Rozsudok Judgement was issued on Friday, April 10, 2015

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 8Cpr/3/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8414204017
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Šteffel
ECLI: ECLI:SK:OSKK:2015:8414204017.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom JUDr. Jurajom Šteffelom v právnej veci žalobcu: J. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom H. K. XXXX/XX, XXX XX F., občan SR, právne zastúpeného: Beňo & partners advokátska
kancelária, s.r.o. so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, proti žalovanému: Juraj
Ďurica, s miestom podnikania Tvarožná 176, 059 71 Ľubica, IČO: 44013981, právne zastúpenému:
JUDr. Pavol Zavacký, advokát so sídlom Hradné námestie 29, 060 01 Kežmarok, o zaplatenie 4.895,36
eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba, ktorou sa žalobca na žalovanom domáhal zaplatenia 4.895,36 eur s úrokom z omeškania vo
výške 8,15 % ročne zo sumy 4.895,36 eur, s a z a m i e t a .

II. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 920,60
eur v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa na žalovanom domáhal zaplatenia sumy uvedenej v záhlaví tohto rozsudku s príslušenstvom,
ako aj práva na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

V dôvodoch žaloby uviedol, že 28.07.2011 uzavrel v právnom postavení zamestnanca so žalovaným
v právnom postavení zamestnávateľa Pracovnú zmluvu, na základe ktorej u žalovaného pracoval ako
vodič kamióna.

Pracovný pomer žalobcu bol dohodnutý na dobu neurčitú s dohodnutom mesačnou mzdou vo výške
450,- eur.

Na základe Dohody o zmene pracovných podmienok z 12.01.2012 žalobca vykonával prácu v turnusoch
v trvaní 4 týždňov na pracovnej ceste a 2 týždňov voľna.

Okrem mesačnej mzdy dohodnutej v článku 5 Pracovnej zmluvy patril žalobcovi i nárok na zaplatenie
stravného podľa § 4 ods. 1 a § 13 ods. 1 Zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách.

Ako v ďalšom žalobca dôvodil, v období od 11.02.2013 do 12.04.2014 vykonal pracovné cesty, za ktoré
mu žalovaný neposkytol stravné v zákonnej výške. Za pracovné cesty vykonané v uvedenom období mal
žalovaný žalobcovi zaplatiť sumu v celkovej výške 12.609,51 eur, avšak zaplatil mu len sumu 7.714,15
eur.

Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť s tým, že žalobca neuviedol v žalobe dôležité skutočnosti, o ktorých
veľmi dobre vedel a o ktorých bol žalovaným ako svojím niekdajším zamestnávateľom upovedomený,
čo on ako zamestnanec bral na vedomie a nemal k postupu žalovaného žiadne námietky.

Žalovaný namietol, že žalobcovi nedlhuje žiadnu finančnú sumu, skôr naopak, žalovaný žalobcovi
vyplácal stravné podľa platných predpisov. Vzhľadom na to, že žalobca v rámci plnenia pracovných
povinností sa dopustil aj konania, ktoré nebolo plne v súlade s pracovnými povinnosťami, boli
žalovanému ako majiteľovi motorového vozidla uložené sankcie, ktoré musel zaplatiť. Keďže
protiprávneho konania sa dopustil žalobca ako vodič kamióna, po dohode mu následne boli tieto splátky
sankcií žalovaným zrážané z jeho príjmov. O tejto skutočnosti žalobca podľa žalovaného veľmi dobre
vedel a s takýmto postupom súhlasil, nemal žiadne výhrady. Z prehľadov, ktoré žalovaný súdu vo svojom
vyjadrení k žalobe predložil, je podľa neho zrejmé, aká výška stravného bola žalobcovi vyplatená a aká
bola výška zrážok za porušenie pracovných povinností zo strany žalobcu. Podľa žalovaného rozdiel činí
sumu 742,51 eur práve v neprospech žalobcu.

Žalovaný s vyjadrením predložil súdu listinné dôkazy, na ktoré sa v žalobe odvolával žalobca, a to
doklady o prevádzke nákladného motorového vozidla, s ktorým mal žalobca podľa svojich vyjadrení
uvedených v žalobe vykonať služobné cesty v zahraničí.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že 28.07.2011 uzavreli medzi sebou Pracovnú zmluvu,
na základe ktorej žalobca pracoval u žalovaného v pracovnej pozícii vodič kamióna s dohodnutou
mesačnou mzdou vo výške 450,- eur a vymedzením výkonu práce v turnusoch 4 týždne na pracovnej
ceste plus 2 týždne voľno.

Spornou medzi účastníkmi bola otázka právneho posúdenia vzniku práva žalobcu na stravné podľa § 4
ods. 1 Zákona č. 283/2002 o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.

Dokazovanie je činnosťou súdu, ktorá má zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej, pričom v
porovnaní s inými úkonmi ide o úkony mimoriadne významné. Prostredníctvom dokazovania súd zisťuje
skutkový stav veci, z ktorého potom vychádza a ktorý následne hodnotí po právnej stránke. Dokazovanie
sa pritom vykonáva podľa pravidiel zakotvených v ust. § 120 a nasl., no i viacerých ďalších ustanovení
uvedených na inom mieste zákona.

Ustanovenie § 120 ods. 1 O. s. p. vyjadruje základné práva a povinnosti v občianskom súdnom sporovom
konaní, ktorými je povinnosť účastníkov konania:

a) tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých účastník konania odvodzuje svoje právo alebo povinnosť
protistrany;
b) označiť dôkazy, ktorými chce účastník konania preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností;
c) zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena.

Povinnosť tvrdiť skutkové okolnosti je elementárnou povinnosťou účastníka konania, a to najmä žalobcu.
Povinnosť tvrdenia skutkových okolností, z ktorých žalobca odvodzuje svoje právo alebo povinnosť
žalovaného, vyplýva už z požiadavky na obsah návrhu na začatie konania. Neuvedenie rozhodných
skutočností môže mať za následok odmietnutie žaloby. Povinnosť tvrdenia však neznamená, že
nesplnenie tejto povinnosti musí mať za následok neprijať iné rozhodnutie pre účastníka konania, ktorý
procesnú povinnosť tvrdenia nesplnil. Povinnosť tvrdenia je totiž úzko spojená s dôkazným bremenom.
To v konečnom dôsledku znamená, že ak žalovaný zostane v konaní nečinný a vo veci sa napríklad
ani nevyjadrí, nesplnenie tejto povinnosti nebude mať pre neho nepriaznivé dôsledky vtedy, ak dôkazné
bremeno spočívajúce v preukázaní ním tvrdených skutočností zaťažuje žalobcu a ten dôkazné bremeno
neunesie.

Na to, aby bol účastník konania, žalobcu nevynímajúc, v konaní úspešný, je jeho povinnosťou tvrdiť
základné skutočnosti a pre rozhodnutie určujúce skutočnosti. Základnými skutočnosťami sú fakty, ktoré
musí mať súd k dispozícii už na samotnom počiatku konania, aby mohol posúdiť, že právo, ktorého sa
žalobca domáha, nie je zameniteľné s iným možným právom žalobcu. Povinnosťou účastníkov konania
je v ďalšom poskytnúť súdu tvrdenia o skutočnostiach, ktoré sú pre rozhodnutie súdu určujúce. Ide o

fakty, ktorých uvedenie nie je síce nutné k identifikácii skutku, ale ktoré ovplyvňujú výsledok sporu. Ich
absencia vedie totiž k zamietnutiu žaloby.

Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na označenie dôkazov preukazujúcich pravdivosť skutkových
tvrdení. Hoci nesplnenie tejto povinnosti nemožno vynucovať, jej nesplnenie bude mať spravidla
významné až zásadné dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej. Neoznačenie dôkazov môže dokonca
znamenať, že súd nevykoná vo veci žiadne dokazovanie a rozhodne iba na základe toho, že účastník
konania, ktorý sa domáhal práva, alebo sa bránil splneniu povinnosti, neuniesol dôkazné bremeno.

Z uvedenej povinnosti však existujú výnimky, spomedzi ktorých treba spomenúť predovšetkým nezriedka
súdnou praxou opomínanú, tzv. negatívnu dôkaznú teóriu vychádzajúcu z toho, že nemožno od
nikoho vyžadovať preukázanie negatívnej skutočnosti. Naopak, účastník musí preukazovať pozitívne
skutočnosti, ktoré vedú k negatívnemu skutkovému zisteniu. Označenie dôkazov nie je iba povinnosťou
účastníkov konania, ale aj ich právo. Uplatnenie tohto práva je však limitované časom. Účastník konania
môže toto právo v zásade uplatniť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy
a skutočnosti predložené alebo označené neskôr súd neprihliada.

V rámci povinnosti označiť dôkazy žalobca v priebehu konania pred súdom prvého stupňa na podporu
svojich tvrdení označil za dôkaz Pracovnú zmluvu a Dohodu o zmene pracovných podmienok, ktoré
medzi účastníkmi neboli sporné, a rozpis nárokov na stravné, s ktorými žalovaný nesúhlasil poukazujúc
na skutočnosť, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných predpokladov vyplývajúcich z ust. § 36 ods.
7 Zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.

Podľa posledne citovaného zákonného ustanovenia zamestnanec je povinný do desiatich pracovných
dní odo dňa skončenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa
tohto zákona predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť
nevyúčtovaný preddavok, ak nie je v kolektívnej zmluve alebo v písomnej dohode so zamestnancom
dohodnutá alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná
skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady, skončená.

O dôkaznom bremene nemožno spravidla hovoriť vo vzťahu k celému konaniu, ale iba vo vzťahu ku
konkrétnemu skutkovému tvrdeniu alebo tvrdeniam, ktoré majú pre rozhodnutie súdu určitý význam a
zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena znamená, že účastník konania, ktorého zaťažovalo
dôkazné bremeno preukázania rozhodných skutočností a toto neuniesol, nebude v konaní úspešný.
Nestačí, že účastník konania označí dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť svojich tvrdení.

Z tvrdení a dôkazov predložených žalobcom v priebehu konania pred súdom prvého stupňa nemožno
vyvodiť právny záver, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že mu za obdobie od 11.02.2013
do 12.04.2014 voči žalovanému vystupujúcemu v právnom postavení zamestnávateľa vzniklo právo na
zaplatenie stravného uplatneného vo výške uvedenej v petite žaloby.

Žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa nepreukázal splnenie povinnosti voči žalovanému ako
zamestnávateľovi, ktorá žalobcovi vyplýva z ust. § 36 ods. 7 vyššie citovanej zákonnej úpravy.

Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena o splnení základnej povinnosti žalobcu vystupujúceho
v právnom postavení zamestnanca v zmysle ust. § 36 ods. 7 vyššie citovanej zákonnej úpravy tak
súd zamietol i návrh žalobcu uskutočnený prostredníctvom jeho právneho zástupcu na pojednávaní
10.04.2015 na doplnenie dokazovania výsluchom konateľa, príp. inej bližšie nešpecifikovanej osoby,
ktorá vypracovala prehľad nevyplatených cestovných náhrad.

V konaní pred súdom prvého stupňa tak žalobca neuniesol nielen abstraktné bremeno tvrdenia a
dokazovania (§ 101 ods. 1, § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p.), ale i konkrétne bremeno tvrdenia a
dokazovania, ktoré mu vzniklo v konkrétnej skutkovej a dôkaznej situácii. Je totiž vecou žalobcu, aby na
skutkový posun v priebehu sporu reagoval a svoje pôvodné skutkové zistenia buď vyvracal, alebo aby
tvrdil a preukazoval ďalšie skutočnosti, ktoré spor posunú mimo rámec doterajších skutkových zistení.

Keďže v priebehu konania súd tak na strane žalobcu ako aj na strane žalovaného nezistil existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa predpokladaných ust. § 150 ods. 1 O. s. p., bolo o trovách konania
rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, bolo
priznané právo na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti žalobcovi,
ktorý vo veci úspech nemal.

Plne úspešnému žalovanému tak bolo priznané právo na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej
výške 920,60 eur podľa nasledujúceho vyúčtovania:

Základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je stanovená podľa § 10 Vyhl. č. 655/2004
Z. z. a táto činí sumu 170,97 eur pri hodnote sporu 4.895,36 eur.

21.07.2014 Príprava a prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom ..... 170,97 eur
(§ 14 ods. 1 písm. a) Vyhl. č. 655/2004 Z. z.)
22.07.2014 Podanie odporu ............................................................. 170,97 eur
(§ 14 ods. 1 písm. d) Vyhl. č. 655/2004 Z. z.)
17.12.2014 Zastúpenie na pojednávaní ............................................................. 170,97 eur
(§ 14 ods. 1 písm. c) Vyhl. č. 655/2004 Z. z.)
13.03.2015 Zastúpenie na pojednávaní ............................................................. 42,74 eur
(§ 14 ods. 5 písm. b) Vyhl. č. 655/2004 Z. z.)
10.04.2015 Zastúpenie na pojednávaní ............................................................. 170,97 eur
(§ 14 ods. 1 písm. c) Vyhl. č. 655/2004 Z. z.)
Spolu: ............................................................. 726,62 eur

Režijný paušál:
(§ 16 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z. z.)
Rok 2014: 4 x 8,04 eur .................................... 32,16 eur
Rok 2015: 1 x 8,39 eur .................................... 8,39 eur
Spolu: .................................... 40,55 eur

Spolu bez DPH: .................................... 767,17 eur
DPH 20 %: .................................... 153,43 eur
________________________________________________________
Spolu s DPH: 920,60 eur

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).