Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. október 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/123/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4606208406
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4606208406.4

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grősslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti povinnej: J. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, o vymoženie sumy 962,62
eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k.
11Er/142/2006-83 zo dňa 25. júla 2012, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany č. k. 11Er/142/2006-83 zo dňa 25. júla 2012 p
o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. O trovách

exekúcie rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2 a §
58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o
rozhodcovskom konaní“), § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 39, § 52 ods. 1 a 2 a 3, § 53 ods. 1, 2, 3 a 4
písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a smernicou Rady č. 93/13/
EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Súd prvého stupňa uviedol, že exekúcia je vykonávaná na podklade exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok vydaný na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným.

Mal za to, že sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné použiť spotrebiteľské
právo. Ďalej uviedol, že zmluva o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ktorá musí obsahovať aj
náležitosti ustanovené v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere, medzi ktoré patrí aj údaj o ročnej
percentuálnej miere nákladov. Rozhodcovský rozsudok tak z dôvodu, že zmluva neobsahuje údaj o
ročnej percentuálnej miere nákladov, zaväzuje povinného aj na zaplatenie nedovoleného plnenia. Mal za
to, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z rozhodcovskej doložky, ktorá bola podrobená súdnej

kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy.
Podľa názoru súdu prvého stupňa rozhodcovská doložka v tomto prípade znemožňuje voľbu povinného
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu oprávnený. Ak aj rozhodcovská doložka
dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského
konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť
ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným dodávateľ.

Rozhodcovskú doložku je preto potrebné vykladať tak, že neodporuje ustanoveniu § 53 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ, čo nieje tento prípad. Ďalej je nepochybné, že spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal,
bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok
odmietnuť. Rozhodcovská doložka je v neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta

rozhodcovského konania, nakoľko v prípade riešenia sporov by bol mieste príslušný súd, v ktorého
obvode je bydlisko povinného, čo neplatí v prípade rozhodcovského konania. Rozhodcovskú doložku
súd prvého stupňa posúdil vzhľadom na uvedené dôvody za neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej
zmluvy. Konštatoval, že zmluva obsahuje aj ďalšie neprijateľné podmienky, pričom jednou z nich je
aj dohoda o úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy. Súd prvého stupňa tak zistil

rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom. Rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenia,
ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, pričom aj samotné rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je
exekučný titul, vychádza z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. V závere poukázal na to, že
na rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je potrebné aplikovať § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná podmienka je neplatná.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol podaný návrh na začatie konania,
hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,
nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.

Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia
rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní,
avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v týchto
ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním
úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu,

že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného procesu
indikovaného v ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu
všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces.
Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského
súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia

bola SR právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný (dlžník) takto nepostupoval, nemožno za
súčasného právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom,
nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom
a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Oprávnený poukázal na ust.

čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktoré je potrebné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i
v predmetnej veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval
postavením oprávneného ako podnikateľa. Mal za to, že súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek

možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V
súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi, uviedol, že exekučný súd bol
v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej

doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok SR neumožňuje exekučnému
súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil,
že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je platná.
Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné

prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že
sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Namietal i nesprávne
posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že
povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. i s bodom 6

VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa stane splatný celý dlh naraz v
zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške
0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho
uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak porušízmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere). Uviedol, že výška úrokov
z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje

zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s
ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť,
že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto
prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania
poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004

zo dňa 21.12.2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa Najvyšší súd zaoberal otázkou
úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa
zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť

úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže,
vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený
v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si
moholdojednaťodplatu-vtomtoprípadepríslušnýpoplatok,ktorýpozostávalv1/3zdohodnutéhoúroku
a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s

tým spojenou. V závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu
4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia
zmluvných podmienok sumu 1,99 eur ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenou.
Zdôraznil, že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie
exekúcie, t. j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených
ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu
ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na
vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou.

Na podklade uvedených skutočností žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, príp. alternatívne navrhol konanie prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ
predložiť nižšie citované prejudiciálne otázky.

Následne podaním doručeným súdu prvého stupňa 09.08.2012 oprávnený podal podanie označené ako
„Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Oprávnený v predmetnom podaní ako aj
v odvolaní okrem doplnenej argumentácie k podanému odvolaniu navrhol, aby súd konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Druhá prejudiciálna otázka znie, či v prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe

zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba

na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.Tretiaprejudiciálnaotázkaznie,čijevsúladesčl.17ačl.47ChartyzákladnýchprávEÚtakérozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Oprávnený v podanom odvolaní zároveň žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a
žiadal súd, aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia §
44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny

poriadok. Mal za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne
súladnejnormy,kčomumuslúžispravidlaústavnekonformnývýklad,aleniekedyajultimatívnamožnosť
podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 21.08.2006,
kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor

písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 04.09.2006 požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 06.09.2006 udelil súdnemu exekútorovi
JUDr. Soni Stodolovej, so sídlom exekútorského úradu Kmeťkova 25, Nitra, poverenie na vykonanie
exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku č. k. SR 0986/06 zo
dňa 13.04.2006. Následne súd prvého stupňa rozhodol uznesením č. k. 11Er/142/2006-83 zo dňa

25.07.2012, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Predmetné uznesenie napadol
oprávnený odvolaním, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením č. k.
26CoE/98/2012-113 zo dňa 30.11.2012 tak, že napadnuté uznesenie potvrdil a návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol. Na dovolanie a odvolanie oprávneného rozhodoval aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením č. k. 2Oboer/182/2013 zo dňa 26.03.2015, ktorým návrh oprávneného

na prerušenie dovolacieho konania zamietol a napadnuté uznesenie č. k. 26CoE/98/2012-113 zo dňa
30.11.2012 v napadnutej potvrdzujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Taktiež rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 2OboE/65/2013 zo dňa 28.10.2013 tak, že odvolacie
konanie zastavil a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V tomto smere je potrebné poukázať najmä na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.
k. 2Oboer/182/2013 zo dňa 26.03.2015, ktorým návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a
napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre ako odvolacieho súdu č. k. 26CoE/98/2012-113 zo dňa
30.11.2012 v napadnutej potvrdzujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že oprávnený vo svojom odvolaní navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm.

b) OSP konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
V tejto súvislosti oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok

možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to aj bez
akejkoľvek časovej limitácie. Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že odvolací súd o tomto
procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia
neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal, čím
oprávnenému odňal možnosť konať pred súdom. Táto procesná vada je zároveň dôvodom, pre ktorý

dovolací súd musel napadnuté uznesenie zrušiť. Preto so zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesenie odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Poukázal na to, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a rozhodne o ňom.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), opätovne preskúmal napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods.
1 OSP) a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 OSP.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do
31.12.2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastavía) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil

za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu 4ead), a ktoré neboli ukončené k 1.
januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konštatuje správnosť zistenia skutkového
stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva

je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie
zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom
jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za
podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne

ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch, a nie je vytvorený priestor
na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Súd prvého stupňa preto správne zistil, že
medzi účastníkmi sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia
o spotrebiteľskom práve.

Z predloženej zmluvy o úvere totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety
jeho činnosti patrí aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom, teda oprávnený pri
uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa.
Súd prvého stupňa správne zistil aj postavenie povinného ako dlžníka, nakoľko z úverovej zmluvy
je taktiež preukázané, že povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti a považuje sa teda za spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka.Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli

individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy, ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana
najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred, a pri ktorých spotrebiteľ
nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že bola vopred pripravená
oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah

a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako
formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez
ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v

spojení s ustanoveniami § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V zmysle týchto
ustanovení v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd musí posudzovať
aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní, a či nie sú
naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Ak
by exekučný súd tieto dôvody zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tieto dôvody zistil neskôr, t. j. až po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57
ods. 1 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu
konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu

celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvého stupňa je
oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1
Exekučného poriadku, exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu. Súd
prvéhostupňapretovzhľadomnazistenéskutočnostisprávneexekúciuzastavilanekonaltaknadrámec
svojej právomoci. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej
doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu
vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť
nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa v zmysle § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom

konaní správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere č. 4240461 zo dňa 05.10.2005, a to v súlade s
ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy. Predmetná zmluva totiž môže obsahovať viaceré
neprijateľné podmienky.

Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak ako správne ustálil aj súd prvého
stupňa v napadnutom uznesení je aj samotná rozhodcovská doložka (bod 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru zmluvy o úvere), nakoľko akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu
a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne
dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľom bolo zároveň týmto postupom
odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd,

pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky) a taktiež aj nerešpektovaním
právnej úpravy ochrany spotrebiteľa (úrok z omeškania nepriaznivejší pre spotrebiteľa, § 54 ods. 1Občianskeho zákonníka). Táto podmienka nebola zároveň ani individuálne dojednaná a je súčasťou
vopredpredtlačenýchustanovenízmluvyoúverevdobe17.Povinnýtakrozhodcovskúdoložkunemohol
nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.

Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia
práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na
akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany

spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní v spojení s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko súdny exekútor vykonával
exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú
rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc
rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju. Odvolací súd sa tak nestotožňuje ani s jedným z odvolateľových tvrdení, a preto napadnuté

rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil ako vo výroku vecne správne.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol vo výroku vecne správne. Taktiež odvolací
súd v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prejednal návrh oprávneného na

prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a rozhodol o ňom. O návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP nerozhodoval, nakoľko o tomto už rozhodol uznesením č. k.
26CoE/98/2012-113 zo dňa 30.11.2012 a v tejto časti zrušené nebolo.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie

je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Odvolací súd poukazuje ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný

zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a
po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Exekučný
poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie
prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný predpis, t. j. v ostatných
prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný predpis možnosť

prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol. V zmysle
ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu
sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku zákonom
osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“. To znamená, že iba ak Exekučný

poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V tomto
prípade možnosť prerušenia exekučného konania vylučuje samotný Exekučný poriadok vo svojom
ustanovení § 36 ods. 5, ktorým je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza v
exekučnom konaní do úvahy možnosť prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

Odvolací súd nie je ani toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,
čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm.
b) OSP.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.