Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 20, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/237/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814209306
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8814209306.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Škraba a JUDr. Romana Tótha v právnej veci žalobcu: P. E., nar. XX.X.XXXX, V. XXX XX
P. Č.. XX, zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, AK ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník,
proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad
Topľou, č. k. 9C/135/2014-36 zo dňa 19.2.2015 jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

II. Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol
takto:
„Súdurčuje,žepoplatokuvedenývzmluveč.XXXXXXXXXzodňa17.4.2013vbode2vznení:„Celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 %
ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu vo výške 137,03 eur a administratívnych nákladov
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s

tým spojenou vo výške 184,97 eur (ďalej len „administratívny poplatok“), je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou“.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 318,24 eur na účet právneho zástupcu
žalobcu, ktorý je vedený vo X. P., účet L.. C. Š., Č.. Ú.. XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXXX, V.: F., X.
XXXXXa to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podaným návrhom zo dňa 21.10.2014 domáhal

voči žalovanému vydania rozhodnutia v zmysle výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorú žalobu
odôvodnil tým, že z dôvodu svojej finančnej tiesne uzavrel so žalovaným dňa 17.4.2013 Zmluvu o
úvere č. XXXXXXXXX a Dohodu o plnení v splátkach v úverovej zmluve č. XXXXXXXXX, keď výška
poskytnutého úveru bola 350,- eur za poplatok 322,- eur na 12 mesiacov. Spolu mal teda žalobca
vrátiť 672,- eur, keď poplatok predstavuje 92 % ročne. Na prvý pohľad podľa žalobcu ide o úžerné
navýšenie odplaty, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, keď úrok vo výške 39,15 % predstavuje 137,03
eur a poplatok vo výške 52,84 % predstavuje sumu 184,97 eur. Takisto dal do pozornosti RPMN 281,64

%, ktorá je uvedená v dohode o plnení splátkach, pričom v zmluve o úvere je iba vo výške 92 %,
teda ide o klamanie spotrebiteľa. Žalovaný neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok a preto je
podľa žalobcu neprijateľný, najmä je neurčitý predmet administratívneho poplatku, čo má dopad na
jeho platnosť. Predmetný úver je podľa žalobcu úžerný, preto odporuje dobrým mravom a je neplatnýpodľa § 39 Občianskeho zákonníka. Naliehavý právny záujem na úspechu v spore má žalobca nielen
z dôvodu právnej istoty o skutočnej výške dlhu, ale aj z dôvodu, že na základe úspešného rozhodnutia
o neprijateľnosti zmluvných podmienok, si chce uplatniť aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie

podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. Žalovaný sa k veci nevyjadril.

3. Súd prvej inštancie aplikujúc ust. §§ 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 10 a 39, všetko Občianskeho
zákonníka, ako aj § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 3 ods. 3 zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa uviedol, že v danej právnej veci bola medzi žalobcom a žalovaným

uzatvorená spotrebiteľská zmluva, pre ktorú je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného
vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci za zmluvných podmienok, ktoré si vopred
určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobne špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok spotrebiteľských zmlúv
a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, sú neprijateľné a preto neplatné. Pokiaľ dodávateľ požaduje od

spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k plneniu, je neplatná,
pričom ust. § 53 ods. 1, veta druhá Občianskeho zákonníka predstavuje cestu na širšiu súdnu ochranu
spotrebiteľa aj vo vzťahu k esenciálnym zložkám zmluvy. Ďalej je podľa súdu prvej inštancie potrebné
uviesť, že práve spotrebiteľské právo je určené na efektívne zamedzenie používania neprijateľných
podmienok, keď v rámci politiky EÚ je sledovaný cieľ vytvorenia regulatívneho rámca na to, aby

dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe zmluvných podmienok v súlade s dobrými
mravmi a bola tak zachovaná fiduciárna podstata záväzkového vzťahu medzi ním a spotrebiteľom.
Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen EÚ,
je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva, keď členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo

dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva podľa týchto
podmienok bola naďalej záväzná pre strany, ak jej ďalšia existencia je možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
Východiskom spotrebiteľskej ochrany je podľa súdu prvej inštancie postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ
ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to z ohľadom na okolnosti, za

ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu
znalosť práv a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne, vzhľadom na možnosť stanoviť zmluvné
podmienky jednostranne, cestou formulárových zmlúv.

4. V danej právnej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške

350,- eur, ktorý sa zaviazal splatiť v pravidelných 12-tich mesačných splátkach. Za takto poskytnutý
úver mal žalovanému zaplatiť úroky vo výške 137,03 eur, čo predstavuje 39,15 % z poskytnutého
úveru a administratívne náklady vo výške 184,97 eur, čo predstavuje 52,85 % z poskytnutého úveru.
Z internetovej stránky NBS súd prvej inštancie zistil, že priemerná úroková sadzba v období apríla
2013 pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou do jedného roka bol 8,19 % p.a.. Dohodnutý úrok je

preto nepochybne v rozpore so zásadou dobrých mravov pre jeho neúmernú výšku a preto zmluva s
poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka nemôže byť v tejto časti platná. Administratívne náklady
predstavujú v zmysle zmluvy 52,85 % z úveru, keď podľa názoru súdu prvej inštancie požadovanie
úhrady takýchto nákladov - poplatkov za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku, ktoré mu po

materiálnej stránke nie je dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby
sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto súvislosti možno poukázať
podľa súdu prvej inštancie na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U
192/2010 zo dňa 3.5.2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí
spotrebiteľského úveru sú neprijateľné: „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie

pri poskytnutí spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému
vedľajšiemu dojednaniu o cene... Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery,
ktorými banka odôvodňuje vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytnutí úveru, Vrchní krajinský
súd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme
minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva,

že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. V konečnom dôsledku
predstavuje zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi účtovaný
poplatok bez toho, aby banka spotrebiteľovi poskytla skutočné protiplnenie“. Súd prvej inštancie dodal,
že tento záver si osvojil aj Krajský súd v Prešove, napr. v rozsudku sp. zn. 18Co/109/2011. Súdprvej inštancie preto vyhodnotil ustanovenie bodu 2 úverovej zmluvy ako ustanovenie úverovej zmluvy
obsahujúce neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda vyhodnotil celú odplatu za poskytnutý úver v takomto
dojednaní ako neprimeranú a neplatnú a zároveň podľa § 153 ods. 3 O.s.p. určil takto dojednanú

zmluvnú podmienku za neprijateľnú tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní prihliadal aj k ostatným zmluvným podmienkam, k
povahe služby, k okolnostiam zmluvy. Za relevantnú treba považovať najmä tú skutočnosť, že v zmysle
takto dojednaných zmluvných podmienok mal žalobca za obdobie jedného roka, okrem poskytnutých
finančných prostriedkov vo výške 350,- eur, zaplatiť ešte sumu 322,- eur, t. j. zhruba raz toľko,

ako mu bolo poskytnuté, čo súd vzhľadom na dojednanú dobu návratnosti finančných prostriedkov
považoval za neprimeranú odplatu, pričom takéto dojednanie spôsobilo značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach účastníkov zmluvného vzťahu, na úkor žalobcu ako spotrebiteľa.

5. O trovách konania pred súdom prvej inštancie tento rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi
ako plne úspešnému účastníkovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania.

6. Voči tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie, a to v celom rozsahu, keď uviedol, že si
individuálne dohodol podmienky zmluvy o úvere, s tým, že s odbornou starostlivosťou, ktorú vykonal
na základe vyplnenia formuláru o overení klienta, boli dojednané podmienky poskytnutia úveru a k
tomu dohodnutá výška úveru na základe posúdenej bonity klienta. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdeniami

žalobcu o tom, aby v zmluve boli nesprávne uvedené podstatné náležitosti RPMN, keď dané údaje
sa nachádzajú v Dohode o plnení splátkach v zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 17.4.2013 ako
neoddeliteľnej súčasti, ktorá bola podpísaná v rovnaký deň ako zmluva o spotrebiteľskom úvere. Dlžník
sa v nej zaviazal k splneniu úveru v 12-tich pravidelných mesačných splátkach vo výške 56,- eur, vždy
k 24-temu kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc dňom 24.5.2013, preto úver nie je možné považovať

za bezúročný a bez poplatkov.

7. Pokiaľ žalobca tvrdí, že uvedenie RPMN je nepravdivé, tak toto tvrdenie podľa žalovaného nemôže
obstáť, nakoľko tak, ako výpočet RPMN uvedený v zmluve o úvere, tak aj výpočet uvedený v dohode
o splátkach zodpovedá skutočnosti. Žalobca na preukázanie tvrdenej nepravdivosti nepredložil žiaden

relevantný dôkaz (aj keď v tejto časti znáša dôkazné bremeno), keď žalovaný má za to, že žalobca
nepreukázal nepravdivosť výpočtu RPMN. Podľa dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie, že
výška ročnej percentuálnej miery nákladov sa vypočíta v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch,
podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutého úveru a je vo výške 281,64 %.
Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorázovo, tak, ako je to uvedené

v zmluve o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške
92 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke.
Naproti tomu RPMN vo výške 281,64 % dohodnutá v dohode o splátkach predstavuje RPMN vypočítanú
v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie splátok tak, ako je tomu v predmetnom prípade.
Vzorec výpočtu RPMN je podľa žalovaného naviac jasne a zrozumiteľne uvedený vo Všeobecných

podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru.

8. Pokiaľ žalobca napáda poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov v časti za náklady za
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je podľa
žalovaného potrebné poukázať na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových

subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa
Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú
kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku, či úver od banky nedostali
pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných
prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú

vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo je, ale vzhľadom na
ich zameranie, pochopiteľné. Preto je logické, že vzhľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko, sú
úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie, ako obvykle bankové úroky. Pre zistenie
obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými
podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (rozhodnutie

Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 2CMO 95/2005). Ak teda žalobca namieta výšku odplaty za poskytnutie
a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša podľa žalovaného v tomto smere dôkazné bremeno a musí
preukázať, že v čase a mieste uzatvorenia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z
trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov(tak, ako žalovaný). Je teda podľa žalovaného zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca
poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Naproti tomu si žalovaný
dovolil poukázať na aplikovateľné rozhodnutie Spolkového súdneho dvora ako inštančne najvyššieho

postaveného súdu v sústave všeobecných súdov NSR, v ktorom tento výslovne judikoval, že poplatok
za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení je prípustný.

9. Žalovaný sa rovnako nestotožnil s výrokom, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť trovy konania,
nakoľko rozhodnutie prvoinštančného súdu považoval za nesprávne a preto nárok na náhradu trov

konania, ktorý má byť priznaný strane, ktorá bola úspešná, je v danom prípade predčasne aplikovať.
S poukazom na uvedené preto žalovaný v rámci odvolacieho petitu žiadal, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh zamietne, prípadne to zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konania.

10.Žalobcavosvojomvyjadreníkodvolaniužalovanéhouviedol,žejehopostaveniespotrebiteľavyplýva

z ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 634/1992 Zb. a z § 3 ods.
2 zákona č. 258/2001 Z. z.. Zo zmluvy o úvere je zrejmý vyššie uvedený výklad. To, že žalovaný je
povinný uvádzať pravdivú výšku RPMN v zmluvách o úvere, je pre Krajský súd v Prešove vyriešená
otázka, pričom ak dodávateľ uvedie v úverovej zmluve RPMN v nesprávnej výške, ide jednoznačne
o klamanie a zavádzanie spotrebiteľa (rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 16.2.2015 vo veci

18Co/33/2014). Zo znenia § 2 písm. e) Zákona o spotrebiteľských úveroch je zrejmé, že v ňom nejde
o poplatky v súvislosti s poskytnutím úveru, ale o všetky poplatky povinné zaplatiť veriteľovi, ak je úver
poskytnutý. Neuvedenie RPMN, príp. uvedený v nesprávnej výške RPMN v zmluve o spotrebiteľskom
úvere má za následok to, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Poplatok používaný žalovaným, ktorý
súd určil za neprijateľnú podmienku, sa týka administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie

zmluvy, keď je podľa žalobcu zrejmé, že poplatok s týmto účelom nie je možné považovať za podmienku
vymedzujúcu samostatnú podstatu zmluvného vzťahu, pričom ide o vedľajší predmet zmluvy. Žalovaný
neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok a preto je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
neprijateľný. Naviac je neurčitý predmet administratívneho poplatku, keď zo zmluvy nie je možné
zistiť, o aké administratívne plnenie sa jedná. Neurčitosť vedľajšieho plnenia spojeného s údajnou

administratívou má dopad na platnosť administratívneho poplatku. K zmluvnej podmienke, ktorá podľa
názoru žalobcu neposkytuje dlžníkovi skutočné plnenie zo strany veriteľa, sa Súdny dvor EÚ vyjadril
rozsudkom sp. zn. C-143/13 z 26.2.2015, podľa ktorého neposkytuje nijaké skutočné plnenie, ktoré
by mohlo predstavovať protihodnotu tohto poplatku, takže otázka primeranosti tohto poplatku nemôže
vzniknúť. Zároveň uviedol, že dotknuté podmienky sú súčasťou hlavného predmetu zmluvy, alebo že sú

v skutočnosti spochybnené z pohľadu primeranosti ceny alebo odmeny. Nič nemení na skutočnosti, že
tieto podmienky musia byť v každom prípade posúdené z hľadiska ich prípadnej nekalej povahy, ak by sa
malo konštatovať, čo musí tiež preskúmať vnútroštátny súd, že nie sú formulované jasne a zrozumiteľne.
Vzniká otázka, či dotknutá úverová zmluva uvádza transparentným spôsobom dôvody odôvodňujúce
odmenu zodpovedajúcu tomuto poplatku, keďže sa spochybňuje povinnosť veriteľa poskytnúť skutočnú

protihodnotu za získanie uvedeného poplatku.

11. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva
podľa žalobcu v tom, že POHOTOVOSŤ (žalobca) si nárokuje poplatok za úkony, ktoré nie sú ich
zákazníkom vopred známe, ani len svojim okruhom, keď cena tohto poplatku značne prevyšuje sumu,

ktorú má spotrebiteľ zaplatiť ako úrok a navyše je neprijateľné, aby poplatok za „niečo ako technickú
podporu“ závisel na výške poskytnutého úveru. POHOTOVOSŤ vôbec nevysvetľuje, prečo žiada vyšší
poplatok od zákazníka, ktorý si požičiava vyššiu sumu od toho, ktorému požičiava menej. Pokiaľ sa
týka predmetného poplatku, poukázal žalobca na rozsudok Okresného súdu Prešov vo veci sp. zn.
11C/42/2012 z 13.9.2013, ktorý rozhodol o tom, že zmluvná podmienka v úverovej zmluve o tejto časti

poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahrňujúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere,
spolu s administratívou s tým spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Predmetný
rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Prešov vo veci sp. zn. 5Co/219/2013 z 21.8.2014,
pričom v tomto prípade sa jedná o obdobný poplatok používaný spoločnosťou POHOTOVOSŤ. Zároveň
sa žalobca stotožnil s výkladom § 53a Občianskeho zákonníka tak, ako ho vyjadril Krajský súd Banská

Bystrica svojim rozsudkom sp. zn. 14Co/321/2012 z 10.9.2013: „Ustanovením § 53a Občianskeho
zákonníka sa do právneho poriadku zavádza, i keď nepriamo, precedentný charakter súdneho
rozhodnutia v spotrebiteľských veciach“. Pojem neprijateľná podmienka vychádza z predpokladu, že
ide o zmluvnú podmienku, ktorá napriek požiadavke dobrej viery, spôsobuje materiálnu disproporciu kuškode spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS). Túto skutočnosť je súd povinný preveriť
z úradnej moci (§ 153 ods. 3 O.s.p.), teda v tomto prípade sa nedá uvažovať o výsostnom práve
spotrebiteľa, ktorý by nebol viazaný neprijateľnou podmienkou len za stavu, kedy by sa výslovne určenia

jej neplatnosti domáhal (§ 3 ods. 5, veta 1 zákona č. 250/2007 Z. z.). Neprijateľná podmienka je
absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), a to samozrejme bez ohľadu na iniciatívu
spotrebiteľa. Naliehavý právny záujem daný zákonom sa nepreukazuje. Z uvedených dôvodov navrhol
žalobca napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu odvolacích trov.

12. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal vec podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol
účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalovaného bolo podané pred týmto dátumom. V prípade žalovaného
ide teda o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a
teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty je treba jeho odvolanie prejednať podľa

právnej úpravy účinnej v čase, kedy toto bolo podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu
majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou
súčasťouprincípovprávnehoštátuzaručenéhovčl.1ods.1ÚstavySR.Súčasťouprincípuprávnejistoty
a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia
právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny

predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo
niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny
status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval
a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne
postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2

O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že
jeho odvolanie nie je dôvodné.

13. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods.
1 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo

v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je
v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej
tabuli súdu, ako aj na príslušnej webovej stránke súdu a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

14. Odvolací súd konštatuje, že vo veci sa súdom prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový

stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho
konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a
presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančných súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

15. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá bez ohľadu na právnu

formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

16. Podľa § 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej

obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov, spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej

pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

18. Je nepochybné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi účastníkmi dňa 17.4.2013, je
spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalovaný vystupoval v postavaní dodávateľa, pretože pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a

žalobca ako spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V samostatnej zmluve o spotrebiteľskom
úvere je uvedené, že ju účastníci uzavreli podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Z uvedeného je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že napredmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia, ktoré sa týkajú spotrebiteľských zmlúv, upravené
jednak v Občianskom zákonníku, jednak v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.

19. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o
zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné

podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané.

20. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu, alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

21. Pokiaľ ide o dojednanie administratívneho poplatku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, odvolací súd
uvádza, že súdnemu prieskumu v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka podlieha hlavný predmet
plnenia a primeranosť ceny, v danom prípade úver a úrok. Je potrebné konštatovať, že administratívny
poplatok nepredstavuje cenu hlavného predmetu plnenia, pretože túto odráža úrok z úveru.

22. Poplatok je neúmerne vysoký, a to vzhľadom k nákladom na vypracovanie, uzavretie zmluvy o
úvere a na tzv. všetku administratívnu činnosť. Dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym
ustanovením, ktoré vôbec nerešpektuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom výška
poplatku 184,97 eur predstavuje 52,84 % zo sumy poskytnutého úveru a takto neúmerne vysoký
poplatok je v rozpore s dobrými mravmi.

23. V konaní absentuje dôkaz, že žalobca ako spotrebiteľ s jeho podstatou bol oboznámený, poplatok
nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčité náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie
bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľmi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za

hranicou rozumného úsudku, aby poplatok dosahujúci výšku viac, ako polovice sumy poskytnutého
úveru, sledoval výdavky spojené s administratívnou činnosťou.

24. Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa, podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa,

aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok (čl. 6 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách).

25. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27.2.2014 vo veci sp. zn. C-470/2012,

bod 41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „Možnosť súdu skúmať nekalosť zmluvnej
podmienky aj bez návrhu, predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl.
6 Smernice 93/13, teda zabraňuje tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou a
zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v čl. 7 tejto Smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať
odrádzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so

spotrebiteľmi, zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21.11.2012, Kofidis, C-473/00 Zb. a
Monta ca Claro C-168/05 Zb.)“.

26. Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To
znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v

štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom, v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

27. Zmluvná podmienka - dojednanie administratívneho poplatku vo výške 184,97 eur a takisto ročnej
percentuálnej miery nákladov vo výške 281,64 eur bez ohľadu, že dohoda o splátkach oprávňuje

žalobcu ako spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorázovo tak, ako je to ustanovené v zmluve o
úvere), nepochybne spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňujú dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie apreto sú v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s
porušením princípu dobrých mravov neprijateľné.

28. Naliehavý právny záujem žalobcu - spotrebiteľa na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v
spotrebiteľskej zmluve vyplýva priamo zo zákona (§ 53a Občianskeho zákonníka). Takýmto určením
sa napĺňa cieľ Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách zabrániť neustálemu používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Naliehavý právny záujem
je daný aj z dôvodu právnej istoty v otázke skutočnej výšky dlhu. Preto ho spotrebiteľ nemusí

preukazovať.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.

1 CSP tak, že žalobca ako plne úspešný účastník odvolacieho konania, má voči žalovanému 100 %-
ný nárok na ich náhradu s tým, že o samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym
úradníkom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).