Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. november 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/133/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712215413
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7712215413.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudcov

JUDr. Dany Ferkovej a JUDr. Miroslava Sogu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so
sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Michalovce zo dňa 8.10. 2014 č.k. 11C/146/2012-42 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce (ďalej len "súd prvého stupňa") rozsudkom žalobu žalobcu zamietol.
Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav:

Žalobca sa návrhom doručeným súdu 27.9.2012 domáhal proti žalovanému náhrady majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy. Návrh odôvodnil tým, že ako oprávnený navrhol vykonať pre svoju pohľadávku
exekúciu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX dlžníkom
C. T., L.. XX.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou
exekučnej veci číslo Ex 11047/2011. Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, pričom návrh bol spísaný vo forme zápisnice u súdneho exekútora. Exekučný súd
napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá by mohla mať vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu návrhu,

exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 12.9.2011
(konanie začalo 9.6.2011), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, teda po viac ako
95 dňoch omeškania. Tvrdil, že nedisponuje príslušným exekučným titulom ani návrhom na vykonanie
exekúcie, pretože tieto podklady sú u súdneho exekútora, u ktorého sa spisoval aj návrh na vykonanie
exekúcie a dokazovanie odkázal na príslušný exekučný spis súdu. Uviedol, že postup exekučného
súdu bol nesprávny, v rozpore so zákonom, pretože neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala súdu
postupovať so zbytočnými prieťahmi tak, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelení poverenia na vykonanie

exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nesprávny úradný postup je charakterizovaný nevydaním
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok. Ďalej tvrdil, že exekučný súd spôsobom odporujúcim zákonu realizoval úplný judiciálny
proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretáciezvolených noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci, čím sa postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu neprináleží a teda
prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a

porušil tak zásadu právneho štátu - zásadu legality zakotvenú v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Exekučný súd
nie je súdom, ktorý môže meritórne rozhodovať o veci, pretože táto právomoc všeobecného súdu je
daná iba za podmienok definovaných v ustanovení § 40 ZoRK. Exekučný súd tým, že svojim nelegálnym
postupom vykonal opätovne posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu a časti istiny, a to bez splnenia
zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku medzi rozhodnutej

v právnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Takýto postup exekučného súdu je nesprávny, v
rozpore so zákonom, konkrétne s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v tomto
prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia a žiadosti o udelenie poverenie na vykonanie
exekúcie pristúpil až v pomerne dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Žalobca z dôvodu nesprávneho úradného postupu uplatnil náhradu majetkovej škody, a tak isto aj
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu
ochrany zaručeného článku 46 ods. 1 Ústavy SR, a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
článkuVI.ods.1Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný

postup Okresného súdu je podľa názoru žalobcu dôsledkom jeho nesústredenej činnosti, ktorá má za
následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. V prípade skorého rozhodnutia
exekučného súdu v zákonnej lehote mohol efektívne a účinne uskutočniť rád iných krokov smerujúcich
k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstvom,
pretožebyvedel,žežiadosťoudeleniepovereniabolazamietnutá.Akoprimeranúnáhradunemajetkovej

ujmy za vnútorné zásahy v spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,
porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav predpokladaný
zákonom stratu dôvery práva na spravodlivé riešenie veci, a zamedzenie vymoženia pohľadávky
cestou exekúcie si uplatnil nemajetkovú ujmu. Majetkovú škodu vyčíslil na 1032,28 Eur ako náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného

súdu vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Nemajetkovú
ujmu vyčíslil na 206,46 Eur. Žalobca ďalej v návrhu uviedol, že nárok na náhradu škody v súlade s
ustanovením § 15 zák. č. 514/2003 Z.z. uplatnil písomnou žiadosťou u žalovaného, žalovaný však do
podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. Dokazovanie v tomto smere odkázal na spis
Ministerstva spravodlivosti SR a súd.

Žalovaný s návrhom nesúhlasil a žiadal ho zamietnuť. Svoje stanovisko odôvodnil tým, že v žalobe
sa vyskytuje viacero nedostatkov, a to napr. uvedený odlišný dátum narodenia povinných v žalobách
ako dátum narodenia v petite, nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré
sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje, ako dátum doručenia žiadostí o udelenie poverenia

podaných na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci, dátum kedy sa žalobca dozvedel o vzniku
škody v jednotlivých prípadoch, nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu
predmetnéhoexekučnéhokonania,vznikskutočnejškody,nemajetkovejujmyainé.Žalobcasíceuviedol
časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť
na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Žalobca tvrdí, že nemá vedomosť o

spisových značkách uvádzaných v exekučnom konaní, čo sa nezakladá na pravde, pretože tieto mu
museli byť známe v rámci doručovania, napr. uznesenia o zmene súdneho exekútora. Neoznačenie
spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu je
jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd odmietol sťažnosti žalobcu pre porušenie jeho ústavného
práva nečinnosťou exekučného súdu. Žalovaná ďalej poukázala na to, že nie je jasný ani titul nároku

na náhradu škody, pretože žalobca jednak namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o
návrhu na zmenu súdneho exekútora ale namieta aj nesprávny úradný postup v podobe prieťahov.
Žalovaný ďalej uvádza aj rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a vykonanie exekúcie,
čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Z takto formulovaných žalôb nie
je jednoznačné na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobách sa tieto tituly

prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu si nárok uplatňuje. Nie je zrejmé, či si žalobca
uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu, z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stavenej lehote.
Táto nejasnosť sa prejavuje najmä v žalobách, kde namietaným nesprávnym úradným postupom mábyť skutočnosť, že Okresný súd o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nerozhodol v 15-dňovej lehote. Žalovaná ďalej poukázala na to, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a vzhľadom na skutočnosť, že

už dňa 27.9.2012 boli na súd doručené žaloby vo veci samej je zrejmé, že žalobca ich nepodal po
uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. Poukázal na ustanovenie § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, zadŕžaním alebo iným
pozbavením osobne slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe,
a nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred prerokovať

na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom
podľa § 4 § 11. Ďalej poukázal na ustanovenie § 16 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z., a to ak príslušný
orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo iba uspokojí jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti, alebo príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojuje jeho nárok na náhradu
škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z
uvedeného dôvodu žalovaná považuje nárok žalobcu za predčasne uplatnený. Ďalej uviedla, že žalobca

napriek opakovaným výzvam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie žalobca nepreukázal
požadované skutočnosti, nedoplnil žiadne informácie, nebol ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel
o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané
sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ani nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom
povinného, resp. jeho insolventnosťou, stratou kontaktu s povinným a iné. Žalobca neposkytol absolútnu

žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť tento
nárok predbežne prerokovať. Žalovaný ďalej poukázal na podmienky úspešného uplatnenia nároku
na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z., pre ktoré je potrebné nezákonné rozhodnutie,
resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené

tieto podmienky súčasne. K prieťahom týkajúcich sa nevydania poverenia alebo nerozhodnutie o návrhu
o žiadosti o udelenia poverenia v 15-dňovej lehote žalovaná uviedla, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, účinného od 1.6.2011 súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhoduje do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia, avšak táto lehota neplatí ak ide o
exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) a d), pričom ide o exekučné tituly, ktorými sú

vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisii a zmierov nimi schválených.
Z uvedeného vyplýva, že akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v
podobe nerozhodnutia v 15 dňovej lehote v exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 nemá žiadnu
oporu v zákone. K rozhodovaniu, ktorým súd zamietal žiadosti o udelenie poverenia žalovaný uviedol,
že tento postup je možné chápať dvomi spôsobmi, jednak namietaným postupom môže byť samotný

spôsob rozhodnutia., a to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, ako i skutočnosť, že k vydaniu
rozhodnutia malo dôjsť po zákonom stanovenej lehote. Uviedla, že zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia nemôže byť nesprávnym úradným postupom. Pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu
definíciu, avšak v súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou
normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho

orgánu, či už súvisí rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí nenašiel svoj
bezprostredný vo vydanom rozhodnutí. Nesprávnym úradným postupom nemôže byť samotný spôsob
rozhodnutia, to je ako súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol. Zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto vylúčená. Nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože toto právo patrí iba v prípade ak právoplatné rozhodnutie,

ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom súd,
ktorý rozhoduje o náhradu škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Preto je nevyhnuté aby pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je nevyhnuté, aby
nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto právoplatné rozhodnutie z
dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní v opravnom prostriedku. Táto podmienka

nepochybne nie je v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená.
K nedodržaniu lehoty na rozhodnutie, ktorý sa zamieta žiadosť o udelenie poverenia po 15 dňovej
lehote uviedol, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku určuje lehotu 15 dní na vydanie
poverenia, a túto lehotu nemožno automaticky vzťahovať aj na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia. Odkázala v tejto časti na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. 1Us/16/0. Podľa §

9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z., o znení účinnom od 1.1.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v porušení povinností urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stavenej lehote, spočívajúci v nečinnosti pri výkone verejnej moci, alebo zbytočných prieťahov v konaní
možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti, na prieťahy žiadosti o prešetrenie vybaveniasťažnosti, na prieťahy z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaním, ktorým sa
rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho zavinenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnych
konaní právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo

porušené právo na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
alebo žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existoval právoplatné rozhodnutie vydané
v disciplinárnom konaní alebo vydané rozhodnutie ESĽP, alebo Ústavného súdu SR, ktorými by

bolo konštatované porušenie právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaný ďalej
namietal vyčíslenú náhradu škody v jednotlivých konaniach. Uviedol, že žalobca na preukázanie vzniku
škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke, pričom si
vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušálnych nákladov spočívajúcich v administratívnych výdavkoch,
funkčných výdavkoch, mzdových výdavkoch a výdavkoch spojených so stratou času zamestnanca, a
to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uviedol, že škoda zaťažila žalobcu výlučne v období

medzi doručením žiadosti o udelenie poverenie na vykonania exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalovaná
poukázala, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi pri svojej činnosti
nepochybne potrebuje a využíva aj informačný systém, ktorý poskytuje prehľad úverov, pričom takýto
systém využíva nielen počas domnelých prieťahov ale aj pred týmto obdobím ako aj po ňom, a to
nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii ale aj takých, o ktorých žiadne exekučné

konanie neprebieha. Tak isto udržiavanie systému žalobca musí vykonávať na každodennej báze najmä
pri poskytovaní úverov v takom rozsahu ako ich poskytuje, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti
daného druhu.

Žalobca sa pojednávania konaného 8.10.2014 nezúčastnil a požiadal o odročenie pojednávania

z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Zároveň navrhol dokazovanie, resp. jeho
doplnenie, pretože zadal objednávku na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku škody, za
ktorú zodpovedá žalovaná. Prvostupňový súd návrh na odročenie pojednávania neakceptoval, pretože
návrh nespĺňal náležitosti ustanovenia § 119 ods. 2 O.s.p. a dôvody v návrhu uvádzané nepovažoval za
dôležité dôvody na odročenie pojednávania. Žalobca o tom, že pojednávajúca sudkyňa nie je vylúčená

z prejednávania veci má vedomosť, pretože o tom rozhodol nadriadený súd rozhodnutím 4NcC/32/2012
a ktoré bolo doručované žalobcovi v konaní 11C/134/2012. Návrh na doplnenie dokazovania znaleckým
posudkom o výške spôsobenej škody súd považoval vzhľadom na dôvody uvádzané nižšie za
nadbytočné. Súd prvého stupňa poukázal na to, že konanie začalo 27.9.2012, preto mal žalobca
dostatočný časový priestor a predloženie relevantného výpočtu tvrdenej škody, ako aj iných dôkazov

v konaní.

Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa zistil tento skutkový stav. Z exekučného spisu
11Er/268/2011 mal prvostupňový súd preukázané, že dňa 16.8.2011 bola súdu doručená žiadosť

súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod Ex 110447/11 o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o. proti povinnému C. T. o vymoženie 390,42
Eur s príslušenstvom. Návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný zápisnične u súdneho exekútora
dňa 9.6.2011. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 02818/11.
Uznesením zo dňa 24.8.2011 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 20.9.2011 bez odvolania sa oprávneného. Na to súd uznesením
zo dňa 18.10.2011 exekučné konanie zastavil podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, pretože žiadosť
o udelenie poverenia bola zamietnutá. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 24.11.2011.

Po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 3 ods.

1,2 , § 5 ods. 1,2, § 6 ods. 1, § 9, ods. 1,2,§15 ods. 1,2, § 17 ods.1,2, § 19 ods. 1,2,3 zák.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci dospel k záveru,
že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy na tom základe, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej lehote, teda uplatnil si voči štátu zodpovednosť za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom a zároveň nesprávny úradný postup žalobca videl vo vykonaní
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Žalobca mal pravdepodobne na mysli postup
súdu, ktorého výsledkom bolo vydanie uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Na tomto
mieste súd poznamenáva, že o nesprávny úradný postup nejde, ak výsledkom postupu orgánu štátuje vydanie rozhodnutia. Z kontextu žaloby preto vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok z nesprávneho
úradného postupu (nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote) a z nezákonného rozhodnutia
(zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia). V prvom prípade je potrebné preukázať, že žalobca pred

podaním žaloby na súd predbežne prerokoval svoj nárok s príslušným orgánom (v tomto prípade
s Ministerstvom spravodlivosti) a že jeho nároku nebolo kladne vyhovené. Druhou podmienkou je
preukázanie, že dotknutý orgán štátu nevykonal úkon v zákonom stanovenej lehote a že nevykonanie
úkonu bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnej
podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. pred súdom, a to predbežné

prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobca v návrhu uviedol, že v súlade s ustanovením § 15
ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku. Do
spisu nepredložil žiadny dôkaz o tom, že takýto nárok si u žalovaného uplatnil a kedy, a dokazovanie
odkázal na spis Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaný síce nepoprel, že mu žalobcom bol návrh
adresovaný, avšak vykazoval množstvo nedostatkov spočívajúcich v jeho všeobecnosti a neurčitosti,
neuvedení relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody, neuvedení súdnych konaní,

ktorých sa nároky mali týkať a pod. Súd nevidí akceptovateľný dôvod, prečo by doručenie žiadosti o
predbežné prerokovanie návrhu mal dokazovať súd alebo žalovaný. Nejde o listinný dôkaz, ku ktorému
nemá žalobca prístup, alebo ktorý by mu nemohol byť sprístupnený. Ak si žalobca neponechal kópiu
návrhu, sám sa dostal do dôkaznej núdze pre účely občianskoprávneho konania. Z toho dôvodu nemôže
prenášať dôkaznú povinnosť na súd alebo na druhého účastníka konania.

Ani skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že o žiadosti o udelenie poverenia nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenej lehote sa nezakladajú na pravde. Žalobca sa domáhal náhrady škody na tom základe, že
súd nerozhodol v 15.dňovej lehote určenej v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a konštatoval
prieťahy súdu 95 mesiacov. Z exekučného spisu bolo zistené, že žiadosť o udelenia poverenia bola súdu

doručená 16.8.2011 a rozhodnuté bolo 24.8.2011. Súd rozhodol teda približne do 8 dní po doručení
žiadosti súdu a nie po 95 dňoch, ako to tvrdil žalobca. Podľa názoru súdu lehota 15 dní platí iba
v prípade, ak žiadosť o udelenie poverenia je v súlade so zákonom. Žiadosť o udelenie poverenia
nebola v súlade so zákonom, preto ju súd uznesením zamietol. Prvostupňový súd však poukázal
na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého lehota 15 dní na vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Z exekučného spisu vyplýva, že exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok (§41 ods. 2 písm. d), preto vydanie rozhodnutia nie je viazané na 15-dňovú
lehotu. Žalobca nijakým spôsobom nevysvetlil ani nepreukázal, čo ho viedlo ku konštatovaniu viac
ako 3 mesačného prieťahu. Neuviedol, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia tunajšiemu

súdu a teda od akého dátumu plynutie lehoty na vydanie poverenia počítal. Ako sám tvrdil v žalobe,
touto informáciou nedisponoval a odkázal na exekučný spis tunajšieho súdu, ktorého spisovú značku
v návrhu ani neuviedol a dokazovanie v tomto smere preniesol na súd. Lehota na vydanie poverenia
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku začína plynúť doručením žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia súdu a nie začatím exekučného konania. V kontexte odôvodnenia žaloby v časti

dokazovania súd poukazuje na to, že argumentácia žalobcu neobstojí v žiadnej rovine, pretože jeho
tvrdenie o nevedomosti spisovej značky, dátumu, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia
súdu a iných relevantných informácií pre konanie, je zavadzajúce. Žalobca je účastníkom exekučných
konaní ako oprávnený. Nič mu ako účastníkovi nebránilo získať potrebné informácie zo súdneho spisu,
do ktorého má právo nahliadať. Spisová značka súdu bola prvotne zistiteľná od súdneho exekútora,

ktorému súd vydal poverenie. Aj konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je sporovým
konaním a je na žalobcovi skutočnosti tvrdené v žalobe aj preukázať. Táto povinnosť zo strany žalobcu
absolútne absentuje. Dôkaznú povinnosť žalobca preniesol na súd resp. na žalovaného. Dôvody
uvádzané v žalobe sú všeobecné a bez znalosti skutkového stavu konkrétnej exekučnej veci. Pokiaľ
ide o uplatnenie nároku na náhradu škody z tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ktorým je uznesenie

súdu o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia, pri tomto nároku je potrebné splnenie niekoľkých
kumulatívnych podmienok: 1. predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne,
2. vydanie nezákonného rozhodnutia, 2.vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného
rozhodnutia a vznikom škody, 4. zrušenie alebo zmena nezákonného rozhodnutia príslušným orgánom
a 5.podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorého by sa mala nezákonnosť týkať. Tieto

podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ak chýba čo i len jedna podmienka, nie je možné nárok na
náhradu škody priznať. Ako bolo vyššie uvedené, žalobca nepreukázal, že nárok predbežne prerokoval
so žalovaným. Ďalšou podmienkou pri uplatnení nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia
je preukázanie zrušenia nezákonných rozhodnutí. Z exekučného spisu, ktorý bol pripojený ku konaniunevyplýva, že by uznesenie, ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, bolo zrušené.
Žalobca o tom súdu žiadne dôkazy nepredložil, dokonca to v žalobe ani netvrdil. Zo spisu vyplýva,
že žalobca proti zamietajúcemu uzneseniu nepodal ani opravný prostriedok. Žalobca nezákonnosť

rozhodnutia odôvodňuje nesprávnosťou rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadosti, ktorú nesprávnosť
vyčerpávajúco odôvodňuje. Súd prvého stupňa poukázal na to, že predmetom tohto konania nie je
rozhodovanie o vecnej správnosti zamietajúcich uznesení v exekučnom konaní a súd nevyhodnocuje
ani správnosť právnej argumentácie žalobcu voči zamietajúcim uzneseniam. Súd prvého stupňa v tomto
konaní posudzuje nárok žalobcu na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a iba v intenciách

tohto zákona o nároku žalobcu rozhoduje. Rozhodnutia, ktorých nezákonnosť žalobca namieta a ktoré
sú základom nároku na náhradu škody doposiaľ neboli príslušným orgánom štátu zrušené ani nebola
príslušným orgánom konštatovaná ich nezákonnosť. Z uvedeného dôvodu je návrh žalobcu nedôvodný
a v rozpore so zák. č. 514/2003 Z.z. Nárok žalobcu na náhradu škody nebol uplatnený v súlade s
podmienkami na uplatnenie tohto nároku podľa zák. č. 514/2003 Z.z., preto nie je daný samotný
základnárokužalobcu.Prvostupňovýsúdsazuvedenéhodôvodu nezoberalanisprávnosťouvyčíslenia

náhrady škody či nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požadoval.

O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého patrí
náhrada úspešnej žalovanej. Keďže žalovaná trovy konania nevyčíslila v lehote 3 pracovných dní od
vyhlásenia rozsudku a zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú, súd prvého stupňa vyslovil vo výroku

rozsudku, že žalovanej náhradu trov konania nepriznáva, ako to vyplýva z § 151 ods. 1,2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov, že v uvedenom
rozsudku došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 od. 1 písm.

f) O.s.p.); v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - rozhodoval vylúčený sudca (ust.
§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. ,g) O.s.p.); v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust. § 205 ods. 1 písm. a)
O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.); súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. O.i. namietal odvolateľ,
že bolo porušené právo žalobcu na kontradiktórny proces a podotkol, že súd ignoroval všetky tvrdenia
žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému. Ďalej
zvýraznil, že nálezy Ústavného súdu SR uvádzajú jednoznačne, že súd musí dbať na presvedčivosť

svojho rozhodnutia v odôvodnení, argumentačne vyhodnotí svoje rozhodnutie tak, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe premís dospel, boli pre širšiu právnickú
verejnosť prijateľné, racionálne a presvedčivé. Súd nevysvetlil vo svojom rozhodnutí, prečo nedošlo k
porušeniu práv žalobcu na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. O návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnom stanovenom čase a pre túto nečinnosť

aj nesprávny úradný postup nenašiel objektívne udržateľne vysvetliteľný dôvod. Súd prvého stupňa
vydal rozhodnutie vnútorne rozporné, síce zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe
postavilsvojerozhodnutieonepriznanínemajetkovejujmežalobcovi,rozhodnutiezaloženénaskutkovej
a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné, irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby
judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, navyše podľa práva sú súdne rozhodnutia všeobecných súdov

rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Ďalej namietal, že aj iný súd, t.j. Krajský súd v
Trnave v rozhodnutí sp. zn. 11NcC/46/2012 v právne zhodnej veci vylúčil všetkých sudcov Okresného
súdu Dunajská Streda, preto je tiež rozhodnutie nezákonné (poukázal aj na Ústavný súd SR nález IV.
ÚS/345/09). Konštatoval odvolateľ, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je v občianskom súdnom konaní zabezpečený

vylúčením sudcu z jeho ďalšieho prejednávania. O.i. pri nezávislosti sudcov musí byť vzaté do úvahy
ustanovovanie jeho členov a dĺžka ich mandátu, teda či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Súd sa
nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť
žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z
mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne

aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne
rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na
pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Žalobca
sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzala zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a zložil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti

konať pred súdom.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, aj keď toto jej bolo doručené dňa 12.12.2014.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania

v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11.11. 2015 o 9.00 hod. v

pojednávacej miestnosti č. dv. 227/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 4.11.2015 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods.
1, 3 O.s.p.

Žalobca podľa obsahu odvolania namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., teda

že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/, g/, h/, súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacísúdpopreskúmaníobsahuspisudospelkzáveru,žepokiaľžalobcavodvolanínamietalpostup

súdu z hľadiska porušenia procesno-právnych predpisov, nie je jeho odvolanie dôvodné.

Námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia tiež nie je opodstatnená.

Rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje stručné a výstižné prednesy účastníkov, dôkazy, o ktoré

súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti,
ktoré mal za preukázané, ako aj právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa taktiež vysvetlil akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil. Napadnuté rozhodnutie preto netrpí takou vadou konania, ktorá by mala za následok zrušenie
rozhodnutia prvostupňového súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd nezistil, že by postupom

prvostupňového súdu či už v konaní alebo rozhodnutím sa účastníkovi konania - žalobcovi odňala
možnosť konať pred súdom z dôvodov ním v odvolaní uvedených.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu,
vykonanie ďalších dôkazov účastníci konania ani nenavrhli, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. §

132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu
vyvodilajsprávnyprávnyzáver,pričomrozsudokajnáležiteodôvodnil,pretoodvolacísúd jehorozsudok
ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vecne správne, podrobné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací

súd stotožňuje a na tieto odkazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli
najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu
nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

Odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa tvrdení o splnení predpokladov pre vznik nároku na náhradu

majetkovejanemajetkovejujmyvzmyslezák.č.514/2003Z.z.,rovnakoakotvrdilajvkonanípredsúdom
prvého stupňa, nie sú opodstatnené.

Odvolací súd v tej súvislosti poukazuje na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý
svoje úvahy o nesplnení zákonných podmienok na náhradu škody v prejednávanej veci podrobne

rozviedol s poukazom na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a príslušné
zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec právne posudzoval.Odvolacia námietka žalobcu, že súd prvého stupňa sa v konkrétnostiach dopustil viacerých omylov, keď
konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nemá svoj podklad vo
vykonanom dokazovaní. Rovnako ani tvrdenie žalobcu, že nesprávny úradný postup v danom prípade

bol jednoznačne preukázaný. Navyše odvolacie námietky žalobcu v tomto smere sú všeobecného
charakteru, bez uvedenia konkrétnych pochybení, ktorých sa súd prvého stupňa mal dopustiť.

Pokiaľ ide o namietané procesné pochybenia súdu prvého stupňa, odvolací súd udáva nasledovné:

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti
konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov.

Namietané procesné pochybenie súdu prvého stupňa, a síce, že súd nedoručil písomné vyjadrenie
žalovanej k žalobe žalobcovi, čím porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces a ust. § 114
ods. 2 O.s.p., nie je dôvodné. Rovnako nie je dôvodné ani namietané procesné pochybenie súdu prvého
stupňa, že žalobca nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom vykonanými listinnými
dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu nemal možnosť vyjadriť sa.

Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalobca cestou svojho právneho zástupcu bol zo strany súdu prvého
stupňa predvolaný na pojednávanie dňa 8.10.2014, ktoré prevzal dňa 18.8.2014 (doručenka na čl.
34 spisu). Súd prvého stupňa pojednával a rozhodol vo veci dňa 8.10.2014 v neprítomnosti žalobcu
(rovnako aj žalovanej) v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.

Žalobca požiadal o odročenie pojednávania podaním zo dňa 2.10. 2014 z dôvodu podania návrhu na
prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiku o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd.

Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na
pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti
takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).

Podľa názoru odvolacieho súdu správny bol postup súdu prvého stupňa, pokiaľ v zmysle § 101 ods. 2
O.s.p. pojednával a vo veci rozhodol, keďže dôvod pre odročenie pojednávania, ktorý uviedol žalobca v
podaní zo dňa 2.10. 2014, nie je dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania Ani podanie ústavnej
sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky nie je takým dôležitým dôvodom, ktorý by opodstatňoval
odročenie pojednávania.

O dôležitý dôvod na odročenie pojednávania ide vo všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také
skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t.j.
také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť a súčasne sú vážne, dôležité a ospravedlniteľné
z hľadiska objektívneho alebo aj subjektívneho (čím mohla byť prekážka predvídaná, prípadne
odvrátená).

V prejednávanej veci žalobca požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu podania procesného návrhu
na prerušenie konania. Takýto dôvod ale nie je dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania v zmysle
§ 101 ods. 2 O.s.p., keďže nejde o objektívne ospravedlniteľný dôvod, ktorý by neumožnil žalobcovi
zúčastniť sa pojednávania.

Pokiaľ teda súd prvého stupňa v konaní pokračoval aj po obdŕžaní žiadosti žalobcu na odročenie
pojednávania zo dňa 2.10. 2014 a vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti podľa ust. § 101 ods.
2 O.s.p., neodňal týmto svojim postupom žalobcovi možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ sa žalobca na pojednávanie dňa 8.10.2014 nedostavil, takýmto spôsobom sa sám vzdal možnosti
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a realizovať svoje ďalšie procesné práva spojené s účasťou na tomto
pojednávaní. Z toho vyplýva, že zásada kontradiktórnosti konania a ani práva žalobcu na súdnu ochranu
v tomto smere porušené neboli.Vyššie uvedené závery sa týkajú aj odvolacej námietky žalobcu, ktorý vytkol súdu prvého stupňa, že
nebol oboznámený so súdom vykonanými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému

dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 8.10.2014 totiž
vyplynulo, že dokazovanie listinami bolo vykonané súdom prvého stupňa v súlade s § 129 ods. 1 O.s.p.

Nenáležitá je odvolacia námietka žalobcu, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, keďže v danom prípade pojednávanie nariadené bolo a žalobca svojou nedôvodnou

neprítomnosťou na pojednávaní sám zapríčinil, že nemohol uplatniť svoje procesné práva.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p. je daný vtedy,
ak vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

V prejedávanej veci tento odvolací dôvod nie je daný, pretože zákonná sudkyňa JUDr. Agáta
Štefanovičová uznesením Krajského súdu v Košiciach 4NcC/32/2012-17 z 22.10.2012 , nebola

vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.
11C/134/2012, pod touto sp. zn. bolo vedené aj konanie 11C/146/2012 , ktoré bolo spojené uznesením
11C/134/2012-9 z 10.10.2012 na spoločné konanie s konaniami pod sp. zn. 11C/134/2012,
11C/138/2012,11C/150/2012, 11C/224/2012 a 11C/225/2012.

Odvolací súd na záver ešte poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR 7ECdo/3/2013 z 21.10.2013,
kde najvyšší súd riešiac dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v exekúcii poukázal na obsah
práva na spravodlivý proces so zreteľom na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo do práva na spravodlivý súdny proces však
nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (porovnaj I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (ústavný súd v rozhodnutí I. ÚS 97/97). K odňatiu možnosti

žalobcu pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky podľa
názoru odvolacieho súdu nedošlo podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.

Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, v riešenej veci preto správne súd prvého

stupňa rozhodol, svoje rozhodnutie argumentačne odôvodnil a jeho rozsudok o zamietnutí žaloby je
zákonný, správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa bola preukázaná v konaní
a žalobca dostal odpoveď na svoje odvolacie námietky. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno
považovať za svojvoľné, neodôvodnené, predčasné a prekvapivé a odvolací súd vzhľadom na zistený
skutkový stav podľa § 213 O.s.p. bol viazaný týmto skutkovým stavom a s poukazom na § 219 ods. 1,

2 O.s.p. napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a zákonný.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.
1 O.s.p.. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto má právo na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalobcovi. Trovy odvolacieho konania jej však nevznikli a ani si ich náhradu

neuplatnila, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.