Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. marec 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/258/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226180
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3112226180.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Alici Beňovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému : Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 14. januára
2015, č.k. 15C/198/2012-105, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie výrokom I zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania
a výrokom II zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu
sumu 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 599,20 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov
konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom zo dňa 9.1.2015 domáhal prerušenia tohto
konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods.2 písm. c) O.s.p. do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na

zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Domáhal sa prerušenia konania aj
podľa § 109 ods.1 písm. c) O.s.p. do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 7C/6/2010. Súd
zamietol procesný návrh žalobcu na prerušenie tohto konania z dôvodu, že na základe hromadných
podaní navrhovateľa na Ústavný súd SR a dovolaní žalobcu už bolo právoplatne rozhodnuté o námietke
žalobcu. Ústavný súd SR svojimi viacerými rozhodnutiami a to uznesením zo dňa 12.9.2013, č.k. II.

ÚS 436/2013-11, uznesením zo dňa 15.8.2013, č.k. IV. ÚS 501/2013-10, uznesením zo dňa 2.7.2013,
č.k. III. ÚS 293/2013-12, uznesením zo dňa 30.4.2013, č.k. I.ÚS 250/2013-10 odmietol hromadné
sťažnosti žalobcu pre nedostatok právomoci ÚS SR s tým, že o namietaj otázke je oprávnený rozhodnúť
najvyšší súd v prípade podania dovolania. Súd zamietol návrh na prerušenie konania aj podľa § 109
ods.1 písm. c) O.s.p. z dôvodu, že tunajší súd v predmetnej veci nerozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy a podľa
úradného záznamu z tunajšieho spisu sp. zn. 11C/327/2012 uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn.

7C/6/2010 o prerušení konania z tohto istého dôvodu doteraz nie je právoplatné pre podanie odvolanie
a spis sa nachádza na Krajskom súde v Prešove.2. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že súdny exekútor JUDr. Rudolf
Krutý so sídlom v Bratislave podal dňa 28.4.2010 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (ktorá mu bola doručená dňa 8.3.2010 - lehota 15 dní podľa § 44 ods. 1

Ex.por.) vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava ( žalobcu) proti povinnému: Jana
Jakušová, bytom Trenčín pre vymoženie 226,38 eur, istiny s príslušenstvom na základe rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 14727/09 zo dňa 1.10.2009. Okresný súd Trenčín uznesením zo
dňa 13.12.2010, č.k. 49Er/990/2010-11 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z
dôvodu, že po preskúmaní zmluvy o úvere podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ide o

zákonom nedovolené plnenie resp. plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ohľadne dojednaných
úrokov prevyšujúcich zákonnú úpravu, poplatku za poskytnutie úrokov, chýbajúcu RPMN a ďalšie. Od
podania predmetnej žiadosti dňa 28.4.2010 do vydania uznesenia dňa 13.12.2010 po odpočítaní 15-
dňovej lehoty uplynula doba 7 mesiacov.
3. Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za
škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody,

príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami.
Podľa ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a u ust. § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje

na rozhodnutie o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu
štátu teda je len v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom
stanovené podmienky a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
účinnéhoprednovelouč.102/2011Z.z.. Postupsúdu,ktorýrozhodolozamietnutípoverenianaexekúciu
v lehote 7 mesiacov od podania návrhu nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom

bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako
prieťahy v súdnom konaní. So vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho
systému boli do Občianskeho zákonníka zák. č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej
hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava
má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách. Podľa prechodných a záverečných ustanovení k úpravám účinným od 1.4.2004 (§ 897f
ods.3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona
sa musia dať do súlade s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve
užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods.1, ak ide o náležitosti zmluvy a
s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia

spotrebiteľských zmlúv , ktoré nie sú dané do súlade s ust. § 53,54 a 57 tohto zákona podľa ods.3,
sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z ust. § 54 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať
svojich práv , ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V

pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami
a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS, a medzinárodné
záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym
poriadkom platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme
spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré by
zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatňoval svoje
peňažné nároky voči povinnej v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto zmluva

ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe čl. 6
Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola vec predložená až v rámci exekučného konania a po zistení,
že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský rozsudok
obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné
podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia na exekúciu podľa

čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade so záväzkami,
vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom exekučný súd iba neuznal
rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo na vymoženie istiny s
príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia ozamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu.
Tvrdenia žalobcu, že už nebolo možné získať iný exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky
pre prekážku veci rozhodnutej nebolo ničím podložené a preukázané ani jediným zastavujúcim

uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto skutočnosti vyplývali. V konečnom dôsledku bolo
exekučné konanie zastavené z dôvodu, že žalobca si z 2 možných alternatív v základnom konaní
vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda
dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom

úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné
súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v
rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať
prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z
týchto dôvodov súd dospel k záveru, že exekučný súd nepochybil vo svojom úradnom postupe, keďže

aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú
prednosť pre ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu
ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami. V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej škody. Žalobca poskytol povinnému úver

v určitej výške, avšak nebol predložený žiadny dôkaz o tom, kedy mala žalobcovi vzniknúť škoda jeho
nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel; čo presne obsahuje dlžná istina, čo je jej príslušenstvom
a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným medzitým uhradené a že za zostatok neuhradeného dlhu
zodpovedá práve žalovaný. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že nie je možné žalobcovi priznať
náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu z dôvodu

nesplnenia preukázania zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za akúkoľvek škodu, v tejto
súvislosti a preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Žalobca sa domáhal náhrady
škody na základe nesprávneho úradného postupu. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je
splnenie troch základných predpokladov 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody alebo majetkovej
či nemajetkovej ujmy a 3/ príčinná súvislosť medzi 1/ a 2/. K 1/ predpokladu vzniku zodpovednosti

bol súd názoru, že súd nie je kompetentný preskúmavať procesný postup iného všeobecného súdu,
pretože takýmto kompetentným súdom je len Ústavný súd SR (KS Nitra 9Co 285/2011). Žalobca
nepredložil žiadne súdne rozhodnutie, ani dôkaz o konštatovaní prieťahov v namietanom exekučnom
konaní, čím nebolo preukázané splnenie 1/ predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu. Ako už
bolo vyššie uvedené, súd bol názoru, že nešlo o prieťah v konaní vzhľadom na zákonnú povinnosť

súdu skúmať žiadosť aj na základe právnych noriem na ochranu spotrebiteľa. K 2/ predpokladu
vzniku zodpovednosti súd zistil, že žalobca sa domáhal náhrady skutočnej škody vo výške 125,- eur,
neskôr vyčíslenej znaleckým posudkom minimálne vo výške 30,76 eur, spočívajúcej v nákladoch
na správu pohľadávky a nákladoch na urgencie a zisťovanie stavu konania. Žalobca nepreukázal
skutočnú výšku vzniknutej škody za konkrétne 7 mesačné obdobie, čím nebola splnená táto podmienka.

K 3/ predpokladu vzniku zodpovednosti súd tvrdí, že nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného
zapríčinil samotný povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou
exekúcie a nie exekučný súd. Žalobca poukazuje na vyvolanie uvedených rizík, avšak je všeobecne
známe a počíta sa pri každom podnikaní s určitým rizikom podnikania. Samotnú situáciu vyvolal
sám žalobca aj tým, že si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán-

rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, resp. formu notárskej zápisnice,
teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi ako nositeľmi verejnej moci. Aj toto je jeho
jedno z rizík jeho podnikania a musí znášať následky takéhoto vlastného výberu. Žalobca nepreukázal
príčinnú súvislosť medzi predpokladmi 1/ a 2/. Tým, že neboli splnené základné podmienky vzniku
zodpovednosti žalovaného za škodu súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. Pokiaľ

ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže neboli splnené zákonné predpoklady vzniku
zodpovednosti žalovaného za majetkovú ujmu, zároveň nie sú splnené ani zákonné podmienky pre
priznanie nemajetkovej ujmy. Súd bol názoru, že nárok žalobcu nie je premlčaný podľa § 19 ods. 1,2,3
zák. č. 514/2003 Z.z., aj keď žalobca neuviedol, kedy sa dozvedel o vzniku škody, pretože 3-ročná
premlčacia doba+6 mesiacov neuplynula od vydania uznesenia dňa 13.12.2010 do dňa podania žaloby

dňa 27.9.2012. Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému
žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p.
nevyčíslil.4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval

vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvej inštancie vec prejednal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Žalobca uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení

na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2
O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za

ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie

svojhoprávanakontradiktórnekonanie,kedyžalobcaakostranakonanianeboloboznámenýsobsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo

možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti

boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah
si určil sám, kedy žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list.
Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky

počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka
povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov,
publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé
akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka

chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ
v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými
istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,tedapovinný.Pravýmprávnymtitulomjevdanejveci
nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal

v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a

nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú
irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a tiež sú irelevantnéúvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v
právnej sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe
nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem toho zdôraznil, že

ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na
prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o
porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti
podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvej inštancie povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Krajského súdu v

Žilinesp.zn.9Co/174/2014.Žiadalpreto,abykrajskýsúdzrušilnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.
5. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na ust.
§ 387 ods. 2 CSP sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim

odôvodnením súdu prvej inštancie, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.
6. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvej inštancie dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.
7. Žalobca založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia dňa 27.01.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo dňa

08.03.2010, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 325 dní.
8. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie žiadne z týchto tvrdení sa
nezakladá na pravde.
9. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu

stotožňuje, žalobca ako oprávnený podáva prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie
poverenia dňa 28.04.2010, pričom exekučný súd uznesením zo dňa 13.12.2010 č.k. 49Er/990/2010-11
predmetnú žiadosť zamietol z dôvodu, že po preskúmaní zmluvy o úvere podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch ide o zákonom nedovolené plnenie resp. plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi ohľadne dojednaných úrokov prevyšujúcich zákonnú úpravu, poplatku za poskytnutie úrokov,

chýbajúcu RPMN a ďalšie.

10. Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15
dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekúciu,
aby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na

prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.

11. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom
na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona
o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, bol exekučný
súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa

rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ.

12. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom

konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných
práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR
(1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnýmiprieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž

postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať,
že dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti,
nemožno v žiadnom prípade považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola
neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote

prejednaná a rozhodnutá.

13. Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

14. V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2

citovaného zákona.

15. Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvejinštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
16. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany žalobcu v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvej inštancie o námietke žalobcu ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola

vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo
dňa 18.10.2012 pod sp.zn. 17NcC/165/2012 a zo dňa 25.11.2014, sp. zn. 6NcC/69/2014 kedy krajský
súd rozhodol, že sudca JUDr. Denis Vékony a sudkyňa Okresného súdu Trenčín JUDr. Judita Knociková
nie sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania
vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,

že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť
žalovaného za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež
poukazuje na to, že Ústavný súd SR uznesením č.k. I ÚS 250/2013-10 zo dňa 30.04.2013 odmietol
sťažnosť žalobcu, ktorou namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý

proceszdôvodu,žekrajskýsúdnevylúčilvšetkýchsudcovokresnéhosúdu,pričomsvojnárokodvodzuje
od postupu tohto okresného súdu.
17. Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvej inštancie prejednal vec v neprítomnosti
žalobcu a žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd prvej
inštancie sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní

účastníci sa na pojednávanie nedostavili a riadne odôvodnil z akých dôvodov zamietol návrh žalobcu
na prerušenie konania. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a
vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP).
18. Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany žalobcu neobstoja z dôvodu, že pokiaľ ide o vyjadrenie
žalovaného k žalobe, toto žalobcovi nebolo doručené z dôvodu, že žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

Žalobcovi tak nebola postupom súdu prvej inštancie odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného
v konaní. Pokiaľ ide o vytýkanú absenciu poučenia podľa vtedy platného ustanovenia § 120 ods. 4
O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa
§ 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti

predložené a označené neskôr súd neprihliada, odvolací súd zdôrazňuje, že predmetné poučenie bolo
žalobcovi riadne doručené dňa 11.12.2014 spolu s predvolaním na pojednávanie.
19. Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa žalobca vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkovéhodejajedinečnostidanéhodeja,ktorýsúdprvejinštancieodôvodnilúplnerovnakýmidôvodmi,odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany žalobcu
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

20. Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvej inštancie v prejednávanej veci aplikoval nesprávne
právne predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e :Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).