadosti nebolo vyhovené z dôvodu nepreukázania
zákonných predpokladov (č.l. 41).

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.") zodpovednosť za škodu podľa
tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutiaúčinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa

určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb.") štát zodpovedá za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred
štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v
trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán
štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto
organizáciu prešli. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť.

Podľa § 18 ods. 1,2 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným

postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené
v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "Občiansky zákonník")
uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v

spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 132 O.s.p.
a dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť.

Predtým ako súd prikročil k vecnému skúmaniu žalobného návrhu musel sa vyporiadať s námietku
odporcu ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa spočívajúcej v tom, že účastníkom
namietaného súdneho konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, bola aj bývalá

manželka navrhovateľa W. I.Á., ktorej by mala svedčiť i prípadná pohľadávka majetkovej škody voči
štátu.

Súd vyhodnotil námietku odporcu za nedôvodnú, keď z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava IV,
sp. zn. 6C 12/1999, vyplynulo, že i keď účastníkmi tohto konania boli pôvodne nielen navrhovateľ, ale

i jeho bývalá manželka W. I., v dôsledku rozvodu manželstva rozsudkom Okresného súdu Bratislava
I, sp. zn. 14C 397/2004, zaniklo ich BSM a účastníci sa podľa písomnej dohody a jej dodatku zo dňa
07.03.2006 dohodli, že všetky práva a záväzky týkajúce sa nehnuteľnosti v k.ú. Záhorská Bystrica, ktoré
boliipredmetomsporunaOkresnomsúdeBratislavaIV,vovecisp.zn.6C12/1999,preberánavrhovateľ,
ktorý sa stal i výlučným vlastníkom nehnuteľnosti. Je teda zrejmé, že navrhovateľ sa môže samostatným

nárokom domáhať voči odporcovi náhrady škody a nemajetkovej ujmy v tomto konaní.

Vyhodnotiac námietku odporcu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa za nedôvodnú,
mohol sa súd zaoberať vecným preskúmaním návrhu navrhovateľa.

Súd posudzoval nároky navrhovateľa vyplývajúce z namietaného nesprávneho úradného postupu
odporcu s poukazom na § 27 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. tak podľa ustanovení zákona č.
58/1969 Zb., ako aj ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko k tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu malo dôjsť v období spadajúceho pod účinnosť oboch právnych predpisov. Vychádzal pritom
i z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.03.2012, sp. zn. 5Co 83/2012,

v ktorom odvolací súd konštatoval, že na celý predmet konania sa vzťahuje vecné oslobodenie od
platenia súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov, keďže
navrhovateľ sa domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonnými
rozhodnutiami.

Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom ako zodpovednosti objektívnej, je súčasné, t.j. kumulatívne splnenie troch
podmienok a to: 1./ existencia nezákonného rozhodnutia/ nesprávny úradný postup 2./ existencia škody
ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. existencia nemajetkovej ujmy 3./ príčinná súvislosť
medzi škodou/nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Navrhovateľ namietal v konaní ako nesprávny ten úradný postup odporcu spočívajúci v tom, že 1/
Okresný súd Bratislava IV sa dopustil v konaní vedenom pod sp. zn. 6C 12/99 prieťahov, ktorých
existenciu konštatoval i Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 317/2010, pričom
vydával nesprávne rozhodnutia, ktoré boli následne zrušené odvolacím súdom, ktorú skutočnosť

považoval rovnako za prieťahy v konaní a 2/ sťažnosti navrhovateľa na prieťahy v konaní vybavovali
orgány štátnej správy súdov oneskorene, hodnotiac ich nesprávne za nedôvodné.

V zmysle konštantnej judikatúry sa za nesprávny úradný postup považuje konanie štátneho orgánu,
pri ktorom porušil právnymi normami predpísané pravidlá. Spravidla ide o postup, úkony, ktoré s

rozhodovacou činnosťou priamo nesúviseli, avšak nie je vylúčené, aby bola škoda spôsobená postupom
uskutočneným aj v rámci rozhodovacej činnosti, za predpokladu, že úkony nesprávneho úradného
postupu priamo k vydaniu rozhodnutia nevedú a bezprostredne sa v obsahu rozhodnutia neprejavia.
Nesprávnym úradným postupom môže byť aj iná činnosť orgánu štátu alebo iné vady v spôsobe vedeniakonania, ako i zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie (nie však samotné vydanie rozhodnutia), lebo znaky nesprávneho úradného

postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej
lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci "bez zbytočných prieťahov" (čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). S účinnosťou od 01.01.2013 sa v zmysle novelizovaného
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní existencie nesprávneho úradného
postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní vychádza i z právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým ústavný súd konštatoval porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo a medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľ sa
s bývalou manželkou W. I. obrátili sťažnosťou datovanou 25.02.2010, doplnenou dňa 14.05.2010, na
Ústavný súd Slovenskej republiky namietajúc porušenie ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, ku ktorému malo dôjsť činnosťou Okresného súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. 6C 12/1999.
Z obsahu sťažnosti je pritom zrejmé, že pokrývala a mapovala obdobie od podania návrhu navrhovateľa
na okresný súd dňa 27.01.1999 do dňa 04.05.2010, ako dňa vydania uznesenia, ktorým súd zrušil
uznesenie o prerušení konania do právoplatného skončenia dedičského konania vedeného pod sp.
zn. 65D 735/2009. Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel sťažnosti navrhovateľa a v náleze zo

dňa 23.02.2011, sp. zn. I ÚS 317/2010, konštatoval porušenie základného práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ku
ktorému došlo nečinnosťou okresného súdu. Ústavný súd dospel k záveru, že vec, i napriek určitej
zložitosti v zisťovaní skutkového stavu a najmä pri diametrálne odlišnom prístupe účastníkov k predmetu
konania, prekračuje ústavné medze primeranosti, pričom zhodnotil, že k zbytočným prieťahom v konaní

došlo jednak samotným nekonaním sudcu a jeho neefektívnou činnosťou, keď síce vykonával rôzne
procesné úkony, avšak zatiaľ bez podstatného vplyvu na meritórne a najmä právoplatné skončenie celej
veci, ale i správaním navrhovateľa, keď mnohokrát zostal pasívny, neustanovil sa na pojednávanie,
menil návrh na začatie konania a podobne. Zohľadniac však celkovú dĺžku označeného konania ústavný
súd rozhodol o porušení práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a o priznaní finančného

zadosťučinenia.

Vychádzajúc podporne z obsahu a odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý
pri prejednaní ústavnej sťažnosti preskúmal obsah spisu Okresného súdu Bratislava IV v spornom
konaní (sp. zn. 6C 12/1999), a teda preskúmal navrhovateľom vymedzené obdobie činnosti, resp.

nečinnosti okresného súdu tak ako bola popísaná v ústavnej sťažnosti, t.j. od momentu podania návrhu
na súd dňa 27.01.1999 až do dňa 04.05.2010, a teda v rozsahu totožnom v akom bol namietaný
navrhovateľom i v podanej žalobe, súd mal za preukázané, že Okresný súd Bratislava IV sa skutočne
dopustil nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní vedenom pod
sp. zn. 6C 12/1999. Pokiaľ odporca v tejto súvislosti namietal, že prieťahy sa nevyskytovali v celom

obdobíkonaniaokresnéhosúduapodieľalisananichisamotníúčastnícikonania,itútookolnosťzachytil
ústavný súd v odôvodnení nálezu zo dňa 23.02.2011, keď konštatoval, že k prieťahom v konaní prispelo
nielennekonaniesúdu,aleisprávaniesaúčastníkovkonania,resp.navrhovateľov,ktorímnohokrátostali
v konaní pasívni, neustanovili sa na pojednávanie, menili návrh na začatie konania a podobne. Ústavný
súd Slovenskej republiky teda zohľadnil, že k prieťahom v konaní nedošlo v celom období trvania sporu

a nepodieľal sa na nich len vec prejednávajúci súd, ktorému, naviac, nepričítal na ťarchu ani dobu
vyše troch rokov, kedy sa spis nachádzal na krajskom súde. Pokiaľ právna zástupkyňa navrhovateľa vo
svojom písomnom vyjadrení zo dňa 27.07.2012 poukazovala na nečinnosť okresného súdu i v ďalšom
období, t.j. po 04.05.2010, súd na jej námietky neprihliadal, nakoľko vychádzajúc z obsahu žiadosti
navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 04.08.2010 (č.l. 25) táto sa

vzťahovala len na nesprávny úradný postup okresného súdu v období od 27.01.1999 do 04.05.2010, a
teda nesprávny úradný postup súdu po tomto období a s ním súvisiaci nárok navrhovateľa na náhradu
škody nebol s odporcom predbežne prerokovaný.

Pokiaľ navrhovateľ za nesprávny úradný postup považoval to, že okresný súd vydával nesprávne a

nezmyselné rozhodnutia, ktoré odvolací súd zrušil, tieto rozhodnutia si vzájomne odporovali, resp.
že súd nerozhodol o zastavení konania voči odporcovi, ktorý zomrel, nerozhodol o rozšírení okruhu
účastníkov konania, zbytočne prerušil konanie do právoplatného skončenia dedičského konania po
nebohej D. Z., tu súd udáva, že v zmysle ustálenej súdnej judikatúry nesprávny úradný postup jepostup, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu
konkrétneho rozhodnutia. Je zrejmé, že navrhovateľ síce formálne namietal nesprávnosť postupu
okresného súdu, ktorý sa však bezprostredne prejavil v obsahu toho ktorého rozhodnutia, ktoré krajský

súd ako súd odvolací preskúmaval, hodnotil a v prípade potreby i zrušil. Navrhovateľom formálne
vytýkaný nesprávny úradný postup našiel teda svoje bezprostredné vyjadrenie v obsahu konkrétneho
rozhodnutia súdu, a preto ho nemožno označiť a hodnotiť pojmom nesprávny úradný postup tak ako
má na mysli ustanovenie § 18 zákona č. 58/1969 Zb., resp. § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Rozhodovaciu
činnosť súdu samo o sebe totiž nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup (k tomu i rozhodnutie

NS ČR sp. zn. 25Cdo 1018/2007). Naviac, okolnosť, že počas konania prebiehajúceho v niekoľkých
stupňoch súdnej sústavy došlo i k prípadnému zrušeniu rozhodnutia, sama o sebe tiež nesprávny úradný
postup nezakladá (k tomu i rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 25Cdo 2197/2007). Navrhovateľ by v tejto
súvislosti mohol namietať jedine nezákonnosť niektorého z rozhodnutí Okresného súdu Bratislava IV,
ktorú skutočnosť však navrhovateľ nenamietal, keď jeho právna zástupkyňa na pojednávaní súdu dňa
27.6.2012 zreteľne uviedla, že žiadne z rozhodnutí vydané v konaní okresného súdu nespĺňa atribúty

nezákonného rozhodnutia, a preto sa navrhovateľ týmto titulom náhrady škody a nemajetkovej ujmy
nedomáha. Napokon, z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 6C 12/99, ani nevyplýva
existencia rozhodnutia, ktoré by bolo možné považovať za nezákonné v intenciách tak § 4 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb., resp. § 6 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže žiadne zo súdnych rozhodnutí nebolo
ako právoplatné zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

A napokon, navrhovateľ označil za nesprávny i ten úradný postup pri vybavovaní jeho sťažností na
prieťahy v konaní okresného súdu zo strany predsedu Okresného súdu Bratislava IV a predsedu
Krajského súdu v Bratislave, dôvodiac pritom, že orgány štátnej správy súdov vybavili jeho sťažnosti
oneskorene, resp. ich vyhodnotili ako nedôvodné, hoci podľa mienky navrhovateľa dôvodné boli.

Z obsahu sťažnostných spisov Okresného súdu Bratislava IV a Krajského súdu v Bratislave vyplýva,
že navrhovateľ podal prvý krát sťažnosť na prieťahy v konaní k rukám predsedníčky okresného súdu
dňa 31.03.2004, ktorá sa s ňou zaoberala, avšak nevyhodnotila ju z dôvodu, že v tom čase sa spis
nachádzal na odvolacom súde, o ktorej okolnosti písomne informovala právnu zástupkyňu navrhovateľa

v liste zo dňa 07.04.2004. Predsedníčka súdu následne preverovala stav spisu a po jeho návrate
z odvolacieho súdu a vyžiadaní vyjadrenia zákonného sudcu listom zo dňa 18.01.2005 oznámila
právnej zástupkyni navrhovateľa dôvodnosť sťažnosti a prísľub zjednania nápravy. Súd má za to, že
v danom prípade došlo k vybaveniu sťažnosti navrhovateľa na prieťahy v konaní spôsobom súladným
so zákonom, keď podľa v tom čase platného ustanovenia § 25 ods. 1, 2 zákona č. 80/1992 Zb.

o štátnej správe súdov, ktorý treba na daný prípad aplikovať, musela byť sťažnosť na prieťahy v
konaní vybavená do dvoch mesiacov odo dňa jej doručenia príslušnému orgánu štátnej správy súdov,
ktorú lehotu bolo možné predĺžiť, ak v jej priebehu nebolo možné zabezpečiť všetky podklady na
riadne vybavenie sťažnosti; v takom prípade sa vyžadovalo písomné upovedomenie sťažovateľa. Je
zrejmé, že k vecnému vybaveniu sťažnosti navrhovateľa zo dňa 31.03.2004 nemohla predsedníčka

okresného súdu prikročiť v stanovenej lehote dvoch mesiacov od jej prevzatia, o ktorej skutočnosti
navrhovateľa písomne upovedomila, tak ako to predpokladal § 25 ods. 2 zákona č. 80/1992 Zb.
Vzhľadom na to, že citovaný zákon nestanovil inú lehotu na vybavenie sťažnosti, možno uzavrieť, že k jej
vybaveniu došlo spôsobom súladným so zákonom po návrate spisu z odvolacieho súdu a zabezpečení
vyjadrenia zákonného sudcu. Pokiaľ právna zástupkyňa navrhovateľa namietala oneskorenie vybavenia

i ďalšej sťažnosti navrhovateľa zo dňa 21.06.2005, doručenej okresnému súdu dňa 22.06.2005, zo
sťažnostného spisu vyplýva, že predsedníčka súdu zaslala odpoveď na sťažnosť navrhovateľa jeho
právnej zástupkyni dňa 13.07.2005, a teda v 30 - dňovej lehote zakotvenej v ustanovení § 65 ods. 1
zákona č. 757/2004 Z.z. V zákonnej lehote bola vybavená i a/ sťažnosť navrhovateľa zo dňa 17.02.2006,
ktorá bola doručená predsedníčke okresného súdu dňa 21.02.2006 a vyjadrenie k nej zo dňa 03.03.2006

(preklep miesto 03.02.2006 malo byť 03.03.2006- pozn. súdu) zaslané právnej zástupkyni navrhovateľa
dňa 06.03.2006, ako aj b/ žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti zo dňa 17.03.2006 adresovaná
Krajskému súdu v Bratislave, ktorá mu bola doručená dňa 20.03.2006 a bola vybavená a zaslaná
na vedomie právnej zástupkyni navrhovateľa dňa 12.04.2006. Skutočnosť, že právna zástupkyňa
navrhovateľa vyjadrila nespokojnosť s vyhodnotením sťažností na prieťahy v konaní predsedami

príslušnýchsúdovnezakladápodľamienkysúdunesprávnyúradnýpostup,zaktorýzodpovedáodporca,
nakoľko hodnotenie sťažnosti spadá do rámca kompetencie príslušného orgánu štátnej správy súdov.
Súd v konaní o náhradu škody nie je pritom oprávnený vyhodnocovať, príp. prehodnocovať stanoviská,
ku ktorým dospeli predsedovia súdov v súvislosti s výsledkami prešetrenia sťažností na prieťahy vkonaní. Odporca práve v súvislosti s označeným nesprávnym úradným postupom namietal nedostatok
jeho predbežného prerokovania podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. Súd jeho námietku vyhodnotil
ako čiastočne nedôvodnú, keď z obsahu žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody zo dňa 04.08.2010 vyplýva, že navrhovateľ v nej vytýkal i spôsob a nedodržanie lehoty
na vybavenie jeho sťažnosti na prieťahy v konaní zo dňa 31.03.2004 (čl. 26), zo dňa 21.06.2005 (č.l.
35) a sťažnosti zo dňa 17.03.2006; sťažnosti na prieťahy v konaní uplatnené po dátume 17.03.2006
skutočne neboli predmetom predbežného prerokovania s odporcom, preto na ostatné námietky právnej
zástupkyne navrhovateľa ohľadne nesprávneho úradného postupu súd neprihliadal.

S poukazom na vyššie uvedené možno teda zhrnúť, že z navrhovateľom vytýkaného nesprávneho
úradného postupu navrhovateľ preukázal len existenciu zbytočných prieťahov v konaní Okresného súdu
Bratislava IV, sp. zn. 6C 12/1999.

Pokiaľ išlo v poradí druhý z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu škody a

nemajetkovej ujmy, ich existenciu sa navrhovateľovi v priebehu konania nepodarilo preukázať, a to vo
vzťahu k jednotlivým nárokom na zaplatenie:
1/sumy 20.138,90 Eur s prísl. ako bezdôvodného obohatenia, a 2/ sumy 8.329,08 Eur ako trov právneho
zastúpenia, ktorých priznania sa navrhovateľ domáhal v konaní pred Okresným súdom Bratislava IV voči
nebohej D. Z. ako odporkyni v prvom rade, keď predmetný nárok si v dôsledku úmrtia odporkyne bez

zanechania majetku už nemohol ďalej uplatňovať. Podľa mienky súdu navrhovateľ v konaní nepreukázal
vznik tejto škody, keď nepreukázal, že v prípade vydania meritórneho rozhodnutia súdu by so svojim
nárokom uplatňovaným v predmetnej výške skutočne uspel a zároveň, že by nebohá D. Z. na základe
takého právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia skutočne plnila (k tomu i rozhodnutie NS
ČR, sp. zn. 25 Cdo 145/2002). Nie je teda zrejmé, či i v prípade konania a rozhodnutia bez prieťahov

by súd priznal navrhovateľovi právo voči nebohej odporkyni v prvom rade na úhradu ním žiadanej a
uplatňovanej sumy a priznal mu i právo na náhradu trov konania spočívajúcich v náhrade trov právneho
zastúpenia, a zároveň túto uplatňovanú a priznanú sumu by mu odporkyňa v prvom rade i skutočne
uhradila. Súd v tomto konaní, t.j. v konaní o nároku na náhradu škody, nemôže suplovať rozhodovaciu
činnosť Okresného súdu Bratislava IV a navrhovateľovi prisúdiť nárok, zaplatenia ktorého sa pôvodne

domáhal voči inej povinnej osobe, a povinnosť jeho úhrady preniesť na štát. Uplatnenie a vymáhanie
pohľadávky voči určitému dlžníkovi a zároveň jej uplatnenie ako náhrady škody voči štátu sa vzájomne
vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi môže privodiť
vznik škody, a teda aj zodpovednosť štátu, za predpokladu preukázania jeho nevymožiteľnosti. Štát totiž
nie je singulárnym a ani univerzálnym sukcesorom domnelých dlžníkov, voči ktorým domnelí veritelia

uplatňujú svoje pohľadávky a nepreberá automaticky možné záväzky týchto dlžníkov v prípade vzniku
zbytočných prieťahov v konaní, tak ako uviedol odporca v priebehu konania a s ktorým názorom sa súd
v plnom rozsahu stotožnil. Podľa mienky súdu je potom rozhodné preukázanie, že i v prípade absencie
zbytočnýchprieťahovvkonaníbysúdvcelomrozsahuvyhovelnávrhunavrhovateľa,zaviazalodporkyňu
v prvom rade na zaplatenie bezdôvodného obohatenia v uplatnenom rozsahu a odporkyňa v prvom

rade by bola schopná taký záväzok navrhovateľovi uhradiť a skutočne ho i uhradila, ktorú okolnosť
navrhovateľ nepreukázal. Totožná argumentácia sa potom vzťahuje i k nároku na náhradu škody - trov
právneho zastúpenia, pri ktorom, naviac, navrhovateľ nepreukázal, že tieto náklady na právne služby,
ktoré mu mala poskytnúť právna zástupkyňa aj skutočne uhradil, a teda nepreukázal, že sa o sumu
8.329,08 Eur zmenšil jeho majetok.

3/sumy 30.000 Eur ako nákladov na rekonštrukciu nehnuteľnosti v dôsledku toho, že nemohol vykonať
obnovu nehnuteľnosti v čase jej kúpy a po jej užívaní a devastácii odporcami musel vynaložiť oveľa
vyššie náklady na jej opravu, pričom daná suma zodpovedala nárastu cien tovarov a služieb v priebehu
rokov. Súd udáva, že v prvom rade navrhovateľ nijako nepreukázal skutočné vynaloženie nákladov na
rekonštrukciunehnuteľnosti,ateda,žesajehomajetkovásféravôbeczmenšilaosumu30.000Eur.Jeho

tvrdenia o existencii tejto škody tak ostali len v rovine ničím nepreukázaných tvrdení. I keby takú okolnosť
navrhovateľ v konaní preukázal, podľa mienky súdu, úbytok v jeho majetkovej sfére v danej výške nebol
zapríčinený nesprávnym úradným postupom odporcu spočívajúcim v prieťahoch v konaní, keď sám
navrhovateľ odôvodňoval nevyhnutnosť vynaloženia zvýšených nákladov na opravu nehnuteľnosti od
správania sa odporcov, t.j. nielen odporkyne v prvom rade, ktorí sa o nehnuteľnosť nestarali, devastovali

ju, pričom k nepriaznivému stavu nehnuteľnosti prispel i pobyt bezdomovcov v nej po určitý čas. Bolo
potom na navrhovateľovi, aby sa úhrady týchto tvrdených zvýšených nákladov na rekonštrukciu domu
domáhal primárne voči tým subjektom, ktorí ich vlastným konaním spôsobili ako škodcovia, a nie voči
štátu. Skutočnosť, že pôvodná odporkyňa v prvom rade už zomrela nemôže totiž mať za následokvznik zodpovednosti štátu za takto uplatňovanú škodu, ktorá ako súd vyššie uviedol, nebola zo strany
navrhovateľa nijako preukázaná, len ním tvrdená. Súd sa stotožnil s názorom odporcu o absencii priamej
príčinnej súvislosti medzi navrhovateľom uplatňovanou škodou a nesprávnym úradným postupom

spočívajúcim v prieťahoch v konaní, ktorá príčinná súvislosť musí byť priama, nie sprostredkovaná alebo
odvodená. Naviac, pokiaľ navrhovateľ odôvodňoval zvýšenie nákladov na rekonštrukciu nehnuteľnosti
i nárastom cien materiálov a služieb, takto uplatňovaná ujma vzniknutá vplyvom inflácie nepodlieha
odškodneniu (k tomu i rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 25Cdo 38/2000).
A napokon sa navrhovateľ domáhal v konaní i nemajetkovej ujmy vo výške spolu 200.000 Eur, ktorá ujma

mumalavzniknúťvpríčinnejsúvislostisnesprávnymúradnýmpostupomodporcu.Nároknajejpriznanie
pritom odôvodňoval tým, že nemohol vykonať plánovanú rekonštrukciu domu, tento užívať a podnikať v
ňom, ktorá nepriaznivá situácia vyústila do rozpadu jeho manželstva, zlých vzťahov s rodinou, s dcérami.
Nesprávny úradný postup považoval za hrubý zásah do jeho osobnostných práv, do jeho súkromia,
nakoľko sám obývajúc garáž so sociálnym zariadením, sa musel roky prizerať na obývanie vlastnej
nehnuteľnosti cudzími osobami, ktoré sa mu posmievali. Navrhovateľ prestal dôverovať v spravodlivosť,

v súdny systém, ktorý by náležite a účinne chránil jeho práva a oprávnené záujmy.

Podľa mienky súdu, navrhovateľ ani v súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej
ujmy túto nepreukázal. V prvom rade musel súd prisvedčiť odporcovi, ktorý správne argumentoval,
že zákon č. 58/1969 Zb., ktorý treba aplikovať na obdobie nesprávneho úradného postupu odporcu

do účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z, neumožňoval odškodnenie nemajetkovej ujmy, pričom v takom
prípade bolo potrebné podporne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka vzťahujúce sa k ochrane
osobnosti fyzickej osoby (§ 20 zákona č. 58/1969 Zb.). Navrhovateľ nijako nepreukázal existenciu
tvrdeného neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom odporcu a ani nijako nepreukázal, že by tento spôsobil zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti

v spoločnosti a závažným spôsobom zasiahol do jeho súkromia. Tvrdenia navrhovateľa o naštrbení
rodinných a manželských vzťahov, o nemožnosti podnikať, o devastácii jeho osobnosti, zásahu do
súkromia ostali len v rovine nepreukázaných tvrdení, keďže navrhovateľ neoznačil a ani nenavrhol
vykonať nijaké dokazovanie na preukázanie svojich tvrdení. Naviac, pokiaľ navrhovateľ argumentoval,
žebolvystavenýposmeškomzostranyosôbbývajúcichvnehnuteľnostiadegradovanýtým,žesamusel

prizerať ako obývali nehnuteľnosť v jeho vlastníctve, je zrejmé, že tvrdený zásah do osobnostných práv
nebol spôsobený v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom odporcu spočívajúcim
vprieťahochvkonaní,alepráveopísanýmkonanímtretíchosôb. Navrhovateľovisavkonanínepodarilo
preukázať ani splnenie predpokladov pre priznanie nároku na nemajetkovú ujmu podľa § 17 a nasl.
zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré vzhľadom i na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo

dňa 30.03.2012, sp. zn. 5Co 83/2012, bolo potrebné primerane aplikovať.

Podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká
za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto ujmu

uspokojiť inak. Nemajetková ujma pritom predstavuje zásah do inej ako majetkovej sféry poškodeného
vplývajúcej na jeho povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské
postavenie, ktorej vznik v jednotlivých oblastiach života (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.) a že
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na
vyváženie takto vzniknutej ujmy, je povinný preukázať poškodený.

S poukazom na vyššie uvedené, podľa mienky súdu, samotná existencia nesprávneho úradného
postupu odporcu spočívajúceho v prieťahov v konaní nemá za následok bez ďalšieho vznik nároku na
nemajetkovú ujmu. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť prieťahov
v súdnom konaní, i keď dlhodobejších, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich ich vplyv, dopad,

ako aj následky tohto nesprávneho úradného postupu na navrhovateľa v rôznych oblastiach života a
pôsobenia,nemázanásledokautomatickývzniknárokunanemajetkovúujmu.Konanieonáhraduškody
a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada
kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania a nemožno ho stotožňovať napr.
s konaním ústavného súdu o sťažnosti na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, v ktorom ústavný súd zistiac, že štátny orgán spôsobil neodôvodnené prieťahy v konaní,
prizná sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie. Napokon i Ústavný súd Slovenskej republiky
(II. ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky)nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim
predpoklady na jej uplatnenie. Tie sú podľa mienky súdu zakotvené práve v zákone č. 514/2003 Z.z., a
ich existenciu navrhovateľ v konaní nepreukázal, keď nepreukázal vplyv a dopad nesprávneho úradného

postupu odporcu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní na jeho rodinný a spoločenský život,
na jeho česť, vážnosť a dôstojnosť. Naviac, nemožno zanedbať, že navrhovateľovi bolo za porušenie
práva na bezprieťahový súdny proces priznané primerané finančné zadosťučinenie cestou Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktorú formu peňažného odškodnenia za porušenie jeho práv za daného stavu
súd považoval za dostatočnú a primeranú.

Vzhľadom na vyššie uvedené dospel súd k záveru, že navrhovateľ v konaní nesplnil podmienku
preukázania existencie v poradí druhého predpokladu zodpovednosti odporcu za škodu a nemajetkovú
ujmu, keď v konaní nepreukázal ich vznik a existenciu, pričom nepreukázal ani existenciu priamej
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou škodou a nemajetkovou
ujmou. Keďže na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie

všetkých zákonom stanovených podmienok, súd posúdil nárok navrhovateľa ako nedôvodný a v celom
rozsahu ho zamietol.

Navrhovateľ sa v poradí prvým výrokom žalobného petitu domáhal i určenia, že odporca zodpovedá za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom

pod sp. zn. 6C 12/1999.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal určenia zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6C 12/1999, de facto sa
domáhal vydania rozhodnutia o danosti základu pre rozhodnutie súdu o náhrade škody a nemajetkovej
ujmy. Túto otázku však súd skúmal ako predbežnú pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa na zaplatenie
škody a nemajetkovej ujmy, a to v rámci skúmania existencie prvotného predpokladu zodpovednosti

odporcu - nesprávneho úradného postupu, preto podľa mienky súdu navrhovateľ nepreukázal existenciu
naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) O.s.p. na požadovanom určení. V zmysle ustálenej
súdnej judikatúry je totiž naliehavý právny záujem na požadovanom určení (či tu právo alebo právny
vzťah je alebo nie je) daný vtedy, ak by bez takého určenia bolo právne postavenie žalobcu ohrozené
alebo neisté a výrok rozhodnutia súdu by toto ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v jeho právnom

postavení odstraňoval bez toho, aby ukladal splnenie nejakej povinnosti. Keďže určovacia žaloba má
preventívnu povahu a jej účelom je poskytnutie ochrany právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k
porušeniu právneho vzťahu alebo práva, nie je opodstatnená tam, kde už k takému porušeniu právneho
vzťahu alebo práva došlo. Ak už k takému porušeniu totiž došlo, a je teda možné žalovať na splnenie
povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva, tak ako v prejednávanej veci, nemá preventívna ochrana

poskytovaná podľa § 80 písm. c) O.s.p. žiaden zmysel a význam (k tomu aj rozhodnutie NS SR, sp. zn.
4Cdo 49/2003). Preto i v tejto časti súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný
úspech, nepriznal právo na ich náhradu voči navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal, nakoľko
odporca nežiadal o ich priznanie a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho
súdu na Krajský súd v Bratislave.
Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že :a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

pre zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Akpovinnýdobrovoľnenesplníto,čomuukladávykonateľnésúdnerozhodnutie,oprávnenýmôže podať
návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.

V Bratislave, 14. januára 2013

Mgr. Patricia Skotnická
sudkyňa

Za správnosť vyhotovenia:
Noskovičová