Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. jún 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/71/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712219463
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6712219463.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, spol. s r. o., so sídlom
81109Bratislava,Pribinovač.25,IČO:35807598,zastúpenýsplnomocnenouAdvokátskoukanceláriou
Advocate s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: Y. M., narodená XX.
XX. XXXX, bytom XXX XX K., T. G. U. XXX/XX, na vymoženie pohľadávky v sume 418,66 eur s
príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom

Exekútorský úrad 821 08 Bratislava, Záhradnícka č. 62 pod spisovou značkou Ex 24049/2012, o
odvolaní oprávneného zo dňa 02. 04. 2013 proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen číslo konania
17Er/107/2012-22 zo dňa 27. 02. 2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), v nadväznosti na ustanovenia §
45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd v
odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie vyplývajúce z
exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.
v Bratislave sp. zn. SR 08116/11 zo dňa 26. 08. 2011. Súd konštatoval, že pri preskúmaní rozhodnutia

z hľadísk uvedených v Exekučnom poriadku a Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 2) dospel k
záveru, že rozhodcovské rozhodnutie zaväzuje povinného na plnenie právom nedovolené a odporujúce
dobrým mravom. Rozhodcovský súd zaviazal v rozsudku povinného na úhradu istiny s príslušenstvom,
ktoré pozostávalo z úroku vo výške 92 % z poskytnutého úveru a navyše zo zmenkového úroku vo výške
0,25 % denne, t. j. 91,25 % ročne z dlžnej sumy. Takto priznané plnenie z rozhodcovského rozsudku
súd považoval za rozporné s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 45 ods. 2, v spojení s ustanovením

§ 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež v závere
uznesenia konštatoval, že už samotnú dohodu o vyplnení zmenky považuje za neprijateľnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve, pretože nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná, pričom poskytuje veriteľovi
neprimeranú výhodu v tom, že je len na ňom, akú zmenkovú sumu do zmenky vyplní a nie je možné
zistiť, z čoho zmenková suma pozostáva. Exekučný súd z týchto dôvodov žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v celom rozsahu zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Právne
posúdenie veci súdom považuje za nesprávne, pretože súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný
skutkový stav nedopadá. Súd aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia na ochranu spotrebiteľa
bez toho, aby mal preukázané podmienky vzniku spotrebiteľského právneho vzťahu. V prejedávanej
veci je povinný podnikateľom podľa ustanovenia § 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka

v spojení so zákonom č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní, čím je vylúčené, aby posudzovaný
právny vzťah bol vzťahom spotrebiteľským. Taktiež oprávnený zdôraznil v odvolaní, že v konkrétnejveci bola podkladom pre rozhodcovské konanie samostatná a individuálne dohodnutá rozhodcovská
zmluva. Rovnako namietal oprávnený, že ide v danom prípade o zmenkový právny vzťah, ktorý je
abstraktným právnym vzťahom. Navyše zmenkový úrok 0,25 % denne bol už uvedený pri jej vystavení

dlžníkom a tento úrok teda ani nebol predmetnom vyplňovacieho práva. Súd navyše síce poukázal na
existenciu zmenky (blankozmenky) a dohody o vyplňovacom práve zmenky, avšak na zistený skutkový
stav neaplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového.
Zastáva teda názor, že vyplnená zmenka je platná aj v prípade, ak je vyplnená v rozpore s dohodou
o vyplňovacom práve. V rozhodcovskom konaní však povinný ani nevzniesol námietku voči platnosti

zmenky a súd sa tak nemal zaoberať jej platnosťou. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného
súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a

bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. uznesenie okresného súdu
podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Zvolen. Zákonný sudca predložil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu

účastníka konania nemieni vyhovieť.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,

na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.

Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57
ods. 1 a 2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný,
a to v každom štádiu vedenia exekúcie, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne

predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia
§ 41 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil
rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku so zákonom, neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné

zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh
účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej
alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj
adekvátne procesne zareagovať. Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie, pokiaľ ide
o námietku prípustnosti skúmania obsahových náležitostí rozhodcovského rozsudku, je nevyhnutné

okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej Zákon o rozhodcovskom konaní). Podľa mienky odvolacieho súdu
neobstojí ani názor odvolateľa, že takýmto postupom exekučný súd v istom zmysle nahrádza konanie o
žalobách o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Doručený
rozhodcovskýrozsudok,ktorýužnemožnopreskúmaťpodľaustanovenia§37zákonao rozhodcovskom

konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku (§ 37) ide o fakultatívny opravný prostriedok, na
ktorom sa účastníci môžu dohodnúť. Účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na
príslušnom súde domáhať i zrušenia rozhodcovského rozsudku pokiaľ sú naplnené zákonné podmienky
presne špecifikované v ustanovení § 40 a 41 zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok,

ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľným exekučným titulom (§ 42 ods. 1
písm. d/ Exekučného poriadku). Súdu však vyplýva oprávnenie i povinnosť v exekučnom konaní skúmať
zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to ustanovenie §
45 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť buď na
návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2), ak rozsudok trpí zmätočnosťou,

pretože rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania (§ 1 ods. 3), alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne
rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako môže
exekučný súd exekúciu zastaviť aj bez návrhu, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníkarozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom (§ 45 ods.1 písm. c/ a § 45 ods. 2). Vyslovený právny názor plne zodpovedá
záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010.

Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu
podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou
dotknutéhovnútroštátnehosúduurčiť,čisamápodmienkazmluvyoúverepovažovaťzanekalúvzmysle
článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou.

Exekučný súd k právnemu záveru o plnení v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, vymáhanom na
podklade rozhodcovského rozsudku, dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným
oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie

neakceptovateľnostivymáhanéhoplnenia súzrejmézobsahupredloženéhorozhodcovskéhorozsudku,
ako exekučného titulu a nie je tak možné konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému
dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Súd mal z predloženej Zmluvy o úvere č.
XXXXXXXXX zo dňa 28. 06. 2010 za zrejmé, že sa v predmetnej veci nejedná o spotrebiteľský úver,
pretoženiesúnaplnenézákonnéznakyspotrebiteľskéhoúveruvyplývajúcez ustanovenia §2a§3 ods.

2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom
podriadil právnemu režimu tejto úpravy. Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania. Zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 28. 06. 2010 je
však zrejmé, že táto podmienka pre aplikáciu tejto právnej úpravy v konkrétnom prípade naplnená nie

je, pretože priamo v danej zmluve o úvere je uvedené, že dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky
sú poskytnuté na výkon povolania, ktoré prehlásenie je osobitne verifikované aj podpisom dlžníka -
povinného. Takúto klauzulu obsiahnutú v zmluve o úvere nie je možné prehliadať, avšak ani súd prvého
stupňa neposudzoval spotrebiteľský vzťah medzi oprávneným a povinným podľa ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch.

Skutočnosť, že zmluvu o úvere nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa
zákonných kritérií obsiahnutých v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, však ešte
nevylučuje právny záver, že v danom prípade nemohol zmluvou o úvere byť založený spotrebiteľský
vzťah a táto zmluva nemôže byť právne kvalifikovaná ako spotrebiteľská zmluva podľa ustanovení §

52 až 54 Občianskeho zákonníka a to bez zreteľa na to, či bola uzavretá podľa Občianskeho alebo
podľa Obchodného zákonníka. V konkrétnej veci je zrejmé, že na daný zmluvný vzťah založený
Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 28. 06. 2010 dopadá právna úprava podľa ustanovenia
§ 52 a násl. Občianskeho zákonníka upravujúca spotrebiteľské zmluvy. Lex generalis spotrebiteľa
definuje odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľskom úvere. Podľa ustanovenia

§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti; teda, je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v § 52
ods. 4 Občianskom zákonníku definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie oproti legálnej definícii
tohto subjektu v lex specialis - konkrétne ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch.

Predmetným ustanovením bol aproximovaný do nášho právneho poriadku článok 2 písm. b/ Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorý zhodne s
citovaným zákonným ustanovením vnútroštátnej právnej normy ustanovuje, že na účely tejto smernice
pod pojmom "spotrebiteľ" má na mysli akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti. Nakoľko z obsahu zmluvy nevyplýva, že dlžník - povinný je podnikateľským subjektom a v danej
veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti, je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať daný
zmluvnývzťahmedzioprávnenýmadlžníkomzaspotrebiteľskývzťahv zmysleustanoveníObčianskeho
zákonníka a následne potom aj podriadiť ho právnemu režimu tejto normy upravujúcej problematiku

spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Odvolací súd tento právny záver vyvodzuje z
označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi typickými pre fyzickú osobu - nepodnikateľa
- a to menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu. Vychádzajúc
z ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného a platného v čase uzatvorenia zmluvy oúvere, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom. Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným Zmluvou
o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 28. 06. 2010, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej

exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce
sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva
o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

Odvolací súd však v súvislosti s argumentom oprávneného poznamenáva, že oprávnenie i povinnosť

exekučného súdu dohliadať na zákonnosť vedenia exekúcie a skúmať dôsledne formálne i materiálne
predpoklady vykonateľnosti exekučného titulu, vyplývajúce súdu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a z ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je
povinnosťou všeobecne sa vzťahujúcou na každé exekučné konanie a to bez ohľadu na charakter
pôvodného zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným. Táto zákonná ochrana účastníka
rozhodcovského konania je poskytovaná každému, bez ohľadu na jeho osobný právny status, teda

nemá charakter špecifík zákonnej ochrany poskytovanej spotrebiteľským právom výlučne účastníkovi,
majúceho osobitný status spotrebiteľa. Je tak bez právnej relevancie, či pôvodný zmluvný vzťah medzi
oprávneným a povinným je možné právne kvalifikovať ako spotrebiteľský vzťah.

Exekučný súd správne vyhodnotil, že pokiaľ rozhodcovský súd priznal oprávnenému odplatu za

poskytnutie úveru vo výške 92 % a súčasne aj zmluvne dojednaný zmenkový úrok vo výške 91,25 %
ročne, t.j. vo výške niekoľkonásobne vyššej v porovnaní s úrokom, na aký by oprávnenému vznikol
nárok pri aplikácii pre povinného výhodnejšej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku (§
517 OZ v spojení s ustanovením § 3 Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z.), ide o dôvod nezákonnosti
uplatneného nároku brániaci vedeniu exekúcie v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovským rozsudkom bolo oprávnenému priznané plnenie vo výške
odporujúcej nielen zákonu, no aj dobrým mravom, pretože zmluvne dojednaný úrok vo výške 91,25 %
ročne už dosahuje intenzitu úžery. Výkon práva v rozpore so zákonom, a odporujúci navyše aj dobrým
mravom, nemôže požívať právnu ochranu. Vzhľadom na uvedené potom už ďalšia konštatovaná vada
exekučného titulu - nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, je už

len ako dôvod navyše potvrdzujúci správnosť právneho názoru exekučného súdu. Odvolací súd dospel
k záveru, že exekučný titul je nepreskúmateľný. Právnym základom, z ktorého uplatnený nárok vzišiel,
je jednoznačne predmetná zmluva o úvere a preto aj právny rámec uplatneného nároku sa odvíja z
obsahu predmetnej zmluvy o úvere ako celku v celom jej kontexte, nielen jej určitej časti (konkrétne
ohľadom zabezpečenia poskytnutého úveru blankozmenkou). Odôvodnenie rozhodcovského rozsudku

vychádzalo z predpokladu, že ide o zmenkový abstraktný vzťah, pri ktorom nie je nutnosťou zaoberať
sa samotným právnym a skutkovým základom, kauzou daného vzťahu. Blankozmenkou však bol len
zabezpečený pôvodný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom vyplývajúci zo zmluvy o úvere.
Zmenkový vzťah v danom prípade je tak iba akcesorickým vzťahom, ktorý zabezpečuje základný
spotrebiteľský vzťah a akcesorický záväzok nemôže vzniknúť bez hlavného záväzku, ku ktorému sa

viaže a ktorý má zabezpečovať. Odôvodnenie rozhodnutia rozhodcovského súdu v prejednávanej veci je
všeobecné, obsahuje predovšetkým citácie Obchodného zákonníka a zák. č. 191/1950 Sb. Zmenkového
a šekového. Z jeho obsahu však nie je možné zistiť ani elementárne právne významné skutočnosti, ktoré
by umožňovali preskúmať vecnú správnosť výroku rozhodcovského rozhodnutia. Z rozhodcovského
rozsudku nie je možné zistiť podmienky, na podklade ktorých mal oprávnený poskytnúť povinnému

úver, ďalej nevyplýva z odôvodnenia rozsudku rozhodcovského súdu, ako boli dohodnuté podmienky
splácania, akú sumu povinný oprávnenému riadne splnil a naopak, koľko predstavovala zostávajúca
dlžná čiastka, ktorú povinný plnil s omeškaním, prípadne neplnil vôbec. Nie je zrejmé ani to, kedy sa
povinný ako dlžník dostal do omeškania, a teda ani spôsob výpočtu úroku z omeškania nie je určitý ani
určiteľný.Niejetakmožnézistiťpôvodnúistinuaanijejpríslušenstvoanebolotakmožnéoddeliťplnenie,

na ktoré oprávnenému skutočne vznikol zákonný nárok, od plnenia nedovoleného, resp. v rozpore so
zákonom alebo odporujúceho dobrým mravom.

Všetky konštatované skutočnosti potom - či už jednotlivo, alebo vo svojom súhrne potvrdzujú správnosť
úvahy exekučného súdu, ktorý zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie s poukazom na ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní a to v celom rozsahu. Odvolací súd z uvedených dôvodov potom uznesenie
exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.