Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. august 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/599/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225650
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225650.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti SR
so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie 125,- € a iné s príslušenstvom, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. apríla 2015 č.k. 14C/ 280/2012-118
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy z titulu z titulu
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín. Okresný
súd vec právne posúdil podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v znení účinnom do a
od 01.06.2010, ust. § 3 ods. 1 písm. d/, 2, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Uviedol, že z obsahu spisu zistil, že exekútorom JUDr.

Rudolfom Krutým bola Okresnému súdu Trenčín v konaní pod sp. zn. 49Er/3334/2010 doručená žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 22.12.2010, povinným bol Gustáv Bajcar vo veci o
zaplatenie 313€ s príslušenstvom a o žiadosti bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Trenčín
č.k. 49Er/3334/2010-10 zo dňa 17.5.2011, zamietnutím návrhu na vydanie poverenia na exekúciu.
Z uvedeného vyplýva, že predmetné rozhodnutie o poverení bolo vydané po 4 mesiacoch a nie s
omeškaním viac ako 323 dní, ako uvádza navrhovateľ v žalobe. O skutočnej dobe omeškania mal
navrhovateľ možnosť sa oboznámiť, pretože v exekučnej veci sp.zn. 49Er/3334/2010 mal postavenie

oprávneného, z čoho mu vyplývajú určité práva, okrem iného aj nahliadať do exekučného spisu, robiť
si z neho odpisy a výpisy. Z ustanovenia § 79 ods.1,2 O.s.p. vyplýva, čo konkrétne má obsahovať
žalobapodanánasúdaokremostatnýchzákonomukladanýchnáležitostíbymalaobsahovaťajpravdivé
opísanie rozhodujúcich skutočností a pripojenie dôkazov, na ktoré sa navrhovateľ odvoláva s výnimkou
tých, ktoré nemôže predložiť bez svojej viny. V danom prípade nešlo o údaje a dôkazy, ktoré by nemohol
navrhovateľ zabezpečiť a preto nesprávne údaje v žalobe možno pričítať len na vrub navrhovateľovi;
súd I. stupňa iba na tento rozpor a nepravdivosť údajov poukázal.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzinesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.

Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej
veci na navrhovateľovi. Pojem "nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci" nie je zákonodarcom
v prvostupňovým súdom citovanom ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný,
je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný
postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom

dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k
porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný.
Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s
výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých
orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej

moci.

Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na uplatnené náhrady z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po

uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Trenčín , súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v zmysle cit.
ust.. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd vydá poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora ale
zákon v citovanom ustanovení žiadnou zákonnou lehotou nelimituje.

Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať (zhodne s odôvodnením rozsudku Krajského súdu
v Trnave č.k. 25Co/222/2014 zo dňa 22.10.2014), že postupom dotknutého súdu v danej veci nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k porušeniu
povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Obdobné závery prijal i ÚS SR v

Náleze sp. zn. II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013. Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Trenčín v danej veci, ktoré by malo spočívať všeobecne v zbytočných
prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia je potrebné
poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom.

V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v
dôsledku sťažnosti navrhovateľu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím
Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v
ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo navrhovateľu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na
topoukazujedôvodováspávaknovele§9ods.2zák.č.514/2003Z.z.účinnejod1.1.2013,pokiaľbysúd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných

súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne
príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak
súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy
vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR).V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť
preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať
existenciu prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom

závere nič nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov
v konaní o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 01.01.2013.

Základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci

musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka existencie nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol
vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa , ani nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na
to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho
súdneho konania skúmať existenciu škody, nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo

nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s ďalšou argumentáciou navrhovateľa ako aj námietkou
premlčania odporcu. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnému odporcovi náhradu trov konania
nepriznal, lebo si ich v lehote uvedenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
( § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec
prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On

uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia

vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy

na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti,
že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru

Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou

úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich
dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny

úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto

nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré

boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Zoznenia ustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvyplýva,že lehotu15dníoddoručeniažiadosti
súdneho exekútora stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna
nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor

zistí, zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Materiálny prieskum súladnosti
exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) so zákonom je
potrebné vykladať v kontexte zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 ukladá zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie, ak súd zistí
nedostatky v rozhodcovskom konaní podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak rozhodcovský rozsudok

má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže
byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej
už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom
konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležité je, že

exekučný súd môže zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučného konania aj bez návrhu
v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o rozhodcovskom konaní (či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými
mravmi). V preskúmavanej veci súd po vykonaní tohto materiálneho prieskumu súladnosti exekučného
titulu so zákonom (najmä ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa, Občianskeho zákonníka,

zákona o spotrebiteľských úveroch) rozhodol tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia. V prípade materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu je 15-dňová lehota na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo
je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo
ovplyvňujúajprávnepredpisynaúrovniEurópskehospoločenstvavrátanejudikatúrySúdnehodvoraEÚ.

A práve preto zákon (pri predpokladanom zistení rozporu exekučného titulu so zákonom) nestanovuje
žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. Z uvedených dôvodov je nesprávny výklad
navrhovateľa, že zákonom je daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia do 15 sní od doručenia takej žiadosti.Zároveň odvolací súd, čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v exekučnom
konaní, poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa

ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup
všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať

takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov
Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia (za stavu, kedy
právny predpis nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť o udelenie
poverenia) v lehote do 5 mesiacov od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
exekučný súd, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1,ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. a to existencia nesprávneho úradného postupu. V danej
veci však prvostupňový ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššieuvedených objektívne

udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka ďalších odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal

možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená
námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi okresný súd doručil písomné vyjadrenie odporcu
k návrhu zo dňa 02.12.2014 spolu s predvolaním dňa 13.02.2015. Vo veci bolo nariadené pojednávanie,
na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, na deň 27.04.2015. Na pojednávanie bol navrhovateľ riadne a

včas predvolaný dňa 13.02.2015. Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal časový priestor viac ako 2
mesiace oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a možnosť vyjadriť sa k nemu či
užpísomnealeboústnenapojednávaní,naktorébolriadneavčaspredvolaný.Nielenžebolazachovaná
zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový
priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými

dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.

Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa. Písomným podaním žiadal o zrušenie pojednávania.
Okresný súd po začatí pojednávania zistil, že sa nedostavili účastníci ani ich zástupcovia. Prečítal
návrh na zrušenie pojednávania a po zistení, že žiadosť navrhovateľa je nedôvodná, pojednával v
neprítomnosti účastníkov a ich zástupcov.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania

(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvomzástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho
neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola

prejednaná verejne a v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto
práva. Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na
všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom
je právom účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje

inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosťktoréhobrániprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka.Súdalemôžežiadosťoodročenie
pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o
odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania sa za dôvod pre zrušenie pojednávania (aj pre

odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie
zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s uznesením krajského súdu
o tom, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania veci a toto považuje za nesprávne.
Zároveň žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavnom súdom SR.
Ako prílohu označil ústavnú sťažnosť. Ústavnú sťažnosť predložil bez uvedenia dátumu jej spísania.

Nepredložil žiaden dôkaz o tom, že ústavnú sťažnosť skutočne podal.

Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, bolo v čase
pojednávania a rozhodovania okresného súdu a aj v čase podania jeho návrhu na zrušenie
pojednávania Ústavným súdom SR rozhodnuté, a ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa. 15. augusta 2013 č.k. IV. ÚS 487/2013-10).

Ako dôvod pre odročenie pojednávania na neurčito uvádzal navrhovateľ, že súdu zaslal návrh na
prerušenie konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré

navrhol položiť odporca v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010. O
uvedenom návrhu okresný súd rozhodol dňa 27.04.2015 uznesením č.k. 14C/280/2012-116, ktorým
návrh na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd uvádza, že v zmysle § 171 ods. 2 O.s.p. je
uvedené rozhodnutie o prerušení konania vykonateľné pred nadobudnutím právoplatnosti, a je
správne, ak okresný súd pred nadobudnutím právoplatnosti uvedeného uznesenia uprednostnil princíp

hospodárnosti a rýchlosti konania, ktorého nedodržanie je navrhovateľom tvrdeným vecným dôvodom
podania samotného návrhu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia a odročenia pojednávania
nebol preukázaný ani dôvodný. Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu

riadne predvolaný navrhovateľ (splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by
sa nemohol pojednávania zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi
nebolo postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom
spisu, zúčastniť sa vykonávania dôkazov a vypočuť si prednesy a následne sa k nim vyjadriť a prípadne
navrhnúť a označiť a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svoju neprítomnosťou na

pojednávaní bezdôvodne vzdal.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť

odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd vo svojom
predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku zo dňa 22. júla 2014 č.k. 6Co/469/2013-41 vyslovil, a nemá
dôvod sa od tohto názoru odkloniť, že na strane sudcu niet žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle
§ 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci a
účastníkom konania. Z vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplýva, že nemá žiadny vzťah k veci, účastníkom

konania, ani k ich zástupcom z hľadiska ust. § 14 ods. 1 O.s.p., ktorý by mohol predstavovať dôvod na
jej vylúčenie a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov navrhovateľa. Dôvodom na pochybnosti
o nezaujatosti namietanej sudkyne, nemôžu byť ani úvahy navrhovateľa založené na skutočnosti, že
okresný súd svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody nastrane navrhovateľa, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietanej sudkyne k
účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné
rozhodnutie. Z uvedených dôvodov, teda odvolací súd v tomto smere uplatnenú odvolaciu námietku

navrhovateľa považoval za nedôvodnú.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj

podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou
tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo
ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre
porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu,

že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a pod.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by okresný súd v prejednávanej veci použil nesprávne právne predpisy
a preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .