Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. máj 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/543/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412213965
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1412213965.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava,
zastúpenéhoAdvokátskoukanceláriouFridrichPaľko,s.r.o.,Grösslingova4,Bratislava,protižalovanej:
Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu
majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej ujmy 276,60 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Malacky zo dňa 10. marca 2015, č. k. 4C/41/2013-46 a proti uzneseniu Okresného

súdu Malacky zo dňa 24. septembra 2015, č. k. 4C/41/2013-81, takto

r o z h o d o l :

KrajskýsúdvBratislaverozsudokOkresnéhosúduMalackyzodňa10.marca2015, č.k.4C/41/2013-46,
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Malacky zo dňa 24. septembra
2015, č. k. 4C/41/2013-81, p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomzodňa10.marca2015,č.k.4C/41/2013-46,súdprvéhostupňazamietolžalobu
žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 175,- eur titulom majetkovej škody a sumy
276,60eurtitulomnemajetkovejujmy,ktorémumalivzniknúťvdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupu
Okresného súdu Bratislava IV, keď nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenom čase.

Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa z exekučného spisu sp. zn. 23Er/8123/2008 (pôvodne
vedeného na Okresnom súde Bratislava IV, pracovisko Malacky pod sp. zn. 37Er/11724/2006) zistil,
že návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 9. 8. 2006, doručeným súdnemu exekútorovi U.. W. F., si
žalobca ako oprávnený uplatnil voči povinnej N. U., A.. XX. X. XXXX nárok na vymoženie sumy 1.470,83
eur s príslušenstvom. Na základe žiadosti súdneho exekútora zo dňa 15. 9. 2006 o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, doručenej súdu dňa 19. 9. 2006, exekučný súd dňa 22. 3. 2007 vydal
poverenie na vykonanie exekúcie č. 5104 021754. Oprávnený návrhom zo dňa 8. 10. 2009, doručeným
Okresnému súdu Bratislava IV dňa 14. 10. 2009 a postúpeným Okresnému súdu Malacky dňa 26.
10. 2009, požiadal o zmenu súdneho exekútora a poverenie vykonaním uvedenej exekúcie súdneho
exekútora U.. H. O.. Následne dňa 4. 11. 2009 súd vyzval pôvodného exekútora, aby sa k žiadosti
oprávneného vyjadril, špecifikoval trovy exekučného konania a doručil exekučný spis sp. zn. EX 338/06.

Súdny exekútor U.. W. F. výzve súdu prvého stupňa vyhovel podaním doručeným súdu prvého stupňa
dňa 10. 12. 2009. Uznesením zo dňa 16. 3. 2010 č. k. 23Er/8123/2008-18 exekučný súd vyhovel návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora a poveril vykonaním exekúcie U.. H. O.. Z toho je podľa
súdu prvého stupňa zrejmé, že o zmene exekútora rozhodol po 136 dňoch odo dňa podania návrhu.
Zo spisu pritom nevyplynulo, že by bol nečinný viac ako 159 dní, ako to namietal žalobca, keďže v
medziobdobí vykonal úkony smerujúce k príprave rozhodnutia. Žalobcom tvrdená nečinnosť mohla trvať

96 dní, pretože pôvodný súdny exekútor na výzvu súdu prvého stupňa doručil podanie dňa 10.
12. 2009.Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1 písm. a/, § 3 ods. 1, 2, § 4
ods. 1 písm. a/, d/, f/ a m/ (v znení účinnom do 31. 12. 2012), § 9 ods. 1, 2 (v znení účinnom do 31. 12.

2012 i od 1. 1. 2013), § 9 ods. 4 (v znení účinnom od 1. 1. 2013), § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1 (v znení
účinnom od 1. 1. 2013), § 16 ods. 2 (v znení účinnom do 31. 12. 2012), § 17 ods. 1, 2, 3 a 4 (v znení
účinnom do 31. 12. 2012) a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR a § 44 ods. 8, 9 zákona č. 233/1995 Z.

z. Exekučného poriadku a vecne tým, že nezistil žalobcom tvrdenú nečinnosť súdu v trvaní 159 dní ani
ďalšie skutkové okolnosti, na základe ktorých by nečinnosť súdu bolo možné posúdiť ako neefektívny
postup súdu a zbytočný prieťah. Rovnako tak súd prvého stupňa nezistil žiadne okolnosti odôvodňujúce
vznik škody žalobcovi, príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a oneskoreným vydaním rozhodnutia o
zmenesúdnehoexekútora,akoanitakvýznamnýzásahdoprávžalobcu,ktorýbyodôvodňovalpriznanie
odškodnenia z titulu nemajetkovej ujmy. Na prejednávanú vec súd prvého stupňa aplikoval ust. § 9 zák.

č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, t. j. v čase žalobcom tvrdeného vzniku nároku i
jeho uplatnenia na súde. V zmysle hmotnoprávnych ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom
do 31. 12. 2012 bol zároveň súd prvého stupňa oprávnený rozhodovať o nároku žalobcu v prípade
prieťahov konania.

Súd prvého stupňa uviedol, že podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. na súde je
predchádzajúce prerokovanie nároku na príslušnom orgáne. V prejednávanej veci však nemal za
preukázané, že žalobca skutočne podal na príslušný orgán (Ministerstvo spravodlivosti SR) žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

Okresného súdu Bratislava IV, keď to žalovaná nepotvrdila a žalobca nepreukázal. Súd prvého stupňa
preto dospel k záveru, že nebola splnená podmienka na súdne konanie. Pokiaľ by aj vychádzal z
vyjadrenia žalovanej, že prvé žiadosti o prerokovanie prevzala dňa 23. 4. 2012 a žalobca uplatnil
identické právo na súde dňa 27. 9. 2012, t. j. pred uplynutím šesťmesačnej lehoty na uspokojenie
nároku poškodeného ministerstvom, žaloba by aj v prípade preukázania podania žiadosti bola podaná

predčasne. Nakoľko však pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase rozhodnutia, teda po uplynutí
zákonnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku a zo spisu je nesporné, že žalovaná nároku žalobcu
v rámci predbežného prerokovania nevyhovela ani čiastočne, súd prvého stupňa vec prejednal a
rozhodol o uplatnenom nároku žalobcu. Dospel pritom k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie
predpokladov podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., teda existenciu nesprávneho úradného postupu

súdu, ktorým mu bola spôsobená škoda. Exekučný súd síce o návrhu žalobcu na zmenu súdneho
exekútora rozhodol po zákonom stanovenej lehote 30 dní, ale podľa súdu prvého stupňa neporušil
svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti, resp. v prieťahoch
v konaní. Nie každý prieťah v konaní totiž možno vyhodnotiť ako zbytočný a nedodržanie zákonných
lehôt sa automaticky nepovažuje za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Rozhodujúcimi faktormi pre takéto posúdenie podľa súdu prvého stupňa sú nielen obtiažnosť
veci a súčinnosť účastníkov, ale aj stav konkrétneho súdneho oddelenia, počet vecí a preťaženosť
sudcu.Poukázalnaskutočnosť,žežalobcamalmožnosťužvexekučnomkonaníupozorniťnanečinnosť
súdu formou sťažnosti adresovanej predsedovi súdu, ktorú však nevyužil. Mal za to, že nesplnenie
zákonnej lehoty v danej veci nemožno vyhlásiť za zbytočný prieťah spôsobilý porušiť ústavné právo

žalobcu,vdôsledkuktoréhomumalavzniknúťškoda.Žalobcazároveňpodľanázorusúduprvéhostupňa
samotný vznik škody ako majetkovej ujmy rovnako ako príčinnú súvislosť medzi porušením právnej
povinnosti a škodou ani nepreukázal. Dodal, že uplatnené režijné náklady žalobcu nemožno považovať
za reálnu škodu, pretože ide o náklady vynaložené na celkovú podnikateľskú činnosť žalobcu v súvislosti
s realizovaním predmetu jeho obchodnej činnosti. Žalobca nepreukázal vznik a vynaloženie nákladov na

administráciu súvisiacich s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky
v období medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím, ako ani, že išlo o
náklady, ktoré by mu v prípade rozhodnutia súdu o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
neboli vznikli. Súd prvého stupňa neprijal ani tvrdenie žalobcu týkajúce sa výšky majetkovej ujmy, ktoré
bez relevantného dôkazného preukázania nepovažoval za postačujúce. Žalobca teda v časti žalobného

návrhu týkajúcej sa uplatnenej majetkovej škody vo výške 175,- eur neuniesol dôkazné bremeno, keďže
škoda nevyplýva z ním predložených listinných dôkazov.K nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 276,60 eur (ktorú si uplatnil ako
primeranú náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania, porušenie práv žalobcu a stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom

čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a vyvolanie
rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky) súd prvého stupňa uviedol, že žalobca nijako
nešpecifikoval a nekonkretizoval, ako skutočnosť, že exekučný súd vydal rozhodnutie o zmene
exekútora po zákonom stanovenej lehote, ohrozila jeho subjektívne práva, nepreukázal, že by
konkrétnym negatívnym spôsobom ovplyvnila jeho podnikateľskú činnosť, ktorú preukázateľne naďalej

vykonáva. Žalobca iba opísal subjektívne pocity v teoretickej rovine, ktorých objektívna existencia
však nebola preukázaná a nevyplýva ani zo samotnej žaloby. Neuviedol konkrétne vnútorné zásahy
do spoločnosti v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o zmene exekútora po lehote, nešpecifikoval
konkrétne ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania a takéto skutočnosti neboli súdu
prvého stupňa známe ani z rozhodovacej činnosti. Podľa súdu prvého stupňa subjektívny pocit straty
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v

právo a spravodlivé riešenie veci, nemá oporu v existencii žiadnej objektívne preukázanej skutkovej
okolnostivkonaní.Rovnakopostupexekučnéhosúdunebolspôsobilývyvolaťrizikoohrozujúcekonečné
vymoženie pohľadávky. Súd prvého stupňa mal za to, že takéto riziko vyplýva z charakteru činnosti
žalobcu a orientácie jeho podnikania na cieľovú skupinu nesolventných spotrebiteľov. V danej veci
považoval súd prvého stupňa za dostačujúce zadosťučinenie konštatovanie, že v exekučnom konaní

nebolo vydané rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a že postupom súdu došlo k porušeniu práva.
K žiadnej materiálnej ani nemateriálnej škode v súvislosti s nerozhodnutím o zmene exekútora v lehote
nemohlo podľa neho dôjsť ani z dôvodu zachovania kontinuity exekučného konania v prípade zmeny
exekútora, keď až do doručenia exekučného spisu exekučným súdom novému exekútorovi ostáva v
platnosti a účinnosti pôvodné poverenie a exekučné konanie nie je prerušené ani zastavené. Vzhľadom

na záver o nepreukázaní základu uplatneného nároku sa súd prvého stupňa výškou uplatneného nároku
(majetkovej škody a nemajetkovej ujmy) nezaoberal.

Otrováchkonaniarozhodolpodľa§142ods.1O.s.p.Ichnáhraduúspešnejžalovanejnepriznal,pretože
si ju nevyčíslila a súd prvého stupňa na jej strane vznik trov konania nezistil.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že vec
prejednal v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O. s. p.) napriek tomu, že požiadal riadne a včas o zrušenie
pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny s nimi spájané, čím mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom. Uviedol, že už vo svojej žalobe upovedomil súd prvého stupňa o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na
prejednaniearozhodnutie,jepotrebnézkonaniavylúčiť.To,žekrajskýsúdvoznačenýchskutočnostiach
nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, podľa žalobcu nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne aj
v očiach verejnosti nie je možné tohto sudcu považovať za nestranného, a to aj z dôvodu, že rozhodnutie

krajskéhosúdujevrozporesustálenourozhodovacoupraxouinýchkrajskýchsúdovvskutkovoaprávne
totožných veciach (príkladmo poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 10. 2012, č.
k.11NcC/46/2012-24),akoajsjudikatúrouÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyaEurópskehosúdupre
ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že
podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie

rozhodnutia krajského súdu, a preto podľa neho nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Uviedol, že meritórne
rozhodnutie vo veci súdom prvého stupňa (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s

tým, že odvolanie podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním meritórneho
rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke
nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne marí jeho možnosť

konať pred súdom. Namietol, že súd prvého stupňa sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu ignoroval, a to napriek tomu, že žalobca trval na osobnej účasti právneho zástupcu
na pojednávaní vedenom nestranným sudcom na nestrannom súde. Vytýkal tiež súdu prvého stupňa, ženemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovanej, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom,
ktoré vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,
porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. Zastával názor, že

súd prvého stupňa sa dopustil viacerých omylov, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobcom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomuto tvrdeniu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných
prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je pritom dôležité skúmať
nielen samotný moment, kedy exekučný súd vydal poverenie, ale aj moment, kedy poverenie doručil

príslušnému súdnemu exekútorovi. Ďalej žalobca poukázal na zásadu kontradiktórnosti a namietal,
že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani
navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd prvého stupňa podľa žalobcu porušil jeho právo
na kontradiktórny súdny proces. Mal za to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Pokiaľ súd prvého stupňa na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach,
ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (súd

prvého stupňa totiž vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu
určil sám), zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí o tom
informovať účastníkov konania a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. Poznamenal, že
súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise, pričom len také listiny by

mohli slúžiť ako dôkaz. Ku skutočnosti, že žalovaná sa vo veci napriek výzve súdu prvého stupňa
nevyjadrila, žalobca uviedol, že súd prvého stupňa mal preto rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O. s. p. na základe žalobcom tvrdeného skutkového stavu. Súd prvého stupňa však
namiesto toho bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a
rozsah si sám určil a následne vo veci meritórne rozhodol. Žalobca taktiež namietal, že súd prvého

stupňaúplneignorovalvšetkyjehotvrdeniaomajetkovejškode,ktorávzniklaztituluudržiavaniaasprávy
informačného systému, výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov
spojenýchsvyhotovenímurgencií,akoajpoštovnýchatelekomunikačnýchvýdajov,apretojenapadnutý
rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
podľa neho vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k

presvedčeniu o tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Súd prvého stupňa odôvodnil
napadnutý rozsudok rovnako ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci konania,
ale v ktorých bol rozdielny skutkový základ. Súd prvého stupňa tak vytvára odôvodnenia rozhodnutí
formulárovým spôsobom, čo nemožno ústavnoprávne akceptovať. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením
súdu prvého stupňa, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný),

pretože ak by súd rozhodol o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho
exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Podotkol, že právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť,
a teda ani znášať náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho
úradného postupu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že pri vyčíslení majetkovej škody vychádzal z

účtovnej agendy, ktorú vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných
informácií nebolo možné korešpondenčne predložiť, obdobne ako pracovné a obchodné zmluvy. Dôkazy
o výške majetkovej škody, vrátane znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, chcel predložiť
v konaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom vykonaného pojednávania. Súd prvého stupňa
však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120

ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej tak, aby mal priestor
navrhnúťalebopredložiťďalšiedôkazyvrátanetých,ktorévzniklipopodanížalobyvdôsledkunarastania
škody. Namietal, že súd prvého stupňa vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku nevykonal
dostatočnédokazovanieoboznámenímsasoznaleckýmposudkomč.1/2014vypracovanýmZnaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody a z

ktorého jednoznačne vyplývajú konkrétne náklady vynaložené žalobcom v súvislosti so správou a
vedením pohľadávky. Zároveň súčasťou posudku sú aj prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním
exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na
tlač, na úpravu informačného systému, na poštovné a na telekomunikačné služby. K nemajetkovej
ujme žalobca vytýkal súdu prvého stupňa, že vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval

porušenieprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovzaručenéhočl.48ods.2Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase, hoci sám súd prvého stupňa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonomstanovenomčaseapretútonečinnosťanesprávnyúradnýpostupnenašielžiadneobjektívneudržateľné
ospravedlňujúce dôvody. Namietal, že súd prvého stupňa v súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval
okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia.

Z vykonaného dokazovania pritom jednoznačne vyplýva, že práva žalobcu boli porušené prekročením
zákonom stanovenej lehoty. Za irelevantné považoval úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby
judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, keďže súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné
s rozhodnutiami rozhodcovských súdov, taktiež úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
keď podnikateľské riziko nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred

predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom, ako aj úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora, pretože tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. Mal
za to, že všetky problémy, ktoré boli vyvolané v jeho právnej sfére nerešpektovaním zákonnej lehoty
zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie
za porušené práva. V závere svojho odvolania žalobca k návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak
bol tento súdu prvého stupňa doručený pred nariadeným pojednávaním, súd prvého stupňa bol povinný

pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal
odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť.

Predmetom konania v prejednávanej veci je zaplatenie sumy 175,- eur z titulu náhrady majetkovej škody

a sumy 276,60 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Predmet konania teda nedosiahol sumu 1.000,-
eur, a preto ide o tzv. drobný spor (§ 200ea ods. 1 O. s. p.). V zmysle § 115a ods. 2 O. s. p. tak súd
prvého stupňa nebol povinný vo veci nariadiť pojednávanie a nepochybil, keď rozsudkom rozhodol bez
nariadenia ústneho pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozsudku súd prvého stupňa stanovil na
deň 10. 3. 2015 o 09.40 hod. Na verejné vyhlásenie rozsudku súd prvého stupňa nebol povinný žalobcu

predvolaťajehotermínvsúlades§156ods.3O.s.p.oznámilnaúradnejtabulisúdudňa20.2.2015, t.j.
v zákonnej lehote najmenej 5 dní pred verejným vyhlásením rozsudku (oznámenie o verejnom vyhlásení
rozsudku sa nachádza v spisovom materiály, hoci nie je zažurnalizované). Keďže súd prvého stupňa
vo veci nenariadil pojednávanie, žalobca ani nemohol požiadať o odročenie pojednávania a zo spisu
vyplýva, že tak ani neurobil. Odvolacia argumentácia žalobcu, že požiadal o odročenie pojednávania,

ktoré sa však ani nekonalo, tak svedčí iba o tom, že žalobca podáva formulárové odvolania bez toho,
aby ich prispôsobil konkrétnej veci.

K odvolacej argumentácii žalobcu, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca, odvolací súd uvádza,
že žalobca podal žalobu na Okresný súd Bratislava IV a súčasne v nej namietol zaujatosť všetkých

sudcov tohto súdu. Uznesením zo dňa 22. októbra 2012, č. k. 8NcC/212/2012-14 odvolací súd rozhodol,
žesudcoviaOkresnéhosúduBratislavaIV(vrátanevtedajšejzákonnejsudkyneU..U.C.)niesúvylúčení
z prejednávania a rozhodovania tejto veci a návrhu žalobcu na prikázanie predmetnej veci inému súdu
nevyhovel. Okresný súd Bratislava IV pred začatím konania vo veci samej prípisom zo dňa 19. 2. 2013
vec postúpil Okresnému súdu Malacky. Krajský súd v Bratislave na námietku žalobcu proti postúpeniu

veci uznesením zo dňa 29. júla 2013, sp. zn. 5NcC/55/2013 rozhodol, že miestne príslušným súdom na
prejednanie veci je Okresný súd Malacky. Žalobca však podľa názoru odvolacieho súdu v podaní zo dňa
6. 3. 2013, ktorým namietol postúpenie veci Okresnému súdu Malacky, zároveň namietol aj zaujatosť
všetkých sudcov Okresného súdu Malacky, t. j. vrátane zákonnej sudkyne a jeho podanie je potrebné
podľa obsahu posudzovať aj ako námietku zaujatosti. Z ust. § 16 ods. 3 O. s. p. pritom vyslovene

vyplýva, že pred rozhodnutím o námietke zaujatosti nemôže súd vydať rozhodnutie vo veci samej alebo
rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Vzhľadom na túto skutočnosť súd prvého stupňa postupoval v
rozpore s § 16 ods. 1, 3 O. s. p., keď vec pred meritórnym rozhodnutím nepredložil svojmu nadriadenému
súdu spolu s vyjadrením zákonnej sudkyne na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Uvedenú skutočnosť
treba podľa odvolacieho súdu považovať za takú procesnú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. Rozhodnutiu vo veci samej totiž v prípade vznesenia
námietky zaujatosti musí predchádzať vyriešenie otázky vylúčenia zákonného sudcu z prejednávania a
rozhodovania veci. Súd prvého stupňa tým, že konal a rozhodol vo veci samej napriek tomu, že nebolo
zákonným postupom rozhodnuté o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom voči zákonnej sudkyni,odňal žalobcovi právo konať pred nestranným súdom zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čo samo
osebe odôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku.

Pochybenie súdu prvého stupňa okrem toho spočíva aj v tom, že žalobcovi nedoručil vyjadrenie
žalovanej k žalobe. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo
dňa 16. 7. 2014, doručeným súdu prvého stupňa dňa 21. 7. 2014 (č. l. 34). Súd prvého stupňa však
toto vyjadrenie žalovanej k žalobe (vychádzajúc z obsahu spisového materiálu) nedoručil žalobcovi, čím
postupoval v rozpore s § 114 ods. 2 druhá veta O. s. p. a žalobcovi aj týmto odňal možnosť konať pred

súdom. Zároveň súd prvého stupňa žalobcu ani nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. dokedy môže
najneskôr predložiť alebo označiť dôkazy a skutočnosti, keď zo záznamu v spise na č. l. 19 vyplýva,
že poučenie o procesných právach a povinnostiach bolo zasielané iba žalovanej, ktorá si ho prevzala
dňa 26. 2. 2013.

Vzhľadom na uvedené procesné pochybenia súdu prvého stupňa odôvodňujúce zrušenie napadnutého

rozsudku sa odvolací súd jeho správnosťou čo do merita veci nezaoberal. Rovnako sa odvolací súd
nezaoberal odvolacími námietkami žalobcu ohľadom zamietnutia jeho návrhu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., keďže podľa obsahu spisu v danej veci žalobca návrh na prerušenie
konania nepodal, a preto súd prvého stupňa o ňom v napadnutom rozsudku ani nemohol rozhodovať.

Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a podľa
ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude v prvom rade
potrebné zaoberať sa námietkou zaujatosti zákonnej sudkyne vznesenou žalobcom v podaní zo dňa
6. 3. 2013, resp. v prípade jej vylúčenia z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci aj námietkou
zaujatostivovzťahukostatnýmsudcomsúduprvéhostupňa(č.l.21).Následnepovyriešenítejtootázky,

ak sudcovia súdu prvého stupňa nebudú z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení, bude potrebné
vo veci opätovne rozhodnúť. Pred opätovným rozhodnutím vo veci však súd prvého stupňa bude musieť
doručiť žalobcovi rovnopis vyjadrenia žalovanej k žalobe z č. l. 34 a poučiť žalobcu podľa§ 120 ods.
4 O. s. p.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o trovách prvostupňového i odvolacieho konania (§
224 ods. 3 O. s. p.).

Napadnutým uznesením zo dňa 24. septembra 2015, č. k. 4C/41/2013-81, súd prvého stupňa uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- eur v lehote 15 dní od doručenia

tohto uznesenia. Súdny poplatok súd prvého stupňa vyrubil podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov tvoriaceho prílohu zák. č. 71/1992 Zb.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Žiadal, aby súd prvého stupňa s poukazom na
ust. § 210a O. s. p. tomuto odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnuté uznesenie zrušil bez

náhrady a v prípade, ak tento postup nevyužije, aby odvolací súd napadnuté uznesenie/výzvu v celom
rozsahu zrušil bez náhrady. Namietol, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, a preto
je nepreskúmateľné. Poukázal pritom na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline v obdobných veciach.
Uviedol, že v zmysle pol. č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom. Spoplatneniu teda podľa žalobcu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody,
nepodliehajú mu aj ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri
položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobca však podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu,
pričom súd prvého stupňa nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu
poplatku. Z tohto dôvodu mal za to, že nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané

odvolanie. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca
2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007. Zastával názor, že uložením poplatkovej povinnosti v prípade, kedy ju
nemal, došlo k zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a/

Ústavy Slovenskej republiky. V § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch je totiž vyjadrená ústavná
zásada vyplývajúca z čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom
alebo na základe zákona. Žalobca zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Súd je pri výkone svojej rozhodovacejprávomoci viazaný čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, a teda môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Okrem toho žalobca poukázal na ust. § 18ca zákona
o súdnych poplatkoch, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9.

2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
9. 2012. Keďže v danom prípade žalobu podal na súd prvého stupňa pred 1. 10. 2012, konanie
začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním
aplikovať právny stav platný do 30. 9. 2012. Poznamenal, že do 30. 9. 2012 bolo podľa § 4 ods. 1
písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vecne oslobodené od
poplatku. S týmto sa podľa žalobcu stotožňuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení
sp. zn. 5MCdo/14/2007 z 30. 6. 2008 vyslovil názor, že spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť
časom začatia konania. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
10. 8. 2011 sp. zn. 6MCdo/2/2011, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že ak v čase začatia konania bolo
súdne konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych

poplatkov, pričom išlo o vecné oslobodenie vyplývajúce priamo zo zákona, konanie je od poplatkovej
povinnosti oslobodené celé a za žiadny procesný úkon urobený v tomto konaní sa poplatok neplatí. Ak
sa teda oslobodzuje konanie ako celok, oslobodzuje sa podľa žalobcu aj odvolacie konanie. Tento záver
podľa žalobcu potvrdili napr. aj Okresný súd Komárno a Okresný súd Rimavská Sobota v uzneseniach,
ktoré priložil k svojmu odvolaniu, či občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Banskej Bystrici na

svojom rokovaní dňa 27. 11. 2013, z ktorého časť zápisnice taktiež priložil k odvolaniu.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, prejednal
odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je dôvodné.

Podľa§1ods.1zákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestovsúdne
poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú
na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené

v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestovvodvolacomkonaníjepoplatníkomten,ktopodalodvolanie,pridovolaníten,ktopodaldovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom

stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa vyberá súdny poplatok
20 eur.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do
Sadzobníka vložená novelou zákona č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý
nadobudol účinnosť dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený §
18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky

podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 9. 2012. Do 30. 9. 2012 konanie
o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a
v ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30. 9. 2012 bolo výslovne uvedené,že toto konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov. S účinnosťou od 1. 10. 2012 však bolo
uvedené ustanovenie zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené zákonom č. 286/2012 Z. z. Tento typ konania
tak od 1. 10. 2012 už nie je vecne oslobodený od súdnych poplatkov.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 27. 9. 2012 domáha
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a dňa 10.
4. 2015 podal elektronickým podaním so zaručeným elektronickým podpisom odvolanie proti rozsudku
súdu prvého stupňa zo dňa 10. 3. 2015, č. k. 4C/41/2013-46. Podaním odvolania tak žalobcovi vznikla

v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť. Vzhľadom na znenie ust. § 6 ods. 2
prvá veta zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie
sa tým konanie na jednom stupni, by žalobcovi v súvislosti s § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. nebolo
možné uložiť povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by ho podal pred účinnosťou
zákona č. 286/2012 Z. z., ktorým bola zavedená položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, t. j. pred
1. 10. 2012. Z vyššie uvedeného však vyplýva, že v prejednávanej veci odvolacie konanie začalo už za

účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z. z. Žalobcovi preto podaním odvolania
vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie vo výške 20,- eur v zmysle položky 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov v znení účinnom v čase podania odvolania. Na uvedené nemá vplyv skutočnosť,
že žalobca podal žalobu na súd ešte pred 1. 10. 2012, dňa 27. 9. 2012, keďže odvolacie konanie bolo
nepochybne začaté až po tomto dátume. Rovnako nedôvodné sú aj odvolacie námietky žalobcu týkajúce

sa svojvoľného rozširovania okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti súdom prvého stupňa.
Z ust. § 6 ods. 2 druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. totiž priamo vyplýva, že za odvolacie konanie vo
veci samej sa poplatok vyberá podľa rovnakej sadzby ako poplatok za konanie v prvom stupni. Pokiaľ
teda v položke 7a Sadzobníka súdnych poplatkov je stanovená výška poplatku zo žaloby na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupom 20,- eur, je v nadväznosti na uvedené potrebné v rovnakej výške vybrať súdny poplatok aj v
odvolacom konaní. Nejde pritom o rozširovanie okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti,
keďževSadzobníkusúdnychpoplatkovjejednoznačnestanovenásadzbasúdnehopoplatkuzakonanie
na prvom stupni a podľa § 6 ods. 2 druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. tak možno určiť aj sadzbu
súdneho poplatku za odvolacie konanie. Neobstojí teda ani poukaz žalobcu na rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 3. 2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý sa vzťahuje na odlišný
skutkový základ a v danej veci nie je aplikovateľný. Obdobne to platí aj pre poukaz žalobcu na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 8. 2011 sp. zn. 6MCdo/2/2011, ktoré sa týkalo
súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Žalobca poukazoval aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 30. 6. 2008 sp. zn. 5MCdo/14/2007, z ktorého podľa neho vyplýva,

že spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časom začatia konania. Odvolací súd vo vzťahu k
tomuto rozhodnutiu poznamenáva, že sa týka spoplatňovania návrhu na zastavenie exekúcie, pričom
priamo v ňom najvyšší súd uviedol, že návrh na zastavenie exekúcie nie je návrhom na začatie žiadneho
osobitnéhokonania,akýmjenapríkladtzv.sporovékonanievprvomstupni,odvolaciekonanie,dovolacie
konanie,aletiežkonaniesúduonámietkachprotiexekúcii.Ztohojezrejmé,žeajnajvyššísúdpovažoval

odvolacie konanie za samostatné konanie, ktoré je potrebné aj samostatne spoplatňovať, na rozdiel od
návrhu na zastavenie exekúcie. Pokiaľ ide o uznesenia prvostupňových súdov, Krajského súdu v Žiline
a závery občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré žalobca priložil k svojmu
odvolaniu, odvolací súd uvádza, že týmito rozhodnutiami ani závermi nie je viazaný a aj po oboznámení
sa s ich obsahom zotrváva na svojom právnom názore prezentovanom vyššie. Závery odvolacieho

súdu sú zároveň aj v súlade so stanoviskom občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 3. 12. 2015 zverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 1/2016, podľa ktorého, ak bolo odvolanie (dovolanie) podané po 30. septembri
2012, vzťahuje sa na poplatkovú povinnosť v odvolacom (dovolacom) konaní právna úprava účinná od
1. októbra 2012, i keď konanie vo veci samej na súde prvého stupňa začalo pred 30. septembrom 2012.

Z týchto dôvodov má odvolací súd za to, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne aj právne
správne. Zároveň spĺňa aj náležitosti vyplývajúce z ust. § 169 ods. 1 O. s. p., keď je z neho zrejmý
dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob a platobné miesto pre splnenie poplatkovej
povinnosti,akoajpríslušnápoložkaSadzobníkasúdnychpoplatkov,nazákladektorejbolsúdnypoplatok

vyrubený. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 24. septembra 2015, č.
k. 4C/41/2013-81, ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.