Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, March 2, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/33/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712010665
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8712010665.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.

Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 02.03.2017, v trestnej
veci obžalovaného T. I. pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 5 T XXX/XX zo dňa 01.06.2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.
Podľa § 285 písm. a/ Tr. por.

Obžalovaného T. I., nar. XX.XX.XXXX v Y., trvale bytom F. - W. Y., M. XXXXX/XXA, č. b. X-DX,

o s l o b o d z u j e spod obžaloby Okresnej prokuratúry Poprad sp. zn. 2 Pv 557/11, pre skutok právne
kvalifikovaný ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., ktorý mal spáchať tak, že

- ako osoba oprávnená konať za spoločnosť K. S. s.r.o. so sídlom ul. J. č. XX, F., K.: XX XXX

XXX si v období od dňa XX.XX.XXXX do dňa XX.XX.XXXX prisvojil finančné prostriedky utŕžené z
predaja textilných výrobkov spoločnosti M. L. - L., a.s., so sídlom Ul. Y. č. 1, L., K.: XX XXX XXX vo
výške 19.401,34 € na základe faktúr č. 690062999 vo výške 1.693,04 € splatnej ku dňu 30.11.2009,
č. 690069999 vo výške 2.814,14 eur splatnej ku dňu 28.12.2009, č. 690077999 vo výške 1.992,75
eur splatnej ku dňu 29.01.2010, č. 690084999 vo výške 4.564,29 eur splatnej ku dňu 01.03.2010,
č.690006990 vo výške 1.501,80 eur splatnej ku dňu 30.03.2010, č. 690013990 vo výške 943,65 eur
splatnejkudňu27.04.2010,č.690019990vovýške716,49eursplatnejkudňu31.05.2010,č.690027990
vo výške 701,04 eur splatnej ku dňu 28.06.2010, č. 690037999 vo výške 569,74 eur splatnej ku dňu

30.07.2010, č. 690044990 vo výške 431,29 eur splatnej ku dňu 30.08.2010, č. 690060990 vo výške
556,50 eur splatnej ku dňu 29.10.2010, č. 690072990 vo výške 678,68 eur splatnej ku dňu 29.11.2010, č.
690080990 vo výške 721,27 eur splatnej ku dňu 28.10.2010, č.690090990 vo výške 727,28 eur splatnej
ku dňu 31.01.2011, č. 690101990 vo výške 732,79 eur splatnej ku dňu 28.02.2011 a č. 690006991 vo
výške 113,10 eur splatnej ku dňu 01.04.2011, ktoré boli vystavené v zmysle Komisionárskej zmluvy
uzatvorenejvoL.,okr.T.dňaXX.XX.XXXXmedziobomavyššieuvedenýmispoločnosťamispoločnosťou
M. L. - L., a.s. pričom po vystavení týchto faktúr mal menovaný riadne tejto spoločnosti v dohodnutom

termíne tieto uhradiť a tiež T. I. si v období od presne nestotožneného dňa konca r. 2010 prisvojil textilné
výrobky spoločnosti M. L. - L., a.s. v hodnote 4.612,43 eur, kde tieto boli spoločnosti K. S., s.r.o. zverené
za účelom ich ďalšieho predaja v zmysle vyššie uvedenej Komisionárskej zmluvy, pričom tieto textilné
výrobky neboli vrátené ani po písomnej výzve zo strany spoločnosti M. L. - L., a.s., z obdobia konca
roka 2010, pričom týmto konaním T. I. vznikla pre spoločnosť M. L. - L., a.s., celková škoda vo výške
24.013,77 eur,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku poškodenú spoločnosť M. L. - L., a.s., so sídlom Ul. Y. č. 1, L.,
XXX XX, IČO: XX XXX XXX o d k a z u j e s jej nárokom na náhradu škody na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného T. I. za vinného z prečinu sprenevery
podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

- ako osoba oprávnená konať za spoločnosť K. S. s.r.o. so sídlom ul. J. č. XX, F., K.: XX XXX
XXX si v období od dňa XX.XX.XXXX do dňa XX.XX.XXXX prisvojil finančné prostriedky utŕžené z
predaja textilných výrobkov spoločnosti M. L. - L., a.s., so sídlom Ul. Y. č. 1, L., K.: XX XXX XXX vo

výške 19.401,34 € na základe faktúr č. 690062999 vo výške 1.693,04 € splatnej ku dňu 30.11.2009,
č. 690069999 vo výške 2.814,14 eur splatnej ku dňu 28.12.2009, č. 690077999 vo výške 1.992,75
eur splatnej ku dňu 29.01.2010, č. 690084999 vo výške 4.564,29 eur splatnej ku dňu 01.03.2010,
č.690006990 vo výške 1.501,80 eur splatnej ku dňu 30.03.2010, č. 690013990 vo výške 943,65 eur
splatnejkudňu27.04.2010,č.690019990vovýške716,49eursplatnejkudňu31.05.2010,č.690027990

vo výške 701,04 eur splatnej ku dňu 28.06.2010, č. 690037999 vo výške 569,74 eur splatnej ku dňu
30.07.2010, č. 690044990 vo výške 431,29 eur splatnej ku dňu 30.08.2010, č. 690060990 vo výške
556,50 eur splatnej ku dňu 29.10.2010, č. 690072990 vo výške 678,68 eur splatnej ku dňu 29.11.2010, č.
690080990 vo výške 721,27 eur splatnej ku dňu 28.10.2010, č.690090990 vo výške 727,28 eur splatnej
ku dňu 31.01.2011, č. 690101990 vo výške 732,79 eur splatnej ku dňu 28.02.2011 a č. 690006991 vo

výške 113,10 eur splatnej ku dňu 01.04.2011, ktoré boli vystavené v zmysle Komisionárskej zmluvy
uzatvorenejvoL.,okr.T.dňaXX.XX.XXXXmedziobomavyššieuvedenýmispoločnosťamispoločnosťou
M. L. - L., a.s. pričom po vystavení týchto faktúr mal menovaný riadne tejto spoločnosti v dohodnutom
termíne tieto uhradiť a tiež T. I. si v období od presne nestotožneného dňa konca r. XXXX prisvojil textilné
výrobky spoločnosti M. L. - L., a.s. v hodnote 4.612,43 eur, kde tieto boli spoločnosti K. S., s.r.o. zverené

za účelom ich ďalšieho predaja v zmysle vyššie uvedenej Komisionárskej zmluvy, pričom tieto textilné
výrobky neboli vrátené ani po písomnej výzve zo strany spoločnosti M. L. - L., a.s., z obdobia konca
roka XXXX, pričom týmto konaním T. I. vznikla pre spoločnosť M. L. - L., a.s., celková škoda vo výške
24.013,77 eur.

Za to mu podľa § 213 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák. uložil trest odňatia
slobody vo výmere 1 (jedného) roka, výkon ktorého mu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., § 50 ods. 1
Tr. zák. podmienečne odložil na skúšobnú dobu 18 (osemnástich) mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodenú spoločnosť M. - L. a.s. L. s jej nárokom na náhradu škody

na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní podal
obžalovaný odvolanie, ktoré neskôr osobitným podaním, prostredníctvom svojho obhajcu, aj odôvodnil.
V písomných dôvodoch svojho odvolania vyjadril názor, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku

nerešpektoval právny názor a inštrukcie odvolacieho súdu vyslovené v jeho zrušujúcom uznesení, v
ktorom krajský súd poukázal na to, že pre konštatovanie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného
v prejednávanej veci nestačí preukázanie nedbanlivosti, ale musí byť preukázané úmyselné zavinenie,
vytkol súdu prvého stupňa, že pôvodnú obžalobu prijal a nariadil prvostupňovému súdu zvážiť pribratie
znalca, pokiaľ nebude disponovať dostatočnými odbornými vedomosťami na preskúmanie účtovníctva

jeho (obžalovaného) spoločnosti, vo vzťahu k zásade „ultima ratio“ krajský súd v zrušujúcom uznesení
uviedol, že táto zásada má svoje miesto pri posudzovaní závažnosti takéhoto konania. V tejto súvislosti
odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa síce vykonal dokazovanie nariadené odvolacím súdom,
ale vykonané dôkazy interpretoval jednoznačne v jeho (obžalovaného) neprospech. Vyjadril názor,
že skutok, ktorý je predmetom prejednávanej veci, je štandardným obchodno-záväzkovým sporom,

vzniknutým na podklade komisionárskej zmluvy uzavretej dňa XX.XX.XXXX medzi jeho a poškodenou
spoločnosťou, o čom svedčí aj skutočnosť, že poškodený si svoju pohľadávku, vyplývajúcu zo
spomínanej komisionárskej zmluvy, pôvodne uplatnil v civilnom konaní návrhom na vydanie platobného
rozkazu, ktorému bolo Okresným súdom Bratislava I. vyhovené, platobný rozkaz si on (obžalovaný)
riadne prevzal, odpor proti nemu nepodal, a preto aj nadobudol právoplatnosť, avšak poškodená

spoločnosť si už návrh na vykonanie exekúcie nepodala a spomínanú pohľadávku si v exekučnomkonaní nevymáhala, ale podala trestné oznámenie v snahe kriminalizovať jeho osobu. Údaj o chýbaní
tovaru v hodnote 4.612,43 eur považoval odvolateľ za nepodložený, objektívne neverifikovateľný, a to z
dôvoduchýbajúcejfyzickejinventarizácietovaru,ktorúpoškodenýuodvolateľanikdynevykonal,hocitak

bol v zmysle čl. III. bod 6 komisionárskej zmluvy povinný urobiť raz štvrťročne. Namietal v tejto súvislosti,
že suma 4.612,43 eur predstavuje približne 5.000 párov ponožiek, pričom za celú dobu spolupráce s
poškodenou spoločnosťou jeho (obžalovaného) spoločnosť prevzala od poškodeného približne 300.000
párov ponožiek v hodnote 220.000,- eur, čo predstavuje asi 1,66%-ný podiel z celkového množstva
odobratého tovaru, k strate ktorého mohlo dôjsť pri ručnej manipulácii, takúto stratu považoval za

akceptovateľnú a zanedbateľnú. V ďalšom odvolateľ namietal, že v prejednávanej veci sa súd prvého
stupňa dopustil celého radu procesných chýb. Poukázal na to, že napriek tomu, že trestné konanie
v štádiu súdneho konania, je vedené piaty rok, súd prvého stupňa nebol schopný vyhotoviť písomné
znenie rozsudku v 30-dňovej lehote, zákonný sudca požiadal o predĺženie lehoty na jeho vyhotovenie
a aj keď túto skutočnosť stranám v konaní oznámil, v tomto oznámení nekonkretizoval dôvody, pre
ktoré k predĺženiu lehoty na napísanie rozsudku došlo. Vyčítal súdu prvého stupňa porušenie ust.

§ 145 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého je súd povinný doručiť jeden exemplár znaleckého posudku
priamo obhajcovi, pretože prvostupňový súd najprv obhajcu len vyzval, aby si znalecký posudok
preštudoval v priestoroch okresného súdu, z dôvodu jeho protestov síce znalecký posudok doručil,
avšak nie obhajcovi, ale obžalovanému, ktorý ho musel prácne naskenovaný obhajcovi doručiť, a
preto obhajoba nemala dostatok priestoru na to, aby sa mohla so znaleckým posudkom dôsledne

oboznámiť a na jeho obsah kompetentne reagovať. Namietal, že odôvodnenie odmietnutia vykonania
dôkazov navrhovaných obhajobou v napadnutom rozsudku na 8. strane je vágne, bez dostatočne
konkrétnej argumentácie, navyše s chybnou argumentáciou, že išlo o oneskorené návrhy, keďže ich
potreba vyplynula až z podaného znaleckého posudku, pritom vypracovanie dodatku k podanému
znaleckému posudku bolo, podľa názoru odvolateľa, nevyhnutné z dôvodu množstva chýb, ktoré sa

nachádzali v podanom znaleckom posudku, svedok S. M. ako účtovník by nepochybne mohol objasniť
dôležité okolnosti, ktorých sa týkalo znalecké dokazovanie práve z odvetvia účtovníctva, svedkyňa
Y.. Y. I. mohla prispieť k objasneniu finančnej situácie spoločnosti odvolateľa, keďže mohla poskytnúť
informácie o tom, že spomínanej spoločnosti poskytovala finančné dotácie a znalkyňa K.. Y.. R. T. z
odboru ekonómia, odvetvie účtovníctvo, mohla prispieť k odstráneniu už spomínaných chýb podaného

znaleckého posudku. Odvolateľ ďalej namietal, že súd znemožnil obžalovanému vykonanie kontrolného
znaleckého posudku, keďže mu nevydal účtovníctvo jeho spoločnosti, hoci po tom, čo bol podaný
znalecký posudok v súdnom konaní, už podľa jeho názoru, neexistoval zákonný dôvod, aby súd
naďalej účtovníctvo jeho spoločnosti zadržiaval a tak mu znemožňoval efektívne a kvalifikovane viesť
svoju obhajobu. V ďalšom odvolateľ poukázal na skutočnosť, že znalecký posudok považoval súd

prvého stupňa, vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, za základ pre preukázanie jeho
(obžalovaného) viny, pritom tento znalecký posudok je, podľa názoru odvolateľa, zmätočný, nesprávny
a v niektorých prípadoch nereflektujúci na relevantné obdobie. V tejto súvislosti poukázal na okolnosť,
že znalkyňa prehliadla skutočnosť, že spoločnosť L. s.r.o. svoj záväzok voči spoločnosti odvolateľa
splácala, v súčasnosti je tento záväzok splatený v celej výške a dokonca v relevantnom období časť

záväzku vo výške 46.858,50 eur už bola splatená, a to prevodným príkazom cez bankový účet, čo by
znalkyňa zistila, pokiaľ by bankové výpisy, ktoré nepochybne podľa znaleckého posudku k dispozícii
mala, dôkladne preštudovala, znalkyňa ale na hlavnom pojednávaní uviedla, že sa nevie vyjadriť, či
výpisy z bankového účtu k dispozícii mala. V tejto súvislosti potom odvolateľ do súdneho spisu doručil
výpisyzbankovéhoúčtuspoločnostiL.s.r.o.sozvýraznenýmiplatbamifaktúrjehospoločnosti.Vďalšom

odvolateľpoukázalnaskutočnosť,žeznalkyňavosvojichznaleckýchzisteniachpoukazovalanapôžičku
poskytnutú spoločnosti H. X., s.r.o., hoci táto pôžička do relevantného obdobia nespadala. Namietal
ešte, že znalkyňa sa vo svojom znaleckom posudku dopustila chyby, keď v roku 2008 uvádzala údaje
v tisícoch Sk a následne v ďalších stĺpcoch už v eurách, pritom sa nevedela vyjadriť, či táto chyba
môže skresľovať ďalšie údaje, zakomponované do jej záverov. Poukázal na to, že pokiaľ znalkyňa

konštatovala, že jeho spoločnosť jemu (obžalovanému) ako osobe vyplatila sumu vo výške 8.000,-
eur, táto suma mu bola vyplatená mimo relevantného obdobia, navyše potom, aby nezaťažoval svoju
spoločnosť, si prestal svoje služby spoločnosti fakturovať. V ďalšom odvolateľ vyčítal súdu prvého
stupňa, že svoje závery o jeho vine len ťažko mohol oprieť o svedecké výpovede svedkyne N. L. a R.
R., keďže prvá z nich ani nepracovala v jeho spoločnosti v čase, keď táto spolupracovala s poškodenou

spoločnosťou, navyše z jej výpovede vyplýva, že v sklade nikdy nebola vykonaná fyzická inventarizácia
a svedkyňa tržby neinkasovala, obdobne tak aj svedkyňa R. R. uvádzala, že s preberaním tržieb nemala
dočinenia, pracovala v jeho (obžalovaného) spoločnosti len pár hodín týždenne, s ním (obžalovaným)
sa nikdy nestretla. Záverom ešte poukázal na skutočnosť, že konajúca sudkyňa pri verejnom vyhlásenírozsudku uviedla, že je absolútne vylúčené tvrdenie obžalovaného, resp. Krajského súdu v Prešove,
že pri manipulácii tovaru mohlo dôjsť k úbytku tovaru vo výške manka prirodzeným úbytkom tovaru,
pričom toto konštatovanie prvostupňového súdu považoval za spochybňovanie autority krajského súdu

ako odvolacieho súdu, ktorého právnym názorom je prvostupňový súd viazaný. V podstate z týchto
dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové
prejednanie a rozhodnutie.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ust. § 317

ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1, alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom
na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k nasledovným záverom.

Už vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 19.11.2013 krajský súd objasnil základné východiská, ktoré
je potrebné zohľadniť pri posudzovaní trestnej zodpovednosti obžalovaného v prejednávanej veci, preto
je treba už len zopakovať, že z vykonaného dokazovania naozaj vyplýva záver, že obžalovaný nezaplatil
poškodenejspoločnostizatovar,ktorýodnejprevzalnazákladekomisionárskejzmluvy,aktoréhopredaj
ďalejzabezpečil,pričomspomínanýtovarbolvychádzajúc,čiužzčl.V,bod2spomínanejkomisionárskej

zmluvy, alebo ust. § 583 ods. 1 Obchodného zákonníka (zák. č. 513/1991 Zb. v znení neskorších
predpisov) vo vlastníctve poškodeného až do jeho nadobudnutia treťou osobou. Tieto zistenia však, ako
to už bolo spomínané aj v pôvodnom zrušujúcom uznesení, pre záver, že obžalovaný sa svojim konaním
dopustil trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., nie sú postačujúce.

Opätovne ako to už bolo aj v zrušujúcom uznesení vysvetlené, trestného činu sprenevery sa podľa §
213 Tr. zák. dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí tak na cudzom
majetku minimálne malú škodu, teda ten, kto na škodu cudzieho majetku disponuje s cudzou zverenou
vecou tak, akoby bola jeho vlastná. Vzhľadom na to, že ide o trestný čin úmyselný, posúdenie určitého
konania ako trestného činu sprenevery si z hľadiska subjektívnej stránky vyžaduje úmyselné zavinenie,

teda úmysel páchateľa cudziu zverenú vec si prisvojiť spravidla potom, čo mu takáto vec bola zverená,
avšak vylúčené nie je, aby tento úmysel existoval už pri zverení veci, pokiaľ zverenie nebolo dosiahnuté
vyvolaním alebo využitím omylu iného.

Vychádzajúc z už spomínaného obsahu komisionárskej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX, konkrétne jej čl.

V, bod 2 ako aj citovaného ust. § 583 ods. 1 Obchodného zákonníka, tovar odovzdaný obžalovanému
poškodeným bol vo vlastníctve poškodeného až do nadobudnutia vlastníckeho práva k nemu treťou
osobou, preto tento tovar je naozaj vecou zverenou tak, ako to predpokladá ust. § 213 Tr. zák.
Vzhľadom ale na to, že tieto veci boli obžalovanému zverené práve za účelom zabezpečenia ich
predaja, ich predajom, či zabezpečením ich predaja, sa obžalovaný trestného činu sprenevery dopustiť

nemohol. Zverenou vecou však nie je len spomínaný tovar, vo vzťahu ku ktorému obžalovaný s
ohľadom na charakter komisionárskej zmluvy vystupoval v podstate len ako sprostredkovateľ jeho
predaja, pričom v procese jeho komisionárskeho predaja nikdy k nemu vlastnícke právo nenadobúdal,
pretože prechádzalo priamo z poškodeného na tretie osoby, ale zverenou vecou je aj výťažok, ktorý
bol za zverenú vec získaný a ktorý je ekvivalentom predanej zverenej veci a pokiaľ nebol odovzdaný

tomu, kto predané veci obžalovanému zveril, riadi sa rovnakým právnym režimom ako vec zverená.
Avšak predpokladom konštatovania, že obžalovaný získaný výťažok spreneveril, je spoľahlivý záver,
vyplývajúci z vykonaného dokazovania, že výťažok z predaja zverených veci sa dostal do dispozície
obžalovaného.

Už vo svojom zrušujúcom uznesení krajský súd konštatoval, že dovtedy vykonané dokazovanie
dostatočný podklad pre záver, že výťažok z predaja zverených vecí sa do dispozície obžalovaného
dostal, nepredstavoval. Preto za týmto účelom uložil súdu prvého stupňa zabezpečiť si účtovnú
dokumentáciu spoločnosti obžalovaného a zistiť prípadne aj znaleckým dokazovaním, komu bol sporný
tovar predaný, aká forma úhrady za predaný tovar bola dohodnutá a hlavne, či finančné prostriedky

získané z takéhoto predaja sa do dispozície obžalovaného aj naozaj dostali, teda, či odberateľ za
odobraný tovar obžalovanému aj zaplatil.V tejto súvislosti považuje krajský súd za potrebné zdôrazniť, že toto dokazovanie malo byť v prvom
rade vykonané nepochybne už v prípravnom konaní, pretože malo zabezpečiť objasnenie základných
a rozhodných okolností potrebných pre posúdenie viny, či neviny obžalovaného, no jeho realizáciu

zákonným spôsobom nezabezpečil ani súd prvého stupňa a neprispeli k nemu ani strany v konaní, hoci
v kontradiktórnom procese sú to v prvom rade strany v konaní, ktoré pred súdom dôkazy vykonávajú.

Podľa čl. 47 ods. 1 Ústavy SR (ústavného zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) každý
má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo blízkej

osobe.

Podľa čl. 50 ods. 4 Ústavy SR obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno pozbaviť
nijakým spôsobom.

Z týchto ustanovení potom vyplýva ústavná garancia práva nebyť donucovaný k sebaobviňovaniu, teda

k predloženiu proti sebe dôkazu pod donútením. Tieto ústavné práva sú ďalej rozvinuté aj v Trestnom
poriadku, a to konkrétne v § 34 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého obvinený má právo odoprieť vypovedať,
ale aj v § 130 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého svedok je oprávnený odoprieť vypovedať, ak by výpoveďou
spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo svojmu príbuznému.

Vzhľadom na to, že vydanie veci vyžaduje od obvineného voľnú aktívnu činnosť, jej vynucovanie
si uložením poriadkovej pokuty, je neprípustným porušením práva obvineného nebyť donucovaný k
sebaobviňovaniu, teda k predloženiu dôkazov svedčiacich proti nemu.

Z obsahu predloženého spisu je zrejmé, že obžalovaný predložil účtovnú dokumentáciu svojej

spoločnosti až na opakovanú výzvu súdu, ostatne zo dňa 10.04.2014, ktorá ale bola spojená s
hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. Účtovná dokumentácia bola teda od obžalovaného zabezpečená
neprípustným spôsobom, donútením, teda v rozpore tak s § 34 ods. 1 Tr. por., ako aj čl. 50 ods. 4
Ústavy SR. Avšak dôkazy zabezpečené v rozpore so zákonom teda nezákonným spôsobom, nemôžu
slúžiť ako podklad pre rozhodnutie súdu a samozrejme nemôžu slúžiť ani ako podklad pre vypracovanie

znaleckého posudku. To potom znamená, že aj znalecký posudok podaný znalkyňou K.. H. N. z
odboru ekonómia, odvetvia účtovníctvo, založený na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, je
nezákonným dôkazom, ktorý taktiež nemôže z tohto dôvodu ako podklad rozhodnutia súdu slúžiť.
Navyše v prejednávanej veci súd prvého stupňa nielen obžalovanému hrozil uložením poriadkovej
pokuty v prípade nepredloženia účtovnej dokumentácie, ale táto poriadková pokuta podľa § 70 ods. 1

Tr. por. mu bola uznesením zo dňa 23.10.2015 aj uložená.
Pokiaľ obžalovaný nereagoval na výzvu súdu a účtovnú dokumentáciu v požadovaných lehotách
nepredkladal, bolo nevyhnutné pristúpiť k vydaniu príkazu buď na domovú prehliadku alebo na
prehliadku iných priestorov a pozemkov podľa § 100 alebo § 101 Tr. por. (prípadne oboch), a následne
v súlade so zákonom požadovanú účtovnú dokumentáciu obžalovanému alebo iným osobám odňať.

(Možnosť uloženia poriadkovej pokuty vyplývajúca z ust. § 89 ods. 1 Tr. por. je určená pre iné osoby ako
je obvinený, ktoré majú vec dôležitú pre trestné konanie pri sebe.)

Vzhľadom teda na to, že účtovná dokumentácia obžalovaného bola zabezpečená nezákonným
spôsobom, v prejednávanej veci niet zákonného podkladu, z ktorého by bolo možné zistiť základné

rozhodné otázky potrebné pre objasnenie prípadnej trestnej zodpovednosti obžalovaného (keďže
obžalovaný v tomto smere nevypovedal, pričom k výpovedi ho v zmysle vyššie citovaných ustanovení
nútiť nie je prípustné), to znamená, pre zistenie komu bol sporný tovar predaný, či finančné prostriedky
získané z takéhoto predaja sa do dispozície obžalovaného aj naozaj dostali, teda či odberateľ za
odobraný tovar obžalovanému aj zaplatil. Niet teda podkladu pre zistenie, či obžalovaný si naozaj

prisvojil finančné prostriedky utŕžené z predaja textilných výrobkov spoločnosti M. a.s. L., na základe
faktúr rozpísaných vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, (pokiaľ mu finančné prostriedky
odberateľmi neboli zaplatené, nemal čo spreneveriť), pritom vina obžalovaného musí byť preukázaná
bez akýchkoľvek rozumných a dôvodných pochybností. A keďže, podľa názoru krajského súdu, ani niet
k dispozícii iného dôkazného prostriedku, na podklade ktorého by bolo možné tieto základné skutkové

okolnosti objasniť, nezostávalo krajskému súdu nič iné, len obžalovaného v zmysle základnej zásady
trestného konania „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ spod obžaloby podľa § 285 písm. a/ Tr.
por., pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, v tejto časti oslobodiť.Navyše aj keby zabezpečené účtovné doklady a podaný znalecký posudok boli v prejednávanej veci
použiteľné, ani tieto dôkazy dostatočným spôsobom vinu obžalovaného nepreukazujú.

V prvom rade súd prvého stupňa, napriek jednoznačnému pokynu krajského súdu, uvedenému v
zrušujúcom uznesení, čo je potrebné prípadným znaleckým dokazovaním objasniť, teda zistiť komu bol
sporný tovar predaný, či finančné prostriedky získané z takéhoto predaja sa do dispozície obžalovaného
aj naozaj dostali, teda, či odberateľ za odobraný tovar obžalovanému aj zaplatil, položil znalkyni v
uznesení zo dňa 02.06.2014 dve otázky, ktoré pre objasnenie potrebných skutočností nepostačovali.

Napriek tomu, že zrušujúce uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie o pribratí znalca súdu prvého
stupňa bolo doručené všetkým stranám v konaní, žiadna z nich na toto uznesenie nezareagovala,
opravný prostriedok, teda sťažnosť nepodala a nedožadovala sa objasnenia tých skutkových okolností,
ktorésúpreobjasnenieprejednávanejvecirozhodné.Samozrejme,keďžeobjasnenietýchtoskutočností
by mohlo prispieť k uznaniu viny obžalovaného, niet sa čo čudovať, že obhajoba zostala v tomto smere
pasívna, ťažko je ale možné už akceptovať pasivitu zo strany poškodeného, ale najmä prokurátora,

ktorého úlohou bolo podanú obžalobu na súde obhájiť. Intervenujúca prokurátorka až po cca dvoch
rokoch na hlavnom pojednávaní dňa 04.04.2016 v zásade položila aj požadované otázky znalkyni pri
jej výsluchu, avšak uspokojivú a vyčerpávajúcu odpoveď na položené otázky nedostala, napriek tomu
dokazovanie týmto smerom ďalej vedené nebolo.

Aj napriek tomu je nutné uviesť, že z výpovede znalkyne na hlavnom pojednávaní dňa 04.04.2016
vyplýva, že z celkového objemu vystavených faktúr obžalovaného spoločnosťou vo výške 83.905,76
eur zostalo nesplatených minimálne 66.295,10 eur (malo ísť o faktúry vystavené spoločnosti SOXY
s.r.o.),tedaminimálnevtomtorozsahusaobžalovanývprejednávanejvecispreneverynemoholdopustiť
(finančné prostriedky sa do jeho dispozície nedostali), avšak z výpovede znalkyne už nie je zrejmé, či

ďalšia suma do spomínanej výšky 83.905,76 eur bola, alebo nebola ostatnými odberateľmi uhradená
(teda nebolo zrejme, či vo vzťahu k tejto sume sa obžalovaný mohol v prejednávanej veci sprenevery
dopustiť). Aj keby bolo pravdou, ako namietala obhajoba, že v relevantnom období spoločnosť SOXY
zaplatila spoločnosti obžalovaného sumu niečo cez 46.000,- eur, každopádne by nezaplatená zostala
suma okolo 20.000,- eur, pričom dlh voči spoločnosti poškodeného predstavoval sumu niečo cez

19.000,- eur. Z uvedeného potom nie je možné dospieť k bezpečnému záveru, či celý objem finančných
prostriedkov, ktorý obžalovaný potreboval na vyplatenie svojich dodávateľov, mu bol jeho odberateľmi
zaplatený a navyše nie je možné z takejto odpovede znalkyne identifikovať, za tovar ktorého dodávateľa
bolo obžalovanému zaplatené, a teda, či išlo o platby, ktoré obžalovaný bol povinný zaplatiť práve
poškodenému.

Tieto konkrétne odpovede mali byť predmetom vykonaného znaleckého dokazovania a napriek tomu,
že krajský súd na ne v zrušujúcom uznesení výslovne poukázal, objasnené neboli, pritom v ďalšom
konaní ich objasniť znaleckým dokazovaním už možné nebude, pretože by muselo byť vykonávané na
podklade nezákonne získaných dôkazov.

Aj keď vyznieva evidentne kontraproduktívne zo strany obhajoby predkladať doklady o tom, že
spoločnosť L. zaplatila svoj dlh voči spoločnosti obžalovaného, čo by obžalovaného zo spáchania
stíhaného skutku mohlo usvedčiť, je treba uviesť, že k takejto aktivite bola zrejme nútená argumentáciou
súdu prvého stupňa, ktorý v dôvodoch svojho rozhodnutia práve na skutočnosť, že spoločnosť L.

svoje pozdĺžnosti voči spoločnosti obžalovaného nezaplatila, poukazoval, pričom z celkového kontextu
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že toto by mala byť argumentácia usvedčujúca obžalovaného zo
spáchania stíhaného trestného činu.

Pokiaľ spoločnosť L. ako odberateľ spoločnosti obžalovaného nezaplatila za tovar dodaný

obžalovanému, obžalovaný nemohol tieto finančné prostriedky odovzdať poškodenému, pretože ich
nemal vo svojej dispozičnej moci, a teda sa ani nemohol trestného činu sprenevery v prejednávanej
veci dopustiť. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že by malo ísť o spoločnosť, ktorú taktiež
riadi obžalovaný, alebo jeho manželka. V prípade, že by tomu naozaj tak bolo, pre vyvodenie trestnej
zodpovednosti by sa žalovaný skutok musel vzťahovať na obžalovaného ako konateľa, či inú oprávnenú

osobu spoločnosti L., ktorá odobrala tovar od spoločnosti K. S., za tento tovar po obdŕžaní platby od
svojho odberateľa tejto spoločnosti (K. S.) nezaplatila, pričom následne táto spoločnosť (K. FASQ.)
nemohla ani zaplatiť svoje pozdĺžnosti voči poškodenému. Išlo by ale o úplne iný skutok, ohľadomktorého súd, vzhľadom na obžalovaciu zásadu, by nemohol viesť súdne konanie, a ohľadom ktorého
ani nemá dôkazy, a to najmä účtovné, k dispozícii.

Nesprávne potom súd prvého stupňa postupoval, pokiaľ vyvodzoval aj napriek nezaplateniu spoločnosti
L. spoločnosti K. S. za dodaný tovar trestnú zodpovednosť obžalovaného za stíhaný skutok z dôvodu,
že mal riadiť obe tieto firmy, pre neexistenciu súvislosti s vyššie popísanými základnými východiskami
potrebnými pre objasnenie stíhanej trestnej činnosti, takýto postup ale objasňuje dôvod položenia otázok
v uznesení o pribratí znalca v tam uvedenom znení, ktoré k spoľahlivému objasneniu podstatných

skutkových okolností neprispeli, minimálne ale objasnili skutočnosť, že celkový majetok spoločnosti až
do konca sledovaného obdobia, teda apríla 2011 bol vyšší ako jeho záväzky, teda majetok spoločnosti
postačoval na úhradu záväzkov spoločnosti, spoločnosť v predĺžení nebola, čo nasvedčuje predpokladu,
že exekúcia na majetok spoločnosti obžalovaného by v tomto čase bola zrejme úspešná.

Pokiaľ sa obžalovanému kládlo obžalobou za vinu, že poškodenému nevrátil tovar v hodnote 4.612,43

eur, čo podľa vyjadrenia poškodeného predstavuje 3.528 párov ponožiek, obžalovaný sa v tomto
smere bránil tým, že išlo o prirodzený úbytok, ktorý nastal pri manipulácii s tovarom. Táto obhajoba
obžalovanéhovykonanýmdokazovanímnebolanijakýmspôsobomvyvrátená.Užvosvojomzrušujúcom
uznesení krajský súd vyjadril názor, že dovtedy vykonané dokazovanie pre preukázanie úmyslu na
strane obžalovaného nepostačuje a k zmene tohto záveru nedošlo ani po doplnení dokazovania.

Aj samotný zástupca poškodenej spoločnosti, teda svedkyňa K.. Y. V. pripustila pri svojej výpovedi, že
k takémuto úbytku spomínaným spôsobom naozaj mohlo dôjsť. Ani doplneným dokazovaním, a to ani
výsluchom svedkýň N. L. a R. R., opak zistený nebol. Obe svedkyne potvrdili, že síce v spoločnosti
obžalovaného manko zistené nebolo, na strane druhej tvrdili, že v prevádzkach, kde pôsobili, nikdy

nebola vykonaná fyzická inventarizácia. Pokiaľ teda nikdy nebola fyzická inventarizácia vykonaná,
nebolo možné ani manko spoľahlivo, presvedčivým spôsobom zistiť.

Na tomto mieste je nutné obžalovanému prisvedčiť, že vychádzajúc z čl. III. bod 6 komisionárskej zmluvy
zo dňa 01.02.2006, bolo vecou komitenta, teda poškodenej spoločnosti, vykonať u komisionára, teda

obžalovaného, raz štvrťročne inventúru. Pokiaľ poškodený v tomto smere vo svojom vyjadrení namietal,
že komisionárska zmluva mu neukladala vykonať inventúru fyzickú, ale len inventúru účtovnú teda
dokladovú, k tomu je nutné uviesť, že zo spomínaného článku vyplýva, že inventúra bude vykonaná
u komisionára, čo nasvedčuje tomu, že malo ísť o inventúru fyzickú, pretože účtovná inventarizácia
nevyžaduje, aby sa poškodený k obžalovanému, alebo do jeho spoločnosti dostavil (napokon aj

podľa vyjadrenia poškodeného bola dokladová inventúra vykonávaná bez toho, aby sa poškodený k
obžalovanému dostavil), navyše účtovné odsúhlasenie si jednotlivých dokladov, či účtovných záznamov
bez fyzickej inventarizácie, z hľadiska spoľahlivého preukázania vzniku manka, nie je postačujúce.
Takáto kontrola je nedostatočná, a o ňu nie je možné naplnenie čl. III bod 7, ktorý je napokon zavedený
do zmluvy nepochybne na ochranu komitenta, oprieť.

Spomínané svedkyne (L. a R.) síce nepotvrdili, že by snáď ony si sporný tovar prisvojili, netvrdili ale
ani, že by tak urobil obžalovaný. Takýmto spôsobom teda úmyselné zavinenie zo strany obžalovaného
preukázané nebolo. A aj keď svedkyne tvrdili, že nemajú vedomosť o vzniku manka v spoločnosti
obžalovaného, zároveň potvrdili, že v tejto spoločnosti nikdy fyzická inventúra vykonávaná nebola,

a teda ani manko spoľahlivo zistené byť nemohlo. Ani z ich výpovedí potom nie je možné vyvodiť
spoľahlivý záver, že by si obžalovaný úmyselne sporný tovar prisvojil, teda ani ich výpoveď spoľahlivo
nevyvracia obhajobu obžalovaného, že pri manipulácii s tovarom k jeho strate naozaj dôjsť mohlo, pritom
vina obžalovaného, ako to už bolo vyššie uvedené, musí byť preukázaná bez akýchkoľvek rozumných
dôvodných pochybností.

Pokiaľ súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia argumentoval, že ani jedna z týchto
svedkýň nepotvrdila, že k takýmto stratám mohlo dôjsť, z obsahu zápisníc o ich výpovedí nijakým
spôsobom nevyplýva, že by takáto otázka im bola položená a aj keby snáď takto vypovedali, keďže
vykonanie fyzickej inventúry nepotvrdili, ich vyjadrenie by nebolo možné ničím objektívnym podložiť, čo

by vyvolávalo rozumné dôvodné pochybnosti o ich tvrdeniach.

Na tomto mieste je navyše ďalej nutné ešte uviesť, že svedkyňa N. L. podľa vyjadrenia obžalovaného,
v rozhodnom období uňho ani nepracovala, pričom opak v prejednávanej veci preukázaný nebol asvedkyňa R. R. aj podľa vlastného vyjadrenia pracovala u obžalovaného len v obmedzenej miere,
niekoľko hodín, nikdy obžalovaného nevidela, neprichádzala do styku s tržbami a vlastne za tovar
v predajni zodpovedala iná osoba. Išlo teda o zamestnankyne, ktoré v zásade ani neboli spôsobilé

podstatné skutočnosti zásadným spôsobom objasniť.

Súd prvého stupňa teda oprel svoj záver o vine obžalovaného v tejto časti o výpovede svedkýň, ktoré
ani relevantnými informáciami nedisponovali a navyše o tvrdenia, ktoré svedkyne ani nepredniesli, teda
hodnotil ich výpovede v rozpore s ust. § 2 ods. 12 Tr. por., teda spôsobom, ktorý k nerešpektovaniu

názoru vyjadreného krajským súdom v zrušujúcom uznesení viesť nemohol.

Ako to už bolo konštatované v zrušujúcom uznesení, je nutné poškodenému prisvedčiť, že obžalovaný
bezpochyby nesie za nepredaný a nevrátený tovar zodpovednosť, avšak v občianskoprávnej rovine.
Pre konštatovanie zodpovednosti v trestnoprávnej rovine sa však vyžaduje preukázanie úmyselného
zavinenia, ktoré v prejednávanej veci obžalovanému dokázané nebolo, nebolo mu preukázané, aby

úmyselne si tovar patriaci poškodenému ponechal. Jeho obrana, že k strate tovaru došlo pri jeho
manipulácii, teda nedbanlivosťou, vyvrátená nebola.

Keďže nebolo preukázané, že zo strany obžalovaného došlo k prisvojeniu si tovaru patriacemu
poškodenej spoločnosti, nebolo možné obžalovaného uznať vinným ani z druhej časti stíhaného skutku,

a preto krajský súd obžalovaného aj ohľadom tejto časti spod obžaloby okresného prokurátora oslobodil
podľa § 285 písm. a/ Tr. por.

Samozrejme, vzhľadom na to, že konanie obžalovaného, ktoré sa mu kládlo za vinu, bolo popísané v
jednom skutku, ohľadom tohto jedného skutku sa týkalo rozhodnutie súdu prvého stupňa, krajský súd

ho jedným výrokom oslobodzoval spod oboch týchto čiastkových konaní a v odôvodnení tohto rozsudku
ich rozčlenil na dve časti len z dôvodu jasnosti a prehľadnosti argumentácie.

K oslobodzovacím dôvodom, ktoré viedli krajský súd k jeho rozhodnutiu, považuje ešte za potrebné
uviesť, že v prejednávanej veci naozaj bolo potrebné zohľadniť aj spomínanú zásadu „ultima ratio“,

keďže predmetom prejednávanej veci je prečin a podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. nejde o prečin, ak vzhľadom
na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a
pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť nepatrná.

Krajský súd už vo svojom zrušujúcom uznesení vysvetlil, že prostriedky trestného práva by naozaj mali

byť používané na ochranu záujmov celospoločenských hodnôt, nie subjektívnych práv jednotlivca v
oblasti súkromnoprávnych vzťahov, ktoré sú závislé od individuálnej aktivity jednotlivca v smere náležitej
starostlivosti o svoje práva, do ktorých by prostriedkami trestného práva malo byť zasahované len
v krajnom prípade, každopádne to ale samé o sebe neznamená, že tam, kde určité právne vzťahy
medzi dvoma osobami je možné podriadiť pod ustanovenia občianskeho práva, alebo obchodného

práva, nie je možné zasiahnuť trestnoprávnymi prostriedkami, pokiaľ tieto prekročia rámec dovolenosti
práva. Každopádne ale spomínaná zásada „ultima ratio“ má svoje opodstatnenie ako jedno z hľadísk
pri posudzovaní závažnosti takéhoto konania.

Okrem toho, že obžalovaný mal povinnosť poškodenej spoločnosti za dodaný tovar po jeho odpredaní

zaplatiť, poškodená spoločnosť mala na druhej strane, keďže vzťahy medzi ňou a obžalovaným
boli založené na podklade komisionárskej zmluvy, teda na podklade zmluvy patriacej do rámca
civilného práva, povinnosť o svoje práva sa náležite starať (každý je povinný počínať si tak, aby
nedochádzalo ku škodám okrem iného na majetku - § 415 Občianskeho zákonníka /zák. č. 40/1964
Zb. v znení neskorších predpisov/) a využiť všetky prostriedky civilného práva na ich ochranu, vrátane

minimálne zrozumiteľného, určitého a napokon aj striktného dožadovania sa plnenia záväzkov zo strany
obžalovaného, prípadne aj jeho podchytenia v písomnej podobe.

Z výpovede zástupkyne poškodenej spoločnosti, teda svedkyne K.. Y. V. tak v prípravnom konaní, ako aj
na hlavnom pojednávaní, vyplynulo, že poškodenej spoločnosti bolo zrejmé, že obžalovaný ich faktúry

neplatil, respektíve s ich platením meškal. Z jej výpovede ďalej vyplynulo, že obžalovaný mal požiadať
o odklad platenia faktúr, teda vlastne o odklad odovzdania peňažných prostriedkov, ktoré im mali patriť,
a ktoré mal obžalovaný spreneveriť, pretože mal mať výdavky s budovaním svojich nových predajní.
Poškodenej spoločnosti bolo teda, podľa výpovede spomínanej svedkyne, zrejmé, že obžalovaný malpoužívať ich prostriedky na iné účely, než na aké boli určené, nie na ich odovzdanie poškodenému,
napriek tomu poškodená spoločnosť s postupom obžalovaného svoj nesúhlas nevyjadrila, naopak,
povedala mu, že s vyplatením faktúr trochu počkajú, teda použila neurčitý, nejednoznačný výraz, ktorý

je možné rôzne vykladať. To potom ale nasvedčuje tomu, že poškodený striktne netrval na plnení si
záväzkov zo strany obžalovaného, s použitím finančných prostriedkov na iné účely mal súhlasiť, teda
mal súhlasiť s tým, že s ich vyplatením počká po určitú, presne nedefinovanú dobu, vytvárajúc pre
nezrozumiteľnosť, nejasnosť, neurčitosť použitého výrazu podklad pre spor v budúcnosti. A aj táto
skutočnosťbymuselabyťprivyvodenítrestnoprávnejzodpovednostiobžalovanéhozohľadnená,atoajs

ohľadom na skutočnosť, že spolupráca medzi poškodenou spoločnosťou a spoločnosťou obžalovaného
uspokojivo pretrvávala po dobu asi troch rokov, ich úspešné obchodovanie predstavovalo sumu asi
220.000,- eur a sporným sa stala suma podstatne nižšia, teda niečo pod 20.000,- eur (do spomínanej
sumy nie je možné pripočítať sumu nepreukázaného prisvojenia si nevráteného tovaru).

Na tomto mieste si je nutné ešte uvedomiť, že trestné konanie nie je „nadstavbou“ civilného procesu,

nie je len ďalším prostriedkom slúžiacim na vymáhanie nezaplatených pohľadávok, ale jeho primárnou
úlohou vychádzajúc z § 1 Tr. por. je náležité zistenie trestných činov, ich páchateľov a ich spravodlivé
potrestanie. Trestné konanie je teda založené na iných princípoch a dôkazných prostriedkoch ako
konanie civilné. Porušenie povinností civilného charakteru neznamená automaticky aj porušenie
noriem trestného práva, a preto preukázanie porušenia civilných povinností nemusí pre konštatovanie

trestnoprávnej zodpovednosti postačovať. Orgány činné v trestnom konaní, teda policajt a prokurátor
musia obžalovanému vinu v trestnoprávnej rovine spoľahlivo bez akýchkoľvek rozumných a dôvodných
pochybností preukázať, v opačnom prípade súd musí obžalovaného v zmysle jednej zo základných
zásad trestného konania „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ spod obžaloby oslobodiť.

K ďalším odvolacímnámietkam obhajoby považuje krajský súd za potrebné uviesť, že naozaj súd prvého
stupňa svojim postupom porušil ust. § 145 ods. 2 Tr. por., pokiaľ znalecký posudok bezodkladne na trovy
obhajoby obhajcovi nedoručil. Vzhľadom na to, že znalecký posudok prokurátorovi poskytnutý bol, došlo
k porušeniu zásady trestného konania charakterizovanej ako „rovnosť zbraní“, keďže obhajoba nemala
rovnaký prístup k dôkazným prostriedkom ako obžaloba, v dôsledku čoho obhajoba nemala dostatočný

priestor na to, aby sa mohla k tomuto dôkazu kvalifikovane vyjadriť. Takýto postup súdu prvého stupňa
by bol, samozrejme v prípade, že by inak bolo dosť podkladu pre konštatovanie viny obžalovaného,
dôvodom pre zrušenie veci a jej vrátenie súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Pokiaľ boli namietané chyby znaleckého dokazovania, resp. znaleckého posudku, k tomu je potrebné

uviesť, že samé o sebe nie sú dôvodom pre vypracovanie či už doplnku, alebo kontrolného znaleckého
posudku. Je pravdou, že znalkyňa na hlavnom pojednávaní nedokázala ihneď reagovať na položené
otázky, avšak išlo o znalecký posudok rozsiahly, znalkyňa nemala vopred vedomosť o tom, aké otázky
jej budú kladené, preto za účelom odstránenia nejasností v znaleckom posudku postačovalo znalkyni
poskytnúť dostatočný časový priestor na prípravu a na vyjadrenie sa k položeným otázkam a až

následne, pokiaľ by jej odpovede na položené otázky neboli dostatočne uspokojivé, bolo nutné zvažovať
ďalší postup, či už v podobe kontrolného znaleckého posudku alebo znaleckého posudku ústavu a pod.

Taktiež je potrebné obhajobe prisvedčiť, že odôvodnenie súdu prvého stupňa, ktorým odmietol
vykonaniedôkazovnavrhovanýchobhajobou,jevágne,nepostačujúce.Minimálnesasúdprvéhostupňa

dostatočným spôsobom nevysporiadal, prečo odmieta vykonanie kontrolného znaleckého posudku, či
doplnku k znaleckému posudku, keď obhajoba naozaj na chyby znaleckého posudku poukazovala,
nevysvetlil, prečo nechce vypočuť účtovníka spoločnosti obžalovaného, ktorý naozaj mohol prispieť k
objasneniu základných skutkových okolností, keďže by malo ísť o osobu, ktorá vystavovala jednotlivé
účtovné doklady, ktoré boli súdu predložené, viedla účtovníctvo a pod.

K obhajobou namietanej nepotrebnosti ďalšieho zadržiavania účtovných dokladov súdom prvého stupňa
po podaní znaleckého posudku, krajský súd uvádza, že tieto doklady boli aj po podaní znaleckého
posudku naďalej potrebné tak pre prvostupňový súd, ako aj súd odvolací, pretože oba tieto súdy
musia porovnaním zhromaždeného účtovníctva a znaleckého posudku posúdiť, či znalecký posudok

neobsahuje na prvý pohľad zrejmé chyby, nezrovnalosti, neúplnosti, rozpory a pod., ktoré by mohli byť
dôvodom doplnenia alebo odmietnutia znaleckého posudku.Pokiaľ obhajoba namietala, že jej súd prvého stupňa neoznámil dôvody predĺženia lehoty na písomne
vyhotovenie rozhodnutia, k tomu krajský súd uvádza, že vychádzajúc z ust. § 172 ods. 3 Tr. por. súd
takúto povinnosť nemá, je len jeho povinnosťou stranám v konaní oznámiť, že k predĺženiu lehoty na

písomné vyhotovenie rozhodnutia došlo.

Vzhľadom na to, že krajský súd obžalovaného spod obžaloby okresného prokurátora oslobodil,
poškodeného v súlade s ust. § 288 ods. 3 Tr. por. s jeho nárokom na náhradu škody odkázal na civilný
proces.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.