Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. január 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/13/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114010864
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Halkociová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114010864.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr.
Mariána Sninského a JUDr. Martiny Zeleňakovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 12.1.2017, v
trestnej veci proti obž. I. E. pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák., o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/83/2014 zo dňa 10.02.2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obž. I. E..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 10.2.2015 sp. zn. 1T/83/2014 bol obž. I. E. uznaným vinným
zo spáchania zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
-dňa X.X.XXXX uzatvoril ako dlžník zmluvu o pôžičke s C. L. ako veriteľom, na základe ktorej mu
tento požičal sumu 30 000 eur s dobou vrátenia do 20.6.2012, pričom už v čase uzatvorenia zmluvy
obžalovaný vedel o tom, že veriteľovi pôžičku v termíne splatnosti do 20.6.2012 nevráti, čím takto po

odpočítaní zaplatených súm spôsobil poškodenému C. L. škodu vo výške najmenej 29.100,- eur.

Za to mu bol uložený podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., za použitia § 36 písm. j), § 38 ods. 2, 3, 8 Tr. zák. trest
odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, ktorý podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil a podľa § 51
ods. 2 Tr. zák. určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom v trvaní 4 (štyri)
roky. Podľa § 51 ods. 4 písm. c) Tr. zák. uložil povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po vyhlásení rozsudku odvolanie obžalovaný, ktoré bližšie odôvodnil
tým, že od počiatku tvrdil, že od poškodeného C. L. zobral pôžičku a prevzal peniaze dňa 8.6.2010,
kedy bol prvýkrát a jediný raz v G., kde sa s poškodeným stretol. Túto okolnosť potvrdzoval fakt, že bol v
ten deň overiť podpis na Notárskom úrade v G. u I.. S.. Toto potvrdila aj svedkyňa D., že bol s ňou v G..
Poškodený tvrdil, že zmluvu podpísal dňa 1.7.2011 a v ten istý deň mu aj odovzdal peniaze, samotný

poškodený ako svedok uviedol, že sa v G. stretol s ním iba

raz po odovzdaní peňazí. Obžalovaný v ten deň (X.X.XXXX) v G. nebol, lebo by to už bolo druhýkrát a
on bol v G. len raz. Túto skutočnosť, že bol v G. len raz, kedy aj došlo k odovzdaniu peňazí, potvrdil aj
svedok P., že za jeho prítomnosti boli odovzdané peniaze a potvrdil aj to, že bol v G., ako uvádza, „asi so
svojou sekretárkou“. Rovnako tento, ako aj ďalší svedok V. X., po predložení pokladničných dokladov

už pripustili, že ak požičaniu mohlo dôjsť aj v roku 2010, pretože už v roku 2010 boli vystavené doklady
na splátky po 300 eur, ktorých zaplatenie už akceptoval aj súd, pretože sumu v obžalobe ako 30 000
eur upravil na sumu 29 100 eur. Tento rozpor súd prvého stupňa nedostatočne vyhodnotil. Na to, aby sa
tieto okolnosti presnejšie overili, navrhol doplnenie dôkazov, a to zabezpečenie ďalšej strany overovacej
listiny Notárskeho úradu v G. I.. S., na ktorej strane sa uvádza, aká listina sa podpisuje a medzi kým
je uzavretá. Rovnako navrhol doplniť dokazovanie predložením účtovníctva firmy Q. SK s.r.o. a firmy

P. plus s.r.o. za roky 2010 a 2011, z ktorých by sa potvrdilo to, v ktorých rokoch boli ním poukazované
splátky na pôžičky zúčtované, ako uvádzali svedkovia P. a X., a tým by sa potvrdila alebo vyvrátila jehovýpoveď. Súd ale vykonanie týchto dôkazov odmietol. Výpoveď svedka - poškodeného L. je potrebné
kriticky vyhodnotiť, keďže je zrejmé, že svedok vo viacerých prípadoch neuvádzal pravdu, keď spočiatku
v prípravnom konaní uvádzal, že sa nevyplatilo nič, až následne po predložení príjmových dokladov

pripustil prevzatie 900 eur. Rovnako v civilnom konaní, kde si uplatňoval sumu 30 000,- eur (Okresný súd
Skalica sp. zn. 1C/95/2013), tvrdil, že mu obžalovaný dlhuje celú sumu 30 000,- eur. V uvedenom konaní
vedomenehovorilpravdu.Svedok-poškodenýmuposkytol30000,-eur,alenaobjasneniečasu,kedyto
bolo,bypomohlo,akbypoškodenýpreukázal,žetútosumumaladoložilnejakýbankovýdokladovybratí
tejto sumy. Z výpovedí svedkov vyplýva, že pôžička mala byť úročená. Úrok podlieha dani z príjmu, nie

je zrejmé, či bol tento príjem poškodeného zdanený, eventuálne aj prostriedky v sume 30 000,- eur.
Nepopieral prevzatie sumy 30 000 eur, ale tak ako uvádzal vo svojej výpovedi, v roku 2010 začal splácať
dohodnutých 300 eur mesačne a celkovo splatil 8 000 eur do roku 2012. Je pravdou, že je na jeho
škodu, že sa mu nezachovala zmluva z 8.6.2010, ani ďalšie doklady o splácaní splátok na úroky, ale to,
prečo sa tak stalo, vo svojej výpovedi vysvetlil. Súd prvého stupňa nemohol bez výhrad prijať výpoveď
svedka - poškodeného a rovnako vôbec neveriť jeho výpovedi. Ďalšie listiny ohľadom pôžičky, ktoré

boli súdu podložené, len potvrdzujú ten priebeh ohľadne udalostí, ako to popísal. Totiž až potom, ako
odmietol podpísať ďalšiu úpravu zmluvy, keďže nebolo splatená celá suma 30 000 eur, začal poškodený
riešiť vec cestou polície a súdnou žalobou. Samotný čas, kedy došlo k požičaniu peňazí, je dôležitý,
pretože v roku 2010 spoločnosť, s ktorou podnikal, mala dostatočné aktivity a zákazky, uplatňovala si
pohľadávky za dodané práce a teda v tom čase mal predpoklad, že pôžičku splatí a prvé dva roky to

aj realizoval. Až v roku 2012 sa situácia zmenila tak, že už nemohol riadne splácať pôžičku aj pre iné
jeho záväzky. Preto nebolo možné konštatovať, že bola naplnená subjektívna stránka trestného činu
podvodu, keďže peniaze prevzal s tým, že dlžnú sumu vráti. Pokiaľ súd rozhodol o treste a uložil mu
v podmienke nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu, tak za situácie, že súd o náhrade škody
nerozhodoval, civilné konanie ešte nie je ukončené a je problematická výška škody, je otázne, čo takáto

uložená povinnosť je na mieste. Preto je tu dôvod na postup odvolacieho súdu v zmysle ust. § 321 ods.
1 písm. b), c) Tr. por.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku

preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a
dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V posudzovanej trestnej veci bolo pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie takmer v takom
rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné.
Krajský súd však ešte považoval za potrebné doplniť dokazovanie prečítaním oznámenia Sociálnej
poisťovne o vykonávaní zrážok z dôchodku zo dňa 4.10.2016, oboznámením spisu Okresného súdu
Skalica sp. zn. 1C 95/2013, z neho najmä rozsudku Okresného súdu Skalica sp. zn. 1C 95/2013 zo dňa

12.11.2013 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co 47/2014 zo dňa 23.3.2015, a preto dokazovanie v
tomto smere na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného doplnil.

Z oznámenia o vykonaní zrážok z dôchodku vyplýva, že z dôchodku obž. I. E. sa vykonávajú zrážky
pre oprávneného Q. SK, spol. s.r.o., poškodeného C. L.. Toho času sa vykonávajú zrážky z dôchodku v

prospech oprávneného Q. SK, spol. s.r.o. Zrážky v prospech poškodeného C. L. sa budú vykonávať až
po úhrade pohľadávky so skorším poradím s tým, že termín Sociálna poisťovňa nevedela určiť.

Okresný súd Skalica rozsudkom č. k. 1C 95/2013-60 zo dňa 12.11.2013 uložil obž. I. E. ako odporcovi
povinnosť zaplatiť poškodenému C. L. ako navrhovateľovi sumu 30.000,- eur s 9% úrokom z omeškania

ročne od 21.06.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania. Krajský súd v Trnave tento rozsudok ako
správny potvrdil rozsudkom č.k. 23Co 47/2014-96 zo dňa 23.3.2015. Predmetný rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 7.5.2015, pričom aj v tomto konaní dospeli súdy k záveru, že zmluva o pôžičke bola
uzatvorená 1.7.2011.

Odvolací súd poukazuje na vykonané dokazovanie týkajúce sa skutku uvedeného v obžalobnom
návrhu prokurátora. Vo vzťahu k tomuto skutku boli vykonané dôkazy, a to aj po doplnení dokazovania
odvolacím súdom v rozsahu potrebnom na zistenie a ustálenie skutkového stavu veci. Z takto procesne
zabezpečených dôkazov následne okresný súd správne vyvodil skutkové okolnosti, pričom tieto majúoporu vo výsledkoch dokazovania. Tieto skutkové okolnosti, považuje krajský súd za správne, s nimi
sa stotožnil a keďže prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia rozviedol jednotlivé dôkazy, z
ktorých pri ustálení skutkového stavu vychádzal, odvolací súd na toto rozhodnutie súdu prvého stupňa,

z dôvodu neopakovania tých istých okolností a skutočností, v celom rozsahu odkazuje.

V postupe okresného súdu neboli zistené také chyby, ktoré by mohli spôsobiť nesprávnosť
výroku rozsudku o vine obžalovaného. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade
vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov,

z ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť bezpečný záver, že obž. I. E.
spáchal skutok, ktorý mu bol obžalobou kladený za vinu. Úplnosť vykonaných dôkazných
prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný základ na záverečnú myšlienkovú činnosť aj odvolacieho
súdu, ktorá spočívala v zhodnotení dôkazov v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich z §
2 ods. 12 Tr. por. a na vytvorenie záverov o tom, či, ako a k akému skutku došlo. Z obsahu odôvodnenia
rozsudku vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom logického
myslenia.

Obžalovaný pri svojom výsluchu uviedol, že s poškodeným C. L. uzavrel zmluvu o pôžičke v roku 2010

na sumu 30 000,- eur, ktoré mu mal vyplatiť pri nejakých garážach v G.. V tom čase firma, ktorú mal s
pánom C., P. plus, s.r.o. zaoberajúcou sa stavebnou činnosťou fungovala, preto si myslel, že peniaze
bude môcť vrátiť. Dlžnú sumu nevrátil, splácal iba po 300,- eur. Uviedol, že celkovo splatil 8000,- eur,
celú sumu nevyplatil, lebo prestali zákazky. Celkovo si od poškodeného požičal jedenkrát sumu 30 000,-
eur, čo bolo v roku 2010. Zmluva z 1.7.2011 je pokračovaním zmluvy o pôžičke z roku 2010, nakoľko

poškodenému nevyplatil sumu 30 000 eur, preto sa dohodli na predĺžení zmluvy. Samotnú zmluvu z
roku 2010 však obžalovaný nepredložil. V spise je založená totožná zmluva zo dňa 3.8.2010, na ktorej je
overený podpis dlžníka E. Notárskym úradom JUDr. C. v E.-D., veriteľ na tejto zmluve podpísaný nie je.
Zároveň obžalovaný tvrdí, že 8.6.2010 bola uzavretá zmluva o pôžičke, kde jeho podpis bol overený na
Notárskom úrade I.. S. v G.. Je potom nelogické, aby obžalovaný najskôr uzatvoril zmluvu s poškodeným

8.6.2010 a prezval peniaze v G. a následne tú istú zmluvu uzavrel dňa 3.8.2010.

L. poškodený C. L. a svedok T. P. v zhode vypovedali, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke medzi
obžalovaným a poškodeným a následnému odovzdaniu peňažných prostriedkov vo výške 30 000,- eur
došlo v mesiaci júl 2011. Svedok T. P. vypovedal, že bol osobne prítomný pri odovzdávaní peňazí v G.

na nejakom parkovisku.

Tieto ich tvrdenia potvrdzuje i dôkaz, zmluva o pôžičke, z ktorej nepochybne vyplýva, že dňa X.X.XXXX
došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke medzi obž. I. E. ako dlžníkom a poškodeným C. L. ako veriteľom. Je
z jej obsahu rovnako zrejmé, a to z článku II. bod. 1., že čiastka 30 000,- eur bola odovzdaná veriteľom

dlžníkovi v hotovosti pri podpise zmluvy a dlžník podpisom predmetnej zmluvy potvrdil prevzatie čiastky
uvedenej v čl. I zmluvy, t.j. 30 000,- eur.

Podpis obžalovaného na vyššie popísanej zmluve o pôžičke u obž. I. E. je úradne overený a osvedčenie
o pravosti podpisu vydal Notársky úrad JUDr. I. C. so sídlom E.-D. dňa X.X.XXXX. Preto odvolací súd

nemal dôvod pochybovať o tom, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke a následnému odovzdaniu peňažných
prostriedkov skutočne došlo dňa X.X.XXXX.

Z obsahu spisu ďalej plynie, že dňa 9.2.2009 obžalovaný spolu s R. E. uzavrel so D. D., a.s. úverovú
zmluvu a bol mu poskytnutý úver vo výške XX 000 eur. Ďalej z neho plynie, že dňa 7.2.2011 poskytla

G. banka D., a.s. dňa 7.2.2011 bezúčelový úver zabezpečený nehnuteľnosťou vo výške 20 000 eur. Z
dôvodu, že si títo dlžníci neplnili svoje povinnosti zo záväzkovoprávneho vzťahu, prevzala dňa 24.1.2013
ich dlh voči G. banke

D., a.s. R. E. ml. Z listu vlastníctva č. XXX, k.ú. E., na ktorom je zapísaný aj rodinný dom č. XXX s

pozemkom plynie, že naň bolo zriadené záložné právo v prospech P. a.s. zo dňa 29.6.2009.Z výpovedí svedkov T. P. a V. X. vyplýva, že títo sú spoločníci v spoločnosti Q. SK, s.r.o. a ich spoločnosť
poskytla obž. I. E. pôžičku vo výške 15.000,- eur skôr, ako došlo k požičaniu peňažných prostriedkov
zo strany poškodeného C. L..

Z konfrontácie medzi obž. I. E. a svedkom I. C. plynie, že obaja boli spoločníkmi v spoločnosti P. G.
s.r.o. a mali vytvorené samostatné strediská, konateľom bol iba I. C.. Jedno z nich bolo zamerané
na stavebnú činnosť, ktorú viedol svedok I. C. a druhé stredisko bola výroba plastových výrobkov,
ktoré viedol obž. I. E. s tým, že strediská zvlášť hospodárili, zisk zostával na stredisku, vzájomné

pohľadávky sa započítavali. Pri konfrontácii svedok I. C. uviedol, že v roku 2009 sa začali zhromažďovať
nastrediskuvýrobyplastovýchokienfaktúry,naktorénemalostrediskovýrobyplastovýchokienfinančné
prostriedky, tak na obž. I. E. tlačil, aby s tým niečo robil, načo asi v roku 2010 v mesiaci február až
marec vzal obžalovaný úver z banky a odovzdal mu 40 000,- eur, z čoho sa poplatili faktúry za stredisko
obžalovaného, no aj tak ostalo veľa neuhradených faktúr.

Svedok I. C. navyše uviedol, že on už koncom roku 2009 vzal v banke kontokorentný úver vo výške
35.000,- eur, ktoré potreboval pre stredisko výroby plastových okien, v tom čase svedok C. platil za
stredisko obžalovaného aj dane a odvody. Obžalovaný len raz 9.2.2011 mu doniesol 40.000,- eur z
banky, poprel, aby sumu 30.000,- eur, ktorú si obžalovaný požičal od poškodeného, vložil do spoločnosti
P. G. s.r.o.

Pokiaľ ide o príjmové a výdavkové doklady, ktoré predložil obžalovaný a z ktorých má vyplývať, že už v
r. 2010 mal splácať pôžičku poškodenému, z týchto plynie, že príjemcom týchto súm bol V. X., spoločník
T. P., pričom obžalovaný mal dlh aj voči spoločnosti Q. SK s.r.o., ktorej konateľom je aj V. X., nie je preto
zrejmé, komu konkrétne boli práve tieto platby určené, keďže obžalovaný nepredložil doklad o platbe

pošk. C. L.. Pokiaľ poškodený potvrdil, že prevzal sumu trikrát 300,- eur, nepotvrdil kedy tieto sumy
obžalovaný zaplatil, nie je pritom vylúčené, že k ich zaplateniu došlo v roku 2011, keďže obžalovaný
nemá všetky doklady o úhrade.

Aj podľa názoru krajského súdu výrok o vine obžalovaného je možné ustáliť predovšetkým na základe

vyššie uvedených dôkazov. Možno potom na základe takejto dôkaznej situácie spoľahlivo vyvodiť
záver, že ku skutku došlo spôsobom ustáleným v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Z výsledkov
vykonaného dokazovania je totiž zrejmé, že obž. I. E. uzavrel zmluvu o pôžičke s poškodeným C. L. v
čase,keď vedel,žetietopeňažnéprostriedkynebudeschopnývrátiť.Vroku2011maltotižviacerodlhov,
ktoré riadne nesplácal. Aj keby súd pripustil možnosť, že by k požičaniu peňazí došlo už v roku 2010,

z konfrontácie medzi obž. I. E. a I. C. nepochybne plynie, že už v roku 2009 sa začali zhromažďovať
na stredisku výroby plastových

okien, ktoré mal na starosti obžalovaný, faktúry, na ktoré nemalo stredisko výroby plastov finančné
prostriedky, teda mu chýbali finančné prostriedky, pričom túto skutočnosť potvrdil pri konfrontácii aj sám

obžalovaný. Neobstojí preto verzia obžalovaného o tom, že v tom čase firma P. plus, s.r.o. išla, preto
si myslel, že peniaze bude môcť vrátiť a záver súdu prvého stupňa o konaní obž. I. E. v nepriamom
úmysle je preto správny.

Súhrn týchto priamych a nepriamych dôkazov preukazuje vinu obžalovaného a tvorí logickú a ničím

nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje
všetky okolnosti zažalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného.

Správne a zákonu zodpovedajúce, sú preto právne závery okresného súdu, pokiaľ ide o výrok o
vine napadnutého rozsudku, a rovnako tak aj pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania obž. I. E., keď

takéto konanie obžalovaného posúdil ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.
Obžalovaný tým, že na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a
spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu, naplnil po objektívnej aj subjektívnej stránke obligatórne
náležitosti uvedeného zločinu.

Nepochybil súd prvého stupňa ani pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Dokazovaním boli zistené
skutočnosti k osobe obžalovaného, ktorý podľa odpisu z registra trestov doposiaľ nebol súdne trestaný.
Z podanej charakteristiky obce E. okrem všeobecných údajov vyplýva, že obžalovaný býva v rodinnom
dome s manželkou a žije usporiadaný rodinný život. Jeho správanie nebolo doposiaľ prejednávanékomisiou verejného poriadku ani mu neboli uložené žiadne opatrenia. Plní si svoje povinnosti na úseku
verejného života.

S poukazom na hore uvedené skutočnosti možno konštatovať, že okresný súd v rámci všeobecných
zásad platných pre ukladanie trestov dostatočne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré
ovplyvňujú požiadavku ochrany spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom
zvážil aj okolnosti na strane obžalovaného.

Krajský súd sa preto stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa ohľadne výšky trestu a má za to,
že uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov, teda na samej dolnej hranici zákonom
stanovenej trestnej sadzby, výkon ktorého bol podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený a
stanovená skúšobná doba na 4 (štyri) roky, zodpovedá zásadám pre ukladanie trestov, ako z pohľadu
individuálnej, tak aj z pohľadu generálnej prevencie.

Okresný súd nepochybil ani vo výroku o uložení povinnosti nahradiť v skúšobnej dobe, podľa svojich
schopností a možností, spôsobenú škodu v skúšobnej dobe, pričom tento výrok zodpovedá právoplatne
uloženej povinnosti uloženej obž. I. E. rozsudkom Okresného súdu Skalica sp. zn. 1C 95/2013 zo dňa
12.11.2013 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co 47/2014 zo dňa 23.3.2015.

Na základe vyššie uvedeného potom krajský súd odvolanie obž. I. E., nepovažujúc ho za dôvodné, v
zmysle ust. § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie
je prípustný.