Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Prešov
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Antónia Kandravá
Oblasť právnej úpravy – Občianske právo – Záložné právo
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Povaha rozhodnutia – Potvrdené
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/354/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8614201696
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8614201696.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov
senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci žalobcov 1./ T. Q. a X./ R. Q.,
obaja bytom L. XXX/X, T., právne zastúpení JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66,
Svidník, proti žalovaným 1./ Všeobecnej úverovej banke, a. s., Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320
155 a 2./ Platiť sa oplatí, s. r. o., Košická 56, Bratislava, IČO: 45 684 618, o zdržanie sa výkonu záložného
práva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 2C/64/2014- 138 zo dňa 23.
03. 2015 takto jednohlasne
r o z h o d o l :
I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku I. vo vzťahu k žalovanému v 1.rade.
II. V prevyšujúcej časti sa rozsudok z r u š u j e a vec sa v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
Predmet konania
1. Žalobcovia sa domáhajú zdržania sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou zo Zmluvy o
zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, zapísaným na liste vlastníctva č. 3215 v podiele 1/1, v
kat. úz. T. tvrdiac, že výkon záložného práva by sa mal vykonať bez súdnej kontroly na pohľadávku,
ktorej časť predstavuje plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
2. Žalovaní v svojej procesnej obrane navrhovali žalobu zamietnuť. Žalovaný v 1. rade poukazoval
na to, že od prvého omeškania žalobcov so splácaním sa pokúšal o komunikáciu, navrhoval riešenia
a ponechal dlžníkovi dostatočne dlhý časový rámec na plnenie povinností, vyplývajúcich pre neho z
úverovej zmluvy. Zmluva o zriadení záložného práva vychádza z ustanovení Občianskeho zákonníka
a zákona o dobrovoľných dražbách, nie je v rozpore so zákonom. Záväzkový vzťah založený zmluvou
o zriadení záložného práva nijakým spôsobom nevybočuje z právneho rámca, neprieči sa platnej
právnej úprave účinnej na území Slovenskej republiky. Žalovaný v 2. rade namietal absenciu jeho
pasívnej legitimácie.
Obsah napadnutého rozhodnutia
3. Okresný súd Svidník (ďalej len ,,súd“) rozhodol tak, že: „I. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zdržať
sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti
č. Z 23553-09 uzavretej medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti
zapísané na liste vlastníctva č. 3215 v podiele 1/1 katastrálne územie T., adresa L. XXX, byt. č. 7,
poschodie 2, vchod č. X v bytovom dome súpisné č. XXX, stavba na parcele C KN č. XXX a podiel
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu XXXX/XXXXXX, vklad povolený Okresným
úradom, katastrálny odbor T., pod V 606/07. II. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcom trovy konania v sume 415,40 Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr.
Igora Šafranka, č. účtu: SK 72 XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, BIC: SUBASKBX, VS: 12614 do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovia v 1., 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
navrhovateľovi istinu vo výške 8.923,05 Eur, úrok z úveru vo výške 399,96 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 8.924,40 Eur od 10.02.2015 do 12.02.2015, a úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 8.923,05 Eur od 13.02.2015 do zaplatenia, ako aj uhradiť
trovy konania vo výške 492,35 Eur s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť ostatných odporcov. V prevyšujúcej časti súd návrh navrhovateľa zamieta“.
4. Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, že medzi žalovaným v 1. rade ako veriteľom a žalobcami
v 1. a 2. rade ako dlžníkmi bola uzatvorená Zmluva o poskytnutí flexihypotéky. Žalovaný v 1. rade
poskytol žalobcom úver vo výške 10.622,05 Eur. Žalobcovia sa zaviazali poskytnutý úver splatiť do
26 rokov od prvého čerpania. Za účelom zabezpečenia úveru zo zmluvy o poskytnutí flexihypotéky
bola dňa 05.12.2007 medzi žalovaným v 1. rade ako záložným veriteľom a žalobcom v 1. rade ako
záložným dlžníkom uzavretá zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam. Podľa tejto zmluvy
v prípade, ak dlžník, nesplní ani po predchádzajúcom písomnom upozornení o realizácii záložného
práva svoj dlh, je záložný veriteľ v súlade s § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený uspokojiť
sa pri výkone záložného práva spôsobom určeným v tejto zmluve alebo predajom zálohy na dražbe
podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách alebo podľa osobitných zákonov. Mal za
preukázané, že žalobcovia sa dostali do omeškania so splácaním hypotekárneho úveru. Žalovaný v
1. rade vyzval žalobcov na vrátenie celého zostatku úveru v lehote do 10 dní od doručenia písomnej
výzvy. Oznámil im výšku pohľadávky (10.809,89 Eur). V prípade neuhradenia dlžnej pohľadávky v ním
stanovenej lehote pristúpi k exekúcii s využitím notárskej zápisnice, resp. k realizácii záložného práva
na predmet zabezpečenia úveru.
5. Prijal právny názor, že Zmluva o poskytnutí flexihypotéky je typizovaná spotrebiteľskú zmluva.
Realizáciou záložného práva formou dobrovoľnej dražby zo strany veriteľa reálne hrozí neprimeraný
zásah do práva na obydlie a do práva na súkromný a rodinný život žalobcov v 1. a 2. rade a ich rodiny.
Týmto konaním by došlo k porušeniu aj čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Súd v ďalšom citoval judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.07.2001 sp. zn. I. ÚS
13/2000 v spojení s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Stanková proti Slovenská
republika a rozhodnutím Paulič proti Chorvátsko. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa
10.09.2014 vo veci C-34/13, Monika Kušionová/SMART Capital, a.s., kde uviedol:
6. Zdôraznil, že v dobrovoľnej dražbe pôsobí nepopierateľné pnutie medzi záujmom záložcu na tom,
aby bola vec predaná za čo najväčšiu cenu, resp. na tom, aby nebola vec predaná za dlh, ktorý je v
hrubom nepomere k hodnote zálohu (pozri aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 237/2011 z 2. júna
2011 a uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 261/2013 z 30. apríla 2013), a záujmom záložného
veriteľa, ktorý sa ale v podstate obmedzuje na uspokojenie jeho pohľadávky, a teda na čo najrýchlejšie
speňaženie zálohu aspoň v takej výške, ktorá zabezpečí uhradenie jeho pohľadávky. Takéto pnutie
pritom pôsobí aj pri takej dobrovoľnej dražbe, ktorá nevykazuje znaky podvodnej snahy získať založenú
vec pod trhovú cenu (pričom tento záver nemôže spočívať výlučne na predstavách všeobecného súdu o
všeobecnej praxi pri prevažujúcej praxi výkonov záložných práv na Slovensku, ale musí byť podporený
konkrétnymi zisteniami vzťahujúcimi sa na prerokúvanú vec). V uvedenej súvislosti ústavný súd opakuje,
že intenzita zásahu do vlastníckeho práva realizovaného v podobe predaja predmetu vlastníctva by
nemala byť vo výraznom nepomere k skutočnej alebo aspoň skutočnosti sa čo najviac približujúcej
cene toho predmetu vlastníctva (II. ÚS 237/2011). Podľa názoru ústavného súdu zákon o dobrovoľných
dražbách, ako aj súvisiace právne predpisy regulujúce výkon záložného práva do určitej miery (nie však
neobmedzene) nadraďuje záujem veriteľa na uspokojení jeho pohľadávky pred záujmom dlžníka
na ponechaní si veci (k rovnakému záveru dospela napríklad aj rakúska judikatúra: pozri rozhodnutie
rakúskeho Najvyššieho súdu [OGH] sp. zn. 6Ob/111/10g z 24. 06. 2010 body 2.2. a 3., dostupné na
internete: http://www.ris.bka.gv.at). Záujem záložného veriteľa na speňažení majetku dlžníka v procese,
ktorý sa neuskutočňuje v súčinnosti s dlžníkom a nad ktorým nie je vykonávaná priebežná súdna kontrola
a to obzvlášť vtedy, ak je predmetom dobrovoľnej dražby vec plniaca významné sociálne potreby dlžníka,
však nemôže byť nadradený záujmu dlžníka vo väčšej miere, ako to je v prípade právnej úpravy exekúcie
(m. m. II. ÚS 261/2013). Uvedené pnutie medzi záujmami účastníkov právneho vzťahu a potenciálnu
kolíziu ich záujmov musí v tomto prípade všeobecný súd zohľadniť a vyvodiť z neho závery relevantné
pre danú vec.
7. Aplikoval ustanovenia § 52 ods. 1, § 52 ods. 2 ,3,4, § 151a, § 151b prvá veta, § 151b ods. 2, § 151c
ods. 1,2 a 3, § 151j ods. 1, § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.6.2014.
8. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. úspešným žalobcom bola priznaná náhrada
trov konania v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov vo výške 415,40 Eur.
Obsah odvolaní
9. Proti rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 1.rade a žalovaný v 2.
rade. Žalovaný v 1.rade namieta v odvolaní, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) a súd neúplne zistil skutkový stav veci (§ 205 ods.
2 písm. c) O.s.p. účinného v čase podania odvolania). V odvolaní uviedol, že súd síce správne
cituje ustanovenia týkajúce si spotrebiteľského charakteru sporu a zároveň ustanovenia Občianskeho
zákonníka upravujúce inštitút záložného práva. V následnej aplikácii právnych noriem na skutkový
stav ale uvedené právne normy ignoruje a celé rozhodnutie je v zásade postavené na aplikácii čl.
8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Má za to, že na prejednávanú vec je absolútne
neaplikovateľné. Žalovaní nie sú štátnym orgánom. Pri výkone záložného práva dobrovoľnou dražbou
spoločnosť postupovala v súlade so zákonnými ustanoveniami, ktoré upravujú inštitút záložného práva.
Súd sa ani náznakom nezaoberal skutočnosťou, že žalobcovia sú dlhodobí neplatiči, ktorí sú pravidelne
v omeškaní so splácaním poskytnutého úveru od januára 2009, teda skoro 7 rokov. Súd v rozsudku
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 10.09.2014 vo veci C- [34/13, Monika Kušionová c/
a SMART Capital, a.s. Rozsudok však neposudzuje v jeho komplexe ale z jeho odôvodnenia vytrháva
z kontextu právne vety zapadajúce do argumentácie rozsudku. Pridržiava sa v celom rozsahu analýzy
tohto rozsudku vo vyjadrení zo dňa 29.10.2014. Z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že slovenská
právna úprava záložného práva a dobrovoľných dražieb je v plnom súlade s európskym spotrebiteľským
právom. Tiež uviedol, že súd sa vôbec s otázkou primeranosti zásahu do vlastníckeho práva nezaoberal.
Namieta, že záložná zmluva s číslom uvedeným vo výroku rozsudku nie je súčasťou spisového materiálu
ani predmetom tohto konania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v celom rozsahu zrušil a priznal mu
náhradu trov konania, ktoré mu v konaní vzniknú.
10. o výroku nápadného rozhodnutia Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný
2.rade. Napadnuté rozhodnutie považuje v rozpore so zákonom preto, že súd vec nesprávne právne
posúdil a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné z viacerých dôvodov. Namieta absenciu pasívnej
legitimácie s tým, že nebol účastníkom zmluvy o zriadení záložného práva ani účastníkom zmluvy o
úvere a nie je nositeľom akéhokoľvek záložného práva vzťahujúceho sa na nehnuteľnosti uvedené vo
výroku nápadného rozhodnutia. Súd sa nevysporiadal s touto jeho námietkou a preto je napadnuté
rozhodnutie nielen že nesprávne ale aj nepreskúmateľné. Súd zbavil žalovaného v 1. rade záložného
práva, ktoré bolo platne zriadené a platne vzniklo zápisom do katastra nehnuteľností a to bez právneho
dôvodu a k odňatiu záložného práva došlo bez toho, aby samotné záložné právo zaniklo v súlade s
§ 151md odsek 1 Občianskeho zákonníka. Strata vlastníckeho práva neznamená automaticky stratu
práva na obydlie a súkromie .Súd nepreukázal, prečo by aj prípadná neplatná dražba predstavovala
porušenie práva žalobcov na obydlie, keď bez ďalšieho súdneho konania nemôže dôjsť k vyprataniu
obydlia a navrátenie vlastníckeho práva na základe určenia neplatnosti dražby sa udeje automaticky exe
lege, podľa § 32 odsek 3 a odsek 4 Zákona o dobrovoľných dražbách. Zriadenie a výkon predmetného
záložného práva sa uskutočňuje na základe slobodnej vôle žalobcu v 1. rade ako záložcu. Túto slobodnú
vôľu k tomu, aby v prípade, ak si dlžník nesplní svoje zmluvné záväzky podľa zmluvy o úvere, mohol
veriteľ speňažiť jeho majetok, prejavil podpisom záložnej zmluvy. Prvostupňový súd by musel preukázať
podľa platného práva Slovenskej republiky, že záložné právo žalovaného v 1. rade neexistuje a preto
nemá právo na jeho vykonanie. Podľa prvostupňového súdu je jeho záver o oprávnenosti zákazu
výkonu záložného práva eurokonformný, pritom žiadny tento záver nevyplýva z rozhodnutí Súdneho
dvora Európskej únie, ktoré prvostupňový súd cituje. Rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie iba
konštatujú, že spotrebitelia musia mať možnosť súdnej kontroly výkonu záložného práva tak, aby nebolo
realizované pre vymoženie pohľadávok, ktoré vznikli na základe neprijateľných podmienok. Z vyššie
uvedených dôvodov žiada žalovaný v 2. rade, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že
žalobu zamietne.
Hodnotenie odvolacieho súdu
11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods.
1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu
Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok je vo vzťahu k žalovanému v 1.rade vecne správny a odvolanie žalovaného v 2.rade
je dôvodné.
12. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver vo vzťahu k uloženiu povinnosti žalovanému v 1.rade zdržať sa výkonu záložného
práva dobrovoľnou dražbou. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu vo vzťahu k
uloženej povinnosti žalovanému v 1.rade.
13. Žalovaný v 1.rade považuje právne posúdenie veci za nesprávne. Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
14. Tzv. dobrovoľná dražba podľa zákona č. 524/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení
neskorších predpisov predstavuje jeden zo spôsobov výkonu záložného práva, ktoré umožňuje vykonať
civilný kódex (§ 151j ods. 1 OZ).
15. Dobrovoľná dražba je typická tým, že ju nesprevádza preventívna súdna kontrola neprijateľnosti
zmluvných podmienok. O tom, či sa dražba vykoná, o výške pohľadávky rozhodne súkromná osoba
(banka). Dražbu vykoná ďalšia súkromná osoba, ktorá pri takejto činnosti sleduje zisk. To všetko sa
vykoná aj napriek tomu, že záložcovia protestujú proti zneniu zmluvných podmienok a namietajú výšky
pohľadávky.
16. Zo skutkových zistení jednoznačne vyplýva, že záložný veriteľ sa rozhodol využiť zmluvný inštitút
výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby (mimosúdne). Žalovaný v 1.rade vyzval žalobcov na
predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom vo výške 10.890,89 Eur. Listom zo dňa 05.03.2014
žalovaný v 2.rade žalobcom oznámil výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby. Žalobcovia
namietajú výšku svojho záväzku dôvodiac to tým, že jeho výška jednostranne určená žalovaným v 1.rade
môže obsahovať nároky vyplývajúce z neprijateľných zmluvných podmienok (poplatky za upomienku,
poplatok za poskytnutie úveru, poplatok za vedenie účtu, rozhodcovská doložka, atď.). Odvolací súd
poukazuje na to, že vo vzťahu k úverovej zmluve neexistuje zatiaľ súdne rozhodnutie, ktoré by podrobilo
zmluvné ustanovenia súdnej kontrole prijateľnosti zmluvných podmienok. Žalovaný v 1.rade ako veriteľ
si sám určil výšku pohľadávky, pri realizácii výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou bez súdnej
kontroly by mohol vymôcť aj plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. Existujú aj iné spôsoby
výkonu záložného práva podľa osobitného predpisu podľa § 151j ods. 1 OZ, ktoré pri garancii prednosti
záložného práva až do konečného splnenia dlhu garantujú aj zachovanie obydlia. Ak by sa napríklad
záložné právo vykonalo uplatnením práva žalobou na súde, do úvahy prichádza oveľa proporcionálnejší
postup povolenia splátok či už súdom alebo aj v exekúcii. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj v prípade že
by si veriteľ zvolil takýto postup zostáva krytý záložným právom, ktoré nestráca na prednosti. Jediným
efektívnym prostriedkom ochrany je vykonanie súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok.
17. V súvislosti s tvrdením odvolateľa, že slovenská právna úprava záložného práva a dobrovoľných
dražieb je v súlade s európskym spotrebiteľským právom, odvolací súd poukazuje závery prijaté vo
viacerých rozhodnutiach súdov, na ktoré poukazuje s tým, že nenašiel dôvod na odklon od týchto
záverov.
„Zdá sa, že dobrovoľnou dražbou sa obchádza dôležitý unijný prvok, a to ex offo súdna kontrola
neprijateľnosti zmluvných podmienok. Doposiaľ odvolací súd nevie zo spisu zistiť, koľko už bolo z dlhu
splatené. Napriek tomu sa predáva byt navrhovateľov a obchádza najpodstatnejšia právna otázka, či je
naozaj nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby sa výkon záložného práva vykonal týmto spôsobom.
Pochybnosti o súlade inštitútu dobrovoľnej dražby s unijným právom vyvolali dve prejudiciálne konania
(C-482/12 Macinský/Getfin, C-34/13 Kušionová/SMART Capital). Z pripomienok Európskej komisie
vo veci C-482/12 odvolací súd pripomína už vyššie uvedené obavy nad otázkou súladu procesu
dobrovoľnej dražby s právom Európskej únie, cit. ,,Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať v tom zmysle, že
bráni uplatňovaniu takej vnútroštátnej úpravy, akou je v prejednávanej veci § 151j ods. 1 Občianskeho
zákonníka v spojení s ďalšími ustanoveniami právnej úpravy dotknutej vo veci samej, ktorá umožňuje
veriteľovi vymôcť plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok tak, že vykoná záložné právo predajom
nehnuteľnosti aj napriek námietkam spotrebiteľa a bez posúdenia zmluvných podmienok súdom alebo
iným nezávislým tribunálom“ (viď napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/106/2014).
Inštitút dobrovoľnej dražby je inštitútom, ktorý vo svojej podstate vážnym spôsobom zasahuje do
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR s dosahom na ústavné právo na obydlie podľa čl. 19
v spojení s čl. 20 ústavy a to bez akejkoľvek (preventívnej) ingerencie súdnej moci. Záložca je tak
počas celého trvania záložného práva vystavený jedine konaniu a rozhodovaniu záložného veriteľa,
ktorého písomné vyhlásenie o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon
záložného práva, a o tom, že predmet dražby je možné dražiť, plní na účely výkonu záložného
práva funkciu „exekučného titulu“ s priamym dosahom na ústavné práva záložcu. Je otázne, či takáto
konštrukcia neodporuje základným súkromnoprávnym zásadám, najmä zásade rovnosti účastníkov
súkromnoprávnych vzťahov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka) s dosahom na čl. 20 Ústavy SR, kedy je
vlastníckemu právu nadradené iné vecné právo vykonávané bez verifikácie oprávnenosti a dôvodnosti
jeho výkonu zmocneným orgánom štátnej moci (súdom). Líniu ingerencie súdnej moci pri nútenom
výkone súkromného práva podporuje aj ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva najmä
k čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v znení jeho dodatkových protokolov (porov. napr.
rozsudok vo veci Paulić v. Chorvátsko z 1. marca 2010, rozsudok Novoseletskiy v. Ukrajina (Sťažnosť
47148/99).
Odvolací súd poukazuje ďalej aj na nález Ústavného súdu ČR z 8. marca 2005 sp. zn. Pl. ÚS 47/04,
ktorým ústavný súd zrušil ustanovenie § 36 ods. 2 českého zákona o verejných dražbách z dôvodu,
že umožňovalo nútenú dražbu majetku bez toho, aby pohľadávka bola priznaná vykonateľným súdnym
rozhodnutím alebo iným kvalifikovaným aktom poskytujúcim záruku vierohodnosti a kontrolovateľnosti.
Ústavný súd skonštatoval, že otázky, ktoré v právnom štáte musí zodpovedať súd, zákon zveril
do „rozhodovania“ živnostníka - dražobníka, pričom z tohto dôvodu je predmetná právna úprava
nezlučiteľná s princípmi právneho štátu.
Postihnutie majetku výlučne súkromnými osobami - podnikateľmi sledujúcimi dosahovanie zisku
takmer bez akejkoľvek verejnoprávnej ochrany v rozsahu, aký umožňuje slovenská právna úprava je
diskutabilné aj vo svetle porovnateľných právnych poriadkov, ktoré na tak závažný zásah do vlastníctva
vyžadujú rozhodnutie sudcu. Súkromné osoby - podnikatelia sú pritom v pozícii osôb, ktoré majú
garantovať ochranu práv osôb zúčastnených na dražobnom procese (porov. vyššie). Odvolací súd si
napríklad nevie predstaviť ako záložný veriteľ a dražobník v jednej osobe (ako je tomu v prejednávanej
veci) môže garantovať nezávislý a nestranný výkon záložného práva, ktorého nezávislú a nestrannú
verifikáciu by inak (ako je tomu u okolitých krajinách s príbuznou právnou tradíciou) garantoval
súd. Atribút nezávislosti a nestrannosti je potrebné navyše posúdiť v kontexte, že záložný veriteľ si
svojou úvahou a posúdením plnenia podmienok zmluvného vzťahu zabezpečuje „exekučný titul“, ktorý
následne, ak je aj v pozícii dražobníka, sám nútene voči dlžníkovi vykonáva. Nezávislosť a nestrannosť
je len jednou, aj keď mimoriadne dôležitou, z ústavných požiadaviek, ktoré musia byť kladené na
dražobníkov, a ktoré právna úprava svojou konštrukciou nezabezpečuje. Z dražobnej praxe sú pritom
vážne indície, že dražobné spoločnosti sú prepojené s veriteľmi a doslova, že každý záložný veriteľ
má „svojho“ dražobníka (v predmetnej veci v jednej osobe). Aj preto sa v praxi presadzuje názor, že
najľahšia a najrýchlejšia „exekúcia“ dlžníkov a neplatičov je dražba a nie je neobvyklé, že dražba sa
(pravidelne), dokonca ako hrozba, vyvoláva pri hrubom nepomere pohľadávky a hodnoty zálohu. Tento
model správania, medzičasom hromadne uplatňovaný účastníkmi právnych vzťahov, vo svojej podstate
vážne deformuje a popiera základné ústavné princípy ochrany práv a prispieva k realizácii práva
vžitím tak, že účastníci záložných právnych vzťahov pri vymáhaní pohľadávky už ani neuvažujú nad
primeranejšou súdnou exekúciou, ale rovno žiadajú „dobrovoľne“ predať majetok dlžníkov (záložcov).
Takáto aplikačná prax majúca svoj základ a pôvod v platnej právnej úprave „dobrovoľných“ dražieb je
nežiaducim až spoločensky nebezpečným obchádzaním a spochybňovaním inštitútov núteného výkonu
rozhodnutia, (v ktorých sa v demokratickej spoločnosti štandardne prejavuje súdnou mocou garantovaný
oprávnený vynucovací rozmer štátomocenskej autority), a to neraz pri popieraní ochrany práv dlžníkov
a porušovaní ústavného princípu primeranosti (výkonu práva). Odvolací súd je presvedčený, že pri
naplnení ústavného princípu primeranosti musí byť pri výkone záložného práva dražba nad akúkoľvek
pochybnosť inštitútom uspokojenia pohľadávky, ktorý má povahu ultima ratio.
Nebolo a ani nemôže byť zmyslom a cieľom právnej úpravy výkonu záložného práva to, aby niekto v
dražbe „kúpil“ rýchlo a lacnejšie. Ako je naznačené vyššie, výkon práva má v právnom štáte principiálne
limity, na ktorých musí spoločnosť za každých okolností bezvýhradne trvať, pričom týmito princípmi nie
sú kúpiť rýchlo, lacno a pri nerešpektovaní ústavných práv osôb. Princípy zhmotnené v čl. 1 ods. 1 Ústavy
SR musí reflektovať a napĺňať nielen aplikačná prax, ale svojou normotvornou činnosťou aj zákonodarca.
Ak zákonodarca konštruuje právnu úpravu, dbá pritom na reflexiu ústavných limitov, ktoré podústavná
právna úprava ďalej rozvíja. Preto ani záujmy veriteľa na uspokojení pohľadávky nemôžu byť hlavným
cieľom realizácie právnej úpravy dobrovoľných dražieb, ako je mylne vžité v aplikačnej praxi.
Aj z týchto dôvodov je preto diskutabilné, či v teste ústavnej súladnosti a konformnosti môže vo
všeobecnosti obstáť právna úprava, ktorá v podmienkach súkromného procesu nielenže nezabezpečuje
garanciu a ochranu ústavných práv účastníkov právnych vzťahov (a tým na podústavnej úrovni nerozvíja
ústavné imperatívy ochrany práv), ale práve naopak vytvára neprimerane široký priestor pre ich faktické
popretie v zmysle, že ústavné práva cez prizmu ich aplikácie a napĺňania nemajú inú ako len iluzórnu
povahu.
V tomto zmysle je odvolací súd toho názoru, že absentuje akákoľvek už vyššie naznačená (preventívna)
súdna kontrola dôvodnosti, oprávnenosti a najmä primeranosti výkonu záložného práva (porov. napríklad
inštitút tzv. zástavní žaloby v Českej republike), ktorá by bola normatívnym pretavením základných
hodnôt ústavného poriadku Slovenskej republiky. Súdna kontrola je pritom atribútom, ktorému nemôže
byť vyčítané, že je iba na prospech záložcu (dlžníka), práve naopak preventívna súdna kontrola
by umožnila zásadným spôsobom odstrániť aj právnu neistotu potenciálneho vydražiteľa v otázke
nadobudnutia vlastníckeho práva, ak by nútený výkon záložného práva cez prizmu jeho dôvodnosti,
oprávnenosti a najmä primeranosti ešte pred jeho uskutočnením verifikovala nezávislá a nestranná
súdna autorita.“ (viď. Rozsudok Krajského súdu v Prešove Krajského súdu v Prešove a to sp. zn. 6Co
131/2011).
„ Ústavný súd pripomína, že sa už vyslovil, že podľa platnej právnej úpravy zákona o dobrovoľných
dražbách je rozsah prostriedkov následnej nápravy proti výkonu záložného práva obmedzený v podstate
len na žalobu o neplatnosť dobrovoľnej dražby (§ 21 zákona o dobrovoľných dražbách) a takáto následná
prípadná obrana záložcu je podstatne sťažená (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 261/2013 z
30. apríla 2013). Sťaženie následnej súdnej kontroly dobrovoľnej dražby by malo byť kompenzované
dostatočnou preventívnou a priebežnou kontrolou dobrovoľnej dražby orgánom verejnej moci.“ (viď.
Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn PL. ÚS 23/2014-18zo dňa 24.09.2014).
Aj prejednávaná vec je príkladom výkonu súkromnej autonómie s dosahom na vyvolanie „dobrovoľnej“
dražby a vydraženie súkromného majetku inej osoby.
18. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že realizáciou záložného práva formou
dobrovoľnej dražby zo stany žalovaného v 1.rade reálne hrozí žalobcom neprimeraný zásah do práva na
obydlie a práva na súkromný a rodinný život. Bez akejkoľvek súdnej kontroly je možné prostredníctvom
inštitútu dobrovoľnej dražby predajom nehnuteľnosti zbaviť záložcu a jeho rodinných príslušníkov obydlia
a to len na základe písomného vyhlásenia záložného veriteľa o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky,
pre ktorú sa výkon záložného práva realizuje, ktoré je postavené na roveň exekučnému titulu teda má
priamy dosah na ústavné práva záložcu. V prejednávanej veci je zrejmé, že poskytnutý úver žalobcovia
splácali až do doby, kým žalobkyňa v druhom rade nenastúpila na materskú dovolenku v roku 2010 a
tak sa dostali do situácie, že nedokázali hradiť splátky úveru. Ich jediným zdrojom príjmu bol zárobok
žalobcu v 1. rade a zabezpečovali starostlivosť o dve maloleté deti. Naviac žalobcom v dôsledku
krokov žalovaným k výkonu záložného práva hrozí, že prídu o svoje obydlie, a teda im hrozí jeden z
najzávažnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia. V danej veci ide o právne vzťahy, ktoré sú
založené spotrebiteľskou zmluvou, preto je aj povinnosťou súdu dbať na zabezpečenie ochrany slabšej
strany tohto právneho vzťahu, v danom prípade žalobcov. Iniciátorom vykonania dobrovoľnej dražby
je veriteľ.
19. K námietke žalovaného 1. rade, že záložná zmluva s číslom uvedeným vo výroku rozsudku nie je
súčasťou spisového materiálu ani predmetom tohto konania je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie
uložil povinnosť žalovanému 1. rade zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou zo zmluvy
o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z 23553-09 uzavretej medzi žalobcami a žalovaným v
1.rade . Predmetná identifikácia záložnej zmluvy je dostatočná, keďže je zrejmé, že pod takýmto číslom
bola zaevidovaná zmluva na príslušnom okresnom úrade katastrálnom odbore vychádzajúc z listu
vlastníctva č.3215 kat. územie Stropkov.
20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku I. vo
vzťahu k žalovanému v 1. rade postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
21. V prevyšujúcej časti teda vyhovujúcom výroku I. vo vzťahu k žalovanému v 2 .rade rozsudok zrušil,
vrátane výroku o trovách konania z nasledovných dôvodov.
Podľa § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len O.s.p.) účinného v čase
rozhodovania súdu , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 275 C.s.p., odôvodnenie rozsudku pre zmeškanie žalovaného obsahuje stručnú identifikáciu
procesného nároku a právny dôvod vydania rozsudku pre zmeškanie.
22. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, ako aj
z judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože
je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je
kontrolovateľné verejnosťou (pozri tiež Repík, Bohumil, Europská úmluva o lidských právech a trestní
právo. 2002. 152 s.). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd vyslovil, že „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV.
ÚS 115/03).
23. Súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v 2. rade v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol
žiadne dôvody a úvahy, ktoré by zdôvodňovali uloženie povinnosti žalovanému v 2. rade. Odôvodnenie
výroku vo vzťahu k žalovanému v 2. rade ako celok nespĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie
rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p., v súčasnosti § 275 C.s.p.). Rozhodnutie súdu nemá dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Nepochybne do práva na spravodlivé prejednanie veci je zahrnuté
tiež právo účastníka súdneho sporu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vzhľadom k nemožnosti
podrobiť prieskumu rozhodnutie súdu vo vzťahu k žalovanému v 2 rade odvolací súd zrušil v tejto
časti napadnutý rozsudok z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej procesné práva (§ 389 ods. 1 písm.b/ o a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP ). V nadväznosti na to pristúpil aj k zrušeniu výroku II. o trovách konania,
keďže súd zaviazal spoločne a nerozdielne k úhrade trov oboch žalovaných.
24. Úlohou súdu bude opätovne posúdiť a preskúmať dôvodnosť uplatneného nároku žalobcov vo
vzťahu k žalovanému v 2. rade a rozhodnúť tak, aby jeho rozhodnutie spĺňalo zákonom požadované
atribúty. Rozhodne súd aj o trovách konania (§ 396 C. s. p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.