Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. apríl 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/68/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514205535
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8514205535.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Petra

Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: D. Ľ., F.. XX.X.XXXX, T. T. XXX, XXX XX Š. C.,
právne zastúpený JUDr. Vladimír Koman, advokát, so sídlom 17. novembra 31, 064 01 Stará Ľubovňa,
protižalovaným:X.T.Č.,F..X.X.XXXX,T.Č.XX,XXXXXČ.,X.A.Č.,F..X.XX.XXXX,T.Č.XXX,XXXXX
Č., obaja právne zastúpení JUDr. Stanislav Lampart, advokát, so sídlom Námestie. sv. Mikuláša 29, 064
01 Stará Ľubovňa, v konaní o zaplatenie 2.983,10 eur s príslušenstvom, o odvolaní oboch žalovaných
proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 7C/62/2015-89 zo dňa 23.3.2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku, ktorým súd prvej inštancie vo

zvyšnej časti žalobu zamietol.

Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“, alebo „okresný
súd“), rozhodol takto:

„Žalovaní v 1. a v 2. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške

2.983,10 eur , 5,05 % ročný úrok z omeškania zo sumy 2.869,10 eur od 8.3.2015 do zaplatenia, 5,05 %
ročný úrok z omeškania zo sumy 114,- eur od 6.11.2015 do zaplatenia a žalovaný v 2. rade je p o v i n
n ý zaplatiť žalobcovi 5,05 % ročný úrok z omeškania zo sumy 2.869,10 eur od 15.2.2015 do 7.3.2015,
všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

Žalovaní v 1. a v 2. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 1.191,20 eur, na účet právneho zástupcu žalobcu
JUDr. Vladimíra Komana, advokáta, so sídlom 17. novembra 31, Stará Ľubovňa, v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Žalovaní v 1. a v 2. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok vo výške 178,50
eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku“.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou na tamojšom súde dňa
27.10.2014, po pripustení zmeny petitu žaloby uznesením na pojednávaní dňa 4.11.2015, domáhal
od žalovaných solidárneho plnenia vo výške 2.983,10 eur, 5,75 % ročného úroku z omeškania zosumy 2.869,10 eur od 2.2.2013 do zaplatenia a 5,05 % ročného úroku z omeškania zo sumy 114,-
eur od 14.10.2015 do zaplatenia titulom náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť protiprávnym konaním
žalovaných, ktoré je preukázané trestným rozsudkom tohto súdu sp. zn. XT XXX/XXXX zo dňa

30.5.2014, ktorým boli o. i uznaní za vinných z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona a z prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

3. Žalobe kontroval podaním doručeným súdu dňa 20.2.2015, žalovaný v 2. rade, ktorý žalobu neuznal

s tým, že uplatňovaná výška škody nie je vzhľadom na stav vozidla reálna, pričom na incidente sa
malo podľa jeho tvrdenia, podieľať viac útočníkov a jeho zavinenie na vzniku škody v rozsahu, aký bol
uplatnený v žalobe, nevyplýva z ničoho, ani z trestného spisu.

4. Po vykonanom dokazovaní možno podľa súdu prvej inštancie jednoznačne ustáliť, že na
poškodzovaní vozidla žalobcu sa v kritickom čase podieľali obaja žalovaní, svedok R. T. a svedok Ľ.

Č.. Náhrada škody spôsobená svedkom Ľ. Č., nie je predmetom tohto konania. Najväčší podiel na
poškodení vozidla žalobcu, majú podľa vykonaného dokazovania, jednoznačne žalovaní, ktorí sa na
ňom podieľali najväčšou intenzitou a najväčšou mierou, keď okrem kopancov a úderov, viedli útok aj
teleskopickou tyčou, naproti iba úderom a kopancom svedka T., ktorého útok nevykazoval takú intenzitu
a mieru, ako útok žalovaných.

5. Nie je podľa súdu prvej inštancie dobre možné celkom jednoznačne, na základe vykonaného
dokazovania, určiť/zistiť, ktorý zo zmieňovaných škodcov, spôsobil to-ktoré konkrétne poškodenie
vozidla žalobcu, snáď s výnimkou ľavého zadného strešného nosiča, ktoré ide na ťarchu iba žalovaného
v 1. rade. Avšak ani toto zistenie, podľa okresného súdu, vzhľadom na intenzitu a mieru vedenia útokov

žalovanými, nezakladá možnosť delenej zodpovednosti, pretože tu nejde o celkom zrejmý nepomer
účasti oboch žalovaných na celkovo spôsobenej škode, kde navyše zákon a ustálená rozhodovacia
činnosť preferuje ochranu poškodeného, a opustenie zásady spoločnej zodpovednosti predpokladá iba
výnimočne. Takáto výnimočnosť v tomto prípade zistená však nebola. Potom je potrebné vziať do
úvahy všeobecný výklad ustanovenia § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t. j., že platí, že spoločná

zodpovednosť vzniká ako výsledok spoluzavinenia, či súbežnej (na seba nezávislej) činnosti, prípadne
nečinnosti,alebozanedbania,vedúcehokvznikujedinéhoškodlivéhonásledku.Prespoluvinujetypické,
že škodca má vzťah nielen k vlastnému konaniu (protiprávnemu konaniu a škode), ale aj ku konaniu
ostatných osôb zúčastňujúcich sa na vzniku škody. Spoločná zodpovednosť nie je v žiadnom prípade
vylúčená tým, že sa nedá jednoznačne určiť podiel jednotlivých škodcov na dosiahnutie celkového

výsledku - na vznik škody.

6. V súdenom prípade podľa okresného súdu je jednoznačne z vykonaného dokazovania preukázané,
že tak obaja žalovaní, ako aj svedok T., sú útočiacimi škodcami, pričom ich spoločnú zodpovednosť na
poškodení vozidla žalobcu možno vyvodiť aj napriek tomu, že niektorý z nich síce tú-ktorú konkrétnu

škodu (jednotlivé konkrétne čiastkové poškodenia vozidla žalobcu) nespôsobil, ale spoločným,
jednotiacim zámerom vedením násilnej akcie smerujúcej proti vozidlu žalobcu, sa aktívne zúčastnil a
svojou prítomnosťou prispel ku konečnému škodnému následku, keďže boli vedení rámcovo, spoločným
úmyslomzaútočiťnavozidložalobcu.Keďžejeprávompoškodenéhovprípadespoločnejzodpovednosti
domáhať sa náhrady škody od ktoréhokoľvek škodcu, pričom žalobca tak učinil podaním žaloby iba

proti žalovaným, a nie aj proti svedkovi T., okresný súd na solidárne plnenie vo výrokovej časti zaviazal
iba žalovaných, keď vzájomné vyporiadanie škodcov sa riadi následne ustanovením § 439 Občianskeho
zákonníka.

7. Vlastníctvo k predmetu útoku žalobca osvedčil technickým preukazom a rozsah poškodenia a náklady

potrebné na uvedenie do pôvodného stavu osvedčil faktúrou, pokladničným dokladom a zákazkovým
listom, o správnosti ktorých súd prvej inštancie nemal pochybnosti, keďže oprava vozidla bola vykonaná
autorizovaným a zmluvným servisom poisťovní, ktorého kredibilita presahujúca rámec okresu Stará
Ľubovňa, je súdu známa z jeho úradnej činnosti.

8. V danom prípade bol úrok z omeškania uplatnený (i) od 2.2.2013 vo výške 5,75 % ročne zo sumy
2.869,10 eur a (ii) od 14.10.2015 vo výške 5,05 % zo sumy 114,- eur. V prvom prípade žalobca
odvodzoval počiatok omeškania od splatnosti faktúry č. XX/XX - tá bola splatná dňa 1.2.2013 a v druhom
prípade odo dňa vystavenia pokladničného dokladu - ten bol vystavený dňa 13.10.2015. Žalobca všakpodľa súdu prvej inštancie opomenul skutočnosť, že aj keď úrok z omeškania je príslušenstvom jedinej
pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nevzniká každému zo solidárnych dlžníkov
samostatná povinnosť hradiť úroky z omeškania, ale vzniká im povinnosť hradiť úroky z omeškania

spoločne a nerozdielne, avšak len v rozsahu, v akom sú dotknutí dlžníci súčasne v omeškaní. Ak je
niektorý zo solidárnych dlžníkov v omeškaní a zvyšní solidárni dlžníci nie sú, potom stíha za dobu,
po ktorú je prvý z dlžníkov v omeškaní sám, povinnosť platiť úroky z omeškania výlučne jeho, teda
v okamihu omeškania prvého, nenastáva bez ďalšieho omeškanie zvyšných spoludlžníkov. Tu boli
žalovaní pred podaním žaloby vyzvaní na uhradenie škody, keď výška škody uvádzaná v predmetnej

výzve, podľa okresného súdu nekorešponduje s výškou škody uplatnenou v tomto konaní, pričom táto
výzva bola preukázateľne doručená iba žalovanému v 1. rade. Okresný súd tak aplikujúc ustanovenie §
563 Občianskeho zákonníka ustálil, že žalovaní sa dostali do omeškania s plnením peňažného záväzku
nasledovne: (i) pri pôvodne v žalobe uplatnenej škode vo výške 2.869,10 eur bola žalovanému v 1. rade
žaloba s prílohami doručená dňa 6.3.2015, teda v omeškaní s plnením je od 8.3.2015, žalovanému v
2. rade bola žaloba s prílohami doručená dňa 13.2.2015, teda v omeškaní s plnením je od 15.2.2015,

pričom v období od 15.2.2015 do 7.3.2015 stíha povinnosť platiť úroky z omeškania iba žalovaného v
2. rade, z dôvodov vyššie vysvetlených, (ii) rozšírenie petitu žaloby na zaplatenie sumy 114,- eur bolo
za prítomnosti oboch žalovaných pripustené na pojednávaní dňa 4.11.2015, teda v omeškaní s týmto
plnením sú obaja solidárne od 6.11.2015. Preto mohli byť úroky z omeškania priznané iba za uvedené
obdobia, a v časti prevyšujúcej tieto obdobia bolo potrebné žalobu zamietnuť. Pokiaľ ide o výšku úroku

z omeškania, tak tá v oboch prípadoch omeškania je 5,05 % ročne v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., účinnej v rozhodnom období. Preto boli úroky
z omeškania priznané iba vo výške 5,05 % ročne, a v časti sadzby prekračujúcej uvedenú výšku, bola
žaloba taktiež zamietnutá.

9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., keď výsledok konania je
taký, že žalobe bolo sčasti vyhovené a sčasti bolo konanie o žalobe zamietnuté. Žalobca bol v konaní
úspešný v časti povinnosti zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu vo výške 2.983,10 eur, 5,05 % ročného
úroku z omeškania zo sumy 2.869,10 eur od 8.3.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročného úroku z omeškania
zo sumy 114,- eur od 6.11.2015 do zaplatenia, ktorá bola uložená žalovanému v 1. rade a žalovanému

v 2. rade a v časti povinnosti uloženej žalovanému v 2. rade zaplatiť žalobcovi 5,05 % ročný úrok z
omeškania zo sumy 2.869,10 eur od 15.2.2015 do 7.3.2015. V ostatných častiach, teda v časti úroku z
omeškania vo výške 0,70 % ročne zo sumy 2.869,10 od 2.2.2013 do zaplatenia, úroku z omeškania vo
výške 5,75 % ročne zo sumy 2.869,10 eur od 2.3.2013 do 14.2.2015, úroku z omeškania vo výške 5,75
% ročne zo sumy 2.869,10 eur od 15.2.2015 do 7.3.2015, vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, úroku z

omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 114,- od 14.10.2015 do 6.11.2014 bol žalobca neúspešný,
nakoľko v tejto časti bola žaloba zamietnutá. Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalobca neúspech podľa
okresného súdu v konaní iba v nepatrnej časti, a to v časti zamietnutých úrokov z omeškania, preto súd
prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške.

10. Proti tomuto rozsudku, a to proti všetkým výrokom, ktorým boli zaviazaní na peňažné plnenie, podali
včas odvolanie obaja žalovaní. Nepopreli, že by sa na incidente nezúčastnili, ale škodu, ktorá bola
žalovaná, podľa svojho vyjadrenia v žiadnom prípade nemohli spôsobiť. Podľa žalovaných, ako bolo v
priebehu celého konania, a aj predtým v trestnom konaní preukázané, poškodzovania auta sa zúčastnilo
množstvo osôb, a to aj takí, ktorí neboli v konaní identifikovaní. Podľa žalovaných bola jednoznačne

preukázaná minimálne činnosť 4 osôb, keď okrem žalovaných sa poškodenia jednoznačne zúčastnili
R. T. a Ľ. Č.L.. Obaja žalovaní boli ochotní uhradiť po 1 škody, čo je podľa žalovaných aj tak viac, ako
spôsobili, ale nechceli niesť zodpovednosť za škodu, ktorú nespôsobili.

11. Zároveň žalovaní v podanom odvolaní poukázali, že v trestnom konaní, v čase, keď si účastníci

všetko pamätali, D. Ľ., E. F., A. H., J. E. I. E. Ľ., okrem žalovaných označili ako ďalších škodcov Ľ.
Č., R. T. a ďalšie osoby. Podľa žalovaných pri výsluchu pred súdom vypočutí svedkovia potvrdili, že
na poškodzovaní vozidla sa zúčastnilo viac ľudí, minimálne 4 osoby, ktorých identita nie je známa.
Poukazujúc na uvedené preto mali žalovaní za to, že by nemali platiť za to, čo nespôsobili, keď v konaní
bola preukázaná činnosť viacerých osôb, a teda žalobca mal žalovať všetkých, o ktorých vedel, že bolo

preukázané, že vozidlo poškodili nielen žalovaní.

12.Ustanovenie§438ods.1Občianskehozákonníka,bypodľažalovanýchprichádzalodoúvahy,pokiaľ
by boli žalovaní všetci škodcovia, k čomu však v danom prípade nedošlo. Podľa žalovaných žalobcapresne vedel o všetkých, čo mu auto poškodzovali, preto mali za to, že súd mal vec posúdiť podľa
ustanovenia § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka a zaviazať žalovaných iba k náhrade škody podľa
ich skutočnej účasti a zaviazať žalovaných iba na pomernú časť náhrady škody, teda oboch po 1/4, s

čím by aj súhlasili. Podľa žalovaných majú platiť aj za niečo, čo nespôsobili, bez možnosti prípadného
uplatnenia voči ostatným škodcom.

13. Poukazujúc na uvedené preto žalovaní v rámci svojho odvolacieho petitu navrhli odvolaciemu súdu,
aby rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol s tým, že si uplatnili nárok

na náhradu trov konania, vrátane odvolacieho konania, resp. aby ho zrušil a vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných bol toho názoru, že súd prvej inštancie v
predmetnej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností a na
podklade vykonaného dokazovania, ako aj zisteného skutkového stavu dospel k správnym skutkovým

záverom.

15. K samotným dôvodom uvádzaným v odvolaní žalobcov (zrejme mal žalobca mal na mysli
žalovaných) je potrebné podľa žalobcu uviesť, že v konaní nebolo preukázané zavinené konanie
svedkov R. T. I. Ľ. Č., ako jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a teda u týchto svedkov,

okrem absencie preukázaného zavineného konania, absentuje aj pasívna vecná legitimácia týchto
svedkov v prípade, ak by v tomto konaní vystupovali na strane žalovaných. Z prípravného konania títo
svedkovia nie sú usvedčovaní ani žalovanými, ktorí boli pri spôsobovaní škody pri každom čiastkovom
útoku, a teda ak boli žalovaní toho názoru, že vyššie uvedení svedkovia T. I. Č. sa podieľali na vzniku
škody v rozsahu 1 k celkovému uplatňovanému nároku, mali možnosť tieto tvrdenia preukázať, nakoľko

zo strany okresného súdu boli niekoľkokrát vyzvaní vyjadriť sa k prípadným dôkazom, ktoré chcú v
konaní vykonať. Taktiež je podľa žalobcu potrebné uviesť, že dôvody, na ktoré poukázali žalovaní a ktoré
podľa ich názoru nezodpovedajú vykonanému dokazovaniu, sú vyvrátené a vyčerpávajúcim spôsobom
rozvedené v odôvodnení rozsudku.

16. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol žalobca, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
v zmysle § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

17. Odvolací súd so zreteľom na ustanovenie § 470 ods. 2 CSP, odvolanie žalovaných posúdil podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť

1.7.2016, pričom podľa ust. § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Odvolanie žalovaných bolo podané
dňa 9.5.2016, teda bolo ho treba posúdiť podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase podania
odvolania. So zreteľom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty preto súd postupoval
podľa Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd zdôrazňuje, že v podmienkach právneho a

demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je
nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu zaručeného v článku 1, ods. 1 Ústavy SR.
Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, je aj zákaz retroaktivity,
t. j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe
dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným

pôsobením právneho predpisu, alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže
ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu,
ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už
nemôže plniť svoje právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Procesné pravidlá očakávania, s akými
účastníci do konania vstupujú, by zásadne nemali byť v jeho priebehu menené; pokiaľ sa tak stane,

musí súd dbať na ochranu práv dotknutých osôb, či ako účastníkov konania, a to v tých prípadoch, kedy
takáto nepredvídateľná zmena nastavených pravidiel sa prejaví (viď nález Ústavného súdu ČR zo dňa
7.6.2016 sp. zn. IV.ÚS 3559/15).

18. Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie žalovaných prejednal v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s §

214 ods. 2 O.s.p., pričom dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

19. Predmetom konania v predmetnej veci je nárok žalobcu na náhradu škodu uplatnenú voči žalovaným
ako solidárnym dlžníkom, ktorých nárok žalobca vyvodzoval z porušenia § 420 ods. 1 a § 424Občianskehozákonníka,vychádzalpritomajzust.§438ods.1Občianskehozákonníka,ževprípade,ak
škoduspôsobíviaceroškodcov,zodpovedajútítozaňuspoločneanerozdielne.Predmetomodvolacieho
konania s poukazom na rozsah odvolacieho prieskumu, vymedzeným odvolacími dôvodmi žalovaných,

s poukazom na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku, je vyriešiť otázku, či vec bolo potrebné posúdiť
na základe ustanovenia § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje spoločne a nerozdielnu
zodpovednosť viacerých škodcov, alebo podľa § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda podľa
ustanovenia o delenej zodpovednosti viacerých škodcov.

20. Podľa ustanovenia § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak škodu spôsobí viac škodcov,
zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne. V odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí
škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody (ods. 2).

21. Z citovaného zákonného ustanovenia platí, že spoluzodpovednosť vzniká ako výsledok
spoluzavinenia, či súbežnej (na sebe nezávislej) činnosti, prípadne nečinnosti, alebo zanedbania

vedúceho k vzniku jedného škodlivého následku. Platná občianskoprávna úprava spoločnej
zodpovednosti pritom vychádza zo spoločnej zodpovednosti viacerých škodcov, ktorá má podobu
solidárnej zodpovednosti v zmysle § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Delená zodpovednosť síce
môže byť vylúčená rozhodnutím súdu, ale iba v odôvodnených prípadoch, a to v závislosti od účasti
škodcov na spôsobenej škode. Pri škode spôsobenej viacerými subjektmi dáva zákon prednosť pravidlu

spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti voči poškodenému (vyššie citovaných ustanovení cit. § 438
Občianskeho zákonníka) s tým, že vo vzájomnom pomere sa škodcovia vysporiadajú podľa ich účasti
na spôsobení škody (§ 439 Občianskeho zákonníka).

22. Z procesného hľadiska ide o spoločenstvo zúčastnených strán, tak, ako je upravené v ustanovení

§ 76, § 77 ods. 1 CSP, pôvodne § 91 O.s.p.. Ak je žalobcov alebo žalovaných v jednej veci niekoľko,
koná v konaní každý z nich sám za seba (§ 76 CSP, pôvodne § 91 ods. 1 O.s.p.) - tzv. samostatné
spoločenstvo. Ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na
všetkých, ktorí vystupujú na jednej strane a procesný úkon jedného z nich platí pre ostatných (§ 77 ods.
1 CSP, pôvodne § 91 ods. 2 prvá veta O.s.p.); takéto spoločenstvo je nerozlučné. Pre posúdenie, či

ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo je rozhodujúca povaha predmetu konania, vyplývajúca
z hmotného práva. O nerozlučné spoločenstvo ide tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet
konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi. Súdna prax, aj právnická
literatúra vychádza z toho, že osoby zaviazané k solidárnemu plneniu, sú spoločníkmi samostatnými
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 20Cdo 2599/98, uverejnené v časopise

Soudní judikatúra č. 8, roč. 2000, pod č. 90, ďalej i Občiansky zákonník II., Komentár, 1., vydanie Praha
CH.Beck, 2009, str. 1531). Pri samostatnom spoločenstve koná každý zúčastnení sám za seba, voči
každému zo zúčastnených môže byť samostatne (i odlišne) rozhodnuté, lehota na podanie odvolania
plynie doručením rozsudku každému spoločníkovi samostatne (nerozlučný spoločník oproti tomu môže
podať odvolanie včas, ak tak urobí v čase, kedy aspoň jednému z nich odvolacia lehota plynula), jej

márnym uplynutím nadobúda vo vzťahu k tomuto spoločníkovi rozsudok právoplatnosť, a len čo uplynie
lehota na plnenie, stáva sa aj vykonateľný. Ďalej platí, že pri solidárnom záväzku je možné požadovať
celé plnenie od ktoréhokoľvek zo solidárne zaviazaných dlžníkov (§ 511 ods. 1, veta prvá Občianskeho
zákonníka).

23. V prejednávanej veci je nespornou skutočnosťou, že obaja žalovaní boli právoplatným rozsudkom
OkresnéhosúduStaráĽubovňač.k.XT/XXX/XXXX-XXXzodňa30.5.2014uznanívinnými(lenonidvaja
a nikto iný) z poškodenia motorového vozidla žalobcu s tým, že táto škoda je vo výrokovej časti tohto
rozsudku stanovená na sumu 2.619,30 eur. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na nález Ústavného
súdu SR z 23.11.2011, sp. zn. I.ÚS 269/2011-55, podľa ktorého rozsah viazanosti všeobecného súdu

rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch,
v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými,
resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskom právnom konaní, nemožno obmedziť len na závery o
protiprávnom konaní, t. j. zo spáchania trestného činu, a o tom, kto ho spáchal.

24.Podstatnouprerozhodnutievovecikonaniaonáhraduškodyboloposúdenieotázky,vakomrozsahu
bol súd prvej inštancie viazaný závermi trestného rozsudku v tejto veci, t. j. otázka aplikácie § 135
O.s.p. v predmetnom prípade. Vyriešenie tejto otázky má totiž následne dopad na posúdenie existenciejednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka,
predovšetkým vzniku samotnej škody, resp. spôsobenie škody.

25. Základné práva slobody treba vykladať a uplatňovať tak, aby bola zachovaná ich podstata a zmysel.
Preto aj výklad a následná aplikácia § 135 ods. 1 O.s.p. musí v celom rozsahu rešpektovať právo
účastníkov na spravodlivé súdne konanie podľa § 46 ods. 1 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru a
rešpektovať jeho postavenie a zmysel, t. j. tak, aby jeho prostredníctvom bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov súdneho konania.

26. Gramatický výklad ustanovenia § 135 O.s.p. preto nemožno považovať za ústavne komformné
aplikovanie tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku na zistený skutkový stav. V predmetnej
veci ústavný súladný výklad uvedeného ustanovenia vyžaduje, aby súdy zúčastnené na rozhodovaní,
boli viazané odcudzujúcim rozsudkom okresného súdu z 30.5.2014 vo vzťahu ku všetkým
skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia odsúdených (v tomto konaní žalovaných v 1. a 2. rade)

a okresným súdom boli zistené, to platí aj o zistení vzniku škody poškodeného žalobcu v dôsledku
protiprávneho konania odsúdených.

27. Ústavný súd v rámci svojho vyššie uvedeného rozhodnutia konštatoval, že výklad ustanovenia §
135 O.s.p., ktorým uvedené ustanovenie aplikoval v predmetnej veci Najvyšší súd, vedie aj k narušeniu

princípu práva na spravodlivý proces, keďže neumožňuje poškodenému v trestnom konaní, ktorý
bol so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na jeho uplatnenie v rámci občianskoprávneho
konania tak, ako je tomu v tejto prejednávanej veci, aby sa ho úspešne dovolal napriek existencii
právoplatného rozsudku vydaného v trestnom konaní, v ktorom bola jeho škoda uznaná a konštatovaná
vo vzťahu k obom žalovaným. V tejto súvislosti Ústavný súd poukázal aj na skutočnosti, že právny

názor Najvyššieho súdu vyjadrený v rozsudku zo dňa 16.11.2010 bol navyše prekonaný aj samotnou
judikatúrou Najvyššieho súdu (napr. pozri rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2Cz 16/1992 z 29.4.1992,
zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.
R35/1993).

28. Poukazujúc na vyššie uvedené, ako aj na námietky oboch žalovaných v podanom odvolaní, ktorí
poukazovali na skutočnosť, že poškodzovania motorového vozidla žalobcu sa zúčastnili aj ďalšie osoby,
je potrebné uviesť, že nimi navrhovaná aplikácia ustanovenia § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je
výnimkou zo zásady ustanovenej v ods. 1 a prichádza do úvahy len v odôvodnených prípadoch, napr. len
v prípade, ak je účasť niektorých škodcov na spoločnom spôsobení škody minimálna vzhľadom na účasť

ostatných škodcov. Žalovaní vo svojom odvolaní ani netvrdili, že ich účasť je v porovnaní s ostatnými
škodcami na spôsobenej škode minimálna, ale len argumentovali, že na spôsobení škody sa podieľali aj
ďalšie osoby, keď okrem nich to mali byť R. T.O. I. Ľ. Č., prípadne aj ďalšie nimi bližšie nešpecifikované
osoby. Poukazujúc však na vyššie uvedenú záväznosť právoplatného trestného rozsudku v tejto veci,
ako aj na rozsah viazanosti všeobecného súdu v tomto občianskom súdnom konaní týmto trestným

rozhodnutím, keď skutkové znaky podstaty trestného činu sa zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp.
i podstatnými pre rozhodnutie v občianskom súdnom konaní, neostávalo ani odvolaciemu súdu nič iné,
len konštatovať spoločnú - solidárnu zodpovednosť oboch žalovaných na spôsobenej škode žalobcovi.
Je potrebné konštatovať, že spoluzodpovednosť ďalších osôb sa v konaní nijako nepreukázala, keď v
tomto smere jednoznačne dôkazné bremeno preukázať, že na spôsobenej škode žalobcovi sa zúčastnili

aj iné osoby, zaťažovalo oboch žalovaných, ktorí okrem bremena tvrdenia, keď za škodcov označili T.,
Č. a bližšie nešpecifikované osoby, nijako túto skutočnosť nepreukázali, t. j . zostalo to len v rovine
tvrdení žalovaných. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že žalovaní si vzájomne odporujú aj v podanom
odvolaní, keď na jednej strane chcú, aby ich súd zaviazal k náhrade škody podľa ich skutočnej účasti na
spôsobenej škode, a na druhej strane navrhujú pomernú časť náhrady škody každého zo žalovaných

po 1, t. j. nie podľa pomernej účasti, ale rovnomerne rozdeliť náhradu škody.

29. Je nepochybné, že dôkazné bremeno vzniku škody a v jej rozsahu (výške) v tomto smere zaťažuje
poškodeného. Medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou musí existovať príčinná
súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, ktorý je daný vtedy, ak je protiprávne

konanie škodcu a vzniknutá škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Nemusí síce ísť o jedinú
príčinu, ale len o jednu z príčin, ktorá sa na nepriaznivom následku podieľa, avšak musí ísť o príčinu
podstatnú. V tomto smere je potrebné konštatovať, že poškodzovanie auta žalovanými sa podstatnou
mierou, a nenamietali to ani žalovaní, podieľalo na nepriaznivom následku v podobe poškodenéhomotorového vozidla žalobcu. Rovnako v tomto konaní bol jednoznačne preukázaný priamy vzťah
príčiny a následku, ktorý bol priamy, bezprostredný, neprerušený a nebol sprostredkovaný, keď žalovaní
sa priamo, a nie sprostredkovane, podieľali na poškodení motorového vozidla žalobcu. Posledným

nevyhnutným predpokladom vzniku všeobecnej občianskoprávnej zodpovednosti za škodu je zavinenie,
ktoré sa chápe ako psychický vzťah zodpovedného subjektu k jeho vlastnému protiprávnemu úkonu,
ako i ku škode ako jeho následku. Na rozdiel od zhora menovaných predpokladov zodpovednosti,
ide o subjektívnu kategóriu a zákonodarca dáva škodcovi možnosť zbaviť sa svojej zodpovednosti
preukázaním toho, že škoda nebola spôsobená jeho zavinením (§ 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka),

kedy dôkazné bremeno zaťažuje škodcu. V tejto súvislosti je významné, že pokiaľ škoda bola spôsobená
konaním, ktoré napĺňa znaky skutkovej podstaty zločinu, prečinu alebo priestupku, súd je v tomto
občianskoprávnom konaní o náhradu škody viazaný podľa § 135 O.s.p. rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný zločin, prečinov alebo priestupkov, a kto ho spáchal. Ako už odvolací
súd uviedol vyššie, z výroku o vine je potrebné vychádzať ako z celku, brať do úvahy jeho právnu a
skutkovú časť a vyvodiť z neho, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu

zároveň okolnosťami významnými pre rozhodnutie o náhrade škody.

30. Vo svetle zhora načrtnutého výkladu právnej úpravy a jeho aplikácie, dopadajúcej i na prejednávanú
vec, súd prvej inštancie pri skúmaní splnenia podmienok pre vznik solidárnej zodpovednosti žalovaných
za škodu uplatnenú žalobcom v tomto konaní i dôsledne postupoval, v tomto smere v podobnom

rozsahu zistil skutkový stav, ktorý žiaden z účastníkov konania, až na skutočnosť, že na poškodzovaní
motorového vozidla sa mali podieľať aj ďalšie osoby, ani nespochybnil a vyvodil z neho i správny
právny záver. Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu
prvej inštancie ako plne vyčerpávajúcim, výstižným a poskytujúcim odpovede i na argumentačné
tvrdenia žalovaných, na ktorých založili svoje odvolanie, využijúc postup podľa § 219 ods. 2 O.s.p., sa

obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a jeho doplnenie vo
vyššie uvedenom smere. Okrem toho, čo uviedol odvolací súd v tomto rozhodnutí, v podrobnostiach
odkazuje aj na správne a presvedčivé dôvody súdu prvej inštancie, spĺňajúce zákonné podmienky
uvedené v § 157 ods. 1, 2 O.s.p..

31. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, okrem vyššie uvedeného, odvolací
súd dodáva, že v intenciách rovnako citovaného ustanovenia § 135 O.s.p., bol súd viazaný týmto
rozhodnutím v trestnom konaní, čím nepochybne bolo preukázané protiprávne konanie žalovaných,
jeho následok spočívajúci v poškodení motorového vozidla žalobcu a príčinná súvislosť medzi nimi.
Reagujúc na odvolacie námietky žalovaných týkajúcich sa výlučnej miery ich zodpovednosti na náhradu

škody žalobcom uplatneného nároku, odvolací súd predovšetkým dáva do pozornosti, že s týmito sa už
súd prvej inštancie právne aprobovaným spôsobom vyporiadal v napadnutom rozsudku, keď v danom
prípade nie sú dôvody na odmietnutie prvoinštančným súdom konštatovanej solidárne zodpovednosti
oboch žalovaných, keď napokon podľa citovaného ustanovenia § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka
žalobca mohol požadovať náhradu škody od ktoréhokoľvek zo žalovaných a preto žalovaným ako

žalobcom označených škodcov, neprislúcha oprávnenie žiadať od žalobcu, aby požadovaný nárok
rozdelil nielen medzi oboch žalobcov, ale aj medzi ďalšie osoby, napriek tomu, že tieto neboli v trestnom
konaní uznanými za vinných zo skutku, ktorým došlo k poškodeniu motorového vozidla žalobcu, pretože
v danej veci neide o odôvodnený prípad umožňujúci výnimočnú aplikáciu ustanovenia § 438 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Naviac odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že pokiaľ žalovaní uhradia,

resp. jeden zo žalovaných uhradí škodu v celom rozsahu, spôsobí tým zánik povinností i prípadného
ďalšieho škodcu (v rozsahu v akom za neho plnil), ktorým ustanovenie § 439 Občianskeho zákonníka
následne umožňuje sa vysporiadať podľa ich účasti na spôsobení vzniknutej škody.

32. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancii v jeho prisudzujúcej

časti ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o náhrade trov
konania, ako aj výroku o povinnosti žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok, keď
žalovaní napriek tomu, že napadli aj tieto výrokové časti rozsudku, svoje odvolanie v tejto časti nijako
bližšie nekonkretizovali, pričom súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca bol neúspešný v
pomerne nepatrnej časti úrokov z omeškania, preto mu patrí plná náhrada trov konania s poukazom na

ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p., pozostávajúcich z 9 úkonov právnej služby po 111,21 eur podľa § 10
ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., čomu prináleží 2x náhrada režijného paušálu po 8,04 eur v
súvislosti s úkonom právnych služieb v roku 2014, 5x náhrada režijného paušálu po 8,39 eur v súvislosti
s úkonom právnej služby v roku 2015 a 2x náhrada režijného paušálu po 8,58 eur v súvislosti s úkonomprávnej služby v roku 2016, všetko podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky. Rovnako správne konštatoval,
že advokátovi zastupujúcemu žalobcu prináleží príslušná DPH, keď doložil, že tento je platca dane z
pridanej hodnoty, prináleží odmena za právne služby navýšená o príslušnú daň z pridanej hodnoty v

zmysle § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky.

33. Zároveň z dôvodu, že žalobca bol v konaní oslobodený od súdnych poplatkov, sú obaja žalovaní
v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zákona o súdnych poplatkoch, solidárne povinní zaplatiť súdny poplatok
postupom podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona.

34. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca. V zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, sa ustanovenia
o trovách konania pred súdom prvej inštancie použijú aj na odvolacie konania. Pretože rozhodnutie
odvolacieho súdu je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, odvolací súd úspešnému žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške tejto náhrady v zmysle § 262 rozhodne súd prvej
inštancie samostatným rozhodnutím prostredníctvom súdneho úradníka. Každopádne v zmysle ust. §

255 ods. 1 CSP, žalobca ako úspešný v odvolacom konaní má nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

35.Uvedenérozhodnutieprijalsenátodvolaciehosúdupomeromhlasov3:0(§3ods.9zák.č.757/2004
Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).