Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. december 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/1009/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6611207194
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6611207194.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej

a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Amy Odalošovej v právnej veci navrhovateľky B.
Y., narodenej XX. XX. XXXX, bytom C. nad P., F.S. Y. XXXX/XX, právne zastúpenej PROSMAN
a PARTNERI, advokátska kancelária s. r. o. so sídlom Trnava, Dolné Bašty 2 proti odporcom 1/
Stredoslovenská vodárenská prevádzková spoločnosť a. s. so sídlom Banská Bystrica, Partizánska
cesta 5, IČO: 36 644 030, právne zastúpeného Koval & spol., advokátska kancelária s. r. o. , so sídlom
Banská Bystrica, Komenského 3, 2/ P.. M. W., narodenému XX. XX. XXXX, bytom K. K., O. R. XX, právne
zastúpeného Koval & spol. advokátska kancelária, s. r. o., Komenského 3, Banská Bystrica v mene ktorej

koná JUDr. Oskar Chnápko, advokát, v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy a
náhraduškody,oodvolanínavrhovateľkyprotirozsudkuOkresnéhosúduLučenecč.k.17C/80/2011-567
zo dňa 13. 05. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým návrh navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy
vo zvyšku zamietol (výrok v poradí štvrtý), potvrdzuje;

výrok okresného súdu v časti, ktorým návrh navrhovateľky na náhradu škody vo zvyšku zamietol (výrok v

poradí štvrtý ) a súvisiace výroky o náhrade trov konania (výroky v poradí šiesty, siedmy a ôsmy) zrušuje
a v tomto rozsahu vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vo zvyšku (výrok v poradí prvý, druhý, tretí a piaty) zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomrozhodovalokresnýsúdonávrhunavrhovateľkyoochranuosobnostianáhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradu škody z dôvodu, že dňa 23. 11. 2009 viedol odporca 2/ P.. M.
W. osobné motorové vozidlo značky Opel Astra, a v dôsledku nevenovania sa riadeniu vozidla prešiel
do protismeru, v dôsledku čoho sa protiidúce motorové vozidlo vedené T. Y. ml. - synom navrhovateľky,

ktorý v snahe vyhnúť sa zrážke so svojím vozidlom vyšiel mimo cestu, kde pri silnom náraze do stromu
utrpel mnohopočetné zranenia, ktorým dňa XX. XX. XXXX. podľahol. Pôvodne návrh podal i nebohý otec
T. Y., ktorý v priebehu konania zomrel, preto bolo konanie voči nemu zastavené. Navrhovateľka, ako
matka, v dôsledku vyššie uvedenej dopravnej nehody prišla o syna, v dôsledku čoho si uplatňovala voči
odporcom 1/ a 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,00 € a súčasne i náhradu škody, ktorá
spočívala v majetkovej ujme predovšetkým v škode na majetku a vo vynaložených nákladoch, ktoré by
žalobkyni v prípade, ak by nebol neoprávnený zásah spôsobený, neboli vznikli.

Okresný súd pri posudzovaní vyššie uvedeného návrhu sa v prvom rade vysporiadal s otázkou pasívnej
legitimácie odporcu 2/, ktorý ju v konaní namietal. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že
odporca 2/,akozamestnanecodporcu1/priplnenísvojichpracovnýchpovinnostívrámcijehopracovnejnáplne počas služobnej cesty, na ktorú bol vyslaný zamestnávateľom - odporcom 1/ služobným
motorovým vozidlom porušil ako vodič vozidla dopravné predpisy, v dôsledku čoho došlo k dopravnej
nehode, pri ktorej zahynul syn navrhovateľky. Týmto protiprávnym konaním odporcu 2/, ktorý zavinil

dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej utrpel zranenia poškodený T. Y., na následky ktorých dňa XX. XX.
XXXX zomrel, prišlo k zásahu do osobnostných práv, nielen nebohého, ale i navrhovateľky, a to do jej
práva na súkromie (chráneného § 11 OZ ako aj Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v čl. 1 ods. 1) a na rodinný život. Pri riešení otázky určenia subjektu zaťaženého
povinnosťami vyplývajúcimi z neoprávneného zásahu do práv navrhovateľky o ochranu osobnosti,

vychádzal preto súd v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka analogicky s ustanovením §
420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nakoľko právna úprava ochrany osobnosti (§ 11 až § 16 OZ)
neobsahuje osobitné riešenie problematiky zásahu vykonaného právnickou osobou, je preto plne podľa
neho primerané priame posúdenie tejto otázky prostredníctvom ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Naviac okresný súd poukázal na to, že v prejednávanej veci prichádza z rovnakých
dôvodov ako pri ust. § 420 OZ do úvahy tiež analogické použitie ust. § 427 OZ. Nebolo sporné, že

prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola spôsobená smrť syna navrhovateľky
bol práve odporca l/, a preto ak by aj nezodpovedal za zásah do osobnostných práv navrhovateľky v
zmysle vyššie uvedeného, zodpovedal by za tento zásah analogicky aj v zmysle § 427 Občianskeho
zákonníka. Okresný súd dospel k právnemu záveru, že ak bol pôvodcom zásahu do práva na ochranu
osobnosti zamestnanec právnickej osoby, ktorý bol použitý právnickou osobou k realizácii jej činnosti,

a ktorý vykonaným neoprávneného zásahu konal v rámci plnenia pracovných úloh, za taký zásah
zodpovedá právnická osoba, teda len odporca 1/ a nie zamestnanec (v súdenej veci, teda odporca 2/), v
dôsledku čoho okresný súd návrh voči odporcovi 2/ v plnom rozsahu zamietol ako podaný nedôvodne.

Následne okresný súd zaviazal odporcu 1/ ako vecne pasívne legitimovaného v konaní na zaplatenie

nemajetkovej ujmy navrhovateľke sumou 10.000,00 €. Zdôraznil, že súčasťou práva na súkromie je
aj rodinný život, ktorý zahŕňa vzťahy medzi blízkymi príbuznými, ktorým navrhovateľka nepochybne
voči nebohému bola, nakoľko išlo o matku a syna, pričom strata jedného z členov tohto rodinného
spoločenstva je neodstrániteľnou ujmou postihujúcou všetkých ostatných členov. Navrhovateľka, ako
najbližšia príbuzná mala s nebohým synom vytvorený pevný citový vzťah. Nárok navrhovateľky

považoval okresný súd za dôvodný.

Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy
nebohému a navrhovateľke, ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Pri predmetnej
dopravnej nehode zahynul blízky príbuzný navrhovateľky a jeho náhle úmrtie je pre ňu nepochybne

mimoriadne traumatizujúce, keďže boli na seba silne citovo naviazaní a navrhovateľka stratou svojho
syna utrpela ťažkú citovú ujmu spočívajúci v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku
zo smrti milovanej osoby, čoho dôkazom je fakt, že bezprostredne po jeho smrti bola odkázaná
na medikamentóznu liečbu a citová ujma u nej stále pretrváva. Došlo k nenávratnej deštrukcii
interpersonálnych väzieb tvoriacich základ a rámec jej súkromia. Smrťou jej syna navrhovateľka, ako

matka stratila možnosť rozvíjať vzťah so synom, čím je celá jej rodina ochudobnená a ide o nezvratný
a nenapraviteľný stav. V nadväznosti na to, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania okresný súd
konštatoval, že v prípade navrhovateľky existovali silné citové väzby medzi ňou a zomrelým synom,
pričomzdôraznil,ževprípadenavrhovateľkydošlovdôsledkukonaniaodporcukokamžitémunásilnému
pretrhnutiutýchtoúzkychväzieb kzosnulémusynovi. Aplikujúcust.§13ods.3Občianskehozákonníka,

okresný súd zohľadnil aj to, že navrhovateľka stratila v jednom okamihu syna, ktorý mal len 26
rokov, s ktorým tvorila harmonickú rodinu, tešila sa z úspechov, vzájomne si pomáhali, žili v spoločnej
domácnosti, delili sa tak spoločne o pozitívne i negatívne stránky ich každodenného života a v dôsledku
jeho úmrtia došlo k celkom nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia a k definitívnej strate možnosti
navrhovateľky tráviť s ním čas, deliť sa s ním o všetky bežné i menej bežné životné problémy i radosti a

zdieľaťsnímspoločnézáujmy.Okresnýsúdprihliadalajnaokolnosti,zaktorýchkporušeniuprávodošlo,
a to jednak vo vzťahu k postihnutej osobe, ale aj jednak vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah
spôsobil, aby tak bola zabezpečená požiadavka účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú
nemajetkovú ujmu. Prihliadol na to, že išlo o nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku smrteľnej
nehody syna navrhovateľky a dôsledky, ktoré vyvolali u samotnej navrhovateľky, ale aj na to, že

navrhovateľka má ďalšie dieťa, teda, že nedošlo k úplnému znemožneniu naďalej napĺňať jej vzťah
rodiča a dieťaťa. Za určitú satisfakciu hoci jej význam za daných okolností označil ako marginálny,
považoval aj samotné rozhodnutie v trestnom konaní, ktorým súd odsúdil zamestnanca odporcu 1/
za spáchanie daného skutku. Zohľadnil aj to, že odporca 1/, hoci ide o právnickú osobu, ktorádopravnú nehodu nespôsobila, ako zodpovedný subjekt neprejavil vo vzťahu k navrhovateľke sústrasť s
úmrtím jej syna, ktorý bol usmrtený pri dopravnej nehode spôsobenej jeho zamestnancom. Vychádzajúc
zo všetkých vyššie uvedených kritérií a skutkových okolností danej veci okresný súd ustálil výšku

nemajetkovej ujmy sumou 10 000,00 €, ktorú sumu považoval za primeranú, ktorá zohľadňuje všetky
vyššie uvedené skutočnosti a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv navrhovateľky, a ktorá je spôsobilá aspoň sčasti zmierniť následky neoprávneného zásahu do práv
na ochranu osobnosti. Vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol.

Navrhovateľka si okrem náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnila aj náhradu škody, ktorá jej
vznikla v súvislosti s právnym zastupovaním v trestných konaniach, ktoré si právny zástupca vyčíslil v
zmysle Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 29. 01. 2010 a priloženými faktúrami v súhrnnej
sume 3.284,30 €. Pri priznaní nákladov vynaložených na právne služby v trestnom konaní okresný
súd nevychádzal zo Zmluvy o právnej pomoci ale z vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ( ďalej v texte „Vyhláška“ ) , a to len v
preukázaných prípadoch, spolu vo výške 839,53 € a vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol.

Nakoľko aj po znížení výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa nejedná o zanedbateľnú čiastku v súlade s
ustanovením § 160 ods. 1, veta prvá O. s. p. určil okresný súd lehotu na plnenie dlhšiu, a to v rozsahu

30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku s
odôvodnením, že okresný súd žalobe v časti o zaplatenie sumy 10.839,53 € s príslušenstvom vyhovel

a žalobu v časti o zaplatenie sumy 12.444,77 € s príslušenstvom zamietol. Podľa výsledku konania ako
celku bol potom podľa okresného súdu hrubý úspech navrhovateľky v rozsahu 46,50 %, a hrubý úspech
odporcu 1/ v rozsahu 53,50 %. Tým bol daný podľa okresného súdu prevažný čistý úspech odporcu 1/
v rozsahu 7 %, čo v konečnom dôsledku znamenalo právo odporcu 1/ na náhradu účelne vynaložených
trov celého konania práve takýmto percentom. Konštatoval, že právny zástupca odporcu 1/ pri vyčíslení

trov právneho zastúpenia nepostupoval správne, keď si tarifnú odmenu účtoval zo základu 35.158,98 €,
nakoľko predmetom konania je okrem zaplatenia náhrady škody vo výške 15.158,98 € aj nemajetková
ujma, ktorej zaplatenia sa domáha navrhovateľka vo výše 20.000,00 €, teda podľa názoru súdu, právny
zástupca si mal účtovať z časti návrhu, ktorou sa navrhovateľka domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy
tarifnú odmenu podľa § 10 ods. 8 Vyhlášky iba zo základu 2.000,00 € a len zo základu 15.158,58 €

podľa § 10 ods. 1 Vyhlášky.

O trovách konania pre právneho zástupcu odporcu 2/ súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p..

Na záver rozhodol o povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Nakoľko odporca 1/ bol v konaní neúspešný,

súd ho zaviazal podľa výsledku konania na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu, keďže navrhovateľka
bola od platenia súdneho poplatku oslobodená.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie
navrhovateľka. V odvolaní výslovne uviedla, že podáva odvolanie proti výroku 2, 3, 4, 6 a 7 napadnutého

rozsudku s odôvodnením, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1 O. s. p. v zmysle
ust. § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p., teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávnerozhodnutievovecivzmysle §205ods.2písm.b),ažesúdprvéhostupňadospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Navrhovateľka teda podala odvolanie i voči výroku v poradí druhému, ktorým

okresný súd odporcovi 1/ uložil povinnosť zaplatiť jej nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,00 € s tým, že
súdom priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považovala za nepostačujúcu, ktorá nie je spôsobilá ani
čiastočne zmierniť následky neoprávneného zásahu do jej práva na ochranu osobnosti. Považovala ju
zjavne za neprimeranú a nedôstojnú. Okresnému súdu vytýkala, že pri odôvodňovaní priznanej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy a pri vyhodnotení jednotlivých kritérií pre priznanie tejto náhrady dospel

na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec v časti priznanej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy nesprávne právne posúdil. Uvedené odôvodnila tým, že na jednej strane
okresný súd uznal, že stratila v jednom okamihu syna, s ktorým tvorila harmonickú rodinu a vzájomne si
pomáhali, v dôsledku čoho došlo k nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia a definitívnej straty možnostinavrhovateľky tráviť s ním čas a na druhej strane zároveň konštatoval, že má ďalšie dieťa, a preto
nedošlo k úplnému znemožneniu naďalej napĺňať vzťah rodiča a dieťaťa, resp. , že určitou satisfakciou
je rozhodnutie v trestnom konaní, ktorým súd odsúdil odporcu 1/ zo spáchania dopravnej nehody.

Poukázala na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že smrť jej syna ju zasiahla veľmi zásadným
spôsobom. Napriek tomu, že súd skonštatoval, že strata syna bola pre ňu mimoriadne traumatizujúca,
súdom vyhodnotené kritéria určujúce výšku finančného zadosťučinenia nekorešpondujú s rozhodnutím
súdu o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá suma sa z tohto pohľadu javí ako neprimeraná.
Naďalej trvala na tom, že primeranou je náhrada vo výške 20.000,00 eur s tým, že jej vzniknutá ujma

smrťou syna pretrváva a jej intenzita je stále veľmi vysoká a vykonaný zásah mal pre ňu širokú škálu
veľmi závažných nepriaznivých dôsledkov, ktoré sú s poukazom na charakter zásahu neodstrániteľné. V
prípade odsúdenia odporcu 2/ v trestnom konaní podľa nej nemožno v žiadnom prípade hovoriť o určitej
satisfakcii pre ňu. Odporca 2/, ktorý po celý čas vedel, že nehodu spôsobil, svoju vinu popieral. Dôležitou
skutočnosťou, na ktorú mal súd pri svojom rozhodnutí prihliadať, je aj to, že nielen odporca 1/ ale
dokonca ani samotný vinník dopravnej nehody, teda odporca 2/ sa jej do dnešného dňa neospravedlnil a

neprejavil ani najmenšiu ľútosť svojho konania. V tejto súvislosti poukázala na súdnu prax v obdobných
prípadoch.

Pokiaľ ide o jej nárok na náhradu škody, tento nárok predstavoval vynaložené náklady na právne služby
za účelom zabezpečenia riadnej ochrany jej práv ako poškodenej v rámci prebiehajúcich trestných

konaní voči odporcovi 2/. Jej právny zástupca stotožnil všetky fakturované úkony a dostatočným
spôsobom súdu preukázal, že tieto boli vynaložené v súvislosti s uplatňovaním práv navrhovateľky
ako poškodenej trestným činom spáchaným odporcom 2/. Pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady
škody však okresný súd postupoval nesprávne, ak vychádzal z Vyhlášky a na základe vlastnej úvahy
ustálilvykonanéúkonyvsúvislostisjejzastupovanímakopoškodenejvtrestnýchkonaniach.Zdôraznila,

že medzi ňou a právnym zástupcom bola uzavretá dohoda o výške odmeny advokáta, bolo preto
povinnosťou súdu vychádzať pri posudzovaní uplatneného nároku z uplatnenej dohody. V danom
prípade totiž zmenšenie jej majetku spočívalo v sume vykonaných úhrad za poskytnuté právne služby,
preto rozsah poskytovaných právnych služieb nemožno obmedziť len na úkony v advokátskej tarife. Trvá
preto na tom, aby jej bola priznaná náhrada škody vo výške 3.284,30 eur.

Rozhodnutie okresného súdu napadla navrhovateľka i ohľadne jeho rozhodnutia o náhrade trov konania
podľa § 142 ods. 2 O. s. p., ktoré považuje za vecne nesprávne. V časti žaloby o náhradu nemajetkovej
ujmy mal okresný súd postupovať podľa ust. § 142 ods. 3 O. s. p., nakoľko ide o konanie, v ktorom
rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu v rámci posúdenia kritérií uvedených v § 13 ods.

3 O. s. p.. Pokiaľ ide o náhradu trov konania odporcu 2/ zdôraznila, že pri podávaní žaloby nevedela,
či odporca 2/ spôsobil dopravnú nehodu v čase plnenia pracovných úloh pre odporcu 1/, alebo či sa
nedopustil excesu z plnenia pracovných povinností, za ktoré by niesol zodpovednosť sám, a preto z
opatrnosti žalovala oboch. Uvedené mal okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vziať na
zreteľ, o to viac, ak v danom prípade existujú okolnosti, na základe ktorých je dôvodná aplikácia ust. §

150 ods. 1 O. s. p. vo vzťahu k odporcovi 2/, keďže odporca 2/ je osobou, ktorá priamo svojim zavineným
konaním zapríčinil smrť syna navrhovateľky, za čo bol aj následne v trestnom konaní uznaný za vinného
aprávoplatneodsúdený.Mázato,ževpredmetnejvecibolisplnenépodmienkynato,abysúdrozhodolo
náhrade trov konania odporcu 2/ podľa § 150 ods. 1 O. s. p., keďže je v rozpore s akýmikoľvek právnymi,
morálnymi alebo etickými princípmi, ako aj zásadou spravodlivosti, aby navrhovateľke vznikla povinnosť

zaplatiť náhradu trov konania osobe, ktorá zavinila dopravnú nehodu, pri ktorej zahynul jej syn.

Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
resp.,abyzmenilrozsudokokresnéhosúduavnapadnutejčastianávrhunavrhovateľkyvcelomrozsahu
vyhovel.

Odporca 1/kodvolaniunavrhovateľkyvpísomnomvyjadreníuviedol,žeokresnýsúdsprávnevyhodnotil
všetky dôležité okolnosti prejednávaného prípadu a voľnou úvahou dospel k záveru o výške plnenia, keď
rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, ktoré rozhodnutie nevykazuje žiadny exces, ktorý by mohol
byťdôvodomjehonesprávnosti.Samotnázávažnosťujmyvzniknutejvdôsledkuneoprávnenéhozásahu

do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo a tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako u osoby, ktorá neoprávnený
zásah spôsobila. Pokiaľ ide o závažnosť ujmy, okresný súd dôvodne prihliadol aj na to, že navrhovateľkamá ešte jedno dieťa, druhého syna, a teda nedošlo k úplnej deštrukcii jej sociálnych vzťahov medzi
matkou a dieťaťom. Vykonaným dokazovaním sa nepotvrdili jej tvrdenia, že v dôsledku úmrtia jej syna
došlo k deštrukcii manželského vzťahu a rozpadu rodiny, naopak, bolo preukázané, že manželstvo

navrhovateľky a jej nebohého manžela bolo narušené a neplnilo svoje funkcie dávno pred dopravnou
nehodou, v dôsledku ktorej zomrel ich syn. Pokiaľ ide o iné relevantné okolnosti poukázal na skutočnosť,
že k úmrtiu došlo v dôsledku dopravnej nehody, a to formou nedbanlivostného zavinenia. Relevantnou
je tiež okolnosť, že vinník dopravnej nehody bol uznaný za vinného v trestnom konaní, pričom súd je
rozhodnutím v trestnom konaní viazaný. Vzhľadom aj na toto rozhodnutie v trestnom konaní je taktiež

zrejmé, že tvrdenie navrhovateľky o tom, že odporca 2/ po dopravnej nehode neposkytol pomoc jej
synovi, nie je pravdivé. Rovnako nebolo preukázané spáchanie ďalších trestných činov na základe
trestných oznámení navrhovateľky, a to trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy.

Vo vzťahu k náhrade škody odporca 1/ uviedol, že navrhovateľka si pôvodne uplatňovala v konaní sumu
15.158,98 €, ktorú v rámci pokusu o mimosúdne riešenie na žiadosť odporcu 1/, žiadnym spôsobom

neodôvodnila a nepreukázala. Práve v dôsledku aktívnej obrany odporcu 1/ a poukazovania na
nedôvodné a duplicitné uplatnenie nárokov, navrhovateľka napokon zobrala návrh v prevažnej väčšine
náhrady škody späť. Predmetom konania v časti náhrady škody napokon ostali len trovy právneho
zastúpenia navrhovateľky v trestných konaniach. Odporca 1/ od počiatku namietal, že navrhovateľke
nemôžu byť priznané trovy právneho zastúpenia v iných trestných konaniach než v trestnom konaní, v

ktorom bol odporcovi 2/ uložený trest. Pokiaľ ide o výšku uplatnených trov odporcu 1/, v tomto prípade
sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom okresného súdu o nepreskúmateľnosti ich vyúčtovania. Vo
vyúčtovaní sa uvádzali úkony z iných trestných konaní a úkony, ktoré nie sú úkonmi právnej služby.
Zároveň uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu o náhrade trov konania. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil.

Odporca 2/ k odvolaniu navrhovateľky v písomnom vyjadrení uviedol, že prvostupňový súd v
napadnutom rozsudku dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a
napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v napadnutom rozsahu je založený na správnom právnom
posúdení veci, preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.

Zdôraznil, že od začiatku prvostupňového konania namietal svoju pasívnu legitimáciu s poukazom na §
420ods.2Občianskehozákonníka.Naviacnavrhovateľkabolavtomtokonanízastúpenákvalifikovaným
právnym zástupcom, ktorý mal vedieť kto je pasívne legitimovaným v konaní o ochranu osobnosti
a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak pôvodcom zásahu do práva na ochranu osobnosti
bol zamestnanec právnickej osoby, ktorý v čase zásahu plnil pracovné úlohy, vykonaním ktorých ho

poveril jeho zamestnávateľ, teda právnická osoba. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľky, že jemu
priznaná náhrada trov konania je v rozpore s právnymi, morálnymi alebo etickými princípmi. Uznal, že
zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel syn navrhovateľky, za čo však bol právoplatne odsúdený,
ktorá skutočnosť neodôvodňuje nepriznanie náhrady trov konania. Vznik trov konania zapríčinila práve
navrhovateľka, ktorá ho nesprávne pasívne legitimovala v konaní, preto aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.

s. p. nie je dôvodná a výrazným spôsobom zasiahne do jeho majetkovej sféry .

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s.
p. rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým návrh navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy

vo zvyšku zamietol (výrok v poradí štvrtý), podľa § 219 ods. 1,2 O. s. p. potvrdil ako v celom rozsahu
vecne správny.

Výrok okresného súdu v časti, ktorým návrh navrhovateľky na náhradu škody vo zvyšku zamietol (výrok
v poradí štvrtý ) a súvisiace výroky o náhrade trov konania (výroky v poradí šiesty, siedmy a ôsmy) podľa

§ 221 ods. 1 písm. f), h) O s. p. zrušil, a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vo zvyšku (výrok v poradí prvý, druhý, tretí a piaty) zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý,
teda v tomto rozsahu je rozhodnutie právoplatné. Výrok, ktorým bol návrh voči odporcovi 2/ zamietnutý,
a ktorým bolo konanie o zaplatenie sumy 3.900,00 € zastavené, neboli odvolaním napadnuté. Pokiaľ

ide o výrok, ktorým bola odporcovi 1/ uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke nemajetkovú ujmu vo
výške 10.000,00 € v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku, teda výrok v poradí druhý, ktorý síce
bol odvolaním navrhovateľky formálne napadnutý, zostáva nedotknutý z dôvodu, že v tomto rozsahu
pokiaľ okresný súd navrhovateľke priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,00 € nebolanavrhovateľka na svojich právach dotknutá. Nejde o výrok súvisiaci s výrokom, ktorým bol vo zvyšku
návrh navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy zamietnutý, nakoľko od rozhodnutia okresného
súdu, ktorým bolo návrhu navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy čiastočne vyhovené a bola

jej priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur, nie je závislý výrok, ktorým bol návrh vo
zvyšku zamietnutý. To, či súd prizná alebo nie náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľke aj v sume
presahujúcej sumu 10.000 eur je na úvahe súdu, ktorý je viazaný len tým, že sumu tejto náhrady nemôže
priznať vo väčšom rozsahu než akej sa navrhovateľka návrhom domáha. Subjektívnym predpokladom
na podanie odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vyznelo v neprospech

odvolateľa. Neprospech sa spravidla prejavuje v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej
povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu. V tejto súvislosti preto pokiaľ ide o výrok okresného súdu,
ktorým bola navrhovateľke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,00 € (výrok v poradí
druhý), napriek tomu, že bol odvolaním navrhovateľky napadnutý, ide o výrok, ktorý v tejto časti vyznel
v prospech odvolateľa (navrhovateľky), voči ktorému v tomto rozsahu v zmysle ust. § 201 ods. 1 O. s.
p. nemožno odvolanie podať.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Okresný súd o vyššie uvedenom návrhu navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá sa voči
odporcom 1/ a 2/ domáhala zaplatenia sumy 20.000,00 € rozhodol tak, že navrhovateľke priznal voči
odporcovi 1/ uvedený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,00 € . Odporcovi 1/ uložil
povinnosť zaplatiť navrhovateľke túto sumu v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku

návrh navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi
rozhodnutia okresného súdu o tomto nároku navrhovateľky a na tieto dôvody uvedené v odôvodnení
jeho rozhodnutia na str. 11 - 15 v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia v tomto rozsahu, a k najzásadnejším argumentom uvádzaným navrhovateľkou v odvolaní,
odvolací súd dodáva nasledovné:

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Okresný súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
napadnutéhorozhodnutiakoherentný,jehorozhodnutiejekonzistentnéajehoargumentypodporujújeho

právnyzáverodôvodnomnárokunavrhovateľkyvovzťahukodporcovi1/nanáhradunemajetkovejujmy,
ktorú navrhovateľke priznal vo výške 10.000,00 €, ktorú sumu považoval za primeranú a vo zvyšku návrh
navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Rozhodnutie prvostupňového súdu je v tomto
rozsahu presvedčivé, premisy zvolané v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto
premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú ako aj pre laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj

spravodlivé. Navrhovateľka v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti, či okolnosti, ktoré
by neboli zohľadnené či vyhodnotené prvostupňovým súdom, ani nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by
akýmkoľvek spôsobom spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu o jej nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy.

Okresný súd sa prioritne vecne správne vysporiadal s otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcov
v konaní, ak vychádzal z toho, že ak bol pôvodcom neoprávneného zásahu do práva na ochranu
osobnosti zamestnanec právnickej osoby, ktorý bol použitý právnickou osobou k realizácii jej činnosti
a ktorý vykonaním neoprávneného zásahu konal v rámci plnenia pracovných úloh, že za takýto zásah
zodpovedá právnická osoba, teda v prejednávanej veci odporca 1/, a nie zamestnanec - odporca 2/.

Návrh preto dôvodne voči odporcovi 2/ zamietol. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom, že právnym
vzťahom zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnostných právach fyzickej osoby
(§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) sú obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy zodpovednosti
za majetkovú ujmu (škodu) spôsobenú v majetkovej sfére poškodeného (§ 420 a nasl. Občianskeho
zákonníka). Analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka v spojení s § 420 ods. 2 tohto zákonníka),

pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol
použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah
za zásah spôsobený priamo právnickou osobou (pozn.: pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je
určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti). Zásada, žepodľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka)
zodpovedá právnická osoba aj za zásah do osobnostných práv bezprostredne spôsobený fyzickou
osobou konajúcou v rámci výkonu činností, ktorými bola poverená právnickou osobou, nie je zásadou

výlučnou. Tak, ako sú zvláštnou skupinou zásahov do majetkovej sféry tie prípady, v ktorých škoda
bola spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov (§ 427 a nasl. Občianskeho zákonníka), rovnako
osobitnou je aj skupina tých zásahov do osobnostnej sféry, v prípade ktorých nemajetková ujma bola
spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ je na mieste analogické použitie ustanovenia
§ 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri určení, či zodpovednosť za zásah do osobnostných práv

nesie fyzická osoba bezprostredne konajúca alebo právnická osoba, za ktorú fyzická osoba konala v
rámci výkonu činností, ktorými bola poverená touto právnickou osobou, je rovnako na mieste analogické
použitie ustanovenia § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri určení subjektu zodpovedného za
zásah do osobnostných práv, ktorý bol spôsobený prevádzkou dopravných prostriedkov. Vychádzajúc
z uvedeného možno konštatovať, že tak, ako podľa okolností konkrétneho prípadu zodpovedá za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla prevádzkovateľ vozidla poškodenému, zodpovedá

tento prevádzkovateľ (aj) za nemajetkovú ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach
fyzickej osobe.Záver okresného súdu o pasívnej vecnej legitimácii preto nespočíva v zmysle námietky
navrhovateľky uplatnenej v odvolaní, na nesprávnom právnom posúdení veci. Uvedený právny záver
podporuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/228/2012 zo dňa 26. 09. 2013. Je teda
nepochybné, že zo strany odporcu 1/ došlo vo vzťahu k navrhovateľke k neoprávnenému zásahu do jej

práva na ochranu osobnosti.

Sporným v tomto prípade zostalo v zmysle odvolania navrhovateľky posúdenie primeranosti výšky
nemajetkovej ujmy, ktorá by zodpovedala zákonom požadovanému primeranému zmierneniu vzniknutej
nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľky. I keď ako navrhovateľka v odvolaní správne uvádza,

určenie úrovne tohto zadosťučinenia je predmetom voľnej úvahy súdu, je potrebné mať na zreteli, že
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nie je reparáciou, ale má slúžiť len k zmierneniu následkov ujmy
a vychádza z jednotlivosti konkrétneho prípadu. V tomto smere je potrebné poukázať i na rozhodovaciu
činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v niektorých prípadoch porušenia osobnostných
práva dospel k záveru, že dostatočným zadosťučinením je samotné konštatovanie porušenia práva,

pričom v iných prípadoch okrem záveru o porušení týchto práva súčasne priznal sťažovateľom i
náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu. Majúc na zreteli jednotlivé aspekty danej veci a ich vzájomnú
súvislosť, odvolací súd dospel k záveru o primeranosti súdom prvého stupňa prisúdenej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá zohľadňuje nedbanlivostný charakter protiprávneho konania
odporcu 2/, okolnosti za ktorých k nemu došlo, avšak aj na postoj odporcu 1/ k prejednávanej veci.

Rovnako tak zohľadňuje aj právo navrhovateľky na rodinný život, ktorého neoddeliteľnou súčasťou bol
jej nebohý syn, keď jeho smrťou bol očividne narušený vo všetkých jeho zložkách jej rodinný život,
jeho smrťou došlo k výrazným zmenám v spôsobe doterajšieho života navrhovateľky. Z uvedených
dôvodov, ale najmä s odkazom na dôvody výslovne konštatované prvostupňovým súdom odvolací
súd prijal záver, že súd prvého stupňa správne posúdil závažnosť ujmy, ako aj okolnosti, za akých

k neoprávnenému zásahu do osobnosti navrhovateľky došlo a s ohľadom na to určil výšku náhrady
nemajetkovej ujmy v primeranom rozsahu. Navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne ďalšie dôvody,
na ktoré by okresný súd neprihliadal a nedôvodne vytýkala okresnému súdu, že na jednej strane
uznáva závažnosť a nezvratnosť ujmy vzniknutej navrhovateľke smrťou jej syna a na druhej strane
však prihliadal na to, že navrhovateľka má i ďalšie dieťa, a preto nedošlo k úplnému znemožneniu

naďalej napĺňať vzťah rodiča a dieťaťa. Okresný súd však v tomto prípade len splnil podmienku
vyplývajúcu zo zákona, teda, rozhodovať o výške náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na základe
konkrétnych skutkových okolností jednotlivého prípadu a v tejto súvislosti odvolací súd konštatuje i to,
že pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľke nemožno dôvodiť rozhodnutiami
iných všeobecných súdov v iných konaniach za posúdenia odlišných okolností. Rozhodnutie okresného

súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľke vo výške 10.000,00 € sledovalo cieľ, aby
pri určení konkrétnej výšky tohto peňažného zadosťučinenia bolo možné aj v rámci voľnej úvahy
súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor a v súlade s princípom spravodlivosti
pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo. Okresný súd pritom vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu a oprel svoje

rozhodnutie o preskúmateľné konkrétne hľadiská. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd po
správnom vyhodnotení závažnosti vzniknutej ujmy navrhovateľky, ktorú mal preukázanú predovšetkým
s prihliadnutím na príbuzenský vzťah navrhovateľky ako najbližšieho rodinného príslušníka nebohého,
u ktorých bola prítomná najintenzívnejšia interpersonálna väzba vo výsostne emocionálnom základenespochybniteľná, podľa voľnej úvahy správne ustálil aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch
navrhovateľke.

Odsúdenie súdu v trestnom konaní, a teda rozhodnutie o tom, že bol spáchaný trestný čin, a že ho
spáchal obžalovaný, teda odporca 2/, ktorému sa zároveň uložil trest, objektívne svoj satisfakčný
význam určite má. Skutočnosť, že odporca 2/ sa nezúčastnil pojednávaní v predmetnej právnej veci, ak
bol naviac návrh voči nemu zamietnutý resp. že popieral svoju vinu v trestnom konaní v dôsledku toho,
že sa za vinného nepovažoval, sama o sebe nespochybňuje vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia

o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľke voči odporcovi 1/. Okresný súd
pri určení peňažnej náhrady navrhovateľke však prihliadol aj na to, že odporca 1/ hoci zo subjektívneho
hľadiska ako právnická osoba dopravnú nehodu nespôsobil, neprejavil vo vzťahu k žalobkyni sústrasť s
úmrtím jej syna, ktorý bol usmrtený pri dopravnej nehode spôsobenej jeho zamestnancom.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa priznanej

náhradynemajetkovejujmynavrhovateľkeokresnýsúdzrozumiteľnýmspôsobomuviedoldôvodysvojho
rozhodnutia. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože súd sa pri výklade aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu, iba skutočnosť,
že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. rozhodnutie I. ÚS 188/06). Z
uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti napadnutého výroku, ktorým
bol návrh navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch presahujúcej sumu 10.000,00 €
zamietnutý (výrok v poradí štvrtý) ako vecne správny podľa § 219 ods. 1,2 O. s. p. potvrdil.

Navrhovateľka podala odvolanie aj voči výroku okresného súdu, korým uložil odporcovi 1/ povinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu škody vo výške 839,53 eur a domáha sa, aby odvolací jej návrhu vyhovel
odvolací súd v celom rozsahu a priznal jej náhradu škody vo výške 3.284,30 eur. Odvolací súd
poukazujúc na dôvody uvedené vyššie vo vzťahu k subjektívnemu predpokladu pre možnosť podať
odvolanie voči rozhodnutiu, ktoré bolo vydané vprospech odvolateľa, opätovne uvádza, že rozhodnutie

okresného súdu, ktorým priznal navrhovateľke náhradu škody vo výške 839,53 eur považuje v tomto
rozsahu za právoplatné, nakoľko uvedeným výrokom bolo navrhovateľke vyhovené, teda nebola
dotknutá na svojich právach, v dôsledku čoho nemohla v tomto rozsahu podať voči rozhodnutiu
okresného súdu v zmysle ust. § 201 O. s. p. odvolanie. Odporca 1/, ktorému bola táto povinnosť
voči navrhovateľke uložená a ktorý bol týmto výrokom okresného súdu na svojich právach dotknutý,

odvolanie nepodal. Dôvodným však považoval odvolací súd odvolanie navrhovateľky vo vzťahu k tej
časti výroku rozhodnutia okresného súdu, ktorým okresný súd návrh navrhovateľky na náhradu škody
voči odporcovi 1/ vo zvyšku, teda v sume presahujúcej sumu 839,53 €, zamietol, a to z nasledovných
dôvodov:

Náhrada škody, ktorá má v prejednávanom prípade predstavovať navrhovateľkou vynaložené náklady
na právne služby za účelom zabezpečenia riadnej ochrany jej práv ako poškodenej v rámci trestného
konania vedenému voči odporcovi 2/ a jej výška v sume presahujúcej sumu 839,53 € ( v časti, v ktorej bol
návrh navrhovateľky na náhradu škody zamietnutý ) je v zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
na str. 14 a 15 v inštančnom postupe nepreskúmateľnou pre nedostatok dôvodov. Navrhovateľka sa

domáhala náhrady škody, ktorá jej vznikla v súvislosti s právnym zastupovaním v trestných konaniach vo
výške 3.284,30 €. Okresný súd navrhovateľke náhradu škody voči odporcovi 1/ priznal vo výške 839,53
€sodôvodnením,žepripriznanínákladovvynaloženýchnaprávneslužbyvychádzalzVyhlášky.Napriek
tomu, že navrhovateľka pred prvostupňovým súdom uplatňovala svoj návrh v zmysle vyššie uvedenej
Zmluvy o právnej pomoci, okresný súd žiadnym spôsobom neuviedol, na základe akých skutočností

a následne akých úvah dospel k tomu, že náhrada škody nezodpovedá sume, ktorú navrhovateľka
uhradila v zmysle Zmluvy o právnej pomoci. Odvolací súd uznáva, že judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve pre tento argument (Ruiz Torija c/a

Španielsko z 09. 12. 1994). Okolnosť, na základe akých skutočností okresný súd dospel k tomu, že pri
rozhodovaní o náhrade škody nevychádzal zo Zmluvy o právnej pomoci, ale z Vyhlášky, je rozhodujúcim
argumentomprerozhodnutieovýške náhradyškody,otoviac,akuvedenáskutočnosťnevyplývapriamo
zo zákona. Naviac rozhodnutie, ktoré dostatočne neobjasňuje dôvody, na základe ktorých bol zvolenýurčitý spôsob výkladu ustanovenia právneho predpisu, resp. samotná aplikácia právneho predpisu,
možno v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR považovať za svojvoľné a ústavne neakceptovateľné.
V tomto rozsahu teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje žiadne hodnotiace úvahy, či

myšlienkové postupy okresného súdu, na základe ktorých dospel k záveru, že pri priznaní nákladov
vynaložených na právne služby v trestnom konaní nevychádzal zo Zmluvy o právnej pomoci. Naviac
odvolací súd konštatuje, že odvolanie navrhovateľky v tomto rozsahu považoval za dôvodné aj preto,
že z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu nevyplýva, ktoré faktúry boli podľa okresného súdu
nepreskúmateľné, resp. ktoré z nich neboli doložené potrebnými listinnými dôkazmi, ktoré úkony, ak

boli navrhovateľkou vyúčtované, neboli vykonané, resp. ktoré úkony sa týkali aj iných podaní zo strany
navrhovateľky, ako konania vedeného pod sp. zn. 3T/36/2011, ak ich následne v tomto rozsahu bližšie
neurčenom neuznal ako škodu vzniknutú na strane navrhovateľky, a to napriek tomu, že navrhovateľka
tvrdí, že súdu stotožnila všetky fakturované úkony a dostatočným spôsobom preukázala, že tieto boli
vynaložené v súvislosti s uplatňovaním jej práv ako poškodenej trestným činom spáchaným odporcom
v 2/ rade.

Keďže vydanie rozhodnutia neobsahujúceho dostatočné odôvodnenie možno považovať za odňatie
možnosti účastníka konať pred súdom a nedostatok dôvodov zároveň robí rozhodnutie v inštančnom
postupe nepreskúmateľným pre jeho neurčitosť, neostávalo odvolaciemu súdu iné, len rozsudok
okresného súdu v časti napadnutého výroku, ktorým bol návrh navrhovateľky na náhradu škody

presahujúcej sumu 839,53 eur zamietnutý, podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p. zrušiť a v tomto
rozsahu vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. V opačnom prípade by odvolací súd znemožnil
účastníkovi realizáciu jeho procesných práv, nakoľko by mu odoprel možnosť prieskumu správnosti
nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho
posúdenia vo veci odvolacím súdom rozhodujúcich skutkových zistení. Úlohou odvolacieho súdu je

preskúmavať správnosť skutkových zistení vykonaných súdom prvého stupňa a právneho posúdenia
veci, ku ktorým tento súd na základe svojich skutkových zistení v rozhodnutí dospel, ako aj správnosť
konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ak sú k správnemu rozhodnutiu
veci potrebné skutkové zistenia, ktoré nevykonal súd prvého stupňa, ale vzhľadom k nesprávnemu
právnemu názoru na nich svoje rozhodnutie nezaložil, nie sú podmienky pre potvrdenie, ale ani pre

zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Inak by išlo o neočakávané rozhodnutie, ktorým by bola odňatá
jednainštancia,vdôsledkučohobybolanesprávnympostupomsúduodňatámožnosťúčastníkovikonať
pred súdom.

Úlohou okresného súdu bude preto opätovne posúdiť nárok navrhovateľky na náhradu škody, ktorá

jej vznikla v súvislosti s právnym zastupovaním, teda náhradu škody spočívajúcej vo vynaložených
nákladoch na právne služby za účelom zabezpečenia riadnej ochrany jej práv ako poškodenej v
rámci trestného konania vedeného voči odporcovi 2/, v ktorom bola posudzovaná jeho vina či nevina.
Okresný súd v tomto prípade žiadnym spôsobom neposudzoval zákonné predpoklady a ich kumulatívne
naplnenie nevyhnutné pre vznik zodpovednosti odporcu 1/ za škodu vzniknutú navrhovateľke, ktorý

postup okresného súdu preto nie je možné preskúmať.

Odvolací súd bol následne nútený zrušiť rozhodnutie okresného súdu aj v súvisiacich výrokoch o
náhrade trov konania. Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym záverom okresného súdu, pokiaľ tento
pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z ust. § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a

nárok navrhovateľky v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj v časti, v ktorej jej vyhovel
o zaplatenie náhrady škody posudzoval spolu ako úspech navrhovateľky vo výške 10.839,53 €. Pokiaľ
ide o nárok navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy, súd mal pri rozhodovaní o náhrade trov
konania vychádzať z ust. § 142 ods. 3 O. s. p., nakoľko výška prisúdenej istiny (10.000,00 €) závisela
od úvahy súdu. V prípade nároku na náhradu škody však bolo dôvodné posúdiť mieru úspechu a

neúspechu účastníkov konania. Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania nezohľadnil, že v
rámci návrhu na začatie konania boli navrhovateľkou uplatnené dva nároky, z ktorých každý mohol byť
predmetom samostatnej žaloby. V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych
vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú.
( viď. napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 M Cdo 15/2011, 3 M Cdo 18/2007, 3 M Cdo 11/2011 ). Keďže

v prejednávanom prípade ide o dva nároky uplatnené navrhovateľkou, okresný súd je povinný náhradu
trov konania posudzovať vo vzťahu k obom nárokom samostatne. Na základe uvedeného okresný súd
vec nesprávne právne posúdil, keď nezohľadnil skutočnosť, že predmetom konania boli dva samostatné
nároky a následne vo vzťahu k prvému z nich opomenul aplikovať § 142 ods. 3 O. s. p., neostávaloodvolaciemu súdu iné len napadnuté rozhodnutie o náhrade trov konania navrhovateľky voči odporcovi
1/ podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu v tomto rozsahu na ďalšie
konanie, vrátane súvisiaceho výroku o zaplatení súdneho poplatku z návrhu.

Pokiaľ ide o povinnosť navrhovateľky zaplatiť odporcovi 2/ trovy konania aplikujúc ust. § 142 ods.
1 O. s. p., v tomto rozsahu považoval odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu za predčasné,
ak neprihliadal na okolnosti prejednávaného prípadu v zmysle ust. § 150 O. s. p.. Aplikácia tohto

ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady
trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu
trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Okresný súd sa však dôvodmi hodnými osobitného zreteľa
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal, preto aj v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na ústavný princíp dvojinštančnosti súdneho konania. Uvedené dôvody, napriek tomu, že boli uplatnené
pred prvostupňovým súdom, týmto neboli posúdené. Je nevyhnutné, aby ich posúdil okresný súd a svoje

rozhodnutie bez ohľadu na to, či dôvody hodné osobitného zreteľa (ne)zistí, i náležite rozhodnutie o
ich (ne)existencii odôvodnil. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj uvedené rozhodnutie o náhrade trov
konania odporcu 2/ podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. ako rozhodnutie neobsahujúce dostatočné
odôvodnenie, zrušil.

Ak bolo rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov konania súd
prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 O. s. p.), teda rozhodne o náhrade trov
prvostupňového ako i odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.