Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/790/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225657
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225657.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členiek JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, Ministerstvo
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 3.277,49 eur a iné, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 12. marca 2014, č. k. 14C/281/2012-83,
pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým uplatnil proti odporcovi nároky na náhradu škody
vo výške 3.277,49 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 655,50 eur, ktorý odôvodnil nesprávnym
úradným postupom tamojšieho súdu vo veci sp. zn. 61Er/3030/2009, keď v zákonnej procesnej lehote
15 dní od prijatia žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o nej
nerozhodol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase podania žiadosti. Vec nebola
právne zložitá a nevyžadovala rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania, napriek tomu exekučný

súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 26.01.2011 po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty (omeškanie až 431 dní). Exekučný súd vykonaním postupu podľa § 44 ods.2 Exekučného
poriadku ( preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia na exekúciu, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu -rozsudok rozhodcovského súdu sp.zn. SR 12982/09, vykonateľného dňa 1.10.2009)
spôsobom odporujúcim zákonu prekročil mieru svojej právomoci. Exekučný súd bez ďalších legálnych
predpokladov založil svoju právomoc , v rámci ktorej vykonal úplný prejudiciálny proces, zahŕňajúci
zistenie skutkového stavu veci , výberu právnych noriem , aplikácie a interpretácie zvolených právnych

noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci ( úhrada pohľadávky veriteľa na základe
uzatvorenej zmluvy o úvere) na ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku, ktorým sa postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá exekučnému súdu
v rámci jeho právomoci neprináleží a porušil tak zásadu legality. Exekučný súd nie je súdom v zmysle
ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná vo veci zrušenia rozhodcovského rozsudku,
ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe. Dôsledkom realizácie právomoci
všeobecného súdu upravenej v § 40 ZoRK je zrušenie rozhodcovského rozsudku a exekučný súd

tým, že nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti
istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na tento postup , formálne vyvolal stav, ktorý založil
prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako veriteľom a povinným ako dlžníkom.
Na jednej strane existuje exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiťpre uplynutie lehoty podľa ust. § 41 ZoRK, ktorý je podľa exekučného súdu nevykonateľný a na
druhej strane nie je zo strany žalobcu možné iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu
ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom , pretože existenciou rozsudku rozhodcovského

súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej a táto bráni súdu konať. Nesprávnym úradným
postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a
žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonom stanovenej lehote efektívne
a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola

zamietnutá. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za porušenie jeho
konkrétnych práv, pretože neexistuje akýkoľvek prostriedok účinnej vnútroštátnej nápravy reštituovať
vzniknutú situáciu; nemožnosť súdneho vymáhania pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u členov
riadiacich orgánov spoločnosti ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti , nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; a vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho
uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu,

ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
sume 655,50€, teda 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonom stanovenom čase stav predpokladaný zákonom , stratu dôvery v
právo, v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, spôsobenej

v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Žalobca podľa
15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho
nároku na náhradu škody, avšak do podania žaloby žalovaná pozitívne nereagovala. Účastníci konania
sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Navrhovateľ žiadal pojednávanie
zrušiť, z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a namietal opätovnú zaujatosť tunajšieho

súdu. Z nálezu II.ÚS/436/2013-11 zo dňa 12.09.2013 a iných doložených v spise 14C/262/2012
bolo zistené, že o námietke zaujatosti, ktorú opätovne predniesol žalobca, bolo už Ústavným súdom
rozhodnuté. Súd preto na námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorej už bolo rozhodnuté
odvolacím súdom podľa § 15a ods. 4 O. s. p. neprihliadal. Dôvod neúčasti žalobcu na pojednávaní
súd neuznal za ospravedlniteľný. Preto súd vec podľa ust. § 101 ods.2 O.s.p. prejednal a rozhodol v

neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy. Súdny exekútor JUDr.
Rudolf Krutý so sídlom v Bratislave podal dňa 21.11.2009 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava ( žalobcu)
proti povinnému : Jana Humajová, bytom Trenčianske Teplice, Štvrť SNP č. 121/2 pre vymoženie
sumy 945,30€ s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno
č. 8, IČO: 35 922 761 sp.zn. SR 12982/09 zo dňa 26.8.2009. Veci bola pridelená spisová značka
61Er/3030/2009. Okresný súd Trenčín uznesením č.k. 61Er/3030/2009-11 zo dňa 10.12.2010 žiadosť o
udeleniepoverenianavykonanieexekúciezamietolzdôvodu,žeexekučnýtitul-rozhodcovskýrozsudok,
ktorým bolo priznané plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj samotná zmluva o úvere

obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky ( rozhodcovská doložka, neprimerane vysoký dojednaný
poplatok za úver, sankcia pri splatnosti celého dlhu 91,25% ročne). Uznesením č.k. 61Er/3030/2009-33
zo dňa 11.8.2011 súd exekúciu zastavil. Od podania žiadosti o poverenie na exekúciu dňa 21.11.2009 do
vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na exekúciu dňa 10.12.2010 exekučným
súdom uplynula doba 13 mesiacov. V danom prípade sa navrhovateľ domáhal priznania náhrady

škody, titulom nesprávneho úradného postupu orgánu štátu- exekučného súdu, ktorý spočíval: a/ v
nevydaní rozhodnutia o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonom stanovenej 15-
dňovej lehote a b/ vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok; ktoré spočívali
v úplnom preskúmaní právoplatného exekučného titulu ( rozhodcovského rozsudku, ako aj zmluvy o
úvere) metódou, ktorá exekučnému súdu neprináleží. Dôsledkom takéhoto postupu a odmietnutia

poveriť exekútora vykonaním exekúcie bolo znemožnenie výkonu vykonateľného rozhodnutia, čo malo
za následok nemožnosť žalobcu dovolať sa svojho práva na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere,
priznaného rozhodcovským rozsudkom, pre založenie prekážky veci rozhodnutej na všeobecnom súde.
Žalobcovi teda bolo štátom znemožnené reálne sa domôcť istiny s príslušenstvom, ktorú povinnému
poskytol na základe zmluvy o úvere a preto sa tejto istiny domáhal ako vzniknutej škody a zároveň

aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20% z tejto istiny s príslušenstvom. Súd v danom prípade
skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a to existencia nezákonného
rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Za nesprávny úradný postupmožno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Podľa ust. § 44 ods.2 Exekučného
poriadku účinného od 1.6.2011 a u ust. § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová

lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie o exekučnom titule, ktorým
je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je len v 15-dňovej lehote vydať
poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky a takýto postup vyplýval
aj zo znenia ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č. 102/2011 Z.z.. Postup súdu,
ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote 13 mesiacov od podania návrhu nemožno

označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie
na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. So vstupom Slovenskej
republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák.č.
150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách ( § 52 až §60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa prechodných a záverečných ustanovení

k úpravám účinným od 1.4.2004 ( § 897f ods.3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona
a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods.1,
ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv , ktoré nie sú dané do súlade s ust. § 53,54 a 57 tohto

zákona podľa ods.3 , sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Z ust. § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred
vzdať svojich práv , ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami
a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS, a medzinárodné
záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym
poriadkom platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme

spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré by
zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatňoval svoje
peňažné nároky voči povinnej v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto zmluva
ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe čl. 6

Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola kauza predložená až v rámci exekučného konania a po
zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský
rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné
zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia na
exekúciu podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade

so záväzkami, vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom exekučný
súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a navrhovateľ si mohol svoje
právo na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate
okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a
na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Tvrdenia žalobcu, že už nebolo možné získať iný exekučný

titul na vymoženie tej istej pohľadávky pre prekážku veci rozhodnutej nebolo ničím podložené a
preukázané ani jediným zastavujúcim uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto skutočnosti
vyplývali. V konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že žalobca si z 2 možných
alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd s rozhodcovským
(súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa

vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri
plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali
rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/
EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001 Z.z.o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na
ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy

o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť
o poverenie na exekúciu zamietnuť. Exekučný súd nepochybil vo svojom úradnom postupe, keďže
aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú
prednosť pre ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnuochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami. V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej škody. O náhrade trov konania súd

rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, lebo si
ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslila.

Proti tomuto rozsudku navrhovateľ podal odvolanie v zákonnej procesnej lehote. Navrhol rozsudok
okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods.

2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f), g), h) a ďalej podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), e),
f) O.s.p., ktoré odôvodnil identicky, ako v ďalších prípadoch, v ktorých uplatňuje analogické nároky
proti Slovenskej republike. Vytýkal okresnému súdu, že vec prejednal v jeho neprítomnosti postupom
podľa § 101 ods. 2 O.s.p., hoci riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité
dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. V texte návrhu uviedol skutočnosti
nasvedčujúce tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na

prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič to nemení na tom, že v očiach navrhovateľa
a objektívne v očiach verejnosti nemožno považovať tohto sudcu za nestranného. Podľa jeho názoru,
v konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo
veci pripúšťalo odklad a nebolo neodkladným úkonom v danej procesnej situácii. Konečné (meritórne)

rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že
súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa
ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. , proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania n odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok

správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia
o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva
navrhovateľanasúdnuochranu,osobitne mariajehomožnosťkonaťpredsúdom.Meritórnerozhodnutie
súdu je prinajmenšom predčasné. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo
na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné

na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi
alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale
vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívny, pirčom
nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto

zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v trestnom procese, ako
aj občianskoprávnom procese a procese pred ústavným súdom. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v
exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise
a že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Ak odporca nereagoval na výzvu

súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O.s.p., mal
súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Skutkovým základom sa mal
stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil
skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne vo veci meritórne
rozhodol ignorujúc ust. § 153b O.s.p. Súd ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,

ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a
telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je
rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné
ho ako arbitrárne zrušiť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného

pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť
rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložil ďalšie dôkazy. Súd vo svojom
rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prielohov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie
veci primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a
základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Ústavný súd rovnako tak
stanovil , že navrhovateľ má ako účastník konania aj právo na to, aby každý spor alebo iná právna vecsa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
anatejtochybepostavilsvojerozhodnutie onepriznanínemajetkovejujmynavrhovateľovi.Rozhodnutie

založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné.

Odporca nevyužil svoje právo na písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa.

Krajský súd preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu

je vecne správny, preto ho bolo potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. O odvolaní navrhovateľa
rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého
odvolanie nebolo potrebné nariaďovať.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., je správne,
úplné a presvedčivé, preto podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd plne identifikoval s odôvodnením

rozsudku okresného súdu, ktorým rozhodol negatívne o uplatnenom nároku navrhovateľa. K
jednotlivým odvolacím dôvodom, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojom odvolaní považuje odvolací súd
za potrebné uviesť nasledovné:

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že

by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti. Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná.. Pojednávanie,
na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na deň 12.03.2014. Na pojednávanie bol

navrhovateľriadneavčaspredvolanýdňa23.09.2013.Z dátumovjezrejmé,ženielenžebolazachovaná
zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal väčší časový
priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne

predvolanéhoúčastníkalenvtedy,akúčastníknepožiadalzdôležitéhodôvoduoodročeniepojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.
zástupcunazákladeplnomocenstva;§22anasl.O.s.p.)máajtentozástupcaprávoosobnesazúčastniť
občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to
isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a

v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti
účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného
prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka
konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto

svojom práve účastník trvá.

Navrhovateľovi nebolo postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť
sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne
sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a označiť a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ

sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní bezdôvodne vzdal.

Ustanovenie § 114 ods. 2 O.s.p. upravuje postup súdu pri príprave pojednávania. Vyplýva z neho, že
v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu) odporcovi (žalovanému)spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov podľa § 120 ods. 4
O.s.p.. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne doručí navrhovateľovi. Povinnosti súdu podľa citovaného
paragrafového ustanovenia určujú aj povinnosť doručiť vyjadrenie odporcu navrhovateľovi.

V prejednávanej veci určil okresný súd termín pojednávania na deň 24. októbra 2013, na ktorý sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia nedostavil a svoju neprítomnosť ospravedlnil odporca, preto súd
postupoval podľa § 101 ods. 1 O.s.p.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu krajský súd
už uznesením zo dňa 19.10.2012 pod sp.zn. 6NcC/225/2012 právoplatne rozhodol, že sudca nie
je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Ústavná sťažnosť navrhovateľa voči predmetnému

uzneseniu nadriadeného súdu bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 3. septembra 2013 č.k. III. ÚS 415/2013-11). Nie je preto dôvodná námietka v odvolaní,
že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje
aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010;

6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje
na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania.

Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, ústavný súd doposiaľ
nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu, že žiadal o zrušenie (odročenie) pojednávania, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, a pod..

Z vyššieuvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1

a § 151 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi právo na ich náhradu nepriznal, pretože ho neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.