Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. október 2012

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 11C/164/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110238564
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2012:1110238564.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej

veci navrhovateľa: K. B., bytom J. XX, L., občan SR, zastúpený: JUDr. Ivan Syrový, PhD., advokát,
Kadnárova 2, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným
postupom, takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.571,58,-EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 3.571,58,-EUR od 20.9.2010 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 443,19,-EUR na účet právneho
zástupcu navrhovateľa JUDr. Ivana Syrového, PhD., vedený v N. L. R., C..R.., č. ú.: XXXXXXXXXX/
XXXX, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa
22. 09. 2010 domáhal od odporcu podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.") náhrady škody za nezákonné
rozhodnutie - uznesenie Ministerstva vnútra SR, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, o vznesení
obvinenia ČVS: R.-XX/IS-X-Y.-XXXX zo dňa 22.10.2008.

Žalobný návrh odôvodnil tým, že uznesením Ministerstva vnútra SR, sekcie kontroly a inšpekčnej
služby, o vznesení obvinenia ČVS: R.-XX/IS-X-Y.-XXXX zo dňa 22.10.2008 bolo navrhovateľovi
vznesené obvinenie za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §326 ods. 1 písm. a) TZ.
Navrhovateľ má za to, že jeho nárok na náhradu škody (spočívajúci vo vynaložených trovách trestného
konania, ktoré platil svojmu advokátovi), ktorá bola konaním odporcu spôsobená je dôvodný, nakoľko
po vznesení obvinenia si navrhovateľ zvolil obhajcu, čím využil svoje právo garantované Ústavou SR.
Uvedeným vznikli navrhovateľovi náklady, ktoré by v prípade, ak by obvinenie odporcom vznesené

nebolo, nevznikli. Na základe uvedeného je dostatočne odôvodnené, že odporca je povinný znášať
zodpovednosť za škodu, ktorú svojím konaním spôsobil.
Zmluvou o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 3.11.2008 boli dohodnuté podmienky poskytovania právnej
pomoci obhajcu navrhovateľovi. Na základe uvedenej zmluvy bola v zmysle zákona č. 655/2004 Z.z.
dohodnutá odmena za poskytnutie služieb právnej pomoci, a to v hodinovej sadzbe 80,-EUR + DPH za
každú začatú hodinu. V zmysle právneho názoru prijatého NS SR (3 Cdo 175/2005) "rozsah náhrady
skutočnej škody v prípade zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. nie je obmedzený tarifnou

odmenou,nakoľkozodpovedáprávnejúpravenutnejobhajobyavtrestnomkonaníakoajprávnejúprave
o odmenách advokátov pri poskytovaní právnej pomoci".Počas trestného stíhania sa uskutočnilo viacero procesných úkonov, na ktorých sa zúčastnil obhajca
navrhovateľa H.. J., advokát. Prehľad úkonov je uvedený vo vyúčtovaní obhajcu predloženom klientovi
na úhradu. Odmena bola advokátovi uhradená.

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. XT XX/XXXX zo dňa 2.7.2009 bol navrhovateľ spod
obžaloby v celom rozsahu oslobodený. Dňa 15.10.2009 vydal Krajský súd v Bratislave uznesenie sp.
zn. XTo XX/XXXX, ktorým zamietol odvolanie vojenskej prokuratúry proti uvedenému rozsudku, čím
nadobudol oslobodzujúci rozsudok právoplatnosť.
Za nezákonné rozhodnutie považoval navrhovateľ uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 22.10.2008,

proti ktorému podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá bola zamietnutá.
Odporcažiadalžalobnýnávrhakonedôvodnýzamietnuťstým,ženebolinaplnenézákonnépredpoklady
pre priznanie žalovaného nároku. Trestné konanie je vykonávané pod zákonným dozorom prokurátora,
ktorý v rámci dohľadu, môže rozhodovať aj o zákonnosti a správnosti úkonov a postupu orgánov činných
v trestnom konaní, v tomto prípade povereného príslušníka PZ. V predmetnom trestnom konaní bolo
vykonaných značné množstvo úkonov za účelom získania dostatočného množstva právne relevantných

informácií potrebných k objasneniu trestného činu. V priebehu trestného konania bol spisový materiál
riadne predkladaný na previerku dozorujúcemu prokurátorovi. Dozorujúci prokurátor v celom trestnom
konaní nevyslovil záver, že rozhodnutia a samotný postup povereného príslušníka PZ je nezákonný,
alebo nesprávny, alebo, že by došlo k subjektívnym dôvodom prieťahov konania. Konaním vyšetrovateľa
teda nedošlo k žiadnemu porušeniu procesných predpisov a základných zásad trestného konania.

Prokurátor je ten orgán, ktorý nesie zodpovednosť za zákonnosť a aj správnosť úradného postupu
vyšetrovateľa pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní.
Keďže nie sú dané predpoklady pre zodpovednosť odporcu (neexistuje nezákonné rozhodnutie a
príčinná súvislosť) ani navrhovateľom vyčíslená škoda nemôže byť dôvodná, práve pre neexistenciu
zvyšnýchdvochpredpokladovzodpovednosti.Taktiežvdanomprípadesanejednaloopovinnúobhajobu

podľa §37 TP.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom právnych zástupcov účastníkov, oboznámením sa s listinnými
dôkazmi založenými v spise z ktorého ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Skutkový stav medzi účastníkmi sporný nebol a teda bolo preukázané, že uznesením zo dňa 22.10.2008
pod č.k. ČVS: R. -XX/IS-X-Y.-XXXX bolo navrhovateľovi vznesené obvinenie za prečin zneužívanie

právomociverejnéhočiniteľapodľa§326ods.1písm.a)TZnatomskutkovomzáklade,žedňa20.2.2008
asi o 21 hod. na Z. M. Y. L. počas cestnej dopravnej kontroly prevzal od kontrolovaného vodiča G.
H. hotovosť vo výške 5.000,-Sk, ktorú mu vodič predložil na zaplatenie uloženej blokovej pokuty za
spáchaný dopravný priestupok podľa §3 ods. 2 písm. b) zákona č. 315/1996 Z.z., pričom mu obvinený
príslušník PZ nevydal žiadny blok na pokutu, ako potvrdenie o zaplatení blokovej pokuty a následne si

v zázname zo služby a v časti A pridelených pokutových blokov č. XXXXXXX, XXXXXXX R. A. vykázal
uloženie blokovej pokuty vodičovi G.. H. vo výške 1.000,-Sk a zostávajúcu hotovosť si ponechal pre
vlastnú potrebu, čím porušil čl. 8 ods. 2 nar. Prez. PZ č. 7/2002 v znení neskorších predpisov.
Voči predmetnému uzneseniu podal navrhovateľ dňa 6.11.2008 sťažnosť, ktorá však bola zamietnutá.
Okresný súd Bratislava IV. rozsudkom zo dňa 2.7.2009 sp. zn. XT XX/XXXX oslobodil navrhovateľa spod

obžaloby, nakoľko žalovaný skutok nie je trestným činom. V trestnom konaní pred súdom bolo tvrdenie
poškodeného o protiprávnom konaní navrhovateľa značne spochybnené, neboli produkované ďalšie
jednoznačné usvedčujúce dôkazy voči navrhovateľovi a preto musel súd obžalovaného spod obžaloby
oslobodiť.
Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.10.2009 sp. zn. XTo XX/XXXX bolo odvolanie

vojenskejobvodnejprokuratúryvočirozsudkusúduprvéhostupňazamietnuté.Rovnakotakodvolacísúd
mal za to, že v rámci dokazovania boli produkované také dôkazy, ktoré potvrdzujú obhajobné tvrdenia
navrhovateľa, a zároveň na druhej strane vyvolali dôvodné pochybnosti o tom, či skutok je trestným
činom a preto na tieto rezultáty okresného súdu poukazuje aj odvolací súd. Odvolací súd je teda toho
názoru,ženavrhovateľovinebolavinajednoznačneabezpochýbpreukázanáinapriektomu,žeokresný

súd vykonal na hlavnom pojednávaní rozsiahle dokazovanie.
Zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci uzavretej medzi navrhovateľom a AK H.. A.. E. J. zo dňa
3.11.2008 súd zistil, že sa zmluvné strany dohodli, že advokát bude poskytovať navrhovateľovi právnu
pomoc a právne zastupovanie pri uplatňovaní jeho práv, právom chránených záujmov v konaniach:
- možných trestných konaniach vedených na orgánoch inšpekčnej služby

- možných konaniach vo veciach služobného pomeru vedených na útvaroch PZ a MV SR
a to v súvislosti s udalosťou zo dňa 20.2.2008 v súvislosti s občanom G. H. a v konaniach a úkonoch
na tieto konania nadväzujúcich alebo s týmito súvisiacich.Podľa článku IV. predmetnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že za poskytované právne služby sa
na základe dohody zmluvnými stranami stanovuje odmena pre advokáta vo forme hodinovej odmeny
dojednanej vo výške 2.410,10,-Sk + DPH (80EUR) za každú začatú hodinu, podľa vyhlášky 655/2004

Z.z.
Navrhovateľ v súvislosti s vedením trestného stíhania na trovách obhajoby uhradil svojmu právnemu
zástupcovi trovy v celkovej výške 3.571,58,-EUR.
Predmetné trovy právny zástupca navrhovateľovi vyfakturoval faktúrou č. O. XX-XXXX zo dňa
18.11.2008 na sumu 790,02,-EUR, faktúrou č. O. XX-XXXX zo dňa 23.2.2009 na sumu 1.190,-EUR,

faktúrou č. O. XX-XXXX zo dňa 3.9.2009 na sumu 1.347,-EUR a faktúrou č. O. XX-XXXX zo dňa
19.10.2009 na sumu 244,57,-EUR, spolu vo výške 3.571,58,-EUR.
K jednotlivým faktúram bol pripojený aj prehľad jednotlivých úkonov právnej pomoci z obsahu ktorých
nepochybne vyplýva, že sa týkali úkonov predmetného trestného stíhania navrhovateľa.
Navrhovateľ súčasne preukázal zaplatenie odmeny v celkovej výške 3.571,58,-EUR advokátovi (viď č.l.
23, 26, 28 druhá strana, 30 druhá strana súdneho spisu) .

Vyššie uvedené skutočnosti napokon neboli medzi účastníkmi sporné.
Navrhovateľ požiadal odporcu o predbežné prerokovanie nároku žiadosťou doručenou odporcovi dňa
19.3.2010, v ktorej žiadal preplatenie žalovanej sumy. Odporca listom zo dňa 13.8.2010 jeho žiadosť
ako nedôvodnú odmietol uspokojiť.
Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004)
a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona
(1.7.2004).
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom

za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone
verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa§4ods.1písm.b)zákonač.514/2003Z.z.,vovecináhradyškody,ktorábolaspôsobenáorgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom

konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru.
Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie
je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§
15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.
Podľa ustanovenia §5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.
Podľa ust. § 6 ods. 1 zák č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa ust. § 6 ods. 2 zák č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal

proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky
podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "Občiansky zákonník")
uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Podľa § 443 Občianskeho zákonníka
pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia.
Nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia došlo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z , t.j. dňa

22.10.2008 na daný prípad bolo potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci.
V ďalšom sa súd zaoberal aj otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcu v konaní pričom dospel k
záveru, že v danom spore je namieste, aby ako orgán vystupujúci v mene Slovenskej republiky konalo
Ministerstvo vnútra SR. V tomto smere súd poukazuje na nedokonalosť zákona spočívajúcu v tom, že

pokiaľideotrestnékonanie,zákontudávapovinnosťvystupovaťvmeneSRažtromústrednýmorgánom
štátnej správy a to Ministerstvu spravodlivosti SR, Ministerstvu vnútra SR aj Generálnej prokuratúre SR.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje

inak,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu,
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky koná, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo

poverený orgán Policajného zboru.
Možno povedať, že vo všeobecnosti pri náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní štát zastupuje Ministerstvo spravodlivosti SR.
Uvedené však platí iba potiaľ, pokiaľ tento zákon (514/2003 Z.z.) neustanovuje inak (viď §4 ods. 1 písm.
a) bod 1 zákona). Tento zákon však v ustanovení § 4 ods. 1 psím. b) uvádza, že ak v trestnom konaní

škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru je príslušné Ministerstvo vnútra
SR. V danej veci navrhovateľ za nezákonné rozhodnutie (a teda rozhodnutie od ktorého si uplatňuje
žalovaný nárok) označil práve rozhodnutie vyšetrovateľa zo dňa 22.10.2008 ČVS: R.-XX/IS-X-Y.-XXXX.
Je teda zrejmé, že škodu navrhovateľovi spôsobil práve vyšetrovateľ citovaným rozhodnutím, ktoré sa
neskôr (po právoplatnom oslobodení spod obžaloby) ukázalo ako nezákonné rozhodnutie. Vzhľadom

na uvedené mal súd za to, že orgánom oprávneným konať v mene štátu bolo práve Ministerstvo vnútra
SR. Na druhej strane nemožno dávať účastníkovi konania na ťarchu nedokonalosť právnej úpravy v
tom, ktorý konkrétny štátny orgán má v mene štátu vystupovať, keď podstatné je iba to, že subjektom
zodpovednýmzavzniknutúškoduještátakosamostatnáprávnickáosoba.Právepretietoprípadyzákon
upravuje postup, že ak štátny orgán na ktorý sa poškodený obrátil so žiadosťou o predbežné prejednanie

nároku sa necíti byť oprávnený konať v mene štátu, je povinný bezodkladne takúto žiadosť postúpiť
príslušnému orgánu a informovať o tom navrhovateľa (§15 ods. 2 zákona).
Absenciu takéhoto postupu potom nie je možné vykladať na ťarchu žalobcu, ako osoby poškodenej,
ani za predpokladu, že by vo veci malo za SR konať napr. Ministerstvo spravodlivosti SR príp.
generálna prokuratúra SR, nakoľko podstatné je, že zodpovedným subjektom je Slovenská republika

ako samostatný subjekt práva. Pochybenie resp. omyl v označení orgánu verejnej moci nikdy nemôže
byť interpretovaný (pri nedokonalosti právnej úpravy) v neprospech jednotlivca (poškodeného). Okrem
uvedeného Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku neodstúpilo prípadnému
inému orgánu štátu a samo o nej rozhodlo tak, že ju neuznalo. Za danej situácie teda Ministerstvo vnútrazaložilo svoju pasívnu legitimáciu v spore (v prípade, ak by nebolo zrejmé, ktorý orgán štátu je povinný
sa žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zaoberať resp. ak by bola podaná na viaceré orgány
štátu, potom platí, že je ním orgán, ktorý sa žiadosťou začal zaoberať ako prvý).

Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že v danej veci bolo povinné za Slovenskú republiku vystupovať
práve Ministerstvo vnútra SR.
Iná by bola situácia, ak by sa na daný prípad vzťahoval predchádzajúci predpis č. 58/1969 Zb. o
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom.
Citovaný zákon vo svojom ustanovení §9 ods. 1 rozlišuje na jednej strane občianske súdne konanie

a trestné konanie (plus konanie pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom), kedy
ústredným orgánom, ktorý vystupuje v mene štátu, je Ministerstvo spravodlivosti SR a na druhej
strane ostatné prípady, t.j. v podstate správne konania, kedy týmto ústredným orgánom je ten ústredný
orgán, do ktorého pôsobnosti patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom nezákonné rozhodnutie bolo
vydané (v ktorom nesprávnym úradným postupom bola škoda spôsobená). Z uvedeného vyplýva,
že za oblasť súdov a ďalších orgánov činných v trestnom konaní je týmto ústredným orgánom,

vystupujúcim v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, pritom podľa vtedy platnej právnej úpravy
výkladu niektorých pojmov v Trestnom poriadku, orgánmi činnými v trestnom konaní sa rozumejú súd,
prokurátor,vyšetrovateľapolicajnýorgán.Nakoľkotrestnýmkonanímbolotrebapovažovaťcelékonanie
podľa Trestného poriadku (vrátane konania policajných orgánov, vyšetrovateľov a prokurátorov v rámci
prípravného konania) zákon 58/1969 Zb. za ústredný orgán štátnej správy konajúci v mene štátu,

v prípade nezákonného rozhodnutia (nesprávneho úradného postupu) vydaného v trestnom konaní,
považuje výlučne Ministerstvo spravodlivosti SR.
Súd mal za to, že prijatím nového zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutiami a
postupmi orgánov verejnej moci (t.j. zákona č. 514/2003 Z.z.) sa sledoval aj ten účel, aby bola
zodpovednosť rozložená medzi viaceré ústredné orgány štátnej správy a to podľa tohto, do pôsobnosti

tohto ktorého ústredného orgánu patrí orgán, ktorý škodu spôsobil. Preto sa z výlučnej zodpovednosti
Ministerstva spravodlivosti SR za oblasť trestného konania vyčlenili prípady, kedy nesie zodpovednosť
aj Ministerstvo vnútra SR (ak škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru), a
Generálna prokuratúra SR (ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom
súdnomkonaní,vtrestnomkonaníalebosprávnomkonaní).Pritomtorozlišovaníjepotomdôležité,ktorý

orgán vydal nezákonné rozhodnutie, alebo ktorý orgán sa dopustil nesprávneho úradného postupu.
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore
s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a
príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je (až na prípady

hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej
predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z.).
V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z uznesenia o vznesení

obvinenia zo dňa 22.10.2008, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou a následne vedeného trestného
konania voči nemu. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu
nemalo byť vôbec vedené. Ohľadne skutku, ktorého sa mal dopustiť, nebolo preukázané, že by tento
skutok bol trestným činom alebo priestupkom, preto bol navrhovateľ spod obžaloby právoplatne
oslobodený. Keďže toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 6 ods. 1 citovaného

zákona, bolo treba zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby resp. zastavenie trestného
stíhania môže mať z hľadiska ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie
pre nezákonnosť. Treba pritom vziať do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby resp. po zastavení
trestného stíhania neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení
obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku

by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č. 514/2003 Z.z..
Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným
zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba,
proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia aj keď sa
ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. So zreteľom

na uvedené, bolo by namieste na položenú otázku odpovedať kladne, avšak iba za predpokladu,
že to dovoľuje výklad ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Systematickým a logickým
výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 7 a § 8 zákona
č. 514/2003 Z.z. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majúv zmysle ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o
spáchanítrestnéhočinuvyslovenývuzneseníovzneseníobvinenianebolpotvrdený.Dôvody,priktorých

zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu
nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 8 ods.
6 citovaného zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického výkladu) treba použiť analogicky, lebo
koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne
vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe

a o treste (ide o negatívne vymedzenie).
Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa
ustanovení § 1 až § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin

zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (prípadne ďalšie
prípady uvedené v §8 ods. 6).
Vzhľadom na vyššie uvedené, súd mal nepochybne za preukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia
zo dňa 22.10.2008 vykazuje všetky znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle citovaných ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z.. Na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným

rozhodnutím, sa okrem existencie nezákonného rozhodnutia vyžaduje aj vznik škody a najmä existencia
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
Podľa ustanovenia §442 OZ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Aj skutočná škoda aj ušlý
zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu,
ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá

spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku
pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba
nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody.
Skutočnú škodu však nemožno obmedziť len na škodu spôsobenú na veciach. Pod pojem tzv. skutočná
škodatrebazahrnúťajškodu,ktorúpoškodenýutrpelnainýchmajetkovýchprávach,aleboajujmu,ktorú

poškodený utrpel na zdraví, resp. na živote. Skutočnou škodou je aj ujma, ktorá vznikla poškodenému
tým, že bol nútený vynaložiť náklady na prepravu osoby alebo nákladu, ďalej sem patria aj náklady
vynaložené a vzniknuté v spojitosti s uplatnením nároku v trestnom alebo občianskoprávnom konaní.
V prípade ujmy na zdraví do kategórie skutočnej škody patria aj náklady vynaložené na liečenie (§
449) buď poškodeným samým, alebo niekým iným (napr. zdravotnou poisťovňou), nárok na náhradu

bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444), nárok za stratu zárobku (§ 445), nárok za
stratu na dôchodku (§ 447a), náklady na výživu pozostalým (§ 448) a náklady spojené s pohrebom.
Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody; inak povedané v dôsledku
spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti
dalo očakávať. Ušlý zisk možno nahradiť len peňažným plnením. Naturálna reštitúcia tu neprichádza

do úvahy.
Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že
medziprotiprávnymúkonomavzniknutouškodoumusíbyťvzťahpríčinyanásledku.Existenciapríčinnej
súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.
S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzi

príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky
zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Vzťah medzi
protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný.
Vzhľadom na vyššie uvedené, súd v ďalšom (pokiaľ ide o majetkovú škodu) skúmal, či predmetné
nezákonné rozhodnutie bolo jednou z hlavných (bezprostredných) príčin vzniku majetkovej škody tak

ako si ju uplatňoval navrhovateľ. Inak povedané, súd sa zaoberal tým, či k vzniku majetkovej škody (tak
ako si ju uplatnil navrhovateľ) došlo v dôsledku nezákonného rozhodnutia resp. škoda bola ním vyvolaná
("nebyť nezákonného rozhodnutia, nevznikla by ani škoda").
Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,
fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych

dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1
zákona č. 514/2003 Z.z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca
ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.).Podľačlánku47ods.2ÚstavySR,každýmáprávonaprávnupomocvkonanípredsúdmi,inýmištátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.
Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľovi bola uznesením o vznesení

obvinenia a následným trestným stíhaním spôsobená škoda, za ktorú podľa príslušných ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť odporca. Táto škoda bola navrhovateľovi spôsobená v
príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné
stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Navrhovateľ
včas požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí

šesťmesačnej lehoty obrátil so svojim nárokom na príslušný súd. Súd pri rozhodovaní o nároku na
náhradu škody (pokiaľ ide o vynaložené trovy obhajoby) neposudzuje účelnosť trov vynaložených v
súvislosti s obhajobou v trestnom konaní, ale posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v
príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Inak
povedané, nie je dôležité to, či boli jednotlivé úkony zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelné
pre hájenie záujmov navrhovateľa v trestnom konaní (súd pri náhrade škody nerozhoduje o účelnosti

vynaložených trov, teda nerozhoduje o trovách konania), ale posudzuje to, o akú sumu sa skutočne
zmenšil navrhovateľov majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Ak
navrhovateľ skutočne zo svojho majetku uhradil v súvislosti s jeho zastupovaním v trestnom konaní
svojmu advokátovi určitú sumu, tak je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jeho majetok v
príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Inak povedané nebyť nezákonne

vedeného trestného stíhania voči jeho osobe, nemusel by vynaložiť zo svojho majetku peniaze na
zaplatenie advokáta.
V tejto súvislosti súd poznamenáva, že podmienkou zodpovednostného vzťahu podľa zákona č.
514/2003 Z.z. je 1. vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania, napriek tomu, že v neskoršom
konaní došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, 2. vznik škody a

3. príčinná súvislosť medzi podmienkami 1 a 2. Podmienka sub 1 bola u navrhovateľa naplnená
(navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie a vedené voči nemu trestné stíhanie a bol spod obžaloby
právoplatne oslobodený). Pokiaľ ide o podmienku vzniku škody, možno uviesť, že škoda je tradične
definovaná ako majetková ujma, ktorú možno objektívne vyjadriť všeobecným ekvivalentom, tj.
peniazmi. Za skutočnú škodu sa teda považuje majetková ujma vyjadriteľná peniazmi, ktorá spočíva

v zmenšení, v znížení či v inom znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného. Už zo samotnej
tejto definície je zrejmé, že škodou môžu byť tiež účastníkom konania skutočne vynaložené náklady na
to ktoré konanie, nakoľko nimi dochádza k zmenšeniu existujúceho majetku. V tejto súvislosti možno
poukázať na to, že zákonodarca (už) zvolil metódu explicitného zahrnutia (zrejme primárne z dôvodu
právnej istoty) nákladov konania pod pojem škody už v zákone č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Pokiaľ ide o naplnenie podmienky sub 3, je zrejmé, že fakt
oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenie trestného stíhania v neskoršom konaní spätne znamená,
že nezákonné vznesenie obvinenia vyvolalo zo strany pôvodne obvineného procesné úkony smerujúce
k odstráneniu pre neho nežiadúcich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie uvedeného
nezákonného postupu štátu neboli potrebné; tj. úkony usilujúce o zastavenie trestného stíhania. Teda,

náklady konania vedúceho k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby sú v
príčinnej súvislosti so "vznesením obvinenia", nakoľko ním boli v podstate vyvolané. Je teda naplnená aj
podmienka príčinnej súvislosti medzi podmienkami 1 a 2. Opačný výklad by bol v rozpore so zmyslom a
účelom zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko by jeden z dôsledkov uvedeného nezákonného postupu - vznik
nákladov konania vedúceho k jeho reparácii - nebol napravený. Pokiaľ sa už sám zákonodarca rozhodol

odškodniť osoby, voči ktorým bolo nezákonne vedené trestné stíhanie, nemožno mu podsúvať zámer,
ktorý by nemal žiadny rozumný zmysel, tj. že by vedome hodlal pripustiť existenciu nereparovateľnej
škodyvzniknutejtýmtoosobámvneskoršomkonaní.Inakpovedané,stavneodškodneniatýchtoosôbby
trval ďalej, akurát v inej kvantitatívnej podobe, čo by bolo nezmyselné, keď sa už zákonodarca rozhodol
pristúpiť k odškodneniu týchto osôb.

Je potrebné rovnako reflektovať, že náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu
spod obžaloby či k zastaveniu trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným
krokom k dosiahnutiu spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému.
Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát
chápal predmetné náklady konania osoby neprávom odsúdenej alebo stíhanej ako náklady vynaložené

v záujme právneho štátu samého.

Listina základných práv a slobôd, ktorej súčasťou je i čl. 36 ods. 3, bola do nášho právneho
poriadku (resp. do právneho poriadku vtedajšej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) začlenenáústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBOD ako
ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky; tento zákon
bol schválený dňa 9. 1. 1991 a účinnosť nadobudol dňa 8. 2. 1991. Základným ustanovením tohto

zákona bol § 1 ods. 1, podľa ktorého "ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad
a používanie musí byť v súlade s Listinou"..., a ďalej § 6 ods. 1, ktorý stanovil, že "zákony a iné právne
predpisy musia byť uvedené do súladu s Listinou ... najneskôr do 31. 12. 1991. Týmto dňom strácajú
účinnosť ustanovenia, ktoré s Listinou ... nie sú v súlade". Z uvedeného potom možno dovodiť, že by
bolo v rozpore s Listinou po 8. 2. 1991, kedy táto ústavná norma vstúpila do účinnosti, používať pri

aplikácii zákona č. 58/1969 Zb. a aj 514/2003 Z.z. výklad, ktorý by bol v rozpore s čl. 36 ods. 3 Listiny
a v dôsledku toho rovnako s princípmi materiálneho právneho štátu a s chápaním spravodlivosti ako
cieľa, ktorý má byť v súdnom konaní dosiahnutý.

Listina v čl. 36 ods. 3 priznáva každému právo na ochranu pred následkami nezákonného rozhodnutia
súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Cieľom tohto ustanovenia je teda zjavne poskytnutie náhrady škody tým, ktorým bola nezákonným
či nesprávnym postupom orgánov štátu škoda spôsobená. Toto ustanovenie všeobecne vychádza zo
skutočnosti, že štát funguje aj preto, aby ako svojich občanov, tak aj osoby zdržujúce sa na jeho území,
chránil, aby im poskytoval záruky, že ich práva budú chránené, a aby im v prípade ich porušenia umožnil
domáhať sa nápravy. Odsek 4 čl. 36 Listiny potom odkazuje na (zvláštny) zákon, ktorý podmienky i

podrobnosti práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným
postupom zakotví. Týmto zvláštnym zákonom je práve zmieňovaný zákon č. 514/2003 Z.z. (predtým
zákon č. 58/1969 Zb.) Takýto zákon však nemôže samotný nárok na náhradu škody, v dôsledku
spomínaného konania vzniknutej, anulovať (negovať), hoci "iba" v jeho dieľčom aspekte. Inak povedané,
zvláštny zákon podľa čl. 36 ods. 4 Listiny nemôže poprieť predmetné ústavou zaručené základné

právo, a to nielen ako celok, ale ani jeho dielčie komponenty. Zákonu je zverená úprava podmienok a
podrobností realizácie už ústavne zakotveného práva, ktoré vychádza z princípu ochrany práv každého,
kto bol poškodený nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu či verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

Za tohto stavu je potrebné nastoliť požiadavku ústavne konformného výkladu zákona č. 514/2003
Z.z., a to v tom smere, že pod toto ustanovenie je potrebné - v súlade s čl. 36 ods. 3 Listiny -
zahrnúť i ten z komponentov práva na náhradu škody, ktorý spočíva v nároku na úhradu nákladov
konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či zastavenie trestného stíhania (ktoré sú v
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pretože ním boli vyvolané). Opačný výklad by značil,

že by v prípade osôb, ktorým vznikla škoda spočívajúca "len" v predmetných nákladoch konania
(trovách obhajoby), došlo k úplnému vylúčeniu tejto kategórie subjektov z práva na náhradu škody
spôsobenej im spomínaným konaním štátu či orgánu verejnej správy. V tejto súvislosti možno poukázať
na nález sp. zn. Pl. ÚS 38/06 zo dňa 6. 2. 2007 (N 23/44 SbNU; 84/2007 Sb.): "Zmyslom a účelom
ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Zb., v znení neskorších predpisov, je zaistenie úhrady nákladov

konania vynaložených poškodeným na zrušenie alebo zmenu nezákonného rozhodnutia alebo nápravu
nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, zmyslom a účelom daného zákonného ustanovenia
je zahrnutie do rámca pojmu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom (čl. 36 ods. 3 a 4 Listiny) aj úhrady nákladov konania smerujúceho k ich zrušeniu, zmene
alebo náprave. A contrario by totiž bolo v rozpore s princípom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aby jeden z dôsledkov takého
konania orgánov verejnej moci, a to náklady konania vedúceho k jeho reparácii, niesol poškodený sám".
Opačný výklad by bol tiež v rozpore s čl. 13 Zmluvy, nakoľko by vytváral prostredie nezodpovednosti
štátu za opatrenia, ktorými vznikla občanom na ich právach ujma.
Teda, ústavne konformným výkladom je namieste dospieť k výkladovému záveru, že zákon č. 514/2003

Z.z. zahŕňa aj nárok na úhradu nákladov konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či na
zastavenie trestného stíhania.
Náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu spod obžaloby, či k zastaveniu
trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným krokom k dosiahnutiu
spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému. Ak došlo k

oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát chápal
predmetné náklady konania osoby neprávom obvinenej ako náklady vynaložené v záujme právneho
štátu samého.Ako už bolo uvedené, náklady konania vedúce k oslobodeniu spod obžaloby či k zastaveniu trestného
stíhania sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, nakoľko ním boli vyvolané. Pokiaľ tento
ústavný predpis zakotvuje základné právo "každého" na náhradu škody, nemožno než dospieť k záveru,

že aj navrhovateľovi - ako "každému" - prináleží právo na náhradu škody v podobe ním vynaložených
predmetných nákladov konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške 3.571,58,-EUR,
nakoľko práve o túto sumu (bez ohľadu na účelnosť jej vynaloženia - súd tu totiž nerozhoduje o trovách
konania resp. o ich výške) sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného

stíhania voči jeho osobe (navrhovateľ túto sumu aj skutočne svojmu právnemu zástupcovi uhradil), čo
vyplýva aj z dokladov založených v súdnom spise.
Celková výška škody v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia
a prebiehajúceho trestného stíhania) predstavuje sumu 3.571,58,-EUR.
Pokiaľ ide o príslušenstvo k pohľadávke (žalované úroky z omeškania), v tomto smere súd
poznamenáva, že ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. splatnosť pohľadávky na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím neustanovujú, a preto sa
má použiť právna úprava splatnosti pohľadávok podľa § 563 Občianskeho zákonníka (ktorá sa týka
všetkých pohľadávok na náhradu škody). Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka ustanovuje: "Ak
čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal". Ustanovenie § 563 Občianskeho

zákonníka sa teda týka aj tejto veci, takže odporca sa dostal do omeškania so splnením nároku na
náhradu škody dňa 20.9.2010 (prvý deň po dni, keď uplynula odporcovi 6 mesačná zákonná lehota na
dobrovoľné splnenie si povinnosti po tom, čo ho navrhovateľ k tomu vyzval žiadosťou zo dňa 18.3.2010,
doručenou odporcovi dňa 19.3.2010). Vzhľadom na uvedené súd priznal navrhovateľovi okrem škody vo
výške 3.571,58,-EUR aj úroky z omeškania z tejto sumy vo výške 9 % p.a. (výška úrokov z omeškania

je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB k prvému dňu omeškania - §517
ods. 2 OZ a §3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Zb.) od 20.9.2010 až do zaplatenia.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a
úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania vo výške 443,19,- EUR.

Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 443,19,- EUR nasledovne:
- prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 22.1.2010 , §14 ods. 1 písm.
a)........... 131,13,-EUR + 7,21,-EUR (režijný paušál)
- podanie - žalobný návrh zo dňa 22.9.2010 - §14 ods. 1 písm. b) .......131,13,-EUR +
7,21,-EUR (režijný paušál)

- účasť na konaní pred súdom - pojednávanie dňa 22.10.2012, § 14 ods. 1 písm. c)....... 131,13,-EUR
+ 7,63,-EUR (režijný paušál)

Trovy právneho zastúpenia spolu (bez režijných paušálov) bez DPH : 393,39,-EUR
Režijný paušál spolu 22,05,-EUR

20% sadzba DPH za úkony po 1.10.2011..........1 x 27,75,-EUR...................27,75,-EUR

Trovy právneho zastúpenia s DPH (20%) celkom.....................................443,19,-EUR

Podľa§149ods.1OSP,akadvokátzastupovalúčastníka,ktorémubolaprisúdenánáhradatrovkonania,

je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava
I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo
sleduje, a musí byť podpísané a datované.

Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis