Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. február 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/259/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615208750
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5615208750.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej,

sudcov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: CRIF - Slovak Credit
Bureau, s.r.o., so sídlom Malý trh 2/A, 811 08 Bratislava, IČO: 35 886 013, zastúpeného spoločnosťou:
Havel, Holásek & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava,
IČO: 36 856 584, proti žalovanej: R. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX O. X, o zaplatenie sumy
8.197,52 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č. k. 4C/346/2015-146 zo dňa 06. 09. 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 4C/346/2015-146 zo dňa 06. 09. 2016 v druhej vete

výroku o zamietnutí žaloby sčasti a v tretej vete výroku o trovách konania potvrdzuje.
Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Vo zvyšnej časti (veta prvá výroku) zostáva rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
4C/346/2015-146 zo dňa 06. 09. 2016 nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej podľa § 52 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.670,72 Eur do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 5.564,95 Eur od 28.03.2014

do zaplatenia (veta prvá výroku). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (veta druhá výroku). Zároveň priznal
žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 38% (veta tretia výroku).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že medzi právnym predchodcom žalobcu (bankou) a
žalovanou došlo dňa 04.11.2009 k uzavretiu Zmluvy o splátkovom úvere, z ktorej odvodzoval žalobca v
konaní svoje nároky. Okresný súd po preskúmaní uplatnenej pohľadávky z hľadiska jej štruktúry dospel
k záveru, že žalobcovi patria úroky len do momentu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, čo vyplýva
z § 503 Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o požadované poplatky, tieto bolo možné priznal len vo

výške, ktorá bola individuálne dohodnutá. Žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 6.000,00 Eur, uhradila
3.080,46 Eur, z toho na úroky 2.242,12 Eur, úroky z omeškania 194,94 Eur, poplatky 208,35 Eur, istina
435,05 Eur. Zostatok istiny tak predstavuje 5.564,95 Eur, zostatok nezaplatených úrokov z omeškania
je 105,77 Eur, spolu 5.670,72 Eur, v ktorej časti bolo žalobe vyhovené. Úroky z omeškania priznal
okresný súd v uplatnenej výške 5% ročne z istiny 5.564,95 Eur od 28.03.2014, (k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti došlo ku dňu 11.03.2014).

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny v
zamietajúcej časti, tak že odvolací súd jeho žalobe vyhovie. Súčasne si uplatnil voči žalovanej náhradu
trov prvoinštančného i odvolacieho konania.4. Vyjadril nesúhlas so závermi súdu prvej inštancie, ktorý považoval za opodstatnený nárok na úroky
len do momentu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Poukázal na ustanovenie § 503
ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky

pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do
vrátenia peňažných prostriedkov. Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ dlžník požičané finančné prostriedky
veriteľovi nevrátil, je povinný platiť za ne odplatu vo forme dohodnutých zmluvných úrokov, a to od
poskytnutia do ich reálneho vrátenia, nakoľko požičané prostriedky má stále k dispozícii a má z nich
majetkový prospech. Žalovaný z úveru uhradil len časť poskytnutých peňažných prostriedkov, preto je

zrejmé, že úver bude ešte splácať na základe rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolateľ odkázal na
Komentár k Obchodnému zákonníku (Ovečková, O. a kol., 2012), v ktorom sa uvádza, že „ak dlžník
v oboch prípadoch nesplní povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva
rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať
z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov, má veriteľ nárok
jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania“. Tento názor potvrdzuje aj rozhodovacia prax

súdov, k čomu žalobca upriamil pozornosť na periodikum Zo súdnej praxe č. 55/1996. Prijatím názoru
vysloveného v napadnutom rozsudku by sa dlžník dostal v prípade porušenia povinnosti splácať dlh
riadne a včas do výhodnejšej pozície, ako to bolo pred porušením povinnosti. K otázke nároku na úroky
boli predložené aj legislatívne návrhy, ktoré mali obmedziť časový moment, do ktorého môže veriteľ
žiadať úroky z úveru; tieto však neboli schválené. Ďalej odvolateľ namietal, že mu patrí aj dohodnuté

poistné na základe poistenia úveru, ktoré mu okresný súd nepriznal, hoci naň vznikol nárok. Pokiaľ
okresný súd nepriznal nárok na poplatky s odôvodnením, že neboli dohodnuté v zmluve, k uvedenému
žalobca odkázal na § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré ustanovenie umožňuje niektoré zmluvné
dojednania formulovať vo všeobecných obchodných podmienkach.

5. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej

časti a v závislom výroku o trovách konania v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.

7. V odvolacom konaní krajský súd postupom podľa § 382 CSP vyzval sporové strany na
vyjadrenie k možnému použitiu § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „zákon o
bankách“) v znení účinnom ku dňu 27.03.2014 (deň postúpenia pohľadávky Slovenskou sporiteľňou,

a.s. žalobcovi).
8. Na výzvu reagoval len žalobca, ktorý uviedol, že regulácia zákona o bankách neznamená podmienku
pre platné postúpenie pohľadávky z banky na iný subjekt. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 29Odo/1613/2005 vyplýva, že „z hľadiska možných úvah o následkoch neoprávneného porušenia
bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k náprave uvedeného stavu

nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Plne opodstatnené je preto
tam, kde takáto situácia nastane, zvažovať otázky zodpovednosti za škodu, a nie prelamovať platnosť
zmlúvopostúpení,predovšetkýmvsituácii,keďbolovecouzmluvnýchstrán,čisivmedziachbankového
obchodu dojednajú výhradu zákazu postúpenia podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka“. Podľa
názoru žalobcu tiež možno daný názor podporiť stanoviskom Národnej banky Slovenska, z ktorého

vyplýva, že sa tu nerozlišuje medzi správou úveru pred splatnosťou a po splatnosti úveru a správa
úveru nie je samostatnou bankovou činnosťou podliehajúcou bankovému povoleniu. Z obdobného
názoru vychádza aj rozhodnutie Okresného súdu Trnava č. k. 16C/608/2013-71 zo dňa 13.05.2014. Z
pohľadu žalobcu bolo podstatné aj systematické zaradenie § 91 zákona o bankách regulujúceho otázky
bankového tajomstva. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. R 119/2003 „relevantné oznámenie

postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na
vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu
otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení“. Zo stanoviska doc. JUDr. Kristiána Csacha,
PhD., LL.M je zrejmé, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti
postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k

porušeniu bankového tajomstva. Napokon žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Cdo/76/2007, podľa ktorého ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách poskytuje
možnosť postúpiť pohľadávku inej osobe ako banke.9. Predmetom konania je zaplatenie dlžnej sumy na základe Zmluvy o splátkovom úvere uzavretej
medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovanou dňa 04.11.2009. Vzhľadom na to, že
žalovaná porušila svoju povinnosť splácať dlh riadne a včas, banka upozornila žalovanú podľa § 53

ods. 8 Občianskeho zákonníka listom zo dňa 21.02.2014 na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru,
ku ktorej došlo následne ku dňu 11.03.2014. Slovenská sporiteľňa uzavrela po daných úkonoch
so žalobcom dňa 27.03.2014 Zmluvu o postúpení pohľadávok.

10. Treba zdôrazniť, že aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z

ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné
právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej
(existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na
strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 205/2009 zo dňa 29.06.2010).
11. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách (v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky Slovenskou

sporiteľňou, a.s. žalobcovi), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej
klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe,
a to aj osobe, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta.

12. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách teda vyplýva, že banková pohľadávka môže byť postúpená
(alebo jej časť), ak je (1) splatná, a to až po predchádzajúcej (2) písomnej výzve a kumulatívne ak
je splnené (3) omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie.
13. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za

zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou
nie je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne významná
v priebehu trvania úverového vzťahu.
14. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky.
Predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (pozri rozsudky Krajského súdu v

Prešove vo veciach sp. zn. 6Co/119/2013, 19Co/194/2015, 4Co/145/2014, Okresného súdu Trenčín
vo veci žalobcu Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. sp. zn. 11C/233/2014, Okresného súdu Banská Bystrica
vo veci žalobcu Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. sp. zn. 12C/152/2014, Okresného súdu Galanta vo
veci žalobcu Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. sp. zn. 15C/33/2014, Okresného súdu Svidník vo veci
5C/430/2013, viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, napr. sp. zn. 6Co/674/2015, 6Co/46/2016).

Ak zákonné predpoklady nie sú splnené, ide o právny úkon postúpenia contra legem a z toho dôvodu je
absolútne neplatný pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). V takomto prípade tu
nie je daná aktívna legitimácia žalobcu vo vzťahu k pohľadávke, ktorá doposiaľ nebola splatná,
resp. nebola dodržaná 90-dňová zákonná lehota.

15. Je zrejmé, že v posudzovanom prípade postúpil právny predchodca žalobcu - banka svoju
pohľadávku bez splnenia podmienok formulovaných v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže
v budúcnosti splatné splátky sa stali (podľa tvrdení žalobcu) splatnými dňa 11.03.2014 vyhlásením o
mimoriadnej splatnosti a k postúpeniu pohľadávky došlo už 27.03.2014, teda ešte pred uplynutím 90-
dňovej zákonnej lehoty. Postúpenie pohľadávky v rozpore so zákonom znamenalo len jediný záver -

neplatnosť právneho úkonu a diskvalifikovanie žalobcu z možnosti uplatňovať svoje nároky v súdnom
konaní. Pokiaľ by boli niektoré „staršie“ splátky už splatné po dobu 90 dní, tieto by musel žalobca
definovať v žalobe a ponúknuť súdu tvrdenia identifikujúce nárok aj v kontexte § 92 ods. 8 zákona o
bankách. Len pre zdôraznenie odvolací súd opakuje, že iná právna kvalifikácia bola predmetom výzvy
realizovanej podľa § 382 CSP, ktorý úkon umožnil veriteľovi prispôsobiť svoje skutkové tvrdenia. Ten

súdu ponúkol len rozsiahly právny výklad, ktorý nebolo možné akceptovať.
16. Odvolací súd nepovažoval úvahy odvolateľa za opodstatnené, a to najmä v tej časti, v
ktorej prezentoval výklad § 92 ods. 8 zákona o bankách spôsobom smerujúcim iba k zabezpečeniu
bankového tajomstva. Civilno-právna úprava je, pokiaľ ide o naplnenie podmienok neplatnosti právneho
úkonu, striktná - jej nerešpektovanie znamená následok vyjadrený v § 39 Občianskeho zákonníka.

Dané ustanovenie zreteľne formuluje kategorický záver spočívajúci v neplatnosti právneho úkonu,
ak tento odporuje zákonu. Pokiaľ by účelom ustanovenia zákona č. 483/2001 Z. z. mala byť len
ochrana bankového tajomstva, takýto následok by musela právna regulácia obsahovať expressis verbis,
predovšetkým s ohľadom na jasné znenie § 39 Občianskeho zákonníka. Ak bolo postúpeniepohľadávky právnym predchodcom žalobcu realizované bez rešpektovania podmienok podľa zákona
bankách, nemohol ani krajský súd prisvedčiť podrobným námietkam žalobcu. Pokiaľ sa v oblasti právnej
teórie, prípadne v zahraničných rozhodnutiach formulujú k spornej právnej otázke iné stanoviská, tieto

môžu poslúžiť ako inšpirácia, avšak nie ako záväzný zdroj pre súdne rozhodnutie. Aktuálne nie je známa
ustálená judikatúra k výkladu § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorá by potvrdzovala názor žalobcu, a
preto odvolací súd zotrváva na svojom stanovisku vyslovenom aj v iných súdnych konaniach.

17. Vzhľadom na to, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na iných právnych východiskách ako to

učinil súd prvej inštancie, nebolo nevyhnutné podrobne skúmať jednotlivé dôvody pre zamietnutie žaloby
v časti.
18. Len stručne odvolací súd upriamuje pozornosť na fakt, že dohoda o poistení úveru bola súčasťou
„hlavnej zmluvy“ a obsahovala všetky podstatné náležitosti, vrátane výšky poistného. Pokiaľ ide o
výhrady súdu prvej inštancie k uplatneným poplatkom, s postupom okresného súdu treba súhlasiť,
ak bolo vyslovené, že akýkoľvek poplatok (teda finančná povinnosť) musí byť predmetom zmluvného

dojednania, a nie predmetom jednostranného úkonu veriteľa.
19. Napokon k námietke žalobcu, že mu mali byť v konaní priznané aj úroky po splatnosti úveru krajský
súd uvádza, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok absenciu požičanej sumy
istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí
veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej

príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať
zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok) veriteľovi vzniká nárok
na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru (alebo jeho časti).
Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba (pretože
tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili

výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy by bol spotrebiteľ vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa
popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene

záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo
zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd uvedené v žiadnom prípade nemôže pripustiť,
lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za situácie, že
veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov
z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa

uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30. júna 2015).

20. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci
samej v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti ako vecne správny p o

t v r d i l .
21. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od
rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania. (veta tretia výroku), ktorý
plne zodpovedá ust. § 255 ods. 2 CSP a čistému úspechu žalobcu v uvedenom štádiu konania.
22. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (veta I. výroku) zostal rozsudok okresného súdu

nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanej ako úspešnej procesnej strane nárok
na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý v tomto štádiu konania úspech nemal. O výške
náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník

súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

24. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).