Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. február 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžo/35/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200842
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:7013200842.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Centrum ekologických informácií, so sídlom
Suché mýto 19, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou Bardač, s.r.o., so sídlom Búdková 4,
Bratislava, proti žalovanému: Obec Košický Klečenov, so sídlom Košický Klečenov 9, 044 45 Bidovce,
o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/138/2013-54 zo dňa 19. novembra 2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/138/2013-54 zo dňa
19. novembra 2014 p o t v r d z u j e .

Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach napadnutým uznesením č. k. 7S/138/2013-54 zo dňa 19. novembra 2014

podľa § 104 ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastavil konanie
z dôvodu, že konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je
nedostatok právomoci súdu na preskúmanie neexistujúceho rozhodnutia. Bolo preukázané, že konanie
o poskytnutie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej
len „zákon o slobode informácií“, resp. „ZSI“) sa na základe žiadosti žalobcu nezačalo, a v dôsledku
toho neexistuje rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre

postup podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku preto neboli splnené. Krajský súd
vec právne posúdil v súlade s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaným v jeho
rozhodnutí sp. zn. 7Sži/7/2013. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 a § 146
ods. 1 písm. c/ OSP s prihliadnutím na ustanovenie § 151 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP
a žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby ho
NajvyššísúdSlovenskejrepublikyzrušilavecvrátilkrajskémusúdunaďalšiekonanie.Žalobcamalzato,
že odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
čo viedlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom. Uviedol, že žalobca má k dispozícii e-mailovú
schránku s konkrétnymi podaniami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom, ktoré odosielal
žalovanému na vybavenie. Tieto súbory boli žalovanému doručené. Ak by žalobca dostal priestor na

pojednávaní, mohol to preukázať konajúcemu súdu priamo nahliadnutím do danej e-mailovej schránky.
Záver krajského súdu o neexistencii podanej žiadosti preto považuje žalobca za predčasný.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že trvá na vyjadrení, ktoré bolo doručené
Krajskému súdu v Košiciach dňa 01. augusta 2013.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), preskúmal napadnuté odvolanie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podanéhoodvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
nemožno priznať úspech.

Predovšetkým treba uviesť, že v priebehu súdneho konania Ústavný súd Slovenskej republiky
uznesením č. k. I. ÚS 260/2014-14 zo dňa 21. mája 2014 vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sži/7/2013 zo dňa 27. novembra 2013
rozhodol, že sťažnosť Centra ekologických informácií, Suché mýto 19, Bratislava odmieta ako zjavne
neopodstatnenú.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že „Po oboznámení sa s obsahom
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,
a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne
akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 7Sži/7/2013 z 27. novembra

2013 právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých
právnych úvah sa nestotožnil so sťažovateľom predostretou argumentáciou, a predovšetkým prečo
dospel k záveru, že „... žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií a ani ho začať nemohol...
teda nenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu“. Je
teda zrejmé, že najvyšší súd oprel svoje závery o konkrétne zákonné ustanovenia príslušných právnych

predpisov, a to predovšetkým zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení
niektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov,vychádzajúcpritomzpríslušnýchustanovenízákonao
slobodnom prístupe k informáciám. Zhodnotiac intenzitu možného zásahu do sťažovateľom označených
práv sa musí aj ústavný súd stotožniť so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého „Na webovej stránke
Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických podateľni orgánov verejnej moci

podľa § 10 ods. 2 písm. p) zákona o elektronickom podpise súd zistil (a mohol tak urobiť aj žalobca,
ktorého zastupujú a aj v konaní pred orgánmi obce zastupovali osoby s právnickým vzdelaním, ktoré
sú aj počítačovo gramotné), že žalovaný je orgánom verejnej moci, ktorý nemá zriadenú elektronickú
podateľňu a ani mu zákon neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť.“, k čomu dodáva, že tejto
skutočnosti si bol, resp. mohol byť sťažovateľ za aktívnej pomoci svojho právneho zástupcu vedomý už

na začiatku samotného konania podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a ústavnému súdu
ani nepredložil taký dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že nemohol požiadať o požadované informácie iným
technicky prijateľným spôsobom.“.

Odvolací súd zistil, že preskúmavaná vec, ktorá je predmetom tohto odvolacieho konania je obdobná

ako vec, ktorá bola predmetom odvolacieho konania najvyššieho súdu, v ktorom rozhodol uznesením
sp. zn. 7 Sži/7/2013 zo dňa 27. novembra 2013.

Námietky žalobcu uvedené v podanom odvolaní nie sú dôvodné, lebo krajský súd dostatočne odôvodnil
prečo konanie o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií nezačalo, a jeho rozhodnutie

je súladné s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplývajúcim z rozhodnutia zo dňa 27.
novembra 2013, sp. zn. 7Sži/7/2013, na čo krajský súd aj poukázal. Ani námietka žalobcu o nenariadení
pojednávania krajským súdom nie je dôvodná, lebo súd nepripravuje pojednávanie, ak odmieta návrh z
procesných dôvodov alebo rozhoduje o zastavení konania podľa Občianskeho súdneho poriadku alebo
osobitného predpisu. Nebolo teda potrebné nariaďovať pojednávanie, lebo splnenie podmienok konania

súd skúma prv než rozhoduje vo veci samej, a pojednávanie sa nariaďuje na prejednanie veci samej.

Vzhľadom k uvedenému pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom uznesení č. k. I. ÚS
260/2014-14 zo dňa 21. mája 2014 vyslovil svoj právny názor k obdobnej problematike, ktorá je
predmetom súdneho prieskumu v danej veci, tento jeho právny názor je potrebné považovať za záväznú

judikatúru pre danú vec, a preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle §
250ja ods. 3 druhá veta v spojení s § 219 ods. 1, 2 a s § 246 ods. 1 OSP potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 250k ods. 1 OSP v spojení s
§ 246c ods. 1 a s § 224 ods. 1 OSP. Žalobcovi náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože v tomto
konaní nemal úspech.

Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť 01.
júla 2016.

Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491
ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa

doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.