Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 26, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/270/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113227011
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5113227011.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členiek senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnej veci žalobcu: CASH
COLLECTORS SK s. r. o., so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 44 703 015, právne
zastúpený Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09
Bratislava, IČO: 36 856 584, proti žalovanému: A. D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom P. XXXX/XX,
XXX XX Y., toho času na neznámom mieste pobytu, štátny občan SR, za účasti Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne
zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom E. S. X, XXX XX S., o zaplatenie 2.655,32

Eurspríslušenstvom,naodvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduŽilinač.k.6C/285/2013-172,
zo dňa 1. marca 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa v celom rozsahu a zároveň vyslovil
a určil, že zmluvná podmienka obsiahnutá v článku 19 bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok,
ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o splátkovom úvere č. 0423852758 zo dňa 25.10.2006,

uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou a.s., so sídlom Suché Mýto 4, 816 07 Bratislava, IČO: 00
151 653 ako veriteľom (ďalej len SlSp a žalovaným ako dlžníkom v znení: „Klient výslovne súhlasí
s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na
to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z
ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou
akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky
na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči Banke alebo previesť svoje záväzky

voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky,“ je neplatná pre
jej neprijateľnosť. Rovnako vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30-tich dní po právoplatnosti
rozsudku.

2. Vychádzal zo zistenia, že SlSp ako veriteľ dňa 25.10.2006 uzavrel so žalovaným ako dlžníkom
zmluvu o splátkovou úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie splátkového úveru dlžníkovi v sume
1.095,40 Eur a záväzok dlžníka úver splatiť, zaplatiť úroky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v zmluve.

Jednalo sa o miniúver do 10-tich minút, pričom bola uzavretá pevná úroková sadzba 18,40 % ročne do
konečnej splatnosti úveru bez poplatku za poskytnutie úveru, dohodnutý poplatok za správu úveru 60,-
Sk mesačne, výšku splátok 910,- Sk (30,21 Eur) mesačne vždy k 20-temu dňu v kalendárnom mesiaci,
pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 20.11.2006 a konečná splatnosť na 20.10.2011. RPMNbola dohodnutá vo výške 24,37 %. Listom zo dňa 12.11.2010 SlSp oznamovala žalovanému, že na
základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.10.2011 pohľadávku z vyššie uvedenej zmluvy
v celkovej výške 2.655,32 Eur s príslušenstvom, ktorú má voči nemu postúpila spoločnosti Havel &

Holásek, s.r.o., so sídlom Bratislava. Listom zo dňa 03.01.2011 spoločnosť Havel & Holásek, s.r.o., so
sídlom Bratislava oznámila žalovanému, že postúpil žalobcovi vyššie uvedenú pohľadávku.

3. Zmluvný vzťah medzi účastníkmi Zmluvy o úvere má charakter spotrebiteľského úveru, na ktorý sa
vzťahujú ustanovenia Zákona č. 258/2001 Z. z.. Primárne sa zaoberal samotným postúpením žalovanej

pohľadávky pôvodným veriteľom SlSp na spoločnosť Havel & Holásek, s.r.o., so sídlom Bratislava, ako
bezprostredného právneho predchodcu žalobcu. Keďže v danom prípade išlo o pohľadávku veriteľa
banky, ktorá poskytla predmetný úver dlžníkovi - žalovanému, je potrebné v súvislosti s postúpením
tejto pohľadávky brať zreteľ aj na oprávnenie banky, postúpiť pohľadávku za podmienok podľa ust. § 92
ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len Zákon o bankách). Z tohto ustanovenia vyplýva,
že banka môže postúpiť inému subjektu bez súhlasu klienta iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá

nesplácanému dlhu, a to iba za podmienky, že klient (dlžník) je napriek písomnej výzve banky nepretržite
dlhšie ako 90 dní v omeškaní so splnením tejto časti svojho peňažného záväzku voči banke. Žalobca
v konaní nepreukázal naplnenie uvedených podmienok pre vznik oprávnenia banky postúpiť žalovanú
pohľadávku voči dlžníkovi - žalovanému z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 25.10.2006.

4. Pokiaľ ide o časť žalovanej pohľadávky zodpovedajúcej splátkam splatným v období od 20.11.2010 do
20.10.2011 v celkovej výške 362,52 Eur (12 splátok x 30,21 Eur) nebolo v konaní preukázané, že ku dňu
postúpenia pohľadávky zo SlSp na spoločnosť Havel & Holásek, s.r.o., Bratislava, t.j. ku dňu 21.10.2010
vôbec došlo k ich predčasnej splatnosti. Mimoriadna splatnosť úveru bola vyhlásená až žalobcom po
postúpení pohľadávky dňa 04.07.2011. Preto nebolo preukázané, že banka bola oprávnená bez súhlasu

dlžníka postúpiť nesplatnú časť svojej pohľadávky.

5.Rovnakonebolopreukázanéoprávneniebankypostúpiťbezsúhlasudlžníkapohľadávkuzpredmetnej
Zmluvy o splátkovom úvere aj splátkam zodpovedajúcim splatným v období od 20.08.2010 do
20.10.2010, t.j. vo výške 90,63 Eur (3 splátky x 30,21 Eur), a to aj napriek tomu, že už išlo o splátky,

ktorých splatnosť nastala pred postúpením pohľadávky, t.j. predo dňom 21.10.2010. Omeškanie dlžníka
v prípade týchto splátok netrvalo nepretržite viac ako 90 dní.

6. Napokon nebolo preukázané naplnenie podmienok pre vznik oprávnenia banky bez súhlasu dlžníka
postúpiťpohľadávkuzpredmetnejzmluvyajvozvyšnejčastizodpovedajúcejčastištvrtejsplátkysplatnej

20.02.2007 v sume 28,49 Eur (4 splátky x 30,21 Eur = 120,84 Eur; 120,84 Eur - úhrady žalovaného
92,35 Eur = 28,49 Eur = časť nesplatenej štvrtej splátky) a ďalším splátkam splatným v období od
20.03.2007 do 20.07.2010 v celkovej sume 1.267,10 Eur (1.238,61 Eur ako 41 splátok + 28,49 Eur),
a to aj napriek tomu, že už išlo o splátky, ktorých splatnosť nastala viac ako 90 dní pred postúpením
pohľadávky. Žalobca nepreukázal, že k tomuto omeškaniu však došlo aj napriek písomnej výzve banky

podľa ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Uvedené nemôže byť preukázané iba tým, že
žalovaný poukázal na skutočnosť, že zo strany SlSp boli žalovanému účtované poplatky za upomienky
a tiež nie je postačujúce ani preukázanie existencie písomnej výzvy SlSp bez toho, aby bolo v konaní
preukázané, že takáto písomná výzva - upomienka sa aj skutočne dostala do dispozície žalovaného.

7. Uvedené závery je možné aplikovať aj na príslušenstvo týchto splátok. Keďže nebolo preukázané
naplnenie podmienok podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, považoval Zmluvu o postúpení
pohľadávok zo dňa 21.10.2010 medzi SlSp a spoločnosťou Havel & Holásek, s.r.o., so sídlom Bratislava
za neplatný právny úkon urobený v rozpore so zákonom podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej
len OZ). Na základe takto neplatného právneho úkonu žalobca nemohol ďalšou následnou Zmluvou

o postúpení pohľadávok nadobudnúť od postupníka žalovanú pohľadávku s príslušenstvom a právami
s ňou spojenými, a teda nemohol vstúpiť do práv veriteľa a súčasne nebol oprávnený požadovať od
žalovaného uspokojenie žalovanej pohľadávky s príslušenstvom.

8. Nestotožnil sa s výkladom § 92 ods. 8 Zákona o bankách prezentovaného žalobcom aj s poukazom

na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/898/2014 zo dňa 19.11.2015, ako aj uznesenie
Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/203/2015-394 zo dňa 19.05.2015. Na možnosť preskúmavania
súdu aktívnej vecnej legitimácie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007
zo dňa 28.01.2009 zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR podč. R 46/2009, ktorého publikovaná právna veta znie: „Zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá v
rozpore s ustanovením § 525 ods. 2 OZ je absolútne neplatným právnym úkonom (§ 39 OZ). Návrh
na určenie neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky môže podať aj dlžník, ak preukáže, že má na

tomto určení naliehavý právny záujem; nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca, alebo
preukázal postupník.“ Vzhľadom na uvedené dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu, a preto sa z dôvodu nadbytočnosti nezaoberal ani ďalšou argumentáciou sporových strán, ktorá
nesúvisela so súdom posudzovanou platnosťou dotknutej časti spornej Zmluvy o postúpení pohľadávok.

9. Pokiaľ ide o vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v čl. 19 bod 19.16.VOP poukázal
na to, že vyplývala z vopred dodávateľom pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy a jej obsah
spotrebiteľ (v danom prípade žalovaný) nemohol individuálne ovplyvniť. Neprijateľnosť tejto podmienky
nepochybne vyplýva už len zo samotného faktu, že táto zmluvná podmienka bola obsiahnutá vo vopred
právnym predchodcom žalobcu preformulovaných VOP, ktoré boli účinné od 01.08.2002 (t.j. ešte pred
uzavretím predmetnej zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 25.10.2006) a ktoré ako neoddeliteľnú súčasť

zmluvných podmienok Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 25.10.2006 bol nútený dlžník - žalovaný
prijať, ak chcel vstúpiť do zmluvného vzťahu s bankou - SlSp ako veriteľom. Značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tejto zmluvnej podmienky videl
v tom, že jednak touto zmluvou podmienkou banka zrejme obchádzala už uvedené ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách a súčasne v tom, že spotrebiteľ už vopred pri samotnom uzavretí zmluvného vzťahu

s bankou dával súhlas s postúpením akýchkoľvek pohľadávok bankou voči nemu ako dlžníkovi na tretiu
osobu (teda aj na zahraničný subjekt, voči ktorému domôcť sa práva zo strany spotrebiteľa by bolo
značne sťažené), zatiaľ čo spotrebiteľ vôbec takýto súhlas banky na postúpenie pohľadávky voči banke,
resp. prevod záväzku voči banke na tretiu osobu nedostal a bol oprávnený na postúpenie výlučne s
predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Preto je táto zmluvná podmienka neprijateľná podľa § 53

ods. 1 OZ a absolútne neplatná podľa § 53 ods. 4 OZ.

10. O trovách konania si v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p. vyhradil, že bude rozhodnuté do 30-tich dní
od právoplatnosti rozsudku.

11. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalobca. Poukazoval na to, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bolo preukázané, že žalovaný uzavrel zmluvu
a túto si pred podpisom prečítal, v celom rozsahu s ňou súhlasil a bol v nej uvedený jeho súhlas

s postúpením pohľadávky. V zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách preto bola splnená podmienka
platného postúpenia pohľadávky s ohľadom na súhlas žalovaného s postúpením pohľadávky. Súd na
túto skutočnosť prihliadol takým spôsobom, že uvedený súhlas žalovaného vyhlásil za neprijateľnú
zmluvnú podmienku napriek skutočnosti, že zákon o bankách vyslovene predpokladá súhlas klienta s
postúpením pohľadávky a ani OZ na postúpenie pohľadávky nevyžaduje súhlas dlžníka. Súd nemal

použiť reštriktívny výklad ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nakoľko z predložených dôkazov mal
preukázané, že žalovaný bol v omeškaní výrazne viac ako 90 dní, na omeškanie bol opakovane písomne
upozornený,akotovyplývaajzvýpisuzúčtu.Neplatnosťzmluvyopostúpenípohľadávkyjeibarelatívna,
nakoľko jej uzatvorením sa sledoval legitímny cieľ a jej perfektnosti bránilo podľa názoru súdu prvého
stupňa iba plynutie času (90 dní). K výkladu platnosti právneho úkonu poukázal na nález Ústavného

súdu SR z 01.04.2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014, z 03.07.2008 sp. zn. I. ÚS 242/07, Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 30Cdo 2373/2012 z 26.09.2012 a Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1783/11 zo dňa
23.04.2013. Preto sa domnieva, že uvedený nedostatok mal vplyv iba na účinnosť Zmluvy o postúpení
pohľadávky, ktorá sa najneskôr uplynutím 90 dní od doručenia oznámenia o postúpení pohľadávky
zo strany jeho právneho predchodcu - SlSp zo dňa 12.11.2010 stala účinnou. Nakoľko žalobu podal

až dňa 20.08.2013 po neúspešnom mimosúdnom vymáhaní pohľadávky, resp. zastavení exekučného
konania založeného rozhodcovským rozsudkom, podal ju ako v tom čase nepochybne oprávnený
vlastník pohľadávky. Žalovaný nikdy aktívnu legitimáciu nespochybnil ani nenamietal. Poukázal na názor
odbornej verejnosti, konkrétne na článok doc. JUDr. Kristiána Csacha PhD., LL.M, ktorý uviedol, že
ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba

o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Ďalej poukázal
na Rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 76/2007, v zmysle ktorého v prípade uvedeného ustanovenia
nejde o kogentné ustanovenie v tom zmysle, že by si ho strany nemohli zúžiť. Doslovne sa v ňom
uvádza, že predmetné ustanovenie poskytuje možnosť postúpiť aj pohľadávku inej osobe ako banke.Netvrdí sa v ňom, že by toto ustanovenie podmieňovalo možnosť postúpenia pohľadávok a nazdáva
sa, že ich nepovažuje za podmienku platnosti postúpenia. Ďalej poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 29Odo 1613/2005, v ktorom bolo poukazované na to, že z hľadiska možných úvah

o následkoch neoprávneného porušenia bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je
zjavné, že k náprave uvedeného stavu nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti Zmluvy o postúpení
pohľadávky. Taktiež poukázal na rozhodnutie sp. zn. 15C/184/2014-131 bez bližšieho určenia, o ktorý
súd sa má jednať. Je presvedčený, že z umiestnenia a obsahu § 92 ods. 8 Zákona o bankách a jeho
jednotlivých odsekoch je zrejmé, že jeho účelom je ochrana bankového tajomstva a možnosti jeho

vyzradenia orgánom verejnej moci, prípadne súkromnoprávnym subjektom. Teda upravuje možnosť
vyzradiť bankové tajomstvo pri postúpení pohľadávky bankou. Preto považuje postúpenie pohľadávky
za platné a je tým založená jeho aktívna vecná legitimácia.

12. Má za to, že v konaní bola porušená zásada kontradiktórnosti konania. Prvostupňový súd hoci
vyslovil neprijateľnosť podmienky, ho nikdy nevyzval na vyjadrenie sa ku skutočnosti, že podľa jeho

predbežného názoru podmienky obsiahnuté v zmluve spôsobujú výraznú nerovnováhu v právach a
povinnostiach subjektov v neprospech spotrebiteľa a ako také sú podľa názoru prvostupňového súdu
neprijateľné, v dôsledku čoho sú neplatné. Týmto postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Poukázal na ust. § 100 ods. 1 O.s.p. a § 118 ods. 2 O.s.p.. Zmyslom ich konštrukcie je nepochybne
obmedziť počet tzv. prekvapujúcich súdnych výrokov. Rovnako poukázal na rozhodnutie Veľkej komory

Európskeho súdneho dvora vo veci pod sp. zn. C-89/08P, na rozhodnutie C-472/11, C-488/11. Z týchto
rozhodnutí vyplýva, že súd prvého stupňa sa dopustil zásadnej vady, keď ho nevyzval na vyjadrenie sa
k zamýšľanému vyhláseniu neprijateľných podmienok ex offo.

13. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní, ktoré i vyčíslil.

14.Nazákladeuvedenéhonavrholzrušiťrozsudokokresnéhosúduazaviazaťžalovanéhoavedľajšieho
účastníka (v čase rozhodovania súdu prvého stupňa) k náhrade trov odvolacieho konania a vec mu vrátiť
naďalšiekonaniealebopripustiťdovolanievotázkevýkladuust.§92ods.8Zákonaobankáchvovzťahu
k možnosti postúpenia pohľadávok banky, a to aj na nebankový subjekt, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu.

15. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním
odvolania žalobcu zo dňa 17.06.2016, krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať
od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“), a to v zmysle

§ 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, v spojení s § 470 ods. 2 veta prvá CSP v zmysle ktorého,
právneúčinkyúkonov,ktorévkonanínastalipredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajú
zachované.

16. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd v zmysle ust. § 34 CSP, po zistení, že odvolanie podala včas
sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1
CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/ CSP) preskúmal
napadnuté rozhodnutie v intenciách ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP a napadnutý rozsudok v
zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

17. Odvolací súd sa s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, a vo svojom rozhodnutí sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia a na doplnenie12 správnosti napadnutého rozhodnutia niektoré state
zdôrazní.

18. Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predbežným názorom súdu, že zmluva obsahuje neprijateľné podmienky,
vyjadriť sa k nemu. Zásada kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu
sporových strán. Ťažiskom realizácie procesných práv strán súdneho konania je pojednávanie. Ide

však o nedôvodnú odvolaciu námietku žalobcu ohľadom toho, že nebol oboznámený súdom prvej
inštancie s jeho skutkovými a právnymi závermi o zmluvnej podmienke obsiahnutej v článku 19 bod
19.16 Všeobecných obchodných podmienok ako neprijateľnej podmienke a že mu nebolo umožnené sa
k nim vyjadriť. Ak by označený postup súdu mal byť považovaný za porušenie zásady kontradiktórnosti,za situácie, keď platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie, treba tento
nedostatok považovať za zhojený možnosťou žalobcu vyjadriť svoje námietky ku skutkovým a právnym
záverom tohto súdu v podanom odvolaní (porovnaj aj stanovisko pléna Ústavného súdu SR sp.zn. PLz.

ÚS 1/2014 z 7.5.2014). Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak
než zrušením rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval
zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutia by len zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov
konania, ako aj náklady na výkon súdnictva a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov
právneho štátu, ktorým je princíp racionality (uznesenie NS SR sp.zn. 6 Cdo 417/2015 z 18.8.2016).

19. Okresný súd na pojednávaní konanom dňa 1.3.2016 za prítomnosti právneho zástupcu žalobcu
oboznamoval listinné dôkazy a výslovne Všeobecné obchodné podmienky bod 19.16. Zo strany žalobcu
nebolo podané žiadne vyjadrenie k tejto podmienke, hoci zo strany vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného bola vznesená námietka o nemožnosti postúpenia pohľadávky s poukazom n ust. § 92
ods. 8 Zákona o bankách. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že odvolateľ

ani v odvolaní neuviedol po vecnej stránke žiadne dôvody, pre ktoré by malo byť rozhodnutie súdu
prvej inštancie v tomto výroku nesprávne. Neprodukoval žiadnu argumentáciu, z ktorej by mohla
byť posúdená nesprávnosť/správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o neprijateľnosti a následne
neplatnosti predmetnej zmluvnej podmienky.

20. Okresný súd ako hlavný dôvod zamietnutia žalobného návrhu uviedol nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie,nakoľkonebolisplnenépodmienky§92ods.8Zákonaobankáchnapostúpeniepohľadávky.
Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu o tom, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách
nehovorí o prípadnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Uvedené zákonné ustanovenie
upravuje podmienky, ktoré musia byť splnené, ak chce banka ako postupca postúpiť na tretí subjekt,

ktorý nie je bankou, svoje pohľadávky. Správne okresný súd konštatoval, že v prípade nesplnenia týchto
zákonných podmienok, je zmluva o postúpení pohľadávok neplatným právnym úkonom, nakoľko je v
rozpore so zákonom (§ 39 OZ).

21. Krajský súd sa nestotožnil s výkladom ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorý predostrel odvolateľ

v podanom odvolaní. Uvedené zákonné ustanovenie, ktoré aplikoval prvostupňový súd, a ktoré aj citoval
vo svojom rozhodnutí, v prvej vete hovorí o tom, že ak bola doručená písomná výzva banky na úhradu
dlžnej sumy, napriek ktorej však za obdobie dlhšie ako 90 kalendárnych dní túto dlžnú sumu dlžník
neuhradí, môže banka pohľadávku postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou aj bez jeho súhlasu. Veta
druhá hovorí o tom, že banka takéto právo nemôže uplatniť, ak by jej klient pred postúpením uhradil

omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Banka však aj v prípade, že
klient uhradí omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, môže pohľadávku
postúpiťvprípade,aksúčetvšetkýchomeškanísosplnením,čolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzku
voči banke, alebo pobočke zahraničnej banky, presiahol jeden rok.

22. Inými slovami povedané, banka musí najskôr klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, s ktorým
je v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie ako 90 kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok môže
banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. V prípade, ak by aj po uplynutí 90 dní
klient svoj peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní, uhradil, takto banka postupovať nemôže, ak však

po uplynutí 90 dní klient svoj omeškaný peňažný záväzok uhradí, ale ide o peňažný záväzok, s ktorým
je v omeškaní dlhšie ako 1 rok, môže banka aj napriek tejto úhrade pohľadávku postúpiť. Vo všetkých
prípadoch však platí, že musí tomuto predchádzať písomná výzva na úhradu.

23. Nemožno vyhovieť ani odvolacej námietke, že žalovaný v zmluve o úvere súhlasil s postúpením

pohľadávky inému, čo napokon § 92 ods. 8 Zákona o bankách výslovne predpokladá. Na základe
citovaného ustanovenia možno postúpiť pohľadávku na tretiu osobu, ak sú splnené podmienky v ňom
vyžadované, a to aj bez súhlasu dlžníka. A contrario v prípade nesplnenia podmienok, je možné
pohľadávku postúpiť iba s výslovným súhlasom dlžníka. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj z
nižšie podpísaného vyplýva, že predpoklady na postúpenie pohľadávky stanovené v ust. § 92 ods. 8

Zákona o bankách naplnené neboli a dojednaná zmluvná podmienka, ktorou mal žalovaný dať súhlas
na postúpenie pohľadávky bola súdom prvej inštancie vyhlásená za neprijateľnú podmienku, keďže
táto nebola vyjednaná individuálne a tiež spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiachzmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (žalovaného), keď naopak spotrebiteľ vôbec takýto súhlas
od banky na postúpenie postúpenie pohľadávky - záväzku nedostal.

24. V prejednávanej veci nebolo preukázané, že by výzva na úhradu peňažného záväzku bola zo strany
právneho predchodcu žalobcu SlSp riadne žalovanému doručená. Účinky prejavu vôle voči neprítomnej
osobe upravuje § 45 OZ tak, že tento prejav voči takejto osobe pôsobí od okamihu, keď jej dôjde. To
znamená, že tento prejav pôsobí voči adresátovi, keď sa dostane do sféry jeho dispozície, neprítomná
osoba má možnosť oboznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória aj súdna prax za

takúto možnosť považujú objektívnu príležitosť adresáta oboznámiť sa s písomnosťou, napr. vhodením
oznámenia o uložení do schránky adresáta.

25. Okresný súd teda dospel k správnemu záveru, že pre nenaplnenie podmienok podľa § 92 ods. 8
citovaného zákona o bankách nebolo možné platne postúpiť predmetnú pohľadávku na spoločnosť
Havel & Holásek, s.r.o., so sídlom Bratislava a následne na žalobcu a takéto postúpenie je v rozpore s

ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov nemá žalobca aktívnu vecnú legitimáciu.
Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd ďalšími odvolacími námietkami nezaoberal.

26. Na záver považuje krajský súd za potrebné uviesť, že v konaní subjekt Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS vystupoval pôvodne ako vedľajší účastník v zmysle ust. § 93 ods. 2, 3 O. s. p.

účinného do 30.06.2016. Podľa týchto ustanovení ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa
osobitnéhopredpisu.Dokonaniavstúpibuďzvlastnéhopodnetualebonavýzvuniektoréhozúčastníkov
urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Uvedený inštitút poskytoval priestor na ochranu spotrebiteľského práva bez ohľadu na to či sa jedná

o spotrebiteľskú vec individuálnu alebo sa týka skupiny spotrebiteľov a bez ohľadu na to či spotrebiteľ
vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného. Zákon priamo umožňoval občianskemu združeniu,
ktorého predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, zúčastniť sa konania a dával
mu rovnaké práva a povinnosti, ako má účastník konania, v tomto prípade nebolo nutné preukazovať
právny záujem na veci.

27. Ustanovenia nového procesného predpisu - CSP inštitút pôvodného vedľajšieho účastníka
nepoznajú, upravujú procesný inštitút tzv. intervenienta (§ 81 a nasl. CSP). Podľa § 81 CSP intervenient
je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku
konania. Združenie nemá postavenie ani osobitného subjektu podľa § 95 CSP, o „pribratí“ do konania

ktorého by mal rozhodnúť súd.

28. Odvolací súd vychádzal zo záveru, že ak mal uvedený subjekt v čase predchádzajúcej právnej
úpravy rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania, tým, že došlo k zmene právneho predpisu a k
zániku inštitútu vedľajšieho účastníka v chápaní predchádzajúcej právnej úpravy, nemôže tento subjekt

bez ďalšieho svoje procesné práva a povinnosti stratiť.

29. Krajský súd vychádzajúc z týchto skutočností, rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku ako
vecne správny potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že žalovanému proti žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.
Pri ich rozhodovaní vychádzal z ust. § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej
inštancie sa použijú primerane aj na odvolacie konanie), § 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a § 262 ods. 1 CSP (o nároku na náhradu trov konania

rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí).

31. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné

uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)