Rozhodnuté bolo na súde Mestský súd Bratislava IV
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Ondrej Krajčo
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 8C/1/2002
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1402899982
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2005
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2005:1402899982.5
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava IV, v konaní pred samosudcom JUDr. Ondrejom Krajčom, vo veci navrhovateľa:
JUDr. P. K., bytom S. X, B., zast. JUDr. E. V., advokátom so sídlom P. XX,. B., proti odporcovi: V. Z. P., M.
XX,. B., zast. JUDr. Š. D., advokátom so sídlom C. XX,. B., o ochranu osobnosti s návrhom na priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000.000,- Sk, takto
r o z h o d o l :
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
3.000.000,- Sk, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšku súd návrh zamieta.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 742.248,30 Sk, a to do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku, na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. E. V., advokáta so
sídlom P. XX,. B., vedený vo V. B., a.s., č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX.
o d ô v o d n e n i e :
Navrhovateľ sa proti odporcovi v 1/ rade a pôvodnému odporcovi v 2/ rade - S. T. návrhom zo dňa
03.01.2002 domáhal, aby súd uložil odporcovi v 1/ rade povinnosť požiadať S. X o uverejnenie
ospravedlnenia v znení vymedzenom v petite návrhu a tiež povinnosť zaplatiť mu sumu 200.000,- Sk
ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a odporcovi v 2/ rade uložil povinnosť ospravedlniť sa
navrhovateľovi v znení vymedzenom v petite návrhu. Neskôr požadovanú výšku náhrady nemajetkovej
ujmy rozšíril na 1.500.000,- Sk.
Tunajší súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 23.06.2003 pod č. k. 8C 1/02-272, ktorým uložil
odporcovi v 1/ rade povinnosť strpieť na svoje náklady, aby navrhovateľ dal k dispozícii S. na uverejnenie
textospravedlneniavnavrhovanomznení,ďalejuložilodporcoviv1/radepovinnosťzdržaťsauvádzania
výrokov na adresu navrhovateľa o nezákonnom výkone jeho exekučnej činnosti a tiež povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000,- Sk. Vo zvyšku požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy súd návrh zamietol. V celom rozsahu súd zamietol návrh voči odporcovi v 2/ rade.
Proti uvedenému rozsudku tunajšieho súdu podal odvolanie odporca v 1/ rade, ktorý žiadal rozsudok
súdu prvého stupňa zrušiť alebo tento zmeniť a návrh v celom rozsahu zamietnuť. Odporca v 2/ rade
odvolanie nepodal.
Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd prejednal odvolanie odporcu v 1/ a svojim rozsudkom
zo dňa 11.02.2004 pod č. k. 10 Co 260/03-373 napadnutý rozsudok v časti o uloženie povinnosti
strpieť uverejnenie ospravedlnenia rozsudok ako vecne správny potvrdil. V časti o zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch prvostupňový rozsudok zrušil a vrátil vec tunajšiemu súdu na nové
prejednanie a rozhodnutie. Dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
bola jeho nepreskúmateľnosť. Odvolací súd pritom súčasne vyslovil vo svojom odôvodnení, že úlohou
súduprvéhostupňabudeznovapodrobnejšiezisťovaťopätovnýmvýsluchomnavrhovateľaavykonaním
ním označených ďalších dôkazov, či vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostných práv navrhovateľa
jevtomtoprípadenamiesteokremmorálnejsatisfakcieipeňažnézadosťučinenieavakejmiere,aleboči
vzhľadom na obsah výroku dnes už bývalého štatutárneho zástupcu odporcu v 1/ rade a na odstup času
nepostačuje plne ospravedlnenie, ktoré bolo navrhovateľovi priznané, pričom v tomto smere dôkazné
bremeno zaťažuje navrhovateľa.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku tiež konštatoval, že v čase zásahu bola v značnej miere
znížená dôstojnosť navrhovateľa ako exekútora a jeho vážnosť v spoločnosti.
Pre úplnosť sa žiada uviesť, že nakoľko odporca v 2/ rade nepodal odvolanie, výrok o zamietnutí návrhu
vočiodporcoviv2/radenadobudolprávoplatnosťdňa07.08.2003avtejtočastibolokonanieprávoplatne
skončené.
Predmetom konania po vrátení veci odvolacím súdom bolo teda už len zaplatenie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Preto sa aj v odôvodnení súd zaoberá tvrdeniami účastníkov a vykonaným
dokazovaním výhradne už len vo vzťahu k tejto otázke.
Navrhovateľ sa proti odporcovi v 1/ rade (ďalej len "odporca") pôvodne domáhal zaplatenia náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- Sk. Podaniami zo dňa 18.01.2002, 29.01.2003 a 26.07.2004
navrhovateľ postupne rozšíril svoj návrh v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
najprv na 1.000.000,- Sk, potom na 1.500.000,- Sk a napokon na 10.000.000,- Sk. O pripustení zmeny
návrhu súd rozhodol uzneseniami zo dňa 23.01.2002, 07.02.2003 a 29.09.2004.
Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ vo svojich podaniach a prednesoch
tvrdil, že neoprávnené zásahy spočívajúce v tvrdeniach o jeho nezákonnej činnosti bude možné
zmierniť iba vzájomným doplnením morálnej a materiálnej satisfakcie, teda uverejnením ospravedlnenia
a súčasným poskytnutím primeraného zadosťučinenia v peniazoch. Ako ďalej uviedol navrhovateľ,
zásahy znevážili jeho osobu ako súdneho exekútora, avšak aj ako právnika, do ktorého práce patrí
zákonný a etický výkon právnického povolania. Vo vzťahu k výške požadovanej náhrady v peniazoch
navrhovateľ poukázal na to, že činnosť navrhovateľa bola zo strany zástupcu odporcu označená za
zverstvo. Taktiež navrhovateľ poukázal na to, že nepravdivé tvrdenia boli uverejnené v televíznom
vysielaní S. a tlači - denníkoch P. a N. O., ktoré patria medzi najčítanejšie a majú celoštátnu pôsobnosť.
Ďalej navrhovateľ uviedol, že pokiaľ subjekt ako je odporca, teda najväčšia zdravotná poisťovňa v S. R.
zverejní nepravdivé tvrdenia o navrhovateľovi, je prirodzené, že predmetné informácie majú oveľa väčší
vplyv na adresátov, než aký by mali, ak by išlo o verejne neznámy subjekt. Okrem toho je však súčasne
navrhovateľ vystavený v dôsledku zásahov aj psychickému napätiu a stresu. Napokon vo svojom
poslednom podaní zo 17.12.2004 navrhovateľ zhrnul, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa
vyvolal závažné následky vo sfére profesionálnej, spoločenskej, ako aj vo sfére súkromnej, pričom sa
podrobne vyjadril k právnemu zhodnoteniu veci, tak aj ohľadne dôkazov vykonaných v priebehu konania.
Pre úplnosť sa žiada uviesť, že navrhovateľ vo svojom rozšírení návrhu uvádzal, že dôvodom rozšírenia
návrh na náhradu vo výške 10.000.000,- Sk je zaslanie listov, ktoré odporca v mesiacoch jún - júl 2004
masovo distribuoval dlžníkom Všeobecnej zdravotnej poisťovne, ktorými vyzýva platiteľov poistného na
zaplatenie poistného, ktoré bolo predmetom exekúcie prikázaním pohľadávky, pričom v týchto listoch sa
uvádza,žepredmetnásituáciabolaspôsobenápochybenímnavrhovateľa.Uviedol,žeideopokračujúce
konanie zo strany odporcu, ktorým sa degradácia povesti navrhovateľa ešte viac umocňuje.
Toto svoje tvrdenie korigoval v podaní zo dňa 17.12.2004, kde už neargumentuje z pohľadu posúdenia
predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a jej výšky zaslaním vyššie popísaných listov,
ale poukazuje len na naplnenie predpokladov pre priznanie náhrady vo vzťahu k pôvodnému zásahu.
Na preukázanie svojich tvrdení vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy navrhovateľ navrhol v priebehu
konania vykonať dokazovanie listinnými dôkazmi - množstvom prípisov, ktoré platitelia poistného zaslali navrhovateľovi, ako aj výsluchom navrhovateľa a svedkov JUDr. M. K., JUDr. M. P., JUDr. I. V., JUDr.
J. J. a S. R..
Odporca vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy namietal, že navrhovateľ nemá nárok na túto náhradu
s poukazom na skutočnosť, že nedošlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Neskôr po vrátení
veci odvolacím súdom odporca doplnil jeho obranu aj o tvrdenia, ktorými popieral naplnenie ďalších
predpokladov pre priznanie náhrady. Uviedol, že nespôsobil navrhovateľovi ujmu, nakoľko konal v
súlade so svojimi povinnosťami, ktoré mu ukladá zákon č. 273/1994 Z.z., v znení neskorších predpisov.
Podľa odporcu jeho konanie je jednoznačne určené jeho zákonnými povinnosťami a ochranou záujmov
poistencov, a preto ho nemožno vnímať ako zásah do osobnostných práv navrhovateľa a súčasne
prezentoval aj obranu vo vzťahu k prípadnej výške náhrady.
Odporca namietal aj to, že zaslanie listov a pokračovanie v činnosti zo strany odporcu nemôže byť
dôvodom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za zásahy, ktoré s predmetnými listami priamo
nesúvisia. Touto argumentáciou sa súd ďalej podrobnejšie nezaoberal, nakoľko navrhovateľ tieto jeho
tvrdenia korigoval vo svojom podaní zo dňa 17.12.2004, čo už bolo popísané vyššie.
Napokon odporca namietal, že náhrada nemajetkovej ujmy nepredstavuje prostriedok na ochranu
majetkových práv a navrhovateľovi nič nebráni využiť všetky prostriedky, ktoré mu ponúka platný právny
poriadok na ochranu jeho majetkových práv. Nemožno však takýto postup nahrádzať prostredníctvom
náhrady nemajetkovej ujmy.
Odporca sa zaoberal aj okolnosťami, za ktorých došlo k zásahu do práv navrhovateľa, ktoré nemožno
pri prípadnom posudzovaní výšky náhrady prehliadnuť. Uviedol, že práve pri stanovení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch treba (na rozdiel od posudzovania predpokladov vzniku zodpovednosti
za porušenie osobnostných práv) prihliadať na mieru zavinenia pôvodcu zásahu. V tejto súvislosti
odporca opäť poukázal na to, že si len plnil jeho povinnosti, pričom vychádzal z právneho názoru, o
ktorého správnosti je odporca doposiaľ presvedčený.
Odporca v 1/ rade navrhol vykonať dokazovanie výsluchom svedkov K. H. a JUDr. V. H., ako aj listinnými
dôkazmi: Vyjadrenie MZ SR zo dňa 03.01.2001, Vyjadrenie MF SR zo dňa 06.12.2001 a Vyjadrenie
Slovenskej komory exekútorov zo dňa 26.02.2002.
Súd v konaní po vrátení veci odvolacím súdom vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi - žiadosťou
navrhovateľaoodvolaniezfunkciesúdnehoexekútorazodňa19.11.2004,ďalejvýsluchomnavrhovateľa
ako aj svedkov JUDr. M. K., JUDr. M. P., JUDr. I. V., JUDr. J. J. a S. R..
Súd nevykonal dokazovanie výsluchom K. H. a JUDr. V. H., nakoľko dospel k záveru, že vykonanie
uvedených dôkazov nemohlo mať žiaden význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej a preto by bolo ich
vykonanie neúčelné a nehospodárne. Vykonaním uvedených dôkazov totiž nemohol súd zistiť žiadne
skutočnosti, ktoré by mohli mať význam pre rozhodnutie súdu.
Súd po vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti ustálil nasledovný
skutkový stav podstatný pre rozhodnutie súdu vo veci:
K zásahu do osobnostných práv navrhovateľa došlo prostredníctvom S., P. a N. obrody ktoré predstavujú
celoštátne šírené masovokomunikačné prostriedky s vysokou sledovanosťou, resp. nákladom.
V dôsledku zásahu do osobnostných práv došlo k vážnemu poškodeniu povesti a odbornej reputácie
navrhovateľa ako exekútora aj ako právnika u jeho klientov, osobitne u vedenia S. P. a S. S., a.s., ktoré
sa napokon prejavilo útlmom spolupráce a to aj napriek výborným výsledkom. U. súd zistil najmä z
výpovede svedkyne JUDr. M. K. a svedkyne JUDr. I. V., ktoré súd vyhodnotil ako plne vierohodné.
SvedkyňaJUDr.V.K.,ktorávčasezásahovpracovalavpobočkeS.P.,akovedúcaoddeleniavymáhania
pohľadávok uviedla, že ona aj jej nadriadení považovali navrhovateľa za človeka odborne zdatného
a za človeka, ktorý všetko robil v zmysle zákona a potom ako prebehol škandál médiami začala
sa vo vedení poisťovne prejavovať nedôvera voči navrhovateľovi, či to má navrhovateľ všetko čisté,
spolupráca a vzťahy začali byť naštrbené a exekúcie sa postupne začali usmerňovať niekde inde. Ďalej uviedla, že vznikli pochybnosti prečo sa veci dávajú navrhovateľovi a postupne sa začal počet exekúcií
navrhovateľovi znižovať z dôvodu, že bola nedôvera, že je to človek, ktorý skúša získať peniaze nie
celkom zákonnou cestou a boli aj ohlasy, že by s ním nemali spolupracovať. Napokon uviedla, že sa
počet vecí nakoniec znížil na minimum a tento rok mal u nich už len minimálny počet vecí. Ako svedkyňa
tiež uviedla, navrhovateľ bol v čase zásahov medzi prvými štyrmi najúspešnejšími exekútormi Sociálnej
poisťovne.
Z výpovede svedkyne JUDr. I. V. vyplynulo, že vo vrcholnom managemente S. S., a.s., v nadväznosti
na predmetné zásahy a ich pokračovanie vznikla k navrhovateľovi nedôvera a vážne pochybnosti o
vhodnosti spolupráce s ním na ďalších projektoch v budúcnosti.
V dôsledku zásahov došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti, konkrétne v
okruhu jeho klientov, potencionálnych klientov, ako aj mnohých ďalších osôb. Uvedené súd zistil najmä z
výpovede svedkyne S. R. ktorú súd taktiež vyhodnotil na základe všetkých okolností a bezprostredného
dojmu ako plne hodnovernú.
Svedkyňa S. R., ktorá pracovala v čase zásahov u navrhovateľa ako jeho asistentka a priamo tiež
znášala následky zásahov uviedla, že pred zverejnením v televízii do úradu navrhovateľa telefonovali
firmy, ktorým boli doručené exekučné príkazy a kládli im normálne a vecné otázky, ako a kedy to
majú realizovať. Po odvysielaní v televízii sa spustila lavína, pričom svedkyňa osobne zdvíhala všetky
telefonáty, ktorých mohlo byť denne okolo 30 - 50, pričom situácia pretrvávala dlhšie obdobie. Pre všetky
tieto telefonáty po odvysielaní bolo spoločné, že boli výhražné, vulgárne, išlo o firmy, ktoré dostali výzvy.
Niektorí sa dokonca vyhrážali útokmi na úrad a dokonca aj na rodinu. Okrem toho prijímala aj anonymné
telefonáty, kde sa opakovali hrubé urážky. Taktiež telefonovali aj novinári, ktorí od nich žiadali vyjadrenie
protizákonného konania, že už by sa mohli k tomu vyjadriť, že konajú protizákonne. Ďalej svedkyňa
uviedla, že aj navrhovateľ sa ako človek zmenil, bol psychicky hotový, odmietal akúkoľvek komunikáciu
a odmietal sa stretnúť aj s potencionálnymi klientmi. Následky pritom znášala aj svedkyňa a jej rodina,
ktorú známi, rodina a priatelia tiež osočovali. To bolo dôvodom prečo svedkyňa prestala pracovať ako
asistentka navrhovateľa a začala mu viesť len ekonomickú agendu.
V dôsledku zásahu do osobnostných práv navrhovateľ napokon požiadal o odvolanie z funkcie súdneho
exekútora a ukončil výkon jeho exekučnej činnosti.
Zo žiadosti navrhovateľa o odvolanie z funkcie súdneho exekútora ako aj z výpovede svedka JUDr.
J. J. súd zistil, že navrhovateľ požiadal o odvolanie z funkcie súdneho exekútora. Túto skutočnosť
pritom nemožno vysvetliť inak, než ako dôsledok ujmy, ktorú navrhovateľ utrpel v profesionálnej
oblasti, osobitne v postavení a povesti súdneho exekútora a taktiež v súkromnej oblasti. Z vykonaného
dokazovania totiž jednoznačne vyplynulo, že Sociálna poisťovňa ako významný klient navrhovateľa s
ním minimalizovala spoluprácu, nepriamo z obsahu výpovede svedkyne JUDr. I. V. vyplýva, že došlo k
poškodeniu dobrého mena navrhovateľa aj vo vedení S. S., a.s. a taktiež vyplynulo z výpovede svedkyne
S. R., že navrhovateľ mal psychické problémy a odmietal komunikovať s potencionálnymi klientami.
Pre úplnosť zostáva dodať, že ďalšie skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania v priebehu
konania síce taktiež potvrdili správnosť zisteného skutkového stavu, no neboli natoľko podstatné a
rozhodujúce, aby bolo potrebné podrobne sa nimi zaoberať.
Podľa § 11 OZ, cit.: "Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy".
Podľa § 13 ods. 1 a 2 OZ, cit.:
"(1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané
zadosťučinenie.
(2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
(3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo". Z citovaných ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že pokiaľ dôjde k zásahu do
osobnostných práv určitej fyzickej osoby, môže sa táto domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov.
V súlade s ustanovením § 13 Občianskeho zákonníka sa ďalej dotknutá osoba môže domáhať, aby
jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie a v prípade ak by bol zistený zásah (v podobe zníženia
dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti) a sú splnené aj všetky ďalšie zákonom stanovené predpoklady
(§ 13 ods. 2 OZ), aby bola tejto osobe priznaná za účelom účinného zmiernenia následkov zásahu aj
náhradanemajetkovejujmyvpeniazoch.Súdpritom,čosatýkavýšky,vychádzavsúladesustanovením
§ 13 ods. 3 OZ zo závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Základným predpokladom pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľovi je s poukazom
na citované ustanovenie § 13 ods. 2 OZ skutočnosť, že došlo k zásahu do osobnostných práv avšak
poskytnuté primerané zadosťučinenie sa nezdá postačujúce, a to najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť navrhovateľa alebo jeho vážnosť v spoločnosti.
Prvým základným predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je preto
skutočnosť, že poskytnuté primerané morálne zadosťučinenie sa v danom prípade javí ako
nepostačujúce. To, či môže byť poskytnutie primeraného zadosťučinenia (spravidla vo forme
ospravedlnenia) postačujúce, pritom treba hodnotiť z toho hľadiska, či je priznané zadosťučinenie
spôsobilé a "schopné" vzhľadom na okolnosti danej veci zmierniť vzniknutú ujmu. Priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy je potom na mieste tam, kde priznanie ospravedlnenia vzniknutú ujmu účinne zmierniť
nemôže.
Druhým nevyhnutným predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je zistenie, že bola v
značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť dotknutej osoby v spoločnosti.
V súlade s ustálenou judikatúrou a výkladovou praxou treba za značné zníženie dôstojnosti fyzickej
osoby v spoločnosti spravidla považovať taký zásah, ktorý by vzhľadom na jeho intenzitu, rozsah a
trvanie vedúce k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti pociťoval ako závažný každý,
kto by sa ocitol na mieste a v postavení dotknutej osoby.
Rovnako možno v súlade s ustálenou judikatúrou konštatovať, že za takúto ujmu možno spravidla
považovať ujmu spôsobenú masovokomunikačnými prostriedkami, ktoré majú vo verejnosti (odbornej
i laickej) široký ohlas. V takýchto prípadoch je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy účinným
prostriedkom na zmiernenie a vyváženie následkov zásahu, ktoré nepredstavujú len bežnú alebo
krátkodobo pretrvávajúcu ujmu.
Vo vzťahu k obom uvedeným predpokladom pre priznanie náhrady možno teda zhrnúť, že ak súd na
základe vykonaného dokazovania zistí v posudzovanej veci také okolnosti, z ktorých je zrejmé najmä z
hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzhľadom na postavenie dotknutej osoby
v rodine a v spoločnosti, že tu poskytnutie primeraného zadosťučinenia nemôže efektívne zmierniť
následky zásahu do osobnostných práv, spočívajúce v znížení vážnosti alebo dôstojnosti tejto osoby v
spoločnosti v značnej miere, treba dotknutej osobe priznať okrem primeraného zadosťučinenia (napr. v
podobe ospravedlnenia) aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Z dokazovania vykonaného v priebehu konania súd ustálil, že k zásahu došlo prostredníctvom S. a
denníkov P. a N. O., ktoré predstavujú celoštátne šírené masovokomunikačné prostriedky, pričom v ich
prípadeS.ideoverejnoprávnutelevíziuavprípadeuvedenýchdenníkovideotzv.mienkotvornédenníky
s celoštátnou distribúciou v počte výtlačkov rádovo v státisícoch kusov. Ďalej z vykonaného dokazovania
súd zistil, že v dôsledku zásahu došlo k závažnej ujme navrhovateľa na jeho cti a dobrej povesti, a to
vo sfére profesionálnej, ako aj vo sfére jeho súkromia. Z akých dôkazov súd ustálil uvedené zistenia už
bolo podrobne popísané pri jednotlivých vykonaných dôkazoch.
V nadväznosti na vyššie uvedené následky zásahov zistené vykonaným dokazovaním súd dospel
k záveru, že poškodenie vážnosti a dôstojnosti navrhovateľa v spoločnosti výrokmi odporcu
treba kvalifikovať z hľadiska závažnosti, intenzity a trvania ako závažné, mimoriadnej intenzity a
trvania (prakticky doposiaľ). Na odstránenie takýchto následkov však už nepostačuje poskytnuté
zadosťučinenie v podobe ospravedlnenia, nakoľko priznané zadosťučinenie nebolo vzhľadom na závažnosť a trvanie zistených následkov zásahu spôsobilé efektívne zmierniť následky v profesionálnej
a súkromnej sfére navrhovateľa.
Súd preto dospel k záveru, že navrhovateľovi treba za účelom zmiernenia vzniknutej ujmy okrem už
právoplatnepriznanéhoospravedlneniapriznaťajnáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch.Takýtozáver
je naviac v súlade so záväzným právny názorom vysloveným odvolacím súdom.
Čo sa týka výšky náhrady, súd je viazaný zákonom stanovenými kritériami pre určenie výšky, ktoré
vytvárajú základný rámec, v ktorom sa súd môže (a zároveň musí) pohybovať. Týmito kritériami súd
v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 OZ závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu
práv došlo.
Zhľadiskaprvéhokritéria-závažnostivzniknutejujmy,vychádzajúczoskutočnostízistenýchvykonaným
dokazovaním, súd zobral do úvahy najmä to, že zásahmi odporcu do osobnostných práv navrhovateľa
(v príčinnej súvislosti s nimi) boli vyvolané následky, ktoré treba hodnotiť ako mimoriadne závažné a
ktoré pôsobia prakticky doposiaľ.
Z hľadiska druhého kritéria okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, súd vychádzajúc zo
skutočností zistených vykonaným dokazovaním zohľadnil to, že k zásahom došlo prostredníctvom S. a
denníkov P. a N. O.. Uvedené médiá predstavujú masovokomunikačné prostriedky, ktoré šíria informácie
na celom území Slovenskej republiky, pričom v ich prípade S. ide o verejnoprávnu televíziu a v prípade
uvedených denníkov ide o tzv. mienkotvorné denníky v celoštátnou distribúciou v počte výtlačkov rádovo
v státisícoch kusov.
Použitím zákonných kritérií pre stanovenie výšky náhrady, vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností,
súd po starostlivom zvážení všetkých okolností dospel k záveru, že práve suma 3.000.000,- Sk je
náhradou, ktorá môže skutočne efektívne zmierniť navrhovateľovi následky neoprávnených zásahov do
jeho osobnostných práv. Takáto suma je pritom súčasne primeraná aj z hľadiska potreby zachovania
primeraného a rozumného zohľadnenia a vyváženia záujmov všetkých zúčastnených strán, ktoré súd
taktiež zobral do úvahy pri rozhodovaní.
Preúplnosťmožnouviesť,žesúdmalprirozhodovaníovýškenáhradynemajetkovejujmynazreteliajto,
že nemajetková ujma nepredstavuje a nemôže suplovať náhradu škody (na majetku), ktorá eventuálne
v súvislosti so zásahom mohla poškodenému vzniknúť a dôsledne z toho pri rozhodovaní o priznaní
náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti zaviazal odporcu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 3.000.000,- Sk a vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol.
Pre úplnosť možno k obrane odporcu uviesť, že táto ani vo vzťahu k naplneniu predpokladov pre
priznanie náhrady, ako ani vo vzťahu k jej výške v podstatnej časti neobstojí. Je pravdou, že súd pri
hodnotení splnenia predpokladov pre priznanie náhrady berie do úvahy aj subjektívne okolnosti na
strane pôvodcu zásahu. V predmetnej veci však súd nezistil žiadne zásadné skutočnosti, ktoré by mohol
pre tento účel zohľadniť.
V nadväznosti na podstatu argumentácie odporcu, že odporca si len plnil povinnosti, ktoré mu ukladá
zákon a opieral sa pritom o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v inej veci, ktorý potvrdzoval správnosť
jeho názoru, treba zdôrazniť, že žiaden právny predpis odporcovi neukladá a žiadne rozhodnutie súdu
ho nezaväzuje k tomu, aby verejne v televízii označil konanie navrhovateľa za nezákonné či dokonca
za zverstvo. Ak sa tak udialo (o čom bolo už právoplatne rozhodnuté) a bola tým znížená vážnosť a
dôstojnosť navrhovateľa v spoločnosti (k čomu dospel súd po vrátení veci odvolacím súdom), musí
odporca znášať aj zákonné právne následky s tým spojené.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 OSP a priznal navrhovateľovi náhradu trov celého konania,
keďže bol v konaní v celom rozsahu úspešný. Hoci súd navrhovateľovi nepriznal celú požadovanú sumu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, stanovenie jej výšky záviselo od posúdenia a úvahy súdu.
Preto bolo treba na posúdenie otázky úspešnosti aplikovať ustanovenie § 142 ods. 3 OSP a posúdiť
výsledok sporu ako plný úspech navrhovateľa. Samotná výška náhrady trov konania pozostáva z náhrady na zaplatený súdny poplatok za návrh a
zaplatené doplatky za jeho rozšírenie a z náhrady za trovy právneho zastúpenia, ktorú súd vyčíslil v
súlade s vyhláškou č. 163/2002 Z.z., o odmenách a náhradách advokátov (ďalej len "vyhláška").
Navrhovateľovi vznikli trovy spojené s účelným bránením jeho práv v celkovej výške 742.248,30 Sk
vrátaneDPH.Uvedenásumapozostávaznáhradyzazaplatenésúdnepoplatkyanáhradytrovprávneho
zastúpenia advokátom.
Náhrada za zaplatené súdne poplatky predstavuje 77.500,- Sk. Náhradu za poplatok za rozšírenie
návrhu na sumu 10.000.000,- Sk vo výške 425.000,- Sk súd navrhovateľovi nepriznal, nakoľko
navrhovateľ tento poplatok zatiaľ nezaplatil.
Náhrada trov za zastupovanie advokátom v celom konaní (vrátane odvolacieho konania) predstavuje
sumu 664.748,30 Sk.
Celková suma bola vyčíslená v súlade s vyhláškami o odmenách a náhradách advokátov účinnými v
čase vykonania toho ktorého úkonu právnej pomoci, uverejnenými v Zbierke zákonov pod č. 240/1990
Zb., č. 163/2002 Z. z. a tiež č. 655/2004 Z. z. a predstavuje trovy na odmenu advokáta za 21 úkonov
právnej pomoci, z toho chronologicky usporiadané:
1. 4 úkony zo základu 200.000,- Sk v plnej výške po 600,- Sk
prevzatie a príprava zastúpenia - 17.12.2001
návrh na nariadenie predbežného opatrenia - 03.01.2002
návrh na začatie konania - 03.01.2002
písomné podanie - zmena návrhu - 18.01.2002
2. 4 úkony zo základu 1.000.000,- Sk po 21.975,- Sk ako 1,5 násobok základnej odmeny 14.650,- Sk
písomné podanie - vyjadrenie k odvolaniu
porada s klientom - 10.12.2002
účasť na pojednávaní - 18.12.2002
zmena návrhu z 29.01.2003
3. 1 úkon zo základu 1.500.000,- Sk štvrtinovej výšky odmeny z 23.475,- Sk (ako 1,5 násobku základnej
odmeny 15.650,- Sk) po zaokrúhlení po 5.870,- Sk
účasť na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci - 07.02.2003
4. 5 úkonov zo základu 1.500.000,- Sk po 23.475,- Sk ako 1,5 násobok základnej odmeny 15.650,- Sk
účasť na pojednávaní - 24.02.2003
účasť na pojednávaní - 23.06.2003
písomné podanie - vyjadrenie k odvolaniu - 09.10.2003
účasť na pojednávaní na odvolacom súde - 11.02.2004
písomné podanie - zmena návrhu - 26.07.2004
5. 7 úkonov zo základu 10.000.000,- Sk po 48.975,- Sk ako 1,5 násobok základnej odmeny 32.650,- Sk
účasť na pojednávaní - 29.09.2004
písomné podanie - vyjadrenie z 20.10.2004
účasť na pojednávaní - 10.11.2004
písomné podanie - vyjadrenie - 18.11.2004
účasť na pojednávaní - 15.12.2004
písomné podanie - vyjadrenie - 17.12.2004
a paušálnu náhradu nákladov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné za 5 úkonov
po 100,- Sk, 5 úkonov po 128,- Sk, 7 úkonov po 136,- Sk a jeden úkon po 150,- Sk, spolu vo výške
2.242,- Sk.
K otázke zvýšenia základnej sadzby odmeny sa žiada uviesť, že súd v tejto časti posúdil odôvodnenosť
zvýšenia a dospel k záveru, že skutočne ide o vec odborne i časovo náročnú, ktorá odôvodňuje zvýšenie tarifnej odmeny advokáta. Súčasne treba konštatovať, že zvýšenie tarifnej odmeny na jej 1,5 násobok
je primerané, a preto súd uplatnenú výšku tarifnej odmeny advokáta za jeden úkon právnej pomoci v
súlade s vyhláškou o odmenách advokátov po zvýšení akceptoval ako dôvodnú.
Súd starostlivo posúdil účelnosť vykonania úkonov právnej pomoci advokátom v predmetnom konaní,
pričom dospel k záveru, že žiadne ďalšie úkony navrhovateľa v konaní nemožno kvalifikovať ako účelné,
a preto ani trovy vynaložené na tieto úkony nemožno považovať za účelne vynaložené na uplatňovanie
a bránenie práv navrhovateľa v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP.
Úkony: stanovisko k vyjadreniu žalovaného zo dňa 30.04.2002, vyjadrenie žalobcu zo dňa 26.11.2002
súd vyhodnotil ako neúčelné a vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 21.01.2003 nemožno považovať za úkon
právnej pomoci v zmysle § 16 ods. 1 písm. c) vyhl. č. 163/2002 Z. z.
Vyjadrenie z 30.04.2002, ktoré navrhovateľ predložil súdu spolu s jeho vyjadrením k odvolaniu
žalovaného zo dňa 30.04.2002 (teda toho istého dňa) nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako účelné.
Súd totiž nezistil žiaden rozumný dôvod, pre ktorý navrhovateľ doručil súdu v ten istý deň dve vyjadrenia,
pričom jedným sa vyjadril k odvolaniu odporcu proti nariadeniu predbežného opatrenia a druhým sa
vyjadril vo veci samej a v časti argumentácie poukázal aj na vyjadrenie k odvolaniu. Uvedené súd
vyhodnotil ako nehospodárne a neúčelné konanie, za ktoré nemožno priznať náhradu trov.
Vo vyjadrení zo dňa 26.11.2002 len poukázal na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR na
podporu jeho argumentácie, pričom žiadne ďalšie skutočnosti toto vyjadrenie neobsahovalo. Nemožno
hopretohodnotiťakopísomnépodanievovecisamejvzmysle§16ods.1písm.c)vyhl.č.163/2002Z.z.,
zaktorébypatrilaodmena avnadväznostinatobolomožnépriznaťnáhradutrovkonania.Akceptovanie
takéhoto vyjadrenia ako úkonu a priznanie náhrady za takýto úkon by bolo v rozpore s účelom a zmyslom
právnej úpravy tarifnej odmeny v zmysle vyhlášky 163/2002 Z.z. a mohlo by navyše pri jeho konštantnej
aplikácii pri všetkých obdobných podaniach viesť k absurdným záverom a dôsledkom. Takýto výklad a
aplikácia sú však neprípustné.
V prípade vyjadrenia z 21.01.2003 nič nebránilo navrhovateľovi, aby jeho obsah zahrnul do podania,
ktorým navrhol pripustiť zmenu návrhu a ktoré doručil súdu dňa 29.01.2003, teda 8 dní po prvom
vyjadrení. Medzičasom pritom nedošlo v konaní k žiadnemu úkonu ani inej skutočnosti, ku ktorej by bolo
objektívne potrebné sa vyjadrovať a navrhovateľ nebol na predloženie vyjadrenia z 21.01.2003 viazaný
žiadnou lehotou zo strany súdu. Je pravdou, že účastník konania má právo vyjadrovať sa ku všetkým
vykonaným dôkazom, ako aj ku skutkovým a právnym tvrdeniam protistrany. Pri prezentovaní svojich
podaní však musí mať na zreteli ich účelnosť, aby nedochádzalo k zbytočnému zvyšovaniu trov konania
účastníkov, ktoré nie je nevyhnutné a nezodpovedá tak zásade hospodárnosti konania. Takéto trovy
potom treba hodnotiť ako neúčelné a nemožno za ne priznať náhradu v súlade s ustanovením § 142
ods. 1 OSP.
Taktiež súd nepriznal navrhovateľovi náhradu za plnú výšku odmeny za pojednávanie, ktoré sa konalo
dňa 07.02.2003. Ako je totiž zo zápisnice z neho zrejmé, bolo odročené bez prejednania veci samej a
preto súd priznal navrhovateľovi za toto pojednávanie v súlade s § 16 ods. 3 vyhlášky iba 1 odmeny.
S poukazom na uvedené súd v skutočnosti priznal navrhovateľovi podľa § 142 ods. 1 OSP náhradu trov
konania vo výške 742.248,30 Sk, a to vrátane dane z pridanej hodnoty 19% v súlade s ustanovením
§ 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (zo základu 558.612,- Sk v súlade s vyhlásením Daňového
riaditeľstva SR v B. B. k uplatňovaniu DPH pri náhradách trov konania), keďže právny zástupca odporcov
je platiteľom DPH.
Na záver možno pre úplnosť uviesť, že o trovách konania na súde prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi
v 2/ rade súd rozhodne samostatným uznesením.
Poučenie:
Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo30dníododňadoručeniajehopísomnéhovyhotovenia
na tunajšom súde. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.