Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. február 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/17/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112206760
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rudolf Čirč
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:5112206760.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobcov 1/ M. P. a 2/ P. P., oboch bývajúcich v O. XXX, W.
A., zastúpených splnomocnenkyňou LALINSKÝ ADVOKÁT s. r. o., so sídlom v Žiline, Námestie Andreja
Hlinku 1, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Andrej Lalinský, proti žalovaným 1/ M. S.,
bývajúcej v R., S. P. XXXX/XX, 2/ Z. S., bývajúcemu v A., A.. S. XXX/XX a 3/ O. S., bývajúcemu v R., S.
P. XXXX/XX, zastúpeným Mgr. Pavlom Karmanom, advokátom so sídlom v Žiline, Mariánske námestie

29/6, o zaplatenie 3 000 eur, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 2C/40/2012, o dovolaní
žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 23. februára 2016 sp. zn. 5Co/617/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobcov o d m i e t a.
Žalovaní majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom potvrdil rozsudok

Okresného súdu Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) z 20. augusta 2015
č. k. 2C/40/2012-164, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcov o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 3
000 eur. Potvrdenie prvoinštančného rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotožňujúc sa so
skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.

2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“). Žiadali,

aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie, alebo aby tieto rozsudky zmenil tak, že žalobe v plnom
rozsahu vyhovie. Prípustnosť dovolania odôvodnili odňatím ich možnosti konať pred súdom, ku ktorému
malo dôjsť tým, že odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, že prvoinštančný i
odvolací súd nevykonali všetky potrebné dôkazy a rozhodli na základe neúplne zisteného skutkového
stavu, že nesplnili povinnosť vyplývajúcu z § 118 ods. 2 O. s. p., že listinné dôkazy neboli vykonané

zákonom predpísaným spôsobom a že rozsudok odvolacieho súdu nebol riadne odôvodnený. Namietali
aj nesprávne právne posúdenie veci oboma súdmi.

3. Žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny opravný prostriedok ako nedôvodný
zamietnuť.

4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C.
s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci
k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia
§ 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu

existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskysúdnyporiadokvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„O.s.p.“).Dôvodompretakýtopostupje nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivej ochrane porušených práv a
právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych
očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy

procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

5. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom
ostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv.

por. tiež § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. i nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom
poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, že dovolanie bolo podané včas oprávnenými
osobami, skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania, či dovolanie je procesne prípustné a dospel
k záveru, že ho treba odmietnuť.

6. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§

236 ods. 1 O. s. p.).

7. V preskúmavanej veci dovolatelia napadli dovolaním rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok prvoinštančného súdu. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti
rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

8. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž
o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci
ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

9. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p., možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.
s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať
vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z
procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal
otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v

danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad
odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v

tomto zákonnom ustanovení.

10. Za nedôvodnú považoval námietku žalobcov o odňatí ich možnosti konať pred odvolacím súdom
tým, že odvolanie bolo prejednané bez nariadenia pojednávania. V zmysle ustanovenia § 214 ods. 2
O. s. p. odvolací súd môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z

prípadov uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t. j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť závisí od úvahy odvolacieho súdu), alebo ak súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
alebo ak ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo ak to vyžaduje
dôležitý verejný záujem. Pretože v preskúmavanej veci nešlo o žiaden z prípadov vyplývajúcich z § 214

ods. 1 O. s. p., odvolací súd bol oprávnený podľa odseku 2 tohto ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez
nariadenia pojednávania a týmto zákonným postupom neodňal žalobcom možnosť konať pred súdom.

11. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania bola aj dovolacia námietka o nevykonaní všetky
potrebných dôkazov a o neúplnom zistení skutkového stavu. Súd totiž nie je viazaný návrhmi účastníkov

na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy
vecou súdu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkovéhostavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm.
f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (R 37/1993
a R 125/1999). Ani prípadná neúplnosť či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie

je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná za dôvod zakladajúci vadu konania v zmysle
ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/ 2000 a viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto
nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ale má nanajvýš „len“ charakter

tzv. inej vady konania s možným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.).

12. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa odňatia možnosti konať pred prvoinštančným súdom
opomenutím procesnej povinnosti vyplývajúcej pre súd z § 118 ods. 2 O. s. p. (t. j. uviesť, ktoré
právne významné tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové

tvrdenia zostali sporné a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli) dovolací súd považuje
za potrebné poznamenať, že i keď zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvej inštancie výslovne
nevyplýva splnenie tejto povinnosti, zároveň z nich nevyplýva ani žiadna výhrada vtedajšej zástupkyne
žalobcov voči jej nesplneniu, hoci tá bola na pojednávaniach prítomná. Z povahy tejto procesnej
povinnosti je však zrejmé, že k zhojeniu („skonzumovaniu“) jej prípadného nesplnenia dochádza

samotným rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. je súd povinný
uviesť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne
posúdil. Náprava prípadného nesprávneho postupu prvoinštančného súdu v tomto smere je daná tiež
možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalobcovia v predmetnej veci

aj využili. Bolo by neefektívne, ba až nezmyselné považovať prípadné nedodržanie § 118 ods. 2 O.
s. p. súdom prvej inštancie za tzv. zmätočnostnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a z tohto
dôvodu zrušovať v dovolacom konaní rozhodnutia súdov v základnom konaní a vec vracať na ďalšie
konanie, hoci účastník konania (dnes strana sporu) mal možnosť namietať nesprávnosť postupu súdu
prvej inštancie v opravnom konaní a hoci mal možnosť dozvedieť sa o skutkových a právnych záveroch

súdov v základnom konaní z odôvodnení ich rozhodnutí. Preto uvedená námietka, aj keby bola dôvodná,
nebolaspôsobilámaťzanásledoktzv.zmätočnostnúvadu,t.j.porušeniezákladnýchzásadobčianskeho
súdneho konania, a teda odňatie možnosti žalobcov konať pred súdom.. Ani v rozhodnutí najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 236/2010, na ktoré v dovolaní poukazovali žalobcovia, nebolo nerešpektovanie §
118 ods. 2 O. s. p. výslovne označené za tzv. zmätočnostnú vadu majúcu za následok odňatie možnosti

konať pred súdom. Za takúto vadu v ňom bolo označené nedodržanie postupu vyplývajúce z § 156 ods.
3 O. s. p. (neoznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu).

13. Zjavne neopodstatnenou bola aj námietka, že listinné dôkazy neboli vykonané zákonom
predpísaným spôsobom. V zápisnici z pojednávania pred súdom prvej inštancie z 20. augusta 2015 je

výslovne uvedené, že súd pristúpil k čítaniu listinných dôkazov a že sporové strany nemajú pripomienky
k prečítaným listinným dôkazom a nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Okrem toho aj keď
súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom takým spôsobom,
ktorý predpisuje zákon, dochádza taktiež „len“ k tzv. inej, v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. neuvedenej
vade (por. napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).

14. Napokon nedôvodnou bola aj námietka žalobcov o odňatí ich možnosti konať pred súdom
nedostatočným odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu (jeho nepreskúmateľnosťou). Na zasadnutí
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, publikované v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta

ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Pri vyjdení z tohto
stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci nedáva žiaden podklad pre

to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť vyššie citovanej právnej vety. Treba mať na pamäti,
že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovanýmrozsudkomvytváraichorganickú(kompletizujúcu)jednotu.
Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak vodôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie
veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, posudzujúc ho v kontexte s rozsudkom

súdu prvej inštancie, bolo zrejmé, čoho sa žalobcovia domáhali a z akých dôvodov, aké bolo stanovisko
žalovaných k uplatnenému nároku, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Dovolatelia
preto nedôvodne argumentovali, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný. Pritom za vadu
konaniavzmysle§237ods.1písm.f/O.s.p.vžiadnomprípadenemožnopovažovaťto,žeodvolacísúd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa ich predstáv, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým
spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo). Dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní riadneho
odôvodnenia rozhodnutí súdov v základnom konaní sa nezaoberá správnosťou skutkových a právnych
záverov v nich obsiahnutých, pretože správnosť dovolaním napadnutého rozsudku by mohol skúmať,
len ak by dovolanie bolo prípustné.

15. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcov podľa § 447 písm. c/ C. s. p. odmietol ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

16. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 256 ods. 1 C.
s. p. (per analogiam), keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinili neprípustným

dovolaním žalobcovia. Preto žalovaným priznal náhradu týchto trov (§ 262 ods. 1 C. s. p.).

17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.