Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Banská Bystrica

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Anna Snopčoková

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/219/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6413215587
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6413215587.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a

sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobcu Intrum Justitia Slovakia,
s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpený advokátom JUDr. Jánom
Šoltésom, so sídlom Karadžičova 8, P.O.BOX 205, Bratislava proti žalovanému S. S., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. X/XX, T. H. D., o návrhu na zaplatenie sumy 7.064,90 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5C/142/2014-119 zo dňa 23.11.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol,
žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA
PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Šafárikovo námestie 7, Bratislava, ako vedľajšiemu účastníkovi
vystupujúcemunastranežalovaného(do30.06.2016)priznalnáhradutrovkonaniatitulomtrovprávneho
zastúpenia vo výške 982,22 Eur od žalobcu. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol s poukazom na
to, že dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky, ktorá bola uplatnená žalobou, nebolo platné podľa
ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca nenadobudol pohľadávku vo vzťahu k žalovanému, a preto

pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu nebolo možné podanej žalobe vyhovieť.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že predmetná zmluva o splátkovom úvere (uzavretá medzi
žalovaným a K. K., a.s., C., ktorá spoločnosť postúpila pohľadávku na žalobcu zmluvou o postúpení
pohľadávky dňa 28.03.2013) je spotrebiteľskou zmluvou a riadi sa režimom Občianskeho zákonníka
a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzatváraní nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Súd poukázal na ust. § 92 ods. 2 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách, ktoré ustanovenie dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávku voči klientovi za

splnenia určitých podmienok, pričom predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky, v prejednávanej
veci teda aj pohľadávky právneho predchodcu žalobcu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient
v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na splnenie tejto pohľadávky vyzvala. Súd ustálil, že ak
uvedené predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná a takéto „postúpenie“ je
svojim obsahom a účelom v rozpore so zákonom a s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka
je neplatné, a to nielen vo vzťahu medzi zmluvnými stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok
voči dlžníkovi. Pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch je potrebné splniť podmienky, ktoré určuje

§ 92 ods. 8 Zákona o bankách. Postupca, ktorý v konaní pred súdom uplatňuje takúto postúpenú
pohľadávku, je povinný tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj
splnenie podmienok platného postúpenia. Žalobca nepreukázal, že pred postúpením pohľadávky jeho
právny predchodca žalovaného písomne vyzval na splnenie jeho záväzku a výzvu žalovanému aj riadnedoručil a žalovaný napriek zaslanej výzve zostal v omeškaní s plnením záväzku v trvaní aspoň 90
dní. Súd k obrane žalobcu, že nebolo možné zabezpečiť doručenie výzvy žalovanému, poukázal na
to, že žalobca po výzve súdu doručil súdu len listinu - výzvu žalovanému, avšak žiadnym spôsobom

nepreukázal, že túto listinu žalovanému prostredníctvom pošty alebo iným spôsobom aj doručoval,
resp. sa pokúšal žalovaného s jeho obsahom oboznámiť. Nepreukázanie týchto skutočností malo
za následok neunesenie dôkazného bremena ohľadom splnenia podmienok, ktoré vyžaduje Zákon
o bankách pre platné postúpenie pohľadávky. S prihliadnutím na uvedené súd ustálil, že žalobca
nemá aktívnu vecnú legitimáciu v prejednávanom spore a z týchto dôvodov potom nebolo dôvodné

zaoberať sa otázkou dôvodnosti vznesenej námietky premlčania nároku a meritom veci ako takým. O
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. platného a účinného v čase rozhodovania súdu.
Žalovaný bol úspešným účastníkom konania, avšak žiadne trovy konania si neuplatnil, preto mu súd
náhradu trov konania nepriznal pri aplikácii aj ust. § 151 ods. 1 O.s.p. Vo vzťahu k trovám konania
vedľajšiehoúčastníkavystupujúcehonastranežalovanéhosúdrozhodovalpodľaust.§142ods.1O.s.p.
a vedľajšiemu účastníkovi priznal trovy konania za 4 úkony právnej služby (1 úkon po 234,34 Eur vrátane

režijných paušálov), spolu priznal trovy konania vo výške 982,22 Eur pri aplikácii § 9 ods. 1, § 10 ods. 1,
§ 13a ods. 1, písm. c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Nepriznal vedľajšiemu účastníkovi
odmenu za úkon právnej služby zo dňa 15.10.2015, keď súd tento úkon považoval za neúčelný a
nadbytočný. Zároveň nepriznal vedľajšiemu účastníkovi ani trovy titulom náhrady za cestovné a s tým
súvisiacu náhradu za stratu času.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca. Odvolaním
napadol rozsudok v celom rozsahu, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní namietal, že aktívnu legitimáciu preukázal
predložením listinného dôkazu oznámením o postúpení pohľadávky, ktorým si postupca, Slovenská

sporiteľňa, a.s. splnila povinnosť podľa § 526 zákona č. 40/1964 Zb. Relevantné oznámenie postupcu
dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie
postúpenej pohľadávky, pričom poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/210/2001 zo dňa
11.06.2003. Súdu predložil zmluvu o postúpení pohľadávok s identifikáciou postupovanej pohľadávky
voči žalovanému. Účelom § 92 Zákona o bankách je úprava výnimiek bankového tajomstva. Ust. §

92 ods. 8 Zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o
podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Banka môže postúpiť
pohľadávku aj na inú osobu, ako je banka, teda aj na osobu, ktorá ako taká nie je viazaná bankovým
tajomstvom, a to aj bez súhlasu klienta. Ak by postúpila pohľadávku na inú osobu skôr ako sú splnené
stanovené podmienky a zároveň by nemala na postúpenie pohľadávky súhlas, porušuje tým bankové

tajomstvo. Účel ustanovení je vyjadrený aj v dôvodovej správe k § 92 vládneho návrhu Zákona o
bankách, podľa ktorej: „V ustanoveniach odsekov 1 až 7 (teraz ods. 8) sa upravujú ďalšie prípady
prelomenia bankového tajomstva.“ Namietal, že nejde o zákonné podmienky pre platné postúpenie
pohľadávky bankou, nedodržanie ktorých by spôsobovalo neplatnosť postúpenia. Namietal, že súd
nesprávne vec právne posúdil. Pri správnom právnom posúdení by súd prvej inštancie vyhovel žalobe

v celom rozsahu.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV písomným podaním zo

dňa 06.04.2016 sa vyjadrilo k odvolaniu žalobcu. Vo vyjadrení uviedlo, že má za to, že rozsudok súdu
prvej inštancie vychádza z úplne zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho posúdenia
merita veci. Súd správne vyhodnotil nedodržanie podmienok postúpenia pohľadávky, keďže žalobca
nepreukázal splnenie podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 2 Zákona o bankách.
Postúpenie pohľadávky je upravené v ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom v tomto

prípade sa právny predchodca a žalobca musia pri postúpení pohľadávky riadiť okrem všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka aj ustanoveniami § 92 ods. 2 Zákona o bankách, podľa ktorého
predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je písomná výzva banky a aby ohľadom
tejto pohľadávky bol klient v omeškaní aspoň 90 dní. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka
banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8

Zákona o bankách. Žalobca nepreukázal, že pohľadávka voči žalovanému v čase jej postúpenia bola
spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Predmet sporu určený žalobcom
nemá žiadny hmotnoprávny vzťah k žalovanému. Žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou.
V konaní nebolo preukázané, že právny predchodca žalobcu (banka) zaslal žalovanému výzvu predpostúpením pohľadávky. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že neboli dodržané podmienky
postúpenia pohľadávky, keďže žalobca dôkaz preukazujúci odoslanie výzvy neoznačil, ani nijako
nepreukázal. Postúpenie pohľadávky bankou na žalobcu je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka.Oabsolútnuneplatnosťzmluvyopostúpenípohľadávkymôžeísťprerozporskogentnýmust.
§ 525 Občianskeho zákonníka alebo s ustanoveniami iných osobitných predpisov. Povinnosť právneho
predchodcu o zaslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno nahradiť ani vyhlásením
postupcu v zmluve o postúpení pohľadávok. Vyhlásenie nijako nepreukazuje splnenie povinnosti odoslať
výzvu. Banka nemôže postúpiť pohľadávku, ktorá nie je splatná. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, uplatnil si aj trovy odvolacieho konania.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a
bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.

6. Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované.Aksatentozákonpoužijenakonaniazačaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o

predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,
ak by boli v neprospech strany.

7. Podľa § 470 ods. 4 CSP konanie začaté do 30. 06. 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne
príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. 06. 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.

8. Na základe podaného odvolania žalobcu tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 CSP
a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP mohol krajský súd, ako súd odvolací, posudzovať aj
rozhodnutie súdu prvej inštancie, keďže právna úprava § 212 ods. 1 O.s.p., § 379 a § 380 ods. 1 CSP
je úplne porovnateľná a umožňuje na základe rozsahu a dôvodov podaného odvolania preskúmanie

rozsudku súdu prvej inštancie v rovnakom rozsahu, ako bolo vydané do 30. 06. 2016.

9. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že strany sporu boli riadne predvolané na pojednávanie súdu
prvej inštancie, žalobca sa na pojednávanie nedostavil, pričom svoju neúčasť ospravedlnil, súhlasil
s tým, aby súd vo veci konal v jeho neprítomnosti. V predvolaní na pojednávanie strany sporu boli

poučení aj podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že sú povinní predložiť a označiť všetky
dôkazy a skutočnosti skôr, ako vo veci súd vyhlási skončenie dokazovania pred rozhodnutím vo veci
samej, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliadne. Súdu prvej inštancie po
vykonanom dokazovaní procesne nič nebránilo, aby vo veci rozhodol aj v neprítomnosti žalobcu.
Žalovaného v konaní do 30.06.2016 zastupovala ustanovená opatrovníčka, ktorá bola na pojednávanie

riadne predvolaná, na pojednávanie sa bez ospravedlnenia nedostavila, preto súdu nič nebránilo, aby
vo veci konal a aj rozhodol v neprítomnosti strán sporu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. platného a
účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie.

10. Odvolací súd nezistil dôvody pre opakovanie dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie, prípadne

pre doplnenie dokazovania, a preto bol viazaný zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie podľa
ustanovenia§383CSP.Uvedenéustanovenianovéhoprocesnéhopredpisuzodpovedajúustanoveniam
§ 213 ods. 1, 3 až 5 O. s. p. (platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie - do 30.
06. 2016). Pri rozhodovaní preto odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštancie.

11. V zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací
súdkzáveru,žesúdprvejinštancievdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavvoveci,vykonanédôkazy
vyhodnotil v súlade s vtedy platným ustanovením § 132 O.s.p., ktoré rozhodnutie náležite odôvodnilv zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (platného a účinného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie), pričom
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti aj podľa § 220 ods. 2 CSP. Hodnoteniu
dôkazov podľa ustanovenia § 132 O.s.p. zodpovedá aj hodnotenie podľa ustanovenia § 191 ods. 2

CSP, z ktorého vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. S prihliadnutím na rozsah odvolania a odvolacie dôvody uvedené v odvolaní žalobcu odvolací
súd konštatuje, že sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo
veci samej, ako aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom odvolací súd konštatuje

správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady
konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok; čo sa týka
preskúmania veci samej, odvolací súd dospel k názoru, že súd prvej inštancie z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby žalobcu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a rozsudok súdu
je vecne správny. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom hodnotení
dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd žalobu zamietol z dôvodu, že

postúpenie pohľadávky, ktorá bola uplatnená podanou žalobou, bolo neplatné podľa § 39 Občianskeho
zákonník a žalobca nenadobudol pohľadávku voči žalovanému. Preto z dôvodu nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie nebolo možné žalobe žalobcu vyhovieť, a preto súd túto zamietol. Uvedený záver
súdu prvej inštancie spochybnil žalobca v podanom odvolaní, keď mal za to, že aktívnu vecnú legitimáciu
žalobca preukázal oznámením postupcu, t. j. banky, dlžníkovi, pričom namietal, že ustanovenie § 92

ods. 8 neupravuje zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky banky, nedodržanie ktorých by
spôsobovalo neplatnosť postúpenia. S takouto obranou žalobcu sa odvolací súd nestotožňuje a v tomto
smere poukazuje na dôvody rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa touto otázkou v odôvodnení svojho
rozhodnutia podrobne zaoberal. Závery súdu prvej inštancie považuje aj odvolací súd za správne. Z
obsahu spisu totiž vyplýva, že medzi K. K., a.s., C. a žalovaným bola uzavretá zmluva o splátkovom

úvere č. XXXXXXXXXX dňa 19.05.2008, pričom sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu. Nesporne išlo
medzi zmluvnými stranami o spotrebiteľský právny vzťah, kde na jednej strane subjektom poskytnutia
úveru a veriteľom bola banka a na druhej strane prijímateľom úveru a dlžníkom bol žalovaný, ako
spotrebiteľ, ktorú skutočnosť však v odvolaní žalobca žiadnym spôsobom ani nenamietal. Zmluvou
o postúpení pohľadávky zo dňa 28.03.2013, uzatvorenou medzi K. K., a.s., C. a žalobcom, bola

pohľadávka banky voči žalovanému postúpená na žalobcu. Postupca - banka listom zo dňa 05.04.2013
oznamovala žalovanému postúpenie pohľadávky na žalobcu vo výške 7 545,98 Eur s príslušenstvom.
Preskúmaním veci súd zistil, že banka síce listom zo dňa 22.02.2013 doručovala prostredníctvom
Slovenskej pošty, a.s. oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti s tým, že s prihliadnutím na bod
7.6.1. VOP K. K., a.s. ku dňu 21.02.2013 vyhlásila mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru s tým,

že ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti predstavuje úverová pohľadávka sumu vo výške 7 434,43
Eur a vyzvala k splateniu vyššie uvedenej pohľadávky žalovaného v lehote do 10 dní od prevzatia
oznámenia,pričomzásielkasavrátilabankedňa04.03.2013spoznámkoupošty,žeadresátjeneznámy.
Následne, tak ako je to už uvedené vyššie, banka so žalobcom uzavrela zmluvu o postúpení pohľadávky
dňa 28.03.2013. Ani z týchto písomných dokladov predložených žalobcom však nevyplýva, že by bol

dodržaný postup banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Odvolací súd poukazuje na to,
že podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. v znení platnom ku
dňu postúpenia pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej
klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného

záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe,
a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka
alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil
banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho

príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého
peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok.

13. Pretože postupcom pohľadávky v danom prípade bol bankový subjekt, tak na tento subjekt sa
vzťahujú ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Ak teda žalovaná bola vo

vzťahu k banke v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku a tento svoj záväzok napriek písomnej výzve banky nesplnila, tak len vtedy mohla
banka postúpiť písomnou zmluvou svoju pohľadávku zodpovedajúcu výške peňažného záväzku inej
osobe, a to aj právnickej osobe, ktorá nie je bankou, a to aj bez súhlasu klienta.14. Žalobca v konaní nepreukázal, že by jeho právny predchodca - K. K., a.s., C., bol urobil vo vzťahu
k žalovanému písomnú výzvu tak, ako je to uvedené v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.

z. Ak by žalovaný bol porušoval povinnosti vyplývajúce z úverovej zmluvy a bol by nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo i len časti jeho peňažného záväzku voči banke
a banka by žalovaného písomne vyzvala na splnenie tohto peňažného záväzku a žalovaný by svoj
záväzok nesplnila, až potom by mohla banka platne postúpiť svoju pohľadávku, ktorá zodpovedala
predmetnému peňažnému záväzku písomnou zmluvou, a to aj právnickej osobe, ktorá nebola bankou.

Ak tieto predpoklady splnené neboli, neprichádzalo do úvahy zákonné postúpenie pohľadávky, pretože
nenastala splatnosť predmetnej pohľadávky, a preto takúto nesplatenú pohľadávku banka nemohla
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, teda takej, ktorá nebola bankou. Takto je potrebné vykladať aj
druhú vetu § 92 ods. 8 za bodkočiarkou, a to z dôvodu, že banka mohla takto postupovať len v prípade,
ak splnila povinnosť písomnej výzvy vo vzťahu k dlžníkovi tak, ako to ukladá uvedené ustanovenie
zákona. Vyplýva to totiž z textu § 92 ods. 2 vety druhej za bodkočiarkou, z ktorej vyplýva, že banka

tak mohla postupovať v tom prípade, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti
toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok. Písomná
výzva banky vo vzťahu k dlžníkovi je totiž základom toho, aby mohla nastať splatnosť pohľadávky. Z
toho teda vyplýva, že banka mohla postúpiť len pohľadávku, ktorá už v čase postúpenia bola splatnou.
Pokiaľ však banka, teda právny predchodca žalobcu a žalobca nevedeli preukázať splnenie povinnosti

banky písomnou výzvou vo vzťahu k dlžníkovi vyzvať tohto dlžníka na úhradu záväzku, tak potom bolo
potrebné vychádzať z toho, že postúpenie pohľadávky tak, ako správne uviedol súd prvej inštancie,
bolo neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a tým žalobca nemohol nadobudnúť
postúpením predmetnú pohľadávku vo vzťahu k žalovanému platne, a to aj za splnenia predpokladu,
že žalovaný bol následne nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len

časti svojho peňažného záväzku voči banke, pričom odvolací súd dopĺňa, že táto lehota s prihliadnutím
na oznámenie banky o vyhlásení mimoriadnej splatnosti listom zo dňa 22.02.2013, ktoré oznámenie
bolo banke vrátené ako nedoručené z dôvodu, že adresát - žalobca je neznámy dňa 04.03.2013 s
prihliadnutím na dátum uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky, splnená ani nebola. Za takéhoto
skutkového stavu potom súd prvej inštancie správne vyvodil, že na strane žalobcu nebola daná aktívna

vecná legitimácia na uplatnenie predmetného nároku vo vzťahu k žalovanej. Obranu žalobcu v podanom
odvolaní, že aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky zakladá relevantné
oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/210/2001, nemožno považovať za dôvodnú s prihliadnutím k tomu,
že najvyšší súd v tomto rozhodnutí rozhodoval vo veci, ktorá mala iný skutkový stav a jeho právny názor

nemožno aplikovať na predmetnú súdenú vec. Rovnako nemožno prisvedčiť ani odvolacej námietke
žalobcu v odvolaní, že účelom § 92 Zákona o bankách je len úprava z výnimiek bankového tajomstva a
že ustanovenie § 92 ods. 8 citovaného zákona nie je zákonným ustanovením, ktoré upravuje zákonné
podmienky pre platné postúpenie pohľadávky bankou, nedodržanie ktorých by spôsobovalo neplatnosť
postúpenia. Odvolací súd uvádza, že práve citované ustanovenie § 92 ods. 8, tak ako to odvolací

súd uviedol už podrobne vyššie, je špeciálnou právnou úpravou, ktorá upravuje náležitosti platného
postúpenia pohľadávky. Pokiaľ teda neboli bankou splnené zákonné povinnosti v súlade s ustanovením
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., tak ako v súdenej veci, nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu
pohľadávky a rozhodnutie súdu prvej inštancie treba považovať za vecne správne. Odvolací súd ho
preto v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

15. Keďže žalobca odvolaním napadol rozsudok v celom rozsahu, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie aj v súvisiacich výrokoch ohľadom trov konania, keďže súd prvej inštancie vo vzťahu
k trovám konania správne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. platného v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie. Vzhľadom na to, že žalobca v podanom odvolaní žiadnym spôsobom neuviedol

dôvody odvolania vo vzťahu k rozhodnutiu súdu, ktorým rozhodoval o trovách konania, odvolací súd sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia k rozhodnutiu súdu prvej inštancie vzťahujúceho sa k trovám konania
bližšie ani nevyjadruje, keďže je viazaný odvolacími dôvodmi.

16. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov

odvolacieho konania, hoci bol úspešnou stranou sporu odvolacieho konania, keďže žalovanému
preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, teda nevznikol mu ani nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v zmysle ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.17. Odvolací súd rozhodoval o trovách odvolacieho konania len vo vzťahu k stranám sporu, t. j. žalobcu
a žalovaného, keďže postavenie občianskeho združenia ako vedľajšieho účastníka vystupujúceho na
strane žalovaného ku dňu 30.06.2016 s prihliadnutím na zákon č. 160/2015 Z. z. zaniklo.

18. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.