Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. február 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžo/190/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200648
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:7012200648.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a zo

sudcov JUDr. Soni Langovej a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobkyne: npor. Ing. M. G., bytom
B., právne zastúpená: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Krajské
riaditeľstvoPolicajnéhozboruvKošiciach,Kuzmányho8,Košice,opreskúmaniezákonnostirozhodnutia
žalovaného č. KRPZ-KE-VO-143-007/2012 zo dňa 29. marca 2012, konajúc o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/147/2012-112 zo dňa 26. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6S/147/2012-112 zo dňa 26. marca 2015 p o t v r d z u j e.

Žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. KRPZ-KE-VO-143-007/2012 zo dňa 29.03.2012, ktorým žalovaný potvrdil personálny
rozkaz riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. 55 zo dňa 31.01.2012.

Týmto personálnym rozkazom bola žalobkyňa dňom 01.02.2012 ustanovená do funkcie starší referent
poverený policajt (15538) Obvodného oddelenia PZ Košice - Juh, odboru poriadkovej polície Okresného
riaditeľstvo Policajného zboru (ďalej len „OR PZ“) v Košiciach, služobného úradu Krajského riaditeľstva
Policajného zboru (ďalej len „KR PZ“) v Košiciach.

Krajský súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že funkcia, ktorú žalobkyňa do 31.01.2012 zastávala bola
dňom 01.02.1012 zrušená spolu s celým oddelením. Z ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998

Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a
justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení účinnom ku dňu vydania napadnutých
administratívnych rozhodnutí (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“). Krajský súd uviedol, že predmetom
pohovoru dňa 31.01.2012, ktorý sa uskutočnil na chodbe obytného domu v mieste bydliska žalobkyne,
bolo oznámenie žalobkyni, že v dôsledku organizačných zmien vykonaných Personálnym rozkazom
ministra vnútra SR č. 17/2012 s účinnosťou od 01.02.2012 sa zrušuje doterajšia funkcia žalobkyne a
vytvorila sa nová funkcia s inou náplňou činnosti, pričom jej bolo ponúknuté zaradenie do funkcie referent

-poverenýpolicajtObvodnéhooddeleniaPZKošice-Juh,odboruporiadkovejpolícieORPZvKošiciach.
Žalobkyňa bolo oboznámená s dôvodom jej odvolania z doterajšej funkcie a prevedením do pôsobnosti
OR PZ v Košiciach, pričom z vyjadrenia policajta, ktorý pohovor vykonával vyplýva, že žalobkyni bol
daný časový priestor na rozhodnutie.Krajský súd ďalej uviedol, že zo zákona č. 73/1998 Z.z. nevyplýva právo na ustanovenie do primeranej,
prípadne adekvátnej funkcie, ani to, že za predpokladu splnenia požadovaných kritérií je nárokovateľná

adekvátna voľná funkcia. Vyplýva to aj z charakteru služobného pomeru príslušníkov policajného zboru,
ktorý je štátno-zamestnaneckým pomerom, pre ktorý je okrem iného charakteristické jednostranné
rozhodovanie zamestnávateľského subjektu o právach a povinnostiach príslušníkov.

Krajský súd poukázal na ustanovenie § 243 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., z ktorého vyplýva oprávnenie

odvolacieho orgánu, v prípade ak je to nevyhnutné, doplniť doterajšie konanie alebo odstrániť zistené
nedostatky. Odvolací orgán zistil, že na OR PZ, kam bola žalobkyňa prevedená, nebolo ku dňu
01.02.2012 žiadne voľné miesto vyšetrovateľa, pričom žalobkyňa na také miesto ani nemala nárok.
Žalovaný ako odvolací orgán postupoval v súlade so zákonom, keď doplnil dôvody rozhodnutia a v
nevyhnutnomprípadevzhľadomnaodvolacienámietkyžalobkynedoplnildokazovanie.Určeniepolicajta
za vyšetrovateľa je osvedčením odbornej spôsobilosti samostatne vykonávať úkony trestného konania,

ktoré policajt získal splnením stanovených podmienok. Odvolaním žalobkyne z funkcie vyšetrovateľa a
jej prevedením na inú funkciu, nedošlo k zrušeniu jej určenia za vyšetrovateľa podľa zákona č. 73/1998
Z.z. Na záver krajský súd uviedol, že neprerokovanie prevedenia a preloženia policajta v dôsledku
organizačných zmien s odborovým orgánom nemá za následok nezákonné rozhodnutie o prevedení
a preložení. Dňa 31.01.2012 bol členom komisie, ktorá vykonala so žalobkyňou pohovor aj zástupca

Odborového zväzu Polície SR, z čoho vyplýva, že organizačná zmena bola odborovým orgánom známa.
II.

Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote (faxové podanie doručené súdu
dňa 20.05.2015) odvolanie a navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Zároveň si na náhradu uplatnila trovy konania. Namietala
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, poukázala na § 157 ods. 2 O.s.p. a uviedla, že povinnosť
stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z akých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil sa vzťahujú aj na rozhodnutia
správnych súdov. Podľa jej názoru, štruktúra odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nedáva

možnosť pochopiť, čo z odôvodnenia sú skutkové a právne zistenia súdu prvého stupňa a čo vyjadrenia
žalovaného. Namietala, že prvostupňový súd sa nezaoberal jej námietkou, že z personálneho rozkazu
Ministra vnútra SR č. 17 zo dňa 27.01.2012 nevyplýva, žeby vychádzal zo schválenej systemizácie
a schválenej organizačnej štruktúry služobných úradov podľa § 5 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.
Prvostupňový súd túto námietku nepovažoval za opodstatnenú, pretože predmetný personálny rozkaz

ministra nie je predmetom tohto súdneho konania. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sž/179/03, v ktorom sa Najvyšší súd SR zaoberal žalobou týkajúcou sa
konania podľa zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov. V predmetnej veci žalobca okrem iného argumentoval tým, že k zrušeniu
jeho štátnozamestnaneckého miesta došlo na základe uznesenia vlády SR a Najvyšší súd SR v tejto

súvislosti uviedol: „Rozhodnutie žalovaného postráda zdôvodnenie súladu prijatého uznesenia vlády č.
525 s ust. § 12 ods. 5 zákona a v tomto smere žalovaný nepredložil zodpovedajúcu dokumentáciu“.
Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí poukázal na to, že pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného je kľúčovou otázkou, či uznesenie vlády, na základe ktorého služobný úrad skončil
štátnozamestnanecký pomer so žalobcom, bolo vydané v súlade so zákonom. Žalobkyňa uviedla, že

nemožno vidieť žiadny rozdiel medzi vecou posudzovanou v označenom rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR a jej vecou, keďže žalobkyňa ako účastníčka právneho vzťahu - štátnozamestnaneckého pomeru
založeného v súlade so zákonom č. 73/1998 Z.z. má právo na to, aby bolo postupované v otázkach
týkajúcich sa tohto pomeru v súlade so zákonom. Správne súdy sa nemôžu vyhnúť preskúmavaniu tejto
jej žalobnej námietky. Personálny rozkaz ministra nie je rozhodnutím, proti ktorému by mohla podľa

akýkoľvek opravný prostriedok, ktorým by sa mohla domôcť svojho preskúmania a nie je ani všeobecne
záväzným právnym predpisom, u ktorého sa predpokladá jeho súlad s ústavou, či všeobecne záväznými
právnymi predpismi vyššej právnej sily, kým nie je preukázaný opak. Osobitne poukázala na to, že túto
námietkuvznieslavosvojompodanízodňa05.12.2013,sktorousasúdvnapadnutomrozsudkunijakým
spôsobom nevysporiadal.

Žalobkyňa ďalej uviedla, že prvostupňový súd sa nijakým spôsobom nezaoberal tou časťou jej žaloby,
ktorou poukazovala na to, že napriek tomu, že žalovaný v odvolacom konaní doplnil vykonané
dokazovanie, nebolo jej umožnené, aby sa k tomuto doplnenému dokazovaniu mohla vyjadriť apred vydaním rozhodnutia (§ 233 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.) navrhovať na podporu svojich
tvrdení dôkazy. Súd prvého stupňa síce konštatuje, že je právom žalovaného doplniť dokazovanie, ale
skutočnosť, že k takto doplnenému dokazovaniu sa žalobkyňa nemala právo vyjadriť, už ponechal bez

akéhokoľvek povšimnutia, ako aj skutočnosť, že pokiaľ odvolací orgán založil svoje rozhodnutie na
novo vykonanom dokazovaní, s ktorým sa žalobkyňa nemala možnosť oboznámiť a vzniesť proti tomu
námietky. Pred vydaním rozhodnutia odvolacieho orgánu jej nebola daná možnosť vyjadriť sa. Žalovaný,
resp. prvostupňový správny orgán bol povinný uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie,
akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých

rozhodoval. Ak teda prvostupňový správny orgán nevykonal potrebné dokazovanie a toto doplnil až
žalovaný, odňal jej možnosť vzniesť proti hodnoteniu dôkazov, ktoré si obstaral v odvolacom konaní,
svoje odvolacie námietky. Žalobkyňa tiež uviedla, že súd prvého stupňa nijako nereagoval ani na jej
námietku, že jej postupom v správnom konaní bolo odňaté právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi
a inými štátnymi orgánmi, alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania.

Žalobkyňapoukazovalanato,žepersonálnyrozkazriaditeľkyKRPZvKošiciach,ktorýmbolaprevedená
dňom 01.02.2012 na OR PZ v Košiciach a zároveň odvolaná dňom 31.01.2012 z funkcie vyšetrovateľky
4. Oddelenia ekonomickej kriminality, odboru kriminálnej polície OR PZ v Košiciach a toto rozhodnutie
jej bolo vyhlásené dňa 01.02.2012, bola v jeden a ten istý deň zaradená do funkcie vyšetrovateľky 4.
oddelenia ekonomickej kriminality a zároveň vymenovaná do funkcie starší referent poverený policajt.

S touto žalobnou námietkou sa Krajský súd v Košiciach vyrovnal preberajúc v plnom rozsahu argument
žalovaného tak, že v skutočnosti žalobkyňa ani nebola odvolaná označeným personálnym rozkazom
riaditeľky KR PZ v Košiciach, ale personálnym rozkazom Ministra vnútra č. 17 zo dňa 27.01.2012.
Nemožno však zamieňať organizačnú zmenu bez ohľadu na to, či bola vykonaná v súlade so zákonom,
alebo nie, vykonanú personálnym rozkazom Ministra vnútra č. 17 zo dňa 27.01.2012 s jej odvolaním

z doterajšej funkcie podľa § 35 ods. 9 zákona č. 73/1998 Z.z. Bez ohľadu na zmeny v organizácii
a systemizácii sa štátnozamestnanecký pomer žalobkyne mohol zmeniť len odvolaním z funkcie, na
ktorú bola zaradená a jej ustanovením, alebo vymenovaním do inej funkcie. Tvrdenia žalovaného, či
súdu prvého stupňa, že toto rozhodnutie malo deklaratórny účinok, nemožno podľa žalobkyne celkom
dobre pochopiť, keďže vo vzťahu k jej štátnozamestnaneckému pomeru založenému v súlade s § 33

ods. 1 a nasl. zákona č. 73/1998 Z.z. dochádza k zmenám v jej štátnozamestnaneckom pomere na
základe personálneho rozkazu príslušného nadriadeného. Nie je možné zistiť, ako súd prvého stupňa
dospel k záveru, žeby jej príslušným nadriadeným bol Minister vnútra SR a personálnym rozkazom
vykonávajúcim organizačné a systemizačné zmeny ju mohol odvolať z funkcie. V tejto súvislosti
opätovne poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžo/264/2009 zo dňa 05.04.2011 z

ktorého vyplýva, že nemohla byť ustanovená do funkcie skôr ako bola odvolaná z predchádzajúcej. V
tejto súvislosti poukázala na neprávoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/248/2012 zo
dňa 31.03.2015,v ktorom súd zrušil rozhodnutie Prezidenta Policajného zboru MV SR sp. zn. SLV-PS-
PK-55/2012 zo dňa 21.05.2012, ktorým bolo jej odvolanie proti rozhodnutiu riaditeľky KR PZ v Košiciach
- Personálnemu rozkazu č. 76 zo dňa 31.01.2012 zamietnuté. Uvedený rozsudok Krajského súdu v

Bratislave sa týkal Personálneho rozkazu, ktorým bola odvolaná z funkcie. Na záver poukázala na
skutočnosť, že jej nebola daná možnosť využiť jej práva účastníčky konania pred vykonaním pohovoru
v čase jej práceneschopnosti na chodbe v obytnom dome, kde býva. V súvislosti s ustanovením do
funkcie staršej referentky poverenej príslušníčky poukázala na to, že až v odvolacom konaní vedenom
žalovaným bol zisťovaný počet a štruktúra voľných miest, ktoré boli na OR PZ v Košiciach k dispozícii.

O nich a ďalších z nich sa žalobkyňa dozvedela až z rozhodnutia žalovaného a z rozsudku súdu
prvého stupňa, v ktorom na str. 12 ods. 3 sú uvedené voľné miesta, ktoré jej neboli ponúknuté. Pri
ustanovovaní policajta (§ 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.) sa prihliada na dĺžku odbornej praxe,
závery služobného hodnotenia a zdravotný stav policajta, pričom do funkcie vyšetrovateľ na OR PZ v
Košiciach boli ustanovení aj vyšetrovatelia čakatelia, ktorí nemali v dobe jej vymenovania vykonanú ani

vyšetrovateľskú skúšku a ani ukončenú ročnú čakateľskú prax.

III.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny

potvrdiť. Poukázal na dátum podania odvolania voči napadnutému rozsudku a potrebu preverenia
včasnosti podaného odvolania.

IV.Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p.)preskúmalnapadnutýrozsudokkrajskéhosúdu,akoajkonanie,ktorémupredchádzalovrozsahu

dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja
ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5
dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk <.).

Ústavný súd SR sa taktiež vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal obdobnou námietkou, akú vzniesla

žalobkyňa v tomto súdnom konaní. Ohľadom neskúmania existencie voľných funkcií Ústavný súd SR v
rozhodnutí sp.zn. II. ÚS 515/2016 zo dňa 23.06.2016 uviedol: „V súvislosti s touto námietkou ústavný
súd poukazuje na § 35 ods. 1 písm. a) policajného zákona, podľa ktorého sa policajt v služobnom
pomere prevedie na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné,
preloží sa na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu, ak

nemôže naďalej vykonávať doterajšiu funkciu, pretože v dôsledku organizačných zmien sa zrušila jeho
doterajšia funkcia. Rešpektujúc citovaný text § 35 ods. 1 písm. a) policajného zákona, ústavný súd
akceptuje ako ústavne konformný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého príslušné ustanovenia
policajného zákona je potrebné vykladať s ohľadom na osobitný charakter služobného pomeru
príslušníkov Policajného zboru, keďže „Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov PZ

odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného
začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že
nemožno hovoriť o modifikácii súkromno-právneho pomeru, ale o špecifickom štátno-zamestnaneckom
pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu.“. Vzhľadom na citované ústavný
súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého

sa potreba konkrétneho nasadenia policajta prezumuje a od riadiacich pracovníkov polície nemožno
vyžadovať, aby preukazovali a dokladovali splnenie podmienky nemožnosti prevedenia na inú funkciu
v mieste výkonu doterajšej funkcie, ktorá bola zrušená. Keďže policajný zbor je vojensky organizovaný
zbor, je to nadriadený, ktorý je oprávnený posúdiť v rámci organizačných zmien v prípade zrušenia
doterajšej funkcie príslušníka Policajného zboru, potrebu zaradenia príslušníka na konkrétnu funkciu

na konkrétnom mieste v závislosti od potrieb Policajného zboru. Z uvedených dôvodov ústavný súd
aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.“ Ustanovenie § 33 ods. 1 zákona
č. 73/1988 Z.z. uvádza, že sa policajt ustanoví do voľnej funkcie a nie napr. do adekvátnej funkcie.Ustanovenie § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. zároveň nezakladá zákonnú povinnosť nadriadeného
skúmať, či sú voľné iné funkcie.

K námietke žalobkyne ohľadom skutočnosti, že jej nebolo umožnené vyjadriť sa k doplnené dokazovaniu
pred vydaním druhostupňového rozhodnutia senát odvolacieho súdu uvádza, že odvolací orgán vykonal
dokazovanie ohľadom voľných tabuľkových miest na OR PZ v Košiciach k 31.01.2012. Vzhľadom
na vyššie uvedené, a teda, že policajt nemá nárok na ustanovenie do adekvátnej funkcie a ani v
prípade splnenia požadovaných kritérií nie je automaticky nárokovateľná adekvátna voľná funkcia by

ani prípadné vyjadrenie žalobkyne k vykonanému dokazovaniu nebolo spôsobilé ovplyvniť vydané
rozhodnutie. Skutočnosť, že k obsadeniu voľných miest vyšetrovateľov policajtmi, ktorí nespĺňali
kvalifikačné predpoklady, tak ako to tvrdí žalobkyňa v podanej žalobe, nemá vplyv na zákonnosť
rozhodnutia o ustanovení žalobkyne do konkrétnej funkcie. Žalovaný si v priebehu odvolacieho konania
zabezpečil písomné stanovisko k priebehu vykonaného pohovoru s odvolateľkou. Žalovaný správny
orgán pochybil, keď žalobkyni neumožnil, aby sa k predmetnému stanovisku vyjadrila, avšak toto

pochybenie samé osebe nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa v podanej
žalobe uviedla, že jej bola daná možnosť vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia o ustanovení do funkcie,
avšak v tom čase bola práceneschopná, pohovor s ňou bol vykonaný na chodbe v obytnom dome,
v ktorom býva, pričom uvedené okolnosti nepovažuje za také, ktoré by jej umožňovali využiť svoje
práva účastníčky konania. Žalobkyňa mohla s ohľadom na svoj zdravotný stav odmietnuť uskutočnenie

pohovoru na chodbe počas jej práceneschopnosti a požiadať o iný termín vykonania pohovoru.
Žalobkyňa tiež namietala, že prvostupňový súd sa nezaoberal jej námietkou, že z personálneho rozkazu
Ministra vnútra SR č. 17 zo dňa 27.01.2012 nevyplýva, žeby vychádzal zo schválenej systemizácie a
schválenej organizačnej štruktúry služobných úradov podľa § 5 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. V tejto
súvislosti poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/179/03 zo dňa 24.11.2004. V

danom prípade však nešlo o príslušníka Policajného zboru a v danej veci nebolo zrejmé, že funkčné
miesto, na ktoré bol žalobca zaradený, bolo jedným zo znížených funkčných miest. Personálny rozkaz
ministra vnútra SR č. 17 je vnútorný predpis, ktorý je osobitným prípadom normatívnych právnych
aktov nesmerujúcich voči subjektom stojacim mimo systému vzťahov organizačnej nadriadenosti a
podriadenosti vo verejnej správe. Smeruje len voči subjektom ovládaným organizačnou podriadenosťou

vo vzťahu k správnemu orgánu, ktorý takýto normatívny akt vydal. Ide o abstraktné formy vnútornej
činnosti verejnej správy s povahou interných normatívnych aktov. Ide o interný organizačný akt, od
ktorého sa žalovaný a ani prvostupňový administratívny orgán nemohli odchýliť.

Na základe vyššie uvedeného a v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny postupom podľa § 250ja ods. 3 vety druhej O.s.p.
v spojení s § 219 ods. l, ods. 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c veta prvá
O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,

keďže v odvolacom konaní nebola úspešná.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.