Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 19, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/641/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314213916
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314213916.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v spore žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36
613 843, proti žalovanej: F. V., nar. XX. N. XXXX, bytom M.-M., S. X, o 170,95 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 10. júna 2015 č. k. 5C/160/2015-53 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia

povinnosti žalovanej zaplatiť jej sumu 170,95 eur, úrok z omeškania vo výške 2,54 eur (za obdobie
do 21. júna 2010 do 20. októbra 2010), úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 170,95 eur
od 21. októbra 2010 do zaplatenia. Náhrada trov konania žalovanej nebola priznaná. Rozhodnutie
odôvodnil § 52 ods. 1, 3, § 54 ods. 1, § 101, § 103, § 517 ods. 2 O. z. (Občiansky zákonník č.
40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 4 ods. 1, 2, 3, 4 ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), § 497 ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb.

v znení neskorších predpisov), § 5b ZoOS (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov), § 2 ods. 1, § 23a ods. 1
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vecne zdôvodnil uzavretou
zmluvou o splátkovom úvere dňa 28. októbra 2005 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne Slovenská
sporiteľňa a.s., Bratislava, Suché mýto 4 a žalovanou, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý
úver vo výške 1.294,56 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať mesačnými splátkami vo výške 34,19
eur. Predmetná zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že

sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. Na spotrebiteľa dopadá ochrana vyplývajúca z ustanovenia § 54 O. z., v zmysle ktorého
zmluvnépodmienkyupravenéspotrebiteľskouzmluvousanesmúodchýliťodtohtozákonavneprospech
spotrebiteľa (ktorý sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie). Obdobne aj premlčanie nároku žalobkyne bolo potrebné podriadiť
pod režim O. z., podľa ktorého právo sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa mohlo vykonať prvý raz.
Postavenie dlžníka v obchodno-právnych vzťahoch je podstatne nevýhodnejšie, pretože dlžník musí

čeliť dlhšiemu obdobiu neistoty, v ktorom môže veriteľ súdne uplatniť svoj nárok bez rizika úspešného
vznesenia námietky premlčania. Súd ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy
prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku voči spotrebiteľovi, vrátane
premlčania. Vzhľadom k tomu, že posledná splátka úveru bola splatná 20. októbra 2010, premlčaciadoba uplynula o tri roky a žaloba, doručená súdu prvej inštancie 4. júna 2014, bola preto podaná po
uplynutí premlčacej doby. Nárok žalobkyne nebol dôvodný. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté
podľa § 142 ods. 1 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov,

účinný do 30. júna 2016), v zmysle ktorého žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná, vznikol nárok na
náhradu trov konania. Z dôvodu, že si náhradu trov konania neuplatnila (zo spisu žalovanej vznik trov
nevyplýval), náhrada trov žalovanej priznaná nebola.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa navrhujúc jeho zmenu, vyhovením žalobe,

alternatívne zrušením a vrátením súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie obsahovo
odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci a nedostatočne zisteným skutkovým stavom.
Namietala nesprávnu aplikáciu ustanovení O. z., týkajúcich sa premlčacej doby, keďže bolo potrebné
aplikovať ustanovenie ObZ (vzhľadom na zmluvu o úvere a jej absolútny obchodno-záväzkový
charakter). Predmetná zmluva nespĺňala definíciu spotrebiteľskej zmluvy v čase jej uzavretia (§ 52
až § 54 O. z.), ktorá vymedzovala spotrebiteľskú zmluvu ako kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné

zmluvy upravené v ôsmej časti O. z., ako aj zmluvu podľa § 55 O. z.. V dôsledku toho podľa § 897f
ods. 3 O. z. sa spotrebiteľské zmluvy uzavreté pred nadobudnutím účinnosti novely zákona O. z. 1.
januára 2008 museli dať do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 O. z.. Novelizovaným ustanovením
§ 52 ods. 1 O. z. sa však nespravujú nároky vzniknuté pred 1. januárom 2008. Na podporu svojej
argumentácie žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7M

Cdo 9/2014, podľa ktorého hlavným záväzkovým vzťahom, z ktorého žalobkyňa odvodzovala svoj
nárok, bola zmluva o úvere, ktorá sa spravuje ustanoveniami ObZ. Aj na otázku premlčania bolo preto
potrebné aplikovať ustanovenia ObZ. Obdobne v rozhodnutí sp. zn. 2M Cdo 3/2011 Najvyšší súd
Slovenskej republiky konštatoval, že záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, bez ohľadu na
povahu účastníkov, sa spravujú ObZ. Zhodný právny názor bol vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 4/2012 (na otázku premlčania bolo treba aplikovať ustanovenia
ObZ). Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013 bolo nedôvodné
podriaďovať dĺžku premlčacej doby v O. z. pod ochranu spotrebiteľa, tým by získal nepodnikateľ viac
práv ako mu patrí podľa vyvážených európskych štandardov a takýto prístup by postavil druhú zmluvnú
stranu-podnikateľatakmerdonerovnovážnejpozície.KrajskýsúdvBanskejBystricivrozhodnutísp.zn.

15Co/28/2013 vyslovil záver, že trojročná premlčacia doba v O. z. nesmeruje na ochranu spotrebiteľa.
Právna úprava premlčania je zákonom predpokladaný spôsob nástupu právnych účinkov v dôsledku
plynutia času a účastníci žiadnym spôsobom zmluvnými podmienkami jej trvanie nemodifikovali, pričom
úprava spotrebiteľských úverov osobitným predpisom nenahrádza všeobecnú právnu úpravu v ObZ
(rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013). Ustanovenie § 54 ods. 1 O. z. zakotvuje

v prospech spotrebiteľa kogentnosť inak dispozitívnych noriem uvedených v O. z., aby zabránilo v
spotrebiteľskej zmluve odklon v neprospech spotrebiteľa. Predmetné ustanovenie neupravuje aplikáciu
O. z. na spotrebiteľské zmluvy vo forme absolútnych obchodov inak ako v rozsahu § 52, § 54 až §
60 (rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/157/2013). Najvyšší súd Českej republiky vo veci
sp. zn. 32 Cdo 3337/2010 uviedol, že úprava premlčania obsiahnutá v O. z. nepatrí medzi tzv. iné

ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa a odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v O. z. a ObZ
je iba výsledkom rôznych legislatívnych procesov. O. z. definoval spotrebiteľskú zmluvu inak, výrazne
užšie, než ako ju definovalo ustanovenie § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa (rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 9Co/64/2013). Žalobkyni preto prislúcha právo na úhradu uplatnených splátok,
s úrokom z omeškania z každej splátky od ich splatnosti do zaplatenia.

3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.6. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s
procesnými pravidlami O. s. p. (účinného do 30. júna 2016). Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu

prvej inštancie a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalobkyne, odvolací súd
dopĺňa ďalšie dôvody.

7. Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne a žalovanou ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky

označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je
osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti), aj podľa právneho poriadku platného v čase jej uzavretia (§ 52
ods. 2, 3 O. z. v znení účinnom do 31. decembra 2007). Podľa ZoSÚ (§ 2 ods. 1 písm. a/) má tiež
charakter spotrebiteľského úveru dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie správne poukázal aj na ustanovenie § 23a ods. 1 zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, obsahujúceho úplnú definíciu
spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú považuje zmluvy uzavreté podľa O. z., ako i ObZ, aj všetky iné zmluvy,
ktorýchcharakteristickýmznakomje,žesauzavierajúvoviacerýchprípadochajeobvyklé,žespotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

8.Úpravaspotrebiteľskejzmluvytvoríprávnyzákladochranyspotrebiteľavsúkromnoprávnychvzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné
právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia
spotrebiteľskej zmluvy), ako aj ZoOS. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa

smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá
v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa
dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať
o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej
únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation

SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini
Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia
národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok,
pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo
svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho

práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci situáciu
znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva
nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri
výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O. z. vychádzať z rozšíreného výkladu definície

spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako
spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany
spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže

žalobkyňa sa domáha svojho nároku voči žalovanej, ktorá je spotrebiteľom.

9. Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že prípadná nedôslednosť pôvodnej právnej úpravy O. z.
(účinnej do 31.12.2007) nemôže mať za následok nemožnosť spotrebiteľa (vo vzťahu k uplatňovaným
nárokom voči nemu zo zmluvy uzavretej do 31.12.2007) reálne sa domôcť práv priznaných normami na

ochranuspotrebiteľa(§52-§54O.z.).Ažnovelizovanéznenieustanovenia§52ods.1O.z.predstavuje
správne transponovanú definíciu spotrebiteľskej zmluvy (ktorou je každá zmluva bez ohľadu na právnu
formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom).

10. Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z., ktoré už

normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami ObZ (na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia
O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Jepotrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako
rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom
sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O.

z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka žalobkyne
o nutnosti favorizovať ObZ neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa
platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom
ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010

z 27. januára 2011).

11. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo potrebné na
daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby,
je pre žalovanú ako spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa
ObZ). Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a

žalovanou je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom ObZ bez ohľadu
na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvných typom, ale ide o
osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych
vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z. podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre
neho priaznivejšej právnej úpravy (porov. rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/716/2014-63 zo 16.
decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O. z., ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie,
bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2013 z
19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospech spotrebiteľa, na úver ako

absolútny obchod upravený v ObZ, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

12. Odvolací súd sa preto stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 101 O. z. na súdenú vec, upravujúceho
trojročnú premlčaciu lehotu. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval nárok uplatnený žalobkyňou ako
premlčaný,aplikujúchmotnoprávneustanovenieovšeobecnejtrojročnejpremlčacejlehote,keďžepodľa

tvrdenia v žalobe, konečná splatnosť dlhu nastala 20. októbra 2010. Nasledujúcim dňom začala plynúť
premlčacia doba, ktorá uplynula 21. októbra 2013 (podľa § 122 ods. 3 O. z. ak posledný deň lehoty
pripadne na nedeľu, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň). Vychádzajúc z
dátumupodaniažalobynasúde(4.júna2014),súdprvejinštanciesprávnevyhodnotildôsledokuplynutia
všeobecnej trojročnej premlčacej doby a žalobu zamietol.

13. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolacie námietky žalobkyne, poukazujúce na prednostnú
aplikáciu ustanovení ObZ aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy, nemohli obstáť. K rozhodovacej činnosti
v odvolaní označených súdov (z obdobia pred ustálením súdnej praxe prednostnej aplikácie ustanovení
O. z. pred ObZ, ako i pred prijatím legislatívnej zmeny, explicitne upravujúcej prednostné použitie

ustanovení O. z.), ako i k právnym názorom v odbornej literatúre, je potrebné uviesť, že podľa
platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným
skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je
však daná povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku
jednotlivých smerníc (pri napĺňaní cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym

právom, smerujúcich k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v
hmotnoprávnych a procesnoprávnych vzťahoch, v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri
uzatváraní zmluvy s dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa).

14. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd
nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej
povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom

bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu (rozsudky Súdneho dvora
Európskej únie C-240/98 až C 244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro).15. Premlčanie sa vzťahovalo aj na uplatňované úroky z omeškania z neúspešne uplatňovaných
mesačných splátok, keďže (úroky) tvorili príslušenstvo pohľadávky, sledujúce osud hlavného záväzku.

16.Odvolacísúdpodľa§387ods.1CSPnapadnutérozhodnutiesúduprvejinštancieakovecnesprávne
potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešnej žalovanej. Súd prvej inštancie
dôvodne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. (účinné do 30. júna 2016), na základe ktorého
žalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania. Z dôvodu nevyčíslenia náhrady trov konania nebola
úspešnej žalovanej náhrada trov konania priznaná (zo spisu vznik trov konania žalovanej nevyplýval).

17. Z dôvodu, že žalovaná bola úspešná aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení
§ 255 ods. 1 CSP, vzniklo jej právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol
tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Podľa § 262 ods. 2 CSP
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí.

18. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ <. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.