Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 30, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/47/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313204250
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8313204250.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o.,
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zast. Fridrich
Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: S. H., bytom C. XX, za účasti Združenia
spotrebiteľov Slovenska, o.z., Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, o zaplatenie 680,63 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 18C/163/2013-94 zo dňa 15.11.2016
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti, t. j. okrem výroku o zastavení konania v časti o zaplatenie

zmenkového úroku vo výške 0,19 %.

P r i z n á v a žalovanému a Združeniu spotrebiteľov Slovenska, o. z., Janka Kráľa 7, Banská Bystrica
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol.

2. Zastavil konanie sčasti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne.

3. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

4. Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, námestie legionárov 5, Prešov náhradu trov
konania vo vzťahu k žalobcovi nepriznal.

5. Združeniu spotrebiteľov Slovenska, o. z., Janka Kráľa 7, Banská Bystrica priznal náhradu trov konania
vo vzťahu k žalobcovi v celom rozsahu.

6. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 144; 145 ods. 1 až 3; 146 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, §§ 3 ods. 1; 39; 52 ods. 1, 2; 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. a), b), j), k), m), ods. 5; 54 ods. 1, 2;
494 Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného zákonníka, Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z., § 4
ods. 2 písm. h), i), j), ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 9 ods. 9 zák. č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 17 zák. č. 191/1950
Zb. zmenkového a šekového, §§ 152 ods. 2; 153 ods. 2, 4; 154 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku,

§§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
861/2007 a aplikoval Smernicu rady 93/13/EHS.7. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že uzavretie spotrebiteľskej zmluvy
bolo podmienené podpisom zmenky zo strany spotrebiteľa, čo vyplýva z rovnakého dátumu zmenky a
úverovej spotrebiteľskej zmluvy, ako aj z článku 17 všeobecných podmienok úverovej spotrebiteľskej

zmluvy. V momente uzatvárania úverovej spotrebiteľskej zmluvy obsahovou náležitosťou úverovej
zmluvy bola povinnosť dohodnúť sa na vypísaní zmenky podľa článku 17 všeobecných podmienok
úverovej zmluvy ako podmienky poskytnutie úveru. Táto podmienka je neprijateľná zmluvná podmienka
podľa § 53 ods. 2 OZ, pretože nie je individuálne so spotrebiteľom dojednaná, tvorila neoddeliteľnú
súčasť formulárovej úverovej zmluvy - všeobecných podmienok a bez jej podpisu by spotrebiteľ nedostal

úver, preto podmieňovala uzavretie spotrebiteľskej zmluvy, poskytnutie úveru a spotrebiteľ obsah
úverovej zmluvy a článku 17 všeobecných podmienok o vyplnení zmenky nemohol ovplyvniť. Dôkazné
bremeno na preukázanie opaku podľa § 53 ods. 3 OZ mal veriteľ, právny predchodca žalobcu, ktorý
dôkazné bremeno neuniesol.

8. Dojednanie v článku 17 všeobecných podmienok o vypĺňacom práve zmenky je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou aj podľa § 53 ods. 4 písm. a) OZ, pretože spotrebiteľ nemal možnosť sa s týmto
ustanovením oboznámiť pred uzavretím spotrebiteľskej zmluvy.

9. Podľa § 53 ods. 4 písm. b), m) OZ, je dojednanie o vypĺňacom práve zmenky (článok 17
všeobecných podmienok) neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj preto, že na základe tejto podmienky

vystavená zmenka umožnila previesť indosáciou bez súhlasu spotrebiteľa práva zo zmluvnej strany
POHOTOVOSŤ, s.r.o. na žalobcu CD Consulting, čím došlo k zhoršeniu postavenia a ochrany
práv spotrebiteľa. Zmenka a jej indosácia nadmerne sťažili spotrebiteľovi možnosť realizovať práva
spotrebiteľa. Taký záver vyplýva už z charakteru zmenkového konania, ktoré nepripúšťa skúmanie
dôvodu vzniknutého záväzku, ani ex offo ochranu spotrebiteľských práv (ÚS ČR IV., ÚS ČR 457/10).

10. Podľa § 53 ods. 1 OZ je preto dojednanie v článku 17 všeobecných podmienok o vypĺňacom
práve zmenky neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj preto, že spôsobuje značnú nerovnováhu práv
a povinností, teda značne zhoršuje postavenie spotrebiteľa v tomto úverovom vzťahu vystavením a
následným indosovaním zmenky zo spotrebiteľského vzťahu. Súd preto nevychádzal len z prísnej

formálnosti zmenkového práva, pretože mal preukázané, že došlo k zneužitiu inštitútu zmenkového
práva v neprospech jednej zmluvnej strany - spotrebiteľa obchádzaním ustanovení zákona o ochrane
spotrebiteľa,čojezároveňajrozporsozákonomatedaneplatnosťprávnehoúkonupodľa§39OZ,§265
Obchodného zákonníka (obmedzenie a zákaz zmeniek pri spotrebiteľských úveroch - § 4 ods. 4 Zák. č.
258/2001Z.z.,§17ods.3Zák.č.129/2010Z.z.).Značnúnerovnováhuvprávachspôsobujedojednanie

v článku 17 všeobecných podmienok úverovej zmluvy aj preto, že veriteľ sám vyplní zmenku v deň
splatnosti celého dlhu. Žalovaný ako spotrebiteľ nijako nemohol ovplyvniť výšku zmenkovej sumy, dátum
splatnosti zmenkového úroku, ktoré si do zmenky jednostranne dopísal veriteľ. Dojednanie vyplňacieho
práva zmenky v článku 17 všeobecných podmienok úverovej spotrebiteľskej zmluvy je neplatné aj podľa
§ 37 ods. 1 OZ pre neurčitosť, nepreskúmateľnosť. Dojednanie je neurčité, nepreskúmateľné v časti:

„Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi
vzniknú ku dňu vyplnenia.“. Je zrejmé, že suma bola jednostranne do zmenky uvedená veriteľom a ku
dňu uzavretia dohody v článku 17 všeobecných podmienok spotrebiteľ nevedel, aká suma do zmenky
bude dopísaná. V momente uzatvárania dohody uzavrel neurčitú dohodu čo do článku 17 všeobecných
podmienok úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Nebola konkretizovaná výška zmenkovej sumy, ktorá mala

byť dopísaná do zmenky na základe vypĺňacieho práva zmenky a neboli ani určitým preskúmateľným
spôsobom stanovené kritériá, na základe ktorých zmenková suma do zmenky mala byť dopísaná tak,
aby bola určiteľná a preskúmateľná za pomoci výkladových pravidiel.

11. Dohoda o vypĺňacom práve zmenky v článku 17 všeobecných podmienok je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou aj podľa § 53 ods. 4 písm. j) Občianskeho zákonníka, pretože výška úveru (dlhu) a úroku
mala byť takto určená až v čase splnenia, v tomto prípade splatnosti úveru, kedy vzniklo veriteľovi právo
vypísať zmenkovú sumu a splatnosť zmenkového úroku podľa článku 17 všeobecných podmienok.

12. Dojednanie vypĺňacieho práva zmenky podľa článku 17 všeobecných podmienok je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou aj podľa § 53 ods. 4 písm. k) OZ, pretože dojednanie umožnilo veriteľovi, aby
pri vyplnení zmenky v budúcnosti zaviazal spotrebiteľa zaplatiť za nesplnenie záväzku neprimerane
vysokú sankciu, ktorá mu pri uzavretí úverovej spotrebiteľskej zmluvy nebola známa. V zmenke je
veriteľom vypísaný zmenkový úrok vo výške 0,25% denne krát 365 dní = vo výške 91,25% ročne.K vyplneniu zmenky veriteľom došlo momentom zosplatnenia dlhu. Ide o rozpor so zákonom (§ 4
ods. 4 Zák. č. 258/2001 Z. z.). Zároveň ide o nekalú podmienku podľa článku 2 písm. a) v spojení
s ustanovením prílohy ods. 1 písm. e) Smernice 93/13 EHS. Touto nekalou zmluvnou podmienkou a

zároveň neprijateľnou si veriteľ zabezpečil za nesplnenie záväzku spotrebiteľa neprimerane vysoké
príslušenstvo pohľadávky zmenkový úrok vo výške 0,25% denne (91,25% ročne). Ide o neplatnosť tohto
dojednania aj v nadväznosti na § 3 OZ pre rozpor s dobrými mravmi a podľa § 39 OZ a podľa § 265
Obchodného zákonníka (obchádzanie zákona o maximálnej úrokovej miere pri spotrebiteľských úveroch
podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorých výška nepresahuje v priemere úrokovú mieru 10%

ročne v porovnaní so zmenkovým úrokom 91,25% ročne.).

13. Dojednanie vypĺňacieho práva zmenky v článku 17 všeobecných podmienok úverovej spotrebiteľskej
zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj podľa § 53 ods. 4 OZ, pretože v rozpore s kogentnými
ustanoveniamizákonamuuvedenédojednanieumožniloobísťzákonnéustanoveniaavpísaťdozmenky
pri jej vyplnení také plnenia, na ktoré mu vôbec nevznikol nárok. Úverová spotrebiteľská zmluva

neobsahuje zákonné náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. h), i), j), k) zák. č. 258/2001 Z. z., § 9 ods. 9 zák. č.
129/2010 Z. z. Neobsahuje údaj o RPMN a neobsahuje rozpis splátok. Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001
Z. z. a § 9 ods. 9 zák. č. 129/2010 Z. z. sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

14. V danom prípade je teda dojednanie v článku 17 všeobecných podmienok úverovej spotrebiteľskej

zmluvy o vypĺňacom práve zmenky neprijateľnou zmluvnou podmienkou a podľa § 53 ods. 5 OZ zároveň
neplatne dojednanou zmluvnou podmienkou. Zmluvná podmienka je z už uvedených dôvodov neplatná
aj pre neurčitosť dojednania podľa § 37 ods. 1 OZ pre rozpor s kogentnými ustanoveniami zákona a pre
obchádzanie zákona podľa § 39 OZ, § 265 Obchodného zákonníka.

15. V zmysle ust. § 154 ods. 4 O. s. p. a § 494 OZ, z neplatného právneho úkonu, z neplatnej zmenky
súd nemohol priznať navrhovateľovi zmenkové plnenie, preto návrh zamietol.

16. V zmysle ust. §§ 152 ods. 2 a 153 ods. 2 O. s. p., je súd viazaný predmetom sporu čo do výšky a
čo do základu nároku. Súd nemohol priznať navrhovateľovi nároky tvoriace predmet sporu, keď dospel

k záveru, že zmenka je neplatným právnym úkonom.

17. Predmet sporu netvoril návrh žalobcu na zaplatenie úveru a príslušenstva na základe úverovej
spotrebiteľskej zmluvy, aby súd zvažoval, že návrhu vyhovie v tom rozsahu, že mu prizná bezúročný
úver (zostatok úveru) bez poplatkov. Nárok bol uplatnený na základe zmenky ako právneho titulu.

Nebol uplatnený na základe úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Okrem viazanosti súdu predmetom sporu,
rozhodnutiu súdu priznať žalobcovi úver (zostatok úveru) bez úrokov, bez poplatkov, bránila aj tá
skutočnosť, že žalobca nepreukázal, koľko skutočne žalovaný zaplatil z poskytnutého úveru ku dňu
rozhodovania súdu (§ 154 ods. 1 O. s. p.).

18. Dlh s rovnakým základom nároku je (bol) súčasne vymáhaný aj v zmenkovom konaní, aj v
exekučnom konaní. Súd nemal preukázané ani to, či dlžník nezaplatil viac, ako mu ukladá zákon. Súd
preto nemohol za tejto skutkovej a dôkaznej situácie z úradnej povinnosti podľa § 153 ods. 4 O. s. p.
zaviazať žalobcu k vydaniu bezdôvodného obohatenia vo výške preplatku zákonného plnenia. Takýmto
postupom zároveň žalovanému bola odňatá možnosť podať absolútne námietky čiastočného alebo

úplného zániku záväzku zaplatením.

19. V nadväznosti na § 17 zák. č. 191/1950 Sb. Zákona zmenkového a šekového a na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 161/2007 súd dospel k záveru, že v tomto prípade sú splnené
zákonné podmienky na skúmanie skutkových a právnych okolností, na základe ktorých zmenka bola

vystavená (kauzálny nexus) a to ex offo v záujme ochrany práv spotrebiteľa. Súd mal preukázané,
že subjekt pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka - spotrebiteľa (porušil vedome
kogentnézákonnéustanovenianaochranuspotrebiteľa).Vpríčinnejsúvislostistýmneprimeranenavýšil
svoju pohľadávku veriteľa na úkor (na škodu) spotrebiteľa a vystavením a indosovaním zmenky sťažil,
resp. znemožnil ochranu spotrebiteľa v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou. Takému nekalému

konaniu súd nemohol poskytnúť právnu ochranu. Cieľom idosovania zmenky na žalobcu bolo inkasovať
zmenkovú sumu bez toho, aby zmenkový dlžník nemohol vzniesť námietky a bez toho, aby súd z úradnej
moci namiesto spotrebiteľa aplikoval kogentné zákonné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Aj keďžalovaný v tomto konaní neprodukoval námietky, súd musí z úradnej moci chrániť práva spotrebiteľa
dané kogentnými ustanoveniami zákona.

20. Z uvedených dôvodov návrh žalobcu na zaplatenie nárokov zo zmenky zamietol v rozsahu, v ktorom
nedošlo zo strany žalobcu k späťvzatiu žaloby.

21. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že žalovaný bol v konaní úspešný v
celom rozsahu, lebo aj v tej časti, kde došlo k zastaveniu konania, by mu náhrada trov konania patrila v

súlade s ustanovením § 256 ods. 1 CSP, keďže žalobca procesne zavinil zastavenie konania čiastočným
späťvzatím žaloby. Žalovaný by teda mal nárok na náhradu trov konania, ale súd náhradu trov konania
žalovanému nepriznal, lebo preukázateľne mu žiadne trovy nevznikli.

22. Žalobca vzniesol námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva na strane žalovaného v tomto
konaní. Vedľajší účastník vstúpil do konania na strane žalovaného z vlastnej iniciatívy svojim písomným

podaním. Zároveň sa vo veci vyjadril a poukázal na neprijateľné zmluvné podmienky, spotrebiteľské
vzťahy a neplatnosť dohody o zmenke.

23. Žalobca podal námietku neprípustnosti vstupu do konania vedľajšieho účastníka, o ktorej súd už
nerozhodoval, lebo účinnosťou zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku od 1.7.2016, právne

postavenie vedľajšieho účastníka v konaní zaniklo. Nedošlo k jeho transformácii na osobitný subjekt
podľa § 95 CSP. Keďže Združenie spotrebiteľov Slovenska, o.z. (ďalej len združenie) vstúpilo do tohto
konania ako vedľajší účastník a to z vlastného podnetu, až do rozhodnutia súdu o jeho neprípustnosti
v danom konaní vystupovalo na strane žalovaného a patrí mu náhrada trov konania za jednotlivé
úkony. Náhradu trov konania tomuto združeniu súd priznal v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP,

lebo vystupovalo na strane sporu, ktorá bola v konaní úspešná. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú
všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s
uplatňovaním, alebo bránením práva. Trovy, ktoré vznikli združeniu súd považoval za odôvodnené a
účelne vynaložené, lebo v čase vstupu do konania toto združenie ako vedľajší účastník na strane
žalovaného bolo právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti bola ochrana práv spotrebiteľa. V súlade

s týmto svojim postavením združenie zaslalo do konania písomné vyjadrenie, v ktorom poukázalo
na nedôvodnosť podanej žaloby a žiadalo žalobu zamietnuť, pričom svoj návrh riadne procesne aj
hmotnoprávne odôvodnilo.

24. Po podaní žaloby na súd dňa 1.7.2013 Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len

združenie) oznámilo, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného, v súlade s §
93 ods. 2 O. s. p. Ďalej uviedlo, že ak bol vo veci vydaný platobný rozkaz podľa § 172 ods. 9 O. s. p.,
podáva proti nemu odpor. Námietku premlčania a námietky voči neprijateľným zmluvným podmienkam a
nekalým obchodným praktikám vzniesol aj vo veciach, v ktorých platobný rozkaz vydaný nebol a žiadal
o doručenie návrhu na začatie konania. Dňa 21.11.2013 oznámilo, že vystupuje z konania ako vedľajší

účastník, preto súd tomuto združeniu už nedoručoval žalobu s prílohami. Dňa 15.10.2014 združenie
uplatnilo náhradu trov konania v prípade úspechu žalovaného a to ako reakciu na podanie žalobcu, ktorý
sa vyjadril k oznámeniu o vstupe vedľajšieho účastníka.

25. Hore uvedenému združeniu súd náhradu trov konania nepriznal, aj keď od jeho oznámenia o tom,

že vstupuje do konania ako vedľajší účastník, po vystúpenie z konania bol vedľajším účastníkom,
v súlade s ustanovením § 93 ods. 2 O. s. p. účinného do 30.6.2016. Žalovaný, na strane ktorého
združenie vystupovalo, bol v konaní v celom rozsahu úspešný, ale združeniu súd náhradu trov konania
nepriznal, lebo ich nepovažoval za dôvodné a účelne vynaložené. Oznámenie o vstupe do konania bolo
formulárovým oznámením, obsahujúcim oznámenie o podaní odporu, vznesenie námietky premlčania

a námietku neprijateľných zmluvných podmienok. Nereagovalo však vôbec na skutočnosť, že žalobca
uplatnil návrh podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 861/2007.
Následne združenie vystúpilo z konania bez toho, aby bolo oboznámené s obsahom návrhu, ktorý mu
nebol ani doručený. Súd mu náhradu trov konania nepriznal, lebo procesné úkony za ktoré túto náhradu
žiadal neboli účelne vynaložené v prospech žalovaného, na strane ktorého vystupovalo.

26. Súd prvej inštancie konštatoval, že o výške náhrady trov konania združenia rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods. 2 CSP).27. Proti tomuto rozsudku, s výnimkou výroku o zastavení konania v časti o zaplatenie zmenkového
úroku vo výške 0,19 %, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací

súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu
trov odvolacieho konania. Žalobca a ani žalovaný dokazovanie úverovou zmluvou, či ďalšími listinnými
dôkazmi vôbec nenavrhli. Podľa ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané
prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a
vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu umožňuje, aby

v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup
je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba
vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd
mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného

dokazovania vykonaného na základe návrhov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie
nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu
zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako
indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť.
Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007

vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a
to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej týmto nariadením. Súd prvej inštancie
navyše pri rozhodovaní vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to,
že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá
je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako

spotrebiteľ. Tieto údajné nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania.
K týmto skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd prvého
stupňa mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie
nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a
práva Európskej únie. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je

možné ju spájať či podmieňovať inými okolnosťami než sú na zmenke uvedené. Súd prvej inštancie sa
aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal
a ignoroval predmet sporu. Je nevyhnutné zdôrazniť, že predmetom konania je výlučne zmenka a nie
iný záväzkový právny vzťah. Žalobca v konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovaného, že za
zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval ako by išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné.

Žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky,
ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže
činiť žalovaný, tým menej tak môže činiť sám súd. V konaní vedenom pod sp. zn. C-419/11, na ktoré
súd prvej inštancie poukázal je riešená celkom odlišná prejudiciálna otázka, než by sa mohla týkať
prejednávanej veci. Vo vzťahu k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky

by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku uviedol, že zákon č. 258/2001 Z. z. pripúšťal,
aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná
bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Prípustné sú
akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v
dohode o vyplňovacom práve. Žalobca vo svojom odvolaní tiež poukázal na zákon č. 353/2014 Z. z. ,

ktorým sa doplnil zák. č. 99/1963 Zb., v zmysle ktorého sa na vstup vedľajšieho účastníka do konania
vyžadoval súhlas toho účastníka, na strane ktorého mal vedľajší účastník vystupovať a tiež poukázal na
zák. č. 160/2015 Z. z., účinný od 01.07.2016, v ktorom je inštitút vedľajšieho účastníka upravený ako
inštitút intervencia, následkom čoho, vedľajší účastník nemôže v predmetnom konaní vystupovať ani
ako intervenient a ani ako iný subjekt.

28. Žalovaný a ani Združenie spotrebiteľov Slovenska, o. z. sa k odvolaniu nevyjadrili.

29. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu ajwebovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 21.03.2017 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

30. Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému
záväzku žalovaného (vystaviteľa zmenky) vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúcemu zo
zmluvy o úvere č. 8312327 zo dňa 22.04.2009 (čo vyplýva z čísla uvedeného na zmenke, ktoré je
zhodné s číslom zmluvy o úvere). Žalobca nadobudol práva zo zmenky indosamentom od remitenta
zmenky POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava (veriteľ). Zmenka bola

vystavená podľa slovenského práva, miesto vystavenia i platobné miesto sa nachádzajú na území SR.
V zmluve o úvere č. 8312327 zo dňa 22.04.2009 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovaného
(meno a priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje
uvedené nie sú. Kolónky umožňujúce identifikovať žalovaného ako subjekt konajúci v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo
živnostenského registra, iné oprávnenie ako živnostenský list) neboli vyplnené. Z iných konaní je pritom

známe, že právny predchodca žalobcu subjekty, ktoré vôbec nepodnikajú, resp. nevykonávajú činnosť
na základe živnostenského ani iného oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere ako podnikateľov a
pod. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere má oporu vo vykonanom
dokazovaní.

31. Odvolací súd nemá dôvod stotožniť sa s odvolacími námietkami spochybňujúcimi postup súdu prvej
inštancie pri vykonávaní dôkazov. Jeho záver podporuje aj spoločné stanovisko občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 93/2015 zo dňa 20.10.2015, v
ktorom cit.: „Vo vzťahu k aplikácii nariadenia tak možno konštatovať, že toto nekladie žiadne prekážky
v možnosti preskúmať doložené listiny súdom a je možné aplikovať všetky procesnoprávne princípy

použiteľné v slovenskom právnom poriadku. Predovšetkým aplikáciu znalosti určitých okolností súdu
z jeho činnosti (notoriety) a zohľadnenie ochrany slabšieho v konaní, či ochrany dobrých mravov.
Z Nariadenia nevyplýva povinnosť súdu automaticky návrhu vyhovieť. Aj v prípade absencie aktivity
žalovaného v konaní, pokiaľ súd vzhliadne v návrhu také skutočnosti, ktoré ho povedú k záveru o
neprípustnosti návrhu, návrh zamietne, čo vyplýva priamo z čl. 4 bod 4.. Z procesného hľadiska teda

k návrhu môže súd pristupovať s rovnakou mierou ingerencie, ako k akémukoľvek inému návrhu
uplatnenému v konaní pred súdom, riadiac sa len osobitnými pravidlami týkajúcimi sa určitej časovej
náročnosti v zmysle uložených lehôt podľa Nariadenia."

32. V tejto súvislosti ďalej odvolací súd pripomína, že Súdny dvor EÚ rozhodol, že možnosť súdu

skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie
výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo

Editorial a Salvat Editores, bod 28, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).

33. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo

Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).

34. Je rozhodným konštatovanie, že aj pri nečinnosti spotrebiteľa má súd dbať o to, aby nevedomosť
spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 1/2012). Ochrana, ktorú smernica priznáva

spotrebiteľom, sa vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom
uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z
dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C -473/00 zo dňa 21.11.2002, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 zo

dňa 16.11.2010). Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie
životnej úrovne a kvality života občanov.35. Ani proces podľa nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Inak by išlo celkom iste o konštrukciu s cieľom obísť
princípy únijného práva a o obohacovanie sa na úkor iného s popieraním vlastných princípov únie.

36. V súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd poukazuje na spoločné stanovisko občiansko-
právneho kolégia Najvyššieho súdu SR a obchodno-právneho Najvyššieho súdu SR č. 93/2015 zo
dňa 20.10.2015, podľa ktorého cit. „Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží
zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:

· pokiaľ z akýchkoľvek okolností v prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou, či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
· pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť, či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonov, ak to z vykonaného

dokazovania vyplynie.
Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve
aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. Aj v prípade, že nie sú
podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na
strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolnosti prípadu posúdiť nárok na uplatnený úrok zo

zmenky ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku podľa úvahy
súdu takýto exces dosahuje.

37. So zreteľom na uvedené, aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej
vyplneniu, príp. uplatneniu práv zo zmenky, je súd oprávnený a zároveň povinný skúmať platnosť

predmetnej zmenky a dohody o jej vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo
zmenky, oprávnenosť postupu pri vypĺňaní blankozmenky, a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok
dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje,
a ktorou bolo vydanie zmenky predvídané. V prípade zistených nedostatkov je súd povinný tak, ako
to správne urobil súd prvej inštancie, konštatovať rozpor práv uplatnených zo zmenky so zákonom.

Ak má byť zabezpečené naplnenie cieľa sledovaného právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa,
je nutné umožniť súdu skúmať charakter právneho vzťahu, na základe ktorého došlo k vystaveniu
zmenky a v prípade zistenia, že ide o vzťah spotrebiteľský, podrobiť skúmaniu zmluvné podmienky z
hľadiska ich neprijateľnosti. Ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemal možnosť
hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok či

zhodnotiť platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej
spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia § 17 zákona č. 191/1950 Zb. by
spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich
práv. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je
zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj v

prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex offo, keďže na absolútnu neplatnosť úkonu
súd musí prihliadať ex lege.

38. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyjadrených v rozsudku Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 7Co 339/2014 zo dňa 26.2.2015, v ktorom uviedol: „V prejednávanom spore

predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej
republike,ktorýnáslednesvojeprávavyplývajúcezozmenkyuplatňujepredsúdomSlovenskejrepubliky
v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného Nariadením Európskeho
parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade
písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu

k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ
by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo
veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež použitím príslušného tlačiva. Znenie
Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné dôkazné prostriedky ako príslušné
tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou

zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č. 861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov
pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických
a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej
zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach smalou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne
pojednávanie pokiaľ to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa tohto nariadenia je
preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť

zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu
sporu sa riadi za predpokladu, ak nie je ustanovené inak, procesným právom členského štátu v ktorom
sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

39. Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení

§ 120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

40. Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie

zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z

predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa
je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky

námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,

ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane

ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie

je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa“.

41. Správny je i záver súdu prvej inštancie, ktorý ako neprijateľnú zmluvnú podmienku vyhodnotil

dohodu veriteľa a dlžníka (spotrebiteľa) o vyplňovacom práve k blankozmenke, obsiahnutú v bode 14
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.

42. Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnejautonómiemusíbyťvýsledkomslobodnejvôleobochzmluvnýchstrán.Slobodnávôľavyžaduje

informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne informácie o
dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny predchodca sa
svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť ani poukazom na
princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkovv neprospech žalovaného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo
strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa
bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj

v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa
dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských
právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na
podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp.
jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

43. Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto
cenného papiera, si žalovaný bez akýchkoľvek pochybnosti zhoršil svoje zmluvné postavenie. Potreba
vystavenia a odovzdania zmenky právnemu predchodcovi žalobcu pritom pre žalovaného priamo
vyplývala zo všeobecných úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie
§ 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Dojednanie o zmenke nezohľadňujúce právne predpisy na ochranu spotrebiteľa odporuje ustanoveniu §
54 ods. 1. 2 Občianskeho zákonníka, a preto je absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho

zákonníka.

44.Odvolacienámietkyžalobcunebolispôsobiléprivodiťzáverodvolaciehosúduotom,ževyhodnotenie
dojednania o vyplnení zmenky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda jej neplatnosti v zmysle §
53 OZ, súdom prvej inštancie bolo nesprávne.

45. Rovnako nedôvodnou je odvolacia námietka žalobcu poukazujúceho na nesprávny postup súdu
prvej inštancie, pokiaľ pripustil vstup vedľajšieho účastníka do konania.

46. Podľa ust. § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa združenie môže podať návrh

na vydanie predbežného opatrenia podľa § 21 ods. 1 orgánu dozoru alebo návrh na začatie konania
na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov, a to vrátane konania vo veci ochrany kolektívnych záujmov
spotrebiteľov, alebo môže byť účastníkom konania a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti
alebo b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Európskou komisiou (ďalej len "zoznam
oprávnených osôb"), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený

v danom prípade podať návrh na začatie konania.

47. Podľa ust.§ 25 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa združenie podľa odseku
1 môže na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi o
uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.

48. Podľa ust. § 52 ods. 3 O.s.p., dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

49. Podľa ust.§ 52 ods. 4 O.s.p., spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

50. Z ust. § 93 ods. 3 O.s.p. účinného do 30.06.2016 vyplýva, že vedľajší účastník (vrátane právnickej
osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu) môže do konania vstúpiť
z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. Vedľajší

účastník je teda procesne samostatný, čo vyplýva aj z § 93 ods. 4 O.s.p.. Ak účastník, na strane ktorého
vedľajší účastník vystupuje, vyjadrí nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania alebo s
ďalšímtrvanímpôsobeniavedľajšiehoúčastníkavsúdnomkonaní,ideonávrhnavyriešenieprípustnosti
vedľajšieho účastníctva a súd sa ním bude zaoberať po podaní takéhoto návrhu zo strany účastníka.

51. Odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 1/2014),
v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že je potrebné pripomenúť aj záväzky
SlovenskejrepublikyplynúcezprávaEurópskejúnie,konkrétneSmerniceRadyč.93/13/EHS,vúvodnej
časti ktorej Rada Európskych spoločenstiev deklaruje, že osoby a organizácie, ktoré majú oprávnenýzáujem na tejto záležitosti, musia mať prostriedky na podanie podnetu na začatie postupov týkajúcich
sa zmluvných podmienok navrhovaných pre všeobecné uplatňovanie v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľmi a najmä nekalých podmienok buď pred súdom alebo správnym orgánom príslušným na

rozhodnutie sťažnosti alebo na podanie návrhu na začatie príslušných súdnych konaní. S prihliadnutím
na uvedené považoval Ústavný súd SR za odôvodnenú existenciu verejného záujmu na rozšírení okruhu
subjektov, ktoré sa môžu stať vedľajšími účastníkmi súdneho konania, aj o právnické osoby, ktorých
predmetom je ochrana práva podľa osobitného predpisu, ktoré sami o sebe nemajú právny záujem
na výsledku konania, svoju činnosť však vykonávajú v záujme ochrany práv niektorého z účastníkov

konania alebo tretích osôb (napr. spotrebiteľov), ktorí sa pri ochrane svojich práv nachádzajú oproti
druhej strane sporu spravidla v nevýhodnejšom postavení.

52. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom, že aj vtedy, keď vstup do konania iniciuje samotný vedľajší
účastník, majú účastníci právo vyjadriť sa k jeho úkonu, ktorým prejavil, že vstupuje do konania, a
prípadne namietať neprípustnosť tohto vstupu.

53. Podľa bodu 50 uznesenia Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 (Pohotovosť s.r.o.
proti X. J.) „Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana
spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie,
ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku

majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, bod 52). Podľa
názoru odvolacieho súdu nie je vo všeobecnom záujme, ak by sa mala spotrebiteľovi odoprieť možnosť
poskytnutie ochrany podľa článku 6 smernice Rady 93/13/EHS na to špecializovanými subjektmi.

54. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.02.2013, sp. zn. 3 Cdo 188/2012

jasne vyplýva záver, že absencia výslovného nesúhlasu účastníka konania, na ktorého strane by mal
vystupovať, nebráni naplneniu samotného účelu jeho účasti ako vedľajšieho účastníka v konaní. V
tomto prípade preto súhlas odporcu so vstupom do konania za účinnosti právnej úpravy v čase vstupu
vedľajšieho účastníka ani nebol potrebný, nakoľko vedľajší účastník vstúpil do konania dňa 11.11.2014.
Súd prvej inštancie si zároveň splnil oznamovaciu povinnosť o vstupe vedľajšieho účastníka do konania.

55. Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý
okreminéhovyžaduje,abykaždýúčastníkmalprimeranúmožnosťpredložiťsvojenávrhyzapodmienok,
ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý
účastník (napr. rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko, 1996 - V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 - VIII.,

s. 2928 a pod.).

56. Vstup vedľajšieho účastníka do konania sa neprieči ani cieľom konania podľa Nariadenia (ES)
č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, teda
zjednodušenie a zrýchlenie konania a zníženie nákladov na takéto spory. Európske konanie vo veciach

s nízkou hodnotou sporu sa využíva na cezhraničné spory obhajované ako aj neobhajované, čo vyplýva
z čl. 5 ods. 1 nariadenia, v zmysle ktorého môže súd nariadiť aj ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné, alebo ak o to požiada niektorá z procesných strán. Európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu nie je typickým skráteným konaním, v ktorom je účasť vedľajšieho účastníka vylúčená.

57. Aktuálna úprava v Civilnom sporovom poriadku inštitút vedľajšieho účastníka nepozná, avšak
Združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník v čase, keď mu to právna úprava umožňovala.
Združenie teda účinne vstúpilo do konania, oprávnene sa konania zúčastnilo za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku do 30.06.2016.

58. So zreteľom na uvedené odvolací súd rozsudok v napadnutej časti, t. j. okrem výroku o zastavení
konania v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % a v súvisiacich výrokoch o trovách
konania ako vecne správny potvrdil v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.

59. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1

CSP tak, že úspešnému žalovanému a Združeniu spotrebiteľov Slovenska, o. z. bol priznaný nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.

60. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.