Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, December 11, 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/33/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8409200620
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8409200620.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: J. H., nar. XX.X.XXXX, bývajúci v R. L., G. XXX/XX,
proti žalovaným: 1/ U. H., nar. XX.X.XXXX, bývajúca v R. L., G. XXX/X a 2/ H. J., nar. XX.X.XXXX,
bývajúca v R. L., X. XXX/XX, obe zastúpené JUDr. Pavlom Zavackým, advokátom so sídlom Hradné
námestie 29, Kežmarok, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Kežmarok č. k. 4C/28/2009-216 zo dňa 17.1.2012 a o odvolaní JUDr. Borisa Bednára,

advokáta Advokátskej kancelárie so sídlom v Poprade, Štefánikova 96/63 proti uzneseniu Okresného
súdu Kežmarok č. k. 4C/28/2009-155 zo dňa 23.9.2010, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

R u š í rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania a
v rozsahu zrušenia mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu. Zaviazal tohto zaplatiť žalovaným
v 1. a 2. rade trovy konania vo výške 625,91 eur na účet ich právneho zástupcu a to do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a ďalej vrátil žalobcovi súdny poplatok vo výške 16,50 eur a na jeho vrátenie
upravil Daňový úrad Prešov.

V dôvodoch tohto rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalobca sa domáhal proti žalovaným v 1. a
2. rade určenia, že kúpna zmluva uzavretá dňa 3.11.2008 medzi žalovanou v 1. rade ako predávajúcou a
žalovanou v 2. rade ako kupujúcou, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva predávajúcej k bytu
č. X nachádzajúceho sa na X. poschodí bytového domu súpisné č. XXX a spoluvlastníckeho podielu na
spoločných častiach a zariadeniach bytového domu vo výške 7128/41911 v pomere k celku zapísaných
na liste vlastníctva č. XXXX k. ú. R. L., ako aj k pozemku parcele č. 85 - zastavané plochy a nádvoria vo

výmere 167 m2 vo výške 7128/41911 v pomere k celku zapísanému na liste vlastníctva č. XXXX k. ú.
R. L., je v celosti neplatná pre rozpor s ust. § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V žalobe uviedol, že
so žalovanou v 1. rade uzavrel manželstvo dňa 16.10.1993 a toto bolo rozvedené rozsudkom vydaným
v konaní pod sp. zn. 4C/140/2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 26.1.2009. Predmetný trojizbový byt v
R. L. spolu so spoluvlastníckym podielom na pozemku nadobudol so žalovanou v 1. rade kúpou v roku
1996. Keďže nehnuteľnosti boli nadobudnuté za trvania manželstva odplatným spôsobom, sú súčasťou

bezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov.Totodoteraznebolovysporiadané.Ajnapriektomužalovaná
v 1. rade v roku 2008 napadnutou kúpnou zmluvou nehnuteľnosti bez jeho súhlasu odpredala žalovanej
v 2. rade.

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, podľa ktorého žalobca
a žalovaná v 1. rade uzavreli manželstvo XX.XX.XXXX, čo vyplynulo zo sobášneho listu vedeného

Matričným úradom v R. L. v knihe manželstiev vo zväzku X, ročník XXXX, na strane XXX, pod por. č. XX.
Z rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 2.12.2008 č. k. 4C/140/2008 - 15 súd prvého stupňa zistil,že týmto rozsudkom bolo manželstvo rozvedené a rozsudok nadobudol právoplatnosť 26.1.2009. Ďalej
súd zistil, že v roku 1996 žalovaná v 1. rade uzavrela zmluvu ako kupujúca s predávajúcim E. S. a C. S.,
na základe ktorej sa predávajúci zaviazali previesť na kupujúcu vlastníctvo k všetkým nehnuteľnostiam

tak, ako boli vyššie špecifikované ( k bytu, k spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a
zariadeniach domu a k pozemku ) a žalovaná v 1. rade sa zaviazala zaplatiť predávajúcim kúpnu cenu
vo výške 370.000,- Sk v hotovosti pri podpise zmluvy. Vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúcej
bol Správou katastra v Kežmarku povolený pod č. V 532/96. Na základe tejto kúpnej zmluvy bola ako
vlastníčka nehnuteľnosti v katastri zapísaná výlučne žalovaná v 1. rade.

Súd ďalej v rozhodnutí uviedol, že na základe vykonaných dôkazov považoval za skutkovo preukázané,
že predmetné nehnuteľnosti nadobudla žalovaná v 1. rade počas trvania jej manželstva so žalobcom
kúpnou zmluvou, teda spôsobom, ktorý v zmysle § 143 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevylučoval
nadobudnutie nehnuteľností do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pojem nadobudnutie
majetku niektorým z manželov do bezpodielového spoluvlastníctva v zmysle § 143 ods. 1

Občianskeho zákonníka je štandardnou judikatúrou vykladaný tak, že je nutné ho chápať nielen
čisto právne, ale aj ekonomicky, čo znamená, že nadobudnutie majetku jedným z manželov počas
trvania manželstva do bezpodielového spoluvlastníctva znamená nadobudnutie majetku z prostriedkov
pripadajúcich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nejedná sa teda o nadobudnutie majetku
do bezpodielového spoluvlastníctva jedným z manželov, ak k nemu dôjde síce za trvania manželstva

spôsobom nevylučujúcim nadobudnutie do bezpodielového spoluvlastníctva, ale na jeho nadobudnutie
(napr. zaplatenie kúpnej ceny) boli použité výhradne prostriedky z oddeleného majetku jedného z
manželov. V takomto prípade vec nadobudne do výlučného vlastníctva len ten manžel, ktorý ju takto
za svoje prostriedky získal. Súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že riešenie otázky
pôvodu finančných prostriedkov použitých na zaplatenie kúpnej ceny v danej veci je bez právneho

významu. Je však na žalovanej v 1. rade, ktorá v konaní argumentuje záverom, že v danej veci aj
napriek nadobudnutiu nehnuteľnosti ňou za trvania manželstva kúpnou zmluvou nešlo o nadobudnutie
majetku do bezpodielového spoluvlastníctva, tzn. že išlo o výnimku z ust. § 143 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, aby dôkazné bremeno ohľadne tvrdení odôvodňujúcich tento záver uniesla. Na druhej
strane, aj v prípade použitia výlučných prostriedkov len jedného z manželov na zaplatenie kúpnej

ceny môžu manželia za určitého predpokladu nadobudnúť kúpou nehnuteľnosť do bezpodielového
spoluvlastníctva tak, ako to uviedol Najvyšší súd ČR v svojom rozhodnutí zo 19.4.2000 sp. zn.
22Cdo/1658/1998 a neskôr aj v rozhodnutí zo dňa 17.10.2001 sp. zn. 22Cdo/1659/2000: „v prípade,
kedy kúpna cena nehnuteľnosti bola celkom zaplatená z výlučných prostriedkov jedného z manželov,
ale kupujúcimi boli obaja manželia, ktorí obaja jasne prejavili vôľu nadobudnúť tieto nehnuteľnosti do

bezpodielového spoluvlastníctva, je práve táto vôľa rozhodujúca z hľadiska určenia, či nehnuteľnosť
patrí, alebo nepatrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva“. V prípade použitia výlučných prostriedkov
lenjednéhozmanželovnazaplateniekúpnejcenymôžutedamanželianadobudnúťkúpounehnuteľnosť
dobezpodielovéhospoluvlastníctvavtedy,akkúpnuzmluvu,ktorávprípadeprevodunehnuteľnostímusí
mať obligatórne písomnú formu, uzavrú obaja manželia.

V prejednávanej veci kúpnu zmluvu ako kupujúca v roku 1996 uzavrela iba žalovaná v 1. rade.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy manželia po vzájomných
nezhodách a odlúčení, kedy žalobca býval v byte v Kežmarku a žalovaná s dcérou u rodičov v R. L.,
uvažovali o obnovení spolužitia. Na jednaniach ohľadne kúpy predmetného bytu sa zúčastňovali obaja

spolu s matkou žalobcu K. H. a jeho bratom Ing. Y. H.. Kúpnu zmluvu však nakoniec uzavrela len
žalovaná v 1. rade tak, ako je vyššie uvedené.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaná v 1. rade trvala jednoznačne na tom, aby zmluvu
uzavrela výlučne len ona. Tento záver vyplýva ako z jej výpovede, tak aj z výpovedí svedkov Ing.

Y. H. a predávajúcej C. S.. Svedok Ing. Y. H. uviedol, že najprv sa hovorilo ako samozrejmosť, že na
zmluve budú obaja manželia, potom, keď žalovaná v 1. rade prišla s tým, že peniaze na byt si požičajú
od tety, mala podmienku, aby na zmluve bola uvedená len ona. Svedkyňa C. S. uviedla, že pôvodne
vyhotovila návrh kúpnej zmluvy tak, že ako kupujúci boli uvedení obaja manželia a na žiadosť žalovanej
v 1. rade vypracovala nový návrh s kupujúcou iba žalovanou v 1. rade. V čase uzatvárania kúpnej

zmluvy teda vôľa žalovanej v 1. rade jednoznačne nebola uzavrieť kúpnu zmluvu tak, aby kupujúcim
bol aj žalobca. Žalovaná v 1. rade vo svojej výpovedi uviedla, že je pravdou, že v tom čase rozprávali s
manželom o tom, že by začali opäť bývať ako rodina. Čo sa týka však vybavovania bytu, predovšetkým
chcela mať byt pre seba s dcérou. Žalobca uviedol, že vtedy sa nezamýšľal nad tým, že na zmluveje uvedená iba manželka. Z uvedených dôkazov je zrejmé, že v čase uzatvárania zmluvy nebola vôľa
žalovanej, aby nehnuteľnosti manželia nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva ako kupujúci na
základe kúpnej zmluvy. Žalobca podľa výsledkov dokazovania mal v tom čase síce záujem nadobudnúť

byt tiež, je však nesporné, že svoju vôľu neprejavil jasne v zmluve a netrval na tom, aby rovnako ako
žalobkyňa aj on bol účastníkom kúpnej zmluvy. Ak by tak bol urobil, nehnuteľnosti by na základe kúpnej
zmluvy nadobudol spolu so žalovanou v 1. rade do bezpodielového spoluvlastníctva, a to bez ohľadu
na charakter finančných prostriedkov použitých na zaplatenie kúpnej ceny. Keďže zmluvu uzavrela ako
kupujúca len žalovaná v 1. rade, z hľadiska určenia, či nehnuteľnosti nadobudli manželia na základe

tejto kúpy žalovanou v 1. rade do bezpodielového spoluvlastníctva bolo v danej veci rozhodujúce, aké
finančné prostriedky boli na zaplatenie kúpnej ceny použité.

Tvrdenia účastníkov ohľadne finančných prostriedkov použitých na zaplatenie kúpnej ceny za
nehnuteľnosti boli rozdielne. Žalobca tvrdil, že na zaplatenie kúpnej ceny dohodnutej v kúpnej zmluve
v celkovej výške 370.000,- Sk boli použité jednak finančné prostriedky, ktoré obom manželom požičala

teta žalovanej v 1. rade p. O. H., ktoré predstavovali sumu 300.000,- Sk a ktoré jej splácali zo spoločných
prostriedkov mesačnými splátkami po 5.000,- Sk v období rokov 1996 - 2001. Zvyšok finančných
prostriedkov vo výške 70.000,- Sk predstavovali našetrené spoločné finančné prostriedky. Žalovaná v
1. rade tvrdila, že celá kúpna cena vo výške 370.000,- Sk bola zaplatená z finančných prostriedkov,
ktoré výlučne jej darovala teta p. O. H.. Bolo teda na žalovanej v 1. rade, ktorá tvrdeniami o zaplatení

kúpnej ceny z jej výlučných finančných prostriedkov argumentovala záver, že v danej veci aj napriek
nadobudnutiu nehnuteľnosti ňou za trvania manželstva kúpnou zmluvou nešlo o nadobudnutie majetku
do bezpodielového spoluvlastníctva, aby dôkazné bremeno ohľadne týchto svojich tvrdení uniesla.

Z vykonaného dokazovania vyplýva a medzi účastníkmi nebolo sporné, že prevažná časť finančných

prostriedkov použitých na zaplatenie kúpnej ceny bola získaná od príbuznej žalovanej v 1. rade p. O.
H.. Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že žalobca v čase predaja navrhoval pôžičku peňazí od
brata. Žalovaná v 1. rade však trvala na tom, aby peniaze boli len od p. H., s čím nakoniec súhlasil.
Žalovaná v 1. rade predložila súdu listinu označenú ako „Prehlásenie“, v ktorej p. O. H. dňa 11.3.1998
vyhlásila, že žalovanej v 1. rade darovala na kúpu bytu 370.000,- Sk. Pravosť tejto súkromnej listiny, na

ktorej sa nachádza osvedčenie Okresného úradu v Kežmarku zo dňa 13.3.1998, že podpis na listine
urobila jej vystaviteľka, nebola v konaní žalobcom spochybnená. Žalobca v konaní poprel pravdivosť
jej obsahu. Za tým účelom navrhol vykonanie výsluchov svedkov K. H., Ing. Y. H., Bc. J. H., H. H. a L.
H.. Výsluch p. O. H. nebolo možné v konaní uskutočniť, nakoľko táto v čase konania už bola nebohá
(zomrela 7.12.2001). Súd vykonal všetky dôkazy navrhované žalobcom a vyhodnotením týchto, vrátane

dôkazu spornou listinou prijal záver, že dôkazmi vykonanými v konaní pravdivosť súkromnej listiny
nebola vážnejšie spochybnená.

Z výpisov z účtu žalovanej v 1. rade vo VÚB č. XXXXXXXXXX z rokov 1997 - 2001 a z oznámení
VÚB vyplýva iba skutkový záver, že z účtu žalovanej v 1. rade vo VÚB bolo v týchto rokoch mesačne

poukazovaných 5.000,- Sk na vkladnú knižku vedenú opäť na meno žalovanej v 1. rade číslo XXXX -
XXXXXXXXXX. Zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, žeby tieto finančné prostriedky boli použité na splátky
pôžičky poskytnutej p. O. H. na zaplatenie kúpnej ceny nehnuteľností v celkovej výške 300.000,- Sk
tak, ako to v konaní tvrdil žalobca. Takýto záver súd nemohol bez ďalšieho prijať ani na základe výpovedí
svedkov K. H., Ing. Y. H., Bc. J. H., H. H. a L. H., ktorí zhodne uviedli, že v rodinách oboch manželov sa

bežne hovorilo o splácaní pôžičky za byt manželmi, a to hlavne s prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré
vyšli vo veci najavo. Najmä na skutočnosť, že manželia už v čase kúpy bytu žalovanou v 1. rade mali
medzi sebou vážnejšie nezhody, o čom svedčia aj okolnosti samotnej kúpy bytu len žalovanou v 1. rade
tak, ako ich súd vyššie opísal. Všetky tieto dôkazy bez ďalšieho nepostačovali pre prijatie záveru, že
súkromná listina predložená žalovanou v 1. rade nie je pravdivá. Naviac, ani tvrdenie žalobcu o použití

spoločných našetrených finančných prostriedkov vo výške 70.000,- Sk na zaplatenie zvyšku kúpnej
ceny nepreukazuje žiadny z vykonaných dôkazov. Samotné popretie pravdivosti súkromnej listiny,
bez ďalších dôkazov, nemá samo o sebe za následok vznik dôkazného bremena ohľadne pravdivosti
popretia tomu účastníkovi, ktorý z existencie popretej súkromnej listiny vyvodzuje pre seba priaznivé
následky.

Súd prijal záver, že predmetné nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy uzavretej v roku 1996 nadobudla
do vlastníctva výlučne žalovaná v 1. rade. Preto, pokiaľ táto vlastníctvo k nehnuteľnostiam následne
napadnutoukúpnouzmluvouzodňa3.11.2008previedlanažalovanúv2.rade,nepotrebovalakprevodusúhlas žalobcu. Žalobca sa teda nedôvodne dovolával neplatnosti tejto kúpnej zmluvy z dôvodu, že ako
manžel k prevodu nedal súhlas. Súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, pričom poznamenal, že aj keď
žalobca neodôvodnil naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe, súd mal za to, že na tejto

malnaliehavýprávnyzáujem.Ajkeďvyslovenímneplatnostinapadnutejkúpnejzmluvybysanevyjasnilo
právnepostaveniežalobcuvovzťahukukatastrunehnuteľnosti,kdeakovlastníčkajezapísanážalovaná
v 2. rade, tu súd mal za to, že rozhodnutie by medzi manželmi navodilo stav určitej právnej istoty, ktorý by
umožnil predísť, prípadne mimosúdne vyriešiť ďalšie súdne spory súvisiace s týmito nehnuteľnosťami.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie alebo zmenil a návrhu v celom
rozsahu vyhovel. Odvolanie podal z dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2 písm. d/ - f/ O.s.p., teda,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že

doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobca predovšetkým namietal skutkové zistenia súdu prvého stupňa a to, že žalovaná v 1. rade
trvala len jednoznačne na tom, aby zmluvu uzavrela výlučne len ona, že vôľa žalovanej v 1. rade
jednoznačne nebola uzavrieť kúpnu zmluvu tak, aby kupujúcim bol aj žalobca a nebola vôľa žalovanej,

aby nehnuteľnosti manželia nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva, že dôkazmi vykonanými
v konaní pravdivosť súkromnej listiny nebola vážnejšie spochybnená, že z listinných dôkazov a to z
výpisov účtu žalovanej v 1. rade z rokov 1997-2001 a z oznámení VÚB vyplýva, že z účtu žalovanej v
1. rade bolo mesačne poukazované 5.000,- Sk na vkladnú knižku vedenú opäť na meno žalovanej v 1.
rade; že zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by tieto finančné prostriedky boli použité na splátky pôžičky

poskytnutej p. O. H. a že tvrdenie žalobcu o použití spoločných našetrených finančných prostriedkov vo
výške 70.000,- Sk na zaplatenie zvyšku kúpnej ceny nepreukazuje žiadny z vykonaných dôkazov, lebo
tieto nesprávne skutkové zistenia viedli súd k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Vyššie uvedené
závery sú aj vo vzájomnom rozpore s inými závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa a to najmä so
záverom, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva a medzi účastníkmi nebolo ani sporným,

žeprevažnáčasťfinančnýchprostriedkovpoužitýchnazaplateniekúpnejcenybolazískanáodpríbuznej
žalovanej v 1. rade p. O. H., ale aj v rozpore s vykonanými dôkazmi, najmä výsluchmi svedkov U. Z. -
matky žalovanej v 1. rade, ktorá uviedla „ dcéra preto dala dokopy peniaze, ktoré mala a niečo jej dala
teta, aby byt kúpila“, a V. J. - strýka žalovanej v 1. rade, ktorý na otázku súdu, koľko peňazí dala teta
na byt uviedol: „vtedy som vedel od švagra to, že podstatnú časť“, pričom obaja svedkovia k otázke

„dala“ uviedli: „dala jej ich s tým, že jej ich nemusí vracať“, resp. „no dala, keď nám niečo dala, tak nám
to dala ako mama dieťaťu“, hoci súd mal za preukázané, že neboli prítomní pri odovzdávaní peňazí
a darovanie nepotvrdil ani svedok E. Z., brat žalovanej v 1. rade, ktorý nevedel uviesť sumu peňazí,
hoci túto so žalovanou v 1. rade prepočítaval a že sa hovorilo v tom zmysle, že teta pomôže sestre,
že jej dá peniaze na byt a že teta vtedy neriešila vrátenie peňazí, pričom ide o svedkov žalovanej v 1.

rade, a uvedení svedkovia potvrdili tvrdenia žalobcu, že na kúpu bytu boli použité jednak prostriedky
v sume 300.000,- Sk od tety a v sume 70.000,- Sk zo spoločných finančných prostriedkov, ktoré sú aj
v súlade s tvrdeniami ďalších svedkov a to Bc. J. H., ale aj s obdobím splácania pôžičky z jedného
účtu žalovanej v 1. rade vo VÚB na iný účet žalovanej v tej istej banke, čo mal súd tiež za preukázané.
Vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne preukázané, či finančné prostriedky boli požičané alebo

darované a nebolo ani preukázané, že tieto boli poskytnuté na úhradu celej kúpnej ceny bytu. Okrem
rozporných tvrdení žalobcu a žalovanej v 1. rade neexistuje žiadny objektívny dôkaz z obdobia pred
uzavretím kúpnej zmluvy v roku 1996, ktorý by mal darovanie peňazí potvrdzovať. Záver súdu, že výpisy
z účtu a oznámenie VÚB nepreukazuje, že by boli finančné prostriedky poskytnuté na splátky pôžičky,
považuje žalobca za neobjektívny, lebo tento záver nevylučuje iný prípadný záver, že na tento účel boli

pôvodne finančné prostriedky na vkladnú knižku žalovanej v 1. rade poukazované a určené. Vykonaným
dokazovaním takýto opačný záver tiež vyvrátený nebol. Z vyššie uvedených dôkazov vyplýva aj iný
záver, že na nadobudnutie bytu neboli použité výhradne prostriedky žalovanej v 1. rade, ale aj ich
spoločné prostriedky a za takejto dôkaznej situácie byt nadobudli žalobca a žalovaná v 1. rade do
BSM, čo je aj v súlade s doterajšou súdnou praxou. Podľa žalobcu súd v zmysle § 132 O.s.p. vôbec

nevyhodnotil dôkazy uvedené vyššie (tvrdenie svedkov U. Z., V. J. a E. Z.). Žalobca mal za to, že
súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil aj dôkaz a to „Prehlásenie“ pani O. H. zo dňa 11.3.1998, o
pravdivosti ktorého nemal vážnejšie pochybnosti, a to z nasledovných dôvodov:Prehlásenie zo dňa 11.3.1998 o darovaní sumy 370.000,- Sk na kúpu bytu nie je dôkaz autentický,
t.j. nepreukazuje skutočnú vôľu darkyne a obdarovanej v čase poskytnutia finančných prostriedkov, t.
j. pred uzavretím kúpnej zmluvy v roku 1996, ale má preukazovať takúto vôľu ex post. K darovaniu

sumy 370.000,- Sk sa jednoznačne nevyjadrili ani svedkovia U. B., V. J. a ani svedok E. Z.. Je
rozpor medzi sumou uvedenou v Prehlásení 370.000,- Sk a tvrdením žalobcu, že od tety mali sumu
300.000,- Sk a práve toto tvrdenie žalobcu je preukázané výsluchmi svedkov, predovšetkým U. Z. a V.
J.. Z tohto dôvodu obsah potvrdenia minimálne vo výške poskytnutej sumy nie je pravdivý, pričom súd
musel mať z vykonaného dokazovania pochybnosti o zhode skutočnej vôle a jej prejavu zachytenej v

Prehlásení, predovšetkým zo správania sa žalovanej v 1. rade, ktorá pred žalobcom tvrdila, že spláca
pôžičku splátkami 5.000,- Sk mesačne, čo mal súd za preukázané listinnými dôkazmi z VÚB a obdobím
mesačných splátok poukazovaných z jedného účtu žalovanej v 1. rade na iný účet žalovanej v 1. rade,
ako aj z tvrdenia nestranných svedkov C. S., pred ktorou sa vyjadrovali, že si musia na kúpu bytu
požičať a ďalších svedkov Bc. J. H., H. H. a L. H., pred ktorými sa obaja manželia vyjadrovali, že na
kúpu bytu si požičali, že splácajú pôžičku a pôžičku splatili. Pochybnosti o zhode skutočnej vôle p. O.

H. a jej prejavu v Prehlásení vyplývajú nielen z odstupu času vyhotovenia Prehlásenia od uzavretia
kúpnej zmluvy, ale aj zo zdravotného stavu p. O. H. v čase jeho vyhotovenia v roku 1998, kedy mala byť
liečená na psychiatrii a krátko na to zomrela 7.12.2001. S odstupom času z vyhotovenia Prehlásenia
môže vyplývať aj iný záver o tom, že pôžička na kúpu bytu bola poskytnutá, no teta žalovanej v 1. rade
dlh s odstupom času manželom odpustila, čo sa ale prejavilo v obsahu Prehlásenia ako simulovanie

darovania finančných prostriedkov len žalovanej v 1. rade na kúpu bytu, pričom žalobca má pochybnosti
o tom, že by teta žalovanej v 1. rade bola schopná obsah Prehlásenia naformulovať slovne tak, ako to
z neho vyplýva a má za to, že autorom jeho obsahu bola práve žalovaná v 1. rade alebo jej otec a až
vtedy nadobudla úmysel, aby byt nadobudla len pre seba a k podpísaniu Prehlásenia svoju tetu O. H.
naviedla zo zištných dôvodov, čo je aj v zhode s tvrdením jej strýka V. J.. Súd nesprávne vyhodnotil aj

obsah výpovede Ing. Y. H., pretože súd na základe nej dospel k nesprávnemu záveru, že vôľa žalovanej
v 1. rade jednoznačne nebola uzavrieť kúpnu zmluvu tak, aby kupujúcim bol aj žalobca. Tento záver je
vyvrátený aj ďalším vykonaným dokazovaním a to predovšetkým osobnou účasťou žalobcu v procese
pred uzavretím samotnej kúpnej zmluvy, rokovaním o znížení kúpnej ceny, ako aj správaním sa žalobcu
a žalovanej v 1. rade po uzavretí kúpnej zmluvy, keď prvotné úpravy bytu robil žalobca so svojim bratom

Ing. Y. H. a do bytu sa následne ako manželia nasťahovali, tento byt spoločne užívali až do rozvratu
manželstva v roku 2008, pričom v období rokov 1997 - 2001 žalovaná v 1. rade mala splácať pôžičku
splátkami 5.000,- Sk mesačne, no ako vyplynulo z dokazovania splátky poukazovala na iný svoj účet,
ktorý v roku 2001 zrušila, ako však naložila s usporenými peniazmi neodôvodnila a tieto skutočnosti
pred žalobcom tajila, rovnako ako tajila existenciu Prehlásenia z roku 1998 a tieto skutočnosti vyšli

najavo až v dokazovaní v tejto právnej veci. Pritom ekonomická situácia, tak ako bola popisovaná v
konaní, nedovoľovala manželom sporiť ako to tvrdí žalovaná v 1. rade a žalobca sa môže zo správania
žalovanej v 1. rade len domnievať a nie je vylúčený aj iný záver, že žalovaná v 1. rade ukladala
splátky pôžičky na svoj osobitný iný účet s tým, že pôžička bude tete naraz vrátená, čo preukazuje
začiatok poukazovania splátok na svoj iný účet bezprostredne po uzavretí kúpnej zmluvy, ktorej vklad

bol povolený začiatkom roku 1997 a ukončením splátok v roku 2001, ktorý je zhodný s rokom úmrtia
tety O. H., pričom splácanie pôžičky po Prehlásení zo dňa 11.3.1998 už len predstierala, lebo od toho
času mala k dispozícii Prehlásenie o darovaní. Ukončenie splátok v roku 2001 má význam vo vzťahu
k dvom skutočnostiam. Prvou skutočnosťou je smrť O. H. a bolo by nelogické, aby jej splácala pôžičku
aj po jej smrti. Druhou skutočnosťou je uplynutie doby splácania, lebo za obdobie 5 rokov, t.j. za 60

mesiacov po 5.000,- Sk by mohla byť splatená celá suma 300.000,- Sk. Ak žalovaná v 1. rade tvrdí, že
sporila práve v období od roku 1997 - 2001, tak žalobca nechápe, prečo nesporila aj v ďalšom období.
Tvrdenie žalovanej v 1. rade o sporení a o tom, že nasporené peniaze boli následne použité, nie sú ničím
preukázané a už vôbec nie sú preukázané výpismi z účtu žalovanej v 1. rade a ani oznámením VÚB.
Záver súdu prvého stupňa o tom, že iba žalovaná mala vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu je okrem vyššie

uvedeného v rozpore aj s iným záverom súdu prvého stupňa, že žalobca podľa výsledkov dokazovania
mal v tom čase síce záujem nadobudnúť byt tiež, no svoju vôľu neprejavil jasne v zmluve a netrval na
tom, aby bol účastníkom kúpnej zmluvy. Žalobca má za to, že pre nadobudnutie veci do BSM za trvania
manželstva uzavretím kúpnej zmluvy len jedným z manželov, je úplne právne bezvýznamné, či aj druhý
z manželov mal prejaviť svoju vôľu na kúpnej zmluve, resp. že mal trvať na tom, aby bol jej účastníkom.

Opačný výklad by bol v rozpore so znením ust. § 143 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej súd prvého
stupňa nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo aj vo vzťahu k
inému možnému nadobudnutiu bytu do BSM a to splnením podmienok vydržania vlastníckeho práva.Žalované v 1. a 2. rade navrhli potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej

preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné.

Odvolací súd musel rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a to z
dôvodu,žetentonesprávnevecprávneposúdiltým,ženepoužilsprávneustanovenieprávnehopredpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, podľa ktorého žalovaná v 1. rade nadobudla kúpnou zmluvou
uzavretou 26.10.1996 s predávajúcim E. S. a C. S. predmetný byt s príslušenstvom do svojho výlučného
vlastníctva a to v podstate na tom základe, že predmetná nehnuteľnosť bola nadobudnutá výlučne z
jej oddelených finančných prostriedkov, ktoré nadobudla darom od svojej tety O. H.. Ako dôkaz súd
považoval za rozhodujúce J. p. O. H. z 11.3.1998 o tom, že táto darovala sumu 370.000,- Sk na kúpu

bytu žalovanej v 1. rade.

Odvolací súd má však za to, že z iných dôkazov takýto jednoznačný záver nevyplýva a nakoniec aj sám
súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozsudku uvádza, že z dokazovania nepochybne vyplýva a medzi
účastníkmi to ani nebolo sporné, že prevažná časť finančných prostriedkov použitých na zaplatenie

kúpnejcenybolazískanáodpríbuznejp.O.H.(viďstr.5poslednýodseknapadnutéhorozsudku).Akbyz
vykonaného dokazovania nepochybne vyplynula táto tvrdená skutočnosť, potom by súd musel aplikovať
judikatúru pod R 42/1972 (str. 123 ods. 4), podľa ktorého pri nadobudnutí veci pomocou prostriedkov,
ktoré boli vzaté jednak z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, jednak z osobného majetku
niektorého z manželov stávajú sa veci takto nadobudnuté predmetom bezpodielového spoluvlastníctva

manželov bez ohľadu na rozsah použitých prostriedkov z bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
To znamená, ak by predmetné nehnuteľnosti boli nadobudnuté sčasti z darovaných peňazí a sčasti zo
spoločných peňazí, potom tieto patria do bezpodielového spoluvlastníctva a to bez ohľadu, aký rozsah
použitých prostriedkov z bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol použitý na kúpu predmetného
bytu. Aj z iných dôkazov takýto jednoznačný záver, k akému dospel súd prvého stupňa nevyplýva. Na

pojednávaní dňa 17.12.2009 bola vypočutá U. Z., matka žalovanej v 1. rade, ktorá vo svojej výpovedi
jednoznačne uviedla, že „dcéra preto dala dokopy peniaze, ktoré mala a niečo jej dala teta a byt kúpila“.
Z tejto výpovede teda vyplýva, že na kúpu bytu boli použité nielen finančné prostriedky, ktoré žalovaná
v 1. rade získala od svojej tety, ale aj iné finančné prostriedky, ktoré mohli patriť do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Takisto strýko žalovanej v 1. rade V. J. na uvedenom pojednávaní uviedol, že

podstatná časť na kúpu bytu bola získaná z peňazí od O. H.. Z čoho teda vyplýva, že cena nehnuteľnosti
nebola zaplatená len z peňazí, ktoré žalovaná v 1. rade získala od svojej tety. Takisto svedkovia Ing.
Y. H. tvrdil, že peniaze na kúpu bytu boli požičané od manželkinej tety, teda hovorí o inom spôsobe
nadobudnutia peňazí, než je to uvedené v Prehlásení z 11.3.1998. Ak by sa táto skutočnosť preukázala,
potom peniaze získané z pôžičky by neboli finančnými prostriedkami, ktoré tvoria oddelený majetok

jedného z manželov. Ani svedok E. Z. nevypovedal presne tak, že by išlo o dar, pokiaľ ide o finančné
prostriedky. Nakoniec svedkovia J. H., H. H. a L. H. vo svojich výpovediach uvádzajú, že žalobca a
žalovaná v 1. rade pri návštevách spomínali, že si požičali peniaze na kúpu bytu. Z tohto hľadiska je
treba konfrontovať týchto svedkov so žalovanou v 1. rade práve na tieto tvrdené skutočnosti.

Úlohou súdu prvého stupňa bude uskutočniť konfrontáciu medzi žalovanou v 1. rade a svedkami
J. H., H. H. a L. H., keďže pri výsluchu týchto svedkov žalovaná prítomná nebola a je treba, aby
sa k skutočnostiam nimi tvrdenými táto vyjadrila a zase uvedení svedkovia, aby za jej prítomnosti
potvrdili skutočnosti, ktoré na pojednávaní dňa 17.1.2012 uvádzali. Tiež bude potrebné sa zaoberať
obdobím roku 1997 - 2001, kedy žalovaná v 1. rade poukazovala sumu 5.000,- Sk z jedného svojho

účtu na iný účet, najmä z toho pohľadu, čo bolo zmyslom poukazovania týchto peňazí, ako sa tieto
peniaze použili, čo spôsobilo to, že po roku 2001 tieto sumy poukazované ďalej neboli, pričom tieto
okolnosti sú významné najmä z toho hľadiska, že išlo o obdobie kedy podľa žalobcu sa splácala pôžička
300.000,- Sk p. O. H. a k jej ďalšiemu splácaniu mohlo dôjsť práve v tomto období, prípadne ďalej sa
nesplácalo práve z dôvodu úmrtia p. O. H.. Z tohto hľadiska je preto významné zistenie horeuvedených

skutočností. Dôležitý je samozrejme dôkaz a to Prehlásenie p. O. H. z 11.3.1998, avšak tento je treba
vyhodnotiť v súvislosti s inými vykonanými dôkazmi a najmä s vyhodnotením tejto listiny v tom zmysle,
ktonaformulovaltexttohtoPrehláseniaačizdravotnýstavp.O.H.vuvedenomobdobíumožňovaltakéto
vyhlásenie urobiť. Ďalej je treba výsluchom žalobcu a žalovanej v 1. rade zistiť, či a kedy žalovaná v 1.rade oznámila žalobcovi, že p. O. H. takéto Prehlásenie urobila a kedy sa žalobca prvýkrát dozvedel o
tomto Prehlásení z 11.3.1998. Teda najmä to, či sa o jeho existencii dozvedel ešte pred súdnym sporom
alebo až v priebehu tohto súdneho sporu. Táto okolnosť bude tiež významná pre posúdenie významu

tohto Prehlásenia O. H. z 11.3.1998 a to z hľadiska jeho dôkaznej sily.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa toho, že predmetné nehnuteľnosti mohol
nadobudnúť vydržaním, táto nie je dôvodná z tohto hľadiska, že vydržanie predmetných nehnuteľností
žalobcom by mohlo dôjsť len v tom prípade, keby boli splnené všetky podmienky vydržania,

pričom jednou z nich je, aby držba bola oprávnená a dobromyseľná, čo vyžaduje, aby spravidla tu
existoval titul držby a vedomie, že vec patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom
podmienky vydržania by museli byť splnené u oboch manželov, aby takto vec bola nadobudnutá
vydržaním do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nadobudnutie veci oboma manželmi do
ich bezpodielového spoluvlastníctva vydržaním predpokladá dobrú vieru oboch, že im obom ako
bezpodielovým spoluvlastníkom vec patrí a to po celú zákonom stanovenú dobu nepretržitej držby.

Úlohou súdu prvého stupňa bude, aby vypočul žalovanú v 1. rade v tom zmysle, aby sa vyjadrila ku
všetkým výpovediam svedkov, súčasne, aby bola konfrontovaná jej výpoveď s výpoveďami J. H., H.
H. a L. H., ktorí tvrdili o existencii pôžičky na kúpu bytu. Súčasne je treba, aby žalovaná vysvetlila
použitie peňazí, ktoré boli ukladané na jej účet v rokoch 1997 - 2001, ako aj dôvod prečo po roku

2001 prestala s týmto prevodom peňazí z jedného účtu na druhý účet. Súd prvého stupňa potom musí
podľa § 132 O.s.p. dôkazy hodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti a prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci. Z doteraz vykonaného dokazovania totiž nevyplýva jednoznačne taký záver, k akému dospel
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, najmä, ak sám konštatuje, že z vykonaného dokazovania

vyplýva nadobudnutie predmetných nehnuteľností z prevažnej časti finančných prostriedkov získaných
od príbuznej žalovanej v 1. rade p. O. H.. Potom je treba zistiť, aké finančné prostriedky tvorili ďalšiu časť
kúpnej ceny zaplatenej za predmetný byt s príslušenstvom. Zistenie týchto okolností je potom významné
pre posúdenie relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanou v 1. a 2. rade. Ak by totiž
predmetný byt s príslušenstvom patril do bezpodielového spoluvlastníctva, potom je zrejmé, že v zmysle

§ 145 ods. 1 by bol potrebný súhlas aj druhého manžela v prípade uzavretia uvedenej kúpnej zmluvy. V
zmysle § 40a Občianskeho zákonníka by potom išlo o relatívnu neplatnosť takejto kúpnej zmluvy, ktorú
práve žalobca namieta.

Súd prvého stupňa v novom rozhodnutí v zmysle § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne aj o trovách odvolacieho

konania.

Súd prvého stupňa uznesením č. k. 4C/28/2009-155 zo dňa 23.9.2010 uložil právnemu zástupcovi
žalobcu poriadkovú pokutu 150,- eur za neospravedlnenú neúčasť na pojednávaní, ktorú mal povinnosť
zaplatiť na účet Okresného súdu Kežmarok do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

V dôvodoch tohto uznesenia súd konštatoval, že dňa 23.9.2010 o 10.00 hod. sa na súde prvého stupňa
konalo pojednávanie vo veci žalobcu proti žalovaným v 1. a 2. rade o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy.
Na pojednávanie dňa 23.9.2010 bol včas a riadne predvolaný právny zástupca žalobcu. Z doručenky súd
zistil, že za právneho zástupcu žalobcu prevzal splnomocnenec predvolanie dňa 30.7.2010. Podaním zo

dňa 20.9.2010 právny zástupca žalobcu požiadal o odročenie pojednávania vytýčeného na 23.9.2010
o 10.00 hod. vzhľadom na skutočnosť, že jeho klient je naďalej práceneschopný a navrhol, aby ďalší
termín pojednávania bol vytýčený až po ukončení tejto práceneschopnosti, o čom bude súd bezodkladne
informovať. Súd prvého stupňa so zreteľom na ust. § 53 ods. 1 O.s.p. potom rozhodol o uložení
poriadkovej pokuty s tým, že právny zástupca žalobcu ospravedlnil vážnymi okolnosťami neúčasť svojho

klienta, ale neospravedlnil svoju neúčasť. Keďže bol právny zástupca žalobcu riadne a včas predvolaný
a svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil vážnymi okolnosťami, súd mu uložil poriadkovú pokutu
150,- eur, pričom výšku pokuty určil s ohľadom na závažnosť porušenia povinnosti.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie zástupca žalobcu, ktorý navrhol toto zmeniť a uloženú

pokutu zrušiť. Uviedol, že nie je pravdou, že by sa pojednávania nezúčastnil bez ospravedlnenia.
Písomným podaním zo dňa 16.9.2010 Okresnému súdu Kežmarok oznámil, že jeho klient je stále
práceneschopný, o čom priložil aj dôkaz a zároveň požiadal o odročenie vytýčeného pojednávania z
uvedeného dôvodu. Nakoľko jeho klient je dlhodobo práceneschopný a neželal si, aby sa pojednávalo vneprítomnosti jeho zástupcu, nakoľko mali byť vypočutí svedkovia, ktorým chcel klásť otázky, požiadal
ho, aby bolo odročené pojednávanie práve z dôvodu dlhotrvajúcej práceneschopnosti. Zároveň súdu
oznámil, že navrhuje ďalší termín pojednávania vytýčiť až po ukončení klientovej práceneschopnosti,

o čom súd bezodkladne bude informovať. Právny zástupca žalobcu v tejto súvislosti uviedol, že nijako
nemaril uplatnenie zákonného práva iného účastníka konania, ani hrubo nesťažil postup konania tým,
že sa na pojednávanie nedostavil, pretože išlo o objektívne dôvody, ktoré písomným podaním zo dňa
16.6.2010 riadne súdu preukázal, keď požiadal o odročenie pojednávania. I v prípade, že by sa bol
na pojednávanie dostavil, súd by z dôvodu predloženej práceneschopnosti nebol mohol v tejto veci

pojednávať a pojednávanie by musel odročiť, čiže by musel konať rovnako ako konal a teda nedošlo by k
sťaženiu postupu súdu. K tomu by došlo iba v prípade, že by pojednávanie záviselo od jeho prítomnosti,
čo v tomto prípade tak nebolo. Práve naopak svojim konaním dosiahol úsporu trov konania na strane
neúspešného účastníka, nakoľko svojou neúčasťou nevznikli trovy na cestovnom a strate času. Teda
jeho neúčasť nemožno považovať za zmarenie uplatnenia zákonného práva iného účastníka ako sa to
uvádza.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej
preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne postupoval, ak uložil právnemu zástupcovi žalobcu poriadkovú pokutu

pre jeho neúčasť na pojednávaní, pretože ak bol právny zástupca na toto predvolaný, mal sa buď
na pojednávanie dostaviť alebo svoju neprítomnosť taktiež ospravedlniť. Tak nepostupoval, došlo v
zmysle § 53 ods. 1 O.s.p. k hrubému sťaženiu postupu súdu v konaní práve preto, že sa právny
zástupca na pojednávanie nedostavil, hoci naň bol riadne a včas predvolaný, pričom svoju neprítomnosť
neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami.

Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.