Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 11, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/137/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113228347
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8113228347.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu: Y. Q., nar. XX. XX. XXXX,
bytom G. XXX/XX, B. Q., právne zastúpený JUDr. Zdeňkou Vokálovou, advokátkou so sídlom v Prešove,
Hlavná 61 proti žalovanému: Rapid life životná poisťovňa a. s., so sídlom Garbiarska 2, Košice, IČO: 31
690 904, v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku a odklad vykonateľnosti, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 04. 02. 2015, č. k. 14C/261/2013-191 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom zrušil rozhodcovský
rozsudokArbitrážnehosúduKošice,sosídlomAlžbetina41,Košice,sp.zn.3C/3475/2012zodňa19.01.

2012. Odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice so sídlom Alžbetina
41, sp. zn. 3C/3475/2012 zo dňa 19. 01. 2012 do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Návrh
žalovaného na prerušenie konania zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Súdprvéhostupňasvojerozhodnutieodôvodniltým,žeskutkovomalzapreukázané,žemedzižalobcom
a žalovaným bola dňa 16. 10. 2009 uzatvorená poistná zmluva č. 4517200001. Uvedená zmluva je

zmluvou spotrebiteľskou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom zo zmluvy je
zrejmé, že žalovaný ako poisťovateľ konal v rámci predmetu svojej činnosti a žalobca je spotrebiteľom.
Poistná zmluva bola vyplnená na vopred pripravenom predtlačenom tlačive žalovaného a všeobecné
poistné podmienky (VPP), ktoré sú súčasťou zmluvy, predstavovali taktiež formulárové tlačivo, ktoré
žalobca nemohol žiadnym spôsobom meniť, teda ani ovplyvniť jeho obsah.

Rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodol rozhodcovský súd je formulovaná vo všeobecných

poistných podmienkach k poistnej zmluvy v časti XV. - rozhodcovské konanie, ktoré predstavujú
rozsiahly text písaný malými písmenami. Podľa tejto doložky všetky vzájomné spory a sporné nároky
budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovské konanie sa
zásadne riadi zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov s
výlukami a odchylnou právnou úpravou vykonanou týmto článkom, štatútom rozhodcovského súdu a
jeho rokovacím poriadkom.

Pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky súd vychádzal z právnych záverov prijatých Najvyšším
súdom SR v rozhodnutiach sp. zn. 6MCdo/9/2012, 6Cdo/1/2012 a 6Cdo/3/2013. Rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 sa týka žalovaného a aj v ňom Najvyšší súd SR dospel kzáveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobuje
nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané, že aj keby žalobca nebol
podpísal osobitné dojednania k poistnej zmluve, platila by XV. časť VPP - „rozhodcovské konanie“,
z ktorej vyplýva, že spory medzi účastníkmi budú riešené výlučne rozhodcovským súdom. Súd mal
ďalej za preukázané, že aj keby žalobca mal pred podpisom poistnej zmluvy možnosť oboznámiť sa s
VPP, resp. osobitnými zmluvnými dojednaniami, v rámci ktorých je aj ustanovenie týkajúce sa riešenia

sporov a tzv. rozhodcovská doložka, nemohol ovplyvniť obsah týchto zmluvných dojednaní a z tohto
dôvodu rozhodcovskú doložku nemožno považovať za individuálne dojednanú. Podľa názoru súdu
je nesporné, že v rámci rozhodcovského konania boli pri rozhodovaní porušené všeobecne závažné
právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, minimálne ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§
53 Občianskeho zákonníka) a z tohto dôvodu je namieste žalobe postupom podľa ust. § 40 ods. 1 písm.
j) zákona č. 244/2002 Z. z. vyhovieť a predmetný rozhodcovský rozsudok zrušiť. Podstatným dôvodom

pre zrušenie rozhodcovského rozsudku je aj dôvod vyplývajúci z ust.§ 40 ods. 1 písm. c) zákona č.
244/2002 Z. z., lebo žalobca v tomto konaní namietal platnosť rozhodcovskej zmluvy, pričom súd toto
zmluvné dojednanie vyhodnotil ako neprijateľné a teda neplatné. Zároveň súd mal za preukázané, že v
prejednávanej veci bola porušená zásada rovnosti účastníkov (§ 40 ods. 1 písm. h) zákona č. 244/2002
Z. z.), a to minimálne už pri výbere rozhodcu (žalobca nemohol ovplyvniť kreovanie tohto orgánu) a

táto skutočnosť zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd považoval dojednanie rozhodcovskej doložky za
neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku, a preto s poukazom na ust. § 40 ods. 1 písm. c) zákona č.
244/2002 Z. z. rozhodcovský rozsudok zrušil. Zároveň v zmysle ust.§ 40 ods.2 zákona č. 244/2002 Z.
z. rozhodol aj o odložení vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.

Návrh žalovaného na prerušenie konania do času, než bude právoplatne ukončené konanie pred
Ústavným súdom SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 zamietol z dôvodu hospodárnosti a z toho dôvodu, že sa
nejedná o totožnú skutkovú situáciu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Uviedol, že súd pri
posúdení či ide o individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku vec nesprávne právne posúdil, pretože
nesprávne interpretoval právnu normu. Žalovaný súdu predložil písomný dôkaz - záznam o potrebách
a požiadavkách klienta, ktorý preukazuje, že žalobca mal priestor nielen oboznámiť sa so všetkými
podmienkami VPP, ale sprostredkovateľ poistenia mu tieto podmienky aj vysvetlil. Je nepochybné,

že poisťovňa nemala inú možnosť ako akceptovať tento záznam bona fide ako pravý a verne
odrážajúci skutočný priebeh predzmluvnej komunikácie s klientom v právne odôvodnenom presvedčení,
že preukazuje skutočný rozsah splnených povinností sprostredkovateľa poistenia. Ďalej súd tvrdí, že
žalobca nemohol ovplyvniť obsah zmluvných dojednaní, avšak vôbec neuviedol prečo ich nemohol
ovplyvniť. Súd je povinný pri posudzovaní neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách najprv

zistiť, či zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Ak však takáto inak neprijateľná podmienka bola
dojednaná individuálne, nemôže ju súd vyhlásiť za neplatnú. Súd tak nesprávne interpretoval § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka a v dôsledku tejto interpretácie došiel k nesprávnemu právnemu záveru. Súd
vec nesprávne právne posúdil, pričom to dosiahlo až taký rozmer, že v súvislosti s posúdením či sa jedná
o neprijateľnú podmienku súd priznal spotrebiteľovi také práva, ktoré právne predpisy SR spotrebiteľovi

nepriznávajú. Zároveň súd neuviedol, z akého právneho predpisu takéto právo spotrebiteľovi vyplýva,
čím spôsobil nepreskúmateľnosť rozhodnutia. K porušeniu rovnosti účastníkov konania dohodou o
výbere rozhodcu nemohlo dôjsť, keďže sa jedná o predsúdny úkon, a teda úkon, ktorý predchádza
samotnému konaniu. Spôsob ustanovenia rozhodcu nie je právom v rozhodcovskom konaní, ale sa
uskutočňuje ešte pred začatím konania, a preto ani nemohlo dôjsť k porušeniu rovnosti účastníkov

konania. Súd tiež neposúdil, že v predmetnom prípade žalovaný ustanovil iba Stály rozhodcovský
súd a rovnako nemal žiadny vplyv na výber rozhodcu, pretože výber rozhodcu podľa rokovacieho
poriadku uskutočňuje generálny riaditeľ podľa vyťaženosti jednotlivých rozhodcov. Rovnako v konaní
pred všeobecným súdom si spotrebiteľ tiež nie je oprávnený vyberať sudcu. Aby súd mohol vysloviť,
že ide o neprijateľnú podmienku musí odôvodniť naplnenie všetkých predpokladov hypotézy právnej

normy, a to konkrétne obsiahnutých v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Musí teda zdôvodniť, že ide o
spotrebiteľskú zmluvu, musí konkrétne skutkovo ustáliť, že ide o konkrétne ustanovenie, ktoré spôsobuje
značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán, a to v neprospech
spotrebiteľa. Súd tak musí uviesť, v ktorých právach a povinnostiach je spotrebiteľ ukrátený oprotidodávateľovi a zároveň musí uviesť, z akého právneho predpisu alebo z čoho konkrétne takéto právo
alebo povinnosť spotrebiteľovi vyplýva. Ďalej skonštatoval, že súd vydal nepreskúmateľné a zmätočné
rozhodnutie, vec nesprávne právne posúdil, pričom to dosiahlo až takých rozmerov, že v súvislosti s

posúdením či sa jedná o neprijateľnú podmienku, súd priznal spotrebiteľovi také práva, ktoré právne
predpisy SR spotrebiteľovi vôbec nepriznávajú. Súd spochybnil právo strán dohodnúť si na základe
vlastného uváženia práva a povinnosti a zároveň spochybnil možnosť danú zákonom č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní dohodnúť si spôsob výberu rozhodcu. Zároveň súd nezohľadnil, že v
danom prípade nerozhodoval ako rozhodca ľubovoľná fyzická osoba poverená poisťovňou, ale Stály

rozhodcovský súd, a to Arbitrážny súd Košice. Tým, že súd neprečítal listiny, resp. ich jednotlivé články
významné pre konanie a zároveň tým, že opomenul vyhlásiť, ktoré skutkové tvrdenia účastníkov je
možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné podľa § 118
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nemohlo byť účastníkom z vykonaného dokazovania celým
spisom známe, ktoré dôkazy, resp. ich časti súd vykonal, pretože ich považuje za právne významné
a ktoré naopak za právne významné pre správne posúdenie sporu nepovažuje, čím súd znemožnil

účastníkom konania ďalej konať pred súdom a predkladať ďalšie návrhy dôkazov. Opomenutím týchto
vyhlásení súd porušil zásadu kontradiktórnosti konania, pretože strany sa o právnych dôvodoch, na
ktorých súd založil svoje rozhodnutie, a teda prečo je rozhodcovská doložka neplatná, dozvedeli
až v samotnom rozhodnutí. Strany tak vôbec nemali možnosť sa k týmto skutočnostiam vyjadriť a
predkladať dôkazy na ich potvrdenie alebo vyvrátenie a týmto pochybením súdu bola stranám odňatá

možnosť konať pred súdom. Súd tak odvolateľovi znemožnil konať v rámci prvostupňového konania
a dôvody neprijateľnosti odvolateľ mohol namietať a predkladať k nim dôkazy a argumenty až v
odvolacomkonaní.Pretoodvolateľmázato,žesúdsavrozhodnutínevysporiadalsprávnerelevantnými
skutočnosťami významnými pre samotné rozhodnutie vo veci. Rozhodnutie je založené na nesprávnom
právnom posúdení, pričom súd nedostatočne odôvodnil svoje právne závery. Súd si v odôvodnení

v niektorých prípadoch sám protirečil, čo spôsobilo nepreskúmateľnosť a zmätočnosť rozhodnutia.
Súd viedol súdne konanie v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom, čo vyplýva aj zo zápisnice o
pojednávaní, pričom samotným priebehom konania porušil základné zásady súdneho konania akou je
zásada kontradiktórnosti konania, ale aj princíp iura novit curia, čo v konečnom dôsledku viedlo k upretiu
práva účastníkov na spravodlivý proces.

Žalobca k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a
priznať trovy odvolacieho konania 72,92 Eur.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok

prvostupňového súdu z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O. s .p. ) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené
na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove najmenej 5 dní vopred, rozsudok
a verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O. s. p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny
(§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci v súvislosti aj s dôvodmi uvádzanými žalovaným v
odvolaní bola otázka, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol a ktorá je
upravená v čl. XV. VPP, podľa ktorej všetky vzájomné spory a sporné nároky poistenia budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní, je podmienkou individuálne dojednanou (ako tvrdil odporca) a v negatívnom

prípade, či zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná
podmienka).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa

(ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za individuálne

dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.

V zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(,,Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

V zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, sa zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho
zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa.

Ako vyplýva zo spisového materiálu rozsudkom rozhodcovského Arbitrážneho súdu v Košiciach zo dňa
19. 01. 2012, sp. z. 3C/3475/2012 bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanému peňažnú sumu
vo výške 103,79 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 276 Eur (č. l. 12 - 14 spisu). Tento

rozsudok bol žalobcovi doručený 04. 09. 2013. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa
ďalej vyplynulo, že žalovaný uzatvoril so žalobcom dňa 16. 10. 2009 poistnú zmluvu č. 4517200001 (č.
l. 4 - 7 spisu).

V danej veci sa žalobca domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou zo dňa 01. 10. 2013 na

Okresnom súde Prešov s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky dojednanej vo Všeobecných
poistných podmienkach.

Žalobca v žalobe poukazoval, že rozhodcovská doložka, ktorá tvorí súčasť poistnej zmluvy je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná, čím došlo k porušeniu jeho práv ako

spotrebiteľa. Na základe tejto doložky došlo k vydaniu rozsudku rozhodcovského súdu, aj keď k tomu
nemalo dôjsť, pretože rozhodcovská doložka nebola platne uzavretá a právomoc rozhodcovského súdu
nebola daná. Na základe takto dojednanej rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve bol dňa 19. 01. 2012
vydaný rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu v Košiciach pod sp. zn. 3C/2475/2012.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza nie z
minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V
konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 OZ upravil
postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm.
k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2008, kým

hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 01.04.2004.

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň
sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných
podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie

opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu

neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v
§ 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatnézmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude
len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá
1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ
riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť
vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu
(porov. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. 10CoE/153/2011, sp. zn. 10CoE /30/2011,
sp. zn. 10CoE 109/2011). Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu

spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu
„vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený
pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý
mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ In: Štandardné zmluvy, str.
214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).

Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ je svojím obsahom najbližšie problémovej doložke ,,...vyžaduje
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní“.

Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa.
(porov. internetovú diskusiu na otázku neprijateľnosti doložky, ktorá ponúkala na výber medzi štátnym
a rozhodcovským súdom: Kristián Csach: ,,Takže otázne je, ako by som
posúdil reálne možnosti, ktoré by nastali:
1. Spotrebiteľ by inicioval konanie na RS - OK, RS môže konať (písmenko r) nezakazuje, aby spotrebiteľ

sa na RS obrátil, zakazuje iba to, aby to bol jediný orgán, na ktorý sa môže obrátiť).
2. Spotrebiteľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
3. Dodávateľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
Samozrejme, problematickou by bola tá najočakávanejšia:
4. Dodávateľ by inicioval konanie na RS - klauzula je neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre

spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil a „odsunul" na iné bojisko.

Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ OZ ,,spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná

za neprijateľnú“.

Teda podľa Csacha doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa
arbitráži. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným
súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť

sa nezvratné arbitráži.

Ako je zrejmé zo smernice, na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim
zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky ide
aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom a

spotrebiteľom (čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. b/, c/ Smernice Rady 93/13/EHS).

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia,
čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak

niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd.
Odvolacísúdpritomnepochybujeotom,žespotrebiteľ,ktorýsarozhodneosobitneindividuálnevyjednať
rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne
(„sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje limity a musí aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide
o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť

do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak
len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane
rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo
najskoršieho privodenia exekúcie.

V danom prípade podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne navyše nevysvetlil spotrebiteľovi
význam rozhodcovskej doložky, na rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu
pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučenie
na výber rozhodnúť sa (pre porovnanie § 90 ods. 3 Zákona o platobných službách).

Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom

rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej
kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak povinný spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“
proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidla. O týchto niet v spise ani zmienky. Odvolateľ sa bráni
tým, že navrhovateľ bol dostatočne poučený a táto skutočnosť vyplýva zo Záznamu o potrebách klienta.

Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné
individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je
takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa díleri nezmieňujú o podrobnostiach
a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné
individuálnevyjednaniemákampaňovitýrozmer.Tvrdenieotom,že sitakýtoprocesvyjednalspotrebiteľ

a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou tendenciou dosiahnuť arbitráž, s čím je
spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa.

Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec spotrebiteľa napadla myšlienka namietať neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky. Tu odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej

doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita.
Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu,
aleajrozhodcuztohtoprávnehoposúdeniavyvodiťvšetkyprávnedôsledkyaposkytnúťnáležitúochranu
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba
zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky

skonštatuje ako danú. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom
nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným
vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Arbitráž môže fungovať, ale za transparentných

podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide.

Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený
v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných
praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; ďalej

len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá
arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti
formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič
nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus
vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.

Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma, a odsudzuje ako
konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ
práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval

rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora [...je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný
spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Océano, Mostaza Claro (bod. 25-27), Godard(bod 61), ASTURCOM (bod 51), uznesenie POHOTOVOSŤ (bod 50), Pannon a iné]. To isté platí,
pokiaľ ide o rozpor rozhodcovskej doložky s generálnou klauzulou. Odvolací súd navyše poukazuje
na uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/2011-19, v ktorom ústavný súd podporil

judikatúru na ochranu spotrebiteľa: ,,Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov
a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie
týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov
z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové
metódy.

Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ
fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu
zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech

spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj

bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a
dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“

Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a

má poznať aj dôsledky ich používania. Dodávateľ musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky
mu súd nemôže vymôcť.

Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie „politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľa“.

Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z
predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom
postavení. To platí aj vo vzťahu, keď zmluvný vzťah obsahuje aj vedľajšie zmluvné ustanovenia
formulárovej povahy (záložné zmluvy, ručiteľské zmluvy, dohody o zrážkach zo mzdy, rozhodcovské

zmluvy a pod.).

Možnosť zmeny obsahu štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé,
že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším
zásahom tzv. súdnou kontrolou (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA

C 240/98-C 244/98).

Snaha názorovo uprednostniť jednostranný výklad zákona na strane odvolateľa evidentne naráža na
ciele práva Európskej únie, ktoré musí štát naplniť. Medzinárodná zmluva vrátane Zmluvy o fungovaní
EÚ má po jej ratifikácii prednosť a v hierarchii právnej sily je nad zákonom (čl. 7 ústavy). Lojalita k

aktom EÚ je zásadná a rešpektovanie judikatúry súdneho dvora je principiálnou otázkou. Odvolací súd
nechce relativizovať význam princípu právnej istoty vyplývajúci z právoplatného rozhodnutia, ale na
druhej strane ak ide o výnimočné a závažné okolnosti a naplnenie cieľov práva EÚ, súd ich má naplniť.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá

vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou“.

Možnosť ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne
vyjednanej rozhodcovskej doložky.

Evidentne ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly, vrátane časti o rozhodcovskom
konaní a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej
zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontroluneprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2.
bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy dodávateľ osobitne
spotrebiteľovi navrhol.

Podľa názoru vyjadreného v odvolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté so
spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu, že spotrebiteľ uviedol o jeden podpis v zmluve
navyše. Úplne by sa strácal cieľ a zmysel súdnej kontroly formulárových podmienok, ktorých obsah
spotrebiteľ nemôže nejako zmeniť. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo

odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže
jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu zjavne nepoznal.

Teória prezentovaná v odvolaní je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Tu rovnako
platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred
naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej

podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky
formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k
formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu
zmyslu a cieľa ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory
efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu

byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je,
že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára . Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne.
Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv, vrátane
formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ žalovaný náležite
nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky

k EÚ.

Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/S. (bod
50.). Preto aj ochrana poskytovaná súdom vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienke je o presadení
noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na to, aby nekalá podmienka

spotrebiteľa nezaväzovala. Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov súdneho dvora tak aj
prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu EÚ postupoval náležite a
rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou rozhodcovskou doložkou.

Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu

(uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Prvostupňový súd interpretoval a aplikoval právo v súlade s
medzinárodnou zmluvou.

Na strane žalovaného je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených
požiadaviek odvolacieho súdu (nielen formálne) individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto

smere popri nedôslednej argumentácii neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce
záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k
individuálnemu vyjednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne
vyjednanie (§ 53 ods. 3 OZ) - ani tento aspekt nie je v odvolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy
nevyplýva individuálne vyjednaná rozhodcovská zmluva a žalovaný neoznačil žiadne iné relevantné

dôkazy. Ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť, že si
individuálne (podľa predstav spotrebiteľa) vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto
záver rozhodne nemožno prijať. Dôvodne teda možno konštatovať, že žalovaný si dôkazné bremeno
o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnil.

Žalobca nemal možnosť ovplyvniť obsah predmetnej doložky. Mohol ju buď prijať ako celok alebo
odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej doložky bol dodávateľom (žalovaným) vopred pripravený a na
jej obsahu žalobca nijakým spôsobom neparticipoval. Už len tento samotný fakt spochybňuje tvrdenie
odporcu, že ide o individuálny návrh žalobcu na riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa
podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol
schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl.
3 ods. 2 Smernice).Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, na ktorú žalovaný poukazoval v odvolaní, že vyjednaniu tejto
rozhodcovskej doložky predchádzal záznam sprostredkovateľa poistenia o potrebách klienta, ktorý bol

spísaný pri uzatváraní poistnej zmluvy. Ak by sa navrhovateľ rozhodol osobitne individuálne vyjednať
rozhodcovskú doložku, zaiste by tento záznam o sprostredkovaní poistenia, aj samotná zmluva neboli
na predtlačenom formulári, ale osobitne konkrétne vyjednané a špecifikované tak, aby odrážali to, čo
si navrhovateľ individuálne želá.

Z obsahu spisu a napokon aj tvrdenia samotného žalovaného nevyplýva, že by ako dodávateľ vysvetlil
žalobcovi význam rozhodcovskej doložky, pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť tento proces a po
preukázateľnom poučení, jej dal na výber sa rozhodnúť. Preto, ak napríklad spotrebiteľ mal vyjednať
tento súkromný proces, mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. O nich však v spise tiež niet žiadnej
zmienky. Preto tvrdenie žalovaného o tom, že takýto proces si dojednal spotrebiteľ (v danom prípade
žalobca) a pritom nepoznal jeho obsah, je z pohľadu vykonaného dokazovania neudržateľné.

K námietke odvolateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré najmä
z pohľadu preskúmateľnosti rozhodnutia a eventuálneho odňatia možnosti odporcovi konať pred
súdom odvolací súd udáva, že súd prvého stupňa venoval dostatočnú pozornosť okolnosti, ako
bola rozhodcovská doložka v predmetnej poistnej zmluve a súvisiacich listinách naformulovaná,

analyzoval jej umiestnenie vo všeobecných poistných podmienkach, ako aj v osobitných zmluvných
dojednaniach a správne konštatoval umiestnenie predmetnej rozhodcovskej doložky, ako aj jej
formulovanie v rámci všeobecných poistných podmienok a osobitných zmluvných dojednaní. Je
potrebné predovšetkým konštatovať, že osobitné zmluvné dojednania sú vlastne súčasťou všeobecných
poistných podmienok, aj keď sú tieto osobitne podpísané, avšak z pohľadu priemerného spotrebiteľa,

ako je to v prípade navrhovateľa, nevymykajú sa tieto osobitné zmluvné dojednania osobitným
spôsobom z rámca všeobecných poistných podmienok a predovšetkým z charakteru vopred pripravenej
predformulovanej zmluvnej podmienky. Dokazovanie vykonané na súde prvého stupňa potvrdilo, že
žalobca nemal možnosť takto formulovanú podmienku nijakým spôsobom ovplyvniť a ako bolo vyššie
naznačené, zodpovednosti v tomto smere sa žalovaný nemôže zbaviť ani s poukazom na pôsobenie

sprostredkovateľa poistenia pri uzatváraní predmetnej poistnej zmluvy v zmysle zákona č. 340/2005
Z.z. Práve táto okolnosť, teda pôsobenie sprostredkovateľa poistenia pri uzatváraní predmetnej poistnej
zmluvy, je dôkazom toho, že tieto predložené doklady, teda všeobecné poistné podmienky a ich súčasť
v podobe osobitných zmluvných dojednaní, nebolo možné meniť.

V predmetnej veci je nezanedbateľná aj tá skutočnosť, že len napr. trovy rozhodcu (276,- Eur) prevyšujú
vymáhanú istinu pohľadávky vo výške 103,79 Eur. Už len táto skutočnosť predstavuje neprimeranosť
arbitrážneho procesu.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná medzi

účastníkmi konania.

Predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú
pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru, pretože táto doložka je zakotvená do
všeobecných zmluvných podmienok vyhotovenej v štandardnej rozhodcovskej zmluve, na samostatnom

liste - hárku papiera, odvolací súd považuje za nevhodné.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a na tú skutočnosť, že priemerný
spotrebiteľnepoukáženanekalosťzmluvnejpodmienky(MostazaClaro,bod25.-27.,C168/05,Océano
Grupo Editoria, Asturcom, a iné).

Dodávateľ (žalovaný) s odbornou starostlivosťou musel vedieť, že nemá používať neprijateľné
podmienky, má poznať aj dôsledky ich používania.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie

„najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie
alebo vybočenie z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovanie služby, alebo môže
privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmäomyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušenie zmluvnej slobody (§ 4 ods. 8
zákona o ochrane spotrebiteľa).

K námietke odvolateľa, že sa prvostupňový súd nezaoberal testom primeranosti predmetnej
rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie a v tomto smere správne poukázal na okolnosť, že predmetná zmluvná podmienka prináša
značnú nerovnováhu do vzťahu medzi účastníkmi konania. Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na
test primeranosti uvedený v článku 4 Smernice č. 93/13/EHS, najmä v podobe brania do úvahy

povahy služby, všetkých špecifických okolností, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy a všetkých
ďalších podmienok zmluvy vo vzájomných súvislostiach v čase uzavretia zmluvy, bolo jeho dôkazným
bremenom v priebehu konania, aby preukázal, že z tohto pohľadu rozhodcovská doložka ako zmluvná
podmienka nie je neprimeraná, a preto nemôže byť kvalifikovaná ako neprijateľná. Prvostupňový súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia jednoznačne zhodnotil aké ťažkosti, rozhodcovské konanie môže
navrhovateľovi ako priemernému spotrebiteľovi priniesť z pohľadu uplatňovania jeho práva, ako aj

istú mieru pochybností o nezávislosti rozhodcovského orgánu, pokiaľ jednoznačnú ingerenciu pri jeho
voľbe alebo kreovaní má len žalovaný ako dodávateľ. Nemožno preto konštatovať, že by predmetná
zmluvná podmienka v podobe dojednania rozhodcovskej doložky prešla v pozitívnom slova zmysle
testom primeranosti v zmysle článku 4 Smernice č. 93/13/EHS a obstála z pohľadu dodržania predpisov
na ochranu spotrebiteľa.

Na týchto záveroch nič nemení ani eventuálne odlišná judikatúra iných súdov, nakoľko v predmetnej
veci v zmysle vyššie uvedeného i v zmysle záverov súdu prvého stupňa nemožno konštatovať osobitosť
dojednania tejto zmluvnej podmienky v podobe rozhodcovskej doložky.

Na základe uvedeného je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa vo veci správne postupoval,
pokiaľ návrhu vyhovel v dôsledku porušenia predpisov zabezpečujúcich ochranu spotrebiteľa a v
nadväznosti na túto okolnosť rozsudok rozhodcovského súdu zrušil a odložil jeho vykonateľnosť. Taktiež
je správny výrok prvostupňového súdu vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, pričom
odvolací súd sa s dôvodmi prvostupňového súdu stotožňuje.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny postupom podľa ust. § 219
ods. 1 a 2 O. s. p..

Odvolací súd mal na zreteli to, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí využil možnosť, že o

trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Za takéhoto stavu nebolo
potrebné, aby odvolací súd rozhodoval o trovách odvolacieho konania. Súd prvého stupňa, ktorý bude
rozhodovať o trovách konania samostatným rozhodnutím rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§
224 ods. 4, § 151 ods. 3 O. s. p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.