Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. marec 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/21/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108226013
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2108226013.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov

senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: Ing. W. B. CSc., nar.
XX.X.XXXX,bytomO.,V.XXXX/XX,zastúpenéhoadvokátom:JUDr.GabrielBleho,sosídlomBratislava,
Ladislava Dérera 2, proti žalovanej: W. N., nar. X.X.XXXX, bytom G., I. XX, zastúpenej advokátom: JUDr.
Igor Ribár, so sídlom Hlohovec, Nám. sv. Michala 11, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 27.10.2015, č.k. 15C/8/2009-252, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd opätovne (rovnako ako jemu predchádzajúcim a
tunajším súdom zrušeným rozsudkom z 2. júla 2013) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal

primeraného zadosťučinenia za porušenie jeho osobnostných práv žalovanou a to žiadaným písomným
ospravedlnením sa mu žalovanou. Zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným
uznesením.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou ust. § 11, § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a vecne tým, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by zo strany žalovanej
bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu. Podľa žalobcu neoprávneným zásahom do jeho

osobnostným práv malo byť to, že žalovaná v rámci výsluchu pred orgánom policajného zboru uviedla
nepravdivé skutočnosti, na základe ktorých bolo začaté voči nemu trestné stíhanie, v rámci ktorého
bol uznaný za vinného a následne druhostupňovým súdom bol spod obžaloby oslobodený. Podľa
názoru súdu samotná skutočnosť, že žalovaná pred orgánom policajného zboru uviedla skutočnosti,
ktorých výsledkom bolo začatie trestného stíhania, nie je možné kvalifikovať ako konanie, ktorým bolo
zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu. V tomto prípade je potrebné sa stotožniť s argumentáciou
žalovanej, že podanie trestného oznámenia je právom každého občana Slovenskej republiky, pričom

občan, ktorý trestné oznámenie podáva, nemá možnosť ovplyvniť a nenesie zodpovednosť za následné
konanie štátnych orgánov. Tak tomu podľa názoru súdu bolo aj v tomto prípade a nie je možné
žalovanej klásť za vinu a robiť ju zodpovednou z prípadných zásahov do osobnostných práv žalobcu,
ku ktorých došlo v rámci trestného stíhania. Je taktiež potrebné uviesť, že za zákonnosť trestného
stíhania nesú zodpovednosť orgány činné v trestnom konaní, ktoré sú v zmysle zákona povinné
posudzovať všetky skutočnosti svedčiace nielen proti osobe, ktorá je trestne stíhaná ale aj v prospech
tejto osoby. To, že orgány činné v trestnom stíhaní v tomto prípade orgány policajného zboru, Okresná

prokuratúra v Trnave a Okresný súd v Trnave nevyhodnotili všetky skutočnosti náležitým spôsobom
a neprihliadli na skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu je skutočnosťou, ktorá nemôže zakladať
zodpovednosť žalovanej za zásah do osobnostných práv žalobcu, nakoľko žalovaná nemala možnosť
nijakým spôsobom konanie týchto orgánov ovplyvniť.3. Súd prvej inštancie ďalej argumentoval aj tým, že sám žalobca pri popise zásahov do jeho
osobnostných práv uvádza, že k zníženiu jeho vážnosti, cti a dôstojnosti došlo v dôsledku

prebiehajúceho trestného stíhania a prvoinštančného odsudzujúceho rozsudku, ďalej už ale neuvádza
k akým konkrétnym zásahom malo dôjsť samotnou žalovanou, teda nekonkretizoval ňou tvrdené
nepravdivé údaje. Súd pri rozhodovaní vychádzal tiež z toho, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
nakoľko súdu žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal a neoznačil a to aj napriek poučeniu žiadne
konkrétne dôkazy, ktorými by bezpochyby preukázal kedy a akou formou sa v spoločnosti a v sociálnych

vzťahoch prejavilo zníženie jeho vážnosti, cti a dôstojnosti V danom prípade je potrebné preukázať, že
v prípade konaní o ochranu osobnosti je potrebné presne označiť dôsledky a následky neoprávnených
zásahov do osobnostných práv, len označenie skutočností, v tomto prípade trestného stíhania, ktoré
mohli mať za následok zníženie vážnosti, cti a dôstojnosti nepostačuje. V danom prípade žalobca žiadne
takéto následky súdu nepreukázal a ani neoznačil.

4. V poslednom rade súd prvej inštancie poznamenal, že žalobca bol rozsudkom Krajského súdu v
Trnave č. k. 4To 140/2005 zo dňa 2.03.2006 oslobodený spod obžaloby s použitím § 226 písm. b)
Trestného poriadku. Podľa uvedeného zákonného ustanovenie sa spod obžaloby oslobodí obžalovaný
ak jeho konanie nie je trestným činom. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca bol spod obžaloby
oslobodený z dôvodu, že jeho konanie, ktoré bolo popísané v obžalobe Okresnej prokuratúry v Trnave

nevykazuje znaky trestného činu, čo nevylučuje, že tvrdenia žalovanej spočívajúce v opise konania
žalobcu, ktoré uviedla policajnému orgánu do zápisnice boli nepravdivého charakteru. Kvalifikácia
konania popísaného žalovanou bola preto vecou orgánov činných v trestnom konaní a žalovaná nebola
ďalej spôsobilá vplývať na rozhodnutia týchto orgánov. Nepravdivosť tvrdení žalovanej, ako jeden zo
základných predpokladov zásahu do osobnostných práv žalobcu, pritom žalobca konajúcemu súdu

nepreukázal.

5. Súd prvej inštancie napokon uviedol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom právneho zastúpenia

odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v celom
rozsahu a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, v ktorom konaní žiada
priznať náhradu trov aj odvolacieho konania. Dôvodil tým, že prvoinštančný súd nesprávne vec právne
posúdil najmä tým, že nedostatočne zistil skutkový stav a aj zistený skutkový stav nesprávne vecne
posúdil. Vecným problémom predmetného konania je zákonné a spravodlivé posúdenie veci, keď

žalovaná v snahe privodiť mu trestné stíhanie a jeho odsúdenie podala na neho nepravdivé a teda
falošné trestné oznámenie orgánom činným v trestnom konaní. Na základe tohto podnetu bol podrobený
mnohým vyšetrovacím úkonom na polícii, prokuratúre, bolo voči nemu vznesené obvinenie, neskôr
obžaloba a vinou nedôslednosti či zaujatosti polície, prokuratúry i súdu bol odsúdený na trest odňatia
slobody v trvaní 10 mesiacov. Pre doterajšiu jeho bezúhonnosť, výkon trestu odňatia slobody mu bol

podmienečne odložený na skúšobnú dobu dvoch rokov. Až na jeho podnet odvolací Krajský súd v Trnave
odsudzujúci trestný rozsudok okresného súdu zrušil a spod obžaloby ho v plnom rozsahu oslobodil,
lebo sa potvrdilo, že skutok, kvôli ktorému bol vyšetrovaný a na prvom stupni i odsúdený z podnetu a
zlého úmyslu žalovanej nie je trestným činom. Vzhľadom na uvedené bol od októbra 2004, kedy bolo
voči nemu vznesené obvinenie, až do marca 2006, kedy bol vydaný oslobodzujúci rozsudok v trestnom

konaní, vystavený nevšednému stresu a nervóznemu vypätiu z obavy, že kvôli falošnému obvineniu
bude v očiach rodinných príslušníkov, ďalších príbuzných a priateľov považovaný za zločinca, čím
značne utrpí jeho česť a ľudská dôstojnosť v spoločnosti. Má predsa významné spoločenské postavenie
ako vysokoškolsky vzdelaný odborník, kandidát vied, súdny znalec, externý učiteľ na vysokej škole,
významný obchodný partner ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti Dierovňa, s.r.o., Trnava.

Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku zbagatelizoval toto jeho spoločenské postavenie a jeho
poldruha roka trvajúci stres a traumu, keď sa stotožnil so skonštatovaním žalovanej a neuznal jej
falošnéobvinenieakozásahdojehoosobnostnýchpráv.Následneodvolateľodcitovalčasťodôvodnenia
napadnutého rozsudku a uzavrel, že nepravdivým je konštatovanie súdu, že žalovaná nemala možnosť
nijakým spôsobom ovplyvniť konanie orgánov činných v trestnom konaní, pretože je pravdou, že mala

možnosť a dokonca aj povinnosť vziať späť falošný podnet na začatie trestného stíhania a bolo by
konanie zastavené. To však neurobila. Keby ho vôbec nepodala, nebolo by trestné stíhanie voči nemu
vôbec začaté. Naviac žalovaná touto svojou „aktivitou“ naplnila pojmové znaky skutkovej podstaty
trestných činov krivého obvinenia podľa § 3, § 4, § 5 a krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346Trestného zákona. Je pritom podivuhodné, že žalovaná nebola postihnutá trestne za uvedené trestné
činy a ešte aj prvoinštančným súdom v predmetnom konaní bola až príliš ušetrená, keď jej súd neuložil
ani povinnosť písomne sa mu ospravedlniť, hoci aj bez sankcie zaplatenia nejakej finančnej satisfakcie

podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Vydaný rozsudok preto nemôže vôbec uspokojiť jeho očakávania,
preto ho napáda odvolaním v nádeji, že odvolací súd pri prerokovaní prípadu bude objektívnejší.

7. K odvolaniu žalobcu sa prostredníctvom právneho zastúpenia vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla,
že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal ním prezentované tvrdenie ohľadom zásahu do jeho

osobnostných práv, ktoré malo byť spôsobené jej konaním na tom základe, že mala uviesť nepravdivé
informácie v trestnom oznámení podanom na skutok spáchaný žalobcom. Žalobca zásah do svojej
osobnostnej sféry preukazoval len svojimi subjektívnymi názormi, bez podloženia relevantných,
objektívnych dôkazov. Žalobca bol z jej strany počas súdnych konaní upozorňovaný, že podaním
trestného oznámenia len využila svoje ústavné právo, pričom treba zdôrazniť, že orgány činné v
trestnom konaní vyhodnotili skutočnosti ňou uvedené v trestnom oznámení za opodstatnené a začali

trestné stíhanie voči žalobcovi. Rovnako aj prvoinštančný súd nespochybnil skutočnosti ňou uvádzané
v trestnom oznámení a žalobcu odsúdil. V tejto súvislosti upozorňuje, že momentom vyhodnotenia
trestného oznámenia ako opodstatneného prešla zodpovednosť za prípadné poškodenia žalobcu v
dôsledku vedenia trestného konania voči osobe na orgány činné v trestnom konaní a súd, preto ak
žalobca mal za to, že vedením trestného konania mu bola spôsobená nemajetková ujma, mal možnosť

domáhať sa svojho nároku postupom upraveným v zák. č. 514/2003 Z.z. Upozorňuje aj na to, že žalobca
sám podal na ňu trestné oznámenie za krivé obvinenie za skutok, ktorým sa mala dopustiť poškodenia
osobnostných práv žalobcu v tomto konaní, čo bolo vyhodnotené ako neopodstatnené. So žalobcom
má viacero sporov, ktoré sú predmetom súdnych konaní, pričom žalobca podal na ňu už niekoľko
trestných oznámení a teda sám sa dopustil konania, z ktorého ju obviňuje, ale nakoľko chápe jeho

osobné problémy spočívajúce v psychických ťažkostiach, nepovažovala za vhodné a účelné podávať
na žalobcu osobitné podania. Žalobca v priebehu celého konania od roku 2009 nepredložil žiaden
dôkaz preukazujúci relevantnosť jeho tvrdení a najmä zásah do jeho osobnostných práv v dôsledku
jej konania. Je preto potrebné sa stotožniť s prvoinštančným rozhodnutím, ktoré podrobne zdôvodňuje
nepreukázanie tvrdení žalobcu a neunesení dôkazného bremena. Odvolaciemu súdu preto navrhuje,

aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

8. K doručenému vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobca zaujal písomné stanovisko, v ktorom
poukázal na to, že zotrváva na argumentoch vyjadrených v odvolaní, pričom s argumentmi žalovanej,
ktoréformulujevosvojomvyjadrení,najmäzdôrazňovanímskutočností,žeonsámžiadnymrelevantným

spôsobomnepreukázal,žebypodanímnepravdivéhoatedafalošnéhotrestnéhooznámeniažalobkyňou
scieľomdosiahnuťjehoodsúdenieatrestnoprávnesankcionovanie,bolonejakýmspôsobomzasiahnuté
do jeho osobnostných práv. Veď svojím trestným oznámením žalovaná spustila lavínu vážnych
nepríjemností, ktoré ho postihli vo forme predvolávania na výsluchy pred orgány činné v trestnom konaní
i pred trestný súd, ktorému spôsobovali silný stres, ale aj značné časové psychické obťažovanie. Takéto

amorálne protispoločenské škodlivé konanie musí byť v demokratickom právom štáte potierané a podľa
jeho názoru aj je, lebo v prípade nedosiahnutia trestnoprávnej úrovne protispoločenskosti, dosahuje
aspoň civilnoprávnu škodlivosť a sankčnosť, s ktorou uvažujú ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka.
Z týchto dôvodov považuje vyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu za účelové a odporúča odvolaciemu
súdu k nemu neprihliadať.

9. K doručenému stanovisku žalobcu k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu sa žalovaná už písomne
nevyjadrila.

10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej

CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu

existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršejúpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a

že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP, ktoré má ekvivalent
v§365ods.1písm.h)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahomodvolania
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k právnemu záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej je vo výroku vecne správny, v
dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

12. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd
prvej inštancie skutkovo a právne správne posúdil nárok žalobcu na ochranu osobnosti.

13. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného práva na ochranu osobnosti a

pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v rozhodnom stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje
správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce
odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať

za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

14.Ochranuosobnostiupravujúviaceréodvetviapráva.Základsúkromnoprávnejochranyosobnostných
práv obsahuje Občiansky zákonník v ustanoveniach §§ 11 až 16. Predmetom ochrany sú imateriálne
hodnoty a stránky osobnosti človeka, akými sú napr. meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita

a pod. Predmetom práva na ochranu cti a dôstojnosti je česť občana v jeho rozmanitých spoločenských
vzťahoch jednak vo vzťahu k spoločnosti a jednak vo vzťahu k ostatným spoluobčanom, ako aj jeho
česť v odborných kruhoch, v ktorých je známy svojou odbornou prácou a činnosťou. Ak došlo k
neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť tejto
osobe ujmu, dotknutá osoba môže uplatniť právne prostriedky na ochranu. K zásahu do cti a dôstojnosti

môže dôjsť rôznym konaním či prejavmi.

15. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je
neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska jej postavenia v spoločnosti.
K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej

osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka tak musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená
podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v
porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí
byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom
a neoprávnenosť (nezákonnosťou) zásahu. Nenaplnenia ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje

možnosť nástupu sankcií podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Neoprávneným zásahom je
zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom.

16. Vprejednávanejvecisúdprvejinštanciesprávnevychádzalz§11Občianskehozákonníka,ktorýako
už bolo uvedené priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými
môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne
správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmitoznakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak
sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc,
nutná obrana či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť

fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv,
má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo
poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

17. Aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa

§ 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom, musia byť
splnenéobevyššieuvedenénáležitosti(zásahmusíbyťneoprávnenýatiežobjektívnespôsobilýprivodiť
ujmu na chránených osobnostných právach).

18. Niektoré zásahy, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať
za neoprávnené. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, ak existujú okolnosti

vylučujúceneoprávnenosťzásahu.Jednouztakýchokolnostíjeajvýkonzozákonavyplývajúcehopráva
alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Tu totiž dochádza k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa
individuálny záujem jednotlivej fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s iným
(verejným - vyšším) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť.

19. K tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu žalovanou malo v danom prípade dôjsť podaním
trestného oznámenia žalovanou, ktoré malo obsahovať nepravdivé údaje o žalobcovi, na základe
ktorého bolo žalobcovi vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu, čím sa začalo voči žalobcovi
viesť trestné konanie, v rámci ktorého žalovaná pri výsluchu pred orgánmi činnými v trestnom konaní o
žalovanom tiež uviedla nepravdivé skutočnosti, na základe čoho bol potom žalobca súdom uznaný za

vinného, odsúdený a následne až druhoinštančným súdom spod obžaloby oslobodený.

20. Tu je pritom potrebné vychádzať z toho, že neoprávneným zásahom do práv chránených
ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nie sú prejavy, ktoré podľa obsahu, formy a cieľa je
možné považovať za upozornenie, podnety k riešeniu alebo žiadosti o objasnenie a prešetrenie určitých

okolností, ak boli prednesené v prostredí oprávnenom vec riešiť (porov. Zborník III. Najvyššieho súdu,
ŠEVT, Praha 1980, str. 174).

21. Neoprávnenosť zásahu je vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak tento
zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi (Zborník III. Najvyššieho súdu, ŠEVT, Praha 1980,

str. 196).

22. Vychádzajúc z uvádzaného sa potom odvolací súd, i napriek odvolacej argumentácie už len
zhrňujúcej doterajšie stanovisko odvolateľa k prejednávanej veci prezentované v prvoinštančnom
konaní, s ktorou podstatnou argumentáciou sa prvoinštančný súd riadne vysporiadal v odôvodnení

napadnutého rozsudku, stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý zo skutkových zistení vyvodil,
že tu nebola preukázaná existencia neoprávneného zásahu zo strany žalovanej do osobnostných práv
žalobcu, chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže podanie trestného
oznámenia je potrebné považovať za výkon práva, ktorý takýto neoprávnený zásah vylučuje (rovnako
ako plnenie si zákonom uloženej procesnej povinnosti vypovedať ako svedok v súdnom konaní); na

tomto závere nemení nič ani výsledok vyšetrovania o tomto trestnom oznámení, ako ani samotný
výsledok trestného konania na podklade takéhoto oznámenia začatého.

23. Jedine pokiaľ by pri realizácii oprávnenia žalovanej podať trestné oznámenie a pri plnení si
žalovanou procesnej povinnosti svedka v trestnom konaní došlo k excesu (vybočeniu), za ktorý treba

v uvedenom zmysle považovať každé konanie, ktoré vybočilo z rámca zodpovedajúceho výkonu
príslušného zákonného oprávnenia, resp. plneniu príslušnej zákonnej povinnosti (tu procesnej), mohlo
by dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv inej osoby, čo však v konaní žalobcom tvrdené
neboloazvykonanéhodokazovaniatoaninevyplynulo.Tupritomskutkovétvrdeniažalovanejuvedenév
trestnomoznámeníbolipredmetomvyšetrovaniaajehovýsledkyboliprávnehodnotenéorgánmičinnými

v trestnom konaní, pričom vo veci bola dokonca prokurátorom podaná i obžaloba (žalovaná podávala
len podnet, ktorá ako laik sa mohla len domnievať o trestnosti popísaného žalobcovho konania, ktoré
bolo predmetom vyšetrovania v trestnom konaní). Podanie trestného oznámenia je preto za danéhostavu možné ťažko posúdiť ako šikanózne, keď ho nielenže prijal (akceptoval) prokurátor podávajúci
obžalobu, ale i trestný súd (tu prvoinštančný).

24. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie
nezaložil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení, preto odvolací súd znovu napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

25. O náhrade trov prvoinštančného konania, o ktorých doposiaľ rozhodnuté nebolo (súd prvej inštancie

podľa § 151 ods. 3 OSP, ktoré nemá ekvivalent v Civilnom sporovom poriadku rozhodol, že o
trovách konania rozhodne samostatným uznesením), ako i o trovách tohto odvolacieho konania, bude
rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa toto konanie bude končiť (§ 262 v spojení s analogicky použitým §
396 ods. 3 CSP, keďže § 224 ods. 4 OSP, ktorý počítal s možnosťou prvoinštančného súdu ponechať
rozhodnutie o náhrade trov konania až na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a tým mal
potom aj o trovách odvolacieho konania rozhodnúť prvoinštančný súd, v novom civilnom kódexe tiež

už nemá ekvivalent).

26. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).